Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_29CoPr-1-2026.pdf
PDF · 111.78 KB
Case nature
Area
Subarea
29CoPr/1/2026
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Ivana Šlesarová a sudcov: Mgr. Matúš Staríček a JUDr. Boris Šiška, PhD., v spore žalobcu: Zariadenie pre seniorov Trnava, so sídlom Ul. Terézie Vansovej 2914/5, Trnava, IČO: 00 611 972, zastúpený: Marián Galbavý, advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Kapitulská 6, Trnava, IČO: 51 436 108, proti žalovanej: A. B. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, D., zastúpená advokátom: JUDr. Jozef Zámožík, PhD., so sídlom Hlavná 31, Trnava, IČO: 42 155 100, o zaplatenie 624 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 22Cpr/4/2025-73 zo dňa 13.10.2025, takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 22Cpr/4/2025-73 zo dňa 13. októbra 2025 r u š í v napadnutom výroku II. a III. a vec v r a c i a v rozsahu zrušenia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom označeným v záhlaví súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti istiny vo výške 14 eur zastavil. Výrokom II. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 610 eur, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom III. priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 95,52% s výnimkou nároku na náhradu trov konania za jeden úkon právnej služby, a to účasť na pojednávaní konanom dňa 13.10.2025. Výrokom IV. priznal žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % za jeden úkon právnej služby, a to účasť na pojednávaní konanom dňa 13.10.2025.
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne § 220 ods. 2, § 150 ods. 1, § 151 ods. 1 a ods. 2, § 191 ods. 1 , § 204, článku 2 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „Civilný sporový poriadok“) § 1 ods. 3 a ods. 4, § 1 ods. 6, § 13 ods. 1, § 48 ods. 7 a § 63 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce, § 575 ods. 1 až ods. 3 a § 853 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 3 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), § 3o ods. 1 písm. a) bodu 1. a 2., § 3o ods. 3 a § 3r ods. 1 a ods. 2 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 131/2022 Z. z. o niektorých opatreniach v oblasti dotácií v pôsobnosti Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky v čase mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu vyhláseného v súvislosti s hromadným prílevom cudzincov na územie Slovenskej republiky spôsobeným ozbrojeným konfliktom na území Ukrajiny (ďalej len „Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 131/2022 Z. z.“). Vecne dôvodil tým, že na základe vykonaného dokazovania, najmä z pracovnej zmluvy, jej dodatkov č. 1 a 2 a z potvrdenia o úhrade, dospel k záveru, že žaloba je dôvodná čo do právneho dôvodu vrátenia stabilizačného príspevku. K argumentácii žalovanej o zániku záväzku pre nemožnosť plnenia podľa § 575 Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie uviedol, že toto ustanovenie na daný spor nemožno aplikovať. Vychádzal z toho, že subsidiárna pôsobnosť podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce sa vzťahuje len na prvú, všeobecnú časť Občianskeho zákonníka, pričom inštitút zániku záväzkov je systematicky zaradený až v jeho ôsmej
