Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7Cob-176-2024.pdf
PDF · 143.62 KB
Case nature
Area
Subarea
7Cob/176/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Haitovej a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a Mgr. Evy Vallovej v spore žalobcu: ŠUSTER s.r.o., so sídlom Pod Vodojemom 306/20, Šuňava, IČO: 50 938 240, zastúpený: Berník & Partners, s.r.o., so sídlom SNP 142, Svit, IČO: 47 256 451, proti žalovanému: ISMONT, s.r.o., so sídlom Strojárenská 1C, Trnava, IČO: 45 593 141, zastúpený: Advokátska kancelária SOPKO & Partners s.r.o., so sídlom Paulínska 24, Trnava, IČO: 54 237 050, o zaplatenie 37.014,56 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 23Cb/80/2023-171 zo dňa 3. mája 2024 takto
r o z h o d o l :
I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Trnava č.k. 23Cb/80/2023-171 zo dňa 3. mája 2024 potvrdzuje. II. Krajský súd v Bratislave žalobcovi priznáva proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Trnava ( ďalej len „súd prvej inštancie alebo prvoinštančný súd“ ) rozsudkom č.k. 23Cb/80/2023-171 zo dňa 3. mája 2024 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 37.014,56 eura spolu s úrokom z omeškania 10,25 % ročne zo sumy 16.848,-eur od 1.10.2022 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 10,25 % ročne zo sumy 12.278,56 eura od 31.10.2022 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 11,00 % ročne zo sumy 6.240,-eur od 28.11.2022 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 11,50 % ročne zo sumy 1.648,-eur od 31.12.2022 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi trovy prvinštančného konania v rozsahu 100 %. 2. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 37.014,56 eur spolu s príslušenstvom a náhradou trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že medzi účastníkmi prebiehala obchodná spolupráca, v rámci ktorej boli medzi nimi opakovane uzatvárané zmluvy o dielo, predmetom ktorých bolo vykonávanie zemných a výkopových prác podľa cenníka žalobcu účinného od 01.06.2022. (s dohodnutou jednotkovou cenou traktobager 32,- eur / hod + DPH a doprava Tatra 6x6 14t - 28,- eur / hod + DPH). Uviedol, že žalovaný si u žalobcu objednával vykonanie zemných prác na stavbe Mlynica medzi vodami Poprad, pričom každou jednotlivou objednávkou vznikla medzi účastníkmi samostatná zmluva o dielo. Žalobca práce vykonával prostredníctvom vlastných stavebných mechanizmov podľa požiadaviek žalovaného a po ich vykonaní vystavoval faktúry zodpovedajúce rozsahu skutočne vykonaných prác. Žalobca uviedol, že žalovaný spočiatku všetky vystavené faktúry riadne uhrádzal, avšak neuhradil štyri posledné faktúry vystavené za práce vykonané v období od augusta do novembra 2022, a to faktúru č. 2022083 vo výške 16.848 eur, faktúru č. 2022100 vo výške 12.278,56 eur, faktúru č. 2022106 vo výške 6.240 eur a faktúru č. 2022116 vo výške 1.648 eur. Tvrdil, že všetky faktúry boli vystavené na základe záznamov o prevádzke stavebných mechanizmov, ktoré obsahovali označenie jednotlivých strojov, druh vykonaných prác, počet
odpracovaných hodín, miesto výkonu prác, podpis strojníka, ako aj podpis osoby poverenej žalovaným na kontrolu a potvrdenie vykonania prác. Podľa žalobcu každý z týchto záznamov preukazoval rozsah skutočne vykonaných prác a predstavoval podklad pre fakturáciu ceny diela. Keďže žalovaný cenu vykonaného diela napriek splatnosti faktúr neuhradil, vznikla mu voči žalobcovi pohľadávka vo výške 37.014,56 eur s príslušenstvom. 