Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_41CoKR-20-2026.pdf
PDF · 147.05 KB
Case nature
Area
Subarea
41CoKR/20/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a členiek senátu JUDr. Zuzany Konárikovej a Mgr. Radoslavy Strhárskej, v právnej veci žalobcu JUDr. Radovan Birka so sídlom kancelárie Štiavnická 2018/7, 034 01 Ružomberok, IČO: 37 574 507, správca konkurznej podstaty úpadcu KNAPP, s.r.o. so sídlom A. B. XX, XXX XX A. B., IČO: 36 573 396, proti žalovanému 1/ C. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX A. B. XX a žalovanému 2/ E. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom 034 83 A. B. XX, obaja žalovaní právne zastúpení advokátom JUDr. Miroslavom Ondrušekom, so sídlom Radničné námestie 33, 085 01 Bardejov, IČO: 45 244 341, o zaplatenie zmluvnej pokuty pre porušenie povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 10NcKR/5/2022-117 zo dňa 09. júna 2025
r o z h o d o l :
I. Rozsudok Okresného súdu Žilina, č.k. 10NcKR/5/2022-117 zo dňa 09. júna 2025 v spojení s opravným uznesením, č.k. 10NcKR/5/2022-154 zo dňa 10. februára 2026, p o t v r d z u j e.
II. Žalovanému 1/ a žalovanému 2/ priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd napadnutým rozsudkom výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal žalovanému 1/ voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a výrokom III. priznal žalovanému 2/ voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobou sa správca v postavení žalobcu domáhal, aby súd uložil povinnosť žalovanému 1/ a žalovanému 2/ (ďalej „žalovaní“) zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu 12.500,-Eur spolu s úrokom z omeškania do konkurznej podstaty, každý samostatne. Z obsahu žaloby vyplýva, že Uznesením zo dňa 24.05.2022, č. k. 3K/12/2022 vyhlásil súd na majetok dlžníka malý konkurz a ustanovil do funkcie správcu JUDr. Radovana Birku, so sídlom kancelárie Štiavnická 2018/7, 034 01 Ružomberok (ďalej „správca“). Uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. OV 105/2022 dňa 01.06.2022, pričom účinky vyhlásenia konkurzu nastali dňom 02.06.2022. Štatutárnym orgánom úpadcu v sledovanom období boli, a doposiaľ sú traja konatelia, pričom jeden z nich - F. C. D., bytom A. B. XX, XXX XX A. B. zmluvnú pokutu v prospech konkurznej podstaty na základe výzvy správcu dobrovoľne uhradil. Ostatní dvaja konatelia úpadcu (žalovaní) na výzvu správcu o zaplatenie zmluvnej pokuty v zmysle § 74a ZKR zo dňa 18.08.2022 oboma prevzatá dňa 18.08.2022, nereagovali a v určenej lehote zmluvnú pokutu neuhradili, a to aj napriek mimosúdnym rokovaniam o možnosti uzatvoriť dohodu. Predĺženie úpadcu bolo identifikované na základe účtovnej závierky za obdobie roku 2020
- súvaha ako porovnanie rozdielu medzi riadkom 01, reprezentujúcim účtovnú hodnotu majetku aktív úpadcu v hodnote 37.495,-Eur a riadkom 101, reprezentujúcim záväzky úpadcu v hodnote 68.142,-Eur.
Výsledná hodnota predĺženia úpadcu bola na základe údajov zo súvahy identifikovaná záporná hodnota v sume 30.647,-Eur, kedy daná hodnota záväzkov nebola krytá majetkom. V uvedenej sume záväzkov sú zahrnuté aj záväzky voči spoločníkom v riadku 130 súvahy v sume 15.100,-Eur. Tieto záväzky sú spojené so záväzkom podriadenosti a tieto sa do celkovej sumy záväzkov nezapočítavajú, no aj napriek tomu existovalo predĺženie vo výške 15.547,-Eur. Konkrétny dátum predĺženia bol identifikovaný na základe poskytnutého účtovného denníka úpadcom za obdobie roku 2020. Z denníka je možné zistiť, že dňa 08.11.2020 existoval záväzok voči leasingovej spoločnosti VÚB leasing, a.s., ktorým úpadca financoval nákup hnuteľných vecí dodávateľa PREMA working s.r.o. a druhý záväzok vznikol 25.11.2020 ako poskytnutý úver spoločnosťou ČSOB leasing, a.s. vo výške 10.000,-Eur. Obidva záväzky sú vykázané v účtovnej závierke, časti súvaha na riadku 139 - Bežné bankové úvery. Úpadca sa tak dostal do predĺženia momentom 25.11.2020, kedy v zmysle uvedeného bol úpadca predĺžený vo výške 17.612,92- Eur. Stav predĺženia úpadcu pretrvával až do dňa podania návrhu na vyhlásenie konkurzu. Žalovaní sa najneskôr dňa 25.11.2020 dozvedeli alebo pri zachovaní odbornej starostlivosti mohli a mali dozvedieť o predĺžení dlžníka, kedy im začala plynúť 30-dňová lehota na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu, t. j. posledným dňom lehoty na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu bol pri zachovaní odbornej starostlivosti deň 25.12.2020, najbližší pracovný deň je 28.12.2020. Návrh na vyhlásenie konkurzu bol podaný na súd až dňa 17.05.2022, teda po uplynutí zákonnej lehoty. Žalobca v žalobe poukázal na zákonné ustanovenie § 3 ods. 3, § 4 ods. 2, § 11 ods. 2 ZKR a § 162 ods. 3 Obchodného zákonníka. Zároveň uviedol paragrafové znenie § 74a ZKR a príslušných ustanovení Obchodného zákonníka - § 135 ods. 1, § 135a a § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Na základe uvedeného žiadal, aby súd žalovaného v 1. rade a žalovaného v 2. rade zaviazal, každého z nich, zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 12.500,-Eur spolu s úrokom z omeškania. Prílohou žaloby bola Výzva na zaplatenie zmluvnej pokuty v zmysle § 74a ZKR z 18.08.2022 doručovaná žalovanej 1/. Výzva na zaplatenie zmluvnej pokuty v zmysle § 74a ZKR z 18.08.2022 doručovaná žalovanému 2/, účtovná závierka zostavená k 31.12.2020 a účtovný denník 2020.
