Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_7To-24-2026.pdf
PDF · 106.23 KB
Case nature
Area
Subarea
7To/24/2026
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z jeho predsedníčky JUDr. Kataríny Batisovej a sudcov JUDr. Ladislava Révesa a JUDr. Rudolfa Botta, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C. D., trvalé bydlisko E. XX, pre prečin neoprávnené nakladanie s odpadmi spolupáchateľstvom podľa § 20, § 302 ods. 1 Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného voči rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 19.08.2025, č. k. 4T/16/2022-582, na verejnom zasadnutí konanom dňa 17.09.2026 v Trnave, takto
r o z h o d o l :
Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného A. B. zamieta.
o d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Trnava (ďalej len okresný súd) rozsudkom zo dňa 19.08.2025, č. k. 4T/16/2022-582 uznal (aj) obžalovaného A. B. (ďalej len obžalovaný) za vinného zo spáchania prečinu neoprávnené nakladanie s odpadmi spolupáchateľstvom podľa § 20, § 302 ods. 1 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že spoločne, po predchádzajúcej dohode, od 29.08.2020 do 26.04.2021 v katastrálnom území obce Hrnčiarovce nad Parnou, na parcelách s číslami 1360, 1359/1, 1359/2 a 1361 zapísaných v Katastri nehnuteľností Slovenskej republiky v registri „C“ na liste vlastníctva č. XXXX, ktorých vlastníkom je F. G. H., bytom I., J. K. XXXX/XXX, v rozpore s podmienkami ustanovenými v zákone č. 79/2015 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov bez udelenia autorizácie podľa § 89 ods. 1 písm. a) bod 1 až 5, ods. 2 tohto zákona, ako aj porušením povinností ustanovených v § 12 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 6, § 13 ods. 1 písm. a), ako aj v § 62 ods. 6, § 63 ods. 1, § 64 ods. 1, § 72 tohto zákona, neoprávnene zhromažďovali staré motorové vozidla, na niektorých vykonávali kompletné rozobratie, neoprávnene ich zbierali, zhromažďovali ich a mimo určené miesto skladovali staré vozidlá a ich časti, kovový odpad (demontované dielce a iné), elektroodpad, pneumatiky, plastový odpad, iné plastové časti, sklo, iný ostatný odpad a iný nebezpečný odpad (olovené batérie a iné), pričom takto ku dňu 26.04.2021 zhromaždili celkovo 10,84 ton odpadov, z toho 8 druhov odpadov zaradených v kategórii ostatný odpad (O) v množstve 7,05 ton a 3 druhy odpadov zaradených v kategórii nebezpečný odpad (N) v množstve 3,79 ton, pričom výška nákladov potrebných na zneškodnenie (znehodnotenie) odpadov z miesta ich uloženia bola stanovená vo výške 13.070 eur.
Okresný súd za to obžalovaného odsúdil podľa § 302 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 36 písm. k) Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona účinného od 06.08.2024 na trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, ktorého výkon podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona obžalovanému určil skúšobnú dobu v trvaní 12 mesiacov.
Po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní obžalovaný B. podal odvolanie čo do výroku o vine a treste, ako aj proti konaniu, ktoré vydaniu rozsudku predchádzalo.
V písomne odôvodnenom odvolaní prostredníctvom svojho obhajcu obžalovaný namietal, že okresný súd nesprávnym procesným postupom a rozhodnutím porušil jeho práva na spravodlivý proces, zásadu kontradiktórnosti konania a rovnosť účastníkov konania a svoje rozhodnutie založil na nedostatočne
zistenom skutkovom stave. Rozsudok je chybný, nesprávny, nezákonný, nepreskúmateľný a súd sa dostatočne nevysporiadal s otázkou materiálneho korektívu.
