Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

CA-12C/29/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Šuleka a JUDr. Jany Vargovej, v spore žalobcu: A. B., nar. X.X.XXXX, XXX XX C. D. C. E. XXX, právne zast. Advokátskou kanceláriou MAJCHRÁK & MAJCHRÁK, advokáti, s.r.o., 023 05 Nová Bystrica č. 850, pracovisko Fraňa Kráľa č. 2080, 022 01 Čadca, IČO: 36 416 525, proti žalovaným: 1/ F. G., nar. XX.X.XXXX, XXX XX C. D. C. E. XXXX, 2/ F. G., H. I., nar. XX.X.XXXX, XXX XX C. D. C. E. XXXX, 3/ J. F. G., I., nar. XX.X.XXXX, XXX XX C. D. C. E. XXXX, 4/ I. G., nar. X.XX.XXXX, XXX XX C. D. C. E. XXXX, žalovaní v rade 1/ až 4/ všetci právne zastúpení Advokátskou kanceláriou JUDr. Stopka, JUDr. Cisarík, s.r.o., Potočná č. 2835/1A, 022 01 Čadca, IČO: 36 866 849, o vypratanie nehnuteľnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. -183 zo dňa 1.10.2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok prvoinštančného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovaným 1/ - 4/ p r i z n á v a vo vzťahu k žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalobu zamietol a žalovaným 1/ až 4/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V dôvodoch rozhodnutia v bode 17. poukázal na právnu úpravu, ktorú na vec aplikoval. V bode 18. uviedol, že z vykonaného dokazovania mal súd preukázané ku dňu rozhodovania je formálne evidované vlastnícke právo žalobcu k parcele CKN 15/9 – orná pôda o výmere 15 m2, ktorá je evidovaná na LV č. XXXX k.ú. C. D. C.. Predmetnú nehnuteľnosť nadobudol podľa výpisu listu vlastníctva titulom darovacej zmluvy V 3278/2000 zo dňa 14.9.2020. Podľa informácie na liste vlastníctva v roku 2022 došlo k zápisu geometrického plánu č. 316/2021 R 12/2022 (pozn. súdu v tomto roku došlo aj k vytvoreniu parcely CKN 15/9). Žalovaní v rade 1/ až 4/ sú podieloví spoluvlastníci parcely susediacej parcely, a to CKN 15/5 – zastavaná plocha a nádvorie o výmere 367 m2, ktorá nehnuteľnosť je evidovaná na LV č. XXXX k.ú. C. D. C.. Žalovaní v rade 1/ a 2/ nadobudli nehnuteľnosť darovacou zmluvou č. RI 397/84 – 8/85 a žalovaní v rade 3/ a 4/ darovacou zmluvou V 3554/2011 zo dňa 24.10.2011 – 620/2011. Na tejto parcele je postavený rodinný dom aktuálne vo vlastníctve žalovaných v rade 1/ až 4/, ktorého vlastnícke právo vyplýva z listu vlastníctva č. XXXX k.ú. C. D. C.. V tomto smere preto svedčala žalobcovi aktívna legitimácia na podanie žaloby, pričom súd vychádzal ku dňu podania žaloby z ust. § 70 katastrálneho zákona. Žalovaní podľa tvrdení žalobcu mu zabrali časť jemu patriacemu pozemku, ktorý prestavoval práve parcelu CKN 15/9, tým bola preto daná ich pasívna vecná legitimácia v danom spore. Súd primárne zdôrazňuje, že pre úspešnosť žaloby podľa je podmienkou preukázať vlastnícke právo (podľa ), alebo oprávnenú držbu ( Občianskeho

