Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Co-19-2026.pdf
PDF · 155.46 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/19/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Jany Richterovej a Mgr. Jaroslava Šupu, v sporovej veci žalobcu: BETA MAXX, s.r.o., IČO: 47 933 810 so sídlom Žellova 6, Bratislava, pr. zast. Benkóczki, Baláž - advokáti, s.r.o. so sídlom 29. augusta 36A, Bratislava, proti žalovaným: 1/ Mesto Humenné, IČO: 00 323 021, so sídlom Kukorelliho 1501/34, Humenné, a 2/ Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo financií Slovenskej republiky, IČO: 00 151 742 so sídlom Štefanovičova 5, Bratislava, o náhradu škody vo výške 18.570,20 Eur s príslušenstvom spôsobenej nesprávnym úradným postupom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 22. septembra 2025 č.k. 30C/52/2024-210 takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd odvolanie žalobcu voči výroku I. a II. rozsudku súdu prvej inštancie o d m i e t a. Návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku a predloženie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky z a m i e t a . Návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku a predloženie návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie z a m i e t a . V napadnutých žalobu zamietajúcich výrokoch III. a IV. rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
1/Rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu zo dňa 05.11.2024 na prerušenie konania a predloženie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky podľa ust. § 162 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku (výrok I.) a zamietol návrh žalobcu zo dňa 24.03.2025 na prerušenie konania a predloženie návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa ust. § 162 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku (výrok II.). Ďalej zamietol žalobu žalobcu proti žalovanému 1/ o zaplatenie sumy 18.570,20 Eur s úrokom z omeškania v sadzbe 9,5% ročne zo sumy 18.570,20 Eur od 16.12.2023 do zaplatenia (výrok III.) a rovnako zamietol žalobu žalobcu proti žalovanej 2/ o zaplatenie sumy 18.570,20 Eur s úrokom z omeškania v sadzbe 9,5% ročne zo sumy 18.570,20 Eur od 16.12.2023 do zaplatenia (výrok IV.). Žalovanému 1/ a žalovanej 2/ právo na náhradu trov konania nepriznal (výrok V.) 2/ Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie zdôvodnil po právnej stránke čl. 46 ods. 1, 3, čl. 51 ods. 1, čl. 59 ods. 1 a 2, čl. 71 ods. 1, čl. 125 ods. 1, čl. 144 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. (ďalej len „ Ústava SR“), čl. 49, čl. 52 ods. 1, čl. 56 ods. 1, čl. 62 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“), ust. § 13, § 15 ods. 1, § 17, § 37, § 41, § 42, § 162 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov, § 70 ods. 1, 3, § 71 ods. 1 písm. p), § 73 ods. 3, § 75, § 79 ods. 1, § 97 ods. 1, 2 zákona č. 30/2019 Z.z. o hazardných hrách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 30/2019“), § 1 ods. 1, 2, § 5, § 18 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len“ správny poriadok“), § 4 ods. 1, 4, § 5 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“), § 1 , § 2, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. d), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 3, § 9 ods. 1, § 10 ods. 1, 2, 3, § 11 písm. a), § 14 ods. 1, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1, § 25, § 26 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 30.06.2023 (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). 2.1/ Vychádzal zo zistenia, že žalobca prevádzkoval ako podnikateľ v rozhodnom čase rokov 2020 až 2022 hazardné hry. Na prevádzkovanie videohier mal pre obdobie od 01.12.2018 do 30.11.2020 udelenú individuálnu licenciu zo strany Ministerstva financií Slovenskej republiky (rozhodnutie z 15.11.2018, č.k. MF/37979/2018-62) pre 210 terminálov v prevádzkach, medzi ktorými bolo aj 21 prístrojov v 2 prevádzkach v Humennom s tým, že odvod do rozpočtu obcí bol povinný uhradiť na účet príslušnej obce. Pre obdobie od 01.12.2020 do 30.11.2022 mal na prevádzkovanie videohier udelenú individuálnu licenciu zo strany Úradu pre reguláciu hazardných hier (rozhodnutie z 10.11.2020, č.k. ÚRHH/003028/2020-160) pre 252 kusov terminálov v prevádzkach, medzi ktorými bolo aj 47 prístrojov v 3 prevádzkach v Humennom s tým, že odvod do rozpočtu obcí bol povinný uhradiť na účet príslušnej obce. Na základe opatrenia Úradu verejného zdravotníctva SR bola počnúc dňom 13.03.2020 na celom území Slovenskej republiky zakázaná činnosť podnikateľských prevádzok, vrátane prevádzky hazardných hier. Obmedzenie trvalo od 13.03.2020 do 28.05.2020, neskôr na základe ďalších vyhlášok od 19.12.2020 do 18.04.2021 a od 25.11.2021 do 02.01.2022. Celkovo tak bolo podnikanie žalobcu obmedzené v roku 2020 na 89 dní, v roku 2021 na 145 dní a v roku 2022 na dva dni, spolu teda na 236 dní. Žalobca bol povinný uhradiť zákonnú odvodovú povinnosť za prevádzku terminálov videohier do rozpočtu obce za rok 2020 celkovo 36.911,60 Eur, za rok 2021 celkovo 24.090,- Eur a za prvé dni roku 2022 sumu 132,- Eur. Žalobca informoval listom zo dňa 29.04.2020 Ministerstvo financií SR, že nie je v jeho možnostiach si splniť zákonnú odvodovú povinnosť, listom zo dňa 29.12.2020 sa domáhal od Úradu pre reguláciu hazardných hier o spravodlivé určenie výšky zákonom stanoveného odvodu, ktorá bude zohľadňovať odpočet dní núteného uzavretia prevádzok herní. Žalobca vyúčtoval odvod za rok 2020 celkovo v sume 24.932,60 Eur a za rok 2021 v sume 13.728,- Eur. Z listu žalovaného 1/ zo dňa 19.04.2023, č. OSM 2195/29540/2023 mal súd prvej inštancie za preukázané, že voči žalobcovi bolo iniciované správne konanie vo veci uloženia úroku z omeškania úhrady odvodu do rozpočtu mesta podľa § 94 ods. 1 zákona č. 30/2019 Z.z., keďže druhú časť doplatku odvodu za rok 2021 bol žalobca povinný uhradiť do 31.12.2021. Žalobca na uvedené reagoval tak, že vo svojom vyjadrení poukázal na opatrenia Úradu verejného zdravotníctva SR a nútené uzatvorenie prevádzok herní. Odvod zaplatil hneď ako mu situácia dovolila a požiadal o odpustenie úrokov z omeškania. Žalovaný 1/ rozhodnutím zo dňa 15.05.2023 č. 2195/3056/2023/OSM/Zah uložil žalobcovi povinnosť uhradiť úrok z omeškania v sume 1.263,24 Eur do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorá nastala 05.06.2023. Žalobca sa listom zo dňa 13.12.2023 obrátil na žalovaného 