Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_28CoP-58-2026.pdf
PDF · 117.2 KB
Case nature
Area
Subarea
28CoP/58/2026
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Biščákovej a členiek senátu JUDr. Ingrid Radomskej a JUDr. Márie Benkovej v právnej veci navrhovateľa: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XX, XXX XX C., okr. D. - E., Česká republika, práv. zast. VOLČKO & PARTNERS s.r.o. so sídlom Mlynská 27, Košice, proti osobe, ktorá podľa navrhovateľa porušuje právo (matka maloletého dieťaťa): F. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX/XX, B., okr. G., Slovenská republika, práv. zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrej Gara so sídlom Štefánikova 14, 811 05 Bratislava v konaní o návrhu otca na navrátenie maloletého dieťaťa: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky, zast. kolíznym opatrovníkom Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bardejov, A. H. XX, G., do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní, o odvolaní otca proti uzneseniu Mestského súdu Košice č. k. 78Pn/2/2025 – 214 zo dňa 02.12.2025, takto
r o z h o d o l :
Z r u š u j e uznesenie a vec v r a c i a súdu I. inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
o d ô v o d n e n i e :
I. Predmet konania
1. Predmetom konania je návrh otca mal. dieťaťa o nariadenie návratu mal. dieťaťa A. B., nar. XX.XX.XXXX do krajiny jeho obvyklého pobytu, do Českej republiky.
II. Obsah napadnutého rozsudku
2. Mestský súd Košice ako súd prvej inštancie (ďalej aj ako „súd“ alebo „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením rozhodol tak, že cit.:
I. Návrh z a m i e t a .
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
3. Súd prvej inštancie v odôvodnení predmetného uznesenia uviedol, že mal za preukázané, že matka a maloleté dieťa sú slovenskí štátni občania, majú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, mal. A. sa narodil na území Slovenskej republiky v G., všetky lekárske prehliadky a vyšetrenia matka tak pred pôrodom, ako aj po pôrode absolvovala na území Slovenskej republiky. Mal. A. je vedený v zdravotnej poisťovni na Slovensku a to vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni, jeho ošetrujúcim pediatrom je I. J., všetky povinné prehliadky a očkovania absolvoval na území Slovenskej republiky. Matka mal. dieťaťa od úradov na území Slovenskej republiky poberá rodičovský príspevok ako aj prídavok na dieťa. Preto u mal. A. nebola splnená podmienka obvyklého pobytu na území Českej republiky. Maloletý sa do pomerov na území Českej republiky napriek tomu, že sa tam matka spolu aj s mal. A., ktorý je ešte v útlom veku, (vyžadoval celodennú starostlivosť, ktorú otec nezabezpečil a bol kojené dieťa) určitú dobu za účelom študijných povinností zdržiavala, neintegroval. Všetky tieto okolnosti v súhrnne presvedčili súd o tom, že
maloletý A. nenadobudol obvyklý pobyt na území Českej republiky, ale jeho obvyklý pobyt je na území Slovenskej republiky a teda nedošlo k neoprávnenému premiestneniu maloletého a návrh otca zamietol.
4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil čl. 1 ods. 2 Ústavy SR, čl. 1, čl. 3, čl. 4, čl. 12, čl. 13, čl. 19 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa 25. 10. 1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod číslom 119/2001 Z. z. (ďalej len „Dohovor“ alebo „Haagsky dohovor“), čl. 96 Nariadenia rady (EÚ) 2019/1111 z 25.06.2019 (ďalej len „Nariadenie“), § 123 ods. 1 a 2, § 126, § 133 ods. 1 a 2, § 134 ods. 1, § 52 zák. č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“).
