Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 314/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľky EOS KSI Slovensko, s.r.o, Prievozská 2, Bratislava, zastúpenej Remedium Legal, s.r.o., Prievozská 2, Bratislava, proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22. januára 2026 takto

r o z h o d o l :

1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22. januára 2026 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22. januára 2026 z r u š u j e a v e c v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý nahradiť sťažovateľke trovy konania 1 014,41 eur a zaplatiť ich jej právnemu zástupcovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I. Skutkový stav a argumentácia sťažovateľky

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 16. apríla 2026 domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa a (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) označeným rozsudkom najvyššieho súdu. Sťažovateľka navrhuje napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

2. Ústavný súd uznesením č. k. -16 z 21. mája 2026 podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie v celom rozsahu.

3. Okresný súd Bardejov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -209 z 12. decembra 2022 vyhlásil dražbu nehnuteľností vo vlastníctve žalobcov za neplatnú. Podkladom pre výkon dražby bola zmluva o zriadení záložného práva, ktorá bola uzavretá ako zabezpečovacia zmluva pri zmluve o úvere medzi žalobcami a bankou. Sťažovateľka svoju aktívnu vecnú legitimáciu na podanie návrhu na výkon dražby odvodzovala od zmluvy o postúpení pohľadávky.

4. Okresný súd, odkazujúc na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len ,,Súdny dvor“) a ústavného súdu, uviedol, že prieskum samotných spotrebiteľských zmlúv je prípustný aj v rámci tzv. vykonávacích konaní, teda takých, v ktorých sa už vynucuje plnenie voči spotrebiteľovi, a to bez ohľadu na právoplatnosť a vykonateľnosť súdneho rozhodnutia, o nútený výkon ktorého sa jedná. Na tomto základe okresný súd uviedol, že mu nič nebránilo preskúmať prípadnú neprijateľnosť zmluvných dojednaní zmluvy o hypotekárnom úvere. Naproti tomu sa sťažovateľka bránila tým, že pohľadávka vyplývajúca z hypotekárneho úveru jej bola právoplatne priznaná platobným rozkazom sp. zn. z 15. júna 2020.

5. Okresný súd ďalej argumentoval tým, že právnym základom pre výkon dražby bol výkon záložnej zmluvy uzavretej medzi bankou a žalobcami na zabezpečenie pohľadávky banky plynúcej zo zmluvy o úvere. Dobrovoľná dražba sa teda nekonala pre účely vymoženia plnenia priznaného platobným rozkazom. Okresný súd skúmal aktívnu vecnú legitimáciu sťažovateľky pre podanie návrhu na výkon dražby, a preto skúmal splnenie podmienok postúpenia pohľadávky v zmysle a tiež v zmysle o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Dospel k záveru, že podmienky pre účinné postúpenie „bankovej“ pohľadávky neboli splnené, v dôsledku čoho bolo postúpenie absolútne neplatné. Okresný súd uzavrel, že vzhľadom na neplatné zosplatnenie úveru nemohlo dôjsť ani k účinnému postúpeniu pohľadávky na sťažovateľku, ktorej z toho dôvodu nesvedčala ani aktívna legitimácia na podanie návrhu na výkon dobrovoľnej dražby.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 21. mája 2024 rozsudok okresného súdu potvrdil. Odvolací súd sa stotožnil so záverom, že sťažovateľke nesvedčilo postavenie veriteľa vykonávanej pohľadávky, čo vo svojich dôsledkoch spôsobilo neplatnosť dražby. S argumentáciou sťažovateľky o porušení princípu právnej istoty z dôvodu nerešpektovania právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu sa krajský súd nestotožnil. V tejto súvislosti krajský súd zdôraznil, že preskúmavanie vecnej legitimácie, či aktívnej alebo pasívnej, je imanentnou súčasťou každého súdneho rozhodnutia a súd ju skúma aj bez návrhu a v sporoch s ochranou slabšej strany skúma vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti.

7. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie podľa a a a (ďalej len „“). Sťažovateľka uviedla, že súdy rozhodli v rozpore s judikatúrou, na ktorú samy poukazovali, a žiadnu neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy neurčili a dôvodom na určenie neplatnosti dražby bolo výhradne opätovné posúdenie platnosti postúpenia pohľadávky. Ak bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti plniť (platobný rozkaz), tak výrok takého rozhodnutia tvorí prekážku právoplatne rozhodnutej veci.

V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu R 110/2003, podľa ktorého právoplatný rozsudok o žalobe o plnenie vytvára z hľadiska identity predmetu konania prekážku veci rozsúdenej pre konanie o žalobe o určenie, či tu právny vzťah je alebo nie je, vychádzajúc z rovnakého skutkového základu. Všeobecným súdom ďalej vytýkala, že neplatnosť postúpenia neposúdili z pohľadu neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve, čo je dôvodom na preskúmanie exekučného titulu, ale z hľadiska neplatného postúpenia, resp. náležitostí jednostranného právneho úkonu veriteľa podľa , čo je porušenie princípu res iudicata aj princípu právnej istoty.

8. Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu sťažovateľka špecifikovala právnu otázku „či podanie, ktorým sa vyhlasuje okamžitá splatnosť úveru a ktoré zároveň obsahuje výzvu banky voči svojmu klientovi na úhradu omeškaného dlhu, možno považovať za výzvu podľa “. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. z 27. februára 2024 a sp. zn. z 27. septembra 2023, podľa ktorých nevyžaduje samostatnú a výlučnú formu písomnej výzvy pre upozornenie na postúpenie pohľadávky.

9. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom dovolanie sťažovateľky zamietol. V odôvodnení napadnutého rozsudku v bode 9 dovolací súd uviedol, že súdy vec sťažovateľky posudzovali na základe iných skutkových hľadísk a nepreskúmavali platobný rozkaz, a preto sa nemohli dopustiť arbitrárneho výkladu. Námietku o právoplatne rozhodnutej veci považoval najvyšší súd za nedôvodnú, pretože platobný rozkaz nebol podkladom na vykonanie dobrovoľnej dražby.

10. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu podmienok vyplývajúcich z najvyšší súd odkázal na rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júla 2025, v ktorom konštatoval, že „Ustanovenie predpokladá pre platné postúpenie pohľadávky banky na iný subjekt osobitnú výzvu banky klientovi, že je v omeškaní so splatením čo i len časti svojho peňažného záväzku, pričom touto výzvou nie je (nemôže byť) výzva banky podľa ustanovenia , ani oznámenie o vyhlásení úveru za predčasne splatný.“.

II. Sťažnostná argumentácia

11. Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s jej námietkou týkajúcou sa rozhodovania okresného a krajského súdu v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora a ústavného súdu (rozhodnutia C-600/2019, C-693/2019, C-891/2019, ), ak neurčili žiadnu neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnutie založili na preskúmaní zmluvy o postúpení pohľadávky, na podklade ktorej jej bolo právoplatne priznané právo na plnenie. Najvyšší súd sa tiež nevysporiadal s namietaným opätovným skúmaním skutkového a právneho stavu postúpenia pohľadávky.

12. Podľa sťažovateľky nie je možné tolerovať, aby jej súd právoplatne priznal nárok na zaplatenie pohľadávky z úverovej zmluvy a následne neskôr dospeje k záveru, že táto pohľadávka jej nepatrí.

13. Odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje sťažovateľka za nedostatočné a tvrdenie dovolacieho súdu o tom, že súdy vec posudzovali z iných skutkových hľadísk, považuje za

objektívny nezmysel. Tvrdenie, že dobrovoľnou dražbou bola uplatnená pohľadávka z úverovej zmluvy, a nie z exekučného titulu, považuje sťažovateľka za „slovíčkarenie“. Najvyšší súd sa tiež žiadnym spôsobom nevysporiadal s argumentáciou a judikatúrou, podľa ktorej konanie na splnenie povinnosti plniť predstavuje prekážku litispendencie pre konanie o určenie.

