Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/69/2026

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Oľgy Mičietovej v spore žalobcu por. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX, zast. Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc., s.r.o., so sídlom Košice, Ku Potoku 4, IČO: 54 725 542, proti žalovanej Slovenskej republike, v ktorej mene koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, v konaní o zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní žalovanej proti rozsudku -352 z 28.1.2026 Mestského súdu Košice

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania.

P r i z n á v a žalobcovi voči žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.), žalobcovi voči žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 26.000 eur, a to z titulu náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej žalovanou v dôsledku porušenia práva Európskej únie, konkrétne povoleného limitu pracovnej doby stanoveného v článku 6 písm. b/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj „smernica“ alebo „smernica 2003/88/ES“). Žalobca v podstatnom tvrdil, že jeho týždenný pracovný čas ako príslušníka hasičského zboru Slovenskej republiky sa skladá zo 16,5-hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5-hodinová pohotovosť (t.j. 24-hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn takto „naskladaného“ týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Takéto rozvrhnutie pracovných zmien podľa vnútroštátneho práva je v rozpore s úpravou maximálneho pracovného času garantovaného článkom 6 písm. b/ smernice, v zmysle ktorého členské štáty majú povinnosť prijať opatrenia na zabezpečenie toho, aby v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný pracovný čas u každého pracovníka vrátane nadčasov v období 7 dní neprekročil 48 hodín. Žalobca poukázal na o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len „“), ktorým sa spravujú pomery hasičov, ktorý v Prílohe č. 4 k zákonu uvádza, že do jeho znenia bola prebratá smernica, no podľa názoru žalobcu v skutočnosti tomu tak nie je a služobná pohotovosť nariaďovaná žalobcovi nie je súčasťou služobného času. V tomto smere sa , ako právna úprava lex specialis, odlišuje od ustanovenia v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ktorý zohľadňuje smernicu a na ňu nadväzujúcu judikatúru Súdneho dvora EÚ (ďalej len „SDEÚ“ alebo „ESD“ ), no v zmysle sa na právnu kvalifikáciu pohotovosti príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje. Žalobca mal za to, že nedostatkom je aj neprebratie ustanovenia článku 6 písm. b/ smernice,

ktorý stanovuje maximálny týždenný pracovný čas, ako aj fakt, že nepovažuje služobnú pohotovosť za súčasť týždenného pracovného času. Takáto úprava podľa názoru žalobcu nie je v súlade s článkom 2 ako ani s článkom 6 písm. b/ smernice, čo zakladá zodpovednosť Slovenskej republiky a jej povinnosť náhrady škody takto postihnutým jednotlivcom v rámci a prostredníctvom súdnych konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Žalobca bol toho názoru, že takouto právnou úpravou sa na území Slovenskej republiky nezaručuje plná účinnosť úniového práva, čo je napokon v rozpore s článkom 4 Konsolidovaného znenia Zmluvy o Európskej únii z roku 1992. V otázke povahy spôsobenej ujmy žalobca uviedol, že sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle - 13 , a to v dôsledku ohrozenia osobnostnej sféry žalobcu, pričom i v tejto otázke našiel žalobca argumentačnú oporu v rozhodovacej praxi ESD, predovšetkým však v jeho rozhodnutí C-429/09 z 25.11.2010 vo veci Günter Fuß proti Stadt Halle. V tejto súvislosti si preto žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za obdobie od 3/2022 do 10/2024.

3. Súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval druhej a tretej vety , bod 2 a 3, bod 1, /, / smernice 2003/88/ES, a , a , a , , , a až 3 , až 3 (ďalej len „“). Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby, čo do jej právneho základu, nestotožnil sa však s výškou žalobcom uplatnenej nemajetkovej ujmy. Námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej mal súd za nedôvodnú, pretože podľa ustálenej judikatúry ESD v prípade neexistencie právnej úpravy Spoločenstva, patrí vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, aby určil príslušný súd a upravil procesné podmienky súdnych konaní určených k zaisteniu ochrany práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Spoločenstva. Súd preto nevidel prekážku, aby pasívne legitimovaným subjektom v konaní o nároku na náhradu škody voči štátu bola Slovenská republika (viď rozsudok C - 429/09 G. Fuß z 25.11.2010), v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor SR, ktorého príslušníkom bol žalobca v rozhodnej dobe a do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor SR [ o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy], súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovanej, ktorá uvádza ako zodpovedný subjekt Úrad vlády SR, ktorý plní úlohy spojené s odborným, organizačným a technickým zabezpečovaním činnosti vlády Slovenskej republiky a nie Hasičského a záchranného zboru. Slovenská republika je tak garantom právnej úpravy vykonanej . Súd s poukazom na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. - 177 zo dňa 23.3.2022 uzavrel, že žalobca ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora, odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v / smernice 2003/88, preto sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia. Súd sa ďalej stotožnil s tvrdením žalobcu, že z ustanovení a vyplýva, že služobná pohotovosť príslušníka Hasičského a záchranného zboru „len“ bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase, na základe uvedeného služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby a odráža len stav pripravenosti hasiča na prípadné vykonanie štátnej služby, ak k nej bude zamestnávateľom povolaný. Súd mal za nepochybné, že smernica 2003/88 ES nebola správne transponovaná. Žalobca ako príslušník Hasičského záchranného zboru Slovenskej republiky má smernicou garantované právo na maximálny 48-hodinový pracovný čas v zmysle článku 6 písm. b/ smernice. Súd uviedol, že otázku podstatnú pre toto konanie, a to či do pracovného, resp. služobného času žalobcu sa zarátava aj doba jeho služobnej (pracovnej) pohotovosti, vyriešil v prípade hasičov ESD vo svojom rozsudku C - 429/09 E. F. tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť ich týždenného pracovného času v spojení s ďalším „riadnym“ pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. Súd mal za preukázané z výpisu dochádzkového systému, že u žalobcu počas obdobia 7 dní v sledovanom kalendárnom mesiaci došlo k prekročeniu maximálneho 48-hod. týždenného pracovného času, súd mal za nepodstatné, koľkokrát k prekročeniu došlo. Súd vychádzal z toho, že v sledovanom období jednotlivých mesiacov priemerný týždenný pracovný čas prekročil 48 hod. a to tak ako uvádza žalobca v prehľade str. 10-17 žaloby. Z uvedeného mal súd za zrejmé, že počas mesiaca strávil žalobca na pracovisku čas nad maximálny rozsah 48 hod. priemerného týždenného pracovného času, ktorý garantuje žalobcovi úniové právo. Súd považoval výpočet priemerného služobného času odpracovaného žalobcom, predložený žalovanou za nesprávny. Ohľadom námietky žalovanej o nezohľadnení dovolenky a práceneschopnosti žalobcu, súd uvádza, že táto nie je na mieste aj s ohľadom na smernice 2003/88/ES, ktorý stanovuje, že

do výpočtu priemeru sa doby ročnej dovolenky a dočasnej práceneschopnosti nezapočítavajú alebo sú neutrálne. To znamená, že doby ročnej dovolenky a dočasnej práceneschopnosti sa do výpočtu priemeru bez všetkého ako voľno nemajú započítavať. Preto nie je správny postup výpočtu priemerného týždenného času žalovanou, ktorý použila v predloženej tabuľke, keď žalovaná vo svojich výpočtoch priemeru zohľadnila iba skutočný čas služby a pracovnej pohotovosti žalobcu strávenej na pracovisku a jeho dovolenku a práceneschopnosť započítala jednoducho do voľna medzi pracovnými zmenami. Podľa súdu žalobca ako hasič nepochybne odpracoval v období 3/2022 až 10/2024 priemerný týždenný pracovný čas presahujúci týždenný pracovný čas stanovený smernicou, na základe čoho súd uzavrel, že sa môže dovolávať práva Európskej únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia proti Slovenskej republike. Prvoinštančný súd dospel k záveru, že sú v zmysle judikatúry splnené podmienky, za splnenia ktorých majú jednotlivci právo na náhradu, t.j. že cieľom porušenej právnej normy Únie (čl. 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES) je priznať jednotlivcom práva, porušenie je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Doplnil, že porušenie práva Únie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti, z ktorej vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88/ES, pričom žalobca v spornom období odpracoval nad limit stanovený v zmysle čl. 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES. Takisto konštatoval aj splnenie tretej podmienky vzniku nároku žalobcu, a to existenciu príčinnej súvislosti medzi porušením čl. 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES a škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný. Pokiaľ ide o samotný nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle – 13 , mal za to, že žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Únie, bol ukrátený o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s blízkymi, počas ktorého mohol fyzicky a psychicky regenerovať a načerpať nové sily v súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho práva. V prejednávanej veci súd dospel k záveru, že podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle u žalobcu boli dané. Súd ako neoprávnený zásah do osobnostnej sféry žalobcu zo strany žalovanej posúdil nesprávne prebratie smernice do , ktorá skutočnosť bola spôsobilá privodiť následky neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti, a to v dôsledku straty času na odpočinok, na ktorý by žalobca mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný. Žalobca bol v skúmanom období, t.j. 3/2022 - 10/2024 ukrátený o čas odpočinku, ktorý by mohol tráviť regeneráciou svojich psychických a fyzických síl, ako aj budovaniu vzťahov v rámci rodiny prípadne širších vzťahov, keď tento čas musel tráviť výkonom pracovnej pohotovosti nad rámec stanovený smernicou. Súd mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že tento stav trval dlhodobo, pričom zohľadnil aj skutočnosť, že žalobca z toho dôvodu nevie venovať svojej rodine a jej potrebám toľko času, koľko by si predstavoval. Jeho práca bola vysoko zodpovedná, riziková, náročná a nenahraditeľná, preto bolo nevyhnutné, aby si žalobca mal možnosť po práci aj odpočinúť, venovať sa rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania. Súd považoval za primeranú výšku nemajetkovej ujmy za posudzované obdobie sumu 3.000 eur (za 31 mesiacov táto suma predstavuje 96,44 eura na mesiac) berúc do úvahy súdmi priznanú výšku nemajetkovej ujmy v zásadnejších prípadoch zásahu do práva na ochranu osobnosti spočívajúcich v porušení práva na súkromný a rodinný život. V prevyšujúcej časti súd preto žalobu ako nedôvodnú zamietol tak, ako to uviedol v II. výroku rozsudku. Rozhodnutie o trovách konania súd odôvodnil s poukazom na plným procesným úspechom žalobcu v spore, napriek tomu, že mu priznal len časť uplatneného práva, keďže výška náhrady nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu, preto priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Súd v spore nevzhliadol žiaden dôvod hodný osobitného zreteľa na aplikáciu .

