Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1To/42/2026

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Gallovej a sudkýň JUDr. Evy Kyselovej a Mgr. Anny Mihálikovej, na neverejnom zasadnutí konanom 27. júla 2026 prejednal odvolania podané prokurátorom a obžalovaným A. B. proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp. zn. zo 17.2.2026 a takto

r o z h o d o l :

Podľa z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Námestovo, sp. zn. zo 17.2.2026.

Podľa trestnú vec

obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D. E. F. XXX, G. C.,

stíhaného pre skutok obžalobou právne kvalifikovaný ako zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 3 písm. d) Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. b) Tr. zák., na skutkovom základe, že:

v presne nezistenom čase od jesene roku 2017 do 7.10.2024, prevažne v obci D. E., v rodinnom dome D. E. F. XXX, najmä vo večerných hodinách, keď bol pod vplyvom alkoholu, opakovane vulgárne nadával svojej manželke H. B. (poškodenej), ponižoval ju, vyhrážal sa jej, že ju zbije, zabije, udieral ju do chrbta, kopal ju do nôh, budil ju v noci, aby sa nevyspala, zakazoval jej stretávať sa s jej rodinou a kamarátmi, pokiaľ išla z domácnosti von, neustále zisťoval, kde sa nachádza, kedy príde domov, hovoril jej, že ak pôjde ku kaderníčke, nech sa už nevracia, niekoľkokrát ju zamkol v dome a zobral jej kľúče od motorového vozidla, aby neopustila domácnosť, kontroloval jej mobilný telefón, počas hádok jej bral mobilný telefón, aby nemohla zavolať pomoc, zakazoval jej nosiť sukne a šaty, zakazoval jej chodiť na kúpalisko s deťmi, pri hádkach raz rozbil vchodové dvere a niekoľkokrát interiérové dvere a

- v nezistený deň v jeseni 2017 v nočných hodinách, keď bola poškodená tehotná a čakala syna I., ju, spolu s ročnou dcérou H., vyhodil z rodinného domu,

- v období okolo 11.2.2021 v rodinnom dome počas hádky s poškodenou túto udrel po chrbte ruky, kričal po nej, následne ju ťahal za pravú ruku do kotolne, pričom jej narazil dva prsty na ľavej ruke, na čo poškodená vyhľadala lekársku pomoc,

- v presne nezistený deň v septembri roku 2024, keď sa poškodená išla umývať, tak jej vypol teplú vodu,

- dňa 20.9.2024 v čase okolo 22.19 h, keď bol pod vplyvom alkoholu a poškodená prišla do garáže, lebo chcela, aby si išiel ľahnúť, a keď mu dohovárala, povedal jej, že môže piť koľko chce, od zlosti hodil fľašu vodky zn. Nicolaus na zem, a povedal jej: „Nikto mi nepomáha, tvoja rodina sú kokoti, nechaj ma tak, lebo ťa zabetónujem.“, chytil ju za mikinu pri krku a povedal jej: „Zabijem ťa.“, chytil ju rukou za krk zozadu, zhodil ju na zem, pričom poškodená si poškodila kožu na pravej nohe, chytil ju za vlasy a ťahal ju za ne, pričom jej vytrhol guču vlasov,

- dňa 1.10.2024 jej otvoril dvere na aute, v ktorom sedela poškodená a dcéra H., a po slovnej potýčke hodil do poškodenej kabelku, ktorú mala na sedadle spolujazdca, z ktorej vypadol obedár a pohár na kávu a tieto zasiahli ich dcéru, čo sa zaobišlo bez zranení,

- dňa 6.10.2024 okolo 22.00 h v spálni rodinného domu zobudil poškodenú, spýtal sa jej, či ho ľúbi, na čo mu odpovedala: „Nie.“, že sa chce rozviesť, na to chytil perinu, ktorou bola prikrytá, na ktorej ležal ich pes, a túto s ním hodil o zem, poškodená zo strachu si išla ľahnúť k deťom do detskej izby, kde prišiel za ňou a povedal jej, že má vypadnúť a má mu vrátiť prstene, poškodená zo strachu pred ním ostala až do rána spať s deťmi, pričom poškodená H. B. minimálne od jesene 2017 do 7.10.2024 v dôsledku správania sa obvineného prežívala stres, strach o svoj život a zdravie, bolesť a psychickú nepohodu,

p o s t u p u j e

Okresnému úradu Tvrdošín, odboru všeobecnej vnútornej správy, nakoľko nejde o trestný čin, ale žalovaný skutok by mal byť prejednaný ako priestupok.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Námestovo, sp. zn. zo 17.2.2026 bol obžalovaný A. B. uznaný za vinného zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Tr. zák. na skutkovom základe, že:

v presne nezistenom čase od jesene roku 2017 do 6.10.2024, prevažne v obci D. E., v rodinnom dome D. E. F. XXX, najmä vo večerných hodinách, keď bol pod vplyvom alkoholu, opakovane vulgárne nadával svojej manželke H. B. (poškodenej), ponižoval ju, vyhrážal sa jej, že ju zbije, zabije, udieral ju do chrbta, kopal ju do nôh, budil ju v noci, aby sa nevyspala, zakazoval jej stretávať sa s jej rodinou a kamarátmi, pokiaľ išla z domácnosti von, neustále zisťoval, kde sa nachádza, kedy príde domov, hovoril jej, že ak pôjde ku kaderníčke, nech sa už nevracia, niekoľkokrát ju zamkol v dome a zobral jej kľúče od motorového vozidla, aby neopustila domácnosť, kontroloval jej mobilný telefón, počas hádok jej bral mobilný telefón, aby nemohla zavolať pomoc, zakazoval jej nosiť sukne a šaty, zakazoval jej chodiť na kúpalisko s deťmi, pri hádkach raz rozbil vchodové dvere a niekoľkokrát interiérové dvere a

- v nezistený deň v jeseni 2017 v nočných hodinách, keď bola poškodená tehotná a čakala syna I. ju, spolu s ročnou dcérou H., vyhodil z rodinného domu,

- v období okolo 11.2.2021 v rodinnom dome počas hádky s poškodenou túto udrel po chrbte ruky, kričal po nej, následne ju ťahal za pravú ruku do kotolne, pričom jej narazil dva prsty na ľavej ruke, na čo poškodená vyhľadala lekársku pomoc,

- v presne nezistený deň v septembri roku 2024, keď sa poškodená išla umývať, tak jej vypol teplú vodu,

- dňa 20.9.2024 v čase okolo 22.19 h keď bol pod vplyvom alkoholu a poškodená prišla do garáže, lebo chcela, aby si išiel ľahnúť a keď mu dohovárala, povedal jej, že môže piť koľko chce, od zlosti hodil fľašu vodky zn. Nicolaus na zem, a povedal jej: „Nikto mi nepomáha, tvoja rodina sú kokoti, nechaj ma tak lebo ťa zabetónujem“, chytil ju za mikinu pri krku a povedal jej „zabijem ťa“, chytil ju rukou za krk zozadu, zhodil ju na zem, pričom poškodená si poškodila kožu na pravej nohe, chytil ju za vlasy a ťahal ju za ne, pričom jej vytrhol guču vlasov,

- dňa 1.10.2024 jej otvoril dvere na aute, v ktorom sedela poškodená a dcéra H. a po slovnej potýčke hodil do poškodenej kabelku, ktorú mala na sedadle spolujazdca, z ktorej vypadol obedár a pohár na kávu a tieto zasiahli ich dcéru, čo sa zaobišlo bez zranení,

- dňa 6.10.2024 okolo 22.00 h v spálni rodinného domu zobudil poškodenú, spýtal sa jej či ho ľúbi, na čo mu odpovedala: „Nie“, že sa chce rozviesť, na to chytil perinu, ktorou bola prikrytá, na ktorej ležal ich pes, a túto s ním hodil o zem, poškodená zo strachu si išla ľahnúť k deťom do detskej izby, kde prišiel za ňou a povedal jej, že má vypadnúť a má mu vrátiť prstene, poškodená zo strachu pred ním ostala až do rána spať s deťmi, pričom poškodená H. B. minimálne od jesene 2017 do 6.10.2024 v dôsledku správania sa obvineného prežívala stres, strach o svoj život a zdravie, bolesť a psychickú nepohodu.

Za tento trestný čin bol odsúdený podľa § 208 ods. 1 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 3 roky.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. súd obžalovaného na výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 73 ods. 2 písm. a) Tr. zák. súd obžalovanému uložil aj ochranné protialkoholické liečenie ambulantnou formou.

Proti rozsudku súdu podali riadne a včas, v zákonom stanovenej lehote odvolania prokurátor aj obžalovaný A. B..

Prokurátor v písomných dôvodoch odvolania uviedol, že sa nestotožňuje s rozhodnutím prvostupňového súdu, pretože prokurátor podal na obžalovaného obžalobu pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 3 písm. d) Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. b) Tr. zák. s tým, že sa mu kládlo za vinu konanie proti poškodenej v období minimálne od roku 2017 do 6.10.2024 a tento pozostával z viacerých konkrétnych útokov obžalovaného voči poškodenej. Konajúci súd v odôvodnení svojho rozsudku uvádza, že dospel k záveru, že vina obžalovaného je síce preukázaná, ale nie v zmysle prokurátorom ustálenej právnej kvalifikácie. Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav, avšak na základe zisteného skutkového stavu vec nesprávne právne posúdil. Podľa názoru prokurátora takto zistený skutkový stav je potrebné kvalifikovať ako zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 3 písm. d) Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. b) Tr. zák., ktorý je trvácim trestným činom s prvkami hromadného trestného činu, a dopustil sa ho obžalovaný tak, ako mu je kladené za vinu v obžalobe prokurátora. Zo znaleckého posudku J. K. L. vyplýva, že u obžalovaného je prítomné škodlivé zneužívanie alkoholu, čo znamená, že ide o pravidelné, opakované maladaptívne užívanie alkoholu s nepriaznivými interpersonálnymi následkami (hádky, nezhody...) s porušovaním právnych noriem. Menovaný je pod vplyvom alkoholu v prejave hlučný, zvýšene podráždený, impulzívny s oslabenou racionálnou kontrolou správania. Znalec ďalej odporúčal, aby sa obžalovaný povinne podrobil individuálnej psychoterapii s cieľom získania racionálnych zručností pri riešení záťažových, konfliktných situácií v partnerskom vzťahu, aby sa tak úplne eliminovali skratové, nevhodné a svojím spôsobom rizikové riešenia pri vzniknutých nezhodách v manželstve. Zo znaleckého posudku teda vyplýva, že obžalovaný má sklon k požívaniu alkoholických nápojov. O tejto skutočnosti nasvedčuje aj odpis registra trestov, z ktorého vyplýva, že obžalovaný bol už ako mladistvý právoplatne odsúdený Okresným súdom Námestovo vo veci vedenej pod sp. zn. pre prečin ohrozovania pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zák. V súčasnosti sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený, avšak táto skutočnosť nasvedčuje tomu, že obžalovaný má sklon k požívaniu alkoholických nápojov, pod vplyvom ktorých sa dopúšťa protiprávnej činnosti.Prokurátor poukázal na to, že domáce násilie sa častokrát odohráva za zatvorenými dverami, bez svedkov a ak by malo nespôsobenie následkov v podobe ujmy na psychickom zdraví byť dôvodom, pre ktorý dlhodobé, opakované protiprávne konanie páchateľa nebude zakladať jeho trestnoprávnu zodpovednosť, potom by uvedené mohlo páchateľom dopúšťajúcim sa domáceho násilia za zatvorenými dverami zaručovať beztrestnosť, čo nie je možné dopustiť. Súd správne dôvodí, že obžalovaný sa protiprávneho konania dopúšťal často pod vplyvom alkoholu minimálne od 2017 až do októbra 2024, pričom takéto konanie vyvolávalo u poškodenej dlhodobý strach a psychickú nepohodu, zasahovalo do jej dôstojnosti, psychickej integrity a pocitu bezpečia. Túto vyhodnotenú skutočnosť však súd nezohľadnil vo výroku o vine, keď obžalovaného uznal vinným len zo zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a nie aj podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 3 písm. d) Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. b) Tr. zák. Poškodená teda od roku 2017 až do októbra 2024, t.j. 7 rokov počas spolužitia s obžalovaným musela znášať príkorie, psychické a fyzické utrpenie zo strany obžalovaného, ktorý bol často pod vplyvom alkoholu. V danom prípade s poukazom na vykonané dokazovanie bolo dostatočne preukázané, že obžalovaný sa dopustil žalovaného skutku, ktorý bolo potrebné právne kvalifikovať ako zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 3 písm. d) Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. b) Tr. zák. – po dlhší čas. Týranie po dlhší čas je potrebné považovať obdobie zlého zaobchádzania s poškodenou osobou, nie menej ako 6 mesiacov, počas ktorého dôjde k zásadnému zhoršeniu kvality života obete, pričom v tomto prípade je potrebné vziať do úvahy frekvenciu a závažnosť útokov. Podľa názoru prokurátora poškodená zmenila výpoveď z prípravného konania pod vplyvom svojich osobných životných okolností, avšak za vierohodnú možno považovať práve výpoveď poškodenej bezprostredne po skutkoch, kedy jej výpoveď, tak ako aj dôvodí súd, bola spontánna, konkrétna, s detailným opisom dlhodobého protiprávneho konania obžalovaného, pričom táto výpoveď nevykazovala vnútorné rozpory a bola v súlade aj s ďalšími vykonanými dôkazmi. Vzhľadom na vyššie uvedené bola z vykonaného dokazovania

obžalovanému preukázaná vina za zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 3 písm. d) Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. b) Tr. zák. So zreteľom na vyššie uvedené teda trest vo výmere 3 roky so zaradením obžalovaného na výkon trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia považuje prokurátor za neprimerane mierny a nezodpovedajúci závažnosti žalovaného skutku. Preto navrhol, aby odvolací súd s poukazom na ustanovenie , , zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec okresnému súdu, aby ju znovu prejednal a rozhodol, prípadne aby odvolací súd rozhodol v zmysle

Obžalovaný v písomných dôvodoch odvolania prostredníctvom svojho obhajcu poukázal na to, že poškodená v prípravnom konaní opísala dlhodobé, mnohoročné fyzické aj psychické násilie, izoláciu od rodiny, kontrolu telefónu, odopieranie spánku a podobne, čo sa stalo kľúčovým základom skutkovej vety aj právnej kvalifikácie. Na hlavnom pojednávaní však po riadnom poučení a zložení prísahy výslovne uviedla, že „teraz s odstupom času by to vyjadrenie chcela zobrať späť“, že ho robila v stave „emočného vypätia“ a „hnevom motivovaného záujmu obžalovaného čo najviac poškodiť“. Konštatovala, že „ani jedno z tých vyjadrení, ktoré sú uvedené v obžalobe, nie sú pravdivé“. Kľúčové skutky zásadne korigovala: pri roku 2017 uviedla, že z domu odišla dobrovoľne, nie že ju vyhodil, pri incidente okolo februára 2021 tvrdila, že ju obžalovaný chytil za ruku preto, aby sa nehnevala, a nie je pravda, že ju násilne ťahal či zatiahol do kotolne, pri „vypnutí teplej vody“ priznala, že ide o technický stav starého domu, nie o úmyselné odopieranie hygieny, vyhrážky zabetónovaním a zabitím vysvetlila ako odpoveď na sugestívne otázky pri výsluchu a dlhodobé obmedzovanie kontaktov s rodinou, zákaz nosenia šiat, branie telefónu a odopieranie spánku výslovne poprela. Tieto nové tvrdenia objektívne vyvracajú podstatnú časť konania, ktoré súd považoval za základ znakov „spôsobenia fyzického a psychického utrpenia“ a „sústavnosti“. presne pre takúto situáciu upravuje mechanizmus podľa , ktorý umožňuje, aby pri zásadnom odchýlení sa svedka od skoršej výpovede bola svedkovi predložená zápisnica o skoršej výpovedi na vysvetlenie rozporov. Súd tento mechanizmus formálne použil – prokurátor navrhol prečítať prepis výpovede poškodenej a súd tak urobil za účelom odstránenia rozporov. Tým však jeho povinnosť neskončila. Judikatúra a komentár k a vyžadujú, aby súd v odôvodnení rozhodnutia podrobne analyzoval, v čom konkrétne spočívajú rozpory medzi jednotlivými výpoveďami a prečo jednu z nich považuje za vierohodnú a druhú za nevierohodnú. Nestačí iba konštatovať, že jedna verzia je „málo pravdepodobná“. Súd musí uviesť, o ktoré konkrétne dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení ich vierohodnosti. Napadnutý rozsudok túto povinnosť nespĺňa. Súd obmedzil svoju argumentáciu na úvahu, že by bolo „málo pravdepodobné“, aby poškodená v prípravnom konaní vedome dlhodobo konštruovala detailnú nepravdivú verziu skutkového deja, a bez ďalšieho označil pôvodnú výpoveď za vierohodnú a neskoršiu za nevierohodnú. Nevysvetlil, prečo považuje výpoveď učinenú bezprostredne po podaní trestného oznámenia, v emočne vypätom stave, za objektívnejšiu než výpoveď neskoršiu, učinenú priamo pred súdom, pod prísahou, za prítomnosti psychológa, v pokojnejšom procesnom prostredí, kde mala poškodená možnosť slobodne a v plnom rozsahu uviesť svoj aktuálny pohľad na vec. Komentárová literatúra pritom výslovne zdôrazňuje, že pri rozporných výpovediach súd musí logicky zdôvodniť, prečo preferuje buď spontánnosť skoršej výpovede, alebo bezprostrednosť výpovede na hlavnom pojednávaní, a toto zdôvodnenie podložiť ďalšími dôkazmi, ktoré ju podporujú. V tomto prípade takýto rozbor chýba, súd iba deklaratívne „verí“ jednej verzii. Ďalším aspektom neúplného skutkového stavu je, že orgány činné v trestnom konaní ani okresný súd nevyvinuli dostatočnú iniciatívu na objektivizáciu rozporných výpovedí. Poškodená v pôvodnej výpovedi tvrdila, že obžalovaný jej bránil v styku s rodinou a kamarátmi, zakazoval jej chodiť k rodine, na kúpalisko, kontroloval ju, kde je a s kým je. Ak by tieto tvrdenia boli pravdivé, logickým krokom na overenie by bol systematický výsluch osôb, ktorých sa to priamo týka – matky poškodenej, súrodencov, kamarátok, susedov, s ktorými sa údajne nemohla stretávať, prípadne osôb z obce, ktoré by vedeli potvrdiť alebo vyvrátiť jej izoláciu. V konaní však okrem matky obžalovaného a matky poškodenej, ktorá nakoniec na hlavnom pojednávaní odmietla vypovedať, neboli vypočuté žiadne osoby, ktoré by dlhodobo sledovali medziľudské vzťahy v rodine. Správa OO PZ Trstená dokonca uvádza, že za posledných 5 rokov eviduje len jeden výjazd k obžalovanému, a to do bistra, nie do rodinného domu. Neexistuje ani jediný dôkaz o opakovanej policajnej asistencii