III. Vyjadrenie odporcu, replika sťažovateľky

14. Najvyšší súd považuje napadnutý rozsudok za riadne odôvodnený, presvedčivý, vnútorne konzistentný a ústavne udržateľný. Dovolací súd považoval na podklade spisu za preukázané, že sťažovateľka svoje oprávnenie záložného veriteľa odvodzovala od pohľadávky zo zmluvy o hypotekárnom úvere, čo vyplývalo aj zo zmluvy o vykonaní opakovanej dražby. Právnym základom pre výkon dražby tak nebol platobný rozkaz, ale priamy výkon záložnej zmluvy na zabezpečenie pohľadávky uzavretej medzi žalobcami a bankou.

15. Najvyšší súd uviedol, že z prieskumu zmluvy o úvere vyplynulo, že táto síce obsahuje dohodu o predčasnej splatnosti celého úveru, podľa ktorej banka aj vyhlásila predčasnú splatnosť dlhu v zmysle , ale pred postúpením na sťažovateľku porušila , ak žalobcom neadresovala osobitnú výzvu, resp. upozornenie na možnosť postúpenia pohľadávky na nebankový subjekt.

16. Vo vzťahu k námietke o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku najvyšší súd uviedol, že v odôvodnení sa sústredil na vysvetlenie podmienok prípustnosti s prihliadnutím na osobitosti prejednávanej veci a obsah dovolania.

17. Sťažovateľka v podanej replike uviedla, že dovolací súd ani vo svojom vyjadrení žiadnym spôsobom nereagoval na argumentáciu týkajúcu sa otázky, ako je možné poprieť vlastnícke právo k pohľadávke zo zmluvy, ak už raz bolo právoplatne priznané, i keď v inom súdnom konaní. Sťažovateľka uvádza, že ako v napadnutom rozsudku, tak aj vo vyjadrení dovolacieho súdu absentujú základné princípy právnej logiky, ak totožnú pohľadávku si môže sťažovateľka uplatniť v exekučnom konaní, ale pri výkone záložného práva súd rozhodne, že nie jej vlastníkom. Práve s týmto namietaným rozporom sa všeobecné súdy odmietli akýmkoľvek spôsobom zaoberať.

IV. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti

18. Podstata námietok sťažovateľky v súvislosti s namietaným porušením práv je založená na jej tvrdení o povrchnosti, formálnosti, arbitrárnosti a neodôvodnenosti napadnutého rozsudku, ktorým bolo jej dovolanie zamietnuté.

19. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či právne závery, ktorými najvyšší súd odôvodnil zamietnutie dovolania sťažovateľky, boli výsledkom ústavne udržateľnej aplikácie noriem procesného práva najvyšším súdom v súlade s označenými článkami a dohovoru. Ústavný súd neskúmal správnosť skutkových zistení, pretože skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom jeho kontroly iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ).

20. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, ktorý je chránený v a dohovoru, je okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia síce neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, avšak z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia.

21. Sťažovateľka dovolanie založila na dovolacích dôvodoch podľa a (ďalej len ,P“) a podľa a . Namietala, že okresný súd aj krajský súd posúdili vec v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora aj ústavného súdu a poukázala na konkrétne rozhodnutia. V tejto súvislosti uviedla, že súdy posudzovali platnosť postúpenia pohľadávky napriek existencii právoplatného platobného rozkazu. Ďalej namietala, že podľa rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. publikovaného ako R 110/2003 pri identickom predmete konania rozhodnutie o plnení (platobný rozkaz) tvorí prekážku rozhodnutej veci pre konanie o určenie (určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby). Tiež argumentovala tým, že súdy pristúpili k opätovnému prieskumu platnosti postúpenia pohľadávky a neplatnosť postúpenia nezaložili na norme spotrebiteľského práva, ale na porušení . Napokon nesprávne právne posúdenie namietala práve v súvislosti s porušením a ako právnu otázku označila, či podanie, ktorým sa vyhlasuje okamžitá splatnosť úveru a ktoré zároveň obsahuje výzvu banky voči svojmu klientovi na úhradu omeškaného dlhu, možno považovať za výzvu podľa .