časti. Rovnako odmietol uplatnenie tohto inštitútu prostredníctvom analógie iuris, keďže stotožňovanie pracovnoprávnych a občianskoprávnych vzťahov bez ohľadu na znak závislej práce je nesprávne. Súd prvej inštancie odmietol aj extenzívny výklad judikatúry Ústavného súdu SR vo vzťahu k úrokom z omeškania, pričom zdôraznil, že ďalšie rozširovanie občianskoprávnych inštitútov by malo v pracovnom práve neprípustné následky. Uzavrel, že záväzok zamestnanca zotrvať v pracovnom pomere po dobu troch rokov má objektívny charakter viazaný na nezávislé plynutie času, a to bez ohľadu na zavinenie strán. Skončenie pracovného pomeru uplynutím dohodnutej doby určitej nie je v zmysle príslušného Nariadenia vlády SR č. 131/2022 Z. z. a dodatku k zmluve zaradené medzi výnimky, pri ktorých povinnosť vrátiť príspevok zaniká. Zdôraznil, že akceptovanie výkladu žalovanej by viedlo k situácii ad absurdum a zakladalo by diskrimináciu, pretože zamestnanci na dobu určitú by boli oproti zamestnancom na dobu neurčitú bezdôvodne zvýhodnení. Rovnako odmietol paralelu s výpoveďou z organizačných dôvodov, keďže ide o diametrálne odlišné právne situácie. V časti istiny vo výške 14 eur konanie zastavil z dôvodu čiastočného späťvzatia. O trovách konania rozhodol súd dvomi samostatnými výrokmi. Výrokom III. priznal žalobcovi náhradu trov podľa pomeru úspechu vo veci v rozsahu čistého úspechu 95,52 %. Výrokom IV. však s poukazom na § 181 ods. 5 CSP priznal žalovanej nárok na náhradu trov v rozsahu 100 % za odročené pojednávanie konané dňa 13.10.2025. Odôvodnil to tým, že žalobca pre vlastnú procesnú pasivitu nebol schopný už na prvom pojednávaní preukázať a obhájiť správnu výšku nároku, čo priamo viedlo k odročeniu veci. Uprednostnil túto procesnú sankciu pred uplatnením sudcovskej koncentrácie konania a zamietnutím žaloby len pre nesprávny matematický výpočet, čo by v rovine materiálneho právneho štátu považoval za extrémne nespravodlivé a ústavne neudržateľné.
3. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie čo do jeho výrokov II. a III. podala odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d/, e/ a h/ Civilného sporového poriadku a navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanej prizná náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Namietala, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku vzniku povinnosti vrátiť stabilizačný príspevok, keď nerozlišoval medzi porušením povinnosti a nemožnosťou plnenia. Zánik pracovného pomeru uplynutím dohodnutej doby predstavuje objektívnu skutočnosť, v dôsledku ktorej žalovaná stratila možnosť plniť svoj záväzok zotrvať u zamestnávateľa, a to napriek tomu, že mala záujem v pracovnom pomere pokračovať. Nesúhlasila so záverom súdu o absolútnom vylúčení analógie ustanovení Občianskeho zákonníka v pracovnoprávnych vzťahoch. Poukázala na to, že Zákonník práce neupravuje inštitút nemožnosti plnenia a analógia s Občianskym zákonníkom sa bežne uplatňuje aj v iných oblastiach. Súd mal preto na daný prípad per analogiam aplikovať ustanovenie § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého povinnosť dlžníka plniť pri objektívnej nemožnosti plnenia zaniká. Ďalej poukázala na to, že výpočet spôsobov zániku záväzku podľa § 3o ods. 3 predmetného nariadenia vlády nie je taxatívny a upravuje primárne prípady subjektívneho zavinenia zamestnanca alebo skončenia pracovného pomeru z jeho vôle. S poukazom na metodický pokyn Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR vysvetlila, že aj pri iných objektívnych skutočnostiach nepredvídaných v nariadení (ako je smrť zamestnanca) povinnosť vrátiť príspevok logicky zaniká. Z tohto dôvodu je nutné pristupovať k výkladu uvedeného ustanovenia extenzívne aj v prípade uplynutia dohodnutej doby. Vo vzťahu k záverom súdu o možnej diskriminácii zamestnancov pracujúcich na dobu neurčitú žalovaná uviedla, že súd porovnáva neporovnateľné. Situácii žalovanej sa najviac približuje skončenie pracovného pomeru z organizačných dôvodov, kedy má zamestnanec rovnako záujem v práci pokračovať, no z dôvodov nezávislých od neho nemôže svoj záväzok plniť, pričom v takom prípade povinnosť vrátiť kompenzačný príspevok nemá. Obdobne by to preto malo platiť aj pre žalovanú.
4. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej nevyjadril.
5. Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), potom čo zistil, že odvolanie bolo podané včas a oprávnenou osobou (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že žalovaná použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 CSP), preskúmal uznesenie súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. a III. zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
6. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie postupu súdu prvej inštancie a napadnutého rozsudku v časti jeho výrokov II. a III., ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 610 eur z titulu vrátenia alikvotnej časti stabilizačného príspevku a ktorým bolo rozhodnuté o nároku žalobcu na náhradu trov konania. Výroky I. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie odvolaním napadnuté neboli, preto neboli predmetom prieskumu zo strany odvolacieho súdu (výrok IV. o náhrade separátnych trov navyše nie je závislým výrokom).
7. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadov uvedených v ustanovení § 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.
8. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
9. Žalovaná v odvolaní namietala odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. d/, e/ a h/ CSP.
10. Odvolací dôvod podľa. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu (a to tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako aj v prípade jej realizácie v širšom než zákonom predpokladanom rozsahu), pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2 CSP, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď), porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (§ 193 CSP) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (§ 194 ods. 2).
11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP je daný v prípade, ak súd zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého vykonanie je prípustné, pretože takýmto postupom či už sťažuje dôkaznú pozíciu strany sporu, čo môže nespravodlivo rezultovať v neunesení jej dôkazného bremena, alebo sa neodôvodnene vzďaľuje od želanej a možnej miery zistenia skutkového stavu.
12. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti je právnym posúdením činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý si nesprávne interpretoval alebo napokon ak aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav použil, v skutkových okolnostiach teda z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.
13. Žalovaná ako odvolateľ v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie mal predovšetkým aplikovať ustanovenie § 575 Občianskeho zákonníka, keďže žalovaná nemala objektívnu možnosť splniť svoj záväzok zotrvať v pracovnom pomere po dobu najmenej troch, po sebe nasledujúcich rokov. Argumentačné predpolie uvedenej argumentácie sa však týkalo aj spochybnenia obmedzenej možnosti analogického použitia Občianskeho zákonníka v pracovnom práve, ktorý výklad súdu prvej inštancie považovala za formalistický, keďže tento možnosť použitia analógie Občianskeho zákonníka v pracovnoprávnych vzťahoch, výlučne vzťahoval iba v prípade použitia ustanovení o úroku z omeškania.
14. Podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.
15. Vzhľadom na žalovanou vymedzenú odvolaciu argumentáciu, bolo najskôr potrebné zo strany odvolacieho súdu vysporiadať sa s možnosťou použitia Občianskeho zákonníka (najmä § 575) na pracovnoprávne vzťahy, t. j. predovšetkým s ohľadom na výklad ustanovenia § 1 ods. 4 Zákonníka práce. Žalovaná nesúhlasila s formalistickým výkladom súdu prvej inštancie, ktorý učinil v bodoch 24. a 25. rozsudku záver, podľa ktorého nemožnosť použitia § 575 Občianskeho zákonníka je zrejmá s ohľadom na systematický výklad a jeho zaradenie v ôsmej časti, prvej hlave a v šiestom oddiele, keďže sa nenachádza v jeho prvej časti tzv. všeobecnej časti Občianskeho zákonníka. Podľa názoru súdu prvej inštancie, použitím teleologického výkladu, odborných publikácií (nevedno akých), s akcentom na súdnu prax (bez označenia konkrétnych rozhodnutí), sa má v § 1 ods. 4 Zákonníka práce na mysli jeho prvá časť - všeobecná časť.