4. Proti rozsudku v jeho vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania (I. a III.), podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie, odôvodniac ho odvolacími dôvodmi podľa , , , , , a a navrhla, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil a žalobu zamietol v celom rozsahu a priznal jej nárok na plnú náhradu trov konania proti žalobcovi, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V úvodnej časti odvolania žalovaná uviedla, že Zmluvy o fungovaní Európskej únie vyplýva, že smernica zaväzuje štát, pokiaľ ide o výsledok, pričom voľba foriem a metód je na vnútroštátnych orgánoch, čo si zákonodarca splnil, keď v hovoril o „rozvrhnutí na 6 mesiacov“, tak dosiahol výsledok požadovaný

smernicou a v zmysle uvedeného článku v prípade nedokonalosti transpozície by to mal byť v tomto prípade súd (štátny orgán), kto pomôže svojím dotváraním práva vyprecizovať právny stav tak, aby to bolo spravodlivé (žalovaná poukázala na rozsudok SDEÚ vo veci G. H. I. D., XX/XX (z 10. 4. 1984)). V zmysle princípu lojálnej spolupráce, ak existuje v zákone interpretačná nejasnosť (medzera), súd poruší princíp lojálnej spolupráce, ak túto nejasnosť využije na negovanie účinku smernice. Naopak podľa žalovanej, naplní ho vtedy, ak „dotvorí“ chýbajúci detail (dĺžku obdobia) tak, aby systém fungoval v súlade so smernicou, preto ak umožňuje výklad, že „obdobie šiestich mesiacov“ je referenčné obdobie, súd je povinný tento výklad zvoliť, pretože tým zabezpečí súlad so smernicou (ktorá referenčné obdobie vyžaduje). Odmietnutie tohto výkladu by bolo porušením povinnosti súdu, a to aj s akcentom na zákaz non liquet. V zmysle rozsudku SDEÚ vo veci J., C-282/10 (z 24. 1. 2012) súd má povinnosť ísť až na hranicu možného výkladu, aby zabezpečil súlad (bod 27): „...vnútroštátne súdy musia pri zohľadnení vnútroštátneho práva ako celku a pri uplatnení výkladových metód, ktoré toto právo uznáva, urobiť všetko, čo je v ich právomoci, aby zabezpečili plnú účinnosť dotknutej smernice a dospeli k riešeniu, ktoré je v súlade s jej účelom.“ Žalovaná akcentovala, že smernica predpokladá referenčné obdobie, dokonca umožňuje v prípade protipožiarnych služieb odchýlku, čo sa týka jeho dĺžky. predpokladá priemerovanie týždenného pracovného času v , pretože stanovuje delegovanú pôsobnosť z. č. . Tvrdenie žalobcu o tom, že až novelou zákona došlo k prevzatiu referenčného obdobia je podľa žalovanej logický klam. Podľa žalovanej je potrebné zohľadniť veľa voľna príslušníkov HaZZ a zároveň podľa žalovanej žalobca žiadnu skutočnú ujmu nepreukázal, žalobca sa dovoláva „nedostatku referenčného obdobia“ zneužívajúcim spôsobom, pretože roky profitoval zo systému, ktorý toto obdobie fakticky používal. Súd má povinnosť takémuto zneužitiu zabrániť. Podľa žalovanej ak bolo referenčné obdobie prevzaté do právneho poriadku Slovenskej republiky, jeho dĺžka je 6-mesačná (nie jednomesačná), a to v zmysle lex specialis , autentického výkladu zákonodarcu (Dôvodová správa 2024), eurokonformného výkladu, systematiky zákona, delegovanej pôsobnosti , kolektívneho vyjednávania, zavedenej administratívnej praxe, ochrany verejného záujmu, rôznorodej súdnej praxe a logiky „nulovania“. Ak nebolo referenčné obdobie prevzaté do právneho poriadku Slovenskej republiky (išlo by o medzeru v práve), jeho dĺžka je takisto šesťmesačná, a to v zmysle princípu právnej istoty a predvídateľnosti, zákazu retroaktivity zmeny pravidiel, objektívnej reality, systému SAP a „nulovaniu“, analógie iuris (koherentnosť s políciou/ vojskom), equity, sezónnosti práce hasičov, predchádzaniu absurdným výsledkom, doktríne free law- findings, smernici EÚ ako vodítku. Podľa žalovanej sa žalobca snaží presvedčiť súd, že je len nejaké „organizačné ustanovenie bez obsahu“, no toto ustanovenie v spojení s kolektívnymi zmluvami tvorí kompletnú a funkčnú transpozíciu. Podľa