Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Sfk-17-2026.pdf
PDF · 113.94 KB
Case nature
Area
Subarea
4Sfk/17/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: K+K servis, s.r.o., so sídlom Družstevná 2483/10, 075 01 Trebišov, IČO: 36 692 689, právne zastúpený: JUDr. Juraj Füzer, advokát so sídlom M. R. Štefánika 1256/22, 075 01 Trebišov, proti žalovanému (sťažovateľ): Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 102413274/2021 zo dňa 29.11.2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti právoplatnému rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. KE-7S/93/2021-182 zo dňa 13. januára 2026, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok Správneho súdu v Košiciach č. k. KE-7S/93/2021-182 zo dňa 13. januára 2026 sa zrušuje a vec sa vracia Správnemu súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
o d ô v o d n e n i e :
I. Konanie pred správnym súdom 1. Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. KE-7S/93/2021-182 zo dňa 13. januára 2026 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. c) a e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovaného č. 102413274/2021 zo dňa 29.11.2021 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Košice, pobočka Trebišov č. 101067739/2021 zo dňa 18.06.2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) a vec vrátil na ďalšie konanie. Prvostupňovým rozhodnutím Daňový úrad Košice (ďalej len „správca dane“) podľa § 68 ods. 5zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 103 319,47 eura na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2016. 2. Správny súd uviedol, že z rozhodnutí daňových orgánov vyplýva, že dôvodom neuznania časti výdavkov (v sume 469 633,96 Eur) z titulu fakturovaných služieb (montážne práce, búracie práce, stráženie, opravy čerpadiel, atď.) od dodávateľa RLT stav, s.r.o., v počte faktúr 60, v sume základu dane 487 107,66 Eur, bolo „neunesenie dôkazného bremena žalobcu vo vzťahu k dodávateľovi“. Správny súd podotkol, že správca dane a žalovaný nespochybňovali samotnú realizáciu deklarovaných služieb (prác). 3. Správny súd skonštatoval, že prvé kolo pochybností o skutočnom vynaložení uvedených nákladov žalobcu založil správca dane na nekontaktnosti subdodávateľov žalobcu - spoločností PHARMADATE, s.r.o., ČEKOSTAV, s.r.o., Podháj s.r.o. a tiež na nekontaktnosti dodávateľa RLT stav, s.r.o. Podľa správneho súdu sú bezvýznamné pochybnosti správcu dane, že neboli preukázané dodávky služieb medzi dodávateľom a subdodávateľmi. 4. Správny súd bol toho názoru, že správca dane a konzistentne žalovaný nikdy nespochybnili uskutočnenie prác na zákazkách pre konečných odberateľov, na ktorých sa žalobca podieľal, či už ako ich priamy dodávateľ alebo jeho subdodávateľskou účasťou, kedy koneční odberatelia uvedené
realizácie potvrdili prevzatím prác. Poukázal na to, že väčšina zákaziek, ktoré žalobca pre konečných odberateľov zhotovoval, boli vysoko špecializované a svojim charakterom ojedinelé operácie, súvisiace s vodohospodárskymi stavbami. O náročnosti realizácie zákaziek pre jednotlivých konečných odberateľov, svedčí aj čas ich realizácie, v rozsahu niekoľko týždňov až mesiacov. Uvedené skutočnosti boli potvrdené aj výsluchmi svedkov vo vyrubovacom konaní. 