Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 505/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca) v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľky FUTURA SK s. r. o., Špitálska 1265/33, Michalovce, zastúpenej JUDr. Jurajom Lukáčom, advokátom, Námestie sv. Egídia 11/6, Poprad, proti rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. marca 2026 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2026 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej len „“), základného práva na súdnu ochranu podľa , základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa , základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa , základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať majetok podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) sp. zn. z 25. marca 2026 (ďalej len „napadnutý rozsudok“). Navrhuje napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu správnemu súdu na ďalšie konanie, priznať jej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 000 eur a zároveň jej priznať náhradu trov vzniknutých v konaní pred ústavným súdom. Alternatívne navrhuje, aby ústavný súd v prípade, ak to bude považovať za potrebné, zároveň zrušil aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „správny súd“) č. k. -282

z 23. novembra 2023 (ďalej aj „rozsudok správneho súdu“), prípadne aby v rozsahu potrebnom na účinnú ochranu základných práv sťažovateľky zrušil aj rozhodnutie Rady Úradu pre reguláciu hazardných hier (ďalej len „rada úradu“) č. -110 zo 4. februára 2021 (ďalej aj „rozhodnutie odvolacieho orgánu“) v spojení s rozhodnutím Úradu pre reguláciu hazardných hier (ďalej aj „prvostupňový orgán“ alebo „úrad“) č. -120 z 11. augusta 2020 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“). Súčasne sa domáha, aby ústavný súd v súlade s o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „“) odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho správneho súdu do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu o jej ústavnej sťažnosti. Subsidiárne sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu, aby v prípade, ak by nepovažoval odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku za procesne vhodný, aby podľa vydal dočasné opatrenie, ktorým by uložil úradu, prípadne inému príslušnému orgánu verejnej moci, aby sa do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu o ústavnej sťažnosti zdržal výkonu alebo vymáhania peňažnej sankcie vo výške 500 000 eur uloženej sťažovateľke prvostupňovým rozhodnutím úradu v spojení s rozhodnutím odvolacieho orgánu.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že úrad vykonal u sťažovateľky dozor na mieste a dozor formou vyhľadávacej činnosti, na základe ktorých dospel k záveru, že sťažovateľka prevádzkuje hru FUTURA vrátane modifikácií Supernova a Eclipse (ďalej len „modifikácie“) v prevádzkach pohostinského typu.

3. Úrad prvostupňovým rozhodnutím uložil sťažovateľke sankciu spočívajúcu v povinnosti skončenia prevádzkovania hazardnej hry FUTURA a jej modifikácií. Zároveň jej uložil pokutu vo výške 500 000 eur za prevádzkovanie hazardnej hry bez individuálnej alebo všeobecnej licencie.

4. Rada úradu ako odvolací orgán svojím rozhodnutím č. -110 zo 4. februára 2021 odvolanie sťažovateľky zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila. V odôvodnení rozhodnutia vo vzťahu k námietkam sťažovateľky uvedeným v odvolaní okrem iného uviedla, že účasť sťažovateľky na dozore vykonávanom formou vyhľadávacej činnosti nebola nevyhnutná a zákon ju nevyžaduje. Z uvedených dozorov boli vyhotovené zápisnice z vyhľadávacej činnosti, ktoré boli sťažovateľke doručené s možnosťou podať proti záverom vyplývajúcim zo zápisníc o vyhľadávacej činnosti námietky. Rada úradu ďalej v odôvodnení rozhodnutia uviedla, že v danom prípade bolo preukázané, že hra bola prevádzkovaná sťažovateľkou vo veľkom rozsahu, že sťažovateľka neuposlúchla výzvu na ukončenie prevádzkovania hry, že hra spĺňa všetky znaky zákonnej definície hazardnej hry, počet zariadení, na ktorých bola prevádzkovaná hra, bol určený na základe vyjadrenia sťažovateľky, posúdenie hry si nevyžadovalo znalecké dokazovanie a posudky predložené sťažovateľkou nie sú odpoveďou na otázku, či je hra hazardná alebo nie, že v danom prípade nebola identifikovaná technická otázka, na základe ktorej by bolo potrebné odborné posúdenie Technickým skúšobným Piešťany a výsledok hry závisí jedine od naprogramovania softvéru a hráč nedokáže výsledok hry nijako ovplyvniť. Vo vzťahu k výške sankcie (v najvyššej možnej výške, pozn.) rada úradu uviedla, že táto je zákonná vzhľadom na odmietnutie prijatia a vykonania opatrení na ukončenie prevádzkovania hry, rozsah prevádzkovania hazardných hier bez licencie, dĺžku ich prevádzkovania, spôsobenú škodu a následky. Sťažovateľka tiež podľa názoru rady úradu nepreukázala likvidačný charakter pokuty.