zákonníka). Vo vzťahu k posúdeniu uplatneného nároku žalobcom podľa ust. § 126 Obč. zák., súd vzhľadom na obranu žalovaných v rade 1/ až 4/ prezentovanú prostredníctvom právneho zástupcu nevyhnutne musel predbežne vyriešiť otázku oprávnenosti držby sporného pozemku žalovanými z hľadísk cit. ust. § 123 a nasl. Obč. zák. Dospel k jednoznačným záverom o existencii dlhodobej, nikým nerušenej, dobromyseľnej oprávnenej držbe sporného pozemku žalovanými od roku 1984 minimálne do roku 2001. Pokiaľ právny zástupca žalobcu poukazoval na to, že žaloba o určenie vlastníckeho práva k tejto parcele CKN 15/9 nebola podaná, v tomto smere súd uviedol, že žalobca o podanej žalobe vedomosť nemal (nebola mu doručená) z dôvodu, že konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktoré bolo vedené pod sp. zn. , bolo zastavené. Túto skutočnosť mal súd preukázanú z úradnej činnosti súdu ako i z priamej citácie rozhodnutia na pojednávaní zo strany právneho zástupcu žalovaných. Je nepochybné a stranami sporu tiež nesporné, že obe strany sporu (aj ich predchodcovia) nadobudli pozemky od právnej predchodkyne a to K. I., ktorá bola pôvodnou vlastníčkou parcely KN 15/1 o výmere 1236 m2, ktorá bola zapísaná na LV č. XXXX. Z tejto parcely podľa geometrického plánu č. 244-41-482/84 bola vyčlenená parcela KN 15/5 v prospech žalovaných v rade 1/ a 2/ a parcela KN 15/4 v prospech L. A. a manželky A.. Zostatok parcely bol ponechaný v prospech K. I.. Darovacou zmluvou (č.l. 71) bola parcela 15/5 darovaná F. a F. G. od darkyne K. I. (matky F. G.) na výstavbu rodinného domu. Zostatok parcely v rozsahu 690 m2 bol ponechaný K. I.. Zmluva bola registrovaná pod RI 397/84 (č.l. 132 spisu). Okresná poľnohospodárska správa v Čadci listom z 13.6.1984 udelila súhlas s vydaním parcely 15/1 pod výstavbu rodinného domu a MNV v Krásne nad Kysucu odporučil vyňatie listom z 1.6.1984 (č.l. 73) a rovnako tento orgán vydal stavebné povolenie žalovaným v rade 1/ a 2/ na výstavbu rodinného domu na parcele 15/5 dňa 5.5.1985 (č.l. 24 spisu). Žalobca v spore predložil geometrický plán č. 316/2021 (č.l. 172) ktorým preukázal, že parcela, ktorej vypratania sa domáha CKN č. 15/9, vznikla z parcely č. 15/1 – ktorá v stave pred rozdelením mala 492 m2 a rozdelením vznikli parcely 15/1 – o výmere 477 m2 a 15/9 o výmere 15 m2. Súd mal v spore preukázané že spoločná právna predchodkyňa strán sporu (pôvodná vlastníčka) K. I. uviedla, že počas obdobia komunizmu mohla previesť len 400 m2 po stavbu, avšak ona reálne darovala svojej dcére a zaťovi väčšiu záhradu cca 600 m2, ktorú záhradu si títo oplotili a postavili rodinný dom a teda vydelila viac v prospech žalovaných. Toto jej tvrdenie bolo uvedené v čestnom prehlásení, ale súčasne toto potvrdila svedkyňa i vo výsluchu na mieste samom. Uviedla, že ona podelila svoje dve dcéry, oplotenie stavala spoločne so svojim zaťom – žalovaným v rade 1/ a dcérou niekedy v roku 1985. Žalobca a ani jeho matka (rovnako ako žalovaná v rade 2/ dcéra svedkyne), ktorá nehnuteľnosť vlastnila pôvodne, na tomto pozemku nehospodárili, nikto sa žalovaným do úžitku netlačil. Uviedla, až teraz robí žalobca jej vnuk rozbroje. Vo vzťahu k uvedenému súd uviedol, že prijatý v roku 1964 hoc rešpektoval delenie vlastníctva na druhy, celkom jednoznačne uprednostňoval socialistické vlastníctvo ako základ, z ktorého sa odvodzujú ostatné druhy vlastníctva. Tomuto potom zodpovedalo i obmedzenie vlastníctva vo vzťahu k nehnuteľnostiam, domom, pozemkom pričom súd poukázal na ust. platné v roku 1984, kedy sa mohla prevádzať parcela maximálne do výmery 800 m2. Výmera pozemku prenechaného na výstavbu rodinného domčeka alebo na výstavbu rekreačnej chaty sa určovala podľa územného plánu alebo územného rozhodnutia. V tomto smere preto súd mal zato, že tvrdenia svedkyne a pôvodnej vlastníčky parcely KN č. 15/1 o tom, že nemohla previesť na žalovaných pre účely výstavby rodinného domu viac ako 400 m2 zodpovedali vtedajšej spoločenskej situácii a zákonnej úprave a z titulu obmedzení nemohla previesť viac. Z ohliadky na mieste samom (tiež aj fotografií) mal súd tiež preukázané, že predmetná parcela, ktorá tvorí predmet sporu sa nachádza priamo v záhrade žalovaných za plotom, je pokrytá kríkmi a krovinami dlhoročne vzhľadom na výšku ich vzrastu. V danom prípade však žalovaní na podklade stanoviska vlastníčky nehnuteľnosti – pôvodnej, ktorá bola matkou žalovanej v rade 1/ a ktorá sama určila, kade bude prebiehať oplotenie s prihliadnutím k stanovisku právnej predchodkyne K. I., že chcela previesť žalovaným v rade 1/ a 2/ viac ako iba 400 m2, vstúpili žalovaní v rade 1/ a 2/ do držby a úžitku najneskôr už v roku 1985, kedy vybudovali oplotenie za súhlasu matky žalovanej v rade 2/. Oplotenie a predmetnú nehnuteľnosť držali v dobrej viere nikým nerušení. Žalovaní v rade 3/ a 4/ nadobudli nehnuteľnosť až v roku 2011 (časť od žalovaných v rade 1/ a 2/ nič to nemení na tom, že aj títo nehnuteľnosť už užívali v stave ako ich rodičia a ich právni predchodcovia. Ak je vôľa a úmysel účastníkov ústnej dohody jasný a smerujúci k prevodu vlastníctva určitej veci, tak niet dôvodu, aby len pre nedostatok formy takejto dohody bola prekážkou nadobúdajúcemu držiteľovi veci, aby nakladal s ňou ako so svojou alebo s vlastnou a bol dobromyseľný so zreteľom na všetky okolnosti, že mu patrí, tobôž keď si už ani pôvodný vlastník nemyslel, že patrí jemu a išlo o prevod medzi blízkymi osobami, rodinnými príslušníkmi dcérou a matkou. Rovnako tak mal súd preukázané z tvrdení nielen žalovaných ale i svedkyne I., že žalobca a ani jeho matka – dcéra svedkyne I. spornú nehnuteľnosť nikdy neužívali. Na podklade predloženej darovacej zmluvy z 24.4.2001 mal súd preukázané, že K.

