Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 513/2026
PDF · 164.3 KB
No categories available
II. ÚS 513/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) a Petra Straku v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej Advokátska kancelária TIMAR & partners, s.r.o., P. Pázmaňa 2367/17A, Šaľa, proti postupu a uzneseniu Krajského súdu v Trnave č. k. 11CoE/6/2026-144 z 22. júla 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 18. augusta 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením krajského súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľka navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie.
2. Z ústavnej sťažnosti, napadnutého uznesenia a ďalších príloh ústavnej sťažnosti vyplýva, že na Okresnom súde Galanta je pod sp. zn. 34Em/1/2025 vedené konanie o návrhu otca na výkon rozhodnutia – rozsudku okresného súdu č. k. 32P/126/2021-104 zo 4. novembra 2021 právoplatného a vykonateľného 4. novembra 2021 v časti výkonu styku otca s maloletou dcérou. Okresný súd uznesením č. k. 34Em/1/2025-92 z 23. marca 2026 I. návrh na odklad výkonu rozhodnutia zamietol, II. nariadil výkon súdneho rozhodnutia odňatím maloletého dieťaťa povinnému rodičovi (sťažovateľke) a odovzdaním oprávnenému rodičovi spôsobom, v dňoch a týždňoch určených súdnym rozhodnutím a III. určil, že právoplatnosťou výroku II sa prerušuje konanie do vykonania znaleckého dokazovania nariadeného v konaní sp. zn. 32P/163/2025 o návrhu na zmenu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností. Sťažovateľka sa následne návrhom domáhala odkladu výkonu rozhodnutia do nadobudnutia právoplatnosti výroku II uznesenia č. k. 34Em/1/2025-92 z 23. marca 2026.
3. Okresný súd uznesením č. k. 34Em/1/2025-106 z 8. apríla 2026 návrh na odklad výkonu rozhodnutia zamietol s odôvodnením, že do času vydania tohto rozhodnutia okresného súdu uznesenie o nariadení výkonu exekučného titulu ešte nenadobudlo právoplatnosť, a teda exekučný titul ani nie je reálne vykonávaný. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že odvolanie odmietol podľa § 386 písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. Uviedol, že odvolaním povinnej napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie nie je uvedené v taxatívnom výpočte uznesení, proti ktorým je odvolanie prípustné, obsiahnutom v § 357 CSP a súčasne nespadá ani pod uznesenia uvedené v § 59 Civilného mimosporového poriadku (ďalej aj „CMP“), ktoré rozširuje v konaniach upravených v Civilnom mimosporovom poriadku prípustnosť odvolania aj proti tam uvedeným uzneseniam. Zároveň dodal, že žiadne uznesenie vydané v konaní o výkon rozhodnutia vo veciach maloletých nemožno považovať za rozhodnutie vo veci samej, keďže vec sama nie je nikdy predmetom vykonávacieho konania, ale konania nachádzacieho.
II. Argumentácia sťažovateľky
4. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka túto ústavnú sťažnosť, v ktorej argumentuje: a) Krajský súd neposkytol relevantnú odpoveď na jej odvolaciu námietku, v zmysle ktorej právny názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého súd môže rozhodovať o odklade výkonu až po tom, čo uznesenie o jeho nariadení nadobudne právoplatnosť, je v rozpore s § 389 ods. 1 CMP, pretože súd môže skúmať iba dôvody v zákone explicitne uvedené, teda iba to, či je život, zdravie alebo priaznivý vývoj maloletého výkonom rozhodnutia vážne ohrozený. Takýto názor je tiež priamo v rozpore s vykonateľnosťou rozhodnutia o nariadení výkonu styku, pretože samotné odvolanie proti uzneseniu o nariadení výkonu rozhodnutia nemá odkladný účinok (§ 377 ods. 3 a § 384 ods. 3 CMP). b) Krajský súd nesprávne právne posúdil prípustnosť podaného odvolania. Vzhľadom na to, že právna úprava odkladu výkonu rozhodnutia podľa § 389 CMP neobsahuje vlastnú podrobnú úpravu odvolaní pre tento konkrétny inštitút a súčasne podanie odvolania explicitne nevylučuje, má sa podľa sťažovateľky v zmysle zásady subsidiarity aplikovať § 357 písm. j) CSP, podľa ktorého je odvolanie prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o odklade vykonateľnosti rozhodnutia. Krajský súd ani nezdôvodnil, prečo neposúdil dôvodnosť podaného odvolania podľa § 357 písm. j) CSP, preto je napadnuté uznesenie nepreskúmateľné. Napadnutým uznesením a postupom krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky na prístup k súdu.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
5. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) napadnutým uznesením krajského súdu o odmietnutí odvolania sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľky na odklad výkonu rozhodnutia z dôvodu neposkytnutia odpovede na relevantné námietky sťažovateľky a nesprávneho právneho posúdenia prípustnosti odvolania.
6. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) má každý právo na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený (skutkový) stav veci.
7. Nezávislé rozhodovanie všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavou a zákonom ustanovenom procesnoprávnom, ako aj hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec súdneho rozhodovania tvoria predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ktoré sú vyvoditeľné z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
8. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesno- právnymi predpismi upravujúcimi postupy v príslušnom civilnom konaní (II. ÚS 122/05, III. ÚS 239/2008).
9. V intenciách uvedenej judikatúry a v kontexte sťažnostnej argumentácie sťažovateľky (zhrnutej v bode 4 tohto uznesenia) ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti posudzoval ústavnú konformitu napadnutého uznesenia krajského súdu a skúmal, či predmetné rozhodnutie signalizuje potenciálnu arbitrárnosť v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem na vec sťažovateľky a s tým spojené možné porušenie jej označených práv.
10. Z napadnutého uznesenia vyplýva, že odmietnutie odvolania sťažovateľky ako neprípustného krajský súd odôvodnil tým, že zo žiadneho ustanovenia Civilného sporového poriadku a Civilného mimosporového poriadku nevyplýva prípustnosť odvolania proti uzneseniu, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o návrhu na odklad výkonu rozhodnutia. Poukázal na to, že odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie nie je uvedené v taxatívnom výpočte uznesení, proti ktorým je odvolanie prípustné, obsiahnutom v § 357 CSP a súčasne nespadá ani pod uznesenia uvedené v § 59 CMP, ktorý rozširuje prípustnosť odvolania v konaniach upravených v Civilnom mimosporovom poriadku proti tam špecifikovaným uzneseniam. Objasnil tiež, že uznesenie vydané v konaní o výkon rozhodnutia vo veciach maloletých nie je uznesením vo veci samej, keďže vec sama nie je nikdy predmetom vykonávacieho konania, ale konania nachádzacieho.
11. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje, že označené rozhodnutie odvolacieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti alebo nepreskúmateľnosti. Záver krajského súdu o neprípustnosti odvolania proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na odklad výkonu rozhodnutia je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný a nemožno ho považovať za taký, ktorý by popieral podstatu a účel vo veci aplikovanej právnej normy. Krajský súd pritom svoje rozhodnutie zároveň aj logickým a presvedčivým spôsobom odôvodnil, a preto ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať a nahrádzať právny názor krajského súdu svojím vlastným.
12. Námietku sťažovateľky, v zmysle ktorej mal krajský súd prípustnosť odvolania proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na odklad výkonu rozhodnutia analogicky posúdiť podľa § 357 ods. 1 písm. j) CSP, ktorý pripúšťa odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie o odklade
vykonateľnosti rozhodnutia, nemožno akceptovať. V danom prípade je aplikácia § 357 písm. j) CSP vylúčená, keďže je nepochybné, že inštitút odkladu vykonateľnosti rozhodnutia je odlišný od inštitútu odkladu výkonu vykonateľného rozhodnutia. Ide o inštitúty, ktoré sa uplatňujú v rozdielnom štádiu konania, slúžia na rôzny účel a spôsobujú rozdielne následky. Zatiaľ čo právny inštitút odkladu vykonateľnosti rozhodnutia je zákonom osobitne upravený, a to napríklad pri mimoriadnych opravných prostriedkoch (§ 412 ods. 1 a § 444 ods. 1 CSP) alebo pri žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku (§ 40 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov), inštitút odkladu výkonu rozhodnutia upravuje § 389 CMP. V zmysle § 2 ods. 1 CMP v spojení s § 355 ods. 2 CSP je proti uzneseniu súdu prvej inštancie odvolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Ako krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia objasnil, zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu nevyplýva, že by zákon pripúšťal odvolanie proti uzneseniu o odklade výkonu rozhodnutia alebo uzneseniu o zamietnutí návrhu na odklad výkonu rozhodnutia podľa § 389 CMP.
13. Sťažovateľka nedôvodne v ústavnej sťažnosti namieta aj skutočnosť, že krajský súd sa nevysporiadal s jej odvolacou argumentáciou. Vzhľadom na to, že odvolanie sťažovateľky bolo krajským súdom odmietnuté ako neprípustné (a toto rozhodnutie vychádza zo zákonného podkladu, nie je svojvoľné a je riadne odôvodnené), je logickým dôsledkom, že krajský súd po konštatovaní nesplnenia procesnej podmienky odvolacieho konania sa vecnými dôvodmi odvolania už nezaoberal.
14. Z uvedených dôvodov krajský súd svojím zákonným postupom v napadnutom konaní neznemožnil prístup sťažovateľky k súdu a neporušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti dospel k záveru, že medzi postupom krajského súdu a napadnutým uznesením a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľka domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. septembra 2026
Peter Molnár
predseda senátu