Ďalším podaním obžalovaný doplnil odvolanie a uviedol, že vykonané dokazovanie nevytváralo dostatočnú oporu pre výrok o vine. Argumentoval, že ani jeden zo svedkov (svedok F. G. H. a E. L.) nepotvrdil, že by sa akýmkoľvek spôsobom podieľal na predmetnom skutku a obaja uviedli, že ho na pozemkoch nevideli. K znaleckému posudku znalkyne Ing. Jaroslavy Gažovej uviedol, že znalkyňa posudzovala predmetný odpad výlučne na základe podkladov zo spisového materiálu, na pozemkoch nebola nikdy prítomná a odpad nemala nikdy k dispozícii a preto jej závery nemožno považovať za objektívne. Namietal, že znalkyňa pri stanovení ceny predmetného odpadu vychádzala z údajov, ktoré jej poskytla obchodná spoločnosť SPEKO Šaľa s.r.o. a nedokázala vysvetliť akými konkrétnymi metódami táto spoločnosť stanovila ceny jednotlivých druhov odpadu, resp. z čoho pri stanovení cien vychádzala a tiež dostatočne nevysvetlila postupy a metódy, akými dospela k záverom, keď na priamu otázku počas jej výsluchu na hlavnom pojednávaní odpovedala, že jej metóda sú odborné vedomosti a skúsenosti a tak je podľa obžalovaného znalecký posudok nepreskúmateľný. Poukázal na skutočnosť, že ak znalecký posudok nie je preskúmateľný, nie je dôkazom. A navyše z neho nevyplýva záver, že by došlo ku skutočnej škode na životnom prostredí, ani že vznik takejto škody bezprostredne hrozil, pretože znalkyňa nevedela hodnoverne posúdiť a určiť vznik ekologickej ujmy, i keď uviedla, že existovalo riziko znečistenia pôdy únikom pohonných hmôt s tým, že podľa nej na niektorých zachytených snímkach sú viditeľné škvrny z takéhoto úniku, no počas výsluchu na hlavnom pojednávaní nevedela odpovedať na otázku, z akej konkrétnej chemickej látky tieto škvrny pochádzali a nevedela ani vylúčiť, že pochádzajú z látok, ktoré nie sú nebezpečné pre životné prostredie. Tiež obžalovaný namietal, že žiaden z inzerátov ho nespájajú presvedčivo a bez dôvodných pochybností so skutkom, keď v ich texte nie je uvedené konkrétne miesto, ktoré by bolo možné spojiť práve s predmetnými pozemkami. Podľa jeho názoru konštatovanie súdu, že z vizuálneho porovnania fotiek v inzerátoch s fotkami zo zápisnice o vykonaní prehliadky iných priestorov a pozemkov vyplýva, že fotky z oboch dôkazov sa týkajú jedného a toho istého miesta nie je správne, pretože k takémuto záveru možno dospieť len na základe znaleckého skúmania, ktoré dokáže vyhodnotiť nielen vzájomnú zhodu miesta vyhotovenia fotografií, ale aj určiť či sú fotografie z predmetných inzerátov pravé. Obžalovaný zároveň namietal, že v rozsudku nie je dostatočne presvedčivo súdom vysvetlené o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov a tiež, že okresný súd poňal zásadu voľného hodnotenia dôkazov príliš voľne a vychádzal z domnienok, bez základu v relevantných dôkazoch.
Obžalovaný navrhol krajskému súdu napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, alternatívne, aby ho spod obžaloby oslobodil, nakoľko nebolo dokázané, že sa dopustil skutku, ktorý mu je kladený za vinu a taktiež nebolo dokázané, že skutok tak ako je uvedený v obžalobe je trestným činom.
Za účelom prejednania odvolania obžalovaného nariadil Krajský súd v Trnave termín verejného zasadnutia na 17.09.2026, ktorého sa zúčastnili prokurátor krajskej prokuratúry a obhajca obžalovaného. Obžalovaný bol o termíne verejného zasadnutia riadne a včas upovedomený a poučený o možnosti vykonanie verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti a preto sa za splnenia zákonných podmienok vykonalo verejné zasadnutie v neprítomnosti obžalovaného podľa § 293 ods. 5 Trestného poriadku (navyše obžalovaný súhlasil s vykonaním verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti).
Pokiaľ ide o priebeh verejného zasadnutia, predsedníčka senátu podala správu o stave veci so zameraním na otázky, ktoré treba riešiť. Keďže žiadne pripomienky k oboznamovanému spisovému materiálu ani návrhy na doplnenie dokazovania neboli, pristúpilo sa ku konečným návrhom, v rámci ktorých prokurátor navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť podľa § 319 Trestného poriadku. Naproti tomu obhajca obžalovaného žiadal odvolaniu obžalovaného v celom rozsahu vyhovieť.
Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.
Podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že a) súd rozhodol v nezákonnom zložení, b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podal obžalovaný ako oprávnená osoba, proti výrokom, proti ktorým odvolanie podať mohol a urobil tak v zákonom stanovenej lehote, preskúmal postupom podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, by krajský súd prihliadal len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania.