žalovanej v Hasičskom a záchrannom zbore existovali v rokoch 2021 – 2024 platné Kolektívne zmluvy vyššieho stupňa (KZVS). Tieto zmluvy obsahovali ustanovenia o dodatkovom voľne a o režime práce, ktoré boli naviazané na kalendárne polroky. Ak žalobca čerpal voľno podľa KZVS (čo priznáva v žalobe, kde spomína dovolenky a voľno), tak fakticky akceptoval, že jeho pracovný režim je regulovaný touto kombináciou Zákona () a Kolektívnej zmluvy a zároveň čerpaním tohto voľna naplnil účel smernice. Žalovaná poukázala na rozdielnosť pojmov uvedených v a (služobný čas vs. rozvrh služieb), tvrdenie, že „rozvrhnutie na 6 mesiacov“ znamená „referenčné obdobie 6 mesiacov“, je logický výklad. Podľa žalovanej to, že „žalobca odpracoval viac než 48 hodín“ je len tvrdenie, avšak nejde o dostatočný opis rozhodných skutočností. Žalobca nikdy neuviedol koľko hodín, v ktorom sedemdňovom období odpracoval. Čo sa týka 1-mesačných období, výpočty žalobcu sú nesprávne. Z účastníckeho výsluchu žalobcu vyplynulo, že niektoré časové úseky, ktoré zarátaval ako pracovný čas boli časom odpočinku, t.j. 556 h. 55 min., ktoré žalobca nesprávne zarátal k svojmu pracovnému času. Súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci (pojem pracovný čas a dĺžka referenčného obdobia) a v dôsledku toho nedokázal správne vyhodnotiť skutkový stav veci. Žalovaná mala odôvodnenie napadnutého rozsudku za nepresvedčivé a celkom nepreskúmateľné.

5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu poukázal na to, že predmetom konania nie je abstraktné posudzovanie kvality transpozície smernice 2003/88/ES do vnútroštátneho práva, ale konkrétne posúdenie toho, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu jeho individuálneho práva vyplývajúceho z / smernice, teda či jeho priemerný týždenný pracovný čas presahoval hranicu 48 hodín. Žalovaná ďalej tvrdila, že ustanovenie predstavuje referenčné obdobie v zmysle smernice a že súd bol povinný tento výklad prijať prostredníctvom eurokonformného výkladu, ten ale podľa žalobcu nemôže nahrádzať absenciu jasnej a určitej právnej úpravy. Ak by referenčné obdobie bolo v právnom poriadku skutočne zakotvené spôsobom požadovaným právom EÚ, nebolo by potrebné ho spätne konštruovať kombináciou rôznych ustanovení , a

pod. ani ho dodatočne „dovysvetľovať“ prostredníctvom súdneho výkladu. Požiadavka žalovanej, aby súd absentujúce prvky právnej úpravy dopĺňal výkladom, implicitne potvrdzuje, že právna úprava nespĺňa štandardy kladené na riadnu transpozíciu smernice, najmä pokiaľ ide o jej jasnosť, presnosť a určitosť. Žalovaná nemôže súčasne tvrdiť existenciu riadnej transpozície a zároveň požadovať jej dotvorenie súdnym výkladom. Úlohou súdu je aplikovať právo, prípadne ho vykladať v medziach daných jeho textom a účelom. Žalobca akcentoval, že samotná žalovaná v obdobných konaniach pristupovala k určovaniu tzv. referenčného obdobia rozdielne, pôvodne ho vôbec neaplikovala, následne vychádzala zo štvormesačného obdobia a až následne zo šesťmesačného obdobia, ktoré sa snaží spätne prezentovať ako jednoznačný zákonný štandard. Žalobcova ujma je daná, pretože došlo k prekročeniu limitov garantovaných smernicou, ujma spočíva už v samotnom odňatí času na odpočinok a regeneráciu, ktorý mal byť pracovníkovi garantovaný. Podstatou zásahu nie je až jeho následný konkrétny prejav na zdraví alebo rodinnom živote pracovníka, ale samotné porušenie limitu, ktorý má takýmto následkom predchádzať. Žalobca akcentoval, že skutočnosť, že žalobcovi bolo poskytované voľno, sama o sebe nijako nevyvracia porušenie práva Európskej únie. Smernica 2003/88/ES neupravuje poskytovanie voľna ako prostriedok na kompenzáciu prekračovania maximálneho pracovného času. Jej účelom je naopak takémuto prekračovaniu predchádzať prostredníctvom záväzného limitu 48 hodín týždenne. Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.