3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol túto ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že žalobca síce od roku 2021 vykonával pre žalovaného zemné a výkopové práce na stavbe „Mlynica - IBV Medzi vodami“, avšak po určitom čase vznikli pochybnosti o správnosti fakturácie vykonaných prác. Tvrdil, že žalobca začal vykonávať práce rovnakého charakteru aj na susednej stavbe, ktorá nesúvisela s podnikateľskou činnosťou žalovaného, pričom práce realizované na tejto stavbe mali byť neoprávnene fakturované žalovanému. V tejto súvislosti poukázal na tvrdenia svojho zamestnanca Z. I., ktorý mal opakovane upozorňovať stavbyvedúceho V. Y. na to, že zo stavby žalovaného odchádzali počas pracovného dňa dva stavebné mechanizmy žalobcu na inú stavbu, kde vykonávali obdobné zemné práce. Hoci stavbyvedúci tieto tvrdenia spochybňoval, žalovaný uviedol, že po určitom čase sa ich pravdivosť začala potvrdzovať aj ďalšími informáciami od zamestnancov nachádzajúcich sa na stavbe. V dôsledku toho postupne ukončil pracovný pomer s dvoma stavbyvedúcimi, V. Y. a V.. I. C., ktorí podľa jeho názoru svojou nečinnosťou alebo poskytovaním súčinnosti umožňovali pokračovanie uvedeného stavu. Žalovaný ďalej tvrdil, že po nástupe nového stavbyvedúceho M. N. mali tieto praktiky prestať a stavebné mechanizmy žalobcu už vykonávali práce výlučne na stavbe žalovaného. Uviedol, že po vykonaní spätnej kontroly faktúr a záznamov o prevádzke strojov, ako aj na základe vyjadrení ďalších zamestnancov, dospel k záveru, že časť fakturovaných prác nebola vykonaná v jeho prospech. Žalobca bol preto vyzvaný na predloženie GPS záznamov stavebných mechanizmov, ktoré mali objektívne preukázať ich pohyb, avšak tieto záznamy nepredložil. Žalovaný uviedol, že práve GPS záznamy považoval za rozhodujúci dôkaz, ktorý by mohol potvrdiť alebo vyvrátiť správnosť fakturácie. Z dôvodu podozrenia, že konaním žalobcu mohlo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu podvodu, podal vo veci trestné oznámenie. 4. Žalobca v svojej replike označil obranu žalovaného za účelovú a nedôvodnú. Zdôraznil, že všetky fakturované práce boli riadne vykonané pre žalovaného a že všetky sporné faktúry boli vystavené výlučne na základe záznamov o prevádzke stavebných mechanizmov, ktoré boli podpísané zamestnancami žalovaného potvrdzujúcimi rozsah vykonaných prác. Uviedol, že ani v prípade, ak by sa preukázalo, že niektorý zo zamestnancov žalovaného nasmeroval stavebné mechanizmy žalobcu na inú stavbu, žalobca za takéto konanie nemôže niesť zodpovednosť, keďže jeho pracovníci vykonávali práce podľa pokynov stavbyvedúcich žalovaného. Poukázal pritom na ustanovenie § 15 Obchodného zákonníka a zdôraznil, že stavbyvedúci vystupovali navonok ako osoby oprávnené organizovať práce na stavbe a ich pokyny boli pre žalobcu záväzné. Žalobca zároveň namietal, že žalovaný svoje tvrdenia nijako nekonkretizoval. Neuviedol, ktoré konkrétne práce mali byť vykonané na inej stavbe, ktoré konkrétne záznamy o prevádzke strojov považuje za nepravdivé ani aký rozsah fakturovaných prác spochybňuje. Zdôraznil, že žalovaný nikdy nevrátil sporné faktúry ako neoprávnene vystavené, nereagoval ani na predžalobnú výzvu a svoje námietky začal uplatňovať až po vydaní platobného rozkazu. Poukázal tiež na to, že záznamy o prevádzke strojov podpisovalo počas celej obchodnej spolupráce viacero zamestnancov žalovaného vrátane Z. I., M. X., M. C. a D. G.Í. a žalovaný na základe takto potvrdených záznamov bez akýchkoľvek výhrad uhrádzal všetky predchádzajúce faktúry. Podľa žalobcu preto nemožno až v súvislosti so spornými faktúrami tvrdiť, že tieto osoby neboli oprávnené podpisovať záznamy o prevádzke strojov. Ďalej uviedol, že žalovaný nijakým spôsobom nekonkretizoval, ktoré konkrétne záznamy o prevádzke strojov sa mali týkať prác vykonaných na inej stavbe, ani v akom rozsahu mali byť žalovanému neoprávnene fakturované. Podľa žalobcu žalovaný nerozporoval dohodnuté jednotkové ceny za vykonané práce, ale len neurčitým spôsobom spochybňoval ich rozsah, bez toho, aby uviedol, ktoré konkrétne práce považuje za nevykonané alebo vykonané pre inú osobu. Zdôraznil tiež, že žalovaný ani len netvrdil, ktoré konkrétne záznamy o prevádzke strojov mali zachytávať práce vykonané na inej stavbe. Zo samotných tvrdení žalovaného navyše vyplýva, že po skončení pracovného pomeru stavbyvedúceho V.. I. C. dňa 