22. V rámci sťažnostných námietok ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že najvyšší súd sa nevysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateľky ústavne akceptovateľným spôsobom.

23. Ústavný súd konštatuje, že si uvedomuje postavenie najvyššieho súdu v civilnom procese, keď rozhoduje ako dovolací súd v už právoplatne skončenej veci. Rešpektuje aj jeho vlastnú diskréciu vo vzťahu k posudzovaniu prípustnosti dovolaní, ktoré nespĺňajú procesné podmienky prípustnosti na ich vecné prejednanie, ako aj vymedzenie dôvodnosti dovolaní. Dovolací súd však nemôže opomenúť povinnosť rešpektovať práva sporových strán a dodržať zásady spravodlivého procesu, v okolnostiach prípadu právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, a to minimálne v takom rozsahu, aby dovolateľ dostal konkrétne odpovede na jeho podstatné dovolacie námietky.

24. K sťažnostnej námietke nesprávneho právneho posúdenia najvyšší súd poukázal a sťažovateľku odkázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júla 2025 podľa ktorého „Ustanovenie predpokladá pre platné postúpenie pohľadávky banky na iný subjekt osobitnú výzvu banky klientovi, že je v omeškaní so splatením čo i len časti svojho peňažného záväzku, pričom touto výzvou nie je (nemôže byť) výzva banky podľa ustanovenia ani oznámenie o vyhlásení úveru za predčasne splatný.“.

25. I keď je pravda, že najvyšší súd v tejto časti reagoval stručne – odkazom na prijaté vlastné rozhodnutie, v okolnostiach danej veci ide o ústavne udržateľný postup. V odkazovanom spore bola sťažovateľka v postavení žalobkyne/dovolateľky a predmetom dovolacieho konania bolo výhradne právne posúdenie dotknutého ustanovenia . Z uvedeného vyplýva, že závery

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júla 2025 publikované v zbierke boli sťažovateľke dobre a podrobne známe. Preto ak na identickú namietanú právnu otázku najvyšší súd reagoval odkazom na skôr prijaté rozhodnutie a citáciou jeho právnej vety, taký postup je z hľadiska dodržania základných práv akceptovateľný.

26. Na druhej strane odôvodnenie rozhodnutia o zamietnutí dovolania podaného z dôvodu podľa a tieto základné požiadavky jednoznačne nespĺňa. Okrem zhrnutia rozhodnutí súdov nižších inštancií a všeobecných teoretických východísk dovolací súd koncentroval vlastné odôvodnenie napadnutého rozsudku v bode 9 v troch vetách. Najvyšší súd sa obmedzil na konštatovanie, že súdy v základnom konaní vec posudzovali na základe iných skutkových hľadísk a nepreskúmavali platobný rozkaz, čo mala podľa dovolacieho súdu rozsiahlo tvrdiť sťažovateľka. Najvyšší súd tiež bez akéhokoľvek odôvodnenia skonštatoval nedôvodnosť námietky týkajúcej sa prekážky rozhodnutej veci. Je potrebné uviesť, že sťažovateľka nenamietala preskúmanie platobného rozkazu, ale tvrdila duplicitné skúmanie platnosti postúpenia pohľadávky. V tejto súvislosti v podanom dovolaní poukázala na rozhodnutie R 110/2003, podľa ktorého právoplatný rozsudok o žalobe o plnenie vytvára z hľadiska identity predmetu konania prekážku veci rozsúdenej pre konanie o žalobe o určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, vychádzajúcej z rovnakého skutkového základu (z rovnakého skutku). Sťažovateľka tiež namietala rozpor v odôvodnení, pokiaľ ide o závery judikatúry Súdneho dvora a ústavného súdu, z ktorých sama vychádzala a na ktoré odkazovali aj súdy vo svojich rozhodnutiach. Najvyšší súd sa k tejto časti dovolacej argumentácie žiadnym spôsobom nevyjadril.