3. Dňa 02.01.2023 bolo súdu doručené vyjadrenie žalovaných prostredníctvom právneho zástupcu. Z obsahu vyjadrenia vyplýva, že žalovaní popierajú všetky skutkové tvrdenia žalobcu. Vo vyjadrení žalovaní uviedli, že nakoľko sa jedná o nesprávny výklad nevzťahujúcich sa ustanovení ZKR na prejednávaný prípad, neuznávajú uplatňovaný nárok žalobcom. Žalobca ako správca konkurznej podstaty podľa názoru žalovaných uplatňuje ustanovenia vzťahujúce sa na „veľký konkurz“ na konkurz úpadcu, tzv. „malý konkurz“. Povinnosti a sankcie z veľkého konkurzu aplikuje žalobca na úpadcu a aj žalovaných napriek tomu, že v článku I, bod 1. žaloby uvádza, že sa jedná o malý konkurz, a teda konkurz vedený v zmysle desiatej hlavy II. časti ZKR, a síce podľa osobitných konkurzných ustanovení. Žalovaní poukázali na ustanovenie § 106 ods. 2 ZKR, ustanovenie § 74a ZKR, pričom uviedli, že ustanovenie § 74a ZKR upravuje výlučne postup pri zmluvnej pokute podľa § 11 ods. 2 ZKR a nie postup pri pokute podľa § 11a ZKR. V desiatej hlave, prvom oddieli ZKR nie je zmienka o ustanovení § 11 ods. 2 ZKR alebo o ustanovení § 11 ZKR ako celku. Jediný odkaz súvisiaci s nepodaním návrhu na vyhlásenie konkurzu je odkaz na § 11a ZKR. Naproti tomu je ustanovenie § 11 ods. 2 ZKR uvedené v prvej hlave ZKR. Žalovaní uviedli, že ak by bola úvaha žalobcu správna, tak by došlo ku neodôvodnenej diskriminácii malých podnikateľov, ktorí by mali hradiť nielen pokutu podľa § 11a ZKR, náhradu škody veriteľom za nepodanie návrhu na vyhlásenie konkurzu včas, ale dokonca aj zmluvnú pokutu tak, ako to je pri veľkom konkurze.
4. Obe strany konania navrhli, aby súd podľa § 177 ods. 2 písm. b) CSP rozhodol bez nariadenia pojednávania.
5. Súd uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, čo vyplývalo aj z predložených listín, že súd vyhlásil na majetok dlžníka konkurz. Rovnako nebolo sporné, že žalovaní vykonávali funkciu konateľa úpadcu v čase od 30.09.2020 do 02.05.2024 (žalovaný 1/) a v čase od 20.10.2020 do 02.05.2024 (žalovaný v 2/). Žalovaní výslovne nepopreli skutkové tvrdenia žalobcu týkajúce sa údajov o hodnote majetku a hodnote záväzkov a nepopreli ani skutkové tvrdenia žalobcu, že mali záporné vlastné imanie a že záväzky boli väčšie ako majetok. Žalovaní v súvislosti s preukázaním predĺženia úpadcu, s poukazom na § 3 ods. 3 ZKR uviedli, že správca sa v žalobe nezaoberá otázkou očakávateľných výsledkov prevádzkovania podniku a za tým účelom žalovaní navrhli vykonať dôkaz, a to výsluch žalovaných. Súd v danej veci tak vychádzal z nespornosti skutkových tvrdení a úlohou súdu v danom prípade bolo právne posúdenie otázky aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, t. j., či je oprávnený v tejto prejednávanej veci
vymáhať žalobou na súde zmluvnú pokutu ako dôsledok porušenia povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka.
6. Súd konštatoval, že na prejednanie veci samej sa v zásade nariaďuje pojednávanie. Ustanovenie § 177 CSP v odseku 2 upravuje prípady, kedy pojednávanie nie je potrebné nariaďovať. Ide tu o vyjadrenie fakultatívnosti nariadenia pojednávania, a teda je na rozhodnutí súdu, či aj v prípade, ak je naplnený niektorý z dôvodov predpokladaných v odseku 2 pre nenariadenie pojednávania, pojednávanie nariadi. Pojednávanie nie je potrebné nariaďovať ani v takých prípadoch, keď strany s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania súhlasia. Nakoľko sporové strany zhodne súhlasili s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania, čo vyjadrili písomne vo svojich vyjadreniach, súd rozhodol bez nariadenia pojednávania.
7. Ďalej súd uviedol, že zákon č. 421/2020 Z. z., ktorý je účinný od 1.1.2021 priniesol úpravu tzv. "malého konkurzu", ktorý je zjednodušenou formou štandardného konkurzného konania, tzv. "veľkého konkurzu". Každý z konkurzov má v prípade uloženia pokuty svoje špecifiká a osobitosti. Výška pokuty je pri nepodaní návrhu včas pri veľkom konkurze až 12. 500,- Eur, pri malom konkurze môže byť uložená za splnenia podmienok na jej uloženie v rozmedzí 1.000,- Eur – 10.000,- Eur. Vo veľkom konkurze pokuta pre každého člena štatutárneho orgánu predstavuje 12.500,- Eur. Pre prípad porušenia povinnosti včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu platí právna fikcia dojednania zmluvnej pokuty medzi spoločnosťou a osobou povinnou podať návrh na vyhlásenie konkurzu v jej mene. Výška zmluvnej pokuty za nesplnenie tejto povinnosti je 12.500,- Eur. Výšku pokuty nie je možné nijakým spôsobom znížiť. Povinnosť zaplatiť túto pokutu vznikne každému členovi štatutárneho orgánu. Dohoda medzi spoločnosťou a jej štatutárnym orgánom, ktorá by obmedzovala alebo vylučovala zaplatenie pokuty je zakázaná. Rovnako je nemožné obmedziť alebo vylúčiť vznik nároku spoločnosti na pokutu v spoločenskej zmluve, v stanovách spoločnosti alebo rozhodnutím najvyššieho orgánu spoločnosti. Neplatné je tiež vzdanie sa nároku na pokutu alebo uzatvorenie dohody o jej urovnaní. O zmluvnej pokute rozhoduje súd na základe návrhu, ktorý podáva správca konkurznej podstaty. Voči rozhodnutiu je prípustné odvolanie. V malom konkurze možno udeliť pokutu vo výške od 1.000,-Eur do 10.000,- Eur. Ak dlžník pred vyhlásením malého konkurzu vykazoval záporné vlastné imanie a po zrušení malého konkurzu ostali neuspokojené pohľadávky prihlásených veriteľov prevyšujúce v úhrne 50.000,- Eur, súd uloží osobe, ktorá vykonávala funkciu štatutárneho orgánu úpadcu ku dňu vyhlásenia konkurzu pokutu od 1.000,-Eur do 10.000,- Eur. Pokuta je teda v prípade malého konkurzu nižšia ako vo veľkom konkurze. Nejde o zmluvnú pokutu a tak o jej výške rozhoduje súd. Súd rozhoduje o pokute ex offo. Jej výška je na úvahe súdu (v rozmedzí 1.000,-Eur – 10.000,- Eur) a súd pri rozhodovaní o jej výške zohľadňouje konanie dlžníka a jeho snahu podať návrh včas. Takýto výklad podporuje dôvodová správa k zákonu, ktorá hovorí, že model zodpovednosti zohľadňuje dĺžku obdobia, v ktorom dlžník vykazoval záporné vlastné imanie.