I. darovala svojej dcére K. B. (pozn. súdu matke žalobcu), nehnuteľnosti okrem iného aj parcelu KN 15/1 o výmere 690 m2. Pokiaľ nadobudla právna predchodkyňa žalobcu nehnuteľnosť v roku 2001, nenadobudla nehnuteľnosť v rozsahu formálne zapísanom na liste vlastníctva, ale v menšom, nakoľko jej právna predchodkyňa svojím konaním vydelila nehnuteľnosť vo väčšom rozsahu pre žalovaných, tým priamo akceptovala vlastnícke právo žalovaných a títo nadobudli nehnuteľnosť vydržaním. Do držby a úžitku vstúpili už v roku 1984, resp. k spornej časti v roku 1985 vybudovaním oplotenia za súhlasného stanoviska K. I. a nehnuteľnosť v stave, tak ako im bola nielen písomne prevedená darovacou zmluvou, ale následne i reálne vydelená vlastníčkou nehnuteľnosti držali nerušene v dobrej viere, že im patrí. Ak k takejto kvalite držby pribudne čas (desať rokov, pokiaľ ide o nehnuteľnosť), stáva sa takýto držiteľ takejto veci zo zákona jej vlastníkom. Existencia formálneho zápisu vlastníckeho práva žalobcu v príslušnom katastri nehnuteľností sama o sebe nepreukazuje existenciu jeho materiálneho vecného práva k spornej nehnuteľnosti a i v zmysle cit. ust. § 70 ods. 1 katastrálneho zákona je hodnoverným údajom katastra len ak sa nepreukáže opak. Žalobca očividne vychádzal pri podaní žaloby na súd výlučne len z daného formálneho základu svojho práva, ktoré vychádzalo z formálneho zápisu podporeného vyhotoveným geometrickým plánom, ktorý si nechal vyhotoviť, pričom vzhľadom na výpoveď svedkyne K. B. (matky žalobcu), ktorá uviedla nepriateľský vzťah k samotným žalovaným, mal súd za to, že vyhlásenie o skutočnostiach o existencii vlastníckeho práva má byť založené na pravdivom základe a nemôže závisieť od prechodných osobných sympatií či antipatií k oprávnenej osobe. Nepriateľský vzťah bol medzi rodinou nielen na ohliadke ale i v rámci vyjadrení evidentný. Vo vzťahu k námietke žalobcu prezentovanej právnym zástupcom, že žalovaným chýba titul na nadobudnutie vlastníckeho práva, súd poukázal, že v zmysle rozhodnutia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 13.5.2024 uverejneného pod sp. zn. je právny titul len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto nedostatok právneho titulu pre účely vydržania sám osebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby. Rozhodujúce vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie. Zo záverov veľkého senátu vyplýva, že nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním možno aj na základe ústnej kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností. Nezáleží na tom, že v predmetnom období právne predpisy vyžadovali písomnú formu tohto právneho úkonu a dokonca aj jeho registráciu. Súd na podklade vykonaného dokazovania dospel k záveru, že na strane žalobcu nie je daná aktívna legitimácia, hoc je formálne v príslušnom katastri zapísaný proti žalovaným ako oprávneným držiteľom spornej parcely CKN 15/9 v zmysle cit. ust. a nasl. Obč. zák. Preto žalobu žalobcu vzhľadom na nedostatok existencie tzv. aktívnej vecnej legitimácie v spore, ako nedôvodnú zamietol. V spore boli úspešní žalovaní a preto im podľa v spojení s ust. priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalobcovi. O konkrétnej sume/výške rozhodne po právoplatnosti rozsudku v zákonnej lehote poverený súdny úradník.

2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu v zákonnej lehote doručil odvolanie žalobca. V podanom odvolaní uviedol, že predmetom súdneho konania, po zmene žaloby, bolo vypratanie nehnuteľnosti – pozemku par.č. 15/9 o výmere 15 m2 (ďalej len „sporný pozemok/nehnuteľnosť”). Podmienky úspešnosti žaloby v takomto konaní sú : - preukázanie vlastníctva k veci žalobcu, - neoprávnenosť užívania veci (pozemku) žalovanými. Obe podmienky boli v konaní bez akýchkoľvek pochybností splnené, pretože :