16. Hoci nemožno uprieť snahu súdu prvej inštancie rozsudok riadne a v dostatočnom rozsahu odôvodniť, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil, keď ním prezentovaný výklad ustanovenia § 1 ods. 4 Zákonníka práce, vybočuje z medzí jeho prípustnej interpretácie. Odvolací súd zdôrazňuje, že Zákonník práce vo svojej prvej časti nemožnosť plnenia neupravuje (teda „neustanovuje inak“). Preto sa v tomto kontexte na individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne vzťahy (vymedzenie vzťahov, na ktoré sa vzťahuje celý Zákonník práce; § 1 ods. 1) vzťahujú všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Zákonník práce neobsahuje pri tomto ustanovení žiadny zákonný odkaz, ktorým by explicitne určoval, ktoré ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné pre tento účel považovať za všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Je zrejmé, že inštitút nemožnosti plnenia (§ 575), nie je v Občianskom zákonníku upravený v jeho prvej časti s názvom „Všeobecné ustanovenia“, ale až v ôsmej časti s názvom „Záväzkové právo“. Inštitút nemožnosti plnenia v tejto časti Občianskeho zákonníka je upravený v jej prvej hlave s názvom „Všeobecné ustanovenia“ (§ 575). V zmysle vyššie uvedeného výkladu právnych predpisov tak nemožno stotožňovať odkaz ustanovenia § 1 ods. 4 Zákonníka práce len so Všeobecnými ustanoveniami zakotvenými v prvej časti Občianskeho zákonníka s rovnakým názvom, ale je potrebné ho extenzívne vykladať aj tak, že zahrňuje aj všeobecné ustanovenia záväzkovej časti Občianskeho zákonníka. Preto týmto výkladom možno dospieť k záveru, že nemožnosť plnenia upravená v označenom ustanovení je možné použiť aj na pracovnoprávne vzťahy. Iný výklad, ktorý prezentoval súd prvej inštancie, je nielen príliš formalistický, ale aj nenapĺňajúci ústavnoprávne limity jeho prípustnej interpretácie. Výklad ponúknutý zo strany súdu prvej inštancie však vyznieva príliš akademicky, a vo svojej podstate ide o výklad contra legem, ergo výklad proti doslovnému jazykovému zneniu zákona.
17. Takýto názor prezentoval aj Krajský súd v Bratislave (vo svojom rozhodnutí (sp. zn. 8Co/375/2017). „V tomto prípade sa totiž uplatňuje širší výklad ‚Všeobecných ustanovení‘ Občianskeho zákonníka, na ktorých subsidiárne použitie odkazuje § 1 ods. 4 Zákonníka práce; uvedené ustanovenie totiž výslovne neodkazuje výlučne na Všeobecné ustanovenia prvej časti Občianskeho zákonníka, a preto je potrebné za všeobecné ustanovenia v zmysle dikcie § 1 ods. 4 Zákonníka práce považovať nielen ‚Všeobecné ustanovenia‘ Občianskeho zákonníka uvedené v jeho prvej časti (§ 1 až 122), ale aj „Všeobecné ustanovenia“ uvedené v jeho ôsmej časti - označenej ako Záväzkové právo (§ 488 až 587), keďže pracovnoprávne vzťahy treba, rovnako ako občianskoprávne vzťahy, považovať za záväzkové vzťahy, v ktorých účastníci vystupujú ako nositelia subjektívnych práv a povinností ustanovených normami pracovného práva.“
18. Poukazujúc na vyššie uvedenú právnu argumentáciu odvolacieho súdu, obsiahnutú v bodoch 16. a 17. tohto uznesenia, pri zohľadnení odvolacej argumentácie žalovanej, nie je podľa názoru odvolacieho súdu nevyhnutné ďalej hľadať metodologický výklad, ktorý v konečnom dôsledku vyplní medzeru v pracovnom práve, ktorú žalovaná vzhliadla v identifikovanom postupe súdu prvej inštancie, ktorý odmietol aplikovať § 575 Občianskeho zákonníka. Žalovaná vytkla súdu prvej inštancie absenciu vysvetlenia, ako vyplniť medzeru v pracovnom práve, keď Zákonník práce neupravuje otázku nemožnosti plnenia. Pretože súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil, keď nepripustil možnosť aplikácie § 575 Občianskeho zákonníka, z dôvodu nesprávneho právneho výkladu ustanovenia § 1 ods. 4 Zákonníka práce, nedal odpoveď na kľúčovú argumentáciu žalovanej, či v danej veci ide o objektívnu nemožnosť plnenia záväzku zo strany žalovanej podľa § 575 Občianskeho zákonníka, s ohľadom na
správne zistený skutkový stav. Z tohto dôvodu je rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a v tejto časti je potrebné prisvedčiť odvolacím námietkam žalovanej, avšak s tým rozdielom, že v ďalšom konaní nebude potrebné zaoberať sa možnosťou sudcovského dotvárania práva prostredníctvom analógie (keďže odvolacím súdom ponúknutý výklad priamo smeruje k možnosti aplikácie § 575 Občianskeho na daný spor).