III. Obsah odvolania otca a vyjadrení účastníkov konania
5. V zákonom stanovenej lehote podal proti predmetného uzneseniu odvolanie otec z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP a § 62 ods. 1 CMP. Odvolanie odôvodnil tým, že súd svojim procesným postupom znemožnil účastníkovi v plnom rozsahu realizovať procesné práva, keď rozhodnutie založil na selektívnom hodnotení skutkových okolností bez primeranej reakcie na argumentáciu účastníka konania. Z napadnutého uznesenia nie je zrejmé, akým spôsobom súd dospel k nosným záverom, ani aké úvahy považoval za určujúce, teda rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné. Súd nevypočul svedkov navrhnutých otcom a selektívne uveril tvrdeniam matky, pričom opomenul faktické bývanie a zotrvanie matky v Českej republike. Tvrdenie, o tom, že dieťa sa v tomto veku neintegrovalo je zavádzajúce, nakoľko takéto dieťa sa môže integrovať jedine do rodinného prostredia, čo sa aj stalo. Súd zamieňal obvyklý pobyt dieťaťa so sociálnym a administratívnym zázemím matky. Avšak podľa judikatúry súdneho dvora obvyklý pobyt dieťaťa treba vykladať v zmysle centra života dieťaťa bezprostredne pred jeho premiestnením a v kontexte spoločného úmyslu rodičov, čo súd neposúdil dostatočne kvalifikovane. Navyše súd hlbšie nerozoberal životnú realitu dieťaťa pred júnom 2025, kedy matka odišla žiť na územie Slovenskej republiky spolu s maloletým, ani nerešpektoval rozhodnutia českých súdov, kde bola posúdená ich právomoc práve s ohľadom na obvyklý pobyt dieťaťa. Otec navrhol zmeniť napadnuté uznesenie tak, že odvolací súd v celom rozsahu jeho návrhu vyhovie, resp. navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie a uplatnil si plnú náhradu trov konania.
6. Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca uviedla, že nesúhlas so závermi súdu nezakladá samo o sebe odvolací dôvod. Odôvodnenie rozhodnutia súdu obsahuje logický sled úvah so záverom, že nebolo preukázané, že maloletý mal bezprostredne pred premiestnením obvyklý pobyt v Českej republike. Matka preukázala, že otec nejavil o maloletého záujem, vyjadril sa, že je rád že je na Slovensku, čím fakticky potvrdzoval, že otec si bol plne vedomý tohto, kde sa maloletý nachádza a že jeho životné centrum je na Slovensku. Matka opätovne poukázala na problematické správanie sa otca a jeho nespoľahlivosť, čo viedlo k zrušeniu stretnutí s maloletým. Poukázala na to, že obvyklý pobyt nie je matematický súčet dní, ale centrum života dieťaťa, ktoré musí mať určitý stupeň stability, kontinuity a integrácie. Pri dojčati je integrácia viazaná najmä na osobu primárnej starostlivosti, teda matku a matka mala zázemie na Slovensku, v Čechách len študovala a po rozchode v decembri 2024 otec syna dlhodobo nenavštevoval až do marca 2025. Rozhodnutie českého súdu o jeho právomoci vychádzalo z klamlivých a vedome nepravdivých tvrdení zo strany otca (dieťa sa narodilo v Českej republike, český rodný list, dieťa má bydlisko a dlhodobo žije v Českej republike). Pobyt matky v Českej republike mal prechodný a účelový charakter, viazaný výlučne na školské povinnosti matky. Obvyklý pobyt dieťaťa nemožno odvodiť od pobytu matky v čase pred narodením maloletého, hoci ani vtedy v Čechách nemala vlastné, nezávislé a trvalé rodinné zázemie, ale len dočasné riešenie. Ani navrhovateľ nemal a nemá v Českej republike stabilné samostatné bývanie, ale prespával v štúdiu. Návrat podľa Haagskeho dohovoru smeruje k obnove pôvodného stavu, teda návratu do prostredia, ktoré bolo stabilným centrom života dieťaťa a také v Českej republike neexistuje. Matka predložila čestné vyhlásenie K. B., vlastníka nehnuteľnosti na adrese G. XXX, F. ohľadom charakteru pobytu matky a maloletého na území Českej republiky, teda, že nimi nebolo užívané na trvalé alebo dlhodobé bývanie.
7. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu otca uviedol, že rozhodnutie považuje za vecne správne. Matka uviedla, že otcovi a jeho rodine umožňuje styk s maloletým, otca informuje o zdravotnom stave syna a zasiela mu fotky a videá. Matka sa s maloletým plánuje zotrvať žiť na území Slovenska a nikdy neplánovala svoju budúcnosť v Českej republike, práve naopak, s otcom maloletého plánovali spoločný život na území Slovenska.
8. Otec v odvolacej replike uviedol, že matka preukázateľne marí rozhodnutia nariadené českým súdom, ktorými bol nariadený styk otca s maloletým a zamlčiava opakované žiadosti otca a jeho záujem o syna. Tvrdenia matky, že integrácia dojčaťa je viazaná na matku sú zavádzajúce, tak by nemalo zmysel žiadne konanie o medzinárodnom únose, keďže každá matka by autonómne premiestňovala akékoľvek dojča. Otec nikdy netvrdil, že dieťa sa narodilo v Prahe, je to faktická chyba sudkyne, avšak v decembri bol vystavený český rodný list maloletého, keďže má automaticky aj občianstvo po otcovi. Matka odmieta rešpektovať české predbežné opatrenie v dôsledku čoho otec videl maloletého od júna 2025 do februára 2026 celkom 10 hodín. Dokument o udelení súhlasu otca s bývaním maloletého na Slovensku tak, ako tvrdila matka na pojednávaní neexistuje. Navrhol neprihliadať na čestné vyhlásenie K. B., ktorý sa navrhovateľovi týmto mstí.
9. Matka v odvolacej duplike uviedla, že matka síce nedodržiava české rozhodnutia, ale jej postup nie je motivovaný svojvôľou, pomstou či snahou vylúčiť otca z kontaktu so synom, ale reálnou obavou o psychický stav a pokoj maloletého. Maloletý je od narodenia výlučne naviazaný na matku a otec nikdy nebol so synom bez prítomnosti matky sám. Maloletý je vo veku, kedy na neprítomnosť matky reaguje intenzívne plačom a stresom, preto jeho odovzdanie otcovi na niekoľkohodinové stretnutie bez postupnej adaptácie, by bolo zásahom vedeným procesnou ambíciou otca presadiť si rozsah kontaktu, ktorý nezodpovedá realite dovtedajších vzťahov. Otec naposledy videl maloletého 21. februára a následne syna osobne nenavštívil. Navrhol termín stretnutia, ktorý matke nevyhovoval a ponúknutý náhradný termín odmietol. Zdravotný stav syna mohol otec zisťovať u lekárky osobne a konať spolupracujúco, čo však neurobil. Matka netvrdí, že samotné materstvo automaticky zakladá oprávnenie konať podľa ľubovôle, ale že v prípade veľmi malého dieťaťa je úplne prirodzené a právne relevantné, že jeho každodenné centrum života je naviazané na osobu matky a dieťa nevedie od matky oddelený život. Otec naopak podsúva formalistickú predstavu, že samotný fakt, že matka určitý čas študovala v Prahe a časť tehotenstva sa tam zdržiavala, automaticky znamená, že centrum života dieťaťa bolo v Českej republike. Nie je pravdou tvrdenie otca, že v Čechách existuje stabilné rodinné zázemie, do ktorého by sa maloletý mohol vrátiť, pretože je odvodzované od tretích osôb, teda členov jeho rodiny a nie stabilné prostredie rodičov maloletého.
10. Odvolací súd sa oboznámil aj nasledujúcimi podaniami rodičov, ktoré sú súčasťou spisového materiálu, ale neobsahujú skutočnosti podstatné pre rozhodnutie o odvolaní otca.