1/ so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v sume 18.570,20 Eur, ktorá predstavovala sumu zaplatenú za nezákonný odvod pripadajúci na obdobie, kedy žalobca nemohol prevádzkovať hazardné hry z dôvodu opatrení Úradu verejného zdravotníctva. Žalovaný 1/ po neúspešnom postúpení žiadosti Úradu pre reguláciu hazardných hier žiadosti nevyhovel z dôvodu nesplnenia podmienok na náhradu škody, o čom žalobcu informoval listom zo dňa 20.05.2024, č.k. MF/006574/2024-241. Následne sa žalobca obrátil so žalobou na súd, v ktorej žiadal zaviazať žalovaného 1/ eventuálne žalovanú 2/ na náhradu škody vo výške 18.570,20 Eur titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,50% zo sumy 18.570,20 Eur od 16.12.2023 do zaplatenia. Zároveň žiadal o priznanie nároku na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 3/ Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní musel rozhodnúť o dvoch návrhoch žalobcu na prerušenie konania a o žalobe vo veci samej smerujúcej proti dvom žalovaným. S námietkou miestnej nepríslušnosti súdu vzhľadom na sídlo žalovaného 1/ sa vysporiadal tak, že ju vyhodnotil ako nedôvodnú. Žaloba smerovala voči dvom subjektom s rozdielnym sídlom, preto boli v zmysle ustanovení Civilného sporového poriadku (§ 13, § 15 a § 17 CSP) príslušné dva rôzne súdy. Z uvedeného dôvodu v zmysle ustanovenia § 37 CSP je možné konanie na ktoromkoľvek z týchto súdov, pričom žalobca si zvolil práve Mestský súd Bratislava IV, ktorý je miestne príslušný podľa § 17 CSP. 3.1/ Návrh žalobcu na prerušenie konania a predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky z dôvodu posúdenia súladu § 70 až 73 zákona č. 30/2019 Z.z. a čl. 59 Ústavy Slovenskej republiky, súd prvej inštancie zamietol, keďže nebol daný dôvod prerušenia konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že napadnuté ustanovenia zákona č. 30/2019 Z.z. je možné v kontexte danej veci vykladať ústavne konformne a nenadobudol dojem o potrebe prerušenia konania a iniciovania konania o súlade právnych predpisov
s Ústavou SR. Poukázal na skutočnosť, že ustanovenia § 70 až 73 zákona č. 30/2019 Z.z. majú súvis s predmetom konania, no v spore o nárokoch podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nie sú tieto ustanovenia tými ustanoveniami, ktoré súd aplikoval pri posúdení dôvodnosti nároku žalobcu. Súd prvej inštancie posudzoval splnenie zákonných podmienok pre vznik zodpovednosti žalovaných za škodu a nerozhodoval o tom, či žalobca má zaplatiť odvod alebo či má niektorý zo žalovaných odvod žalobcovi vrátiť. O tom možno rozhodnúť len v správnom konaní. Vzťahy žalobcu a žalovaného 1/ sú vzťahy administratívno-právne a nejde o vzťahy súkromného práva. K záverom nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2014, na ktoré žalobca poukázal, súd prvej inštancie uviedol, že z odôvodnenia nálezu nevyplýva, prečo sa má aplikovať práve a len doslovný výklad čl. 59 Ústavy Slovenskej republiky. Na nedostatky predmetného nálezu bolo upozornené aj v odlišnom stanovisku sudcu doc. JUDr. Orosza, CSc. Podľa súdu nepomenovanie verejnoprávnych povinností zaťažujúcich subjekty peňažnými povinnosťami ako dane a poplatky nemôže samo o sebe vylučovať legitimitu a súlad s Ústavou SR. Uvedený názor podoprel aj odbornou literatúrou. Súd prvej inštancie ďalej pri posudzovaní otázky, či odvod mohol zasahovať do namietaných základných práv a slobôd žalobcu dospel k negatívnemu záveru. Odvod bol žalobcovi uložený ustanoveniami § 70 až 73 zákona č. 30/2019 Z.z., teda zákonom a plne v súlade s princípom legality a rovnosti, sledoval legitímne ciele v súlade s požiadavkami ústavného poriadku a jeho výška bola stanovená ako paušálna denná suma, nezakladajúca neprimeranú nerovnováhu medzi verejným záujmom a individuálnym podnikateľským záujmom žalobcu. Zaplatený odvod nie je ani v rozpore s článkom 20 ods. 1, ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené nemal súd prvej inštancie žiaden dôvod sa domnievať, že je potrebné iniciovať konanie o súlade právnych predpisov a prebiehajúce súdne konanie prerušiť. 3.2/ Žalobca sa okrem návrhu na prerušenie konania a predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky, domáhal aj prerušenia konania v zmysle ustanovenia § 162 ods. 1 písm. c) CSP a podal návrh na začatie prejuiciálneho konania pred Súdnym dvorom tak, aby Súdny dvor zodpovedal tieto predbežné otázky týkajúce sa výkladu Zmluvy o fungovaní EÚ: 1. Bránia v každom prípade články 49 a 56 ZFEÚ a zásady právnej istoty a účinnosti právnej ochrany, ako aj zásada ochrany legitímnych očakávaní právnej úprave o akú ide vo veci samej alebo výkladu alebo uplatňovaniu ustanovení týchto vnútroštátnych interných predpisov, prípadne aplikačnej praxi na základe týchto ustanovení, podľa ktorých sa vyžaduje, aby prevádzkovateľ hazardnej hry, ktorému štát vydal individuálnu licenciu na prevádzkovanie hazardnej hry, platil odvod z prevádzkovania hazardnej hry aj za obdobie, kedy objektívne nemohol hazardné hry prevádzkovať na základe zákazu vydaného štátom z dôvodu nepredvídateľných udalostí, ktoré nemožno pripísať tomuto prevádzkovateľovi? (ďalej len „prvá otázka“); a 2. Bránia v každom prípade články 49 a 56 ZFEÚ a zásady právnej istoty a účinnosti právnej ochrany, ako aj zásada ochrany legitímnych očakávaní právnej úprave o akú ide vo veci samej alebo výkladu alebo uplatňovaniu ustanovení týchto vnútroštátnych interných predpisov, prípadne aplikačnej praxi na základe týchto ustanovení, podľa ktorých sa orgán verejnej moci zbavuje diskrečnej právomoci posúdiť, či nepredvídateľné udalosti, ktoré nemožno pripísať prevádzkovateľovi hazardnej hry a ktoré môžu ovplyvniť hospodársku a finančnú rovnováhu udelenej licencie na prevádzkovanie hazardných hier, odôvodňujú akékoľvek prehodnotenie podmienok udelenej licencie alebo povinnosti prevádzkovateľa hazardnej hry platiť odvod z prevádzkovania hazardnej hry? (ďalej len „druhá otázka“). Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o návrhu žalobcu dospel k záveru, že podstata sporu je mimo vecného rámca čl. 49 a 56 Zmluvy o fungovaní EÚ, pretože vec nemá úniový rozmer a nie je daný dôvod na prerušenie konania. Žalobca nie je osobou z iného členského štátu EÚ, preto nemohlo dôjsť k porušeniu článku 49 Zmluvy o fungovaní EÚ zakotvujúce právo usadiť sa. V prípade možného nesúladu s ustanovením čl. 56 Zmluvy o fungovaní EÚ, súd prvej inštancie uviedol, že čl. 56 sa neuplatňuje na čisto vnútroštátne situácie, akou bol prejednávaný prípad (napr. rozsudok Súdneho dvora z 18.03.1980, Marc J.V.C. Debauve a i., C-52/79, bližšie cit. Craig, s. 824). Súd prvej inštancie sa nestotožnil s interpretáciou rozhodnutia Súdneho dvora, ktorú poskytol žalobca, ktorá spočívala v tom, že čl. čl. 56 ZFEÚ vyžaduje nielen vylúčenie akejkoľvek diskriminácie voči poskytovateľovi služieb usadenému v inom členskom štáte na základe jeho štátnej príslušnosti, ale aj vylúčenie akýchkoľvek obmedzení, dokonca aj keď sa uplatňujú bez rozdielu na vnútroštátnych poskytovateľov a poskytovateľov z iných členských štátov, pokiaľ môžu zabraňovať činnostiam poskytovateľa usadeného v inom členskom štáte, kde legálne poskytuje obdobné služby, sťažovať ich alebo ich robiť menej príťažlivými (najmä rozsudky z 10.05.2012, Duomo Gpa Srl a i., C-357/10 až C-359/10, EU:C:2012:283, z 25.07.1991, Säger, C-76/90, EU:C:1991:331, bod 12, ako aj zo 04.10.2011, Football Association Premier League a i., C-403/08 a C-429/08, EU:C:2011:631, bod 85). Aj uvedené závery týkajúce sa realizácie slobody podľa čl. 56 ZFEÚ totiž vyžadujú, aby sa bol prítomný úniový prvok, napr. v podobe poskytovateľa usadeného v inom
členskom štáte ako sa to v citovanom judikáte uvádza. V prípade žalobcu však ide o vnútroštátneho poskytovateľa služby a úvaha o tom, kto by mohol byť diskriminovaný je čisto hypotetická. Súd prvej inštancie sa ďalej nestotožnil ani s názorom žalobcu, že počas trvania pandemických opatrení mu nebolo umožnené požívanie tých istých práv ako iným prevádzkovateľom hazardných hier. Súd prvej inštancie opätovne zdôraznil, že v danom spore posudzoval nárok žalobcu na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. a pri rozhodovaní nemal dôvod aplikovať čl. 49 a 56 Zmluvy o fungovaní EÚ, keďže išlo o vnútroštátne otázky nároku na náhradu škody. Súd prvej inštancie nevzhliadol v danom prípade ani výnimky vo vzťahu k aplikácii čl. 49 a čl. 56 Zmluvy o fungovaní EÚ. Nevidel ani dôvod pre aplikáciu Charty základných práv EÚ, pretože v zmysle čl. 51 ods. 1 Charty sú ustanovenia určené členským štátom výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Európskej únie. 3.3/ Čo sa týka rozhodnutia vo veci samej, súd prvej inštancie najskôr posúdil nárok žalobcu uplatnený voči žalovanému 1/. V prvom rade sa zaoberal otázkou pasívnej vecnej legitimácie, ktorej nedostatok namietol žalovaný 1/. Za kľúčové pre rozhodnutie o danosti pasívnej vecnej legitimácie považoval vyriešenie otázky, či sa jedná v prípade § 71 ods. 1 písm. p) zákona č. 30/2019 Z.z. o prenesený výkon štátnej správy alebo o výkon samosprávy. Súd prvej inštancie po zohľadnení viacerých východísk dospel k záveru, že v prípade ustanovenia § 71 ods. 1 písm. p) zákona č. 30/2019 Z.z. vykonáva žalovaný 1/ ako obec/mesto výkon samosprávy. Poukázal na ustanovenie § 4 ods. 4 zákona o obecnom zriadení ako všeobecného interpretačného pravidla, rovnako aj na § 4 ods. 1 zákona o obecnom zriadení, podľa ktorého znakom samosprávy je, že obec samostatne rozhoduje a uskutočňuje úkony súvisiace so správou majetku obce. To isté, len v konkrétnom vyjadrení vyplýva aj pri odvode, ktorý je v prípade odvodu podľa § 71 ods. 1 písm. p) zákona č. 30/2019 Z. z. príjmom do rozpočtu obce. Súčasne obec podľa § 79 ods. 1 zákona č. 30/2019 Z. z. vykonáva jeho správu, čiže správu majetku v medziach toho, čo je všeobecne vyjadrené v § 4 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. na pokrytie všeobecne prospešných služieb podľa § 70 ods. 1 zákona č. 30/2019 Z. z. Nejde o príjem do rozpočtu štátu a obec tento odvod nevyberá pre štát. Súčasne aj vymáhanie nedoplatku vykonáva obec vo vlastnom mene, čo vyplýva z § 70 ods. 3 zákona č. 30/2019 Z. z. Podstatou preneseného výkonu štátnej správy podľa § 5 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. je, že sa na obec prenesú niektoré úlohy štátnej správy, ak je ich plnenie týmto spôsobom racionálnejšie a efektívnejšie s čím súvisí, že na to štát obci poskytne finančné a iné materiálne prostriedky. V prípade výberu odvodu a jeho správy zo strany obce nejde o žiaden proces, pri ktorom by sa rozhodovalo o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach prevádzkovateľov hazardných hier. Okrem toho poukázal na čl. 71 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj na vymedzenie orgánov štátnej správy a ich označenie v zákone č. 30/2019 Z.z. Po vyriešení otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/ pristúpil k skúmaniu podmienok vzniku nároku žalobcu na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalobcu, že žalovaný 1/ sa dopustil nesprávneho úradného postupu, keď si zadržal a ponechal odvod zaplatený žalobcom za obdobie, počas ktorého bola nútene obmedzená jeho prevádzková činnosť. Postup žalovaného 1/, ktorý vybral odvod za celý rok 2020, 2021 a 2022 bol plne v súlade s právnou úpravou § 71 ods. 1 písm. p) zákona č. 30/2009 Z.z. a takýto právom aprobovaný postup nie je nesprávnym úradným postupom v zmysle ustanovenia § 14 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. O nesprávny úradný postup by mohlo ísť, ak by došlo k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. K ničomu takému nedošlo. Rovnako nebolo preukázané, že by došlo k porušeniu povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosti žalovaného 1/, zbytočným prieťahom v konaní alebo inému nezákonnému zásahu do práv či právom chránených záujmov žalobcu. Ustanovenie § 71 ods. 1 písm. p) zákona č. 30/2009 Z. z. jednoznačne stanovuje, že odvod je prevádzkovateľ hazardnej hry povinný uhrádzať bez ohľadu na skutočnosť, či bol terminál videohier prevádzkovaný počas kalendárneho roka a nemá žiadnu právnu relevanciu, či k neprevádzkovaniu terminálu dôjde zo subjektívnych alebo objektívnych príčin, navyše takých, čo majú povahu vis maior ako bola bezprecedentná situácia s pandémiou Covid 19. Ak sa žalobca domnieval, že žalovaný 1/ si neoprávnene ponechal zaplatený odvod vo väčšom rozsahu než smel a teda žalobca tvrdil, že má určité právo v oblasti verejnej správy, má možnosť podať návrh na začatie správneho konania podľa § 18 zákona č. 71/1967 Zb. v spojení s § 97 ods. 1 zákona č. 30/2019 Z. z. a § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb., o ktorom rozhodne žalovaný 1/ ako orgán územnej samosprávy a správny orgán podľa § 1 ods. 2 a § 5 zákona č. 71/1967 Zb. Súd prvej inštancie sa zároveň nestotožnil s argumentom žalobcu, že zo zákona č. 30/2019 Z.z. vyslovene nevyplýva možnosť žiadať o vrátenie preplatku na zaplatenom odvode. Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 127/2025, podľa ktorého „zákon č. 30/2019 Z. z. síce inštitút vrátenia odvodu neupravuje, ale v § 79 ods. 1 zakotvuje právomoc obce spravovať odvody. Tu je možné uvažovať nad tým, či priznanie spravovacej právomoci