8. Súd tiež uviedol, že zodpovednosť štatutárneho orgánu za oneskorené podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu podľa 2. časti ZKR („veľký konkurz“) predstavuje zodpovednosť voči spoločnosti za oneskorené podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu v podobe ustanovenia o zákonnej zmluvnej pokute podľa § 11 ods. 2 ZKR, zodpovednosť voči veriteľom a za škodu spôsobenú porušením povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas podľa § 11a ods. 1 ZKR, trestnoprávnu zodpovednosť za podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu včas podľa § 242 TZ. Zodpovednosť štatutárneho orgánu za oneskorené podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu podľa 2. časti 10. hlavy ZKR („malý konkurz“) predstavuje zodpovednosť za neuhradenie pohľadávok veriteľov prevyšujúcich celkovo 50.000,-Eur v podobe pokuty uloženej konkurzným súdom podľa § 106k ZKR, zodpovednosť voči veriteľom za škodu spôsobenú porušením povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas podľa § 11a ods. 1 ZKR, trestnoprávnu zodpovednosť za podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu včas podľa § 242 TZ. Súd konštatoval, že oproti zodpovednostným mechanizmom v štandardnom konkurze, v malom konkurze existuje osobitný model zodpovednosti za nepodanie návrhu na vyhlásenie konkurzu, ktorý zohľadňuje dĺžku obdobia, v ktorom dlžník vykazoval záporné vlastné imanie. Pokuta (od 1.000,- Eur do 10.000,- Eur) má povahu poriadkovej pokuty a koná o nej súd z úradnej povinnosti. V prípade malého konkurzu zákonodarca upustil od klasickej sankcie v podobe zákonnej zmluvnej pokuty a nahradil ju pokutou, o ktorej už rozhoduje súd za predpokladu, že sú splnené zákonné podmienky pre jej uloženie. Voči rozhodnutiam nie je prípustné odvolanie. Na rozdiel od štandardného konkurzu, kde je pokuta za nepodanie návrhu na vyhlásenie konkurzu včas príjmom všeobecnej podstaty, v malom konkurze je táto pokuta príjmom
štátneho rozpočtu. Správca v malom konkurze nie je oprávnený vymáhať voči štatutárnemu orgánu zmluvnú pokutu vo výške 12.500,- Eur, nakoľko na to nie je zo zákona oprávnený (čo možno primerane aplikovať aj na akúkoľvek osobu, na ktorú by táto pohľadávka mohla byť eventuálne postúpená), a preto je zmluvná pokuta v malom konkurze vylúčená. V opačnom prípade by došlo v prípade malého konkurzu k „duplicite“ pokút, čo nekorešponduje ani zo znením zákona, ani so znením dôvodovej správy. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že správca v prípade malého konkurzu nie je oprávnený vymáhať pokutu za nepodanie návrhu na vyhlásenie konkurzu včas, ktorá sa vymáha v tzv. veľkom konkurze, nakoľko v malom konkurze prichádza do úvahy pokuta udelená v zmysle § 106k ZKR, v dôsledku čoho nemá v danom prípade správca konkurznej podstaty aktívnu vecnú legitimáciu na podanie žaloby, a preto súd žalobu zamietol.
9. O náhrade trov konania rozhodol súd v zmysle § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaným, ktorí boli úspešní v celom rozsahu priznal voči žalobcovi trovy konania v rozsahu 100%.
10. Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu alebo vec vráti späť na nové konanie a rozhodnutie vo veci s tým, že žiadnej zo strán sporu neprizná trovy konania.