IV. Hodnotenie odvolacieho súdu
11. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - účastníkom konania v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP) po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody, preskúmal napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru o vecnej nesprávnosti napadnutého uznesenia, v dôsledku čoho toto zrušil podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c) CSP a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 CSP).
12. Odvolací súd úvodom konštatuje, že súd prvej inštancie vecne správne aplikoval na danú vec právnu úpravu, ktorej východiskom je Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa 25. 10. 1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod číslom 119/2001 Z. z., (ďalej len „Dohovor“ alebo „Haagsky dohovor“ ) a Nariadenie Rady (EÚ) 2019/1111 z 25.6.2019 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí (ďalej len „Nariadenie“).
13. Podľa článku 3 bod 1. Dohovoru o právach dieťaťa, prijatého dňa 20. novembra 1989 bol v New Yorku, (Oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky o podpísaní Dohovoru v New Yorku 30. septembra 1990), záujem dieťaťa musí byť prvoradým
hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
14. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie v konaní podľa šiesteho dielu Prvej hlavy Druhej časti – Osobitná časť ustanovení § 123 a nasl. Civilného mimosporového poriadku, upravujúcich konanie o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní, pričom ide o mimosporové konanie, ktoré je s účinnosťou od 1. júla 2016 upravené s cieľom dosiahnuť rýchly návrat dieťaťa do jurisdikcie zahraničného súdu, z ktorej dieťa bolo protiprávne premiestnené, teda zosúladiť právnu úpravu s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky a najmä zabezpečenie primárnej ochrany dieťaťa a jeho status quo, t.j., aby boli dodržiavané práva dieťaťa nebyť oddelené od svojich rodičov a premiestnené a zadržiavané proti jeho vôli, ako prevencia pred zneužitím získania priaznivejšieho rozhodnutia výberom rozhodného práva.
15. Odvolací súd vo všeobecnosti ešte raz zdôrazňuje, že v rámci návratového konania súd rozhoduje výlučne o tom, či bude dieťa navrátené do miesta obvyklého pobytu alebo nie, v tomto konaní súd nerozhoduje o starostlivosti, výchove, výžive dieťaťa, ani o styku rodičov s dieťaťom. Cieľom konania o návrat je preložiť toto dieťa do prostredia, ktoré mu je najznámejšie, a tým obnoviť kontinuitu jeho životných podmienok a podmienok rozvoja (rozsudok Súdneho dvora z 08.06.2017, OL, C-111/17, EU:C:2017:436, bod 61). V prípade, že súd ustáli, že došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu maloletého dieťaťa a návrh na návrat je podaný do jedného roku od neoprávneného premiestenia alebo zadržania, musí súd nariadiť návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. Túto povinnosť nemá iba v prípade, ak je daná niektorá z výnimiek uvedených v čl. 13 Dohovoru, ktoré je nutné v zmysle Dohovoru vykladať reštriktívne a mať pri jeho aplikácii na zreteli, že vo svojej podstate ide proti hlavným cieľom Dohovoru. Vychádzajúc zo znenia čl. 19 Dohovoru, má návratové konanie charakter predbežného konania, v ktorom je zisťovaný konflikt s jurisdikciou a má v ňom byť s konečnou platnosťou zodpovedaná otázka jurisdikcie nad maloletým dieťaťom. V tomto konaní preto súd nehodnotí výchovné schopnosti rodičov, ich osobné, zárobkové a majetkové pomery, rozsah, v akom sú schopní zabezpečovať starostlivosť o maloleté dieťa a saturovať jeho potreby či záujmy, ale výlučne skutočnosti rozhodné z hľadiska výkladu príslušných hmotnoprávnych ustanovení Dohovoru. Cieľom konania o návrat upraveného Dohovorom a Nariadením je, aby jeden z rodičov nemohol posilniť svoje postavenie, pokiaľ ide o opatrovnícke právo k dieťaťu tak, že sa svojím protiprávnym konaním vymaní z právomoci súdov, ktoré sú príslušné podľa pravidiel stanovených najmä citovaným nariadením rozhodovať o rodičovských právach a povinnostiach k tomuto dieťaťu (rozsudok Súdneho dvora z 02.08.2021, A., C-262/21 PPU, EU:C:2021:640, bod 47).