18.09.2022 už k údajnému vykonávaniu prác na susednej stavbe nemalo dochádzať. Napriek tomu žalovaný spochybňoval aj práce vykonané po tomto dátume, hoci podľa vlastných tvrdení ich žalobca vykonával výlučne na stavbe žalovaného. Žalobca ďalej poukázal na to, že V. Y., ktorého žalovaný označoval za osobu zodpovednú za vzniknutý stav, ukončil pracovný pomer už v septembri 2021, teda takmer rok pred obdobím, ktorého sa týkali sporné faktúry vystavené za práce realizované od augusta do novembra 2022. Podľa žalobcu preto jeho osoba nemohla mať so spornými faktúrami žiadnu súvislosť. Napokon žalobca zdôraznil, že ak by boli tvrdenia žalovaného o konaní jeho stavbyvedúcich pravdivé, išlo by o závažné porušenie pracovnej disciplíny odôvodňujúce okamžité skončenie pracovného pomeru. Žalovaný však s oboma
stavbyvedúcimi ukončil pracovný pomer dohodou, čo podľa žalobcu oslabuje vierohodnosť jeho tvrdení o ich údajnom protiprávnom konaní. 5. V duplike žalovaný zotrval na svojej procesnej obrane a uviedol, že zamestnanci žalovaného opakovane videli, ako strojníci, resp. subdodávatelia žalobcu odchádzali so stavebnými mechanizmami zo stavby žalovaného na inú neďalekú stavbu, pričom následne žalobca fakturoval žalovanému práce, ktoré podľa jeho názoru neboli vykonané v jeho prospech. Zdôraznil, že samotné záznamy o prevádzke strojov nemožno považovať za nespochybniteľný dôkaz o rozsahu vykonaných prác, ale len za listiny, ktorých správnosť možno vyvrátiť. Namietal tiež, že osoby podpisujúce časť záznamov o prevádzke strojov pracovali u žalovaného ako pomocní stavební robotníci alebo pomocní strojníci, a preto z ich pracovného zaradenia nevyplývalo oprávnenie potvrdzovať rozsah vykonaných prác alebo schvaľovať podklady pre fakturáciu. Podľa žalovaného im na takýto úkon nikdy nebolo udelené ani osobitné splnomocnenie. Mal za to, že žalobca nemohol byť v dobrej viere, že tieto osoby boli oprávnené podpisovať záznamy o prevádzke strojov, a pokiaľ chcel disponovať riadne potvrdenými podkladmi pre fakturáciu, mal zabezpečiť ich podpis stavbyvedúcim alebo inou oprávnenou osobou. 6. Žalobca vo vyjadrení k duplike uviedol, že medzi účastníkmi nikdy neexistovala dohoda, podľa ktorej by záznamy o prevádzke strojov mohol podpisovať výlučne stavbyvedúci alebo iná konkrétna osoba. Tvrdil, že počas celej obchodnej spolupráce bolo zaužívanou praxou, že záznam o prevádzke stroja podpisoval ten zamestnanec žalovaného, ktorý sa v čase ukončenia práce nachádzal na stavbe a vedel potvrdiť rozsah vykonaných prác. Poukázal na to, že rovnakým spôsobom boli podpisované aj záznamy, ktoré tvorili podklad pre predchádzajúce faktúry, pričom žalovaný tieto faktúry bez akýchkoľvek výhrad uhradil. Zdôraznil, že žalovaný nikdy počas trvania obchodnej spolupráce nenamietal oprávnenie Z. I., M. X., M. C. ani D. G. podpisovať záznamy o prevádzke strojov, a preto až následné spochybňovanie ich oprávnenia v súvislosti so spornými faktúrami považoval za účelové. 7. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom faktúry č. 2022083, faktúry č. 2022100, faktúry č. 2022106, faktúry č. 2022116, záznamov o prevádzke stroja za obdobie od 01.08.2022 do 04.11.2022, s obsahom pracovnej zmluvy uzatvorenej s D. G., G. Z. I., M. C., s obsahom dohody o pracovnej činnosti uzatvorenej s M. X., faktúr č. 2021160, č. 2022046, č. 2022059, č. 2022071, s obsahom záznamov o prevádzke stroja zo dňa 02.12.2021, 06.12.2021, 21.12.2021, 02.05.2022, 09.05.2022, 01.06.2022, 21.06.2022, 01.07.2022, 08.07.2022, 22.07.2022 a 23.07.2022, ako i s obsahom celého spisového materiálu. 8. Právne súd prvej inštancie posúdil vec podľa § 536 ods. 1 a 2, § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1 a 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z. ,ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka a po aplikácií uvedených právnych noriem na zistený skutkový stav dospel k nasledovnému skutkovému a právnemu záveru.
9. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zotrval na podanej žalobe a uviedol, že žalobca všetky fakturované práce riadne vykonal pre žalovaného. Poprel tvrdenia, že by z vlastnej iniciatívy vykonával práce na inej stavbe a následne ich fakturoval žalovanému. Zdôraznil, že záznamy o prevádzke strojov boli podpisované zamestnancami žalovaného rovnakým spôsobom ako počas celej predchádzajúcej obchodnej spolupráce. K požiadavke žalovaného na predloženie GPS záznamov uviedol, že žalobca nimi už nedisponoval, keďže dochádza k ich pravidelnému mazaniu. Zároveň uviedol, že aj keby bolo preukázané, že stavebný mechanizmus určitý čas vykonával práce na inom mieste, išlo by o činnosť vykonávanú podľa pokynov stavbyvedúcich žalovaného, za ktoré žalobca nemôže niesť zodpovednosť. 10. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní zotrval na svojej obrane. Zdôraznil, že záznamy o prevádzke strojov nepovažuje za hodnoverný dôkaz o vykonaní prác a že ich správnosť bolo možné objektívne overiť prostredníctvom GPS záznamov stavebných mechanizmov. Namietal, že osoby podpisujúce časť záznamov neboli oprávnené vykonávať úkony, ktoré zakladajú vznik finančných záväzkov žalovaného, a žalobca si musel byť tejto skutočnosti vedomý. Mal za to, že žalobca nevyvinul dostatočnú aktivitu na uchovanie GPS údajov ani na ich prípadné obnovenie, hoci vedel o existencii sporu medzi účastníkmi. 11. Súd prvej inštancie nevykonal žalovaným navrhnutý dôkaz výsluchom svedkov Z. I. Z. I.. C. I., keďže žalovaný napriek výzve súdu v určenej lehote nezložil preddavok na trovy dôkazu. 12. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní vychádzal zo zistenia, že medzi stranami nebolo sporné uzavretie zmluvného vzťahu- zmluvy o dielo, na základe ktorého žalobca ako zhotoviteľ vykonával pre žalovaného ako objednávateľa zemné a výkopové práce na stavbe „Mlynica - IBV Medzi vodami“. Rovnako nebolo medzi stranami sporné, že žalobca práce pre žalovaného reálne vykonával, ani to, že za vykonané práce priebežne vystavoval faktúry, ktoré žalovaný počas väčšiny obchodnej spolupráce bez výhrad uhrádzal. Predmetom sporu zostala výlučne otázka dôvodnosti
štyroch posledných faktúr vystavených za práce vykonané v období od augusta do novembra 2022, pričom išlo o faktúry vystavené na základe záznamov o prevádzke stroja za obdobie od 01.08.2022 do 31.08.2022, t.j. o faktúru č. 2022083 znejúcu na sumu 16.848,-eur, na základe záznamov o prevádzke stroja za obdobie od 01.09.2022 do 30.09.2022 , t.j. o faktúru č. 2022100 znejúcu na sumu 12.278,56 eur, na základe záznamov o prevádzke stroja za obdobie od 03.10.2022 do 28.10.2022, t.j. o faktúru č. 2022106 znejúcu na sumu 6.240 eur a na základe záznamov o prevádzke stroja za obdobie od 31.10.2022 do 04.11.2022 , t.j. o faktúru č. 2022116 znejúcu na sumu 1.648,- eur. Žalobca vystavenie týchto faktúr odvodňoval záznamami o prevádzke stavebných mechanizmov zachytávajúcimi rozsah vykonaných prác v jednotlivých dňoch. 13. Pri hodnotení procesnej obrany žalovaného súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaný síce tvrdil, že časť mechanizmov žalobcu mala vykonávať práce na susednej stavbe, avšak svoje tvrdenia nijakým spôsobom skutkovo nekonkretizoval. Žalovaný neoznačil, ktoré konkrétne stavebné mechanizmy mali opustiť stavbu žalovaného, v ktorých konkrétnych dňoch sa tak malo stať, aký rozsah prác mali na inej stavbe vykonať, ani ktoré konkrétne práce zahrnuté do jednotlivých faktúr považoval za neoprávnene fakturované. Jeho obrana tak podľa názoru súdu zostala iba vo všeobecnej rovine a neobsahovala konkrétne skutkové tvrdenia, ktoré by bolo možné podrobiť dokazovaniu. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaný neuniesol nielen povinnosť tvrdenia, ale ani dôkazné bremeno, keďže svoje tvrdenia nepodložil žiadnym vykonaným dôkazom. Hoci navrhol vykonať výsluch svedkov Z. I. Z. I.. C. I., k ich výsluchu napokon nedošlo z dôvodu, že žalovaný nezložil súdom uložený preddavok na trovy dôkazu. Súd prvej inštancie zároveň poukázal na vnútorné rozpory v argumentácii žalovaného. Zo samotných tvrdení žalovaného totiž vyplývalo, že údajné neoprávnené vykonávanie prác na susednej stavbe malo súvisieť s činnosťou stavbyvedúceho V.. I. C., ktorého pracovný pomer bol ukončený ku dňu 18.09.2022. Ak podľa tvrdení žalovaného po jeho odchode už k obdobnému postupu nedochádzalo a práce boli vykonávané výlučne na stavbe žalovaného, nebolo zrejmé, z akého dôvodu žalovaný spochybňoval aj práce vykonané po tomto dátume, ktoré boli zahrnuté do sporných faktúr. Súd prvej inštancie preto považoval obranu žalovaného aj z tohto pohľadu za nelogickú a nekonzistentnú. Ďalej súd poukázal na to, že podľa tvrdení samotného žalovaného mal tento mať vedomosť o údajných nezrovnalostiach pri vykonávaní prác už od roku 2021, napriek tomu ich so žalobcom preukázateľne neriešil. Ak žalovaný skutočne nadobudol podozrenie, že mechanizmy žalobcu vykonávajú práce na inej stavbe, bolo možné očakávať, že si bezprostredne vyžiada GPS záznamy stavebných mechanizmov alebo prijme iné opatrenia smerujúce k objasneniu situácie. Nič také však neurobil. Rovnako prvoinštančný súd poukázal na to, že žalovaný napriek tvrdeniam o závažnom porušovaní povinností svojich stavbyvedúcich s nimi neskončil pracovný pomer okamžitým skončením alebo výpoveďou, ale pracovnoprávny vzťah ukončil dohodou, čo podľa názoru súdu nezodpovedalo závažnosti vytýkaného konania. Uvedené skutočnosti podľa súdu prvej inštancie oslabovali vierohodnosť obrany žalovaného. Pri hodnotení vykonaných dôkazov súd vychádzal z listinných dôkazov predložených žalobcom, najmä zo záznamov o prevádzke stavebných mechanizmov, ktoré tvorili podklad pre vystavenie jednotlivých faktúr. Zo záznamov vyplývalo, že obsahovali označenie stroja, dátum výkonu práce, počet odpracovaných hodín, druh vykonaných prác, podpis strojníka a podpis zamestnanca žalovaného potvrdzujúceho vykonanie prác. Tieto záznamy boli za rozhodné obdobie podpísané V.. I. C., M. N., Z. I., M. X., D.Í. G. Z. M. C.. K námietke žalovaného, že Z. I., M. X., D. G. a M. C. neboli oprávnení podpisovať záznamy o prevádzke strojov, súd prvej inštancie uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že počas celej obchodnej spolupráce medzi účastníkmi existovala ustálená obchodná prax, podľa ktorej tieto osoby predmetné záznamy pravidelne podpisovali. Túto skutočnosť mal za preukázanú predovšetkým záznamami o prevádzke strojov z predchádzajúcich období, ktoré tvorili podklad pre faktúry riadne uhradené žalovaným. Zo záznamov vyplývalo, že tie isté osoby podpisovali podklady k faktúram vystaveným už v decembri 2021, ako aj v máji, júni a júli 2022, pričom žalovaný ich v tom čase nespochybňoval a vystavené faktúry bez výhrad uhrádzal. Za tejto situácie podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca nemal žiadny dôvod pochybovať o oprávnení uvedených zamestnancov potvrdzovať rozsah vykonaných prác a ich následné spochybnenie až v súvislosti so spornými faktúrami považoval za účelové. Napokon súd prvej inštancie poukázal aj na ďalšie okolnosti oslabujúce procesnú obranu žalovaného. Konštatoval, že žalovaný sporné faktúry