19. Nedostatok odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia, prípadne jeho zmätočnosť a nejasnosť je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasledujúcich Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nie len formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t. j. musí byť preskúmateľné. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá zároveň aj dôvodnosť podaného odvolania.
20. Žalovaná v obsahu odvolania poukázala aj na to, že Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 131/2022 Z. z. upravuje zánik záväzku zamestnanca zotrvať u zamestnávateľa, no tento výpočet spôsobov zániku záväzku však nie je taxatívny a upravuje iba spôsoby zániku záväzku pri skončení pracovného pomeru podľa § 59 ods. 1 Zákonníka práce. Predmetné nariadenie však v jeho ustanovení § 3o ods. 3 obsahuje taxatívny výpočet situácií, kedy zaniká záväzok zamestnanca, avšak tento sa týka len povinnosti vrátiť (alikvótnu) časť stabilizačného príspevku podľa § 3o ods. 1 písm. a). bodu 2. a nie povinnosti zotrvať v pracovnom pomere. Nie je možné žiadnym výkladom (ani extenzívnym) rozširovať spôsoby zániku záväzku vrátiť (alikvótnu) časť príspevku, pokiaľ to právna úprava (predmetné nariadenie) neustanovuje. Skončenie pracovného pomeru uzavretého na dobu určitú (ako v prejednávanej veci) v dôsledku uplynutia času, nie je upravené ako dôvod zániku vyššie vymedzeného záväzku zamestnanca, keďže ide o špecifickú situáciu, s ktorou zákonodarca nepočítal.
21. V čase uzatvárania písomnej dohody o poskytnutí stabilizačného príspevku, musia byť v obsahu pracovnej zmluvy preukázané reálne predpoklady a podmienky na to, aby zamestnanec mohol objektívne splniť záväzok, zotrvať u zamestnávateľa v pracovnom pomere a vykonávať dohodnutú pracovnú činnosť v rozsahu dohodnutého pracovného času ku dňu podpisu tejto písomnej dohody oboma zmluvnými stranami, a to počas doby najmenej troch po sebe nasledujúcich rokov, čo pri dohodnutom pracovnom pomere na dobu určitú nie je možné (aj z dôvodu, že pracovný pomer na dobu určitú možno dohodnúť najdlhšie na dva roky v zmysle § 48 ods. 2 Zákonníka práce.) Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že skončenie pracovného pomeru bolo závislé od objektívnej skutočnosti (uplynutie dohodnutej doby) a nie od zavinenia žalovanej, ktorá nemala možnosť svoj záväzok splniť. Takúto argumentáciu (o nezavinenom porušení záväzku zo strany žalovanej), nebral súd prvej inštancie do úvahy, keďže záväzok spočívajúci v zotrvaní v pracovnom pomere po dobu najmenej troch po sebe nasledujúcich rokov má objektívny charakter, bez ohľadu na zavinenie zamestnávateľa alebo zamestnanca. Takýto právny názor súdu prvej inštancie však nekorešponduje s dôvodmi, pre ktorý sa poskytuje jednorazový stabilizačný príspevok, t. j. existencia predpokladov pre jeho poskytnutie a reálna možnosť zotrvania v pracovnom pomere v požadovanom trvaní (3 po sebe nasledujúce roky). Súd prvej inštancie sa však aj z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, nezaoberal nielen nemožnosťou plnenia záväzku podľa § 575 Občianskeho zákonníka žalovanou, ale dostatočne sa nevysporiadal ani s charakterom právnej úpravy obsiahnutej v Nariadení vlády č. 131/2022 Z. z., keď nezobral do úvahy špecifikum vzniknutej situácie, i s ohľadom na obsah hypotézy obsiahnutej v § 3o ods. 3 písm. a), ktorá ustanovuje záväzok zamestnanca - žalovanej (zotrvať v pracovnom pomere 3 po sebe nasledujúce