6. Ďalšie vyjadrenia neboli v odvolacom konaní podané.

7. Rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (II.) nebol odvolaním napadnutý, v tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť v zmysle a nebol predmetom odvolacieho prieskumu.

8. Vo vzťahu k ostatným častiam rozsudku (napadnutému vyhovujúcemu výroku I. a tiež závislému výroku o trovách konania III.) Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas ( ), oprávnenou osobou (§ až 361 ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§ až 358 ), bez nariadenia pojednávania ( a contrario ), v rozsahu vyplývajúcom z , z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov (, , , , , a ) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

9. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 11.6.2026 o 10:00 hod. v pojednávacej miestnosti č. 210/ II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade .

10. Odvolací dôvod podľa je naplnený vtedy, ak súd konal napriek tomu, že neboli splnené procesné podmienky. Ide o podmienky, za ktorých súd môže konať a rozhodovať. Ide tu o vecné procesné podmienky (kvalifikovaný spôsob začatia konania, t.j. v sporovom konaní žaloba, splnenie poplatkovej povinnosti), podmienky na strane súdu (právomoc, príslušnosť), procesné podmienky strán sporu (procesná subjektivita procesná spôsobilosť, prípadné povinné zastúpenie advokátom) a tzv. negatívne procesné podmienky (prekážka začatého konania, prekážka rozsúdenej veci). Skúmanie týchto procesných podmienok je úradnou povinnosťou súdu počas celého konania. Výnimkou je skúmanie splnenia podmienky všeobecnej miestnej príslušnosti a osobitnej miestnej príslušnosti danej na výber, ktorú súd skúmal len na námietku žalovaného pri prvom procesnom úkone, ktorý mu patrí. Nedostatky niektorých procesných podmienok sú neodstrániteľné a prítomnosť takéhoto nedostatku bráni súdu v konaní a rozhodovaní, čo vedie k zastaveniu konania. V ostatných prípadoch je povinnosťou súdu nedostatok procesnej podmienky odstrániť. Vadou predpokladanou v tak trpí konanie v prípade, keď súd vec prejednal a rozhodol napriek vyššie naznačeným nedostatkom. V prípade namietaného nedostatku príslušnosti súdu, o vadu konania v podobe nedostatku príslušnosti súdu pôjde iba v prípade, keď v konaní neboli dodržané ustanovenia o vecnej príslušnosti, osobitnej i výlučnej miestnej príslušnosti alebo o kauzálnej príslušnosti.)

11. Odvolací dôvod podľa je naplnený, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým sa strane sporu znemožní realizácia jej procesných práv, priznaných jej v súdnom konaní za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Medzi tieto procesné práva patria v zmysle judikatúry najvyššieho

súdu napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom, právo nazerať do spisu a robiť si z neho výpisky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, právo byť predvolaný na súdne pojednávanie, právo strany konať pred súdom vo svojom materinskom jazyku, alebo v jazyku, ktorému rozumie, právo na to, aby bol strane rozsudok doručený do vlastných rúk. K odňatiu možnosti pred súdom konať dochádza tiež vtedy, keď súd nedostatočne odôvodní svoje rozhodnutie, t.j. že dôvody rozhodnutia nespĺňajú požiadavky kladené ustanovením , . Naopak medzi tieto práva nepatrí právo strany sporu na to, aby súd akceptoval jej procesné návrhy, aby súd rozhodol v súlade s predstavami strany sporu, alebo aby súd odôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu. Pri tomto odvolacom dôvode musí intenzita zásahu do procesných práv strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu dosahovať mieru porušenia práva na spravodlivý proces.