5. Správny súd zhrnul, že za kľúčový základ svojho definitívneho spochybnenia uskutočnenia fakturovaných prác dodávateľom vzal správca dane porovnanie záznamov v žalobcom predložených montážnych denníkoch a údajov týkajúcich sa zamestnancov dodávateľa (RLT stav, s.r.o.) a tiež zamestnancov žalobcu v roku 2016. Na základe tohto porovnania potom správca dane uzavrel, ktorá osoba nachádzajúca sa v montážnych denníkoch bola súčasne registrovaným zamestnancom dodávateľa a v ktorom období roku 2016 a teda či mohla dodávateľom fakturované práce naozaj aj vykonať. Týmto záverom prispôsobil správca dane aj vedenie výsluchov svedkov. Uvedené vyhodnotenie však podľa názoru správneho súdu nebolo, aj v nadväznosti na ďalšie listinné a iné dôkazy, dôkladné. Evidencia osôb, na ktorú sa daňové orgány odvolávajú, len preukazuje, ktoré z týchto osôb boli v určitom čase registrovanými zamestnancami dodávateľa, resp. žalobcu, avšak neobstojí ako dôkaz vo vzťahu k tomu, ktoré osoby, zabezpečené dodávateľom, na zákazkách žalobcu pre konečných odberateľov skutočne pracovali. Z rozsahu a spôsobu vykonania výsluchov svedkov podľa správneho súdu vyplýva, že na realizácii dielčích prác sa podieľali pracovníci, ktorých na tento účel zabezpečoval bývalý konateľ dodávateľa a ktorých organizáciu pri týchto prácach zabezpečovali riadiaci pracovníci žalobcu (Z., Q.). 6. Z výsluchov podľa správneho súdu vyplynulo, že v prípade pracovníkov poskytnutých dodávateľom sa jednalo častokrát o práce takého charakteru (napr. práce vykonávané v dielni), že ich evidencia v montážnych denníkoch nebola vedená vôbec, prípadne nebola vedená detailne presne, čo je podľa názoru správneho súdu, v okolnostiach realizácie technologicky náročných zákazok pre konečných odberateľov, možný jav. 7. Podľa názoru správneho súdu žalobca uniesol dôkazné bremeno, keď daňovým orgánom predložil relevantné doklady - objednávku, zápisy o odovzdaní a prebratí diel, kedy tieto skutočnosti boli potvrdené aj výsluchmi svedkov. 8. Vadou nesprávneho právneho posúdenia trpí podľa správneho súdu záver žalovaného, kedy tento nevyhovel žalobcovmu návrhu na vykonanie dokazovania formou vyjadrovania sa svedkov k predloženému fotografickému materiálu, čo žalovaný vo svojom rozhodnutí odôvodnil tým, že uvedenú skutočnosť žalobca navrhol až v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu. Správny súd bol toho názoru, že koncentračná zásada nie je vlastná daňovej kontrole a na ňu nadväzujúcemu vyrubovaciemu konaniu. Správny súd v tejto súvislosti poukázal na ust. § 72 ods. 4 písm. d) Daňového poriadku, podľa ktorého je povinnou súčasťou odvolania proti rozhodnutiu správcu dane aj označenie dôkazov preukazujúcich odôvodnenosť odvolania, ak sa v odvolaní nenamieta len rozpor s právnymi predpismi; ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. 9. Správny súd tiež podotkol, že z prvostupňového rozhodnutia nie je zrejmé, ako sa správca dane vysporiadal s návrhom žalobcu na vypočutie ako svedkov - starostov obcí, ktorí podľa žalobcu kontrolovali výkon prác a prichádzali do styku s bývalým konateľom dodávateľa a z rozhodnutia žalovaného nie je možné vyčítať dôvody, pre ktoré nebol akceptovaný návrh žalobcu na vypočutie v odvolaní (a jeho doplnení) špecifikovaných osôb (pracovníkov žalobcu). Správny súd zdôraznil, že aj v prípade, že konajúci orgán nepovažuje určité návrhy na vykonanie dôkazov za schopné objasniť relevantné skutočnosti, je potrebné, aby sa k nim v rozhodnutí kvalifikovane vyjadril.