v domácnosti, o zásahoch susedov, oznámeniach na úradoch sociálnoprávnej ochrany či opakovaných lekárskych správach dokumentujúcich zranenia. Komentár k uvádza, že ak sú skutkové zistenia nedostatočné, odvolací súd má sám doplniť dokazovanie alebo rozsudok zrušiť, aby bolo možné vykonať nové dôkazy alebo opakovať už vykonané dôkazy, lebo doterajšie skutkové zistenia sú nedostatočné a po doplnení môže dôjsť k zmene skutkových záverov. Tu je presne taká situácia – súd založil záver o dlhodobom týraní na jednej, poškodenou spochybnenej výpovedi a niekoľkých listinných dôkazoch, bez toho, aby si overil kľúčové tvrdenia o izolácii a dlhodobom strachu v širšom dôkaznom kontexte. Nedostatočnosť skutkových zistení vidno aj na tom, že súd v odôvodnení neuvádza, ako konkrétne zjednotil rozporné časti výpovedí poškodenej a matky obžalovaného. Matka obžalovaného síce potvrdila existenciu konfliktov a priznanie obžalovaného, že „priložil“ a poškodenej rozbil mobil, zároveň však označila za pôvodcu nezhôd skôr poškodenú, hovorí o „šarpaní sa“ z oboch strán, o tom, že poškodená odchádzala, ale aj sa vracala, a spomína aj prípady, keď bola poškodená pod vplyvom alkoholu. Súd túto výpoveď selektívne využil iba v tej časti, ktorá podporuje verziu o útokoch obžalovaného, a nevysporiadal sa s jej zvyškom, ktorý verziu o jednostrannom dlhodobom týraní oslabuje. Podľa judikatúry k je takýto postup chybný – skutkové zistenia sú neúplné vtedy, keď sa súd nevysporiada so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, resp. keď ignoruje časť dôkazov, ktoré do veci vnášajú pochybnosti. Napokon, práve existencia zásadných rozporov vo výpovedi jedného kľúčového svedka, ktorý je zároveň poškodeným, je typickým príkladom situácie, na ktorú dopadá. Komentár uvádza, že pod tento dôvod patria prípady, keď sú skutkové zistenia v rozpore a súd rozpory neodstránil, prípadne ich odstránil iba formálne bez logického odôvodnenia, hoci ďalšie dokazovanie by mohlo viesť k iným skutkovým záverom. V tomto prípade súd neobjasnil, prečo nevyužil ďalšie možnosti dokazovania na objasnenie rozporných tvrdení poškodenej (napr. návrh na opätovné znalecké skúmanie jej psychického stavu, doplnenie výsluchov ďalších osôb v okolí rodiny), a napriek tomu, že poškodená svoje pôvodné tvrdenia sama spochybnila, vybudoval skutkové závery prakticky výlučne na skoršej výpovedi. Vzhľadom na to, že iný spôsob hodnotenia týchto rozporov – najmä pri zohľadnení výpovede poškodenej na hlavnom pojednávaní a absencii objektívnych dôkazov o dlhodobom systematickom násilí – môže viesť k záveru, že nie sú splnené znaky zločinu podľa Tr. zák., ale nanajvýš menej závažného prečinu alebo priestupku, sú splnené podmienky odvolacieho dôvodu podľa Odvolací súd preto bude musieť buď sám doplniť dokazovanie podľa , najmä opätovne vypočuť poškodenú a zvážiť doplnenie svedeckých výpovedí z okolia, alebo napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové konanie, keďže bez takéhoto doplnenia nie je možné hovoriť o skutkovom stave, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti v zmysle V ďalšom odvolacom dôvode obžalovaný namieta to, že súd prvého stupňa použil trestné oznámenie poškodenej tak, akoby išlo o ďalšiu výpoveď, pričom formálne postupoval podľa , ale materiálne tým obišiel prísne podmienky pre čítanie skorších výpovedí svedka podľa a Poškodená bola na hlavnom pojednávaní riadne predvolaná a osobne vypočutá. Po tom, čo svoju pôvodnú verziu z prípravného konania poprela a označila ju za nepravdivú a motivovanú hnevom, prokurátor správne navrhol prečítať jej skoršie výpovede z prípravného konania na účel odstránenia rozporov, čo súd vykonal v režime Tým boli procesné podmienky na použitie jej skorších výpovedí ako dôkazu vyčerpané – zákon totiž pripúšťa, aby sa skoršia výpoveď použila len v zákonnom režime čítania zápisnice o výpovedi svedka a len za účelom odstránenia rozporov. Napriek tomu súd následne pristúpil k prečítaniu samotného trestného oznámenia ako listinného dôkazu podľa , hoci obhajca na tomto hlavnom pojednávaní výslovne namietal, že taký postup je v rozpore so zásadou priamočiarosti a s , keďže poškodená už bola vypočutá a rozpor medzi jej výpoveďami sa riešil podľa Judikatúra Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí publikovanom pod č. R 97/2018 (uznesenie ) pritom jednoznačne uvádza, že zápisnica o výsluchu svedka nie je „listinným dôkazom“, ale len materiálnym zachytením samotného výsluchu, a preto ju nemožno vykonávať ako listinný dôkaz mimo režimu a Najvyšší súd v tomto rozhodnutí výslovne odmietol prax, keď sa súdy snažili obísť podmienky pre čítanie zápisnice o výpovedi svedka tým, že ju formálne označili za listinný dôkaz a čítali podľa , a zdôraznil, že v právnom štáte je neprípustné, aby sa riadne vykonaný ústny dôkaz „de facto nahrádzal kópiou zápisnice“ o výsluchu, ktorá neprešla zákonným režimom. Z tohto judikátu vyplýva všeobecné pravidlo: obsah výpovede osoby, ktorá vypovedala v trestnom konaní, možno do dokazovania vniesť len procesnými formami, ktoré pre výpovede pozná

(§ 263, § 264, prípadne § 258 pri obžalovanom); nie je prípustné tieto ustanovenia obchádzať tým, že sa ten istý obsah prečíta ako údajný „listinný dôkaz“. V tomto prípade trestné oznámenie poškodenej neobsahuje iba stručný opis podozrenia, ale de facto podrobnú skutkovú výpoveď, v ktorej je rozvedená celá genéza údajného týrania a opis jednotlivých incidentov; na tejto skutkovej verzii následne prokurátor postavil obžalobu. V okamihu, keď bola poškodená vypočutá na hlavnom pojednávaní a jej skoršia výpoveď z prípravného konania bola prečítaná podľa na odstránenie rozporov, bolo procesne neprípustné, aby súd ten istý skutkový obsah ešte raz vnášal do dokazovania obídením ustanovení a cez Trestné oznámenie ako podanie poškodeného môže byť čítané ako listina iba v rozsahu, v akom má skutočne povahu listinného dôkazu (napríklad identifikácia, priložené fotografie, potvrdenie o doručení, prípadne objektívne pripojené prílohy), nie však ako ďalšia „skrytá“ zápisnica o výsluchu tej istej osoby. Najvyšší súd síce pripustil, že zápisnica o výpovedi osoby môže byť ako listinný dôkaz čítaná, ak pochádza z iného typu konania (napr. civilného alebo správneho), ale súčasne zdôraznil, že obmedzenia a sa vzťahujú na výpovede urobené v trestnom konaní. Tu ide práve o výpoveď poškodenej urobenú v rámci trestného oznámenia a formou zápisnice o trestnom oznámení v trestnom konaní, takže nijaká výnimka neplatí. Navyše, z priebehu hlavného pojednávania dňa 17.2.2026 je zrejmé, že súd nielenže trestné oznámenie prečítal, ale k jeho obsahu aj pristupoval ako k materiálnemu zdroju skutkových zistení. Po prečítaní trestného oznámenia samosudkyňa zaprotokolovala, že obhajca namieta porušenie zásady priamočiarosti a poukazuje na to, že poškodená už vypovedala a došlo k odstráneniu rozporov, preto má mať prednosť osobný výsluch. Prokurátorka v záverečnej reči, naopak, výslovne poukazovala na trestné oznámenie ako na ďalší dôkaz, ktorý je podľa nej v súlade s a judikátom R 9/2015. Okresný súd sa v písomnom odôvodnení rozsudku viackrát odvoláva na obsah trestného oznámenia ako na potvrdenie verzie poškodenej z prípravného konania, pričom konštatuje, že „trestné oznámenie a výpoveď z prípravného konania sú konzistentné a preukazujú spáchanie skutku obžalovaným“. Tým ale urobil presne to, čo R 97/2018 zakazuje: použil trestné oznámenie ako materiálnu náhradu ústnej výpovede, napriek tomu, že poškodená na súde svoju pôvodnú verziu odvolala. Takýto postup má dvojaký problém. V prvom rade porušuje zásadu ústnosti a bezprostrednosti zakotvenú v a , podľa ktorej má byť rozhodnutie založené predovšetkým na dôkazoch vykonaných priamo na hlavnom pojednávaní, najmä na ústnych výsluchoch svedkov a strán. Výnimky z tejto zásady sú prípustné len v taxatívne vymedzených prípadoch, ktoré upravuje a a ktoré boli v tomto konaní už využité tým, že bola prečítaná zápisnica o výpovedi poškodenej z prípravného konania za účelom odstránenia rozporov. Ďalšie „posilňovanie“ skutkového záveru cez čítanie trestného oznámenia, ktoré má fakticky totožný obsah ako pôvodná výpoveď, je obchádzaním týchto podmienok. V druhom rade ide o porušenie práva obžalovaného na kontradiktórne konanie a rovnosť zbraní. Najvyšší súd v zdôraznil, že nemožno akceptovať situáciu, keď sa obsah výpovede, pri ktorej nebola obhajobe zabezpečená plnohodnotná možnosť kontradiktórneho vypočutia (napríklad pri výsluchu bez účasti obhajcu), následne do konania „pretlačí“ ako listinný dôkaz a slúži ako hlavný podklad skutkového záveru. V tomto prípade síce výsluch pri trestnom oznámení prebehol v prípravnom konaní, ale obhajoba nemala možnosť poškodenú pri tomto úkone vypočúvať. Kontradiktórny výsluch sa uskutočnil až na hlavnom pojednávaní dňa 16.12.2025, kde poškodená svoju pôvodnú verziu zásadne zmenila a v prospech obžalovaného ju korigovala či poprela. Ak súd napriek tomu založil svoje skutkové závery aj na trestnom oznámení, ktoré je jednostranným procesným úkonom poškodenej bez prítomnosti obhajoby, a použil ho na „prekrytie“ jej neskoršej výpovede pred súdom, obchádza tým právo obžalovaného na krížové vypočutie svedka a popiera zmysel zásady kontradiktórnosti. Okrem toho treba zdôrazniť, že účelom je umožniť čítanie listín, ktoré sú samy osebe dôkazom o určitých skutočnostiach, nie však čítanie procesných úkonov, ktoré majú povahu výsluchu a podliehajú osobitnému režimu. Trestné oznámenie poškodeného môže byť listinným dôkazom v tom zmysle, že osvedčuje, že určitá osoba podala oznámenie v určitom čase a v určitom rozsahu, ale nemôže suplovať jeho výpoveď o skutku, ak už bol vypočutý na hlavnom pojednávaní. Skutkové zistenia treba primárne čerpať z jeho výpovede na hlavnom pojednávaní a z prečítanej zápisnice podľa , nie z trestného oznámenia ako z „tretej“ výpovede. Z uvedeného vyplýva, že prečítanie trestného oznámenia v tejto veci a najmä spôsob, akým z neho okresný súd čerpal skutkové zistenia v odôvodnení rozsudku, je v priamom rozpore s judikatúrou R 97/2018 a so systematikou , a Ide o porušenie procesných ustanovení

o vykonávaní dôkazov, ktoré v konečnom dôsledku mohlo ovplyvniť skutkové závery a viesť k nesprávnemu výroku o vine, preto zakladá odvolací dôvod podľa a Vzhľadom na centrálne postavenie výpovede poškodenej v dokazovaní v tejto veci je namieste žiadať, aby odvolací súd k trestnému oznámeniu ako k dôkazu neprihliadal alebo aby rozsudok zrušil a vec vrátil na nové prejednanie, pri ktorom súd prvého stupňa bude rešpektovať limity pre čítanie a hodnotenie takýchto písomností. V ďalšej časti obhajoba namieta neprimeranosť uloženého trestu, ktorá v zmysle spočíva v tom, že hoci bol trest uložený v rámci zákonnej sadzby podľa Tr. zák., svojím druhom je zjavne v rozpore s hľadiskami Tr. zák., najmä so zásadou individualizácie trestu a povinnosťou prihliadať na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti nápravy. Okresný súd síce rozhodol v rámci sadzby, avšak bez toho, aby rešpektoval všetky relevantné osobné a rodinné pomery obžalovaného a bez toho, aby sa seriózne zaoberal otázkou, či účel trestu možno dosiahnuť miernejším prostriedkom – podmienečným odsúdením podľa Tr. zák. Súd výslovne konštatuje, že u obžalovaného nezistil žiadnu poľahčujúcu ani priťažujúcu okolnosť podľa a Tr. zák. a že obžalovaný nebol v posledných desiatich rokoch vo výkone trestu odňatia slobody za iný úmyselný trestný čin. Zároveň však z odpisu registra trestov a správy o priestupkoch vyplýva, že predchádzajúce odsúdenie je zahladené a priestupky sú prevažne dopravné, bez predošlej násilnej trestnej činnosti v rodine. Ide teda o osobu, ktorá je z hľadiska trestného práva vnímaná ako bezúhonná a v bežnom živote vedie riadny život. Súd v odôvodnení síce všeobecne cituje Tr. zák. a opisuje účel trestu, individuálnu a generálnu prevenciu, zásadu proporcionality a potrebu hodnotiť osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti nápravy, avšak tieto zásady neaplikuje na konkrétnu situáciu obžalovaného. Konštatuje, že nevidí poľahčujúce okolnosti, nijako sa však nezaoberá tým, že obžalovaný je zamestnaný, žije s rodinou v spoločnej domácnosti, je otcom dvoch maloletých detí a zabezpečuje ich materiálne zázemie. Nevenuje pozornosť tomu, že poškodená sa k trestnému konaniu nepripojila s nárokom na náhradu škody, na hlavnom pojednávaní zmenila výpoveď v prospech obžalovaného, nepožadovala uloženie ochranných opatrení, nepodala návrh na vykázanie ani na neodkladné opatrenie a rodina naďalej funguje v spoločnej domácnosti. Tieto okolnosti svedčia o tom, že samotná poškodená netrvá na prísnom trestnom postihu a že rodinné zázemie obžalovaného je stabilné. Z pohľadu Tr. zák. ide o významné okolnosti jeho osoby a pomerov, ktoré mali byť zohľadnené pri voľbe druhu trestu. Obhajca na hlavnom pojednávaní výslovne poukázal na to, že obžalovaný od začiatku trestného stíhania nepožíva alkohol a že znalecký posudok konštatuje len škodlivé zneužívanie alkoholu bez závislosti. Napriek tomu, že súd tieto tvrdenia zaznamenal, v úvahách o primeranosti nepodmienečného trestu sa nimi nezaoberá a nevysvetľuje, prečo považuje za nevyhnutné uložiť trest spojený s izoláciou obžalovaného od spoločnosti, namiesto využitia možnosti podmienečného odkladu výkonu trestu s primeranými obmedzeniami vo vzťahu k alkoholu. Obhajoba poukázala na komentár k Tr. zák. a rozhodnutie ústavného súdu . Odvolací súd je pritom podľa oprávnený preskúmať nielen zákonnosť, ale aj odôvodnenosť výroku o treste, teda aj jeho primeranosť z hľadiska Tr. zák. Obžalovaný má stabilné pracovné a rodinné zázemie, poškodená netrvá na jeho izolácii a nenávratne by tým trpela aj rodina, najmä maloleté deti. Obhajoba s poukazom aj na výrazný kvalitatívny rozdiel medzi nepodmienečným trestom a podmienečným odsúdením uviedla, že súd sa v odôvodnení obmedzil na všeobecnú frázu, že „uloženie nepodmienečného trestu je potrebné na dosiahnutie účelu trestu“, no nijako neodôvodnil, prečo nepovažuje za dostačujúce podmienečné odsúdenie s dohľadom a obmedzeniami, ktoré by reflektovali zistené problémy s alkoholom (napríklad zákaz požívania alkoholu, povinnosť absolvovať liečenie, zákaz približovania sa k poškodenej v stave opitosti). Takéto povrchné odôvodnenie nezodpovedá požiadavkám judikatúry na vysvetlenie individuálnej prevencie a využitie miernejšieho prostriedku tam, kde je to odôvodnené osobou obžalovaného. Súd fakticky rezignoval na skutočnú individualizáciu trestu a uspokojil sa s mechanickým uložením nepodmienečného trestu v dolnej hranici sadzby. Pri zohľadnení všetkých uvedených skutočností možno dôvodne uzavrieť, že uložený nepodmienečný trest odňatia slobody je v tomto prípade neprimerane prísny v zmysle Odvolací súd má preto možnosť a povinnosť tento výrok o treste zmeniť a uložiť miernejší, individualizovaný trest, zodpovedajúci zásadám Tr. zák. Ďalšia časť odôvodnenia odvolania je zameraná na nesplnenie zákonných podmienok na uloženie ochranného protialkoholického liečenia. Komentárová literatúra a ustálená judikatúra dlhodobo zdôrazňujú, že nestačí samotné opakované alebo nadmerné požívanie alkoholu, ale musí byť preukázané, že ide o stav chorobného návyku – závislosti, t.j. o taký stupeň alkoholizmu, ktorého sa páchateľ nie je schopný zbaviť bez odborného liečenia. Na posúdenie štádia vývoja a stavu