zaúčtoval vo svojom účtovníctve, zahrnul ich do kontrolného výkazu DPH a neuplatnil voči nim žiadne výhrady bezprostredne po ich doručení. Faktúry žalobcovi nevrátil ako neoprávnene vystavené ani ich iným preukázateľným spôsobom nespochybnil. Podľa názoru konajúceho súdu, ak by žalovaný skutočne zastával názor, že žalobcom fakturované plnenia neboli vykonané alebo boli vykonané pre inú osobu, bolo by logické, aby ich nezaúčtoval, neuplatnil si z nich odpočítanie dane z pridanej hodnoty a bezodkladne ich reklamoval. Keďže tak neurobil, súd považoval jeho procesnú obranu za účelovú
a dospel k záveru, že žalobca vznik a výšku uplatneného nároku preukázal, zatiaľ čo žalovaný svoje obranné tvrdenia nepreukázal. 14. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a v konaní plne úspešnému žalobcovi priznal nárok v rozsahu 100 % proti žalovanému. 15. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorým napadol výroky I. a II. rozsudku z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) Civilného sporového poriadku. Namietal, že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil riadne uplatniť jeho procesné práva, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, že skutkové zistenia súdu nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, konanie trpí vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a že rozhodnutie vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne aby rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná náhradu trov konania vrátane trov odvolacieho konania. 16. V prvom rade žalovaný namietal záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého neuniesol povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdeniu, že časť stavebných mechanizmov žalobcu vykonávala práce na susednej stavbe a tieto práce boli následne neoprávnene fakturované žalovanému. Tento záver označil za arbitrárny a rozporný s priebehom konania. Uviedol, že počas celého konania konzistentne tvrdil, že informácie o vykonávaní prác na susednej stavbe nezískal vlastným pozorovaním, ale od svojich zamestnancov, najmä od Z. I., ktorý mal opakovane upozorňovať nadriadených na to, že zo stavby žalovaného odchádzali dva z piatich stavebných mechanizmov žalobcu na susednú stavbu, kde počas celého dňa vykonávali obdobné zemné práce. Zdôraznil, že ako štatutár alebo zástupca spoločnosti sa na stavbe osobne nenachádzal, a preto objektívne nemohol uviesť, ktoré konkrétne stroje, v ktoré dni a v akom rozsahu práce na susednej stavbe vykonávali. Namietal, že súd od neho požadoval konkretizáciu skutočností, ktoré nemohol poznať vlastným vnímaním, hoci sám v odôvodnení rozsudku uviedol, že účinné popretie skutkových tvrdení je možné aj v prípade, ak strana ďalšie okolnosti objektívne nepozná. Podľa žalovaného preto súd prvej inštancie dospel k vzájomne rozporným záverom, keď na jednej strane pripustil, že strana nemusí poznať všetky skutkové okolnosti, na druhej strane jej vytkol, že ich neuviedla. V nadväznosti na uvedené žalovaný namietal aj procesný postup súdu pri nevykonaní navrhnutých dôkazov. Uviedol, že práve z dôvodu, že sám nemal vedomosť o všetkých rozhodujúcich skutkových okolnostiach, navrhol vykonať výsluch svedkov Z. I. Z. I.. C. I., ktorí mohli objasniť, ktoré mechanizmy vykonávali práce mimo stavby žalovaného, v ktorých dňoch a v akom rozsahu. Zdôraznil, že I.. C. I. sa na pojednávanie dostavil riadne a včas, pričom sa výslovne vzdal nároku na svedočné. Napriek tomu súd jeho výsluch nevykonal výlučne z dôvodu, že žalovaný nezložil preddavok na trovy dôkazu. Takýto postup považoval žalovaný