II. Kasačná sťažnosť žalovaného, vyjadrenie žalobcu k nej 10. Proti napadnutému rozsudku podal žalovaný v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej aj ako „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. 11. Sťažovateľ sa nestotožnil so závermi správneho súdu a bol toho názoru, že vychádza z neúplného vyhodnotenia skutkového stavu a z následného nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa sťažovateľa žalobca neuniesol dôkazné bremeno nie z dôvodu, že nepreukázal dodávky služieb medzi dodávateľom a subdodávateľom, ale z dôvodu, že nepreukázal, že fakturované práce vykonal deklarovaný dodávateľ, pričom z administratívneho spisu a taktiež napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalobca nepreukázal ani rozsah fakturovaných prác, ktoré mal deklarovaný dodávateľ zabezpečiť. 12. Sťažovateľ poukázal na to, že žalobca počas daňovej kontroly v stanovenej lehote predložil len karty osobných ochranných prostriedkov. Tvrdil, že sa správca dane podrobne a dostatočným spôsobom sa zaoberal aj dodatočne predloženou dokumentáciou vo vyrubovacom konaní (fotodokumentácia, zmluvy
s odberateľmi a záznamy o prevádzke strojov). Bol toho názoru, že správca dane vyhovel takmer všetkým návrhom na dokazovanie zo strany daňového subjektu. Dospel k záveru, že práce vykonané v roku 2016, hlavne pre odberateľov daňového subjektu (Slovenský vodohospodársky podnik, š. p. a Správu ciest KSK, stredisko Moldava nad Bodvou), podľa menného zoznamu na daňovým subjektom predložených montážnych listoch, vykonali zamestnanci daňového subjektu a živnostníci pracujúci pre daňový subjekt. Pracovníci, ktorí mali údajne pracovať ako zamestnanci spoločnosti RLT stav s.r.o., neboli uvedení na týchto montážnych listoch (okrem dvoch prípadov, ktoré správca dane zohľadnil do daňových výdavkov). 13. Pokiaľ správny súd uviedol, že nepostačujú nezrovnalosti medzi registráciou zamestnancov spoločnosti RLT stav s.r.o. na dohodu (na žalobcom predložených dôkazoch boli uvedení zamestnanci spoločnosti RLT stav s.r.o., ktorí v čase výkonu prác neboli evidovaní Sociálnou poisťovňou), s tým sťažovateľ nesúhlasil. Uviedol, že evidencia Sociálnej poisťovne síce nepredstavuje dôkaz o tom, že konkrétne osoby práce nevykonali, avšak preukazuje absenciu oficiálneho pracovnoprávneho vzťahu medzi týmito osobami a dodávateľom, čo vyvolá ďalšie pochybnosti o dodaní deklarovaných prác uvedeným dodávateľom. Tvrdil, že žalobca nepredložil žiadny overiteľný dôkaz, ktorý by jednoznačne preukazoval podieľanie sa deklarovanej spoločnosti RLT stav s.r.o. na uskutočnených prácach pre konečných odberateľov. 14. Sťažovateľ namietal, že svedkovia, ktorí boli vypočutí vo vyrubovacom konaní, síce formálne potvrdili (niektorí) vykonanie prác, avšak svoje tvrdenia žiadnym overiteľným spôsobom nepodložili a tiež nevedeli uviesť, ktoré práce boli vykonané zamestnancami deklarovaného dodávateľa, v rámci svedeckých výpovedí boli spomenutí zamestnanci žalobcu, ktorí údajne vykonávali práce spoločne so zamestnancami dodávateľa. Z toho podľa sťažovateľa vyplýva, že správca dane nevedel jednoznačne určiť, ktoré práce vykonával sám žalobca a ktoré mala vykonať spoločnosť RLT stav s.r.o prostredníctvom svojich zamestnancov. Sťažovateľ poukázal aj na svedeckú výpoveď V. H., ktorý mal byť zúčastnený na prácach ČS Jenkovce, na ČS Bežovce a na ČS Stretávka, a ktorý uviedol, že si nespomína, že by mal vykonávať tieto práce. Uviedol, že svedok Z. Q. sa vyjadroval len všeobecne, pričom z výpovede svedka vyplynulo, že práce vykonávali najmä pracovníci daňového subjektu. 15. Podľa sťažovateľa konateľ žalobcu síce uviedol, že dodávateľ vykonával len pomocné práce a práce v dielni (pričom podľa objednávky malo ísť o technologické, stavebné a opravárenské práce a služby), ktoré neboli evidované prostredníctvom montážnych listov, avšak o svojom tvrdení nepredložil žiadny listinný dôkaz. Samotná objednávka podľa sťažovateľa nepreukazuje reálne uskutočnenie deklarovaného obchodu a ani rozsah skutočne vykonaných prác. 16. Voči záveru správneho súdu o tom, že koncentračná zásada nie je vlastná daňovej kontrole a na ňu nadväzujúcemu vyrubovaciemu konaniu, sťažovateľ namietal, že zo systematického výkladu § 45 ods. 1 písm. c) Daňového poriadku a § 46 ods. 8 Daňového poriadku, vyplýva, že