k peňažným povinnostiam verejnej povahy zahŕňa alebo nezahŕňa aj povinnosť vrátiť preplatok na zaplatenom odvode“. Uvedený postup nie je možné preskočiť a rovno sa žalobou domáhať náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Súd prvej inštancie nezistil existenciu ani druhej podmienky v zmysle ust. § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., a to existenciu skutočnej škody. Odvod predstavuje zmenšenie majetku žalobcu na základe právneho predpisu a v súlade s právnou úpravou, čo nemožno považovať za vznik škody. Súd prvej inštancie zároveň považoval žalobu za predčasnú. Žalobca sa mal primárne obrátiť na žalovaného 1/ s návrhom podľa § 18 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. a žiadať o vrátenie zaplateného preplatku na odvode v režime správneho práva podľa správneho poriadku, čím by učinil zadosť svojmu základnému právu na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že list žalobcu z 13.12.2023, ktorým požiadal o zaplatenie náhrady škody možno podľa obsahu považovať za žiadosť o vrátenie odvodu zaplateného nad rámec zákonnej povinnosti, čím by v zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. išlo o návrh účastníka konania, ktorým sa začalo správne konanie pred žalovaným 1/. Následnú nečinnosť žalovaného 1/ v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti žalobcu z 13.12.2023 je možné posúdiť ako nečinnosti orgánu verejnej správy a žalobca mal možnosť iniciovať konanie o žalobe proti nečinnosti žalovaného 1/ podľa § 242 SSP, ak by žalobca tvrdil, že žalovaný 1/ je nečinný pri rozhodovaní o vrátení preplatku. Inštitút náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nemožno považovať za náhradu pasivity žalobcu vo vzťahu k ochrane jeho nárokov v režime verejných subjektívnych práv v správnom práve procesnom, resp. v správnom súdnictve, čo je možnosť, ktorú nevyužil. Súd prvej inštancie zároveň nemal za splnenú ani tretiu podmienku príčinnej súvislosti. Stotožnil sa s názorom žalovaného 1/, že za príčinu vzniku škody treba považovať okolnosti uzatvorenia prevádzok v dôsledku protipandemických opatrení. Túto príčinu vzniku škody žalovaný 1/ ani nespôsobil ani nevyvolal. Ak absentuje existencia nesprávneho úradného postupu a vzniku škody, bez ďalšieho absentuje aj podmienka príčinnej súvislosti. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobu smerujúcu proti žalovanému 1/ zamietol ako nedôvodnú. 3.4/ Vo vzťahu k nároku voči žalovanej 2/, súd prvej inštancie opätovne skúmal primárne pasívnu vecnú legitimáciu. Keďže dospel k záveru, že v spore bol pasívne vecne legitimovaný žalovaný 1/, nemohla byť zároveň pasívne vecne legitimovanou aj žalovaná 2/, pretože nemôže ísť pri správe odvodu o výkon samostatnej pôsobnosti obce a súčasne o prenesený výkon štátnej správy. Vzhľadom na uvedené, žalobu voči žalovanej 2/ zamietol ako nedôvodnú. Zároveň poukázal na skutočnosť, že žalobca ani nepreukázal existenciu predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody proti štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. O trovách konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 tak, že v konaní boli plne procesne úspešní žalovaní, ktorým však trovy nevznikli, a preto im ich náhradu súd prvej inštancie nepriznal (R 72/2018, uznesenie NS SR z 28.02.2018, sp. zn. 7 Cdo 14/2018). 4/ Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalobca, ktorý ho napadol v rozsahu výrokov I. až IV. z odvolacích dôvodov v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), d), f), a h) Civilného sporového poriadku. Žalobca nesúhlasil s rozhodnutím súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania v súlade s ustanovením § 162 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Tak ako v konaní pred súdom prvej inštancie, tak aj vo svojom odvolacom podaní poukázal na nesúlad ustanovenia § 70 až 73 zákona č. 30/2019 Z.z. s článkom 59 Ústavy Slovenskej republiky. Odvod upravený v týchto ustanoveniach nepovažoval za daň ani poplatok a ani za verejnú dávku s charakterom dane alebo poplatku. Postup súdu prvej inštancie pri riešení tejto otázky považoval za zmätočný a chybný. Súd prvej inštancie na jednej strane uviedol, že napadnuté normy síce majú súvis s vecou, ale na vec sa neaplikujú a na strane druhej sa ich rozboru rozsiahlo venoval a aj ich aplikoval. Súd prvej inštancie si podľa názoru žalobcu nesprávne uzurpoval právo rozhodovať o súlade namietanej právnej úpravy s Ústavou SR. Poukázal na relevantnú judikatúru Ústavného súdu SR ako aj dôvodovú správu k zákonu č. 30/2019 Z.z. a zároveň vytkol súdu prvej inštancie, že nedal odpoveď na otázku, o akú dávku sa v prípade odvodu jedná. Žalobca poukázal na skutočnosť, že prevádzkovateľ hazardných hier platí osobitný poplatok za vydanie licencie podľa zákona o správnych poplatkoch. Rovnako poukázal na právnu úpravu Českej republiky, podľa ktorej sa platí daň z hazardnej hry. Súd prvej inštancie svojim rozhodnutím mal porušiť práva žalobcu na spravodlivý súdny proces a znemožnil mu uskutočniť jeho procesné práva, súčasne mu svojim nesprávnym postupom porušil právo na súdnu ochranu a zákonného sudcu. Uviedol, že zotrváva na svojom návrhu, aby konajúci súd konanie prerušil v súlade s ustanovením § 162 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku z dôvodu jeho námietky o nesúlade odvodovej povinnosti podľa § 70 až § 73 zákona č. 30/2019 Z.z. 4.1/ Pochybenie súdu prvej inštancie žalobca videl aj vo vzťahu k zamietnutiu návrhu na prerušenie konania v súlade s ustanovením § 162 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku. V súdnom spore namietal nesúlad právnej úpravy § 70 až 73 zákona č. 30/2019 Z.z., ako aj jej výklad, uplatňovanie a aplikačnú prax zo strany žalovaných 1/ a 2/ s čl. 49 a 56 Zmluvy o fungovaní EÚ. V