5. Sťažovateľka sa správnou žalobou podanou na správnom súde domáhala zrušenia rozhodnutia odvolacieho orgánu v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a vrátenia veci na ďalšie konanie. Správny súd rozsudkom č. k. -282 z 23. novembra 2023 správnu žalobu zamietol. 5.1. Správny súd konštatoval, že pre posúdenie hazardnej hry je rozhodujúcich niekoľko znakov: 1. musí ísť o hru, ktorú aktivuje hráč, 2. hra sa aktivuje zaplatením peňažného vkladu, 3. hra sa riadi určitými vopred určenými podmienkami, 4. hra dáva šancu získania výhry, 5. výhra je neplánovateľná, teda je závislá od náhody alebo od neznámeho výsledku určitej okolnosti alebo udalosti. Podľa správneho súdu správny orgán postupoval v súlade so zákonom, keď skúmal, či došlo k naplneniu jednotlivých pojmových znakov hazardnej hry a stotožnil sa so záverom správneho orgánu, že hra je skutočne hazardnou hrou.

6. Proti rozsudku správneho súdu sťažovateľka podala kasačnú sťažnosť, ktorou namietala najmä nezákonnosť procesného postupu pri dozore, nesprávne právne posúdenie zákonného znaku náhody, nevykonanie navrhnutých dôkazov vrátane znaleckého dokazovania a predvedenia technického zariadenia, neurčitosť výroku správneho rozhodnutia a likvidačný charakter pokuty.

7. Najvyšší správny súd napadnutým rozsudkom kasačnú sťažnosť sťažovateľky zamietol. V odôvodnení uviedol, že dôvody, ktorými sťažovateľka spochybňovala rozhodnutie správneho súdu, boli totožné s námietkami, ktoré namietala už v správnom konaní i v žalobe a s ktorými sa správny súd náležité vysporiadal. Kasačný súd zistil, že kasačná sťažnosť neobsahuje žiadne právne relevantné námietky, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu. Správny súd sa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, ktorej riešenie by zostalo na kasačnom súde, a preto námietky uvedené v kasačnej sťažnosti kasačný súd vyhodnotil ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia.

II. Argumentácia sťažovateľa

8. Proti napadnutému rozsudku najvyššieho správneho súdu sťažovateľka podala túto ústavnú sťažnosť, v ktorej argumentuje tým, že všeobecné správne súdy nevykonali skutočný súdny prieskum zákonnosti správneho trestania, ale aprobovali subjektívnu a technicky neoverenú úvahu správneho orgánu, pričom ich odpovede sa míňajú s podstatou uplatnenej obrany.

9. Sťažovateľka v zásadnom namieta, že najvyšší správny súd v danom prípade rozhodol bez toho, aby relevantne reagoval na zásadné námietky sťažovateľky uvedené v kasačnej sťažnosti, konkrétne, že sa ústavne udržateľným spôsobom nevysporiadal s námietkou nesprávneho právneho posúdenia zákonného znaku náhody, s námietkou nevykonania navrhnutých dôkazov vrátane znaleckého dokazovania, s námietkou nezákonnosti dozoru a neprítomnosti sťažovateľky pri úkonoch, závery z vykonania ktorých boli následne použité ako podklad správneho trestania, a s námietkou likvidačného charakteru pokuty uloženej sťažovateľke správnym orgánom. 9.1. K nedostatočnému vysporiadaniu sa najvyššieho správneho súdu s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa nesprávneho právneho posúdenia zákonného znaku náhody sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že kasačný súd v danom prípade pri posúdení existencie zákonného znaku náhody nahradil objektívne zákonné kritérium posúdenia („vopred nikomu známy“) subjektivizovaným a psychologickým kritériom – dojmu priemerného hráča. Sťažovateľka tvrdí, že ak by sa zákonný