- ako žalobca som zapísaným vlastníkom nehnuteľností – parcely č. 15/9 v katastri nehnuteľností, a tento zápis je pre súd záväzný (§ 70 KZ), - žalovaní nedisponujú žiadnym titulom (tento nepreukázali) pre užívanie cudzej veci – spornej nehnuteľnosti (nájom, súhlas a pod.). Napriek jasným v konaní zdokumentovaným skutočnostiam a preukázanému stavu veci prvoinštančný súd nesprávne a absolútne neprijateľne žalobu zamietol a uviedol, že podľa jeho názoru nie je (skutočným) vlastníkom spornej nehnuteľnosti, pretože žalovaní v konaní mali preukázať opak, tzn. že vlastníctvo patrí im (vydržaním -!) a tým spornú parcelu užívajú oprávnene. S právnym posúdením súdu zásadne nesúhlasí. Súd konštatoval vlastníctvo žalovaných vydržaním tým, že a) právna predchodkyňa (K. I.) v minulosti previedla, a to len žalovaným 1/ a 2/ (darovala) reálne viac pozemkov, než bolo uvedené na darovacej zmluve, vrátane spornej nehnuteľnosti, b) oplotenie sporného pozemku – parc. č. 15/9, bolo vybudované žalovanými, resp. predchodcami v roku 1985, c) (aj) titulom oplotenia sa založila dobromyseľnosť žalovaných, resp. ich predchodcov, a d) žalobca a jeho predchodkyňa nikdy užívanie parcely č. 15/9 žalovanými nerušila. Takéto zdôvodnenie nadobudnutia vlastníctva žalovanými, teda vydržaním a založeným na ich dobromyseľnosti je v extrémnom rozpore s vykonaným dokazovaním a právnou úpravou daného právneho inštitútu, a súdom potom vyložené, jednoducho neprijateľne. Zdôraznil, že predmetom darovania v roku 1984, v zmysle písomnej darovacej zmluvy z 6.12.1984, ako listinného

dôkazu, sporná parcela nebola, čo jasne vyplýva nielen zo samotnej zmluvy, ale aj z geometrického plánu, podľa ktorého, ako základu pre určenie predmetu daru, bola pripravená. Ak súd teda vyslovil názor, že v rámci danej zmluvy (pre výstavbu domu) matka K. I. reálne vydelila pozemok vrátane sporného pre žalovaných v rade 1/ a 2/ (svoju dcéru s manželom), teda aj mimo rozsahu daného GP, ide o názor priamo rozporný s jasnými dôkazmi, nakoľko, ak by predmetom darovania mala byť aj parcela č. 15/9, vyplývalo by to z geometrického plánu a zmluvy, ktoré by to zohľadnili. Tým pádom nemôže obstať ani obrana žalovaných, ktorú odvodzovali od vlastníctva nadobudnutého v zmysle tejto zmluvy. Nedá neuviesť, že ak by K. I. ústne vydeľovala a prevádzala aj spornú parcelu, nie je dokázané, v akom rozsahu sa tak vlastne vôbec malo stať, pretože v tom čase predsa žiadne oplatenie parcely č. 15/9 neexistovalo. Ako by potom takáto dohoda (mimo GP) mala byť vôbec určitá a zrozumiteľná ? (!). Parcela č. 15/9 vo vzťahu k stavu KN a na priebeh hraníc vlastníctva žalobcu a žalovaných vznikla v roku 2021 (nie 1984). Ako súd skúmal totožnosť toho, aká parcela sa mala vydeliť v roku 1984 s tým, či ide o parcelu totožnú s parcelou č. 15/9, ktorá vznikla v zmysle GP v roku 2021 nie je zrejmé. Túto zásadnú skutočnosť úvahy súdu a rozhodnutie opomína. Celkový názor súdu o dobromyseľnosti je odvodzovaný nielen od darovacej zmluvy z roku 1984, ale aj od oplotenia, ktoré zrejme podľa súdu dokazuje reálne vydelenie časti, ktorá má zrejme zodpovedať parcele č. 15/9. Zo žiadneho miesta rozsudku však nevyplýva to, ako súd dospel k názoru, že plot, v stave, v akom je dnes, bol podstavený už v roku 1985, zrejme len (ods. 22) z toho, že to uviedla K. I.. Rozsudok je v tejto kľúčovej skutočnosti nepreskúmateľný, pričom dôkazné bremeno preukazovať túto skutočnosť bolo na žalovaných. Ak potom súd vychádzal z tvrdení K. I. (vek 89 rokov), potom to riadne spochybnil on a aj jeho matka. Otázka roku vybudovania oplotenia a vôbec jeho vzhľadu v tom ktorom roku bola sporná, nebolo sporné len to, že sa nachádza v mieste spornej parcely, a že patrí žalovaným, ktorí ho protiprávne zriadili. Na jednej strane tak stálo tvrdenie K. I. o tom, že plot bol vybudovaný v roku 1985, na druhej tvrdenie žalobcu a matky, že tomu tak nebolo, čo podložili aj dokumentáciou. Obdobne súd, bez potrebného dokazovania dobromyseľnosť vyvodil aj z rastu kríkov a jedného stromu – tuje, a usúdil, že tam je zrejme dlhšie. To však nemení nič na tom, že v roku 2001 sa vlastníčkou i sporného pozemku, teraz parc. č. 15/9, stala (aj so stromom a kríkmi) jeho matka, pričom napriek nesúhlasu a námietkam žalovaní postavili v roku 2005-06 plot na mieste parcely č. 15/9, čo je evidentné z fotografií. Súd tak nesprávne posúdil dôkazné bremeno a stav dokazovania, a vyvodil skutkový záver, ktorý nie je preukázaný. Nakoľko nebolo žalovanými preukázané, že by K. I. bola ústne darovala aj spornú parcelu a súčasne ani to, že by ústne darovala presne vymedzenú časť totožnú s touto parcelou a vzniknutú v roku 2021 z pôvodnej parcely č. 15/1), je možné konštatovať nielen že neexistuje na strane žalovaných dobromyseľnosť ale, čo je zásadné, vo vzťahu k danému stavu neexistuje ani právny titul nadobudnutia vlastníctva vydržaním. Skutočnosť, že sporný pozemok (č. 15/9) nikdy nebol darovaný potvrdzuje aj skutočnosť, že tá istá osoba – K. I., predsa v roku 2001 darovala celú parcelu č. resp. 15/1, ktorej súčasťou bola i nadnes samostatne v KN identifikovaná sporná parc. č. 15/9, písomnou darovacou zmluvou na jeho matku, teda predsa jednoznačne musela vedieť (vedela), a to na stav na daný účel vyhotoveného geometrického plánu z roku 1884, že časť totožná s parcelou č. 15/9 sa ňou prevádza na žalobcu. Napriek tomu súd uveril, že táto osoba a aj žalovaní, ktorí stav videli dlhodobo v KN, boli v dobrej viete, že vlastníkmi parcely č. 15/9 sú oni. Pokiaľ ide o dobromyseľnosť, teda presvedčenie žalovaných 1/ a 2/, že sú vlastníkmi spornej parcely, nemohlo vzniknúť z darovania v roku 1984, pretože zjavne všetky strany danej darovacej zmluvy vedeli, rovnako ako K. I., že na relevantný prevod vlastníctva nehnuteľnosti (darovanie) sa vyžaduje nutne písomná zmluva a geometrický plán, inak ide absolútne o neplatný právny úkon. Súd tak dobromyseľnosť vyvodzoval jednak z nepreukázaného, ale hlavne nutne neplatného právneho úkonu, ktorí by nevyhnutne účastníci učinili úmyselne s cieľom obísť zákon / porušiť ho. Ak by aj došlo k ústnemu darovaniu spornej parcely, potom ak na čas roku 1984 K. I. a žalovaní v rade 1/ a 2/ jednoznačne vedeli, že bez písomnej zmluvy a jej príslušnej registrácie štátnym notárstvom ku zmene vlastníctva dôjsť nemôže, konali by protiprávne a ich úkon by bol absolútne neplatný. Rovnako, resp. o to viac to platí, ak vedeli, že národný výbor im prevod väčšieho rozsahu pozemkov nepovolí (!). Takéto okolnosti na strane účastníkov právneho úkonu založeného na protiprávnosti nemôžu nikdy založiť ich dobromyseľnosť. Dobromyseľnosť sa predsa viaže k vedomosti o poctivej (oprávnenej) držbe, teda vedomosti o tom, že niekto, kto vec drží, sa vzhľadom na objektívne okolnosti spôsobu nadobudnutia veci (titulu) môže cítiť ako poctivý vlastník. Odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu je preto ústavne neakceptovateľné a zakladá extrémne nebezpečný precedens, že sa z ústneho absolútne neplatného právneho úkonu urobeného úmyselne či vedomie v rozpore so zákonom môže niekto stať vlastníkom. Na podklade uvedeného žiadali rozsudok prvoinštančného súdu zmeniť, žalobe v celom rozsahu vyhovieť a žalobcovi priznať vo vzťahu k žalovaným nárok na náhradu trov celého konania v rozsahu 100%.

3. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedli, že v podanom odvolaní sú uvedené nepravdivé, zavadzajúce a právne irelevantné skutočnosti, považujeme za potrebné sa k týmto vyjadriť. Pokiaľ tvrdí žalobca, že predmetom darovania v r. 1984 v zmysle písomnej darovacej zmluvy zo 06.12. 1984, sporná parcela nebola predmetom zmluvy, tak toto jeho tvrdenie je výslovne vyvrátené vlastníčkou nehnuteľnosti – K. I., ktorá nehnuteľnosti darovala vo vydelenom stave i so spornou nehnuteľnosťou, čo sama označila na obhliadke na mieste samom dňa 24.04.2025 za účasti konajúcej sudkyne. Jednoznačne vymedzila, že táto nehnuteľnosť bola v jej vlastníctve a túto darovala svojej dcére v r. 1984. Táto skutočnosť, že nehnuteľnosť od r. 1984 bola v užívaní žalovaných svedčí i tá skutočnosť, že na spornej nehnuteľnosti sú stromy a kry značne staré vo veku 30/40 rokov a zároveň oplotenie taktiež toho veku. A svedčí o tom, že táto časť nehnuteľnosti bola oplotená žalovanými za účasti samotnej darkyne K. I.. Teda v dobe zmluvy, v r. 1984 K. I. rozdelila svoju nehnuteľnosť pričom sporná nehnuteľnosť pripadla žalovaným 1/

- 4/, následne v r. 2002 darovala zvyšok nehnuteľnosti, ktorý jej patril právnej predchodkyni žalobcu, čo je taktiež nesporné. Žalobca nikdy spornú nehnuteľnosť neužíval. Teda fyzicky v r. 1984 darovala K. I. nehnuteľnosti žalovaným. Akékoľvek úvahy žalobcu, že by tento úkon bol absolútne neplatný sú právne irelevantné. Celú dobu od r. 1984, resp. r. 2002 kedy nadobudla zvyšok nehnuteľnosti právna predchodkyňa žalobcu, nedošlo ohľadom vlastníctva tejto časti nehnuteľnosti k sporu. Túto skutočnosť zistil žalobca až aktuálnym zameraním, pričom je zrejmé, že toto vlastníctvo spornej nehnuteľnosti je len formálne. Teda samotná bývala vlastníčka K. I. potvrdila oprávnenosť držby od r. 1985 i o tom, že oplotenie sa stavalo podľa jej určenia, je zrejmé, že došlo k platnému prevodu vlastníckeho práva a k oprávnenej držbe. Oprávnená držba je predovšetkým výsledkom vzťahu medzi osobou, ktorá sa svojho vlastníckeho a dispozičného práva k určitej veci natrvalo vzdáva v prospech inej osoby za okolnosti, z ktorých možno objektívne usúdiť, že toto právo už nepatrí vlastníkovi ale držiteľovi. Vzdanie sa vlastníckeho práva i oprávnená držba boli jednoznačne preukázané bývalou vlastníčkou K. I. a žalobca ani jeho právna predchodkyňa spornú nehnuteľnosť nikdy neužívali a preto Okresný súd správne rozhodol. Z týchto dôvodov žiadame v zmysle , aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne a priznal i trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu.

4. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaných zotrval na dôvodoch podaného odvolania samotní žalovaní od začiatku konania tvrdili, že spornú nehnuteľnosť mali nadobudnúť práve písomnou darovacou zmluvou, ktorú predložili ako dôkaz. Po námietke, že to zo zmluvy nevyplýva (a že žalovaní v rade 4/ v tom čase ani nežil, žalovaná v rade 3/ mala 5 mesiacov) , prišli v konaní s novým tvrdením, a to, že „mimo” zmluvy vraj v ten istý moment (nevedno komu vlastne, zrejme žalovaným v rade 1/ a 2/) K. I. darovala resp. fyzicky odovzdala i spornú nehnuteľnosť. Taký nadobúdací titul však zjavne z hľadiska práva neobstojí. Súčasne je zrejmé, že po tom, ako vlastníctvo zo zmluvy nevyplýva(lo), nový názor o titule vlastníctva postavili žalovaní iba na tvrdení a výpovedi K. I. (89 rokov). Ako som uviedol v odvolaní, žalovaní nepreukázali existenciu oplotenia a jeho stav od roku 1984 dodnes, teda ich tvrdenie o tom, že oplotenie tam existovalo, na akom presnom mieste a v akých časoch takto existovalo, je ničím nepodložené (a vymyslené), ja som predložil dôkaz a vyjadrenia o inom stave, hoci nešlo o moje dôkazné bremeno. Oplotenie, jeho hranica a stav, sa totiž počas rokov menilo (hranice užívania na parcelách v okolí tej spornej sa neustále menili podľa potreby rodiny /prechod koňmi a pod./), a nie je pravda, že bolo vybudované v roku 1984 a trvalo v nezmenenom stave dodnes, naopak, zásadne sa menilo, a v takej podobe/hraniciach ako je dnes, ho vybudovala žalovaná v rade 1/, až po námietkach mojej matky (v roku 2005/2006 !!!!), čo nerešpektovala a budovala ho teda protiprávne (preto som podal žalobu). Dôkazné bremeno je pritom na žalovaných, pretože oni tvrdia vlastnícke právo pre seba a vyvracajú domnienku § 70 KZ. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok KS ZA z 27.2.2025. K. I. a žalovaní v rade 1. a 2. vedeli, a to nielenže nepopierajú, ale vyplýva to priamo z listinných dôkazov, že na prevod nehnuteľností treba nutne písomnú zmluvu, pri prevode častí i geometrický plán, pretože sami tak aj v roku 1984 učinili. Zároveň však tvrdia, že v ten istý moment ústne (či „fyzicky”) darovala/odovzdala K. I. spornú nehnuteľnosť svojej dcére – žalovanej v rade 1., čo je absurdné a neakceptovateľné. Žalovaní v jednom podaní uvádzajú, že nehnuteľnosť K. I. darovala dcére (cit. bola v jej vlastníctve a túto darovala svojej dcére v r. 1984) a v odseku nižšie uvádzajú cit.: rozdelila svoju nehnuteľnosť pričom sporná nehnuteľnosť pripadla žalovaným 1/ - 4/. O odsek nižšie konštatujú cit. teda fyzicky v r. 1984 darovala K. I. nehnuteľnosti žalovaným. Je evidentné, že žalovaní ani nevedia, komu by mala K. I. vlastne previesť vlastníctvo a akým spôsobom a predkladajú tri rôzne verzie deja, pripomíname, že žalovaný v rade 4/ v roku 1984 nežil a žalovaná v rade 3/ mala 5 mesiacov. Žalovaní evidentne konajú z osobitnej pohnútky. Existencia stromov a ich vek nebol predmetom skúmania súdom a ani preukazovaná stranami, no napriek tomu žalovaní určujú presný vek stromu (tuja či smrek). Existencia stromov na spornom pozemku predsa nijako nedokazuje vlastníctvo. Zotrval na odvolacom návrhu.