Po preskúmaní predloženého spisového materiálu krajský súd zistil, že odvolanie obžalovaného je nedôvodné, pričom v rámci vyrovnávania sa s odvolacími námietkami krajský súd zdôrazní len vybrané skutočnosti podstatné pre rozhodnutie, keďže je povinný dať odpovede len na tie odvolacie námietky, ktoré sú kľúčové pre rozhodnutie (pričom okresný súd sa s mnohými námietkami, ktoré obžalovaný aj opakuje, už vysporiadal).
Pokiaľ ide o konanie, ktoré predchádzalo výroku o vine, krajský súd vlastným prieskumom nezistil také chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Obžalovaný len všeobecne namietal porušenie jeho práva na spravodlivý proces, avšak žiadny postup súdu v konkrétnostiach neopísal. Tieto mali tkvieť v podstate len v inom hodnotení dôkazov ako si želal obžalovaný.
Gro odvolacích námietok obžalovaného teda tkvie v kritike spôsobu vyhodnotenia vykonaného dokazovania. V posudzovanom prípade obžalovaný polemizuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a presadzuje vlastnú verziu skutkového deja, ktorá je založená na inom hodnotení dôkazov.
Krajský súd konštatuje, že okresný súd pri dodržaní procesného postupu správne zistil skutkový stav veci a vykonal úplné dokazovanie, takže z hľadiska dodržania zásad obsiahnutých v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku treba konštatovať, že neexistuje žiaden relevantný dôkaz, ktorý by nebol v napadnutom konaní vykonaný. Následne okresný súd všetky zákonne vykonané dôkazy v intenciách § 2 ods. 12 Trestného poriadku správne vyhodnotil jednotlivo i v celom ich súhrne a tak dospel k úplným a správnym skutkovým záverom.
Okresný súd pritom v odôvodnení svojho rozhodnutia v súlade s požiadavkami obsiahnutými v ustanovení § 168 ods. 1 Trestného poriadku jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za preukázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov a tiež ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného.
Ani krajský súd nemá pochybnosti o tom, že obžalovaný spáchal skutok v rozsahu skutkových zistení napadnutého rozsudku okresného súdu. Z tohto dôvodu si skutkové závery okresného súdu osvojuje, a keďže sa s nimi stotožňuje, v celom rozsahu na ne ako na správne aj odkazuje.
V posudzovanom prípade podľa názoru krajského súdu vykonané dokazovanie vytvára ucelenú, ničím nenarušenú, logickú štruktúru o tom, že skutok sa stal a spáchal ho (aj) obžalovaný.
Pokiaľ výpovede svedkov E. L. a F. G. H. neobsahujú tvrdenia o účasti na trestnej činnosti odvolateľa, uvedené nie je podstatné, pretože tieto zapadajú do ďalších vykonaných dôkazov (najmä zápisnice o vykonaní prehliadky iných priestorov a pozemkov zo dňa 26.04.2021) a vyplýva z nich, že na pozemkoch sa nachádzali vozidlá a ich časti, pričom z inzerátov, ktorých účelom bol predaj motorových vozidiel a ich častí v lokalite Trnava vyplýva, že kontaktné telefónne čísla používal práve obžalovaný B..
Pokiaľ obžalovaný na tomto mieste namietal konštatovanie súdu, že porovnaním fotiek v inzerátoch s fotkami zo zápisnice o vykonaní prehliadky iných priestorov a pozemkov vyplýva, že fotky sú z jedného miesta a nebol urobený znalecký posudok, tak s takouto námietkou sa odvolací súd nestotožnil. Znalecký skúmanie je potrebné vykonať tam kde sú potrebné odborné znalosti, pričom porovnanie fotiek si odborné znalosti nežiada, keď navyše o manipulácii s fotkami v inzerátoch sa nikto nezmienil.
Aj podľa názoru krajského súdu z vykonaného dokazovania vyplynulo, že odsúdený I. (voči nemu je rozsudok právoplatný – poznámka súdu) a obžalovaný B. sa spoločne venovali kúpe a predaju vozidiel a ich častí, a tieto vozidlá a ich časti sa nachádzali na pozemkoch v obci Hrnčiarovce nad Parnou, pričom odvolateľ predložil listiny preukazujúce odstránenie vozidiel a ich častí z týchto pozemkov a bol prítomný pri miestnom šetrení dňa 18.01.2022.