11. Žalobca v odvolaní uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto podáva odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
12. Žalobca uviedol, že nárok úpadcu uplatňoval voči zodpovedným osobám z dôvodu, že to mal a mohol urobiť a tiež, že existuje fakt, že podľa jeho zistení porušili svoje povinností plynúce z viacerých zákonov, ktoré v žalobe uviedol. V zásade ide o základné (ekonomické) povinnosti, ktoré sa kladú na ťarchu podnikateľom, aby zabezpečovali dôsledný monitoring svojej finančnej situácie. To znamená, či je podnikateľský subjekt v zdravej finančnej kondícií, aký je jej predpokladaný vývoj do budúcna a tak podobne, aby v prípade určitých komplikácií súvisiacich s insolventnosťou, resp. s úpadkom podnikateľa mohol podnikateľ prijať včasné opatrenia a pokúsiť sa zabrániť vzniku „nedobytných“ pohľadávok svojich veriteľov, alebo aspoň obmedziť výšku ich čistej straty. Preto podľa žalobcu ZKR obsahuje skutkovú podstatu uvedenú v § 11 ods. 2, ako určitú formu sankcie, a to už od zavedenia veľkej novely, ktorou sa zmenil pôvodný zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, resp. sa zrušil a nahradil sa novým zákonom č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácií. Podľa produkcie viacerých noviel, ktorými sa vždy snažia napraviť nezrovnalosti, popieranie základnej logiky veci, neznalosť podnikateľského prostredia, zjavné chyby, nejasnosti a týmto všetkým a nielen tým vznikajú zlé znenia paragrafov, sa samotné znenie § 11 ods. 2 ZKR menilo až do súčasnej podoby. Znenie do 31.12.2012 upravovalo osobitnú zodpovednosť za škodu štatutárneho orgánu za včasné nepodanie návrhu na vyhlásenie konkurzu, ktorým bola takto veriteľom spôsobená. Výška škody bola upravená vyvrátiteľnou domnienkou, že výška škody sa rovná výške pohľadávok, ktoré neboli v konkurznom konaní uspokojené. Takýto mechanizmus uplatňovania škody nebol príliš právnou praxou uplatňovaný práve pre jeho komplikované dokazovanie, a preto bol tento konštrukt nahradený osobitnou zodpovednosťou, a to zmluvnou pokutou. Toto riešenie je relatívne jednoduché a pre všetkých zrozumiteľné. Nakoniec aj § 11a ZKR (škoda) odkazuje zodpovedné osoby na možnosť liberovať sa za určitých okolností uvedených v § 74 ods. 5 ZKR, takisto ako aj pri uplatňovaní § 11 ods. 2 ZKR, de facto mechanizmus je rovnaký.
13. Ďalej žalobca uviedol, že zákon ZKR, ktorým sa upravuje „nútená likvidácia“ podnikateľských subjektov určuje mantinely, kde sa môže podnikateľ pohybovať tak, aby nespôsobil alebo nezväčšil stratu obchodným, ale aj iným partnerom svojím nerozvážnym konaním, alebo aj nekonaním. Podľa žalobcu je nevyhnutné a zároveň logické nazerať na ustanovenie § 11 ods. 2 ZKR a vnímať jeho podstatu ako akési „generálne pravidlo správania sa účastníka podnikateľského prostredia“, ktoré sa vzťahuje na všetky typy podnikateľov, a to bez ohľadu na výšku ich majetku alebo záväzkov, či zaradenia v tej či onej hlave zákona.
14. Žalobca má za to, že rozsudok, ktorý žalobca napáda odvolaním je výsledkom stotožnenia sa konajúceho súdu len s vyjadreniami a právnymi úvahami protistrany. Osvojením si tohto prezentovaného názoru dospel k záveru, že správca nie je oprávnený žalovať a vymáhať „zodpovednostnú pohľadávku“ od štatutárnych orgánov úpadcu, ako aj skutočnosť, že uvedená generálna klauzula zodpovednosti nepostihuje prípady likvidácie malých podnikateľov, t.j. malých konkurzov vyhlásených podľa § 106 ZKR. Žalobca má za to, že súd sa týmto názorom svojvoľne obmedzil a bez akýchkoľvek relevantných zákonov
a logických úvah arbitrárne určil, že generálna sankcia sa dotýka iba ostatných podnikateľov, t.j. takých istých účastníkov podnikateľského prostredia, akými sú všetci podnikatelia nezaradení do kategórie malých, ale ktorí naopak generálnej sankcii podliehajú. Všetko pod rúškom jedinej argumentácie o rozdielnom zaradení veľkého a malého konkurzu v zákone (iné hlavy), prípadne o duplicite sankcie.
15. Podľa žalobcu celá argumentácia protistrany a aj samotné rozhodnutie súdu prvej inštancie je založené len a iba na uvedenej úvahe. Súd sa vôbec nezaoberal tým, že žalobcu žiadny zákon, žiadne platné právo nijakým spôsobom nediskvalifikuje, resp. nevylučuje pri uplatňovaní žalovaného nároku. Žiadne ustanovenie ZKR jasne a zreteľne nevylučuje, resp. nezakazuje zvolený postup žalobcu vymáhať sankciu za porušenie generálnej povinnosti podnikateľa ako takého. Žalobca tvrdí, že stále platí, že v Slovenskej republike platí kontinentálne právo, ktoré je založené predovšetkým na písomnom práve, zákonoch a iných právnych predpisoch prijímaných štátnymi orgánmi. Tak isto stále platia zásady právneho štátu, t.j. právny poriadok musí byť predvídateľný a zákony musia byť uplatňované spravodlivo.
16. Ďalej žalobca uviedol, že ak si bližšie rozoberieme charakter sankcie, na ktorú odkazuje súd ale aj protistrana, t.j. § 106k ZKR, tak zistíme, že tá je aplikovateľná len za určitých podmienok, a to len po zrušení konkurzu, existencia neuspokojených prihlásených pohľadávok viac ako 50.000,-Eur a vôľa alebo nevôľa sudcu, veriteľov, správcu.
17. Podľa žalobcu sa nik nezamýšľal nad tým, že v prípade, ak nie sú splnené uvedené podmienky o žiadnej zodpovednosti § 106k ZKR (nemôže byť ani reči), pričom zrejme stačí po zrušení konkurzu len nedlhovať viac ako je 50.000,-Eur prihlásených veriteľov v súhrne. V súhrne suma menšia ako je uvedené, je zrejme príliš malá na to, aby bol za ňu niekto zodpovedný, ale najmä, aby prípadný výnos z uloženej pokuty pripadol štátu a nie veriteľom. Čiže výsledkom bude, že taký istý podnikateľ, ako je ten na ktorého sa nevzťahuje podľa logiky súdu § 11 ods. 2 ZKR nebude za určitých okolností znášať žiadnu sankciu. A navyše príjmom uvedeného mechanizmu je štátny rozpočet a nie veriteľ (konkurzná podstata), čo je absurdné a totálne nelogické. V súčasnosti jedinou existujúcou náplasťou na tento stav by malo byť právo, resp. možnosť veriteľov podávať extra žalobu podľa § 106k ods. 3 ZKR po zrušení konkurzu a tým sa tak zapojiť do ďalšej hry a vytvoriť tak nekonečný príbeh žalôb ale bez reálneho výsledku. Toto je skutočný stav, s ktorým sa stotožnil súd. Zároveň žalobca pripomenul, že charakter sankcií (§ 11 ods. 2 a § 106k ZKR), z pohľadu mechanizmu ich vzniku, z pohľadu možností ich realizácie a nakoniec dopadu na účastníkov je absolútne rozdielny a nemožno ich preto spájať so zásadou „nebis in idem“ a považovať ich za to isté.