27. Bez ohľadu na správnosť dovolacej argumentácie odôvodnenie obsahujúce osamotené konštatovania bez akejkoľvek odpovede na konkrétne námietky dovolateľa nemôže učiniť zadosť požiadavke riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia v súlade s právom na spravodlivý proces. Ústavný súd s istým zveličením dodáva, že takéto odôvodnenie by mohlo byť paušálne použité aj v akomkoľvek inom rozhodnutí zamietajúcom dovolanie.

28. Napadnutý rozsudok pri zohľadnení už uvedených hľadísk je v tejto časti na prvý pohľad neadresný vo vzťahu k dovolacím námietkam. Ústavný súd rešpektuje ustálenú judikatúru, podľa ktorej nie je potrebné, aby sa súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal každou námietkou dovolateľa, avšak vo veci sťažovateľky najvyšší súd neodpovedal na žiadny z predložených argumentov, nezaujal k nim žiadne stanovisko a všeobecným spôsobom bez konkrétneho odôvodnenia vzťahujúceho sa na prejednávanú vec dovolanie zamietol. Tým si dovolací súd podstatne uľahčil svoju úlohu.

29. Ústavne konformné odôvodnenie rozhodnutie dovolacieho súdu zodpovedajúce špecifikám konkrétneho sporu a reagujúce na podstatné dovolacie námietky sťažovateľky musí odpovedať, ako sa najvyšší súd vysporiadal s dovolacou argumentáciou sťažovateľky o arbitrárnosti a argumentačnej nesúrodosti záverov rozsudku krajského súdu. Ak podľa názoru najvyššieho súdu bolo odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu dostatočné, mal reagovať na dovolacie argumenty sťažovateľky minimálne odkazom na konkrétne časti odvolacieho rozhodnutia, ako tak urobil v časti namietaného nesprávneho právneho posúdenia.

30. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom, ktorým najvyšší súd bez náležitého odôvodnenia zamietol dovolanie sťažovateľky podané z dôvodu podľa a , porušil jej základné právo na súdnu ochranu zaručené v

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

31. Ústavný súd nevyhovel časti ústavnej sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva podľa , keďže vo vzťahu k týmto ústavným právam rozsudok najvyššieho súdu neformuloval také právne názory, ktoré by predstavovali zásah do týchto práv (bod 4 výroku tohto nálezu). Tieto ústavné práva budú nevyhnutne realizované v ďalšom procese rozhodovania najvyššieho súdu o sťažovateľkou nastolených, no doteraz ním na jej dovolanie nezodpovedaných otázok.

32. Ústavný súd v súvislosti s návrhom sťažovateľky na zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci najvyššiemu súdu dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby tomuto návrhu vyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu). Najvyšší súd je v ďalšom konaní vo veci podľa viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze.

V. Trovy konania

33. Zistené porušenie ústavných práv sťažovateľky odôvodňuje, aby jej najvyšší správny súd podľa nahradil trovy konania, ktoré jej vznikli zastúpením advokátom. Preto ústavný súd rozhodol o povinnosti najvyššieho súdu nahradiť sťažovateľke v určenej lehote trovy konania na účet jej právneho zástupcu (bod 3 výroku tohto nálezu).

34. Trovy konania pozostávajú z odmeny a ďalších náhrad advokáta v celkovej výške 1 014,41 eur s DPH, ktoré boli určené podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (odmena podľa vyhlášky za dva úkony právnej služby po 396, eur/úkon, a to prevzatie a príprava zastúpenia a podanie ústavnej sťažnosti; náhrada podľa vyhlášky 2 x 15, eur; DPH podľa vyhlášky 189, eur). Za podanie repliky sťažovateľky ústavný súd nepriznal náhradu trov konania, pretože jej obsahom neboli žiadne nové ústavnému súdu neznáme skutočnosti ani argumentácia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2026

Robert Šorl

predseda senátu