tejto súvislosti naformuloval prejudiciálne otázky a predložil súdu prvej inštancie podnet na ich položenie Súdnemu dvoru EÚ. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že prejednávaná vec nemala žiaden úniový rozmer, a preto nebol daný dôvod na prerušenie konania. Rovnako nesúhlasil s názorom, že všetci prevádzkovatelia hazardných hier boli obmedzení opatreniami Úradu verejného zdravotníctva SR rovnako. Spoločnosť TIPOS, národná akciová spoločnosť, a.s. dosiahla v rokoch 2020 až 2022 nadpriemerné tržby. Za relevantné pre rozhodnutie o prerušení konania a iniciovaní konania pred Súdnym dvorom EÚ považoval rozsudky Súdneho dvora EÚ ako napr. č. C-470/11 GARKALNS, Blanco Pérez a Chao Gómez, C-570/07 a C-571/07. Opätovne v odvolaní poukázal aj na príklad Lotyšska, ktorý pristúpil k riešeniu situácie tak, že za obdobie „lockdownu“ prevádzkovatelia nemuseli platiť osobitnú daň z hazardu. Žalobca v súvislosti so zamietnutím návrhu uviedol, že argumenty súdu boli nepresvedčivé a nesprávne, rozsudok pôsobí zmätočne. V závere uviedol, že zotrváva na svojom návrhu, aby konajúci súd prerušil konanie podľa § 162 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku a inicioval konanie pred Súdnym dvorom EÚ položením ním formulovaných otázok. 4.2/ Žalobca namietol aj rozhodnutie vo veci samej. Nesúhlasil so záverom, že sa mal prvotne domáhať vrátenia preplatku v správnom konaní, keďže súd môže prejudiciálne vyriešiť otázku či je úradný postup nesprávny. Za predpokladu, že súd považoval žalobu za predčasnú, nemal sa ani zaoberať splnením podmienok nároku na náhradu škody. Zopakoval svoje skutkové a právne tvrdenia týkajúce sa odvodovej povinnosti, ktorá je daná zákonom a nie rozhodnutím správneho orgánu. Zdôraznil, že aj z vyjadrenia žalovaných vyplynulo, že zákon im neumožnil žiadne konanie o odpustení alebo vrátení odvodu. Poukázal aj na skutočnosť, že súd nevyužil možnosť postúpiť vec na príslušný správny súd, pokiaľ mal za to, že list žalobcu zo dňa 13.12.2023 sa mohol považovať za žiadosť o vrátenie odvodu a žalobu možno považovať za žalobu pre nečinnosť. V tejto súvislosti doplnil, že zákon však žalovanému 1/ takúto povinnosť neukladá, a preto by sa nemohlo jednať o nečinnosť. Z uvedeného dôvodu však namietol, že konajúci súd zaťažil rozhodnutie procesnou vadou, ktorá spočívala v tom, že na prejednanie a rozhodnutie veci neboli splnené podmienky na strane súdu, respektíve vo veci rozhodoval nesprávne obsadený súd. Žalobca mal vzhľadom na vyššie uvedené za to, že súd buď mal žalobu zamietnuť ako predčasnú bez toho, aby sa bližšie venoval veci samej alebo mal vec postúpiť. Rozsudok považoval za zmätočný a nesprávny. K záverom súdu prvej inštancie o nesplnení predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom uviedol, že podstatným bolo zodpovedanie otázky, či žalobca bol povinný uhradiť odvod aj za obdobie, kedy nemohol z objektívnych príčin prevádzkovať hazardné hry a následne bolo potrebné zodpovedať otázku, či si žalovaný 1/ mal prostriedky ponechať alebo ich mal žalobcovi vrátiť. Zopakoval svoj názor, že odvod je koncipovaný ako odvod z prevádzkovania hazardnej hry a nie odvod z umiestnenia zariadenia, čo je zrejmé zo znenia zákona a keďže v rozhodnom období nemohol z objektívnych príčin prevádzkovať hazardnú hru, nemožno spravodlivo, oprávnene a zákonne po ňom požadovať jeho zaplatenie. Kľúčovou pre posúdenie vzniku povinnosti zaplatiť odvod je zohľadnenie príčiny, pre ktorú žalobca nemohol svoje zariadenie prevádzkovať. V tomto smere súd prvej inštancie síce aplikoval správne ustanovenia právneho predpisu, ale nesprávnym spôsobom. Nesprávne vyložil ustanovenie, že odvod je prevádzkovateľ hazardnej hry povinný uhrádzať bez ohľadu na skutočnosť, či bolo takéto zariadenie prevádzkovaný počas kalendárneho roka. Opomenul zohľadniť príčinu, ktorá bola pre vec kľúčovou. Výklad súdu prvej inštancie považoval za formalistický, nesprávny a neudržateľný. Poukázal na právne názory súdnych autorít, podľa ktorých nie je prijateľné, aby negatívne dôsledky nedostatkov v právnej úprave boli na ťarchu adresátom právnych predpisov. V závere uviedol, že súd prvej inštancie sa nijakým spôsobom nevysporiadal so žalobcovými argumentmi o porušení práva vlastniť majetok a práva podnikať. Poukázal na závery nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 127/2025-35 v obdobnej veci. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 5/ K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný 1/, ktorý uviedol, že zotrváva na svojich doterajších vyjadreniach, rozsudok považuje za vecne správny. 6/ Možnosť vyjadriť sa využila aj žalovaná 2/. Tá vo vzťahu k zamietnutiu návrhov na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 162 ods. 1 písm. b) a c) Civilného sporového poriadku uviedla, že sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie. Otázkou súladu ustanovení zákona č. 30/2019 Z.z. a Ústavy SR sa už venovala aj Generálna prokuratúra SR, ktorá podala vyčerpávajúce a riadne zdôvodnenie odloženia návrhu. Žalovaná 2/ považovala úvahy žalobcu smerom k návrhom na iniciovanie konania o súlade právnych predpisov a prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ za nedôvodné. Námietku žalobcu týkajúcu sa nárastu ziskov TIPOS, národnej lotériovej spoločnosti, a.s. počas pandémie covid-19 považoval za účelovú, keďže všetkým online prevádzkovateľom hazardných hier narástli zisky. K rozhodnutiu vo veci samej uviedla, že je pravdou, že súd prvej inštancie vytkol
predčasnosť žaloby, ale zároveň sa zaoberal aj splnením podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody a správne dospel k záveru, že podmienky neboli splnené. Súhlasila s názorom, že žalovaný 1/ nepochybil a nedopustil sa nesprávneho úradného postupu. Odvody z hazardných hier slúžia všeobecne prospešným službám na potlačenie negatívnych dôsledkov pre spoločnosť. K nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 127/2025-35 uviedla, že sa jednalo o nález vydaný v konaní o ústavnej sťažnosti prevádzkovateľa, ktorému bolo zastavené konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku. Ústavný súd SR nepoznal meritórnu procesnú obranu žalovaných. Odvod bol zaplatený v presne zákonom stanovenej výške a sťažovateľovi nevznikol preplatok, čo si Ústavný súd SR neuvedomil. V závere navrhla rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny. 7/ V odvolacej replike žalobca upriamil pozornosť na rozpor zákonnej odvodovej povinnosti upravenej v zákone č. 30/2019 Z.z. a čl. 49 a 56 Zmluvy o fungovaní EÚ, rovnako aj na neproporcionalitu odvodu a porušenie práva vlastniť majetok zakotvené v Charte a Ústave SR. Žalobca uviedol, že príjmy z odvodu upraveného v zákone č. 30/2019 Z.z. slúžia prevažne, ak nie výlučne, iba ako nástroj fiškálnej politiky na zlepšenie stavu verejných financií. Poukázal na správu Najvyššieho kontrolného úradu z výsledku kontroly Úradu pre reguláciu hazardných hier za rok 2025, v ktorej bola vyslovená kritika financovania nákladov na prevenciu proti závislosti od hazardných hier. Z uvedenej správy žalobca vyvodil, že štát nedodržiava formálne stanovený účel odvodu a v tomto smere žalobca poukázal na relevantné rozhodnutia Súdneho dvora EÚ. Ďalej vytkol súdu prvej inštancie, že z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, na ktoré poukazoval v prvoinštančnom konaní, musel dospieť k záveru o rozpore s právom EÚ. 8/ V odvolacej duplike žalovaný 1/ zotrval na svojich predchádzajúcich podaniach a navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. 