znak náhodnosti vykladal iba cez optiku dojmu priemerného hráča, potom by sa zákonom ustanovená hranica správneho deliktu stala nepredvídateľnou. To, čo je „náhodné“ alebo „nepredvídateľné“ z pohľadu jednej osoby, môže byť z pohľadu technického fungovania softvéru vopred určené, determinované a poznateľné. Práve pre takúto situáciu zákon používa objektivizujúce kritérium, že výsledok nesmie byť vopred nikomu známy. Najvyšší správny súd však nevysvetlil, prečo ani technicky vopred určený a pred začatím hry poznateľný výsledok nevylučuje splnenie zákonného znaku „vopred nikomu známy“. 9.2. Podľa názoru sťažovateľky v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje aj ústavne akceptovateľné odôvodnenie vo vzťahu k námietke nevykonania navrhnutých dôkazov vrátane znaleckého dokazovania. Sťažovateľka argumentáciu najvyššieho súdu, ktorý tvrdí, že posúdenie, či hra spĺňa zákonnú definíciu hazardnej hry, patrí správnemu orgánu a následne súdu, nepovažuje za dostatočnú. Dôkazy predložené sťažovateľkou nemali nahradiť právne posúdenie veci, ale mali spochybniť technický predpoklad, na ktorom právne posúdenie záviselo. Dôkazy predkladané a navrhované sťažovateľkou smerovali priamo k zákonnému znaku „vopred nikomu známy“. Najvyšší správny súd však vecne nevysvetlil, prečo dôkaz, podľa ktorého je výsledok hry vopred určený a vopred známy na základe informácií poskytnutých hráčovi, nemá právny význam pri posúdení zákonného znaku, že výsledok nesmie byť vopred nikomu známy. 9.3. Vo vzťahu k námietke nezákonnosti dozoru a neprítomnosti sťažovateľky pri úkonoch, závery z vykonania ktorých boli následne použité ako podklad správneho trestania, sťažovateľka uvádza, že kasačný súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vyjadril len k povinnosti upovedomiť dozorovaný subjekt o vyhľadávacej činnosti, avšak sťažovateľka v kasačnej sťažnosti namietala aj skutočnosť, že správny orgán bez jej účasti získal rozhodujúce dôkazné podklady, odohrával hry a vyvodil z nich závery o hazardnosti, čím sťažovateľke znemožnil bezprostredne verifikovať správnosť údajov a obsah zaznamenaných skutočností, s čím sa najvyšší správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal. 9.4. Pokiaľ ide o námietku likvidačného charakteru pokuty uloženej sťažovateľke správnym orgánom, sťažovateľka v ústavnej sťažnosti tvrdí, že v kasačnej sťažnosti nenamietala iba nedostatočné skúmanie majetkových pomerov, k čomu sa najvyšší správny súd v napadnutom rozsudku vyjadril, ale aj fakt, že správne orgány pri uložení maximálnej sankcie vychádzali z okolností, ktoré nie sú zákonnými alebo kauzálne relevantnými kritériami, napríklad z údajov neodvedených odvodov, poplatku za licenciu alebo škody spôsobenej licencovaným prevádzkovateľom, s čím sa najvyšší správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku taktiež nevysporiadal.

10. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti ďalej tvrdí, že k porušeniu ňou označených práv došlo aj postupom najvyššieho správneho súdu, ktorý vydal napadnutý rozsudok bez toho, aby jej doručil list Technického skúšobného ústavu Piešťany z 24. mája 2022, ktorý bol najvyššiemu správnemu súdu predložený úradom spolu s vyjadrením ku kasačnej sťažnosti a sťažovateľka sa o jeho existencii dozvedela až nahliadnutím do elektronického súdneho spisu. Zdôrazňuje, že ak sa v spise nachádza dôkaz alebo listinný podklad predložený protistranou a súd sa k nemu v odôvodnení vyjadruje, musí byť účastníkovi vytvorený reálny procesný priestor na vyjadrenie.

11. Napadnutý rozsudok sťažovateľka považuje za prekvapivý. Najvyšší správny súd totiž vo svojom napadnutom rozsudku ako podporný argument použil aj závery vyplývajúce

z rozsudku Krajského súdu v Ostrave – pobočka Olomouc sp. zn. zo 6. júna 2025, a rozsudku Najvyššieho správneho súdu Poľskej republiky sp. zn. II GSK 1816/24 z 27. mája 2025 ako reakciu na argumentáciu sťažovateľky zahraničnými rozhodnutiami. Sťažovateľka namieta, že pred rozhodnutím najvyššieho správneho súdu nemala vytvorený procesný priestor účinne sa vyjadriť k skutkovej porovnateľnosti právneho režimu, použitému technickému podkladu a dôsledkom pre slovenský zákonný znak „vopred nikomu známy“, čím sa odôvodnenie napadnutého rozsudku podľa názoru sťažovateľky stalo čiastočne prekvapivé. Tvrdí, že najvyšší správny súd bol povinný rešpektovať požiadavku kontradiktórnosti aj v danom prípade, keď použil závery vyplývajúce z uvedených zahraničných rozhodnutí ako skutkovo-právny argument proti účastníkom konania.

12. Vo vzťahu k návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že právnymi následkami napadnutého rozsudku hrozí sťažovateľke závažná ujma, keďže pokuta 500 000 eur predstavuje mimoriadne intenzívny majetkový zásah, ktorý môže viesť k zásadnému narušeniu ekonomickej stability sťažovateľky ešte pred tým, ako bude ústavne preskúmané, či bolo správne trestanie založené na ústavne udržateľnom výklade zákona.