zákonodarca viaže predkladanie dôkazov zo strany daňového subjektu prednostne na štádium výkonu daňovej kontroly. Podľa názoru sťažovateľa, správny súd nesprávne vyložil účel odvolacieho konania v daňovom konaní, keď z neexistencie striktnej koncentračnej zásady a z uplatnenia apelačného princípu vyvodil povinnosť odvolacieho orgánu opakovane vykonávať už vykonané dôkazy, prípadne rozširovať ich rozsah podľa predstáv daňového subjektu. Uviedol, že nemožno opätovne vykonávať dôkazy, ktoré už boli vykonané správcom dane, len z dôvodu, že žalobca nesúhlasí so spôsobom, ako tieto dôkazy boli vykonané. Skutočnosť, že daňový poriadok priznáva daňovému subjektu právo pripojiť k odvolaniu listinné dôkazy, neznamená, že odvolací orgán je povinný automaticky tieto dôkazy vykonať, najmä ak sa týkajú skutkových okolností, ktoré mohli a mali byť preukazované už v priebehu daňovej kontroly. Takýto výklad by popieral význam daňovej kontroly ako základného štádia dokazovania a viedol by k neodôvodnenému predlžovaniu konania. 17. Sťažovateľ je toho názoru, že nezamietol dôkazné návrhy žalobcu výhradne konštatáciou, že boli predložené až v odvolaní, ale s predmetnými návrhmi sa dostatočným spôsobom vysporiadal na stranách 17 a 18 napadnutého rozhodnutia, pričom vykonal v priebehu vyrubovacieho konania takmer všetky dôkazné návrhy žalobcu, vrátane rozsiahlych svedeckých výsluchov ním navrhnutých osôb, na ktorých sa daňový subjekt vo väčšine prípadov ani nezúčastnil a následne v odvolaní požadoval ich opätovné vykonanie z dôvodu nepredloženia fotografií svedkom, čo predstavuje neodôvodnený a účelový prístup. Takýto postup sťažovateľ považoval za rozporný so zásadou hospodárnosti a efektívnosti daňového konania. 18. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že sa stotožňuje s napadnutým rozsudkom a navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. Namietal, že správne orgány na neho preniesli celú zodpovednosť za preukázanie rozhodujúcich skutočností. Tvrdil, že s ohľadom na odstup času bolo potrebné predložiť
svedkom fotografie, aby sa mohli vyjadriť, či boli pri výkone diela. Tiež zdôraznil, že žiadny právny predpis mu neukladá povinnosť uzatvárať písomné zmluvy o dielo.
III. Konanie pred Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky
19. Prejednávaná vec bola dňa 20.03.2026 predložená Najvyššiemu správnemu súdu ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie, podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na kasačnom súde bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 4S a je vedená pod sp. zn.: 4Sfk/17/2026. 20. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „kasačný súd“ alebo „Najvyšší správny súd“), ako súd kasačný podľa § 21 písm. a) SSP v spojení s § 438 ods. 2 SSP, po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je dôvodná. 21. Kasačný súd z predloženého administratívneho, ako aj súdneho spisu zistil, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2016. O jej výsledku vyhotovil protokol č. 100189406/2021 zo dňa 03.02.2021. 22. Správca dane následne prvostupňovým rozhodnutím za zdaňovacie obdobie rok 2016 neuznal časti výdavkov (v sume 469 633,96 Eur) z titulu fakturovaných služieb (montážne práce, búracie práce, stráženie, opravy čerpadiel, atď.) od dodávateľa RLT stav, s.r.o., v počte faktúr 60, v sume základu dane 487 107,66 Eur. Správca dane uviedol, že nespochybnil uskutočnenie prác pre odberateľov žalobcu. Uviedol, že žalobca má podmienky na vykonávanie prác - má stroje a pracovníkov, a vykazovala aj fakturované práce živnostníkov a viacerých iných dodávateľských firiem. Podľa menného zoznamu osôb na montážnych listoch, tieto práce uskutočňovali zamestnanci žalobcu a živnostníci priamo pre žalobcu, ktorí na tieto práce boli aj odborne vybavení a v roku 2016 pracovali pre žalobcu (str. 52 prvostupňového rozhodnutia). 23. Voči uvedenému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol sťažovateľ napadnutým rozhodnutím a prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil. Sťažovateľ poukázal na to, že viaceré preverované faktúry neboli dostatočne konkrétne, keď sa odvolávali na nepredloženú zmluvu a boli „bez rozpisu, bez cien za jednotlivé poskytnuté práce a služby, bez počtu hodín pri výkone jednotlivých prác, bez konkretizácie miesta dodania.“ Uviedol, že žalobca síce vo vyjadrení k protokolu tieto dodané služby špecifikoval, ale správca dane v napadnutom rozhodnutí oprávnene poukázal na nezrovnalosti, osobitne na zoznam zamestnancov dodávateľa registrovaných Sociálnou poisťovňou. Tiež poukázal na to, že svedok V. H., ktorý bol označený, že vykonával práce na ČS Stretávka, si nespomína, že by takéto práce vykonával. Sťažovateľ argumentoval aj tým, že sa vypočutí svedkovia nevedeli vyjadriť k predloženým dôkazom - dochádzky, montážne listy, faktúry.