5. Žalovaní vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedli, že žalobca vo svojom vyjadrení z 21.11,2025 uvádza skutočnosti, ktoré sú v rozpore s vyjadreniami pôvodnej vlastnícky nehnuteľnosti a žalovaných, ktoré sú teraz v jeho vlastníctve, ktoré sú vo vlastníctve a oplotené žalovanými 1/ - 4/. Žalobca dokonca popiera skutočnosti a vyjadrenia pôvodnej vlastnícky vzťahujúce sa k obdobiu, keď nebol na svete. Je nesporne, že inštitútom darovania boli medzi K. I., F. G. a F. G. dňa 04.12.1984 vydelené nehnuteľnosti, ktoré boli vymedzené v zmluve i vymedzené v prírode múrmi a kovovým oplotením tak ako ich ohradila a ukázala na mieste samom darkyňa K. I.. Zvyšok nehnuteľnosti za oplotením, ktoré patria teraz do vlastníctva žalobcu o 17 rokov neskôr darovala právnej predchodkyni žalobcu. Len ona mohla rozhodnúť akým spôsobom svoje nehnuteľnosti rozdelí. Sporná parcela 15/9 bola vytvorená až v roku 2021 a tak nemôže byť spomenutá v darovacej zmluve z 2001, ani v darovacej zmluve z 1984. Na obhliadke na mieste samom dňa 24.04. 2025 pôvodná vlastnícka K. I. jasne vymedzila, čo bolo predmetom daru z 04.12. 1984 a jednoznačne označila aj spornú parcelu a múr s kovovým plotom kade vedie terajšia hranica s tým, že z obhliadky bolo zjavné - zo stromom tam vysadených, že ide o minimálne 30 - 40 ročné stromy a oplotenie je taktiež minimálne 40 ročné. Pôvodná vlastnícka teda v prírode ukázala, že darovala žalovaným 1/ a 2/ v roku 1984 i spornú nehnuteľnosť. Akékoľvek tvrdenia, že hranica oplotenia a stav sa počas rokov menil sú ničím nepreukázané a argumentačne vyvrátené obhliadkou na mieste samom, výsluchom pôvodnej vlastnícky K. I. i výsluchom žalovaných. Fotky oplotených parciel 15/1, 15/2 a 10/7 z roku 2025 doložené pánom B. nezachytávajú spornú parcelu 15/9, čo je zjavné z obhliadky na mieste samom a fotodokumentácie zhotovenej súdnym koncipientom. Zároveň fotky iných parciel z roku 2025 nemajú ako preukázať, či sa hranica oplotenia v priebehu rokov 1984 - 2025 menila. Pokiaľ právna predchodkyňa žalobcu a žalobca vytýka našej strane, že sme pri prevode nehnuteľnosti nemali vyhotovený geometrický plán, tak je zrejmé, že pri prevode druhej časti nehnuteľnosti do vlastníctva K. B. v roku 2001, taktiež nebol vyhotovený geometrický plán. Ich tvrdenie tak postráda akúkoľvek logiku. Taktiež na pojednávaní dňa 04.09. 2025 právna predchodkyňa žalobcu výslovne uviedla, že spornú nehnuteľnosť CKN 15/9 kat. územia C. D. C. neužívala, pretože ju používať nemohla, nakoľko táto bola zahradená a užívaná rodinou G.. Teda túto časť nehnuteľnosti nikdy ani ona, ani žalobca nenadobudol. Nemohli ju v roku 2001 nadobudnúť, pretože táto nehnuteľnosť v tom čase už nebola vlastníctvom pani I., H. M.. Na základe inštitútu darovania (1984) a následne po 10 rokoch dobromyseľnej, nikým nerušenej oprávnenej držby a užívania rodinou G. sa táto stala majetkom žalovaných aj na základe inštitútu vydržania. Pôvodná vlastnícka K. I. nehnuteľnosť rozdelila medzi dve dcéry, teda pre F. G. a F. G., ktorí oplotenú nehnuteľnosť užívali od r. 1984 a druhú časť za oplotením užívala právna predchodkyňa žalobcu K. B. od r. 2001. Už aj v geometrických plánoch z r. 1993 a neskôr z r. 2002 je uvedené, že hranice parciel vo vlastníctve rodiny G. sú v prírode vymedzené múrmi a plotmi, na čo reálne právna predchodkyňa žalobcu na výsluchu nemala odpoveď. Aj tvrdenia právnej predchodkyne žalobcu K. B., že vtedy bola ležiak a v žiadnom prípade to nemohla riešiť a rieši to až teraz jej syn sú nepravdivé, nakoľko táto po celú dobu pracovala, denne dochádzala do práce a normálne sa pohybovala (dokonca učila telesnú výchovu). Jej argumentácia je teda tiež klamlivá. Žalobca ani jeho právna predchodkyňa nikdy spornú nehnuteľnosť neužívali, nikdy ju nenadobudli od K. I. H. M.. Nikdy takýto dôkaz na svoje tvrdenia ani nepredložili. 6. Krajský súd ako súd odvolací ( , ďalej len „CSP“) súc viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (, ) postupom bez nariadenia pojednávania podľa a contrario odvolaním napadnuté rozhodnutie prvoinštančného súdu ako správne postupom podľa potvrdil.

7. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie napokon i náležite, dostatočne vyčerpávajúco odôvodnil. 8. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 9. Prvoinštančný súd vo svojom rozhodnutí dostatočne podrobne poukázal na dokazovaním zistený skutkový stav, právnu úpravu, ktorú na vec aplikoval a rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR ako najvyššej súdnej autority, premietnutú v rozhodnutí Veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 13.5.2024 uverejneného pod sp.zn. . Práve v tomto rozhodnutí Veľký senát Najvyššieho súdu uviedol, že držba predpokladá existenciu dvoch zložiek. Prvou je corpus possessionis ako faktická moc nad vecou, ku ktorej musí pristúpiť animus possidendi, ktorý vyjadruje vôľu držiteľa mať vec (právo) pre seba a nakladať s ňou ako s vlastnou. Vznik držby sa však na rozdiel od vzniku vlastníctva nemusí de lege lata nutne opierať o existujúci právny dôvod, inak