13. Pokiaľ ide o primerané finančné zadosťučinenie, k tomu sťažovateľka uvádza, že samotné vyslovenie porušenia základných práv a zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho správneho súdu nie je vzhľadom na intenzitu, trvanie a hospodárske následky zásahu dostatočnou satisfakciou. Zdôrazňuje, že napadnutý rozsudok jej právo podnikať nielen obmedzil, ale v praktických dôsledkoch jej podnikanie doslova zničil. Nešlo o dočasné alebo marginálne obmedzenie podnikateľskej aktivity, ale o zásah, ktorý odstránil ekonomický základ podnikania sťažovateľky, znehodnotil jej podnikateľský projekt a vystavil ju hrozbe vymáhania sankcie v rozsahu nezlučiteľnom s bežnou hospodárskou stabilitou obchodnej spoločnosti. Sťažovateľka túto sumu nepovažuje za náhradu škody, ušlého zisku ani za kompenzáciu všetkých hospodárskych následkov spôsobených napadnutým rozsudkom. Ide výlučne o ústavnoprávnu satisfakciu za mimoriadne intenzívny zásah do jej základných práv, ktorý sa neprejavil iba v obmedzení podnikateľskej činnosti, ale v praktickom zničení podnikania sťažovateľky.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

14. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva vlastniť majetok a práva pokojne užívať majetok (podľa a dodatkového protokolu), základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie (podľa a dohovoru), základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa , základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa napadnutým rozsudkom najvyššieho správneho súdu.

III.1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, základného práva na rovnosť účastníkov konania a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom napadnutým rozsudkom:

15. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa a dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. ).

16. Právo na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa je úzko prepojené so zásadou kontradiktórnosti konania, ktorej aspekty sú súčasťou zásady ústnosti, ale aj princípu rovnosti pred súdom. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) definuje obsah princípu rovnosti zbraní požiadavkou, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je protistrana (napr. rozhodnutie vo veci De Haes a Gijsels proti Belgicku z 24. 2. 1997, sťažnosť č. 19983/92, bod 53 alebo Ankerl proti Švajčiarsku z 23. 10. 1996, sťažnosť č. 17748/91, bod 38). Právo na kontradiktórne konanie znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (rozhodnutie ESĽP zo 4. 6. 2002 vo veci Komanický proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 32106/96, body 45 a 46). Európsky súd pre ľudské práva však vo svojej rozhodovacej činnosti súčasne konštatoval, že zásada kontradiktórnosti nemá absolútny charakter a nejde o porušenie práva na spravodlivý proces, ak by vyjadrenie nemalo vplyv na výsledok konania (rozhodnutie ESĽP vo veci Sarkocy proti Slovenskej republike z 22. 9. 2020, sťažnosť č. 36446/17).

17. Uvedené východiská bol povinný dodržať pri rozhodovaní aj najvyšší správny súd, ktorý napadnutým rozsudkom rozhodol o kasačnej sťažnosti sťažovateľky proti rozsudku správneho súdu, ktorým správny súd zamietol žalobu sťažovateľky o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver, či ústavná sťažnosť je alebo nie je opodstatnená.

18. Rozsudok najvyššieho správneho súdu, ktorý konal a rozhodoval ako súd kasačný, nemožno hodnotiť izolovane, ale iba v kontexte rozsudku, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pristúpil v súvislostiach k preskúmaniu nielen napadnutého rozsudku najvyššieho správneho súdu, ale aj rozsudku správneho súdu, ktorý prechádzal jeho vydaniu, a konštatuje, že nedostatky ústavnoprávnej relevancie vo veci sťažovateľky nezistil.