alkoholizmu je nevyhnutné vždy vyžiadať odborné vyjadrenie špecializovaného lekára alebo liečebného zariadenia a rozhodnutie o uložení liečenia musí byť založené na takomto posudku. V tomto prípade okresný súd uložil obžalovanému ochranné protialkoholické liečenie ambulantnou formou podľa § 73 ods. 2 písm. a) Tr. zák., pričom sa odvolal na znalecký posudok J. K. L., ktorá u obžalovaného zistila „škodlivé zneužívanie alkoholu“, definované ako „pravidelné, opakované maladaptívne užívanie alkoholu s nepriaznivými interpersonálnymi následkami (hádky, nezhody...) s porušovaním právnych noriem“, a z preventívneho hľadiska odporučila uloženie ochranného liečenia ambulantnou formou. Ani v rozsudku, ani v zápisnici z hlavného pojednávania však nie je uvedené, že by znalkyňa vyslovene konštatovala syndróm závislosti alebo chorobný návyk v zmysle judikatúry, súd výslovne reprodukuje len záver o škodlivom zneužívaní alkoholu a preventívnom odporúčaní liečby. Obhajca na hlavnom pojednávaní na túto disproporciu jasne upozornil, keď uviedol, že znalec na jednej strane konštatuje, že obžalovaný nie je závislý na alkohole, resp. na iných omamných látkach, a na druhej strane preventívne odporúča ochrannú liečbu. Súd sa s touto námietkou vecne nevysporiadal, v odôvodnení iba konštatoval, že „kopíruje závery znaleckého posudku“, keďže nebol produkovaný dôkaz, ktorý by ich spochybnil, a ochranné liečenie uložil. Tým však ignoroval podstatnú požiadavku, že ochranné liečenie nie je automatickým následkom každého problematického užívania alkoholu, ale vyžaduje preukázaný stav závislosti alebo chorobného návyku. Aj novšia judikatúra potvrdzuje, že závislosť od alkoholu je v medzinárodnej klasifikácii chorôb samostatnou diagnózou a je potrebné rozlišovať medzi škodlivým pitím a závislosťou; až pri závislosti prichádza do úvahy uloženie ochranného liečenia. Ďalšou podmienkou § 73 ods. 2 Tr. zák. je, že trestný čin musí byť spáchaný „v dôsledku závislosti od návykovej látky“. Komentár zdôrazňuje rozdiel medzi tým, že čin bol spáchaný „pod vplyvom“ látky a „v dôsledku závislosti“. V tomto prípade znalecký posudok obžalovaného označil za osobu so škodlivým zneužívaním alkoholu, ale bez záveru o závislosti. Súd túto kvalifikáciu prevzal bez ďalšieho skúmania, či je daná kauzálna väzba medzi údajnou závislosťou a spáchaným činom. Podľa komentára a judikatúry R 11/1974 musí byť rozhodnutie o uložení ochranného liečenia vždy založené na odbornom vyjadrení lekára, ktoré „jasne konštatuje“, že u páchateľa ide o stav závislosti alebo chorobného návyku, a nie iba o škodlivé užívanie alkoholu. Nestačí všeobecné alebo preventívne odporúčanie znalca, že liečba „by bola vhodná“, pretože súd pri rozhodovaní o ochrannom opatrení nie je viazaný názorom znalca, musí sám zhodnotiť všetky dôkazy, najmä celý znalecký dôkaz a posúdiť, či sú splnené zákonné podmienky. Súd v odôvodnení priznáva, že „kopíruje závery znaleckého posudku“ a neprezentuje vlastnú úvahu o tom, či sú splnené podmienky § 73 ods. 2 Tr. zák. To je v rozpore s požiadavkou, aby súd aktívne posudzoval, či ide o páchateľa, u ktorého má požívanie alkoholu povahu choroby, a či trestná činnosť bola dôsledkom tejto závislosti. S poukazom na § 73 ods. 3 Tr. zák. obhajoba poukázala na to, že obžalovaný od začiatku trestného stíhania nepožíva alkohol a nič nenasvedčuje tomu, že by obžalovaný s liečbou súhlasil alebo mal záujem ju absolvovať. Súd sa však touto otázkou nezaoberal a v odôvodnení iba mechanicky prevzal odporúčanie znalca, bez toho, aby posúdil,či sú tu reálne podmienky, aby ambulantné liečenie mohlo splniť svoj účel. Ak v konaní nebolo preukázané viac než škodlivé užívanie alkoholu bez diagnózy syndrómu závislosti a súd nemal k dispozícii jednoznačné závery o chorobnom návyku, uloženie ochranného protialkoholického liečenia je v rozpore s Tr. zák. a s judikatúrou R 30/1972, V 60/1972, R 11/1974, ako aj s komentárom k tomuto ustanoveniu. Ide teda o nesprávne použitie hmotnoprávneho ustanovenia, čo napĺňa odvolací dôvod podľa V závere odvolania obhajoba podrobne rozoberá procesné pochybenie – hodnotenie dôkazov a zásada in dubio pro reo. Je zrejmé, že po vyhodnotení rozporných výpovedí poškodenej, výpovede matky obžalovaného a pri absencii podporných objektívnych dôkazov o dlhodobom systematickom násilí pretrvávajú rozumné pochybnosti a súd ich napriek tomu nevyhodnotil v prospech obžalovaného. Poškodená H. B. bola na hlavnom pojednávaní vypočutá za prítomnosti psychológa. Po poučení výslovne uviedla, že chce vypovedať, no následne zásadne zmenila svoju pôvodnú výpoveď z prípravného konania. Vyhlásila, že by svoje pôvodné vyjadrenie chcela zobrať späť, lebo ho robila v stave emočného vypätia bez racionálneho náhľadu na dôsledky, a že ani jedno z vyjadrení uvedených v obžalobe nie je pravdivé, pričom vypovedala v hneve a „tak, ako to vyhovovalo jej“. Konkrétne skutky, na ktorých je založená skutková veta rozsudku, poprela alebo relativizovala: pri incidente na jeseň 2017 uviedla, že z domu odišla sama dobrovoľne a čakala, že ju manžel zastaví, pri skutku z februára 2021 priznala len chytenie za ruku, pričom poprela, že by ju ťahal alebo zatiahol do kotolne, a na poranenie prstov si nespomína, skutok „vypnutia teplej vody“ vysvetlila technickým stavom starého domu, vyhrážky zabetónovaním a zabitím opísala ako

výsledok sugestívnych otázok pri výsluchu a dlhodobé obmedzovanie kontaktov, zákaz nosenia šiat, kontrolu telefónu a bránenie v spánku výslovne poprela, keď uviedla, že jej nebránil v styku s rodinou a kamarátmi, nikdy ju nenútil ísť sa prezliecť a nebral jej telefón. Súčasne na odstránenie rozporov priznala, že jej pôvodné trestné oznámenie a výpoveď boli motivované snahou obžalovanému čo najviac poškodiť. Za tejto situácie bol súd povinný pristúpiť k starostlivému a nestrannému hodnoteniu všetkých výpovedí poškodenej v zmysle , pričom podľa komentára musí „prebrať všetky výpovede svedka a zdôvodniť, prečo svoje rozhodnutie opiera len o niektorú z rozdielnych výpovedí“. Rovnako judikatúra k hodnoteniu rozporných svedeckých výpovedí ukladá súdu povinnosť zaoberať sa všetkými výpoveďami vo vzťahu k rozdielom a vysvetliť, prečo niektorej verí a inú považuje za menej vierohodnú. Ústavný súd navyše zdôrazňuje, že voľné hodnotenie dôkazov je limitované prezumpciou neviny: ak z vykonaných dôkazov vzídu pochybnosti, súd ich nemôže hodnotiť podľa svojho uváženia, ale je povinný ich vyhodnotiť v prospech obvineného. V odôvodnení rozsudku okresný súd síce uvádza, že výpoveď poškodenej z prípravného konania považuje za vierohodnú, pretože bola „bezprostredná, konkrétna a detailná“, a že zmenu výpovede na hlavnom pojednávaní nepovažuje za presvedčivú, lebo by predpokladala „konštruovanie nepravdivej verzie“, avšak takto formulovaná argumentácia nepostačuje. Súd sa nezaoberá konkrétnymi vysvetleniami poškodenej, prečo pôvodne vypovedala v hneve, nehodnotí jej aktuálne tvrdenia o dobrovoľnom odchode z domu, o neexistencii obmedzovania kontaktov, o technických príčinách „vypínania vody“ a o sugestívnosti výsluchu a neanalyzuje ich v kontexte ostatných dôkazov. Tým sa spreneveril požiadavke Výpoveď matky obžalovaného – J. B. pritom do veci vnáša ďalší zdroj pochybností o tom, či išlo o jednostranné dlhodobé týranie v zmysle Tr. zák. Tá síce potvrdzuje existenciu konfliktov medzi obžalovaným a poškodenou a uvádza, že sa jej syn priznal, že poškodenú udrel a rozbil jej mobil, zároveň však označuje za pôvodcu nezhôd skôr poškodenú, poukazuje na jej výkyvy nálad, opisuje situácie vzájomného „šarpania sa“, keď mali obaja potrhané tričká, a spomína aj prípady, keď si poškodená sama vypila. Tvrdenia o opakovanom odchode poškodenej k jej matke, o tom, že odchádzala s deťmi a vracala sa, o finančných sporoch a o tom, že obžalovaný „nerád dával peniaze“, svedčia skôr o dlhodobých partnerských konfliktoch, nie nevyhnutne o jednostrannom tyranizovaní jednej strany. Súd v odôvodnení použil výpoveď J. B. selektívne – ako argument, že obžalovaný priznal fyzický útok a poškodenie mobilu, ale časť, ktorá relativizuje obraz jednostranného týrania, hodnotil „s rezervou“ s poukazom na jej blízkosť k obžalovanému, bez hlbšej analýzy. Podľa komentára však voľné hodnotenie dôkazov neznamená ľubovôľu, „vnútorné presvedčenie“ sudcu nemôže nahrádzať medzeru vo vykonaných dôkazoch a súd musí uvážiť všetky okolnosti prípadu jednotlivo i v súhrne. To, že svedkyňa je matkou obžalovaného, síce oslabuje váhu jej výpovede v jeho prospech, ale samo osebe neodstraňuje pochybnosti, ktoré z nej vyplývajú – najmä o vzájomnosti konfliktov a o tom, že poškodená viackrát situáciu riešila odchodom, nie podávaním oznámení či žiadosťou o ochranu. Rozhodujúce je, že popri tejto rozpornosti osobných výpovedí absentuje robustný reťazec objektívnych dôkazov, ktorý by nepochybne preukazoval dlhodobé, systematické týranie v intenzite požadovanej Tr. zák. Z objektívnych dôkazov sa v rozsudku spomínajú len lekársky záznam o pomliaždení zápästia a ruky z 11.2.2021 a fotografie povrchových poranení, ako aj videozáznam z 20.9.2024, na ktorom je počuť krik poškodenej a vidno jej útek po dvore, pričom obžalovaný sám potvrdil, že ide o nich dvoch. Tieto dôkazy môžu podporovať existenciu jednotlivých incidentov, ale nepreukazujú samotnú dlhodobosť, sústavnosť a komplexnosť týrania v rozsahu, ako je opisované v pôvodnej výpovedi poškodenej. Správa Obvodného oddelenia PZ Trstená dokonca uvádza, že za posledných päť rokov bol evidovaný len jeden zásah polície, a to mimo domáceho prostredia – v bistre v Čimhovej. Psychologické vyšetrenie poškodenej sa neuskutočnilo, pretože sa odmietla podrobiť znaleckému skúmaniu, a tak chýba akýkoľvek odborný dôkaz o dlhodobých psychických následkoch. Susedia skutky nepotvrdili. Pri takto chudobnej objektívnej dôkaznej základni a pri zásadnej zmene výpovede poškodenej na hlavnom pojednávaní vzniká prinajmenšom rozumná pochybnosť, či konanie obžalovaného dosahovalo intenzitu dlhodobého týrania, alebo „len“ opakovaných konfliktných a miestami násilných situácií v partnerskom spolužití. Výpoveď obžalovaného z prípravného konania, ktorú súd prečítal podľa , pritom parciálne priznáva niektoré konflikty a správanie (priznáva, že nadával, že hľadal manželku v bistre a urobil jej hanbu, že ju niekedy chytil za mikinu a oprel o auto, hodil fľašu o zem, žiarlil a raz ju poslal prezliecť sa), ale zásadne popiera akékoľvek systematické obmedzovanie jej slobody, násilnú izoláciu či dlhodobé fyzické týranie. Uvádza, že ak zobral kľúče od auta, bolo to preto, lebo mala vypité, a že prípadné fyzické kontakty nastali po tom, čo ho ona prvá napadla. Tieto

priznania podporujú záver, že obžalovaný sa správal nevhodne a v konkrétnych situáciách aj agresívne, avšak nemožno z nich bez ďalšieho vyvodiť, že sa dopúšťal niekoľkoročného sústavného týrania v zmysle Tr. zák. Komentár k výslovne uvádza, že dokázaná musí byť vždy vina, „nevyvrátené podozrenie“ nestačí. Nepriame dôkazy (ako jednotlivé incidenty, fotografie, videozáznam) môžu byť základom pre odsúdenie len vtedy, ak vo svojom súhrne tvoria logickú, ničím nenarušenú a uzavretú sústavu, z ktorej možno vyvodiť len jediný záver a vylúčiť reálnu možnosť iného. V tomto prípade sa však vedľa seba nachádzajú dve racionálne verzie: jedna o dlhodobom týraní, založená na pôvodnej výpovedi poškodenej, a druhá o konfliktnom, obojstranne vyhrotenom spolužití s jednotlivými incidentmi, podporená neskoršou výpoveďou poškodenej, výpoveďou matky obžalovaného a čiastočne aj obhajobou obžalovaného. S poukazom na nález Ústavného súdu SR a komentár k obhajoba uviedla, že súd namiesto toho, aby otvorene priznal existenciu dvoch rozumných verzií a zhodnotil, že dôkazy nepostačujú na vylúčenie priaznivejšej verzie v prospech obžalovaného, „prekonal“ pochybnosti tým, že sa svojvoľne priklonil k staršej výpovedi poškodenej, pričom zmenu výpovede zľahčil ako málo pravdepodobnú bez detailného rozboru. Takýto postup je v rozpore s požiadavkou, aby súd nebol pri hodnotení rozporných dôkazov ľubovoľný, ale aby buď logicky vysvetlil, prečo sú verzie nerovnocenné, alebo pri rovnocennosti verzií rozhodol v prospech obžalovaného. Je pravda, že judikatúra Ústavného súdu (, , ) opakovane zdôrazňuje, že samotná existencia dvoch protichodných skupín dôkazov automaticky neznamená povinnosť oslobodiť obžalovaného, súd musí dôkazy zhodnotiť podľa zásady voľného hodnotenia a môže dospieť k záveru o vine, ak väčšina dôkazov v súhrne spoľahlivo vyvracia verziu v prospech obžalovaného. V tomto prípade však nemožno hovoriť o takej „prevažujúcej“ sústave dôkazov, ktorá by bez rozumných pochybností potvrdzovala verziu o dlhodobom týraní: kľúčová poškodená ju na súde poprela, matka obžalovaného prezentuje skôr konfliktné spolužitie, objektívne dôkazy zachytávajú konkrétne incidenty, nie sedemročnú sústavnú tyraniu. Súd sa napriek tomu rozhodol opierať vinu o jednu výpoveď poškodenej z prípravného konania, ktorú poškodená sama následne označila za nepravdivú a motivovanú hnevom, a o niekoľko listinných dôkazov, bez toho, aby presvedčivo vysvetlil, prečo sú dôkazy v prospech obžalovaného menej vierohodné alebo irelevantné. V takomto nastavení dôkaznej situácie mala byť zásada in dubio pro reo použitá. Podľa komentára „nedokázaná vina je to isté ako dokázaná nevina“. Z vyššie uvedených dôvodov možno uzavrieť, že okresný súd porušil zásadu náležitého zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností podľa a zásadu in dubio pro reo, keď nevyhodnotil v prospech obžalovaného rozumné pochybnosti vyplývajúce zo zmeny výpovede poškodenej, z výpovede matky obžalovaného, z obhajoby obžalovaného a z obmedzenej objektívnej dôkaznej základne. Namiesto dôsledného odstránenia alebo priznania týchto pochybností ich súd len formálne preklenul preferovaním staršej výpovede poškodenej bez adekvátneho odôvodnenia, čím porušil aj a Toto procesné pochybenie má priamy dopad na správnosť výroku o vine a zakladá odvolací dôvod podľa a , pričom odvolací súd by mal buď doplniť dokazovanie a rozpory odstrániť, alebo pri pretrvávajúcich pochybnostiach rozhodnúť v prospech obžalovaného, či už formou oslobodenia alebo miernejšej právnej kvalifikácie. Obžalovaný navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a oslobodil ho spod obžaloby.