povedané na vznik oprávnenej držby postačí naplnenie zákonných predpokladov držby, medzi ktorými sa existencia právneho dôvodu nenachádza. V našom rozlišujeme len medzi oprávnenou držbou a držbou neoprávnenou. Náš právny poriadok z tohto dôvodu nerozlišuje medzi držbou titulárnou a držbou vzniknutou na základe tzv. domnelého titulu. ...Držiteľ je teda dobromyseľný o tom, že mu vec patrí vtedy, ak je poctivý, čestný o tom, že svojou držbou vykonáva vlastné právo a teda, že svojou držbou nerobí inému zle, že nezasahuje do práva iného, že nekoná bezprávne. ...Súd sa v rámci skúmania otázky dobromyseľnosti zameriava na skúmanie poctivosti konania držiteľa z objektívneho hľadiska a nie na skúmanie (ne)existencie právneho titulu. ...Na vznik držby nie je nevyhnutná existencia právneho dôvodu jej uchopenia a právny dôvod jej uchopenia je/môže byť len jedným z dôkazných prostriedkov osvedčujúcich oprávnenosť držby. Pokiaľ platnosť právneho dôvodu uchopenia držby nie je rozhodujúcim kritériom pre skúmanie dobromyseľnosti držiteľa o oprávnenosti jeho držby, potom ani právny omyl nie je – z hľadiska platnosti existencie právneho dôvodu uchopenia držby – rozhodujúci bez ohľadu na to, či je ospravedlniteľný alebo neospravedlniteľný. Neexistencia alebo neplatnosť právneho titulu sama osebe nevylučuje poctivosť konania konajúceho a jeho dobromyseľnosť v tom, že mu vec alebo právo patrí, a teda že vzhľadom na jeho presvedčenie objektívne vzaté koná v dobrej viere, t.j. v ospravedlniteľnom omyle o poctivosti nadobudnutia držby. Na základe uvedeného je možné aj naďalej zotrvávať na názore, že na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia – riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia. V tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby (R 45/1986). Poctivosť konajúceho účastníka občianskoprávneho vzťahu má pri skúmaní dobromyseľnosti a držiteľa nepochybne zásadnejší význam ako (ne)existencia právneho titulu, ktorý právny predpoklad vydržania zákon de lege lata nestanovuje. ...Nedostatok právneho titulu (napr. ústna kúpna zmluva nehnuteľnosti) preto pre účely vydržania nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby, resp. nedobromyseľnosť držiteľa; keď tak, môže byť (iba) jedným z dôkazov preukazujúcich oprávnenosť držby, resp. dobromyseľnosť držiteľa. V zhode s názorom Ústavného súdu pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.

10. S poukazom na dokazovaním zistený skutkový stav, tak ako bol podrobne popísaný v odvolaním napadnutom rozhodnutí, zo strany prvoinštančného súdu i odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade poctivosť držby žalovaných bola jednoznačne preukázaná výpoveďou samotnej darkyne, a to K. I., pôvodnej vlastníčky parcely KN 15/1 o výmere 1.236m2 ako bola zapísaná na LV č. XXXX v k.ú. C. D. C.. Samotná darkyňa vo svojej výpovedi jednoznačne potvrdila, že časť pozemku, tak ako bolo zákonom dovolené a územným plánom obce vymedzené, darovala v prospech žalovaných písomne uzatvorenou darovacou zmluvou a zvyšnú časť darovala ústnou darovacou zmluvou v prírode, tak ako si žalovaní nehnuteľnosť oplotili a postavili na nej rodinný dom. Žalovaní oplotenie vybudovali za súhlasu darkyne. 11. I odvolací súd preto zastal názor, že pokiaľ v roku 2001 darkyňa, pôvodná vlastníčka K. I. darovala darovacou zmluvou z 24.4.2001 nehnuteľnosti, okrem iného aj parcelu KN 15/1 o výmere 690m2 svojej dcére K. B. (matke žalobcu) previedla viac práv, ako v podstate v tom čase mala, nakoľko v tom čase vlastníkmi časti darovaného pozemku v prírode ohraničenom múrmi a oplotením, boli žalovaní na podklade vydržania, ako jedného z právnych dôvodov pre nadobudnutie vlastníctva. 12. Vo väzbe na uvedené, v ostatnom sa stotožniac s odôvodnením rozhodnutia zo strany prvoinštančného súdu, odvolací súd toto ako správne, postupom podľa , potvrdil. Mal za to, že prvoinštančný súd dostatočne, podrobne v odôvodnení rozhodnutia popísal, z akých dôkazov pri rozhodnutí vychádzal, k akým skutkovým zisteniam na ich podklade dospel, vec i správne právne posúdil, nielen s prihliadnutím na ním citovanú právnu úpravu, ktorú na vec aplikoval, ale i v súlade s najnovšou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR, ako najvyššej súdnej autority, premietnutou v rozhodnutí Veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 13.5.2024, uverejneného pod sp.zn. . 13. Žalovaní 1/ až 4/ boli v odvolacom konaní úspešní, na podklade čoho im odvolací súd vo vzťahu k žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (, ). 14. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. ( )

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

( )

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n). ( a ) Dovolanie podľa nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. ( a )

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. ( )

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. ( a )

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). ( )

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. ( ) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. ( )