Pokiaľ aj vyššie spomenutí svedkovia odvolateľa na pozemkoch v Hrnčiarovciach nad Parnou nevideli (potvrdili však kamarátsky vzťah medzi odvolateľom a už odsúdeným I.), tak takáto skutočnosť je irelevantná, pretože podstatnou skutočnosťou je, že vozidlá a ich časti sa nachádzali na pozemku, ktorý užíval odsúdený I., bol aj vkladateľom inzerátov na predaj vozidiel a ich častí, avšak kontaktné údaje na inzerátoch boli údaje obžalovaného B., tento osobne zabezpečoval odstránenie odpadu z pozemkov, a napokon obaja sa zúčastnili miestneho šetrenia, ktoré vykonával Okresný úrad Trnava na pozemkoch v Hrnčiarovciach nad Parnou.
Odvolateľ tiež namietal, že neexistuje záver, že by došlo ku skutočnej škode na životnom prostredí, ani že vznik takejto škody bezprostredne hrozil. K uvedenému krajský súd dáva do pozornosti ustanovenie § 124 ods. 3 Trestného zákona veta druhá, podľa ktorého „Pri trestnom čine neoprávneného nakladania s odpadmi podľa § 302 rozsahom činu sa rozumie cena, za ktorú sa odpad v čase a v mieste zistenia činu obvykle zbiera, prepravuje, vyváža, dováža, zhodnocuje, zneškodňuje alebo ukladá, a cena za odstránenie odpadu z miesta, ktoré na jeho uloženie nie je určené.“ A podstatou je, že aj obžalovanému B. bolo preukázané, že spoločným konaním úmyselne nakladal s odpadmi v malom rozsahu v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, keď neoprávnene zhromažďovali staré motorové vozidlá (ktoré treba (vrátane ich častí) v zmysle § 2 ods. 1 zákona o odpadoch posúdiť ako odpad), na niektorých vykonávali kompletné rozobratie, neoprávnene ich zbierali, zhromažďovali ich a mimo určené miesto skladovali staré vozidlá a ich časti, kovový odpad (demontované dielce a iné), elektroodpad, pneumatiky, plastový odpad, iné plastové časti, sklo, iný ostatný odpad a iný nebezpečný odpad (olovené batérie a iné), pričom takto ku dňu 26.04.2021 zhromaždili celkovo 10,84 ton odpadov, z toho 8 druhov odpadov zaradených v kategórii ostatný odpad (O) v množstve 7,05 ton a 3 druhy odpadov zaradených v kategórii nebezpečný odpad (N) v množstve 3,79 ton, pričom výška nákladov potrebných na zneškodnenie odpadov z miesta ich uloženia bola stanovená vo výške 13.070 eur a nedisponovali autorizáciou ministerstva v zmysle § 89 ods. 1 psím. a), ods. 2 zákona o odpadoch.
Okresný súd sa v dostatočnej miere vysporiadal aj s tzv. materiálnym korektívom, keď prihliadol na množstvo odpadu a počet inzerátov, čo aj krajský súd posúdil, že závažnosť konania obžalovaného nebola nepatrná.
Rovnako správne a výstižne sa okresný súd vysporiadal aj s námietkou obhajoby ohľadom znaleckého posudku. Krajský súd zdôrazňuje, že pokiaľ znalkyňa vykonala znalecký posudok len na základe podkladov bez osobnej obhliadky, táto skutočnosť nespochybňuje vecnú správnosť záverov znaleckého posudku a jasne uviedla, že zaslaná fotodokumentácia s ostatnými podkladmi jej stačili na vypracovanie znaleckého posudku, pretože z fotiek zistila, čo potrebovala zistiť a zároveň sa krajský súd stotožňuje s názorom okresného súdu pokiaľ ide o cenotvorbu spoločnosti SPEKO Šaľa s.r.o., keď úlohou znalca je určiť správny subjekt, ktorý vie nakladať s odpadom a nie kontrolovať jeho cenotvorbu. Rovnako znalkyňa v relevantnom rozsahu uviedla podklady, z ktorých vychádzala a zároveň k tomu treba prirátať odborný prínos znalca.
Samotná skutočnosť, že obhajoba kritizuje spôsob, akým okresný súd vyhodnotil všetky vykonané dôkazy, ešte automaticky neznamená, že napadnutý rozsudok je v tejto časti nesprávny.