12. Odvolací dôvod podľa je naplnený, ak má konanie vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacími dôvodmi nie je len nesprávne či neúplné zistenie skutkového stavu či nesprávne právne posúdenie veci. Rovnako je podstatný aj správny procesný postup súdu v konaní, teda dodržanie všetkých procesnoprávnych predpisov. Inou vadou treba rozumieť práve nedodržanie predpísaných postupov. V praxi môže ísť o postup súdu pri dokazovaní (svedok nebol poučený, dôkaz listinou nebol prevedený v súlade so zákonom), poučenie subjektov, posúdenie procesných otázok (strane nebola doručená písomnosť). Takéto vady považujeme za odvolací dôvod vtedy, ak mohli spôsobiť nesprávne rozhodnutie vo veci, čo je otázkou posúdenia súdu v každom konkrétnom prípade. Súd môže vyvodiť i záver, že napriek existencii vady v konaní, takýto postup nemohol mať vplyv na správnosť rozhodnutia.

13. Odvolací dôvod podľa je v súdnej praxi daný vtedy, ak súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, k čomu je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy účastníkmi konania, najmä súd nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a nevykoná ani dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré boli už preukázané iným spôsobom alebo založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Neúplné zistenie skutkového stavu je odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť. Iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v spore spôsobilým odvolacím dôvodom. Zároveň musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.

14. Odvolací dôvod podľa je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s , , alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z a , pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

15. Odvolací dôvod podľa je daný vtedy, ak strana oprávnene uplatní nové dôkazné prostriedky za splnenia podmienok upravených (novoty v odvolacom konaní), z ktorých vyplynie skutkový stav, ktorý je v zrejmom rozpore so zisteným skutkovým stavom tvoriaci základ napadnutého rozhodnutia, teda je zrejmé, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav, ktorý ako základ rozhodnutia neobstojí. Podľa prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, ak sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

16. Odvolací dôvod podľa je naplnený pri mylnej aplikácii právnych predpisov súdom na zistený skutkový stav, ktorá situácia nastáva v prípade, ak bol použitý iný právny predpis, než ktorý mal súd správne použiť alebo bol aplikovaný síce správny právny predpis, ale tento bol nesprávne interpretovaný, prípadne bol na zistený skutkový stav nesprávne aplikovaný, keď súd vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu.

17. Žalovaná svojimi odvolacími námietkami nastolila predmetom odvolacieho prieskumu otázku transpozície smernice a jej výkladu, otázku nerovnomerného rozvrhnutia služobného času a s tým späté vymedzenie referenčného obdobia, otázku naplnenia podmienok pre priznanie práva na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu porušenia únijného práva.

18. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu prvej inštancie v intenciách uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok žalovanej uvedených v podanom odvolaní uvádza, že argumentácia žalovanej je nesprávna, pretože zamieňa povinnosť eurokonformného výkladu s právomocou súdu vytvárať nové normatívne pravidlá. Judikatúra Súdneho dvora EÚ (vrátane rozsudkov G. H. a D.; I. J.) zaväzuje vnútroštátny súd vykladať vnútroštátne právo v súlade so smernicou len v rozsahu, v akom to umožňuje text, účel a systematika vnútroštátnej právnej úpravy. Ak neustanovuje, že šesťmesačné obdobie predstavuje referenčné obdobie na účely posudzovania priemerného týždenného služobného času, súd nemôže tento podstatný normatívny prvok do zákona dopĺňať bez toho, aby prekročil hranice výkladu a vstúpil do sféry zákonodarnej činnosti. Práve naopak, rešpektovanie princípu deľby moci vyžaduje, aby súd aplikoval právo v jeho existujúcej podobe a nenahrádzal činnosť zákonodarcu tam, kde právna úprava určitý mechanizmus výslovne neupravuje. Povinnosť zabezpečiť riadnu a jednoznačnú transpozíciu smernice zaťažuje predovšetkým členský štát prostredníctvom jeho zákonodarnej činnosti, nie súdy prostredníctvom dotvárania chýbajúcich zákonných ustanovení. Ak by súd prijal výklad presadzovaný žalovanou, fakticky by do právnej úpravy vložil nový obsah, ktorý z jej znenia nevyplýva, čím by prekročil medze eurokonformného výkladu a dostal by sa do rozporu s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej povinnosť konformného výkladu nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem ani pre vytváranie právnych noriem, ktoré vnútroštátny zákon neobsahuje. Navyše, ak by bolo možné absenciu podstatných prvkov transpozície nahrádzať výlučne súdnym výkladom, poprel by sa samotný význam požiadavky právnej istoty a predvídateľnosti práva. Adresáti právnych noriem musia byť schopní zo zákona zistiť rozsah svojich práv a povinností bez toho, aby boli odkázaní na následné dotváranie zákonného textu súdom. Z uvedených dôvodov nemožno súhlasiť s tvrdením žalovanej, že súd je povinný určiť šesťmesačné obdobie uvedené v za referenčné obdobie len preto, že takýto inštitút predpokladá smernica. Takýto záver nemá dostatočnú oporu vo vnútroštátnom právnom predpise a predstavoval by neprípustné dopĺňanie zákona súdnou mocou pod zámienkou eurokonformného výkladu.