18. Žalobca tvrdí, že tí, ktorí prijímali uvedené znenie zákonov zrejme pochopili, že vytvorili právny zmätok a vniesli tak neistotu do právnych vzťahov a tak pripravovanou novelou ZKR sa snažia napraviť spôsobené komplikácie a škody tak, že v § 106k ZKR dopĺňajú ods. 5 v znení „Ustanovenie § 11 ods. 2 sa v konkurze vyhlásenom podľa tohto oddielu nepoužije“. V dôvodovej správe, ktorú tak s obľubou prezentuje žalovaný, ako aj súd a kladie ju na rovinu zákona je uvedené, že „Právna úprava reflektuje rozdiely medzi malým konkurzom a konkurzom vyhláseným podľa prvej hlavy. Vylučuje sa aplikácia ustanovenia § 11 ods. 2 o fikcii dojednanej zmluvnej pokuty, nakoľko právna úprava zmluvných pokút je zvlášť upravená na účely malého konkurzu. Táto legislatívna úprava len potvrdzuje aktuálny stav a odstraňuje výkladové nezrovnalosti“.
19. Žalobca zastáva názor, že uvedenou pripravovanou zmenou znenia zákona je zrejmé, že žiadne ustanovenie v čase podávania žaloby neobmedzovalo správcu podať žalobu a uplatňovať tak legitímny a najmä legálny nárok voči zodpovedným osobám. Legitímne právo podať takúto žalobu a žiadať zákonný nárok, ktorý vznikol porušením povinnosti uvedenej v § 11 ods. 2 ZKR bude jasne a zreteľne vylúčené a iba po účinnosti pripravovaného znenia novely. Doposiaľ je legitimita správcu domáhať sa práva v tomto konaní nespochybniteľná, nárok je reálny a zákonom nevylúčený, a preto žalobca nevidí žiadny dôvod na zamietnutie žaloby.
20. Čo sa týka skutkového stavu žalobca pripomenul, že údaje získané z účtovníctva úpadcu exaktne potvrdzujú moment úpadku a jeho výšku a žalobca nevidí žiadny mechanizmus, akoby sa tejto povinnosti štatutárny orgán zbavil.
21. Žalobca ďalej uviedol, že pripúšťa aj možnosť, že odvolací súd potvrdí rozhodnutie okresného súdu, avšak s poukazom na uvedené žalobca apeluje na odvolací súd, že priznať trovy čiernobielym videním
protistrane nie je v existencii súčasných okolností vôbec spravodlivé, a preto nech už odvolací súd rozhodne akokoľvek, nemôže pri zachovaní logiky, na ktorú žalobca upozorňuje priznať trovy vo výške 100 % protistrane. Pri tomto vratkom právnom stave sa v žiadnom prípade nejedná o jednoznačný úspech vo veci. Pri rozhodovaní o trovách konania považuje žalobca za logické a spravodlivé použiť ustanovenie § 256 ods. 2 alebo § 257 CSP a nepriznať trovy žiadnej strane sporu, a to tak v prvostupňovom, ako aj v odvolacom konaní.
22. Žalovaní 1/ a 2/ sa prostredníctvom právneho zástupcu vyjadrili k odvolaniu žalobcu podaním zo dňa 11.08.2025, v ktorom navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a aby priznal žalovanému 1/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % a žalovanému 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
23. Žalovaní sa vo vyjadrení v celom rozsahu stotožňujú s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie. Žalobca sa domáhal plnenia, ktoré je v malom konkurze vylúčené. Nejednalo sa teda o spor súvisiaci s konkurzom, a ani sa nejedná o spor vyvolaný konkurzom.
24. Žalovaní podotkli, že žalobca v odvolaní ako odvolací dôvod uvádza nesprávne právne posúdenie, avšak v texte odvolania žalobca neuviedol, aké malo byť správne právne posúdenie, a teda neuviedol príslušné ustanovenia ZKR, či iných zákonov, z ktorých odvodzuje svoje právne závery. Odkaz na neznámu budúcu, hypotetickú novelu ZKR nie je poukazom na tie ustanovenia ZKR, z ktorých odvodzuje svoju aktívnu vecnú legitimáciu, ako aj právo na vymáhanie neexistujúcich pohľadávok.
25. Žalovaní namietajú, že žalobca neuviedol dostatočne jasne, v akom rozsahu napáda rozsudok keď uviedol „... ako aj čo do výroku o trovách konania“. Podľa žalovaných je formulácia žalobcu nejednoznačná a majú za to, že žalobca sa neodvolal platne voči výrokom II. a III. rozsudku. Nakoľko už uplynula lehota na podanie odvolania sú žalovaní názoru, že výroky II. a III. rozsudku nie sú napadnuté odvolaním. Pokiaľ žalobca polemizuje nad dôvodnosťou aplikácie ustanovenia § 256 ods. 2 CSP alebo § 257 CSP, žalovaní sú názoru, že táto argumentácia je nedôvodná, pokiaľ sa žalobca kvalifikovane neodvolal aj voči výroku II. a III. rozsudku.
26. Pokiaľ žalobca poukazuje na historický exkurz do predchádzajúcej právnej úpravy a poukazuje na prijímanie noviel zákonodarcom, tieto skutočnosti nie sú pre prejednaný prípad relevantné. Daný bod neobsahuje reakciu na rozsudok.
27. Žalovaní ďalej tvrdia, že tvrdenia žalobcu sú absolútne nesprávne. S obsahom odvolania žalobcu sa nie je možné stotožniť a tvrdia, že nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty je teda uplatnený v rozpore s ustanovením § 106 ods. 2 ZKR. V zmysle uvedeného majú žalovaní za to, že žalobcom uplatnený postup v zmysle § 11 ods. 2 ZKR a síce, uplatnená povinnosť na zaplatenie zmluvnej pokuty dvakrát 12.500,- Eur nie je dôvodný.