16. Súd prvej inštancie prešetril skutkové okolnosti v danej veci, kde otec je občanom Českej republiky a matka občiankou Slovenskej republiky. Matka a otec žili v družobnom pomere v Českej republike, matka tu od roku 2021 študovala a popri štúdiu pracovala. Pred tehotenstvom matky bývali spolu v byte prenajatom matkou (C., D.) a počas jej tehotenstva v byte zabezpečenom príbuznými otca (C., D. - E.). Rodičia viackrát ukončili a zas obnovili spolužitie. Rodičia sa zhodli na tom, že matka porodí a strávi šestonedelie na Slovensku, kde bola zdravotne poistená. Otec sa zúčastnil pôrodu a krstín na Slovensku a v novembri 2024 sa matka s maloletým prisťahovali do spoločného bytu v Prahe (C., D. - E.). Spolužitie s matkou a dojčaťom však otec nezvládol, z domácnosti sa odsťahoval, tým sa vzťah rodičov definitívne skončil. Matka s maloletým v tejto domácnosti zotrvala do januára 2025 a následne sa presťahovala do bytu starého otca zo strany otca a pokračovala v štúdiu (G., F., D. - E.). Počas študijných povinností jej so starostlivosťou o maloletého pomáhal otec a jeho príbuzní, prípadne príbuzní zo Slovenska, ak ju sprevádzali. Matka sa vracala na Slovensko za účelom lekárskych prehliadok maloletého a absolvovania povinných očkovaní. V júni 2025 sa matka odsťahovala s maloletým na Slovensko a začiatkom ďalšieho semestra sa do Českej republiky nevrátila. Otec podal návrh na návrat maloletého.
17. Podľa článku 3 Haagskeho dohovoru, premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak a/ je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a b/ v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu, či zadržaniu. Opatrovnícke právo uvedené v písm. a/ možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.
18. Podľa článku 13 Haagskeho dohovoru bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením preukáže, že a/ osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala v osobnej starostlivosti v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo, že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b/ existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme, alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory, pričom je potrebné zabezpečiť zisťovanie názoru maloletého dieťaťa výsluchom osobne, resp. prostredníctvom psychológa. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa. Pre posudzovanie existencie vážneho rizika škody (čl. 13 písm. b) je príznačný vysoký štandard dokazovania (judikatúra ESD, Súdneho dvora E, napr. C-491/10 PPU Aguirre Zarraga), ďalej riziko musí byť konkrétne, vážne, podložené znaleckými posudkami, správami sociálnych orgánov atď., pričom alternatívou je napríklad preskúmať, či existujú dostatočné záruky ochrany dieťaťa v danej krajine.