9/ V odvolacej duplike žalovaná 2/ poukázala na ustanovenie § 366 písm. d) Civilného sporového poriadku a uviedla, že argumentácia žalobcu prezentovaná v odvolacej replike predstavuje novoty, ktoré mohol použiť už v konaní pred súdom prvej inštancie. Zároveň uviedla, že prezentované rozsudky sú nerelevantné, keďže sa netýkajú špecifického prostredia hazardných hier. Navrhla, aby odvolací súd na ne neprihliadol. Zároveň uviedla, že položenie prejudiciálnej otázky nie je podstatné pre rozhodnutie vo veci samej. V ostatnom zotrvala na svojich doterajších tvrdeniach. 10/ Žalobca v ďalšom odvolacom podaní vyjadril nesúhlas s názorom, že použil novoty v konaní pred odvolacím súdom. Poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ iba z dôvodu, že aj napriek zásade „iura novit curia“ im súd prvej inštancie nevenoval žiadnu pozornosť a konštatoval absenciu úniového prvku. Ďalším podaním poukázal na závery Najvyššieho správneho súdu ČR, č.k. 10 Afs 126/2024-66 zo dňa 20.12.2024, v ktorom sa v obdobnom prípade Najvyšší správny súd ČR stotožnil s názorom sťažovateľky, že zdanenie prevádzkovania hazardných hier počas pandemických opatrení, kedy bola znemožnená ich prevádzka, neplní svoj účel. Cieľom dane z hazardných hier je práve zdanenie prevádzkovania hazardných hier pre koncových účastníkov. Žalobca uviedol, že uvedené rozhodnutie je priamo aplikovateľné na jeho prípad. 11/ Odvolací súd preskúmal a prejednal odvolanie žalobcu v napadnutom rozsahu, z dôvodov ním vymedzených (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), dospel k záveru, že odvolanie v časti smerujúcej proti výrokom I. a II. rozsudku súdu prvej inštancie je potrebné v zmysle ustanovenia § 386 písm. c) Civilného sporového poriadku odmietnuť, keďže smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. K uvedenému záveru dospel odvolací súd s ohľadom na ustanovenie § 355 Civilného sporového poriadku v spojení s ustanovením § 357 Civilného sporového poriadku, ktoré obsahuje taxatívny výpočet uznesení, proti ktorým je odvolanie prípustné. Rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) a c) Civilného sporového poriadku nie je v tomto výpočte uvedené, preto odvolanie proti nemu zákon nepripúšťa. Vo vzťahu k napadnutým výrokom III. a IV. (vo veci samej) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je, keďže napadnuté výroky III. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie sú vecne správne (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku). 12/ Odvolací súd ďalej dospel k záveru, že žalobcovu argumentáciu o zotrvaní na návrhoch na prerušení konania, návrhoch na iniciovanie konania o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom Slovenskej republiky ako aj na iniciovanie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ, bolo potrebné posúdiť ako opätovné návrhy na prerušenie konania, a preto sa nimi odvolací súd zaoberal ako prvými. 13/ Ako prvé posudzoval otázku dôvodnosti návrhu na iniciovanie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky o súlade ustanovení § 70 až § 73 zákona č. 30/2019 Z.z. s článkom 59 Ústavy Slovenskej republiky a naň nadväzujúcu otázku dôvodnosti návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku. Iniciovať konanie o súlade právnych predpisov s Ústavou Slovenskej republiky je oprávnený len taxatívne vymedzený okruh subjektov, medzi ktoré patrí aj všeobecný súd za predpokladu, že to súvisí s prejednávanou vecou. Odvolací súd na tomto mieste
zdôrazňuje, že otázka iniciovania konania o súlade právnych predpisov vychádza z presvedčenia súdu o protiústavnosti právneho predpisu. 14/ Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že nie je potrebné iniciovať konanie o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Žalobcovou argumentáciou žiadnym spôsobom nebola spochybnená súladnosť odvodu z hazardných hier podľa § 70 až 73 zákona č. 30/2019 Z.z. s čl. 59 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého dane a poplatky sú štátne a miestne a možno ich ukladať zákonom alebo na základe zákona. Odvod, ktorý je upravený v zákone č. 30/2019 Z.z. bol zavedený zákonom. Táto verejná platba má aj svoj účel, a to tvorbu štátnych a obecných zdrojov na čiastočné vyváženie potenciálnych negatívnych dôsledkov hrania. Jej výška a spôsob určenia nie je rovnako svojvoľná, ale zákonne vymedzená podľa druhu hazardnej hry a spôsobu (formy) prístupu k hre (online forma alebo offline forma). Príjmy z odvodov majú za cieľ zabezpečiť vykonávanie všeobecne prospešných služieb, ktorými sú najmä poskytovanie zdravotnej starostlivosti, poskytovanie sociálnej pomoci, humanitárna starostlivosť, tvorba, rozvoj, ochrana a obnova kultúrnych hodnôt, podpora umeleckej tvorby a kultúrnych aktivít, vzdelávanie, výchova, rozvoj športu, tvorba a ochrana životného prostredia a ochrana zdravia obyvateľstva. 15/ Na základe vyššie uvedeného odvolací súd nedospel k záveru, že verejná platba/odvod stanovená zákonom č. 30/2019 Z.z. by mohla byť v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Odvod za prevádzkovanie hazardných hier je určený zákonom, slúžiaci na úhradu verejných potrieb bez priameho protiplnenia. Jedná sa o vynútiteľný verejnoprávny nárok štátu (alebo obce). 16/ Štát okrem toho určuje aj iné druhy povinných verejných platieb/odvodov, medzi ktoré možno zaradiť napríklad odvody poistného do nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti, ako aj celý rad ďalších odvodov do rôznych verejných fondov, ktorých špecifická miera účelového určenia je explicitne pomenovaná zákonom, čo zároveň nespôsobuje ich rozpor s Ústavou Slovenskej republiky. 