IV. Vybraná súvisiaca právna úprava 24. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 25. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 26. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 27. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
28. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 29. Podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku, zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1 zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, 1 zašle správca dane kontrolovanému daňovému subjektu protokol, ktorého súčasťou je výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 30 pracovných dní od doručenia takého protokolu, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1 zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov 1 nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu. 36a
V. Právne posúdenie veci kasačným súdom 30. Kasačný súd prisvedčil kasačnej námietke sťažovateľa, že rozsah dôkaznej povinnosti, ktorý od správcu dane požadoval správny súd, vrátane požiadavky o zopakovanie už vykonaných výsluchov svedkov s pokynom o dopyt na fotodokumentáciu, nezodpovedá princípom dokazovania v daňovom konaní. 31. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie neznamená absolútnu povinnosť správcu dane „dokazovať“ dovtedy, dokiaľ sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním - v daňovom priznaní - uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/20/2018 zo dňa 11.06.2019). 32. Kasačný súd už uviedol, že z výkladu ustanovenia § 46 ods. 8 tretia veta Daňového poriadku („Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 30 pracovných dní od doručenia takého protokolu, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly.“), vyplýva, že uvedené ustanovenie „síce nevylučuje vykonanie dokazovania v neskorších štádiách daňového konania, ale toto má byť primárne vykonávané v priebehu daňovej kontroly, pričom v neskorších štádiách môže byť vykonávané, napr. ak to odôvodňujú nové okolnosti alebo došlo k zrušeniu a vráteniu rozhodnutia a potrebe vykonania nového dokazovania. Ak teda sťažovateľ až následne - bez toho, aby došlo k podstatnej zmene skutkového stavu alebo dôkazného bremena - a zároveň všeobecne navrhol vypočutie tohto svedka, kasačný súd nevykonanie tohto dôkazu vzhľadom na konkrétne skutkové a právne okolnosti tejto veci nemohol vyhodnotiť ako vadu konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť napadnutého rozsudku alebo napadnutého rozhodnutia žalovaného.“(rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 4Sfk/8/2022 zo dňa 14.06.2023). 33. Preto kasačný súd prisvedčil námietke sťažovateľa, že požiadavka na opätovné vypočutie svedkov bola s ohľadom na skutkové a právne okolnosti veci excesívna a táto nezodpovedá zásadám daňového konania. Opakovane vykonávania už vykonaných dôkazov, v daňovom konaní je skôr výnimočné a prichádza do úvahy v prípade, že by tieto dôkazy boli nezákonné, prípadne by došlo v dôsledku vykonania ďalších dôkazov k podstatnej zmene skutkového stavu alebo dôkazného bremena. Takéto okolnosti však v prejednávanej veci nenastali, keďže nie je sporné, že žalobca bol upovedomený o výsluchoch svedkov a mal možnosť klásť svedkom otázky a tiež k výsluchom svedkov došlo bezprostredne pred vydaním prvostupňového rozhodnutia a medzi tým neboli vykonávané také dôkazy, v dôsledku ktorých možno hovoriť o zásadnej zmene právneho a skutkového stavu. Obdobne to platí aj vo vzťahu k navrhovaniu ďalších výsluchov až v odvolaní voči rozhodnutiu správcu dane. 34. Daňový subjekt má síce právo pripojiť k odvolaniu dôkazy, toto však nezakladá povinnosť pre sťažovateľa v odvolacom konaní vykonať návrhy na vypočutie svedkov, pokiaľ tieto návrhy mohol daňový subjekt predložiť skôr.