19. Primárnou otázkou, ktorú je potrebné v návratovom konaní súdom zodpovedať, je otázka obvyklého pobytu dieťaťa a či v tejto súvislosti došlo k neoprávnenému premiestneniu maloletého dieťaťa. Haagsky dohovor výslovne nedefinuje obvyklý pobyt (habitual residence), ale súdna prax, najmä Súdneho dvora EÚ a ESĽP, poskytuje jasné kritériá, pričom relevantnými sú najmä rozhodnutia C-111/17 – BQ v. GP (2017), C-523/07, ESLP – X v. Latvia č. 27853/09. Obvyklý pobyt sa tak neurčuje podľa formálneho právneho statusu (napr. víza, trvalý pobyt), ale podľa skutočného miesta každodenného života dieťaťa, dĺžky pobytu, úmyslu rodičov vytvoriť stabilné životné centrum, integrácie dieťaťa v sociálnom, rodinnom a kultúrnom prostredí (napr. škôlka, jazyk, lekári, deti, rytmus života). Pod miestom obvyklého pobytu dieťaťa na účely konania o jeho navrátení treba rozumieť miesto, kde dieťa bývalo na základe zhodnej vôle rodičov, vykonávajúcich spoločne opatrovnícke právo, bezprostredne pred protiprávnym premiestnením alebo zadržaním. Podľa rozsudku Súdneho dvora vo veci C-523/07 je potrebné vykladať pojem „obvyklý pobyt“ ako „miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel je potrebné vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte. Je na vnútroštátnom súde, aby určil kde má dieťa obvyklý pobyt, majúc na pamäti všetky osobitné skutkové okolnosti každého jednotlivého prípadu“ (aj rozsudok Súdneho dvora vo veci C 497/10 PPU). Rozhodnutie C-111/17 – BQ v. GP (2017) aplikovalo tieto kritériá na novorodencov a veľmi malé deti a zdôraznilo, že aj pri veľmi malých deťoch sa obvyklý pobyt určuje podľa reálneho života dieťaťa, nie podľa formálnych plánov rodičov.
20. Pokiaľ ide o obvyklý pobyt maloletého dieťaťa pred jeho premiestnením, je potrebné zdôrazniť, že pojem „obvyklý pobyt“ sa v zásade vyznačuje dvomi prvkami, a to jednak vôľou dotknutej osoby zriadiť zvyčajné centrum svojich záujmov na určenom mieste a jednak prítomnosťou, ktorá predstavuje dostatočný stupeň stability na území dotknutého členského štátu (rozsudok Súdneho dvora z 25.11.2021, IB, C-289/20, EU:C:2021:955, bod 57).
21. Odvolací súd poukazuje aj na vnútroštátnu judikatúru v týchto veciach a to na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 1/2013 z 30. apríla 2013 (R129/2014), z ktorého cit.: „Vychádzajúc z vyššie uvedených článkov Nariadenia pod miestom obvyklého pobytu dieťaťa na účely konania o jeho navrátení treba rozumieť miesto, kde dieťa bývalo na základe zhodnej vôle rodičov (vykonávajúcich spoločne opatrovnícke právo) bezprostredne pred protiprávnym premiestnením alebo zadržaním.“
22. Vychádzajúc z takto definovaného pojmu „obvyklý pobyt“ dieťaťa odvolací súd konštatuje, že nemožno súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že maloletý nemal vytvorený obvyklý pobyt v Českej republike bezprostredne pred jeho premiestnením na územie Slovenskej republiky.
23. Rodičia sa protichodne vyjadrovali o skutočnostiach determinujúcich založenie obvyklého pobytu maloletého. Odvolací súd vychádza z nesporných tvrdení rodičov a ich skutočného konania, ktoré