19. K tvrdenému významu kolektívnych zmlúv a čerpania voľna pre posúdenie súladu právnej úpravy so smernicou odvolací súd uvádza, že samotné čerpanie dodatkového voľna alebo dovolenky zo strany žalobcu nemožno považovať za akceptáciu právneho názoru žalovanej o existencii referenčného obdobia podľa smernice. Čerpanie voľna predstavuje výkon práva vyplývajúceho zo služobno-právneho vzťahu a z kolektívnej zmluvy, nie prejav vôle smerujúci k uznaniu určitého právneho režimu alebo k vzdaniu sa práv vyplývajúcich z právnych predpisov Európskej únie. Zo skutočnosti, že žalobca čerpal voľno, preto nemožno vyvodzovať jeho súhlas s interpretáciou žalovanej ani uznanie toho, že vnútroštátna právna úprava bola v súlade so smernicou. Rovnako nemožno súhlasiť s tvrdením, že existencia ustanovení kolektívnej zmluvy naviazaných na kalendárne polroky automaticky preukazuje existenciu referenčného obdobia v zmysle smernice. Skutočnosť, že určitý nárok alebo organizačné opatrenie je viazané na polročné obdobie, ešte neznamená, že ide o referenčné obdobie určené na výpočet priemerného týždenného pracovného času podľa požiadaviek smernice. Ďalej je potrebné zdôrazniť, že kolektívna zmluva nemôže nahrádzať zákonnú úpravu tam, kde zákon požadovaný mechanizmus neobsahuje alebo ho neupravuje dostatočne určito. Kolektívna zmluva je normatívny akt nižšej právnej sily, ktorý môže konkretizovať alebo rozvíjať zákonnú úpravu v medziach zákona, nemôže však vytvárať zákonné predpoklady, ktoré zákon sám neustanovil. Ak teda explicitne neupravuje referenčné obdobie na účely priemerného posudzovania služobného času, jeho existenciu nemožno odvodiť len z ustanovení kolektívnej zmluvy upravujúcich čerpanie voľna alebo organizáciu služby v polročných intervaloch. Navyše, tvrdenie žalovanej, že čerpaním dodatkového voľna bol „naplnený účel smernice“, je právne neudržateľné. Účelom smernice nie je poskytnúť určitý objem voľna

bez ohľadu na organizáciu pracovného času, ale zabezpečiť účinnú ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov prostredníctvom dodržiavania minimálnych dôb odpočinku a maximálneho priemerného týždenného pracovného času.

20. Žalovaná ďalej poukazovala na to, že smernica bola do právneho poriadku SR transponovaná správne, pretože v určuje delegovanú pôsobnosť niektorých ustanovení , konkrétne i a . Odvolací súd poukazuje na to, že táto námietka žalovanej je nedôvodná. Smernica 2003/88/ES je uvedená v Zozname preberaných právne záväzných aktov Európskej únie, ktorý je prílohou č. 4 od 1.1.2006. Podľa sa na služobný pomer príslušníkov použije primerane , ktorý znie: „Priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín“. Z ustanovení nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času. V posudzovanej veci sa jedná o pohotovosť na pracovisku, ktorá je v upravená nasledovne: „Čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas“. Ustanovenie však primerané použitie odkazom na neuvádza. Z vyplýva, že ak počas služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej služby, až takáto situácia je považovaná za štátnu službu nadčas. Za uvedeného stavu, z dôvodu nesprávnej transpozície smernice do , žalobca nemal možnosť požadovať od zamestnávateľa dodržiavanie požiadaviek upravených ustanoveniami smernice. Na služobný pomer žalobcu sa vzťahuje právna úprava , preto porušenie právnej normy vyplývajúcej z unijného práva zaťažuje žalovanú. Z uvedeného vyplýva, že nepovažuje za súčasť týždenného pracovného času služobnú pohotovosť hasičov, a v dôsledku toho dochádza k pravidelnému prekračovaniu vymedzeného maximálneho týždenného pracovného času.