35. Sťažovateľ tiež správne poukázal na to, že k odmietnutiu vypočutia svedkov nepristúpil výlučne z dôvodu oneskorenosti takéhoto návrhu. Zo strán 16 - 18 napadnutého rozhodnutia, vyplýva, že sťažovateľ poukázal na to, že konateľ žalobcu bol prítomný na niektorých z uvedených výsluchov a mal možnosť vyjadriť sa a že „Konateľ na pojednávaniach mohol požiadať správcu dane, aby svedkom predložil fotografie .... a žiadať svedkov, aby sa k nimi vyjadrili ... ale neurobil to a navrhuje to až v odvolaní“. K ďalším dodatočne - v odvolaní - navrhovaným svedkom, zas sťažovateľ na str. 17 napadnutého rozhodnutia uviedol, že títo neboli evidovaní ako zamestnanci dodávateľa. Bolo povinnosťou správneho súdu pri formulácii príkazu na vykonanie týchto výsluchov zohľadniť a vyhodnotiť aj tieto okolnosti. 36. K ďalšiemu okruhu sťažnostných námietok, smerujúcim k záverom správneho súdu o nesprávnom právnom posúdení veci žalovaným, kasačný súd uvádza, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že správny súd založil svoje právne posúdenie na tom, že - bez bližšieho odôvodnenia
- vychádzal z premisy, ktorú prezentoval žalobca, že správca dane a žalovaný ustálili, že nie sú pochybnosti o vykonaných prácach. Uvedené však podľa kasačného súdu z preskúmavaných rozhodnutí jednoznačne nevyplýva, pričom poukazuje na okolnosti citované v bodoch 21. a 22. tohto rozsudku. Obsah preskúmavaných rozhodnutí smeruje k tomu, že nie je zrejmé kto (akí pracovníci dodávateľa resp. akí pracovníci jeho subdodávateľa) práce nemalého rozsahu vykonal, ďalej nebola dostatočná špecifikácia viacerých faktúr ( t. j. nie je zrejmé, aké práce boli vykonávané), a tiež niektorí pracovníci, ktorí mali práce vykonávať, tieto nepotvrdili. Zároveň z týchto rozhodnutí explicitne vyplýva, že sa mali na prácach podieľať primárne zamestnanci žalobcu a jeho živnostníci. 37. Správca dane v prvostupňovom rozhodnutí uviedol, že nespochybnil uskutočnenie prác pre odberateľov žalobcu. Je však pravdou, že sťažovateľ v napadnutom rozhodnutí dvakrát (str. 16 a 17 napadnutého rozhodnutia) uviedol, že „správca dane nespochybnil skutočnosť, že práce boli vykonané, ale spochybnil ich vykonanie dodávateľom uvedeným na faktúrach, ktoré daňový subjekt predložil správcovi dane v priebehu daňovej kontroly.“ Toto však sťažovateľ konštatoval spolu s tvrdeniami, že samotné zaúčtovanie dokladov nie je dostatočným preukázaním, že práce boli týmto dodávateľom aj realizované a že pochybnosti o dodaní služieb neboli žalobcom odstránené. Zároveň žalovaný v napadnutom rozhodnutí neuviedol, že by mal v úmysle korigovať právne závery správcu dane. Preto, poznajúc aj judikatúru a rozhodovaciu prax v čase vydania preskúmavaných rozhodnutí, kedy sa striktne nerozlišovalo medzi tým, že sa spochybňuje vykonanie prác alebo vykonanie prác deklarovaným dodávateľom, z kontextu preskúmavaných rozhodnutí podľa kasačného súdu vyplýva, že bola spochybnená samotná podmienka preukaznosti daňového výdavku ako takého, t. j. či boli práce uskutočnené. 