objasňuje situáciu. Matka a otec mali vytvorenú spoločnú domácnosť v byte príbuzných otca (C., D. - E.), kde sa matka po pôrode aj s maloletým vrátila v čase keď bola s otcom maloletého v družobnom pomere. Obaja uviedli, že sa definitívne rozišli až niekoľko týždňov po príchode matky so synom. Z uvedeného vyplýva, že prisťahovanie matky so synom do domácnosti k otcovi bolo prejavom vôle oboch rodičov vytvoriť spoločnú domácnosť, žiť spolu ako rodina so súhlasom a na základe rozhodnutia oboch rodičov. Tento zámer neskôr stroskotal z dôvodov na strane otca. Je nelogické tvrdenie matky, že s maloletým chodila do Čiech iba na návštevy resp. za účelom plnenia si školských povinností, keď jej vzťah s otcom ešte trval. Otec sa zúčastnil pôrodu, krstín a očakával v domácnosti v Čechách na príchod matky a dieťaťa. Matka maloletému po rozchode s otcom vytvorila zázemie v byte starého otca (G., F., D. - E.) a maloletý sa od novembra 2024 do júna 2025 začleňoval aj do rodinného prostredia otca, prostredníctvom stretnutí s otcom samotným, ako aj jeho príbuznými. Tvrdenie matky, že v Českej republike sa zdržiavala len na pár dní za účelom plnenia školských povinností je v rozpore s jej komunikáciou s otcom ohľadne jej bývania u starého otca, resp. presťahovania v rámci ubytovacích jednotiek. Z uvedeného je zrejmé, že matka tam mala vytvorené stabilné a dlhodobé zázemie, hoci nie trvalé, pretože počas letných prázdnin sa vracala k rodičom na Slovensko. Nadobudnutie obvyklého pobytu v určitej krajine nie je závislé na štátnom občianstve matky, otca či dieťaťa, hoci v tomto prípade maloletý je občanom Slovenskej republiky aj Českej republiky. Dôvody zdravotného poistenia a ošetrujúceho lekára maloletého na Slovensku úzko súvisia s pôrodom matky na Slovensku, čím matke vznikla povinnosť absolvovať s maloletým pravidelné pediatrické poradne a povinné očkovania, čo bolo pre matku jednoduchšie absolvovať na Slovensku. Takisto trvalý pobyt maloletého ako novorodenca sa automaticky eviduje v zhode s trvalým pobytom matky, pokiaľ rodičia nedajú podnet na zápis iného pobytu dieťaťa. Možno matku prekvapí, že aj ona mala v Českej republike obvyklý pobyt od roku 2021, kedy centrum jej reálneho života sa tu sústredil na dlhšie obdobie, pretože tu študovala, pracovala aj bývala. Ale toto je bez významu k prejednávanej veci, odvolací súd to uviedol, aby si účastníci vedeli lepšie predstaviť ako vzniká obvyklý pobyt aj bez výslovného zámeru.
24. Obvyklý pobyt vzniká často bez výslovnej snahy a priameho cieľa založiť si niekde obvyklý pobyt. Vyplynie z konania a rozhodnutí ľudí o svojom živote, teda z reality života. Pri deťoch neschopných robiť vlastné rozhodnutia pre nízky vek, prinášajú rozhodnutia za nich ich rodičia, čo sa prejavilo aj v tomto prípade, keď rodičia žijúci v družobnom pomere začali žiť spolu s maloletým v Českej republike (C., D. - E.). Matka sa neskôr s maloletým v rámci okresu Praha - západ presťahovala, avšak otec voči tomuto nenamietal, teda obvyklý pobyt maloletého, ktorý nadobudol rozhodnutím rodičov a reálnym prisťahovaním do Českej republiky a zotrvaním v nej, ostal zachovaný až do júna 2025. Odvolací súd uzatvára, že maloletý bezprostredne pred premiestnením v júni 2025 na Slovensko, mal vytvorený obvyklý pobyt na území Českej republiky.
25. Návratové konanie ako výslovne vyplýva zo znenia Dohovoru (článok 19) nie je svojou povahou konanie vo veci samej, teda konaním o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, ale má charakter predbežného konania, v ktorom je zisťovaný konflikt v otázke jurisdikcie a má v ňom byť s konečnou platnosťou zodpovedaná otázka jurisdikcie nad maloletým dieťaťom. V návratovom konaní preto súd nehodnotí výchovné schopnosti rodičov, ich osobné, zárobkové a majetkové pomery, rozsah, v akom sú schopní zabezpečovať starostlivosť o maloleté dieťa a saturovať jeho potreby či záujmy. Súd v konaní zisťuje výlučne skutočnosti rozhodné z hľadiska výkladu príslušných hmotnoprávnych ustanovení Dohovoru (súvisí s ustanovením § 123 CMP).