28. Žalovaní ďalej poukázali na znenie ustanovenia § 74a ZKR a tvrdia, že dané ustanovenie upravuje výlučne postup pri zmluvnej pokute podľa § 11 ods. 2 ZKR a nie pri pokute podľa § 11a ZKR. Žalovaní považovali za potrebné zdôrazniť, že ak by bola úvaha žalobcu správna, tak by došlo ku neodôvodnenej diskriminácii „malých podnikateľov“, ktorí by mali hradiť nielen pokutu podľa ustanovenia § 11a ZKR (ktorá je príjmom štátneho rozpočtu), náhradu škody veriteľom za nepodanie návrhu na vyhlásenie konkurzu včas, ale dokonca aj zmluvnú pokutu tak, ako to je pri „veľkom“ konkurze. Úhrnom by teda mali byť konatelia malých spoločností, často rodinných firiem (ako je tomu v prejednávanom prípade), platiť do 22.500,-Eur, a to len na pokutách. Pre drvivú väčšinu malých podnikateľov by sa jednalo o pokutu, ktorá je likvidačná.
29. Žalovaní tiež zdôraznili, že v ustanovení § 11a ZKR sa nenachádza zmienka o tom, že pokuta podľa § 11a ZKR je zmluvnou pokutou. Zmluvná pokuta podľa § 11 ods. 2 ZKR sa teda vzťahuje výlučne na veľký konkurz. Na druhú stranu pokuta podľa ustanovenia § 11a ZKR sa vzťahuje tak na konkurz veľký, ako aj na konkurz malý.
30. Žalovaní tiež poukázali na dôvodovú správu k ustanoveniu § 106k ZKR k zákonu č. 421/2020 Z.z. o dočasnej ochrane podnikateľov vo finančných ťažkostiach a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
zo znenia ktorej vyplýva, že nie je možné súčasne uplatniť zmluvnú pokutu určenú pre veľký konkurz (12.500,-Eur) a následne aj pokutu z malého konkurzu do 10.000,-Eur.
31. Žalovaní tiež považujú za nesporné, že zmluvná pokuta (§ 11 ods. 2 ZKR) je pohľadávkou úpadcu. Následne v zmysle ustanovenia § 167q ods. 1 ZKR žalobcovi - SKP úpadcu neprislúcha pohľadávky úpadcu vymáhať, a teda z ustanovenia § 167q ods. 1 ZKR vyplýva, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na vedenie konania o uloženie pokuty konateľom v tomto súdnom konaní. Z daného plynie, že toto konanie nie je súvisiace s konkurzom. Konanie žalobcu je teda v priamom rozpore s ustanovením § 167q ods. 1 ZKR. Žalovaní tiež nesúhlasia s tým, že napadnutý rozsudok je arbitrárny. Ani dané tvrdenie žalobca bližšie nerozviedol a len arbitrárnosť tvrdí. Avšak odvolací dôvod – nesprávny procesný postup žalobca ani neuviedol ako odvolací dôvod a zároveň arbitrárnosť ani bližšie nerozviedol v odvolaní.
32. Žalovaní zároveň uviedli, že legitímne právo žalobcu žiadať pokutu od každého konateľa ako vo veľkom konkurze, by bolo dané len vtedy, ak by v ZKR bolo uvedené, že ustanovenie § 11 ods. 2 ZKR sa vzťahuje aj na malý konkurz, čo nie je pravdou.
33. Žalovaní tvrdia, že im prináleží plné právo na úhradu trov konania.
34. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaných písomne nevyjadril.
35. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP) a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie, bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 CSP viazaný rozsahom odvolania, odvolacími dôvodmi a zisteným skutkovým stavom súdom prvej inštancie (§ 389, § 380 ods. 1, § 383 CSP) prejednal odvolanie a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok súdu prvej inštancie považuje vo výroku za vecne správny, preto ho podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
36. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
37. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
38. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.
39. Primárne krajský súd uvádza, že v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nedošlo k takému postupu, ktorý by mal za následok vadu konania, následkom ktorej by došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci. Po oboznámení sa s postupom a celým priebehom konania pred súdom prvej inštancie konštatuje, že nedošlo ani k nesprávnemu procesnému postupu, ktorým by žalobca ako odvolateľ mal znemožnené uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Krajský súd uvádza, že žalobcovi nebolo odňaté žiadne právo, ani znemožnený výkon žiadneho práva, ktoré má zaručené procesno-právnym predpisom, pretože žalobca mal umožnené uplatňovať svoje práva a oprávnené záujmy, ako aj uskutočňovať prostriedky procesného útoku.
40. V preskúmavanej veci krajský súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo k zopakovaniu alebo k doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. V danom prípade preto vychádzal zo skutkového zistenia súdom prvej inštancie. Po preskúmaní veci na základe podaného odvolania žalobcom dospel krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP. S dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje a v podrobnostiach na tieto dôvody odkazuje.
41. Predmetom posúdenia v odvolacom konaní je vecná správnosť napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu o zaplatenie zmluvnej pokuty pre porušenie povinnosti podať návrh
na vyhlásenie konkurzu voči každému žalovanému vo výške 12.500,-Eur zamietol. Žalobca žalobou uplatňoval zaplatenie zmluvnej pokuty od každého zo žalovaných v sume 12.500,-Eur podľa § 11 ods. 2 ZKR, na ktorú ich vyzval výzvou v súlade s § 74a ZKR. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žalovaní sú konateľmi úpadcu v tzv. „malom“ konkurze, na ktorý sa neuplatňuje zmluvná pokuta, ktorú uplatňuje žalobca v konaní a dospel k záveru, že pri tzv. „malých“ konkurzoch sa môže správca domáhať jedine zaplatenia pokuty, ktorej výška a dôvody pre jej udelenie sú upravené v § 106k ZKR. Z týchto dôvodov dospel k záveru, že žalobca nie je v spore aktívne vecne legitimovaný a žalobu zamietol. Nakoľko v záhlaví písomného vyhotovenia rozsudku súd prvej inštancie opomenul uviesť právneho zástupcu žalovaných 1/ a 2/, túto zrejmú nesprávnosť opravil v súlade s § 224 CSP uznesením č.k. 10NcKR/5/2022-154 zo dňa 10. 02. 2026.