21. Pokiaľ v tomto smere žalovaná predostrela námietku zohľadnenia nerovnomerného rozvrhnutia služobného času v referenčnom období 6 mesiacov, odvolací súd udáva, že smernica umožnila členským štátom stanoviť pre uplatnenie článku 6 referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace (/). Je však nutné si uvedomiť, že na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatniť, bolo nevyhnutné ho prevziať do právneho poriadku Slovenskej republiky, čo sa však nestalo. Ustanovenia sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice. Vzhľadom na uvedené, námietku žalovanej o zisťovaní splnenia podmienok v rámci 6-mesačného referenčného obdobia je nutné hodnotiť ako nedôvodnú, nakoľko ustanovenie o referenčnom období, súvisiacom s maximálnou výmerou týždenného pracovného času, nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky riadne prevzaté, preto sa žalovaná nemôže dovolávať jeho aplikácie, a z tohto dôvodu sú pre tento spor irelevantné prepočty maximálneho limitu 48-hodín priemerného pracovného týždňa v uvedených referenčných obdobiach, či už jednomesačného alebo šesťmesačného referenčného obdobia, ktoré uvádzali strany sporu v tomto konaní, preto je zároveň nedôvodná námietka žalovanej, čo mal/nemal v tomto prepočte súd zohľadniť. Odvolací súd uzatvára, vychádzajúc zo žalobcom reálne odpracovaných hodín v rozhodnom období vrátane hodín jeho služobnej pohotovosti, že v žalobcovom prípade pravidelne dochádzalo k prekročeniu maximálneho priemerného 48 hod. týždenného pracovného času v žalovanom období. Žalovaná zároveň v tejto súvislosti poukazovala na rozdielnosť pojmov uvedených v a (služobný čas vs. rozvrh služieb), a akcentovala, že „rozvrhnutie na 6 mesiacov“ znamená „referenčné obdobie 6 mesiacov“. K tomuto tvrdeniu odvolací súd uvádza, že skutočnosť, že v používa pojem „služobný čas“ a v pojem „rozvrh služieb“, sama osebe nepreukazuje, že zákonodarca zamýšľal zaviesť referenčné obdobie v zmysle smernice o pracovnom čase. Ide o dva odlišné pojmy, ktoré plnia odlišné funkcie v rámci organizácie služby. Z ich jazykového rozlíšenia však nemožno bez ďalšieho vyvodiť existenciu právneho inštitútu, ktorý zákon výslovne neupravuje.

22. Odvolací súd má za preukázaný základ nároku žalobcu, pretože nerešpektovaním / smernice v rozsahu prekročenia limitu 48 hodín priemerného týždenného pracovného času žalobcovi vznikla nemajetková ujma, ktorú súd právne posúdil podľa právnej úpravy nemajetkovej ujmy v a nasl. . Má za preukázané, že u žalobcu k prekročeniu maximálneho limitu 48 hodín priemerného pracovného týždňa došlo. V príčinnej súvislosti s nerešpektovaním / smernice tak vznikla žalobcovi nemajetková ujma, porušením práva na ochranu zdravia, práva na

najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci, práva na realizáciu súkromného rodinného života. Žalobca preukázal výpisom zo systému SAP (pozn. odvol. súdu: tento samotný výpis žalovaná nerozporovala), že v žalovanom období od 3/2022 do 10/2024 opakovane dochádzalo k presahu maximálneho limitu 48-hodín priemerného pracovného týždňa. Tento stav bol v príčinnej súvislosti s nemajetkovou ujmou, ktorú žalobca utrpel. Nemajetková ujma žalobcovi vznikla tým, že prekročením limitu 48-hodinového priemerného pracovného týždňa boli trvalo, permanentne porušované práva žalobcu na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, na primeraný odpočinok po práci, ktorá je vzhľadom na povahu výkonu práce hasiča psychicky aj fyzicky náročná, na ochranu zdravia, žalobcovi bolo skracované právo na odpočinok a realizáciu súkromného a rodinného života. Aj podľa odvolacieho súdu porušením práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času utrpel žalobca nemajetkovú ujmu, ktorá spočíva v zásahu do prirodzených práv žalobcu na ochranu zdravia a na primeraný odpočinok po práci, ktorá je vzhľadom na povahu práce hasiča psychicky aj fyzicky náročná. Odvolací súd má za to, že všeobecné okolnosti, za ktorých k porušeniu práva Európskej únie došlo, ktoré aj ESD v rozhodnutí vo veci C-429/09 F. považoval za vážne, zakladajú v spojitosti s objektom zásahu (vnútorné prežívanie dôsledkov nerešpektovania limitu pracovného času žalobcom), intenzitou porušenia (týždenný pracovný čas žalobcu presiahol opakovane nad rámec 48 hodín) a jeho trvaním (v posudzovanom období vyše 2 rokov pred podaním žaloby), potrebu odškodniť tým vzniknutú ujmu peňažnou náhradou.

23. Námietky žalovanej nie sú podľa odvolacieho súdu dôvodné, preto súd podľa , potvrdil rozsudok v napadnutých výrokoch ako vecne správny.

24. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s , preto v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej, ktorá nemala úspech v odvolacom konaní. Odvolací súd nevzhliadol dôvody osobitného zreteľa na aplikáciu .

25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0. ( druhá veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej pomoci ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).