19. V danom prípade správny súd zamietol žalobu sťažovateľky o preskúmanie prvostupňového rozhodnutia úradu v spojení s rozhodnutím odvolacieho orgánu, ktorým prvostupňový orgán uložil sťažovateľke sankciu spočívajúcu v povinnosti skončenia prevádzkovania hazardnej hry FUTURA a jej modifikácií a zároveň jej uložil pokutu 500 000 eur za prevádzkovanie hazardnej hry bez individuálnej alebo všeobecnej licencie. 19.1. Správny súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v zásadnom uviedol, že pre posúdenie hazardnej hry je rozhodujúcich niekoľko znakov: 1. musí ísť o hru, ktorú aktivuje hráč, 2. hra sa aktivuje zaplatením peňažného vkladu, 3. hra sa riadi určitými vopred určenými podmienkami, 4. hra dáva šancu získania výhry, 5. výhra je neplánovateľná, teda je závislá od náhody alebo od neznámeho výsledku určitej okolnosti alebo udalosti. Konštatoval, že správny orgán, žalovaný, postupoval v súlade so zákonom, keď pri posudzovaní otázky medzi účastníkmi konania spornej skúmal, či došlo k naplneniu jednotlivých pojmových znakov hazardnej hry. Skutočnosť, či ide o hru, správny orgán skúmal na základe opisu predloženého sťažovateľkou, z ktorého vyplýva, že ide o matematicko-logicko-pamäťovú súťaž, v rámci ktorej si hráč vyberá hru, ktorú chce odohrať, čo predstavuje splnenie prvého zo zákonných znakov hazardnej hry. Čo sa týka prítomnosti znaku hráč, z o hazardných hrách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) vyplýva, že hráčom je fyzická osoba, ktorá splnila podmienky účasti na hazardnej hre. Pri tejto hre je hráčom účastník súťaže, ktorý sa zúčastňuje hry svojím vkladom, vyberie si hru a zvolením stávky môže odohrať hru. Preto účastník hry je hráčom v zmysle . Kladne vyhodnotil aj prítomnosť pojmového znaku vkladu, keďže na realizovanie hry je potrebné vykonať vklad. Vklad sa vykonáva cez akceptor, ktorý je súčasťou každého zariadenia, na ktorom sa prevádzkuje hra. Keďže pre odohranie hry je vklad nevyhnutný, aj pojmový znak existencie vkladu je splnený. Ďalej sa zaoberal stávkou ako pojmovým znakom. Naplnenie tohto znaku vyplýva zo skutočnosti, že po vložení vkladu je pre uskutočnenie hry nevyhnutné vybrať si konkrétnu hru a zvoliť výšku stávky od 0,10 eur do 10 eur. Až po týchto úkonoch je možné odohrať hru. Čo sa týka možnosti získať výhru, je potrebné poukázať na , podľa ktorého výhrou je suma finančných prostriedkov alebo iná nepeňažná hodnota, ktorú môže hráč získať v hazardnej hre. V kontexte uvedeného správny orgán konštatoval, že odohratím hry, počas ktorej hráč prehrá svoju stávku alebo získa výhru, vzniká možnosť získať výhru. Uvedený znak je preto tiež prítomný. Osobitný dôraz žalovaný venoval prvku náhody, vo vzťahu ku ktorému uviedol, že pre hráča sa nastavenie softvéru hry (jednotlivých pozícií) prejavuje počas odohrania hry ako výherná alebo nevýherná pozícia, teda ako neočakávaná situácia, nepredvídaná udalosť. Výsledok odohranej hry teda určuje softvérové nastavenie hry bez akejkoľvek možnosti čokoľvek ovplyvniť alebo zmeniť, jej priebeh predstavuje rad náhodných udalostí, pričom odohranie hry nevyžaduje žiadne znalosti alebo zručnosti hráča. Vzhľadom na uvedené sa správny súd stotožnil so záverom žalovaného, že hra je skutočne hazardnou hrou. Podľa správneho súdu správny orgán postupoval v súlade so zákonom, keď skúmal, či došlo k naplneniu jednotlivých pojmových znakov hazardnej hry, a stotožnil sa so záverom správneho orgánu, že hra je skutočne hazardnou hrou.

20. Najvyšší správny súd sa po posúdení námietok uvedených v kasačnej sťažnosti v napadnutom rozsudku stotožnil so záverom správneho súdu a kasačnú sťažnosť sťažovateľky zamietol.

V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že správny súd rozhodol vecne správne, ak žalobu sťažovateľky zamietol ako nedôvodnú podľa .