Obžalovaný v doplnení odôvodnenia odvolania prostredníctvom svojho ďalšieho obhajcu, ktorý sa stotožnil s odôvodnením odvolania ustanoveným obhajcom aj s jeho vyjadrením k odvolaniu prokurátora, uviedol, že hodnoteniu skutkového stavu a potreby aplikácie zásady in dubio pro reo sa už podrobne venoval ustanovený obhajca. Na toto podanie k problematike potreby aplikácie zásady in dubio pro reo odkazuje a doplnil, že už v podanej obžalobe prokurátor popisoval konanie, ktoré mal obžalovaný vykonať „pri hádkach“. Obžaloba teda uvádza spôsob správania sa „pri hádkach“. Vykonaným dokazovaním však až doposiaľ neboli zistené dve skutočnosti, ktoré sú vo vzťahu ku kvalifikácii takto popísaného správania ako trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podstatné, a to: Na koho podnet dochádzalo k „hádkam“, kto bol iniciátorom týchto hádok, teda či obžalovaný alebo H. B., alebo či išlo o vzájomnú iniciatívu. Doposiaľ nebolo objektívne zistené ani to, ako sa počas hádok správala poškodená H. B., teda či z jej strany nedochádzalo pri hádkach ku konaniu, ktoré by bolo voči osobe obžalovaného možné charakterizovať ako provokačné, alebo dokonca aj útočné. Napríklad skutok zo dňa 20.9.2024 obsahuje informáciu o tom, že pred vzájomnou hádkou to bola práve H. B., ktorá prišla iniciatívne za obžalovaným do garáže preto, aby mu prikázala ísť spať a ku konaniu obžalovaného došlo počas toho, ako mu H. B. „dohovárala“. Tieto skutočnosti pritom vyplývajú priamo z výpovede poškodenej H. B.. Aj

v skutočnosti bolo ich spolužitie také, že H. B. požívala alkoholické nápoje, zdržiavala sa v noci mimo domácnosti a verbálne, ale aj fyzicky na obžalovaného útočila. Tieto skutočnosti už uvádzal v rámci výsluchu zadržaného podozrivého, ale aj v rámci výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie. Orgány činné v trestnom konaní a ani súd však tieto tvrdenia v rámci dokazovania vôbec neverifikovali. Dokonca aj z popisu skutku prejednania jeho priestupku zo dňa 19.1.2024 vyplýva, že hľadal svoju manželku v noci o 23.45 hod. v krčme (konkrétne v bistre „A. M.“). Práve z dôvodu, že tieto dve podstatné okolnosti neboli v rámci dokazovania objektívne zistené a ani zisťované, prokurátor vo svojom pokyne zo dňa 8.4.2025 skonštatoval, že vec nebola riadne objasnená, pretože uviedol, že „za účelom riadneho objasnenia veci je potrebné vykonať ďalšie procesné úkony“. Obžaloba obsahuje totiž len jednostranný popis jeho konania so všeobecným odkazom, že popísaným spôsobom konal „pri hádkach“. Takýto popis konania, ak by sa aj skutočne udial (čo popiera), nemusí byť trestným činom týrania blízkej osoby a zverenej osoby za predpokladu, že aktivita v konaní bola aj na strane poškodenej a že poškodená vzájomné hádky vnútorne nepociťovala ako konanie voči nej, ktorým by dochádzalo k naplneniu následkov týrania, resp. ako konanie, ktoré by bolo spôsobilé takéto následky spôsobiť. Takéto konanie by nemuselo byť dokonca trestným činom týrania blízkej osoby a zverenej osoby ani v takom prípade, ak by poškodená pociťovala jeho konanie ako nepohodu alebo dokonca aj ako príkorie. Žiadne ďalšie dokazovanie, ktoré by preukázalo nové alebo iné skutočnosti (a teda doplnilo prokurátorom konštatovanú dôkaznú núdzu, resp. „riadne objasnilo vec“) však až doposiaľ už nebolo vykonané, a to ani v priebehu konania pred súdom, a preto ani napadnutý rozsudok neobsahuje vysvetlenie týchto absentujúcich dvoch dôležitých skutočností (absolútne absentuje vykonanie viktimologickej expertízy, ktorá by posúdila prípadný podiel poškodenej na motivácii k popísanému konaniu). Z uvedeného dôvodu nie je správne tvrdenie prokurátora a ani prvostupňového súdu o tom, že by malo byť znalecké dokazovanie vo vzťahu k poškodenej H. B. znalcom psychológom k posúdeniu osobnosti poškodenej, existencie či neexistencie syndrómu týrania u nej a k posúdeniu jej schopností správne vnímať a reprodukovať prežité skutočnosti a k existencii sklonov k fabuláciám, len dokazovaním s podporným charakterom, ale za takéhoto dôkazného stavu ide o dôkaz rozhodujúci, bez ktorého existencie nie je možné naplniť účel trestného konania, t.j. vo veci spravodlivo rozhodnúť, a to na základe objektívne a správne zisteného skutkového stavu. Prokurátor aj súd prvého stupňa práve z komentára R 20/1984-I nesprávne vyvodzujú záver o tom, že absencia znaleckého posudku k existencii následku na zdraví poškodenej H. B. nie je prekážkou vyslovenia viny obžalovaného, pretože existencia následku na zdraví u poškodenej H. B. sa nevyžaduje. Aj z obsahu citácie prokurátora je však zrejmé, že sa vždy vyžaduje preukázanie existencie fyzického alebo psychického utrpenia. Existencia takýchto skutočností však nebola v priebehu trestného konania ani dokazovaná a ani preukázaná. Prokurátor aj súd prvého stupňa vychádzali pravdepodobne iba z ničím nepodloženého predpokladu, že ak došlo ku konaniu opísanému v ustanovení § 208 ods. 1 Tr. zák., že toto konanie muselo spôsobiť H. B. aj fyzické a psychické utrpenie (z obsahu napadnutého rozsudku nie je zrejmé ani to, ktoré z týchto „utrpení“ bolo poškodenej spôsobené). Naplnenie niektorej z foriem konania uvedeného v ustanovení § 208 ods. 1 Tr. zák. a spôsobenie fyzického alebo psychického utrpenia touto formou konania sú však dve samostatné podmienky predpokladu trestnosti činu. Existencia druhej z týchto podmienok však nebola preukázaná. Aj samotný súd na str. č. 8 napadnutého rozsudku konštatuje, že psychické utrpenie môže byť prítomné aj bez toho, aby sa prejavilo vo forme trvalých psychických následkov. Či však toto psychické utrpenie bolo prítomné, to už súd neskonštatoval a ani nemohol, pretože táto skutočnosť ani nebola preukázaná. Na str. č. 7 obžaloby prokurátor popisuje ďalšie podmienky potrebné na naplnenie skutkovej podstaty trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby (rovnako to vymedzil súd v odôvodnení napadnutého rozsudku na str. č. 7 napadnutého rozsudku), a to zlým zaobchádzaním, hrubším stupňom necitlivosti a bezohľadnosti, trvalosťou konania, prípadne sústavnosťou konania alebo opakovanými útokmi (trvalosť páchateľovho konania je nutné posudzovať v závislosti od intenzity zlého zaobchádzania) a hrubou bezohľadnosťou a bolestivosťou úkonov. Tieto útoky, vzhľadom na ich obsah, musí obeť pociťovať ako ťažké príkorie, ponižovanie. Naplnením obsahu týchto pojmov v jeho správaní, ktoré je popísané vo výroku obžaloby aj vo výroku napadnutého rozsudku, sa však ani prokurátor a ani prvostupňový súd riadne nezaoberali a nevyhodnotili ich. K naplneniu týchto pojmov z jeho strany ani nedošlo. Preto ani popis skutku v napadnutom rozsudku nie je trestným činom týrania blízkej osoby a zverenej osoby. Označený popis skutku obsahuje len popis neurčitého (všeobecného konania) so šiestimi konkrétnymi skutkami z obdobia cca šiestich rokov. V tejto súvislosti obhajoba dala do pozornosti odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky,

sp. zn. zo dňa 5.3.2025, ktorého závery je možné konštatovať aj v slovenskej súdnej praxi, napr. uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. z 1.2.2017, ktorým bolo zamietnuté odvolanie prokurátora proti oslobodzujúcemu rozsudku vo veci zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1, písm. a), b), e) Tr. zák., pričom v tomto konkrétnom prípade bola znalcom dokonca skonštatovaná u poškodenej existencia posttraumatického stresového syndrómu. Za účelom skomparovania rozhodovacej praxe súdov a napadnutého rozsudku obhajoba uviedla, že prvostupňový súd v tomto smere v napadnutom rozsudku len vo všeobecnosti skonštatoval, že „z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že obžalovaný sa voči poškodenej dopúšťal násilného a ponižujúceho správania dlhodobo, a to minimálne od roku 2017 až do októbra 2024, pričom takéto konanie vyvolávalo u poškodenej dlhodobý strach a psychickú nepohodu, pričom zasahovalo do jej dôstojnosti, psychickej integrity a pocitu bezpečia.“ Z obsahu citovaných rozhodnutí je však zrejmé, že takéto všeobecné skonštatovanie prvostupňového súdu bez konkrétneho odôvodnenia, prečo je práve toto konanie trestným činom týrania blízkej osoby a zverenej osoby, nepostačuje na vyslovenie viny za konanie, ktoré sa v napadnutom rozsudku kladie za vinu. „Psychickú nepohodu“ ako vnútorný stav poškodenej pritom skonštatoval aj znalec v citovanom uznesení Krajského súdu v Bratislave, pričom jeho záverom bolo konštatovanie, že aj napriek tomu nedošlo k naplneniu znakov týrania. Ďalej obhajoba cituje aj z článku advokáta JUDr. Pavla Gráčika „Úskalia trestných stíhaní „domáceho násilia“ založeného na psychickom týraní“, publikovaného dňa 7.8.2025 na https://www.pravnelistv.sk/clankv/al612-uskalia-trestny-ch- stihani-doniaceho-nasilia-zalozeneho-na-psychickom-tvrani,v ktorom autor zdôrazňuje, že je veľmi dôsledne potrebné posudzovať, či tu existuje potreba a najmä dôvod na vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti za trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby konaniach spočívajúcich napríklad ,,v nadávkach druhému partnerovi, výsmechu a iné formy znevažovania partnera, nútenie partnera k určitým činnostiam v domácnosti, resp. k činnostiam k prospechu druhého partnera, ukladanie a vyžadovanie rôznych príkazov a zákazov v súvislosti bežnými aktivitami, ako napr. je chodenie na nákupy, upratovanie, varenie, cvičenie, hádzanie predmetov, či rozbíjanie tanierov pri konfliktných výstupoch, nútenie podriaďovať sa podmienkam dominantného partnera napr. v podobe skorého ranného vstávania, neprimerané obmedzovanie v ekonomických aspektov, nadmerné kontrolovanie, vyvolávanie žiarlivostných scén a s nimi súvisiacich konfliktov doma, ako aj na verejnosti, obmedzovanie alebo zakazovanie v aktivitách a záľubách partnera, alebo naopak, nútenie podieľať sa na záľubách dominantného partnera, rôzne formy vyhrážok, prípadne drobné sekundárne násilie, ku ktorému dochádza pri hádke (napr. vykrúcame ruky, stláčanie prstov, facky, strkanie a pod.), keď práve takéto morálne a spoločensky nesporne neakceptovateľné konania vyvolávajú u druhého partnera negatívne pocity, ktoré považuje za psychické príkorie, najmä, keď sa takéto formy správania dejú opakovanie a dlhodobejšie“. Aj v nadväznosti na vyššie citované časti rozhodnutí, rozpory vo vykonanom dokazovaní a potrebu aplikácie zásady in dubio pro reo, ktoré konštatoval už ustanovený obhajca, je potrebné zdôrazniť nesprávnosť záveru prvostupňového súdu, že v tomto prípade je možné vysloviť vinu obžalovaného za trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby aj bez vykonaného znaleckého dokazovania znalcom psychológom vo vzťahu ku skúmaniu osobnosti poškodenej H. B.. Ďalej obhajoba dopĺňa vady konania, ktoré neboli ustanoveným obhajcom konštatované, resp. dopĺňa jeho argumentáciu. Zápisnica o trestnom oznámení H. B. zo 7.10.2024 skutočne nie je procesné použiteľným dôkazom. Prvostupňový súd pritom takúto zápisnicu v zmysle ustanovenia na hlavnom pojednávaní zo 17.2.2026 vykonal a na takýto procesne nepoužiteľný dôkaz odkázal aj v napadnutom rozsudku, pričom správnosť záverov odôvodňoval aj prílohami k zápisnici o trestnom oznámením. Ani jeden z týchto dôkazov však nie je procesne použiteľný. H. B. bola v rámci poučenia k podaniu trestného oznámenia poučená aj podľa , teda vo vzťahu k tomuto ustanoveniu bolo potrebné analogicky aplikovať všetky požiadavky na takéto poučenie (t.j. ako na svedka). U H. A. pritom bolo zrejmé, že ide vypovedať proti svojmu manželovi. Vzhľadom na to, že bolo potrebné vo vzťahu k ustanoveniu analogicky aplikovať všetky požiadavky vzťahujúce sa k tomuto poučeniu, vzťahovala sa na poučenie podľa tohto ustanovenia nasledujúca rozhodovacia prax: R 34/1980, R 2/2003. Aj napriek týmto skutočnostiam však v zápisnici o trestnom oznámení výslovné vyjadrenie H. A. absentuje a už len z tohto dôvodu nie je možné zápisnicu o trestnom oznámení procesné použiť v konaní pred súdom. Na druhej strane, ak už súd prečítal na hlavnom pojednávaní aj zápisnicu o trestnom oznámení, potom mal vyhodnotiť aj tvrdenie prokurátora z jeho pokynu z 8.4.2025. Ak totiž prokurátor konštatoval, že tieto „časové nezrovnalosti“ je potrebné za účelom riadneho objasnenia veci odstrániť, potom nie je zrejmé, prečo súd považoval bez odstránenia týchto nezrovnalostí skutok za riadne objasnený. Zároveň

mali byť tieto nezrovnalosti posudzované aj z hľadiska hodnotenia vierohodnosti tvrdení poškodenej H. A., o ktorej súd prvého stupňa pravdepodobne nemal pochybnosti, avšak tieto skutočnosti vo vzťahu k hodnoteniu vierohodnosti tvrdení poškodenej prvostupňový súd vyhodnotiť opomenul. Napríklad už v zápisnici o trestnom oznámení tvrdila H. B., že všetky náklady na život rodiny platila ona a obžalovaný si vraj mal platiť len alkohol. Takéto tvrdenie nie je pravdivé a je pritom ľahko objektívne overiteľné (napríklad zabezpečením správy zo školy detí), k čomu však doposiaľ nedošlo. Vo vzťahu k záveru o tom, že zápisnica o trestnom oznámení nemohla byť v konaní pred súdom prečítaná, poukazuje aj na judikovaný záver rozhodnutia publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 19/2016. Okrem zákonom stanovených výnimiek teda úkony vykonané orgánmi prípravného konania pred začatím trestného stíhania nie sú úkonmi procesne použiteľnými pred súdom. Takýto záver o procesnej nepoužiteľnosti pred súdom sa teda týka aj zápisnice o trestnom oznámení H. B. zo 7.10.2024. Navyše, ak už v čase spisovania zápisnice o trestnom oznámení bolo zrejmé, že by malo ísť o osobu (svedka) charakterizovanú v ustanovení , potom je závažným procesným nedostatkom aj to, že k takémuto výsluchu nebol pribratý psychológ v zmysle ustanovenia (v nadväznosti na ustanovenie ). Procesnú nepoužiteľnosť zápisnice o trestnom oznámení namietal už aj ustanovený obhajca. Za predpokladu procesnej nepoužiteľnosti zápisnice o trestnom oznámení rovnako tak nemohli byť vykonané na hlavnom pojednávaní dňa 17.2.2026 ani prílohy k zápisnici (fotografie oznamovateľky, lekárska správa a kamerový záznam z 20.9.2024). Okrem toho pri fotografiách a kamerových záznamoch nie je možné určiť ani ich autenticitu a pôvod. Z fotografií nie je možné zistiť, či pôvodcom týchto zranení mal byť obžalovaný, nie je zrejmé, z ktorých dátumov sú fotografie, a z lekárskej správy nevyplýva, že by zranenia mal spôsobiť práve obžalovaný. Pri lekárskej správe taktiež nie je zrejmý jej pôvod ani autenticita. Vo vzťahu ku kamerovému záznamu je potrebné uviesť, že tento bol vykonaný na hlavnom pojednávaní prvostupňového súdu dňa 17.2.2026 podľa , podľa ktorého sa vykonávajú vecné dôkazy a nie obrazové záznamy. Obrazové záznamy sa vykonávajú v zmysle , podľa ktorého však musí byť súčasťou takéhoto dôkazu aj správa o tom, akým spôsobom a kým bol záznam vyhotovený alebo získaný. Aj z tohto dôvodu je kamerový záznam procesne nepoužiteľným dôkazom, a preto je bezpredmetné aj jeho vyjadrenie k nemu na č.1. 298. V tejto súvislosti však dáva do pozornosti, že aj prokurátor vo svojom pokyne z 8.4.2025 uviedol, že je potrebné poškodenú vypočuť aj k fotografiám, ktoré priložila k trestnému oznámeniu – ako, kedy, kým a kde jej vzniklo to-ktoré zranenie a či v súvislosti s lekárskym vyšetrením dňa 11.2.2021 disponuje dokladom o rozsahu poranení, či bola PN, ako dlho, či bola obmedzená v obvyklom spôsobe života (ako dlho), a pod. Rovnako je potrebné, aby sa vyjadrila čo najpodrobnejšie ku kamerovému záznamu, ktorý doložila k trestnému oznámeniu. Je zrejmé, že bez ďalšieho dokazovania (ktoré už v tejto veci nebolo vykonané ani pred súdom, a to až doposiaľ) nie je možné spojiť zranenia na fotografiách predložených poškodenou H. B. s konaním obžalovaného, ktoré sa mu napadnutým rozsudkom kladie za vinu, nie je možné zistiť, ako poškodenej zranenia vznikli, nie je možné zistiť rozsah zranení (a teda ani intenzitu konania voči poškodenej), nie je možné zistiť, či ide o zranenia, ktoré by vznikli počas skutkov popísaných vo výroku napadnutého rozsudku, nie je možné zistiť, kedy zranenia vznikli a už vôbec nie je možné zistiť, kto a akým spôsobom vyhotovil tieto fotografie (nie je možné zistiť pôvod fotografií a ani ich autenticitu), t.j. nie je možné fotografie a kamerový záznam v trestnom konaní ani procesne použiť. Ďalej sa obhajoba venovala hlavnému pojednávaniu vykonanému dňa 23.10.2025, na ktorom zastupoval obhajcu K. N. D. obhajca K. O. D. (rovnako ako aj na hlavnom pojednávaní dňa 16.12.2025 a následne aj na hlavnom pojednávaní dňa 17.2.2026). Poverenie na zastupovanie zaslal K. N. D. vo fotokópii (ako scan) na súd mailom dňa 23.10.2025, a to obyčajným mailom. V deň hlavného pojednávania (a až doposiaľ - to isté sa týka aj hlavného pojednávania zo dňa 16.12.2025, 17.2.2026,) sa obžalovaného nikto nepýtal, či s takýmto zastupovaním súhlasí, súd iba do zápisnice o hlavnom pojednávaní poznamenal, že obžalovaný navrhuje vykonať hlavné pojednávanie. Prvostupňový súd následne vždy odročil hlavné pojednávanie na ďalší termín s poznámkou, že obhajca K. N. D. volaný nebude, avšak prítomný obhajca K. O. D. mal poverenie na zastupovanie K. N. D. vždy len na jeden konkrétny termín. Na hlavnom pojednávaní dňa 23.10.2025 mu bolo umožnené aj vykonať vyhlásenie podľa ustanovenia Pred týmto vyhlásením však nebol poučený aj podľa ustanovenia , Na tomto hlavnom pojednávaní odmietol vypovedať. Na takomto základe súd prečítal zápisnice o jeho výpovediach