38. Správca dane aj sťažovateľ poukázali na nenaplnenie zákonnej podmienky preukázateľnosti. „Pri podmienke preukázateľnosti vynaloženia je potrebné skúmať, či daňovník preukázal (listinne a v prípade vznesených dôvodných pochybností aj inými dôkazmi) vynaloženie/vznik daňových výdavkov, resp. či takýto výdavok skutočne vznikol a nejde len o fikciu (nestačí pritom len realizácia platby). Účtovné doklady, spĺňajúce kritériá podľa osobitného predpisu (§ 10 zákona o účtovníctve) musia jednoznačne preukazovať prijatie tovaru alebo služby a súčasne je potrebné, aby bolo preukázané, že k prijatiu tovarov alebo služieb označených v účtovnom doklade reálne došlo.“ (uznesenie Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 19SVs/10/2024 zo dňa 19.03.2026). 39. Kasačný súd síce súhlasí s názorom správneho súdu, že nepostačujú nezrovnalosti medzi registráciou zamestnancov spoločnosti RLT stav s.r.o. na dohodu, registráciu zamestnancov možno však zohľadniť v kontexte ďalších indícií a dôkazov, či sa zamestnanci, príp. subdodávatelia deklarovanej spoločnosti RLT stav s.r.o. podieľali na uskutočnených prácach pre konečných odberateľov. Kasačný súd má za to, že správca dane a sťažovateľ v preskúmavaných rozhodnutiach identifikovali aj ďalšie pochybnosti o preukaznosti deklarovaných výdavkov v sume 469 633,96 Eur (montážne práce, búracie práce, stráženie, opravy čerpadiel, atď.) - osobitne montážne listy. 40. Správny súd tiež neuviedol bližšie úvahy k hodnoteniu výpovedí jednotlivých svedkov, keď len skonštatoval, že práce boli potvrdené výsluchmi svedkov. Aj s ohľadom na skutočnosti uvedené k výpovediam svedkov a ich hodnotenie obsiahnuté na str. 8 - 12 napadnutého rozhodnutia je takýto záver správneho súdu nedostatočný, keď niektorí svedkovia práce potvrdzovali, iné výpovede zas vykonanie prác spochybňovali. Bude preto úlohou správneho súdu tieto závery sťažovateľa k tvrdeniam svedkov podrobnejšie preskúmať a ak je toho názoru, že tieto smerovali k potvrdeniu vykonaniu prác, svoje závery argumentačne dostatočne podporiť. 41. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, Najvyšší správny súd ako súd kasačný dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovaného je dôvodná, keď správny súd v rozpore so zásadami daňového poriadku požadoval vykonanie ďalších výsluchov, ktoré žalobca včas nenavrhol a správny súd tiež
nedostatočne odôvodnil svoje právne závery ohľadom právneho posúdenia veci, pretože tieto vykazujú znaky predčasnosti, resp. neúplnosti. Z týchto dôvodov potom Najvyšší správny súd napadnutý rozsudok zrušil a vec mu podľa ustanovenia § 462 ods. 1 SSP vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude úlohou správneho súdu postupovať pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia v medziach podanej správnej žaloby, pričom svoje závery je povinný dostatočne a presvedčivo argumentačne odôvodniť.
42. Podľa ust. § 469 SSP je správny súd viazaný právnym názorom kasačného súdu. 43. Podľa § 467 ods. 3 SSP, ak kasačný súd zruší rozhodnutie správneho súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie, správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania. Vzhľadom k tomu, že kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok správneho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a v kontexte s vyššie citovaným ustanovením o trovách kasačného konania, o nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodne správny súd. 44. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom kasačného súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 463 SSP a § 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.