42. Podľa § 151 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
43. Podľa § 177 CSP ods.1, súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie.
44. Podľa § 177 CSP ods. 2, pojednávanie nie je potrebné nariaďovať, ak a) ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 2 000 eur, b) strany s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania súhlasia alebo c) to ustanovuje tento zákon.
45. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. O konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR“), predĺžený je ten, kto je povinný viesť účtovníctvo podľa osobitného predpisu, má viac ako jedného veriteľa a hodnota záväzkov presahuje hodnotu jeho majetku. Pri stanovení hodnoty záväzkov a hodnoty majetku sa vychádza z účtovníctva alebo z hodnoty určenej znaleckým posudkom, ktorý má pred účtovníctvom prednosť a prihliadne sa aj na očakávateľné výsledky, ďalej správy majetku, príp. očakávateľné výsledky ďalšieho prevádzkovania podniku, ak možno so zreteľom na všetky okolnosti odôvodnene predpokladať, že bude možné v správe majetku alebo v prevádzkovaní podniku pokračovať. Do sumy záväzkov sa nezapočítava suma záväzkov, ktoré sú spojené so záväzkom podriadenosti ani suma záväzkov, ktoré by sa v konkurze uspokojovali v poradí ako podriadené pohľadávky.
46. Podľa § 206n ods. 1 ZKR, ak odseky 2 až 6 neustanovujú inak, konania vrátane konaní vyvolaných a súvisiacich s konaniami podľa tohto zákona, začaté a právoplatne neskončené do 16.07.2022, sa dokončia podľa predpisov účinných do 16.07.2022.
47. Podľa § 11 ods. 2 ZKR, dlžník v predĺžení je povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu do 30 dní, odkedy sa dozvedel alebo sa pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o svojom predĺžení. Túto povinnosť v mene dlžníka má rovnako štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu dlžníka, likvidátor dlžníka a zákonný zástupca dlžníka. Platí, že pre prípad porušenia povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas sa medzi spoločnosťou s ručením obmedzeným, jednoduchou spoločnosťou na akcie alebo akciovou spoločnosťou a osobou povinnou podať návrh na vyhlásenie konkurzu v jej mene dojednala zmluvná pokuta vo výške rovnakej, ako je polovica najnižšej hodnoty základného imania pre akciovú spoločnosť. Vznik tohto nároku nebráni, ak je dlžníkom právny nástupca spoločnosti, ktorá bola zrušená bez likvidácie. Dohoda medzi spoločnosťou s ručením obmedzeným, jednoduchou spoločnosťou na akcie alebo akciovou spoločnosťou a osobou povinnou podať návrh na vyhlásenie konkurzu v jej mene, ktorá vylučuje alebo obmedzuje vznik nároku na zmluvnú pokutu, je zakázaná spoločenská zmluva ani stanovy nemôžu obmedziť ani vylúčiť vznik nároku na jej zaplatenie. Spoločnosť sa nemôže nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty vzdať alebo uzatvoriť ohľadom tohto nároku dohodu o urovnaní; nepripúšťa sa započítanie ani iný spôsob vyrovnania. Vznik nároku na zmluvnú pokutu sa nedotýka oprávnenia požadovať náhrady škody presahujúcu zmluvnú pokutu.
48. Podľa § 11a ZKR, osoba povinná podať návrh na vyhlásenie konkurzu v mene dlžníka podľa § 11 ods. 2 zodpovedá za škodu spôsobenú veriteľom dlžníka porušením povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas.
49. Podľa § 74a ods. 1 ZKR, správca vyzve osoby, pri ktorých má za to, že im vznikla povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu podľa § 11 ods. 2 vrátane osôb určených veriteľským výborom, aby túto povinnosť v prospech všeobecnej podstaty splnili alebo preukázali, že im nevznikla alebo osvedčili, že sa jej zbavili.
50. Podľa § 74a ods. 2 ZKR, ak vyzvaná osoba v určenej lehote nie krajšej ako 15 dní povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu v prospech všeobecnej podstaty nesplní alebo nepreukáže, že jej táto povinnosť nevznikla alebo neosvedčí, že sa jej zbavila, správca uplatní nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty žalobou na súde, ktorý vyhlásil konkurz. Vo veci koná a rozhoduje samosudca, ktorý koná a rozhoduje v konkurznej veci úpadcu; vo veci samej rozhodne rozsudkom.
51. Podľa § 74a ods. 4 ZKR, súd uloží povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu, ak žalovaný nepreukáže, že mu táto povinnosť nevznikla. Túto zmluvnú pokutu nemožno znížiť.
52. Podľa § 106k ZKR ods. 1, ak dlžník pred vyhlásením malého konkurzu vykazoval záporné vlastné imanie a po zrušení malého konkurzu ostali neuspokojené pohľadávky prihlásených veriteľov prevyšujúce v úhrne 50 000 eur, sudca, ktorý konal a rozhodoval v malom konkurze, na podnet prihláseného veriteľa, správcu alebo aj bez návrhu uloží osobe, ktorá vykonávala funkciu štatutárneho orgánu úpadcu ku dňu vyhlásenia konkurzu, pokutu od 1 000 eur do 10 000 eur.
53. Podľa § 106k ZKR ods. 2, pri ukladaní pokuty podľa odseku 1 súd prihliada na dĺžku obdobia, v ktorom dlžník vykazoval záporné vlastné imanie; súd vychádza z posledných piatich účtovných závierok.
54. Podľa § 106k ZKR ods. 3, zodpovednosť za nepodanie návrhu na vyhlásenie konkurzu podľa § 11a uložením pokuty podľa odseku 1 nie je dotknutá.