z prípravného konania na, a to s odkazom na a Má za to, že podľa je síce možné, aby súd vykonal aj dôkazy, ktoré strany v konaní nenavrhli, avšak ide o všeobecnú zásadu, ktorá je pri odmietnutí výpovede obvineného na hlavnom pojednávaní obmedzená špeciálnym ustanovením , podľa ktorého sa môže skoršia zápisnica o výsluchu obvineného prečítať len vtedy, ak to navrhli prokurátor alebo obhajca. Keďže ani prokurátor a ani obhajca takýto postup nenavrhli, neboli splnené zákonné podmienky na čítanie zápisníc o jeho výsluchoch z prípravného konania. Na tomto hlavnom pojednávaní zo dňa 23.10.2025 bola najskôr prečítaná zápisnica o jeho výsluchu zo dňa 10.10.2024. Na výsluchu sa zúčastnil namiesto ustanoveného obhajcu K. N. D. advokát K. O. D.. V zápisnici je uvedené, že sa tento iný obhajca zúčastnil na výsluchu „na základe subst. PM“. Žiadna substitučná plná moc na tento úkon sa však v súdnom spise nenachádza. V zápisnici o výsluchu opätovne nie je ani jeho vyjadrenie, že by s takýmto substitučným zastúpením súhlasil. Pred samotným výsluchom bol poučený podľa , a podľa Je zrejmé, že nebol pred označeným výsluchom poučený (napríklad okrem dôsledkov doručovania) najmä o hmotnoprávnych následkoch spojených s trestnými činmi podľa a Tr. zák. Takýto nedostatok poučenia spôsobuje procesnú nepoužiteľnosť jeho výsluchu zo dňa 10.10.2024. V zápisnici o tomto výsluchu je uvedené, že súčasťou zápisnice je aj čestné vyhlásenie svedkyne - poškodenej H. B.. Žiadne takéto čestné vyhlásenie sa však v spise nenachádza a ani nebolo (ako súčasť tejto zápisnice) na hlavnom pojednávaní súdu dňa 23.10.2025 prečítané. Z uvedených dôvodov je zrejmé, že výsluch zo dňa 10.10.2024 nebol vykonaný zákonným spôsobom a na hlavnom pojednávaní súdu dňa 23.10.2025 nebola prečítaná ani kompletná zápisnica z tohto úkonu, pričom samotné čítanie zápisnice nenavrhol ani prokurátor a ani obhajca. Z uvedených dôvodov neboli splnené zákonné podmienky na prečítanie tejto zápisnice pred súdom na hlavnom pojednávaní dňa 23.10.2025, pričom napadnutý rozsudok vychádzal aj z obsahu tohto (procesne nepoužiteľného) dôkazu. Ďalšie hlavné pojednávanie bolo vykonané dňa 16.12.2025. Na tomto hlavnom pojednávaní vypovedala svedkyňa - poškodená H. B.. Keďže sa však H. B. vyjadrila, že skutočnosti, ktoré uvádzala v prípravnom konaní, neboli pravdivé, následne pristúpil súd k prečítaniu jej zápisnice o výsluchu z prípravného konania z 8.10.2024. Má za to, že táto zápisnica sa čítať na hlavnom pojednávaní dňa 16.12.2025 nemohla, pretože jednak bola pri výsluchu v prípravnom konaní prítomná psychologička, vo vzťahu ku ktorej absentuje písomné opatrenie orgánu činného v trestnom konaní o jej pribratí do konania (viď napríklad existencia písomného opatrenia k pribratiu psychológa k výsluchom J. B. a O. D. z 21.11.2024 alebo písomného opatrenia súdu na č.1. 264-265), jednak nebolo takéto opatrenie ani doručované obvinenému a obhajcovi (viď napr. postup súdu na č.1. 265) a jednak (a najmä) nebola táto psychologička ani vôbec poučená o dôvode jej prítomnosti na výsluchu (viď napríklad poučenie psychológa k výsluchom J. B. a O. D. z 21.11.2024 na č.1. 99 a viď aj postup súdu na č.1. 266), teda nebola poučená, čo je jej úlohou na takomto úkone, aké sú jej práva a povinnosti. Aby sme mohli vysloviť záver, že akýkoľvek úkon trestného konania je zákonný a procesne použiteľný, musí byť jeho zákonnosť a procesná použiteľnosť preskúmateľná. Keďže v danom prípade absentuje písomné opatrenie orgánu činného v trestnom konaní o pribratí psychologičky, nie je preskúmateľné, či táto osoba, ktorá bola na úkone prítomná, má vôbec prislúchajúce vzdelanie a či vykonáva prax v tomto odbore, t. z. nie je preskúmateľné, či vôbec išlo o osobu napĺňajúcu zákonnú dikciu ustanovenia Za takéhoto stavu teda nie je preskúmateľné, či bol úkon výsluchu H. B. vykonaný zákonným spôsobom a či je procesne použiteľný. Zároveň na hlavnom pojednávaní zo 16.12.2025 síce bolo uvedené, že sa číta táto výpoveď z prípravného konania podľa , avšak už ustanovený obhajca v odôvodnení odvolania namietal, že nešlo v skutočnosti o odstraňovanie rozporov, ale o prečítanie celej pôvodnej zápisnice, teda materiálne išlo o postup podľa , o ktorom poškodená nebola pred výsluchom z 8.10.2024 poučená a nedala na takýto postup súhlas. Zároveň je táto zápisnica procesne nepoužiteľná aj z dôvodu, že obvinený A. B. požiadal počas svojho výsluchu obvineného z 8.10.2024 o vyrozumievame o úkonoch. O tomto úkone však nebol vyrozumený. Vyrozumenie mu síce bolo zaslané, avšak výsluch mal byť vykonaný s H. B. (teda s jeho dcérou) a nie s jeho manželkou H. B.. To isté sa dotýka aj vyrozumenia obhajcu. V zápisnici o výsluchu sa tiež nenachádza poučenie ku skutku, zápisnica obsahuje iba formálne uvedené, že svedkyňa bude vypočutá vo veci obvineného A. B., ktorý je stíhaný za zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa , , Tr. zák., s poukazom na Tr. zák. To isté sa týka aj zápisnice o výsluchu svedkyne J. B. z 21.11.2025, ktorej zápisnica bola prečítaná na tomto istom hlavnom pojednávaní dňa 16.12.2025. Aj táto skutočnosť spôsobuje procesnú nepoužiteľnosť obidvoch zápisníc v konaní pred súdom. Na hlavnom pojednávaní dňa 17.2.2026 boli

prednesené aj záverečné reči. Podľa obhajca obžalovaného a obžalovaný hovoria však vždy poslední. Záverečnú reč bolo umožnené predniesť ako poslednej poškodenej a nie obhajcovi a obvinenému. Uložený trest, v spojení s uloženým ochranným liečením, považuje obžalovaný za neprimeraný, napĺňajúci odvolací dôvod podľa Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že k zabráneniu páchania ďalšej obdobnej trestnej činnosti obžalovaným, výchove k vedeniu riadneho života, t.j. na splnenie prvku individuálnej prevencie nie je náležité ukladanie nepodmienečného trestu odňatia slobody, ale uloženie výchovného opatrenia smerujúceho k obmedzeniu požívania alkoholických nápojov. Navyše je dôležité uviesť, že aj po vznesení obvinenia obžalovaný s poškodenou určitý čas opätovne (a to len na základe jeho impulzu a snahy) vychádzali spolu veľmi dobre, manželka s ním riadne komunikovala a aj o deti sa starali „ako jedna usporiadaná rodina“. Až do súčasnosti vôbec nepožíva alkoholické nápoje, s manželkou vychádza, avšak v súčasnosti spolu nežijú len z dôvodu jej aktivity a správania sa (ktorej nepreukázanie už vyššie namietal), kedy si podľa jeho informácií mala nájsť iného muža, ktorého mala zrejme už počas ich spolužitia. Súd pred uložením nepodmienečného trestu odňatia slobody vôbec tieto skutočnosti nezisťoval, či napríklad už len samotné prejednanie veci pred orgánmi činnými v trestnom konaní a pred súdom nemalo na obžalovaného trvalo prevýchovný vplyv. Zdôraznil, že v zmysle Tr. zák. páchateľovi nesmie byť uložená sankcia spojená s ujmou na osobnej slobode, ak možno účel sankcie dosiahnuť uložením sankcie nespojenej s ujmou na osobnej slobode. S poškodenou aktuálne vychovávajú (a najmä vyživujú) spolu dve maloleté deti. Aj v rámci dokazovania bolo preukázané, že podstatnú časť príjmov do domácnosti (používaných aj na vyživovanie maloletých detí) zabezpečuje práve obžalovaný. Podľa Tr. zák. má pritom trest postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Za takejto situácie je zrejmé, že nepodmienečný trest odňatia slobody bude mať negatívny (nielen materiálny) vplyv najmä na jeho najbližšiu rodinu. Ani túto skutočnosť nebral súd pri ukladaní nepodmienečného trestu odňatia slobody na vedomie. Nevyhnutnou zásadou pri ukladaní trestu je aj zásada proporcionálnosti (úmernosti) trestu. V danom prípade je možné síce uložiť aj trest odňatia slobody, avšak v rozsahu od troch rokov (spodná hranica), čo bolo v jeho prípade uplatnené hneď vo forme nepodmienečného trestu odňatia slobody, čo považuje za proporčne rozporné, a to tak z hľadiska individuálnej, ako aj generálnej prevencie. Súd vôbec v konkrétnostiach nevyhodnotil vyššie uvedené skutočnosti a neodôvodnil, prečo je potrebné ukladať nepodmienečný trest odňatia slobody a prečo nie je postačujúce uložiť trest nespojený s odňatím slobody. Vôbec nevysvetlil, prečo považuje skutok z hľadiska závažnosti za taký, pri ktorom je potrebné ukladať trest odňatia slobody spojený s odňatím osobnej slobody, a to najmä za stavu, kedy zákonodarca stanovuje spodnú hranicu možného uloženia trestu odňatia slobody v takej výške, ktorá umožňuje jej podmienečný odklad s primeranou skúšobnou dobou. Súd ďalej vôbec neuvádza, aké konkrétne dôsledky jeho protiprávneho konania považuje za také (a prečo), pre ktoré je potrebné uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody. V tejto súvislosti žiada odvolací súd aj o zabezpečenie záznamov probačného úradníka a vykonanie týchto záznamov v zmysle ustanovenia na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu. Žiada zabezpečiť správu z príslušného ÚPSVaR, či manželka H. B. kedykoľvek oznamovala nejaké jeho konanie, ktorého by sa mali báť ich deti, a túto správu na verejnom zasadnuté o odvolaní podľa vykonať. V zázname o preštudovaní spisu jeho osobou, ale aj poškodenou je uvedené, že obidvaja sa v tom čase stretávali a žili ako rodina a on sa vzorne staral o rodinu a deti, pričom úplne prestal piť alkoholické nápoje. Teda ak tieto skutočnosti (a bezkonfliktné správanie sa obidvoch ako dotknutých osôb) v rámci spoločného rodinného života, za situácie, kedy majú spolu dve maloleté deti, ktoré potrebujú vyrastať v úplnej rodine, potvrdí probačný úradník, potom je táto skutočnosť veľmi dôležitou skutočnosťou pri ukladaní prípadného trestu. Tieto skutočnosti sú dôležité aj v tom zmysle, že súd mu uložil ochranné protialkoholické liečenie ambulantnou formou podľa Tr. zák., podľa ktorého je možné postupovať len vtedy, ak by skutok spáchal v stave zmenšenej príčetnosti. Má však za to, že skutočnosti uvedené v predchádzajúcej časti v kombinácii so skutkom spáchaným v stave zmenšenej príčetnosti sú takými, ktoré sú pri ukladaní trestu dôvodom na aplikáciu ustanovenia Tr. zák. (t.j. mimoriadne zníženie trestu). Neprimeranosti uloženého trestu sa už venoval podrobne aj ustanovený obhajca v odôvodnení odvolania. Na záver len doplnil, že na uloženie ochranného liečenia podľa Tr. zák. je potrebné naplniť aj podmienku jeho nebezpečnosti na slobode, čo však nie je splnené. Aktuálne vôbec nepožíva alkoholické nápoje (čo je možné overiť prostredníctvom probačného úradníka), čo korešponduje so závermi znalkyne J. K. L., ktorá uvádza, že o jeho nebezpečnosti na slobode je možné uvažovať len vtedy, ak by alkoholické nápoje požíval.

Znalkyňa tiež uviedla, že má osvojené pracovné návyky, správanie má pod vôľovou kontrolou a spoločenské konvencie a formality zachováva. Nesplnenie zákonných dôvodov na uloženie ochranného liečenia podľa konkrétneho ustanovenia však nemá vplyv na konštatovanú neprimeranosť trestu a na prípadnú kombináciu ukladaného podmienečného trestu odňatia slobody s ochranným liečením a s prípadným uložením aj ďalších primeraných obmedzení. Na základe uvedených skutočností navrhol, aby súd z dôvodov uvedených v , e) zrušil napadnutý rozsudok a aby sám rozhodol tak, že obžalovaného spod obžaloby podľa oslobodí.

Obžalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu prokurátora prostredníctvom svojho obhajcu uviedol, že sa s touto argumentáciou nestotožňuje. Zásadne namieta argumentáciu prokurátora, podľa ktorej majú závery znaleckého posudku o škodlivom zneužívaní alkoholu a prejavoch obžalovaného pod vplyvom alkoholu podporovať právny záver o spáchaní činu závažnejším spôsobom konania po dlhší čas. Prokurátor v tejto časti odvolania neprípustne zamieňa dôkaz o konkrétnom trestnom konaní za všeobecné hodnotenie osobnosti obžalovaného a jeho správania pri intoxikácii alkoholom. Záver, že obžalovaný je pod vplyvom alkoholu v prejave hlučný, zvýšene podráždený a impulzívny s oslabenou racionálnou kontrolou správania, nemôže odôvodňovať kvalifikačný znak „po dlhší čas“ podľa § 138 písm. b) Tr. zák. Ide nanajvýš o všeobecný opis správania obžalovaného pri intoxikácii alkoholom, ktorý môže byť v niektorých prípadoch nevhodný. Takéto prejavy však nie sú zákonným znakom trestného činu týrania blízkej osoby podľa § 208 Tr. zák., ani zákonným znakom závažnejšieho spôsobu konania. Trestné právo nepostihuje povahové črty, sklony, podráždenosť, hlučnosť ani všeobecnú impulzivitu, ale len konkrétne preukázané skutky napĺňajúce zákonné znaky trestného činu. Navyše, zo znaleckého posudku nevyplýva, že by tieto prejavy boli u obžalovaného prítomné po každom požití alkoholu. Kvalifikačný znak „po dlhší čas“ sa musí vzťahovať na samotné trestné konanie voči poškodenej, teda na dĺžku, opakovanosť, sústavnosť a intenzitu konkrétnych útokov alebo konaní, ktoré majú povahu týrania. Nemožno ho vyvodzovať z toho, že obžalovaný sa pod vplyvom alkoholu správa hlučne, podráždene alebo impulzívne. Takáto argumentácia by fakticky znamenala, že namiesto dokazovania konkrétnych skutkov sa kvalifikačný znak odvodzuje z osobnostného profilu obžalovaného, čo je v trestnom konaní neprípustné. Znalecký posudok J. K. L. pritom nebol jednoznačným podkladom ani pre záver o závislosti od alkoholu. Obhajoba už na hlavnom pojednávaní výslovne poukázala na rozpor, že znalkyňa na jednej strane neuvádza závislosť obžalovaného od alkoholu, no na druhej strane preventívne odporúča ochranné liečenie. Zároveň bolo zdôraznené, že obžalovaný od začiatku trestného stíhania alkohol nepožíva. To ešte viac oslabuje použiteľnosť znaleckého záveru ako argumentu pre prísnejšiu právnu kvalifikáciu skutku. Rovnako nemožno prijať záver, že dávne a zahladené odsúdenie obžalovaného ako mladistvého pre jeden prečin ohrozovania pod vplyvom návykovej látky odôvodňuje záver o jeho sklone k požívaniu alkoholu a páchaniu protiprávnej činnosti pod jeho vplyvom. Ide o jediné odsúdenie z minulosti, ktoré je podľa samotného prokurátora zahladené, teda sa na obžalovaného hľadí, akoby nebol odsúdený. Napriek tomu z neho prokurátor vyvodzuje záver o trvalom sklone obžalovaného k protiprávnemu konaniu pod vplyvom alkoholu. Takýto záver je dôkazne aj právne neudržateľný. Jedna udalosť z obdobia mladosti, navyše zahladená, nemôže byť použitá ako dôkaz alebo argument trvalého sklonu obžalovaného k protiprávnemu konaniu pod vplyvom alkoholu. Táto časť odvolania prokurátora je postavená na neprípustnej úvahe o sklone obžalovaného, nie na dôkazoch o konkrétnom konaní. Prokurátor z jedného starého odsúdenia a zo všeobecných prejavov správania pod vplyvom alkoholu vyvodzuje záver o dlhodobej trestnej činnosti. Takýto postup odporuje zásade, že vina a kvalifikačné znaky musia byť preukázané vo vzťahu ku konkrétnemu skutku, nie odvodené z osobnosti obžalovaného, jeho minulosti alebo predpokladaných sklonov. Prokurátor síce formálne odkazuje na dĺžku obdobia od roku 2017 do októbra 2024, ale fakticky nepreukazuje kontinuálne alebo pravidelné týranie počas tohto obdobia. Skutková veta rozsudku uvádza všeobecný úvod o nadávkach, kontrole, zákazoch a vyhrážkach, no konkrétne individualizované skutky sú rozložené veľmi riedko. Jeden skutok v roku 2017, ďalší až v roku 2021 a následne skutky sústredené prevažne do krátkeho obdobia september až október 2024. Samotná skutková veta teda neobsahuje takú frekvenciu a intenzitu útokov, ktorá by odôvodňovala záver o kvalifikačnom znaku „po dlhší čas“. Rozsudok navyše obžalovaného uznal vinným len podľa § 208 ods. 1 Tr. zák., nie podľa § 208 ods. 3 písm. d) s poukazom na § 138 písm. b), čo zodpovedá tomu, že ani súd tento kvalifikačný znak nevidel ako preukázaný. Prokurátor v skutočnosti zamieňa obdobie partnerského spolužitia s obdobím trestnej činnosti. Tvrdenie, že poškodená „od roku 2017 až do októbra 2024 musela znášať príkorie“, je len hodnotiaci záver prokurátora, ktorý nebol preukázaný. Nestačí, že vzťah trval sedem rokov a že v ňom dochádzalo

ku konfliktom. Samotné konflikty v partnerskom alebo manželskom spolužití nenapĺňajú ani základnú skutkovú podstatu trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 Tr. zák., tobôž nemôžu bez ďalšieho odôvodňovať použitie kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa § 208 ods. 3 písm. d) Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. b) Tr. zák. Pre takúto právnu kvalifikáciu musí byť preukázané, že po dlhší čas dochádzalo ku konkrétnym protiprávnym atakom takej intenzity, frekvencie a následkov, že nejde iba o konfliktné spolužitie, ale o týranie v trestnoprávnom zmysle a navyše o týranie spáchané závažnejším spôsobom konania. Ide o kvalifikáciu s podstatne vyššou trestnou sadzbou 7 až 15 rokov oproti základnej sadzbe 3 až 8 rokov, preto jej použitie musí byť podložené konkrétnymi a presvedčivými skutkovými zisteniami. Samotná skutková veta rozsudku pritom neobsahuje konkrétny opis sústavných alebo pravidelných útokov počas celého obdobia od roku 2017 do októbra 2024. Naopak, konkrétne skutky sú v nej vymedzené len ojedinele a s výraznými časovými odstupmi, pričom časť tvrdení má povahu všeobecného opisu hádok, nadávok alebo nevhodného správania pod vplyvom alkoholu. Takéto okolnosti samy osebe nepostačujú ani na záver o naplnení základnej skutkovej podstaty podľa § 208 ods. 1 Tr. zák., a už vôbec nie na záver o naplnení kvalifikačného znaku „po dlhší čas“ podľa § 138 písm. b) Tr. zák. Nemožno akceptovať ani argument prokurátora, že vzhľadom na povahu domáceho násilia odohrávajúceho sa za zatvorenými dverami je potrebné zmierniť nároky na dokazovanie. Latentnosť domáceho násilia môže vysvetľovať dôkaznú náročnosť veci, nemôže však nahradiť samotný dôkaz. Ani v konaniach o domácom násilí nemožno kvalifikovanú skutkovú podstatu založiť na domnienkach, všeobecných úvahách alebo na predpoklade, že obdobné konanie sa spravidla deje bez svedkov. Dôkazné bremeno štátu a zásada in dubio pro reo zostávajú zachované v plnom rozsahu. Ak by latentnosť domáceho násilia mala byť dôvodom na zníženie dôkazného štandardu, z predpokladu o povahe domáceho násilia by sa stal dôkaz o vine a zároveň dôkaz o kvalifikovanej skutkovej podstate, čo nie je možné pripustiť. Poškodená na hlavnom pojednávaní pod prísahou, za prítomnosti psychológa, v pokojnom procesnom prostredí zásadne zmenila svoju výpoveď. Uviedla, že pôvodné vyjadrenie chce vziať späť, že ho urobila v emočnom vypätí a že „ani jedno“ z vyjadrení uvedených v obžalobe nie je pravdivé. Pri konkrétnych skutkoch uvádzala, že v roku 2017 odišla dobrovoľne, pri skutku z roku 2021 poprela zatiahnutie do kotolne, vypnutie teplej vody vysvetlila technickým stavom domu, poprela bránenie v styku s rodinou a kamarátmi, kontrolovanie mobilu aj bránenie v spánku. Ak je dôkazný základ takto zásadne rozporuplný, nemožno nad rámec základnej skutkovej podstaty ešte pritvrdzovať právnu kvalifikáciu. Pri najprísnejšom hodnotení vykonaných dôkazov možno hovoriť nanajvýš o jednotlivých konfliktných incidentoch, nie o preukázanom, sústavnom a intenzívnom týraní, tobôž nie po dlhší čas.

Poškodená v písomnom vyjadrení k odvolaniu obžalovaného uviedla, že súhlasí s tým, aby odvolací súd pri svojom rozhodovaní zvážil možnosť oslobodenia obžalovaného, ktoré mu umožní viesť riadny a plnohodnotný život. Je tiež dôležité, aby sa mohol podieľať na výchove ich detí, byť súčasťou ich života.

Krajský súd, ako odvolací súd, preskúmal podľa zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa

Podľa orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom, ako aj dôkazy prípustné podľa podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán.

Podľa súd postúpi vec inému orgánu, ak zistí, že nejde o trestný čin, ale žalovaný skutok by mal iný orgán prejednať ako priestupok, služobné previnenie alebo disciplinárne previnenie, o ktorých je tento orgán príslušný rozhodovať.

Podľa odvolací súd napadnutý rozsudok zruší a vec postúpi, ak tak mal urobiť už súd prvého stupňa podľa alebo 2.

Podľa o odvolaní rozhoduje odvolací súd na verejnom zasadnutí. Aj na neverejnom zasadnutí môže urobiť rozhodnutie a) podľa alebo 3, podľa , , alebo 2, ak je zrejmé, že chybu nemožno odstrániť na verejnom zasadnutí.

Po splnení prieskumnej povinnosti krajský súd zistil, že okresný súd sa dôsledne neriadil citovanými zákonnými ustanoveniami. Podľa názoru krajského súdu odsudzujúci výrok prvostupňového súdu nie je správny a zákonný.

Preskúmaním spisu krajský súd zistil, že okresný súd vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy v záujme zistenia skutkového stavu veci, a to pri plnom uplatnení všetkých základných zásad trestného konania pri vykonávaní dôkazov, najmä zásad ústnosti, priamosti a bezprostrednosti. V odôvodnení rozsudku v súlade s ust. vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, taktiež akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov a vysvetlil, prečo dospel k rozhodnutiu o uznaní viny.

Krajský súd po preskúmaní spisu, hodnotiac každý z dôkazov zvlášť a všetky vo vzájomnej súvislosti, zistil, že skutok, tak ako bol preukázaný, nie je trestným činom, ale je možné postúpiť ho Okresnému úradu Tvrdošín, odboru všeobecnej vnútornej správy na prejednanie ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa o priestupkoch.

Po posúdení zisteného skutkového stavu dospel krajský súd k záveru, že neboli bez dôvodných pochybností naplnené znaky skutkovej podstaty stíhaného zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), b), ods. 3 písm. d) Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. b) Tr. zák. z dôvodu, že zistený skutkový stav s uplatnením zásady in dubio pro reo bez dôvodných pochybností nepreukazuje objektívnu a subjektívnu stránku trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby.

Poškodená H. B. v prípravnom konaní k súdenému skutku vypovedala, že s manželom bývajú približne 7 rokov v jeho rodičovskom dome, D. E. XXX. Genéza jeho správania bola taká, že manžel sa začal nevhodne správať voči nej po narodení prvej dcéry. Začal byť agresívny, pil alkohol, nadával jej a niekoľkokrát ju aj fyzicky napadol. Prvým významnejším incidentom bolo, keď ju spolu s dcérkou vyhodil z domu, to bolo, keď bola tehotná a čakala syna I., okolo jedenástej večer a vtedy musela zavolať svojej mame, aby prišla po ňu. Niekoľko dní ostali u jej mamy a po telefonáte manžela, aby sa vrátila s dcérou domov, ho poslúchla. Chvíľu bol pokoj, ale toto sa opakovalo bežne, keď sa opil. Stalo sa, že keď mu volala s otázkou kde je, vtedy jej nadával, a keď prišiel domov, tak jej hovoril, že sa nemá starať, kde je a vznikali hádky, pri ktorých rozbíjal veci, dvere, napádal ju, narazil jej prsty na ruke, udieral ju do chrbta, kopal do nôh a pod. Významný konflikt sa odohral, keď sa hádali a on ju udrel do chrbta, ťahal ju za ruku do kotolne a následne ju sotil do kotolne, kde si narazila dva prsty. Vtedy bola aj na pohotovosti kvôli podozreniu, či ich nemá zlomené, čo sa nepotvrdilo. Toto sa niekedy opakovalo, pričom jej vznikali modriny na nohách. Signifikantný moment bol niekedy 20.9.2024, keď sa bála o svoj život a život detí. Začalo to tak, že manžel prerábal garáž, začal piť, ona za ním večer išla, nech už nepije, nech si ide ľahnúť, pretože ráno musí ísť k deťom, a on jej povedal, že on môže piť kedy chce a že sa nemá do neho starať. Nadával jej, že mu nikto nikdy nepomôže, nadával na jej rodinu, hodil fľašku o zem a potom vybehol po nej, chytil ju za mikinu, keď chcela odísť, tak ju chytil zozadu za krk, hodil ju na zem a začal ju ťahať za vlasy, vytrhol jej vlasy a ona začala utekať do domu, kde bol jej syn, následne si ľahla k nemu, mala strach, ale pri synovi sa cítila bezpečnejšie. Približne po týždni alebo dvoch, keď sa s manželom nerozprávala a uvedomila si, že už nechce takto žiť, prišiel za ňou v čase, keď spala, zobudil ju a pýtal sa jej, či ho už neľúbi, či s ním už nechce byť, a ona mu povedala, že nie. Manžel jej vzápätí zobral perinu, na ktorej bol aj pes, zhodil ho na zem a ona zo strachu pred ním odišla do izby k deťom, kde za ňou manžel

prišiel a povedal jej, že má vypadnúť, keď s ním viac nechce byť, nech vráti prstene. Keď kričal, deti sa zobudili a na to odišiel z izby. Počal hádok, resp. rozprávania, zvyčajne nepočúval, vždy rozbil nejaké dvere alebo niečo, čo mal po ruke a ona sa vtedy bála. Počas prác na garáži, keď bola za ním, aby už nepil, tak jej povedal, že sa nemá starať, lebo ju do tej garáže zabetónuje, a keď ju držal pod krkom, tak jej povedal, že ju zabije. Počas spolunažívania sa jej stalo, že jej manžel vypol teplú vodu, keď sa išla osprchovať, stále jej kontroloval telefón, bral jej telefón počas hádok, aby nemohla nikomu zavolať, kontroloval ju, kde je, s kým je, čo robí, či je v práci, nemohla nosiť žiadne sukne, nemohla nikde chodiť, s nikým sa stretávať, nemohla ísť pozrieť rodinu, pretože jej to zakazoval. Manžel jej zakazoval sa stretávať s kýmkoľvek, dokonca nemohla ísť s deťmi ani na kúpalisko, pretože žiarlil. Uviedla, že mala viackrát zbalené veci a chcela odísť, ale vždy ju manžel zamkol v dome alebo jej zobral kľúče od auta. Takéto správanie manžela je od druhého tehotenstva, od roku 2017. Manžel ju často ťahal za vlasy, sácal a pod. Hádky často vznikali aj preto, že potrebovala peniaze na obuv pre deti, na lieky, lekára a podobne a manžel jej povedal, že on nič nemá, a keď mu aj dala niečo zaplatiť deťom do školy, tak pokiaľ pri ňom nesedela a nekontrolovala ho, tak to nezaplatil, čo zistila až po čase, keď jej zo školy dali vedieť, že ten-ktorý poplatok nebol uhradený. Spočiatku bol agresívny, len keď bol opitý, no v poslednom čase je agresívny, aj keď je triezvy, všetko mu vadí, že deti niečo potrebujú, pretože dcéra chodí do školy, na krúžky a pod. Kvôli jeho postoju si viackrát požičala peniaze od svojej mamy, aby napr. deti mohli ísť zo školy na plaváreň. Fyzicky ju napadol, väčšinou keď bol opitý a niečo sa mu nepáčilo alebo keď sa ho pýtala, kde bol a s kým bol, vtedy ju väčšinou sotil, ona spadla na zem, ťahal ju za vlasy alebo ju škrtil s tým, že jej hovoril, že ak neprestane, tak ju zabije. Keď dcéra, ktorá počula krik, prišla k nim do miestnosti, vtedy upustil od svojho konania. Asi 3-4 krát sa stalo, že prišla hliadka polície a preverovala, čo sa deje u nich doma, volali ju asi susedia a raz manželov brat. O jej zraneniach vedela len jej matka, nik iný. Okrem toho, keď ju vyhodil z domu niekedy v roku 2017 a prišla po ňu jej matka, ešte asi dvakrát bol pre ňu manželov brat, ktorému volala, že manžel (obvinený) je zase opitý a robí bordel. Vtedy ju aj s deťmi odviezol k jej matke, raz to bolo aj na Silvestra. Uviedla, že má z manžela strach, keď počuje, že otvára dvere na dome, celá stŕpne, obleje ju pot a chytá ju triaška, radšej spí s deťmi. Po incidente zo dňa 1.10.2024 , keď manžel prišiel k autu, v ktorom bola aj s dcérou, hodil po nej kabelku, ktorú mala na sedadle. Keď pred ním zamkla auto a manžel buchol päsťou do okna, tak jej dcéra povedala, že sa manžela bojí.

Poškodená na hlavnom pojednávaní, na rozdiel od svojej výpovede z prípravného konania doslova uviedla, že svoje vyjadrenie by chcela zobrať späť, robila ho v stave emocionálneho vypätia bez racionálneho náhľadu na to, aký dopad môže mať jej vyjadrenie. Ani jedno z vyjadrení, ktoré sú uvedené v obžalobe, nie je pravdivé. Ona vlastne vypovedala v hneve a odpovedala tak, ako to vyhovovalo jej. Čo sa týka skutku z jesene 2017, alkohol požíval manžel a ona odišla sama dobrovoľne, pričom ako každá žena čakala, že ju manžel zastaví, čo sa však nestalo, a tak odišla preč. Čo sa týka skutku z februára 2021, ju manžel chytil za ruku, ale preto, aby sa nehnevala ona, pretože bola agresívna. Nie je pravdou, že by ju zatiahol do kotolne, šli tam obaja. Či mala narazené prsty na ľavej ruke, si nepamätá. Nie je pravda, že by jej v septembri 2024 vypol teplú vodu, majú starý dom a občas sa to stane. Čo sa týka skutku zo dňa 20.9.2024, znovu to vyprovokovala ona. Ona len zakopla o tú časť, kde betónoval ,a utekala k deťom a on za ňou s tým, že využila, keď sa jej na výsluchu pýtali, či sa jej vyhrážal, tak povedala „áno“. To, že sa vyjadrila, že sa jej vyhrážal zabetónovaním, vysvetľuje tým, že pri výsluchu dávajú takéto podnety. Čo sa týka skutku zo dňa 10.10.2024, tak je pravdou, že sa obžalovaný prišiel za ňou porozprávať o celej situácii, ktorá bola medzi nimi vypätá, ale ona sa už o tom nechcela baviť, a keďže vedela, že nebude chcieť budiť deti, išla k nim. Nie je pravdou, že by jej bránil v styku s kamarátmi, rodinou, že by jej nakazoval, čo si má obliecť, netvrdí, že mu to nevadilo, ale nikdy sa nemusela ísť prezliekať. Keďže jej nebral mobilný telefón, tým pádom jej ho nemohol kontrolovať. Nebránil jej v spánku. Keď sa hádali, bolo to obojstranné.