Ku kritike obžalovaného ohľadne spôsobu, akým okresný súd hodnotil vykonané dôkazy, je potrebné vo všeobecnosti uviesť, že v trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. Avšak procesný predpis nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Inak povedané, Trestný poriadok neupravuje otázku minimálneho množstva a kvality dôkazov potrebných na preukázanie viny obžalovaného. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. V súvislosti s hodnotením dôkazov platí aj druhé pravidlo, podľa ktorého, ak okresný súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, teda že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam, krajský súd nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že by sám na základe svojho presvedčenia hodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia.
Podľa názoru krajského súdu okresný súd v procese hodnotenia dôkazov postupoval v súlade s pravidlami rozvedenými vyššie v texte, preto jeho skutkovým záverom nemožno nič vytknúť.
Preto v súhrne k odvolacím námietkam obžalovaného ešte krajský súd uvádza, že právo na spravodlivý proces neznamená právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. Rovnako súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov, lebo proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie.
Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutku, aj podľa názoru krajského súdu táto zodpovedá stavu veci a zákonu, pričom v podrobnostiach krajský súd poukazuje na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku. Okresný súd zaujal aj správny postoj k námietke obhajoby, že v konaní nebolo preukázané, že v konaní vznikla škoda na životnom prostredí, ani že by takáto škoda bezprostredne hrozila, keď poukázal na ustanovenie § 302 ods. 2 Trestného zákona a dodal, že znakom skutkovej podstaty podľa § 302 ods. 1 Trestného zákona nie je vznik škody na životnom prostredí.
Pokiaľ ide o konanie, ktoré výroku o treste predchádzalo, obžalovaný mu v odvolaní žiadne chyby nevytýkal a chyby odvolaním nevytýkané, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, krajský súd vlastným prieskumom nezistil.
Pokiaľ ide o samotný výrok o treste, krajský súd v tejto súvislosti nezistil dôvodnosť odvolania obžalovaného ani v tejto časti.
Na tomto mieste je potrebné pripomenúť teoretické východiská trestania v podmienkach Slovenskej republiky. Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupuje každý súd v zmysle zásad a kritérií rozhodných pre ukladanie trestov uvedených v ust. § 34 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona, podľa ktorých trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania
trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Trest ako taký je právnym následkom trestného činu a preto musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t. j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Trest je aj jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t. j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia (represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. Trestný zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi.
Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické.
V rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu, ktorá fakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu je prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh a intenzita trestu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu. Neprimerane prísne (ale, samozrejme, i neprimerane mierne) tresty pôsobia škodlivo na páchateľa i spoločnosť. U verejnosti môžu neprimerané tresty vyvolať súcit s páchateľom či ohroziť jej dôveru v spravodlivé rozhodovanie súdu, či jej dôveru v súdnu moc ako celok. U páchateľa neprimerane prísne tresty vedú k zatrpknutosti, pretože takéto tresty páchateľ oprávnene nemôže považovať za spravodlivé. Páchateľ je súdom odsudzovaný za nespravodlivosť (bezprávie), ktorú trestným činom spáchal, a preto má právo očakávať spravodlivosť zo strany súdu. Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutým predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu je tak možné považovať aj za predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného.
Pri ukladaní trestu musí súd prihliadnuť podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Zároveň pri určovaní druhu a výmery trestu musí súd v súlade s ust. § 34 ods. 4 veta prvá Trestného zákona prihliadnuť najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu.
Vychádzajúc z vyššie uvedených teoretických východísk krajský súd konštatuje, že okresný súd u obžalovaného správne preskúmaval pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, pričom u obžalovaného konštatoval neexistenciu žiadnej priťažujúcej okolnosti podľa § 37 Trestného zákona, avšak vzhliadol jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. k) Trestného zákona, že sa pričinil
o odstránenie škodlivých následkov trestného činu (odpad bol odstránený). Iné či už poľahčujúce alebo priťažujúce okolnosti ani krajský súd vlastným prieskumom nezistil.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného potom bolo možné obžalovanému uložiť trest vo výmere do 2 rokov. Obžalovanému uložený podmienečný trest o výmere 2 mesiacov a určenou skúšobnou dobou na 1 rok považuje krajský súd za zákonný, primeraný a spravodlivý.
Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že v predmetnej trestnej veci krajský súd musel odvolanie obžalovaného ako nedôvodné podľa § 319 Trestného poriadku zamietnuť.
Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne (§ 163 ods. 4, § 180 Trestného poriadku).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.