17/ Súčasne odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že odvodová povinnosť za prevádzkovanie hazardných hier nie je v právnom poriadku žiadnou novinkou. Jej právnu úpravu obsahoval už predchádzajúci zákon č. 171/2005 Z.z. o hazardných hrách účinnom do 28.02.2019 a v súvislosti s ňou nebola nikdy súdmi vyslovená ústavno-právna pochybnosť. K žalobcovmu poukazu na bod 62 a 63 nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 14/2014, odvolací súd uviedol, že predmetný nález sa týkal daní (daní z príjmov), a nie iných verejných dávok, medzi ktoré môžeme zaradiť aj odvody v zmysle zákona č. 30/2019 Z.z. Uvedené možno vyvodiť aj z odlišného stanoviska sudcu doc. JUDr. Orosza, CSc., ktorý formuláciu bodu 63 považoval za nešťastnú a spôsobujúcu právno-aplikačné problémy. Jeho názor sa stal súčasťou odborného diskurzu, ktorý tlmí snahy o extenzívny výklad nálezu PL. ÚS 14/2014 na všetky druhy verejných platieb. Odvolací súd sa s uvedeným stotožnil a na odlišné stanovisko odkazuje. 18/ Pochybnosť o nesúlade odvodovej povinnosti s Ústavou Slovenskej republiky nevyvolala u odvolacieho súdu ani žalobcom predložená Správa o výsledku kontroly činnosti hospodárenia Úradu pre reguláciu hazardných hier za rok 2025. Uvedený dokument predstavuje zhrnutie výsledkov kontrolnej činnosti Najvyššieho kontrolného úradu vo vzťahu k Úradu pre reguláciu hazardných hier, jeho kritiku a upozornenia na aplikačné problémy. Nijakým spôsobom však nespochybňuje súlad odvodovej povinnosti v zmysle zákona č. 30/2019 Z.z. s Ústavou Slovenskej republiky. Ako nedôvodný vyhodnotil odvolací súd aj poukaz žalobcu na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky. Aj napriek podobnosti právnych poriadkov Slovenskej a Českej republiky, každá z krajín má sústavu daní a odvodov odlišne právne upravenú. Zároveň bolo potrebné uviesť, že rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Českej republiky nepatria medzi ustálenú rozhodovaciu prax, v súlade s ktorou by bol odvolací súd povinný rozhodnúť. 19/ Vzhľadom vyššie uvedené, vyhodnotil odvolací súd žalobcove námietky ústavnej konformity ustanovení § 70 až 73 zákona č. 30/2019 Z.z. s článkom 59 Ústavy Slovenskej republiky ako neopodstatnené. Keďže odvolací súd sa nerozhodol iniciovať konanie o súlade právnych predpisov s Ústavou Slovenskej republiky, žalobcov návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku zamietol. 20/ Žalobca v odvolacom konaní namietol aj nesúlad odvodovej povinnosti s právom Európskej únie, respektíve porušenie článku 49 a 56 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, a z toho dôvodu navrhol iniciovať prejudiciálne konanie pred Súdnym dvorom EÚ a zároveň prerušiť konanie podľa ustanovenia § 162 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku. 21/ Sloboda usadiť sa garantovaná článkom 49 Zmluvy o fungovaní Európskej únie priznáva štátnym príslušníkom Európskej únie právo začať vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť, ako aj právo založiť a viesť podniky za rovnakých podmienok, ako sú podmienky stanovené pre vlastných štátnych
príslušníkov právom štátu, v ktorom dochádza k usadeniu sa. V súlade s čl. 54 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa garantuje aj právo spoločností, ktoré sú založené podľa zákonov členského štátu a ktoré majú svoje sídlo, ústredie alebo hlavné miesto podnikateľskej činnosti v Európskej únii, na rovnaké zaobchádzanie v členskom štáte usadenia ako štátni príslušníci daného členského štátu. Zároveň sa zakazujú obmedzenia, ktoré sa týkajú zakladania obchodných zastúpení, organizačných zložiek a dcérskych spoločností štátnymi príslušníkmi jedného členského štátu na území iného členského štátu. Hoci cieľom ustanovení týkajúcich sa slobody usadiť sa je zabezpečiť zaobchádzanie v hostiteľskom členskom štáte podľa podmienok stanovených pre vlastných štátnych príslušníkov, rovnako bránia aj tomu, aby domovský členský štát zasahoval do usadenia niektorého z jeho štátnych príslušníkov alebo spoločnosti založenej v súlade s jeho právnou úpravou v inom členskom štáte (napr. rozsudky Súdneho dvora Európskej únie vo veci Marks & Spencer, C-446/03 zo dňa 13.12.2005, bod 31; Cadbury Schweppes, C- 196/04 zo dňa 12.09.2006, bod 42). 22/ Za podmienku nevyhnutnú pre aplikáciu čl. 49 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je potrebné považovať cezhraničný výkon zárobkovej činnosti, respektíve činnosti, ktorú možno subsumovať pod vecný rozsah slobody usadiť sa. Predmetný článok predstavuje zákaz diskriminácie, respektíve akýchkoľvek obmedzení výkonu hospodárskej aktivity za podmienok tzv. národného režimu. Rovnako to platí aj vo vzťahu k čl. 56 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a zákazu obmedzení voľného pohybu služieb. Pre členský štát to znamená, že nemôže na základe právnej normy alebo administratívnej praxe zhoršiť postavenie príslušníka iného členského štátu. 23/ Vyššie uvedené články Zmluvy o fungovaní Európskej únie však nemajú za cieľ zjednocovať daňovo- odvodové podmienky výkonu určitej oblasti hospodárskych aktivít vo všetkých členských štátoch. Ich zmyslom je odstraňovať bariéry pri usadení sa v inom členskom štáte, ktoré by boli diskriminačné (priamo alebo nepriamo) v porovnaní s podmienkami výkonu predmetnej činnosti stanovenými pre príslušníkov hostiteľského členského štátu. Odvolací súd nevidí dôvod, aby čisto vnútroštátnu situáciu bez cezhraničného prvku musel posudzovať Súdny dvor EÚ. Argumentáciu žalobcu poukazujúcu na vybrané rozsudky Súdneho dvora EÚ považoval odvolací súd za nedôvodnú. Okrem toho, že v predmetnej veci absentuje cezhraničný prvok, žalobca ani nepreukázal, že by mu nebolo umožnené prevádzkovanie hazardných hier a ostatným prevádzkovateľom áno. Protipandemické opatrenia sa týkali všetkých prevádzkovateľov hazardných hier rovnakej formy. Žalobcovu argumentáciu týkajúcu sa nadpriemerných tržieb Spoločnosti TIPOS, národnej akciovej spoločnosti, a.s., vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú, keďže táto spoločnosť prevádzkuje hazardné hry inou formou ako žalobca a rovnako ju zaťažuje iná výška a spôsob určenia odvodovej povinnosti. 