V prejednávanom prípade bolo podstatným dôsledné posúdenie otázky vierohodnosti svedeckých výpovedí poškodenej, a to s uvážením všetkých vykonaných dôkazov jednotlivo i v ich súhrne. Krajský súd, na rozdiel od okresného súdu, výpovede poškodenej považuje za nedostatočne spôsobilé na vyslovenie záveru o vine obžalovaného za súdený trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby v zmysle podanej obžaloby.

Je nesporným faktom, že výpovede poškodenej z prípravného konania a hlavného pojednávania si odporujú, čo naznačuje, že poškodená minimálne v jednom prípade nehovorila pravdu. Vzhľadom na úplnú zmenu výpovede poškodenej bola postupom podľa

, prečítaná jej výpoveď z prípravného konania a bola zisťovaná príčina tohto rozporu.

Svedkyňa poškodená k rozporom vo svojich výpovediach stručne uviedla, že čo sa týka jej výpovede, bola emočne vypätá, a preto aj z dôvodu hnevu sa snažila obžalovanému čo najviac poškodiť. To isté sa týka aj jej trestného oznámenia.

Krajský súd sa zaoberal hodnotením ďalších dôkazov vykonaných v rámci dokazovania na hlavnom pojednávaní.

V uvedených súvislostiach treba uviesť, že súd hodnotí dôkazy z hľadiska ich zákonnosti, závažnosti, pravdivosti a vierohodnosti, a to každý dôkaz jednotlivo, ale zároveň i v ich súhrne. Pri hodnotení výpovede svedka súd skúma, či je logická, či sa svedok neodchyľuje od svojej skoršej predchádzajúcej výpovede, pričom v prípade odchýlok musí zisťovať, prečo k nim vo výpovedi svedka dochádza. Pri hodnotení dôkazu vychádza z celej výpovede svedka, z rozsahu a závažnosti prípadných rozdielov v jeho výpovediach a z vysvetlenia, prečo k nim došlo. Pravdivosť tvrdení svedka treba posudzovať aj z hľadiska jeho osoby a zistenia, či má motív uvádzať nepravdu a „škodiť“ obžalovanému. Pritom nemožno opomenúť, že svedok na rozdiel od obžalovaného má zákonnú povinnosť vypovedať pravdu, a preto logicky i právne vždy musí platiť prezumpcia pravdivosti tvrdenia svedka, a to až do okamihu, kým nie je preukázaný opak. Je úlohou súdu, aby po zvážení všetkých týchto dôkazov a okolností prípadu, postupom v zmysle podľa vnútorného presvedčenia rozhodol, ktorá skupina dôkazov je vierohodná a ktorá vierohodná nie je.

Odvolací súd poukazuje tiež na to, že súhrn priamych a nepriamych dôkazov na preukázanie viny obžalovaného musí tvoriť logickú a ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa dopĺňajúcich dôkazov, ktoré vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazujú všetky okolnosti žalovaného skutku a ktoré usvedčujú z jeho spáchania obžalovaného, ale súčasne vylučujú možnosť akéhokoľvek iného záveru (Rt 38/68). Výrok o vine môže byť založený teda len na takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania. To platí tým skôr, keď v prejednávanom prípade existujú dve skupiny dôkazov, ktoré si navzájom odporujú, a súd sa musí oprieť o vierohodnosť jednej alebo druhej skupiny dôkazov.

K otázke hodnotenia dôkazov v danej veci je treba pristúpiť z toho hľadiska, že jediným priamym svedkom súdeného skutku je iba samotná poškodená H. B.. V súvislosti s výpoveďou poškodenej krajský súd uvádza, že ak má slúžiť výpoveď tejto svedkyne ako dôkaz, musí byť tento dôkazný prostriedok jasný, logický, zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi spochybniteľný, či dokonca vyvrátený, čo v posudzovanom prípade okresný súd správne nevyhodnotil.

Krajský súd po preskúmaní spisového materiálu zistil, že v danom prípade dôkazná situácia neposkytuje dostatočný podklad na rozhodnutie o vine obžalovaného.

Obžalovaný A. B. v prípravnom konaní aj na hlavnom pojednávaní ku skutku odmietol vypovedať. Obžalovaný vo svojej výpovedi pred sudcom pre prípravné konanie ku súdenému skutku uviedol, že on nie je taký, ako ho manželka vykreslila. On manželku nikdy nenapadol. Ak došlo medzi nimi ku vzájomnému fyzickému kontaktu, bolo to po tom, ako ona prvá napadla jeho. O konfliktoch medzi nimi vedela jeho matka, ako aj jeho brat, ktorí mu viackrát povedali, že by sa mali rozviesť, lebo to nedopadne dobre. Aj on má od manželky potrhané mikiny. On manželku nijakým spôsobom neobmedzoval. Ak jej zobral niekedy kľúče od auta, bolo to vtedy, ak zobrala kľúče od jeho auta, alebo ak chcela odísť na svojom aute a mala vypité. Je pravdou, že 1.10.2024 ho prišla manželka zavolať do garáže, kde pracoval, aby prestal piť a išiel si ľahnúť, lebo že na druhý deň sa má postarať o deti. Je pravdou, že vtedy sa nahneval a chytil poškodenú za mikinu, je pravdou, že hodil nedopitú fľašu vodky na zem. Ľutuje toho, ako sa ku manželke správal, že jej nadával a že ju posielal preč, že si svojím správaním urobil hanbu aj svojej manželke. Párkrát sa stalo, že manželka išla v nedeľu do kostola v sukni, tak jej povedal, aby sa prezliekla, že to u nich takto nechodí. Povedal jej, nech sa prezlečie, ale aj tak ho neposlúchla.

Z obsahu spisu je zrejmé, že dokazovanie bolo zamerané na spolunažívanie obžalovaného a poškodenej.

Svedkyňa J. B. – matka obžalovaného – uviedla, že o nezhodách medzi obvineným a poškodenou vedela, avšak ako pôvodcu nezhôd označila poškodenú, pretože mala výkyvy nálad, raz bolo dobre a potom zas zle. Obvinený je workoholik, stále pracuje, a keď žena doma nenavarí, nepoupratuje, tak zákonite musia vznikať hádky. Vyššia intenzita hádok bola od narodenia ich syna I.. Spočiatku svedkyňa bývala na prízemí rodinného domu a obvinený s poškodenou na poschodí, no nakoniec sa svedkyňa rozhodla, že odíde spolu s postihnutým bratom K. bývať do chatky, približne pred piatimi rokmi. Priznala, že poškodená párkrát od obvineného odišla, no vždy sa vrátila. Raz ju svedkyňa nechcela pustiť, tak jej poškodená povedala, že ak ju nepustí, tak jej všetko porozbíja. Poškodená vždy s deťmi odišla ku svojej mame. Vie, že obvinený jej nerád dával peniaze, ale to preto, lebo poškodená stále niečo nakupovala, mali plné skrine oblečenia a stále niečo objednávala, jednoducho peniaze rozhadzovala. Videla a počula aj viaceré konflikty medzi obvineným a poškodenou, keď sa aj „šarpali“, a keď vošla k nim, obaja mali potrhané tričká. Svedkyňa nevedela uviesť, či obvinený požíva alkohol vo zvýšenej miere. Naopak, domnieva sa, že poškodená si niekedy vypila. Vo vzťahu ku poškodenej uviedla, že raz, keď poškodená prišla z nejakej oslavy a robila s obvineným bordel a prišli si po deti, ktoré boli pri svedkyni, tak svedkyňa povedala P. (bratovi obvineného), aby išiel za nimi, nech situáciu ukľudní. Neskôr jej P. volal, že už je všetko v poriadku. Zároveň uviedla, že obvinený sa jej priznal, keď sa vrátil domov po zadržaní policajtmi, že naposledy poškodenej „priložil“, následkom čoho spadla, pretože obvinenému vytrhla brúsku z ruky a hodila ju o zem. Ďalej si spomenula, že obvinený poškodenej rozbil mobil, keď poškodená ležala na posteli a malý I. plakal a ona s tým nič nerobila.

Z výpovede poškodenej H. B. vyplynulo, že o spôsobených zraneniach vedela len jej matka, a keď ju obžalovaný vyhodil z domu v roku 2017, prišla po ňu. Dňa 21.11.2024 bola vo veci vypočutá svedkyňa – matka poškodenej O. D., ktorá po zákonnom poučení podľa , vo veci odmietla vypovedať z dôvodu, že obžalovaný je manžel jej dcéry.

Z výpovede poškodenej H. B. vyplynulo tiež to, že keď ju obžalovaný vyhodil z domu, asi dvakrát po ňu prišiel brat obžalovaného, že brat jedenkrát privolal aj hliadku polície do ich domácnosti. Dňa 14.5.2025 bol vo veci vypočutý svedok – brat obžalovaného P. B., ktorý po zákonnom poučení podľa , vo veci odmietol vypovedať.

Z výpovede poškodenej vyplynulo aj to, že 3-4 krát prišla do domácnosti aj hliadka polície, pričom minimálne raz mal hliadku zavolať brat obžalovaného. Zo správy OR PZ, OKP Dolný Kubín zo dňa 13.5.2025 vyplýva, že bola vykonaná lustrácia v informačnom systéme SAP/Udalosť za účelom preverenia, či hliadky OO PZ Trstená boli v predmetnom období vyslané na preverenie oznámenia, resp. udalosti do domácnosti obžalovaného, avšak táto lustrácia bola s negatívnym výsledkom.

Zo spisu ďalej vyplýva, že iní svedkovia vo veci neboli vypočutí, pretože susedia nepotvrdili policajtom slová, ktoré do výsluchu uviedla poškodená.

V trestnom konaní neboli vypočuté ako svedkyne žiadne kamarátky poškodenej, s ktorými sa podľa jej vyjadrenia nemohla stretávať, pretože jej to obžalovaný zakazoval.

V trestnom konaní neboli okrem matky poškodenej vypočutí ako svedkovia ďalší členovia rodiny poškodenej, ktorí mohli potvrdiť jej prvotné vyjadrenia, že obžalovaný jej zakazoval stretávať sa s jej rodinou.

Do konania bol pribratý súdny znalec z odboru psychológia, klinická psychológia detí, klinická psychológia dospelých, poradenská psychológia za účelom psychologického vyšetrenia poškodenej, avšak poškodená sa odmietla podrobiť psychologickému vyšetreniu, a preto bolo od vykonania tohto úkonu upustené. Krajský súd v tejto súvislosti súhlasí s názorom prokurátora, že na preukázanie spáchania predmetného trestného činu nemá vplyv to, že sa poškodená odmietla podrobiť psychologickému vyšetreniu, pretože konštatovanie znalca, že poškodená trpí, resp. netrpí syndrómom týranej osoby, má z hľadiska posúdenia trestnosti skutku len podporný charakter. Záver o tom, či bol spáchaný trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby, je záverom právnym, ktorý prináleží len súdu. Krajský súd zároveň uvádza, že znalec sa nikdy nesmie zaoberať otázkou viny alebo neviny obvineného. V tomto smere tiež odvolací súd poukazuje na judikatúru (R 33/1981), v zmysle ktorej

znalcovi neprináleží vykonávať hodnotenie dôkazov ani z hľadiska ich vierohodnosti, ani v tom smere, či skutočnosť, o ktorej podáva správu, je preukázaná. Je tiež nesporné, že s poukazom na ustálenú súdnu prax (R 12/1987-II) znalec nie je povolaný vyjadriť sa k črtám osobnosti posudzovanej osoby, ktoré môžu mať vplyv na jej vierohodnosť. Nemôže ani hodnotiť vierohodnosť výpovede svedka, prípadne posudzovať, ktorá výpoveď je vierohodnejšia. Súdny znalec však v posudzovanom prípade, ak by sa poškodená podrobila znaleckému vyšetreniu, mohol zaujať záver k tomu, nakoľko výpovede poškodenej (z prípravného konania, hlavného pojednávania) spĺňajú psychologické kritériá vierohodnosti, mohol preveriť, či má poškodená motiváciu podať lživú výpoveď, mohol spracovať prehľad znakov svedčiacich pre vierohodnosť výpovede a znakov naznačujúcich nevierohodnosť určitých údajov. Znalec sa teda nevyjadruje k pravdivosti, keďže to je hodnotenie právne, iba konštatuje, že posudzovaný je schopný podať pravdivú výpoveď. Znalecké psychologické dokazovanie v tejto veci, ak by bolo vykonané, mohlo prispieť k dôkazom, na základe ktorých by bolo možné bez pochybností vyhodnotiť jednotlivé svedecké výpovede poškodenej. Je však potrebné zdôrazniť aj to, že až v kontexte celého vykonaného dokazovania možno urobiť záver o tom, či sa skutok stal, pričom ide výlučne o záver súdu a nie o záver znalca, ktorý nie je oprávnený tieto otázky riešiť.

Krajský súd, rovnako ako obhajcovia obžalovaného, poukazuje na skutočnosť, že samotný prokurátor po prvom predložení spisového materiálu vyšetrovateľom s návrhom na podanie obžaloby v zmysle ustanovenia zo dňa 28.2.2025 vrátil trestný spis dňa 8.4.2025 (t.j. takmer po mesiaci - pozn. odvolacieho súdu) vyšetrovateľovi za účelom riadneho objasnenia veci a vydal pokyn: vypočuť brata obžalovaného s akcentom na tvrdenia poškodenej, overiť, či bola niekedy hliadka polície privolaná na preverenie do domácnosti obžalovaného a poškodenej, ak áno, kto políciu privolal a ako bola vec vyriešená a pod., opätovne vypočuť poškodenú s tým, že je potrebné, aby policajt ustálil, kedy sa jednotlivé dielčie útoky voči poškodenej mali stať, pretože z výsluchu poškodenej zo dňa 8.10.2024 vyplývajú časové nezrovnalosti oproti trestnému oznámeniu, ktoré je potrebné odstrániť. Ďalej je potrebné poškodenú vypočuť aj k fotografiám, ktoré priložila k trestnému oznámeniu, ako, kedy, kým a kde jej vzniklo to-ktoré zranenie a či v súvislosti s lekárskym vyšetrením dňa 11.2.2021 disponuje dokladom o rozsahu poranení, či bola PN, ako dlho, či bola obmedzovaná v obvyklom spôsobe života, ako dlho a pod. Rovnako je potrebné, aby sa poškodená vyjadrila čo najpodrobnejšie ku kamerovému záznamu, ktorý doložila k trestnému oznámeniu.

Z listinného dôkazu – sprievodného listu na č.l. 12 vyplýva, že poškodená dňa 11.2.2021 navštívila E. Q. D. P. C. kvôli pomliaždeniu iných častí zápästia a ruky a bola odoslaná na RTG vyšetrenie. V spise však absentuje konečná lekárska správa vystavená ošetrujúcim lekárom k predmetnému poraneniu poškodenej. Krajský súd uvádza, že orgány činné v trestnom konaní mali ihneď po podaní trestného oznámenia poškodenou do konania pribrať súdneho znalca z odboru zdravotníctvo v súvislosti s posudzovaním mechanizmu vzniku poranenia (pomliaždenie iných častí zápästia a ruky), aby podal odborné vysvetlenie k možným príčinám vzniku tohto poranenia a najmä k tomu, či mechanizmus jeho vzniku, tak ako to opisovala poškodená, zodpovedá v posudzovanom prípade odborným poznatkom. Právny záver o tom, akú povahu má ujma na zdraví z hľadiska, či ide o ublíženie na zdraví v zmysle citovaného zákonného ustanovenia alebo len o drobné ublíženie na zdraví, ktoré nedosahuje intenzitu poruchy zdravia, možno urobiť iba na podklade lekárskeho potvrdenia alebo znaleckého posudku.

Uvedené platí aj vo vzťahu ku fotografiám doloženým poškodenou ku trestnému oznámeniu. Krajský súd nemá odborné vedomosti na to, aby bez akýchkoľvek pochybností konštatoval, akej povahy sú zranenia na fotografiách, kedy vznikli zranenia a najmä, či predmetné zranenia mohli vzniknúť tak, ako to popisovala poškodená vo svojich prvotných výpovediach. V nadväznosti na výsledky znaleckého dokazovania, resp. zabezpečenia odborného vyjadrenia, lekárskych správ bolo možné bez pochybností vyhodnotiť jednotlivé svedecké výpovede poškodenej z prípravného konania aj hlavného pojednávania. Zo spisu vyplýva, že poškodená po vrátení veci vyšetrovateľovi na výsluchu konanom dňa 14.5.2025 vo veci odmietla vypovedať.