21. Pokiaľ ide o zásadnú námietku sťažovateľky, v zmysle ktorej najvyšší správny súd nereagoval relevantne na námietky sťažovateľky, túto ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho správneho súdu je zrejmé, že najvyšší správny súd sa stotožnil s názorom správneho súdu, že sťažovateľkou prevádzkovanú hru je potrebné hodnotiť ako hazardnú hru. V kasačnej sťažnosti sťažovateľky identifikoval nosné sťažnostné body, ku ktorým sa v odôvodnení či už priamo, alebo s odkazom na odôvodnenie rozsudku správneho súdu, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil, náležite vyjadril. 21.1. Vo vzťahu k námietke nesprávneho právneho posúdenia zákonného znaku náhody (pozri bod 9.1. tohto uznesenia), kde sťažovateľka v ústavnej sťažnosti tvrdí, že najvyšší správny súd nevysvetlil, prečo ani technicky vopred určený a pred začatím hry poznateľný výsledok nevylučuje splnenie zákonného znaku hazardnej hry „vopred nikomu známy“, ústavný súd uvádza, že na námietku sťažovateľky v tejto časti dal jasnú a komplexnú odpoveď už správny súd, ktorý v odôvodnení svojho rozsudku okrem iného uviedol, že «zákon v citovaných ustanoveniach predpokladá, že výherný prístroj je určitým spôsobom riadený, teda postupuje podľa vopred naprogramovaných algoritmov. Napriek tomu však hry na takýchto prístrojoch považuje za hazardné hry. Pojem „náhody“ v zmysle tak nemožno vykladať ako náhodu v objektívnom (technickom) zmysle, teda ako niečo, čo nepodlieha akýmkoľvek pravidlám. Technické zariadenie, ktoré je riadené programovým vybavením, sa vždy bude správať v súlade s príkazmi, ktoré sú súčasťou tohto programového vybavenia. Pre posúdenie prvku náhody je však rozhodujúce, aký je priebeh hry z pohľadu hráča, teda či je v hre prítomná určitá okolnosť, ktorú nevie ovplyvniť a ktorá má vplyv na jeho výhru alebo prehru.». Kasačný súd sa s odôvodnením rozsudku správneho súdu v tejto časti stotožnil a zároveň dodal, že „v preskúmavanej veci však nebolo rozhodnutie založené na jednom subjektívnom názore výlučne jednej osoby ale na základe odohrania hry, v rámci jednotlivých dozorov, z ktorých je možné dospieť k záveru, hra z pohľadu hráča vykazuje prvky náhodnosti“. Svoje odôvodnenie doplnil aj odkazom na osobitnú časť dôvodovej správy k (k ), v zmysle ktorej hazardnými hrami sú aj hry, pri ktorých je prvok náhody kombinovaný so schopnosťami, vedomosťami alebo inými danosťami hráča. Ústavný súd s poukazom na uvedené považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku v spojení s rozsudkom správneho súdu za ústavne akceptovateľné a zároveň dodáva, že pokiaľ najvyšší správny súd vychádzal pri posúdení zákonného znaku náhody z kritéria dojmu priemerného hráča, neprekročil tým rámec ústavne akceptovateľnej interpretačnej úvahy. 21.2. Sťažovateľka ďalej v ústavnej sťažnosti k námietke nevykonania navrhnutých dôkazov vrátane znaleckého dokazovania tvrdí (pozri bod 9.2. tohto uznesenia), že najvyšší správny súd vecne nevysvetlil, prečo dôkaz, podľa ktorého je výsledok hry vopred určený a vopred známy na základe informácií poskytnutých hráčovi, nemá právny význam pri posúdení zákonného znaku, že výsledok nesmie byť vopred nikomu známy. Tvrdí, že odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku, v zmysle ktorého posúdenie, či hra spĺňa zákonnú definíciu hazardnej hry, patrí správnemu orgánu a následne súdu, nepovažuje za dostatočnú. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v spojení s rozsudkom správneho súdu dospel k záveru, že najvyšší správny súd svoje rozhodnutie v časti, v ktorej reagoval na uvedenú námietku sťažovateľky, dostatočne