roky), ktorý však porušený v predmetnej veci z prejavu vôle žalovanej objektívne nebol. Vzhľadom na uvedené, je potrebné skúmať, z prejavu vôle ktorej strany sporu sa nenaplnila možnosť zotrvať v pracovnoprávnom pomere, a v nadväznosti na to, dať odpoveď na rozhodujúcu argumentáciu žalovanej o potrebe aplikácie § 575 Občianskeho zákonníka, t. j. nemožnosť plnenia, s ktorou sa súd prvej inštancie doposiaľ nevysporiadal správne, keďže nevyložil normu § 1 ods. 4 Zákonníka práce korektne a pri jej výklade vybočil z medzí jej ústavnoprávnej interpretácie.
22. Odvolací súd sa ďalej nezaoberal argumentáciou súdu prvej inštancie týkajúcou sa možnej diskriminácie (uvedenej v bode 45.), diferencujúc prípady pracovného pomeru na dobu určitú a neurčitú, s dosahom na možnosť poskytnutia stabilizačného príspevku pre tieto prípady. S takouto argumentáciou nesúhlasila žalovaná, avšak z pohľadu odvolacieho súdu, prednesená argumentácia ďaleko presahuje rámec prejednávaného sporu, netýka sa predmetného sporu a predstavuje subjektívny názor súdu prvej inštancie, ktorý nereflektuje na merito prejednávanej veci.
23. Vzhľadom na to, odvolací súd nemal inú možnosť ako rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. (vo vyhovujúcej časti) a III. o náhrade trov konania (ktorý je súčasne súvisiaci a závislý výrok) podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušiť, pretože uvedený nedostatok nebolo možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom s prihliadnutím na zabezpečenie dvojinštančnosti konania a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je v zmysle ustanovenia § 391 ods. 2 CSP viazaný a bude sa zaoberať dôvodnosťou nároku žalobcu, podstatnými a právne významnými skutkovými tvrdeniami strán sporu uplatnenými v rámci prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, ako aj odvolacími argumentmi žalovanej a ich vyhodnotením. Predovšetkým bude úlohou súdu prvej inštancie skúmať z prejavu vôle ktorej strany sporu prišlo k nenaplnenie záväzku zotrvať v pracovnom pomere s ohľadom na charakter Nariadenia vlády č. 131/2022 Z. z. v požadovanom časovom období, a v nadväznosti na uvedené aplikuje § 575 Občianskeho zákonníka, ktorý ustanovuje nemožnosť plnenia. Svoje rozhodnutie i v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP riadne odôvodní a v novom rozhodnutí rozhodne i o náhrade trov, vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
24. Senát odvolacieho súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 Civilného sporového poriadku). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 Civilného sporového poriadku). Dovolanie je podľa § 421 Civilného sporového poriadku prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 Civilného sporového poriadku). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 Civilného sporového poriadku). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 Civilného sporového poriadku). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§ 426 Civilného sporového poriadku). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 Civilného sporového poriadku). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 Civilného sporového poriadku). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 Civilného sporového poriadku). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie prípustné podľa § 421 Civilného sporového poriadku možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 Civilného sporového poriadku). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 Civilného sporového poriadku). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 Civilného sporového poriadku).