Ak by krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu a nariadil doplnenie dokazovania v naznačenom smere (pribratie súdneho znalca z odboru zdravotníctvo ohľadom zranení poškodenej, výsluchy svedkov – kamarátov poškodenej, členov rodiny poškodenej), konal by tak v neprospech obžalovaného a pomáhal by prokurátorovi usvedčiť obžalovaného zo súdeného trestného činu. Podľa názoru krajského súdu by tým došlo k porušeniu nielen zásady rovnosti strán v konaní pred súdom, ale aj zásady spravodlivého procesu. V tejto súvislosti krajský súd poznamenáva, že v zmysle je

trestný proces upravený ako kontradiktórne konanie dvoch protistrán – prokurátora na jednej strane a obvineného a jeho obhajcu na strane druhej, ktoré budú pred súdom predkladať a vykonávať dôkazy, ktoré obvineného usvedčujú alebo oslobodzujú, pričom ich posúdenie bude úlohou súdu ako nestranného rozhodovacieho orgánu. Platí teda, že súd má rozhodnúť spor medzi prokurátorom (štátom) a obvineným. Pri tomto rozhodovaní musí súd zachovať nestrannosť a nesmie napomáhať jednej alebo druhej strane.

Z vykonaného dokazovania, najmä z výpovede svedkyne J. B. – matky obžalovaného vyplynulo, že medzi obžalovaným a poškodenou opakovane vznikali konflikty, avšak za pôvodcu týchto konfliktov svedkyňa označila poškodenú. Svedkyňa zároveň nepotvrdila fyzické útoky obžalovaného na poškodenú, ani jednotlivé tvrdenia poškodenej ohľadne fyzického a psychického utrpenia v zmysle podanej obžaloby. Matka vo svojej výpovedi potvrdila len to, že obžalovaný sa jej priznal, že poškodenej „priložil“, následkom čoho spadla, pretože mu vytrhla brúsku z ruky a hodila ju o zem, a že jej rozbil mobil. Samotný obžalovaný priznal, že nadával manželke, napadol ju viackrát slovne a týmto jej ublížil. Keď mali s poškodenou konflikt, manželka kričala, a keď ju chcel upokojiť, tak ju pritiahol k sebe. Ak došlo medzi nimi ku vzájomnému fyzickému kontaktu, tak to bolo po tom, čo poškodená na neho zaútočila. Aj on má potrhané mikiny. Ku konfliktu zo dňa 1.10.2024 priznal, že vtedy došlo k tomu, že sa nahneval, a to preto, že poškodená nevidela, čo robí pre rodinu. Vtedy ju chytil za mikinu. Ľutuje toho, ako sa ku manželke správal, že jej nadával a že ju posielal preč, že si svojím správaním urobil hanbu aj svojej manželke. Párkrát sa stalo, že manželka išla v nedeľu do kostola v sukni, tak jej povedal, aby sa prezliekla, že to u nich takto nechodí. Povedal jej, nech sa prezlečie, ale aj tak ho neposlúchla. Verziu poškodenej, že mohli mať medzi sebou s obžalovaným fyzický konflikt, podporujú fotografie predložené poškodenou aj lekárska správa zo dňa 11.2.2021. Krajský súd vníma aj existenciu videozáznamu, pravdepodobne zo dňa 20.9.2024, s ktorým sa pri príprave neverejného zasadnutia oboznámil. Z videozáznamu počuť len ženský krik „A. pusti ma, okamžite“, vzápätí po dvore uteká poškodená a za ňou obžalovaný. Predmetný videozáznam nepreukazuje, aký druh konfliktu sa v garáži medzi obžalovaným a poškodenou udial.

Základná skutková podstata trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 Tr. zák. znie nasledovne:

Kto blízkej osobe alebo osobe, ktorá je v jeho starostlivosti alebo výchove, spôsobí fyzické utrpenie alebo psychické utrpenie a) bitím, kopaním, údermi, spôsobením rán a popálenín rôzneho druhu, ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním, neustálym sledovaním, vyhrážaním, vyvolávaním strachu alebo stresu, násilnou izoláciou, citovým vydieraním alebo iným správaním, ktoré ohrozuje jej fyzické alebo psychické zdravie alebo obmedzuje jej bezpečnosť, b) bezdôvodným odopieraním stravy, oddychu alebo spánku alebo odopieraním nevyhnutnej osobnej starostlivosti, ošatenia, hygieny, zdravotnej starostlivosti, bývania, výchovy alebo vzdelávania, c) nútením k žobrote alebo k opakovanému vykonávaniu činnosti vyžadujúcej jej neúmernú fyzickú záťaž alebo psychickú záťaž vzhľadom na jej vek alebo zdravotný stav alebo spôsobilej poškodiť jej zdravie, d) vystavovaním vplyvu látok spôsobilých poškodiť jej zdravie, alebo e) neodôvodneným obmedzovaním v prístupe k majetku, ktorý má právo užívať, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až osem rokov.

Skutok zodpovedajúci právnej kvalifikácii trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby je trvácim trestným činom podľa § 122 ods. 12 Tr. zák. (eventuálne s prvkami hromadného trestného činu podľa § 122 ods. 11 Tr. zák.), v každom prípade je „jednoskutkovým“ trestným činom, ktorý je dokonaný skončením/odstránením predmetného protiprávneho stavu alebo z procesných dôvodov podľa § 122 ods. 13 Tr. zák. Na naplnenie základnej skutkovej podstaty týrania nebude postačovať len ojedinelé, osamotené, či jednorazové konanie, ale bude nevyhnutná určitá hromadnosť, či sústavnosť konania páchateľa. Je treba vychádzať z podstatného znaku skutkovej podstaty, ktorý je uvedený v ust. § 208 ods. 1 Tr. zák. a hovorí o spôsobení fyzického a psychického utrpenia, teda o následku trestného činu. Tento znak je nutné definovať, že ide o fyzické alebo duševné bolesti, ktoré ovplyvňujú alebo sťažujú obvyklý spôsob života poškodenej (podstatne narúšajú kvalitu života poškodenej osoby a netrvajú celkom krátky, prechodný čas). Teda musí ísť o určitú sústavnosť (trvalosť) konania popísaného v písmenách a) až e), ktoré práve svojou bezohľadnosťou, hrubosťou, či bolestivosťou pociťuje poškodená osoba ako fyzické alebo psychické utrpenie. Len takáto definícia následku trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby odlišuje tento trestný čin od iných trestných činov, napríklad nebezpečného vyhrážania,

nebezpečného prenasledovania, resp. ďalších, ktoré taktiež môžu spôsobovať či už fyzické alebo psychické utrpenie. Z uvedeného vyplýva, že pri základnej skutkovej podstate trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 Tr. zák. platí, že týranie nie je a nikdy nemôže byť len jednorazové, či osamotené konanie, ktoré pozostáva len z ojedinelých nadávok, urážok, prípadne len z ojedinelého fyzického, či verbálneho útoku na poškodenú. Musí ísť o trvalejšie (sústavnejšie) konanie, ktoré sa opakovane vyznačuje určitým hrubším a zjavne necitlivým zaobchádzaním, či správaním a tým, že sa pravidelne opakuje, spôsobuje poškodenej osobe psychické, prípadne aj fyzické útrapy. Pojem fyzické a psychické utrpenie je preto naplnený už vtedy, ak poškodená osoba pociťuje protiprávne konanie páchateľa ako príkorie (teda zlo, bezprávie, krivdu), t.j. ako konanie, ktoré sústavne nepriaznivo ovplyvňuje jej každodenný život a vyvoláva sústavnejšie obavy z opätovného konania páchateľa. Týranie je zlé zaobchádzanie vyznačujúce sa vyšším stupňom hrubosti a bezcitnosti s určitou trvalosťou, ktoré táto osoba pociťuje ako ťažké príkorie. Nevyžaduje sa, aby u zverenej osoby vznikli následky na zdraví, musí však ísť o konanie, ktoré týraná osoba pre jeho krutosť, bezohľadnosť alebo bolestivosť pociťuje ako ťažké príkorie. Objektívna stránka tohto trestného činu spočíva v špecifických útokoch identifikovaných v odseku 1 písm. a) až e), ktorých následkom je spôsobenie fyzického alebo psychického utrpenia poškodenej osobe (možná je aj kombinácia fyzického a psychického utrpenia ako následkov takýchto útokov). Odborná literatúra definuje fyzické a psychické utrpenie ako fyzické alebo duševné bolesti, ktoré ovplyvňujú alebo sťažujú obvyklý život poškodenej osoby, resp. podstatne narúšajú kvalitu jej života. Súdna prax definuje fyzické alebo psychické utrpenie ako stav vyznačujúci sa telesnými alebo duševnými bolesťami, ktoré ovplyvňujú obvyklý spôsob života poškodenej osoby a netrvajú celkom krátky – prechodný čas, spôsobený ktorýmkoľvek konaním taxatívne uvedeným v § 208 ods. 1 písm. a) až e) Tr. zák. Teda takto vymedzené útoky nemusia samé osebe vôbec napĺňať znaky skutkovej podstaty trestného činu, ale napríklad, ak by boli posudzované samostatne, môžu napĺňať len znaky priestupku, ale práve ich opakovanosť (či sústavnosť) a trvalosť spôsobuje fyzické či psychické utrpenie poškodenej osoby, ktoré nie je len celkom krátkeho alebo prechodného charakteru. Utrpenie možno definovať aj ako silnú fyzickú alebo psychickú bolesť, vrátane výrazného strachu, obáv poškodenej osoby o život alebo zdravie, alebo život a zdravie blízkych osôb, vyvolané poruchy zdravia alebo ochorenia a pod. Utrpenie tak vo vzťahu k časovému hľadisku trvania útokov bude preto potrebné posúdiť prísne individuálne vo vzťahu ku každému konkrétnemu prípadu.

Krajský súd po preskúmaní spisu uzavrel, že trestným konaním nebolo spoľahlivo preukázané naplnenie objektívnej ani subjektívnej stránky trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby, ani intenzity konania obžalovaného, aby bolo objektívne spôsobilé naplniť skutkovú podstatu stíhaného trestného činu. Tým, že nedošlo k naplneniu základnej skutkovej podstaty trestného činu, je posudzovanie naplnenia kvalifikovanej podstaty už nadbytočné.

Krajský súd sa stotožnil s názorom obhajoby, že je potrebné rozlišovať druh a intenzitu konania v tom smere, či ide o konanie neslušné, nemorálne, o konanie priestupkové alebo o konanie trestné. Napriek preukázateľne konfliktnému spolužitiu obžalovaného s poškodenou nebolo podľa krajského súdu po zhodnotení všetkých vykonaných dôkazov jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti spoľahlivo a bez akýchkoľvek vážnejších pochybností preukázané, že obžalovaný sa mal voči poškodenej správať spôsobom, ktorý by ona pociťovala ako ťažké príkorie, tak ako to vyžaduje ustanovenie § 208 Tr. zák. Krajský súd konanie medzi obžalovaným a poškodenou posúdil tým spôsobom, že ide o konanie, ktoré nie je výnimočné u osôb, ktoré žijú v konfliktných a narušených partnerských vzťahoch, v ktorých zlyháva vzájomná komunikácia, porozumenie a spoločný názor na riešenie situácií, ktoré nastanú v rodine a živote v spoločnej domácnosti. Konflikty medzi poškodenou a obžalovaným v súlade so zásadou in dubio pro reo vyhodnotil krajský súd ako konflikty vzájomné. Z týchto dôvodov mal krajský súd pochybnosti o subjektívnej stránke trestného činu, pretože ak konaniu obžalovaného predchádzali konflikty s poškodenou, ktoré obžalovaný ani nemusel vyvolať a išlo o vzájomnú reakciu na takéto konanie, tak nemožno bez ďalšieho prijať záver, že by úmysel obžalovaného smeroval k spôsobeniu psychického a fyzického utrpenia, resp. že by konal konkrétnym spôsobom práve za účelom spôsobovania psychického a fyzického utrpenia. K naplneniu tohto znaku nestačí ani veľmi konfliktné spolužitie, ktoré môže pre niektorú stranu znamenať traumatické prežívanie a priniesť následky v podobe psychickej poruchy. Je značne problematické kvalifikovať v trestnoprávnej rovine tie prípady, kedy blízke osoby dlhodobo akceptovali a vykonávali určitý spôsob spolužitia vzťahu, v ktorom dochádza k rôznym formám všeobecne nesprávneho a v morálnej rovine odsúdeniahodného verbálneho a neverbálneho prejavu, bez toho, aby dochádzalo ku gradácii jeho intenzity a prerastania do fyzického napádania. Na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti páchateľa za trestný čin týrania, ako bolo vyššie

uvedené, sa vyžaduje preukázaný vyšší a závažnejší stupeň konania páchateľa, ktoré je spôsobilé vyvolať psychické či fyzické utrpenie ohrozujúce psychické a fyzické zdravie poškodeného. Inými slovami, nestačí správanie malej či strednej intenzity, ale musí byť spôsobilé reálne vyvolať psychické či fyzické utrpenie. Nefunkčné manželstvo má byť primárne riešené v civilnom konaní, v ktorom sa má súd zaoberať príčinami rozvratu manželstva. Trestné právo by malo zasahovať len v najzávažnejších prípadoch, keď dochádza k intenzívnemu fyzickému alebo psychickému násiliu, resp. kombinácii týchto násilí s následkom, ktoré podstatným spôsobom narušujú kvalitu života poškodenej osoby.

Krajský súd akademicky poukazuje aj na vymedzenie skutku v rozsudku okresného súdu. Za rozhodné obdobie je protiprávne konanie, teda objektívna stránka stíhaného trestného činu vymedzená všeobecným opisom útokov obžalovaného voči poškodenej, ktorý ju mal fyzicky aj psychicky týrať tak, že v presne nezistenom čase od jesene roku 2017 do 6.10.2024, prevažne v obci D. E., v rodinnom dome D. E. F. XXX, najmä vo večerných hodinách, keď bol pod vplyvom alkoholu, opakovane vulgárne nadával svojej manželke H. B. (poškodenej), ponižoval ju, vyhrážal sa jej, že ju zbije, zabije, udieral ju do chrbta, kopal ju do nôh, budil ju v noci, aby sa nevyspala, zakazoval jej stretávať sa s jej rodinou a kamarátmi, pokiaľ išla z domácnosti von, neustále zisťoval, kde sa nachádza, kedy príde domov, hovoril jej, že ak pôjde ku kaderníčke, nech sa už nevracia, niekoľkokrát ju zamkol v dome a zobral jej kľúče od motorového vozidla, aby neopustila domácnosť, kontroloval jej mobilný telefón, počas hádok jej bral mobilný telefón, aby nemohla zavolať pomoc, zakazoval jej nosiť sukne a šaty, zakazoval jej chodiť na kúpalisko s deťmi, pri hádkach raz rozbil vchodové dvere a niekoľkokrát interiérové dvere. Prokurátor v podanej obžalobe (v jej závere) vyšpecifikoval konkrétne protiprávne konanie obžalovaného, ktorého sa mal voči poškodenej dopustiť v jeseni 2017, ďalšieho konania sa mal dopustiť až v období okolo 11.2.2021 a dňa 20.9.2024, 1.10.2024, 6.10.2024.

Pri stíhanom trestnom čine týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 Tr. zák. je dôležité sa zaoberať samotnou formuláciou skutku, zvlášť ak ide o dlhšie časové obdobie konfliktov (v tomto prípade obžaloba túto skutočnosť zohľadnila v kvalifikačnom znaku po dlhší čas) a vyhodnotiť v tomto období opakovanosť, hromadnosť, trvanie protiprávneho konania obžalovaného voči poškodenej a v týchto súvislostiach aj jeho intenzitu. Ďalej je nevyhnutné venovať sa konkrétnostiam, nakoľko všeobecne uvádzané udalosti z manželského spolužitia síce navodzujú dojem, že obdobie spolužitia bolo konfliktné, avšak účelom trestného konania nemôže byť prehodnocovanie manželského spolužitia a hľadania „trestnoprávnych následkov“ správania sa jedného z manželov. Objektívna stránka nemôže spočívať len vo všeobecnom vymenovaní nedostatkov tohto vzťahu, poukázaním na „zlé správanie sa“ jedného z manželov. Úlohou trestného práva nie je a ani nemôže byť, aby sa trestné právo stalo nástrojom na riešenie partnerských nezhôd, hádok a sporov, alebo spätne preskúmavať nefunkčné manželstvá trvajúce často niekoľko rokov.

Použitie zásady „in dubio pro reo“ (v pochybnostiach v prospech obžalovaného) prichádza do úvahy vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k náležitému skutkovému stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie. S poukazom na uvedenú zásadu in dubio pro reo a s poukazom na zabezpečené a vykonané dôkazy nebolo možné prijať jednoznačný záver o vine obžalovaného.

Krajský súd v závere konštatuje, že vykonanými dôkazmi preukázané nevhodné správanie obžalovaného, keď obžalovaný poškodenej mohol opakovane vulgárne nadávať, mohol jej „priložiť“, následkom čoho mala spadnúť, pretože mu vytrhla brúsku z ruky a hodila ju o zem, mohol jej rozbiť mobil, mohol ju posielať preč, mohol jej potrhať mikiny, je konaním vo veľkej miere narúšajúcim občianske spolunažívanie a javí znaky priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa o priestupkoch. Preto krajský súd trestnú vec obžalovaného postúpil príslušnému Okresnému úradu Tvrdošín, odboru všeobecnej vnútornej správy, príslušnému podľa o priestupkoch na prejednanie ako priestupku. Záväzné rozhodnutie však v tomto smere urobí orgán príslušný na jeho prejednanie.

Rozhodnutie o postúpení veci mal urobiť už prvostupňový súd, a keďže tak neurobil

a dôkazná situácia zistená okresným súdom bola dostatočným podkladom pre záver, že skutkový dej uvedený v obžalobe by mohol iný príslušný orgán posúdiť ako priestupok, krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

S ohľadom na uvedené krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu podľa , s použitím zrušil a trestnú vec vedenú proti obžalovanému postúpil na prejednanie Okresnému úradu Tvrdošín, odboru všeobecnej vnútornej správy, ktorý by mohol tento skutok posúdiť ako priestupok.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.