a presvedčivo odôvodnil. Z rozhodnutia je zrejmé, že kasačný súd sa stotožnil s názorom správneho súdu, a teda že posúdenie hry ako hazardnej hry nie je závislé od znaleckého dokazovania, pokiaľ bolo na základe výsledkov vykonaného dozoru možné dospieť k záveru, že hra prevádzkovaná sťažovateľom spĺňa všetky znaky hazardnej hry, tak ako tomu bolo v danom prípade. Správne orgány svoje rozhodnutia vo veci sťažovateľky vo vzťahu k tejto otázke odôvodnili vyčerpávajúcim spôsobom. V správnom konaní nebola identifikovaná žiadna otázka, na ktorej zodpovedanie by bolo potrebné vykonať znalecké dokazovanie. Taktiež nebolo potrebné v danom prípade predviesť technické zariadenia FUTURA, tak ako to navrhovala sťažovateľka, keďže schopnosti a možnosti tohto zariadenia, ako aj charakter a priebeh hry boli správnemu orgánu známe z vykonaného dozoru, v rámci ktorého bolo na tomto zariadení odohratých viacero hier rôznymi osobami. Samotná skutočnosť, že sťažovateľka odôvodnenie napadnutého rozsudku nepovažuje za dostatočné, nestačí na prijatie záveru o jeho zjavnej arbitrárnosti. 21.3. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že najvyšší správny súd sa nevyjadril k skutočnosti, že správny orgán bez jej účasti získal rozhodujúce dôkazne podklady, odohrával hry a vyvodil z nich závery o hazardnosti, čím sťažovateľke znemožnil bezprostredne verifikovať správnosť údajov a obsah zaznamenaných skutočností (pozri bod 9.3. tohto uznesenia), k tomu ústavný súd uvádza, že aj s týmto argumentom sťažovateľky sa vysporiadal už správny súd vo svojom rozsudku, kde uviedol, že «úlohou dozoru formou vyhľadávacej činnosti je odhaľovanie porušovaní priamo „v teréne“, pričom pracovníci dozoru o jeho začiatku neinformujú vopred dotknuté osoby (dozorované subjekty) z dôvodu, aby nedošlo k zmareniu účelu samotného dozoru. Na základe uvedeného teda nebolo možné prihliadnuť na námietku žalobcu, že žalobca ako účastník konania nemohol byť prítomný pri uskutočňovaní úkonov správneho orgánu, nakoľko pri dozore, ktorý správny orgán vykonával nad žalobcom sa nejednalo o postavenie žalobcu ako účastníka konania, ale ako dozorovaného subjektu s právami a povinnosťami podľa a nie správneho poriadku.». K tomuto odôvodneniu kasačný súd doplnil, že z administratívneho spisu je zrejmé, že správny orgán sťažovateľa o vykonaní miestneho zisťovania upovedomil a zápisnice z dozorov boli so sťažovateľkou 13. februára 2020 prerokované, a teda sťažovateľka mala možnosť vyjadriť sa k správnosti údajov a obsahu zaznamenaných skutočností, čím podľa názoru ústavného súdu kasačný súd v spojení so správnym súdom vyčerpávajúcim spôsobom reagoval na uvedenú námietku sťažovateľky. 21.4. Sťažovateľka ďalej v ústavnej sťažnosti tvrdí, že správne orgány pri uložení maximálnej sankcie vychádzali z okolností, ktoré nie sú zákonnými alebo kauzálne relevantnými kritériami, napríklad z údajov o výške neodvedených odvodov, poplatku za licenciu alebo škody spôsobenej licencovaným prevádzkovateľom (pozri bod 9.4. tohto uznesenia), s čím sa najvyšší správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku napriek jej námietke nevysporiadal. V súvislosti s uvedeným ústavný súd konštatuje, že najvyšší správny súd sa aj v súvislosti s touto námietkou stotožnil s odôvodnením uvedeným v rozsudku správneho súdu, kde správny súd uviedol, že správny orgán pri ukladaní pokuty presne, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil, k akým skutočnostiam pri stanovení výšky pokuty prihliadal, pričom kritériá pre určenie konečnej výšky pokuty boli v danom prípade posúdené v súlade s . Na tomto mieste poukazuje na rozhodnutie prvostupňového orgánu, ktorý výšku uloženej pokuty odôvodnil tým, že „žalobca prevádzkoval hazardnú hru pod obchodným názvom FUTURA... bez vydanej alebo udelenej licencie... vo veľkom rozsahu (ku dňu 22. novembra 2019 zdokumentovaných 36 technických zariadení) a počas dlhého časového obdobia (najmenej od 22. novembra 2019

až do vydania rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa). Počet zdokumentovaných zariadení ku dňu vydania predmetného rozhodnutia presiahol počet 70, pričom žalobca neustále rozmiestňoval nové technické zariadenia s hrou FUTURA... Ďalej uviedol, že žalobca svojim konaním spôsobil Slovenskej republike a obciam, v ktorých hazardnú hru prevádzkoval, škodu veľkého rozsahu tým, že za prevádzkovanie hazardných hier neodviedol odvody a nepožiadaním o vydanie alebo udelenie licencie sa vyhol zaplateniu poplatku za licenciu... Rovnako tak žalobca spôsobil škodu licencovaným prevádzkovateľom hazardných hier, keďže účastník konania svojou činnosťou vytváral nekalú konkurenciu, čím bol zvýhodnený oproti ostatným legálnym prevádzkovateľom hazardných hier.“. Podľa pri ukladaní sankcií úrad vychádza z povahy, závažnosti, spôsobu a miery zavinenia, dĺžky trvania a následkov protiprávneho konania. Z obsahu rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu je zrejmé, že úrad pri ukladaní sankcie posúdil všetky kritériá predpokladané zákonom pre uloženie sankcie, a teda aj následky protiprávneho konania sťažovateľky, medzi ktoré je možné bezpochyby zaradiť aj údaj o výške neodvedených odvodov, údaj o nezaplatenom poplatku za licenciu alebo údaj o výške škody spôsobenej licencovaným prevádzkovateľom. Skutočnosť, že sťažovateľka subjektívne nevníma údaj o nezaplatenom poplatku za licenciu alebo údaj o výške škody spôsobenej licencovaným prevádzkovateľom ako následok protiprávneho konania, neznamená, že posúdenie týchto údajov správnym orgánom predstavuje vybočenie z rámca zákonnej správnej úvahy. Pokiaľ teda správny súd dospel k záveru, že správnymi orgánmi uplatnené myšlienkové úvahy sú súladné so zákonnými kritériami pre ukladanie sankcií a najvyšší správny súd sa s týmto odôvodením rozsudku správneho súdu stotožnil, ústavný súd aj v tejto časti považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku spojené s rozsudkom správneho súdu za ústavne akceptovateľné.

22. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa sťažovateľka ako zásah označila postup najvyššieho správneho súdu, ktorý jej nedoručil list Technického skúšobného ústavu Piešťany z 24. mája 2022, ktorý tvoril prílohu vyjadrenia žalovaného ku kasačnej sťažnosti, ako aj prekvapivý postup najvyššieho správneho súdu, ktorý v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na závery vyplývajúce z rozsudku Krajského súdu v Ostrave – pobočka Olomouc sp. zn. zo 6. júna 2025, a rozsudku Najvyššieho správneho súdu Poľskej republiky sp. zn. II GSK 1816/24 z 27. mája 2025 bez toho, aby sťažovateľke poskytol možnosť vopred sa s predmetnými rozhodnutiami oboznámiť a vyjadriť sa k nim. Uvedené námietky sťažovateľky ústavný súd taktiež vyhodnotil ako nedôvodné. 22.1. Z obsahu ústavnej sťažnosti a odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho správneho súdu (bod 33) je zrejmé, že sťažovateľka sa s predmetným listom riadne oboznámila (nahliadnutím do elektronického súdneho spisu) a k jeho obsahu sa písomne v podaní zo 6. mája 2024, teda pred tým, než najvyšší správny súd vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom, vyjadrila. Uvedené v spojení s materiálnym prístupom ústavného súdu vo vzťahu k uplatneniu fikcie doručenia vylučuje v danom prípade možnosť vysloviť porušenie základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa . Ústavný súd považuje za potrebné dodať, že zásada kontradiktórnosti nemá absolútny charakter a nejde o porušenie práva na spravodlivý proces, ak by vyjadrenie nemalo vplyv na výsledok konania, tak ako tomu bezpochyby bolo aj vo veci sťažovateľky, preto aj v prípade, ak by sa sťažovateľka s obsahom predmetného listu

neoboznámila, nedošlo by k porušeniu ňou namietaných práv z dôvodu, že už len samotný list nemal žiaden vplyv (pozri bod 49 napadnutého rozsudku) na rozhodnutie najvyššieho správneho súdu. 22.2. K námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej jej nebolo umožnené vyjadriť sa k obsahu rozhodnutí, na ktoré v napadnutom rozsudku poukázal najvyšší správny súd, ústavný súd uvádza, že súd nie je povinný oboznamovať účastníkov konania s každou judikatúrou, ktorú chce vo svojom rozhodnutí použiť, obzvlášť v prípade, ak súd nepoužije nový, zásadne odlišný alebo pre účastníka nepredvídateľný právny názor, tak ako tomu bolo v danom prípade. Zároveň dodáva, že ako prekvapivé rozhodnutie, tak ako to uvádza sťažovateľka v ústavnej sťažnosti, nie je možné označiť rozhodnutie, v ktorom sa kasačný súd stotožní s názorom správneho súdu a s názorom správnych orgánov, ktorých rozhodnutia boli predmetom prieskumu.

23. Ako neopodstatnenú ústavný súd vyhodnotil aj námietku porušenia zaručujúceho právo na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodoval orgán verejnej správy, ktoré podľa sťažovateľky spočívalo v nevykonaní skutočného súdneho prieskumu zákonnosti správneho rozhodnutia, keď správne súdy len aprobovali subjektívnu a technicky neoverenú úvahu správneho orgánu. Z napadnutého rozsudku a celého konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vyplýva, že právo sťažovateľky na súdny prieskum rozhodnutí vydaných v správnom konaní bol plne realizovaný a všeobecné súdy zaujali k relevantným otázkam právne odôvodnené stanovisko. Ústavný súd konštatuje, že samotná nespokojnosť sťažovateľky s výsledkom súdneho prieskumu nepostačuje k tomu, aby ústavný súd vyslovil porušenie .

24. S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok najvyššieho správneho súdu nenesie znaky extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a argumentácia najvyššieho správneho súdu je akceptovateľná a v nijakom prípade ju nemožno označiť za arbitrárnu. Dospel preto k záveru, že sťažnosť sťažovateľky v označenej časti je zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa odmietol.

III.2 K namietanému porušeniu a dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom:

25. V súvislosti s namietaným porušením základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 a čl. 1 dodatkového protokolu) ústavný súd konštatuje, že sťažovateľkou namietané porušenie uvedeného hmotného práva je spojené s porušením jej práv procesnej povahy vzhľadom na to, že sú obsahovo prepojené. Keďže porušenie procesných práv sťažovateľky nezistil, napadnutým rozsudkom najvyššieho správneho súdu nedošlo ani k porušeniu jej hmotných práv.

26. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v okolnostiach danej veci nič nesignalizuje, že by napadnutým rozsudkom najvyššieho správneho súdu malo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označených práv tak, že by to umožňovalo vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ústavný súd v súlade s ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietol.

27. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky obsiahnutých v petite jej ústavnej sťažnosti,

keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2026

Libor Duľa

predseda senátu