55. Podľa § 106k ZKR ods. 4, pokuta je príjmom štátneho rozpočtu.
56. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa, že pre podnikateľov v úpadku zákon č. 421/2020 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť od 01.01.2021 priniesol úpravu tzv. „malého“ konkurzu, ktorý sa považuje za zjednodušenú formu štandardného konkurzného konania, tzv. „veľkého“ konkurzu. Bola teda prijatá špecifická zákonná úprava, ktorá v prípade úpadku právnickej osoby vytvorila dva samostatné režimy týkajúce sa vyhlásenia konkurzu. Dvojkoľajnosť režimu vyhlásenia konkurzu v prípade právnických osôb sa okrem iného dotkla aj majetkových sankcií, ktoré je možné uplatniť voči členom štatutárneho orgánu. V prípade tzv. „malého“ konkurzu, čo je aj nesporne tento prípad, zákonodarca upustil od klasickej sankcie v podobe zákonnej zmluvnej pokuty (najmä pre rýchlosť konania) a nahradil ju pokutou, o ktorej už rozhoduje súd za predpokladu, že sú splnené zákonné podmienky pre jej uloženie. Zákonodarca určil podmienky ukladania pokuty a určenie jej výšky štatutárnemu orgánu v prípade tzv. „malého“ konkurzu tak, že kumulatívne musia byť splnené dve podmienky, a to, že dlžník pred vyhlásením malého konkurzu vykazoval záporné vlastné imanie a po zrušení malého konkurzu ostali neuspokojené pohľadávky prihlásených veriteľov prevyšujúce v úhrne 50.000,-Eur.
57. Pokiaľ teda žalobca v podanom odvolaní vytvára právne konštrukcie, ktoré však nie sú žiadnym relevantným právnym spôsobom podložené, ide iba o hypotetické úvahy žalobcu, ktoré sú však absolútne v rozpore s dôvodovou správou k vyššie uvedenému zákonu účinnému od 01.01.2021, ktorý mal vytvoriť právny rámec pre jednoduché, efektívne, hospodárne a rýchle likvidačné konanie.
58. Správca konkurznej podstaty teda v tzv. „malom“ konkurze nárok na 12.500,-Eur nikdy neuplatňuje a o prípadnej sankcii pre štatutárneho zástupcu rozhodne súd ex offo (z úradnej povinnosti) po splnení zákonných limitov. V danom prípade teda súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na uplatnenie zmluvnej pokuty voči žalovaným po 12.500,-Eur, čo náležitým spôsobom odôvodnil, s ktorého odôvodnením sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na jeho dôvody odkazuje.
59. Odvolací súd tiež nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že zo zákonnej úpravy nevyplýva rozdielnosť uložených sankcií štatutárnym zástupcom tak v „ malom“, resp. „veľkom“ konkurze. Zákonná úprava je jasná, vyjadrujúca práve rozdielnosť uloženia sankcií pri tzv. „malom“ konkurze oproti „veľkom“
konkurze. Z týchto dôvodov považoval odvolací súd tvrdenia uvádzané žalobcom v podanom odvolaní za nedôvodné.
60. Pokiaľ žalobca žiada, aby odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie aplikoval na ustanovenie o trovách konania § 256, resp. § 257 CSP a žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu tvrdia, že žalobca sa neodvolal aj voči výroku o trovách konania, odvolací súd konštatuje, že vychádzal zo znenia obsahu podaného odvolania, z ktorého vyplýva, že žalobca napadol rozsudok súdu prvej inštancie odvolaním, pričom nevyšpecifikoval, voči ktorým výrokom podáva odvolanie, preto v kontexte odvolacích dôvodov aplikácie uvedených v ustanovení § 256, resp. § 257 CSP, považoval odvolací súd odvolanie za podané voči celému rozsudku, teda aj voči výroku o trovách konania.
61. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie na rozhodnutie o trovách konania aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 CSP a úspešným žalovaným v konaní priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. Takýto postup súdu prvej inštancie je správny, nakoľko súd prvej inštancie vo veci správne rozhodoval rozsudkom a v konaní boli 100 % úspešní žalovaní voči žalobcovi, teda na trovy konania bolo nutné aplikovať ustanovenie § 255 ods. 1 CSP tak, ako urobil súd prvej inštancie a nie žalobcom navrhované ustanovenie § 256 CSP, ktoré sa aplikuje na trovy konania v prípade zastavenia konania, kedy sa skúma procesné zavinenie strany konania na zastavení konania.
62. Pokiaľ žalobca navrhuje, aby odvolací súd na trovy konania prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania aplikoval ustanovenie § 257 CSP, odvolací súd má za to, že v danom prípade nie je možné na rozhodnutie o trovách konania aplikovať ustanovenie § 257 CSP, ktoré hovorí, že výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. V danom prípade odvolací súd nevzhliadol také dôvody, ktoré by bolo možné označiť ako dôvody hodné osobitného zreteľa. Správca konkurznej podstaty ako osoba, ktorá je v konkurze povinná konať s odbornou starostlivosťou, je povinná poznať zákonnú úpravu týkajúcu sa konkurzov, v ktorých vystupuje ako správca konkurznej podstaty. Pokiaľ svojím nesprávnym postupom správca v tzv. „malom“ konkurze sa snažil získať do majetkovej podstaty úpadcu zmluvnú pokutu prislúchajúcu od štatutárnych zástupcov úpadcu, ktorá sa uplatňuje v tzv. „veľkých“ konkurzoch, postupoval neodborne, následkom čoho bol v konaní neúspešný, avšak takéto nesprávne právne posúdenie zo strany správcu nemožno vyhodnotiť za dôvody hodné osobitného zreteľa, kedy by súd výnimočne úspešnej strane, v tomto prípade žalovaným nárok na náhradu trov konania nepriznal.
63. Súd prvej inštancie teda postupoval správne, keď žalovanému 1/ a žalovanému 2/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v súlade s § 255 ods. 1 CSP v rozsahu 100 %.
64. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
65. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalovanému 1/ a žalovanému 2/, ktorí boli v odvolacom konaní úspešní priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie postupom podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník súdu prvej inštancie.
66. Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senát.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa § 429 ods. 1 CSP neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Strana sporu má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).