26. Keďže súd prvej inštancie uzavrel, že Česká republika nie je štátom obvyklého pobytu maloletého a neskúmal ďalšie podmienky podstatné pre nariadenie alebo nenariadenie návratu, bude úlohou súdu po vrátení veci doplniť dokazovanie týmto smerom, a to dopočutím rodičov, pričom je potrebné reflektovať aj článok 13 Haagskeho dohovoru, teda či existujú alebo neexistujú okolnosti vylučujúce návrat.
27. Úlohou súdu prvej inštancie bude vykonať dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie skutočností nevyhnutných pre posúdenie, či bolo v danom prípade premiestnenie alebo zadržanie maloletého dieťaťa neoprávnené, s čím v súvislosti bolo potrebné odpovedať na tieto otázky: a) či otec nadobudol a skutočne vykonával opatrovnícke právo k maloletému dieťaťu, b) či bola dodržaná lehota pre realizáciu návratu, a ak nebola, či sa dieťa s novým prostredím zžilo, c) či matka disponovala súhlasom, resp. následným zmierením sa otca s premiestnením, resp. zadržaním maloletého dieťaťa mimo krajiny obvyklého pobytu,
d) či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu.
28. Vzhľadom na rozsiahle podania oboch rodičov, ktoré akcentujú vzájomné obviňovanie zo zneužívania omamných návykových látok, matka opakovane poukazuje na agresívne a nezodpovedné správanie sa otca, jeho labilný psychický stav a neusporiadaný život a skutočnosť, že je vylúčené, aby maloletý vzhľadom na vek a jeho faktickú fyzickú a psychickú závislosť na matke sa navrátil do Čiech bez matky je namieste uvažovať aj v intenciách článku 27 Nariadenia.
29. Podľa kapitoly III Nariadenia článok 27 bod 3., ak súd zvažuje, že odmietne návrat dieťaťa výlučne na základe článku 13 ods. 1 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980, nesmie odmietnuť návrat dieťaťa, ak účastník žiadajúci návrat dieťaťa dostatočne preukáže súdu alebo ak sa súd inak presvedčí, že boli prijaté primerané opatrenia na ochranu dieťaťa po jeho návrate.
30. Po doplnení dokazovania vo vyššie uvedenom rozsahu, ak súd prvej inštancie dospeje k záveru, že sú splnené podmienky pre nariadenie návratu maloletého, nie sú dané dôvody na jeho nenavrátenie, ale zároveň nie je vhodné oddelenie dieťaťa od matky, bude potrebné vykonať dokazovanie aj smerom k možnostiam zabezpečenia, aby nariadený návrat maloletého bol aj objektívne možný a to v doprovode matky a aby po jeho uskutočnení mal maloletý vytvorené vhodné bytové pomery, ktoré umožnia matke vykonávať osobnú starostlivosť o dieťa, a to do doby, ktorú súd bude považovať za dostatočnú na to, aby si matka zabezpečila svoje pomery vlastnými silami a zároveň príslušné súdy vyriešili otázky starostlivosti o maloleté dieťa do budúcna. Keďže otec sa domáha návratu dieťaťa a aj javí sa ako osoba, ktorá po finančnej stránke dokáže zabezpečiť chod rodiny, je potrebné zistiť jeho pripravenosť toto realizovať, teda zabezpečiť po finančnej stránke pricestovanie matky a dieťaťa a zabezpečiť im vhodné ubytovanie a toto udržiavať (hradiť všetky náklady spojené s jeho užívaním) po dobu určenú súdom. Prípadne súd prvej inštancie môže prijať ďalšie opatrenia na návrat maloletého, ktorých potreba vyplynie z dokazovania.
31. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil uznesenie súdu prvej inštancie a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
32. V novom rozhodnutí prvoinštančný súd rozhodne zároveň aj o náhrade trov konania vrátane trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
33. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona číslo757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov § 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Podľa § 376 ods. 1 CMP v spojení s § 370 ods. 1 CMP ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, ktorým bola upravená vyživovacia povinnosť, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).