24/ Vzhľadom na vyššie prezentované, odvolací súd nedospel k záveru o potrebe iniciovať prejudiciálne konanie pred Súdnym dvorom EÚ. Žalobcov návrh na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 162 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku zamietol. 25/ K žalobcovým námietkam voči časti rozsudku vo veci samej (napadnutým výrokom III. a IV.), odvolací súd uvádza nasledovné. 26/ Žalobca sa žalobou domáhal náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci. Ten videl v tom, že ako prevádzkovateľ hazardných hier bol povinný podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. p) zákona č. 30/2019 Z.z. odviesť odvod do rozpočtu obce za každý terminál videohier aj za obdobie, kedy z dôvodu protipandemických opatrení Úradu verejného zdravotníctva SR nemohol hazardné hry fakticky prevádzkovať. Išlo o obdobie v roku 2020 v počte 89 dní, v roku 2021 v počte 145 dní a v roku 2022 v počte 2 dní. Spolu teda v rozsahu 236 dní. Žalobca argumentoval, že zadržanie odvodu za toto obdobie správcom bolo neoprávnené, keďže sa jednalo o objektívnu prekážku prevádzkovania hazardných hier. 27/ Predpokladmi pre vznik zodpovednosti za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. sú nezákonné rozhodnutie, respektíve nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, respektíve nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. 28/ Hoci zákon č. 514/2003 Z. z. pojem „nesprávny úradný postup“ orgánu verejnej moci výslovne nedefinuje, z pojmu možno vyvodiť, že ide o taký jeho úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou právnou úpravou, ide teda o úradný postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri rozhodovacej činnosti) ale aj, ak poruší povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, prípadne ak je nečinnosť pri výkone verejnej moci,
ak má zbytočné prieťahy v konaní, alebo či spôsobí iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.07.2024, sp. zn. 6Cdo/54/2022). 29/ Odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že v žalobcom namietanom postupe orgánov verejnej moci nemožno vidieť nesprávny úradný postup. Orgány verejnej moci, v tomto prípade žalovaný 1/ ako príslušný správca odvodu a žalovaná 2/ sa nedopustili nesprávneho úradného postupu, pokiaľ konali v súlade s právnymi predpismi. Zákon č. 30/2019 Z.z. vo svojom ustanovení § 71 ods. 1 písm. p) vymedzuje, že odvod je prevádzkovateľ hazardnej hry povinný uhrádzať bez ohľadu na skutočnosť, či bol terminál videohier prevádzkovaný počas kalendárneho roka. Zákonodarca nepodmienil vznik odvodovej povinnosti reálnym fyzickým prevádzkovaním terminálu videohier. Práve naopak dovetkom „bez ohľadu na skutočnosť, či bol terminál videohier prevádzkovaný počas kalendárneho roka“ zdôraznil, že odvodová povinnosť je objektívne daná a naviazaná na povolenie terminálov na území obce (§ 73 ods. 3 zákona č. 30/2019 Z.z.). 30/ Zaťaženie odvodovou povinnosťou prevádzkovateľov hazardných hier má za cieľ vyváženie potenciálnych negatívnych dôsledkov hrania. Ide o špecifikum tejto podnikateľskej aktivity, ktorá sa vymyká z rámca bežných podnikateľských aktivít. Tak ako už bolo aj vyššie spomenuté, príjmami z odvodov sa zabezpečuje vykonávanie všeobecne prospešných služieb, ktorými sú najmä poskytovanie zdravotnej starostlivosti, poskytovanie sociálnej pomoci, humanitárna starostlivosť, tvorba, rozvoj, ochrana a obnova kultúrnych hodnôt, podpora umeleckej tvorby a kultúrnych aktivít, vzdelávanie, výchova, rozvoj športu, tvorba a ochrana životného prostredia a ochrana zdravia obyvateľstva. V rámci zdravotnej starostlivosti a ochrany zdravia obyvateľstva sa prostriedky môžu využiť napríklad na zmiernenie problémov súvisiacich s hraním založené najmä na prevencii a požiadavkách na zodpovedné hranie. Skutočnosť, že protipandemické opatrenia Úradu verejného zdravotníctva SR obmedzili prevádzkovanie hazardných hier u ich prevádzkovateľov, ešte nemá za následok zánik odvodovej povinnosti v zmysle zákona č. 30/2019 Z.z. 31/ Odvolací súd sa čiastočne stotožnil s argumentáciou žalobcu, že názor súdu prvej inštancie o predčasnosti žaloby a potrebe iniciovania správneho konania za účelom vrátenia preplatku sa javí zmätočne. Za preplatok je možné považovať takú sumu, ktorej chýba právny titul na jej zadržanie vo verejnom rozpočte. Takýto právny titul však predstavuje priamo zákon č. 30/2019 Z.z. Vzhľadom na jeho výslovnú dikciu o povinnosti úhrady odvodu bez ohľadu na skutočnosť, či bol počas kalendárneho roka terminál videohier prevádzkovaný, nemožno vyvodiť záver, že by žalobca bol povinný sa domáhať najskôr vrátenia preplatku v správnom konaní. Uvedené však nič nemení na vecnej správnosti žalobu zamietajúcich výrokov III. a IV. súdu prvej inštancie. Žalobcom namietaný postup orgánov verejnej moci nemožno označiť za nesprávny úradný postup, keďže ním neboli porušené právne predpisy a nebol ani v rozpore s funkciou a cieľom, ktorý zákonodarca spája s odvodovou povinnosťou. 32/ Keďže pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je potrebné kumulatívne splnenie všetkých predpokladov a ani v odvolacom konaní nebol zistený nesprávny úradný postup orgánov verejnej moci, odvolací súd považoval napadnuté žalobu zamietajúce výroky III. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie za vecne správne. Súd prvej inštancie okrem nesprávneho úradného postupu videl dôvod pre zamietnutie žaloby vo vzťahu k žalovanej 2/ aj v nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, čo žalobca vo svojom odvolaní ani nespochybnil a keďže by ani opačný záver nemal vplyv na vecnú správnosť výroku IV. napadnutého rozsudku, odvolací súd sa touto otázkou bližšie ani nezaoberal. 33/ Na základe vyššie uvedeného mal odvolací súd za to, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, vykonal riadne dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1,2,3 CSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 CSP) a na ich základe dospel k vecne správnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 CSP). Odvolaciemu súdu potom neostalo, než rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej, žalobu zamietajúcej časti (výrok III. a výrok IV.), z hľadiska jeho vecnej správnosti, potvrdiť, podľa § 387 ods. 1 CSP. 34/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku tak, že v odvolacom konaní nepriznal úspešným žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu na trov odvolacieho konania z dôvodu, že im žiadne trovy nevznikli. 35/ Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).