za formalistický, arbitrárny a odporujúci princípom civilného sporového konania. Poukázal na to, že uloženie preddavku podľa § 253 CSP je fakultatívne a v posudzovanom prípade by výsluchom svedka nevznikli žiadne náklady, keďže si neuplatnil nárok na svedočné. Podľa žalovaného neexistoval rozumný dôvod, pre ktorý súd odmietol vykonať tento dôkaz, hoci mohol objasniť rozhodujúce skutkové okolnosti. Namietal, že týmto postupom mu bola odňatá možnosť účinne vykonať procesnú obranu a došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Súčasne poukázal na to, že bezprostredne po odmietnutí vykonať výsluch svedka súd zmenil svoj predbežný právny názor vyslovený na pojednávaní, podľa ktorého považoval žalobu len za čiastočne dôvodnú, a následne žalobe vyhovel v celom rozsahu. Podľa žalovaného tak vznikajú pochybnosti, či súd mal skutočný záujem zistiť skutkový stav veci. Na podporu týchto tvrdení pripojil k odvolaniu čestné vyhlásenie I.. C. I. a čestné vyhlásenie Mgr. Ing. Romana Balaja a navrhol ich vykonať ako dôkaz. 17. Ďalšiu skupinu odvolacích námietok žalovaný smeroval proti záverom súdu prvej inštancie týkajúcim sa údajne nedôsledného riešenia situácie po zistení, že mechanizmy žalobcu mali vykonávať práce na susednej stavbe. Namietal, že súd svoje závery oprel len o vlastné úvahy bez opory vo vykonanom dokazovaní. Zdôraznil, že bezprostredne po potvrdení podozrení pristúpil k rozviazaniu pracovných pomerov so stavbyvedúcimi, ktorí boli za organizáciu stavby zodpovední, a zároveň podal trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu. Odmietol záver súdu, že ukončenie pracovných pomerov dohodou predstavovalo nedôsledné alebo neštandardné riešenie situácie. Poukázal na to, že skončenie pracovného pomeru dohodou je zákonným a v praxi bežným spôsobom skončenia pracovnoprávneho vzťahu, pričom právny poriadok neukladá zamestnávateľovi povinnosť uprednostniť výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru. Záver súdu preto označil za neodôvodnený a založený len na subjektívnych úvahách. 18. Žalovaný ďalej namietal závery súdu týkajúce sa GPS záznamov stavebných mechanizmov. Tvrdil, že žalobcu opakovane žiadal o ich predloženie ešte pred začatím súdneho konania aj počas neho, avšak
žalobca ich odmietol poskytnúť s odôvodnením, že práce boli riadne odsúhlasené stavbyvedúcimi. Podľa žalovaného práve GPS záznamy predstavovali objektívny dôkaz, ktorý mohol jednoznačne potvrdiť alebo vyvrátiť, na ktorých stavbách sa jednotlivé mechanizmy nachádzali. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že záznamy už neexistujú, a namietal, že žalobca nepreukázal, kedy, akým spôsobom a z akého dôvodu boli záznamy vymazané. Zároveň poukázal na bežnú prax poskytovateľov GPS monitorovacích systémov, podľa ktorej bývajú údaje archivované aj na externých serveroch. Podľa žalovaného mal súd žalobcu zaviazať, aby preukázal existenciu alebo výmaz týchto údajov, prípadne aby sa pokúsil zabezpečiť ich obnovu, keďže išlo o rozhodujúci dôkaz významný pre posúdenie dôvodnosti žalobou uplatneného nároku. 19. Napokon žalovaný nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého medzi stranami vznikla obchodná zvyklosť alebo dohoda, že záznamy o prevádzke stavebných mechanizmov môže za žalovaného podpisovať ktorýkoľvek zamestnanec nachádzajúci sa na stavbe. Tvrdil, že súd nekriticky prevzal argumentáciu žalobcu a nevysporiadal sa s jeho námietkami. Zdôraznil, že osoby podpisujúce sporné záznamy boli zaradené na pozíciách pomocných stavebných robotníkov alebo pomocných strojníkov, z ktorých pracovného zaradenia nevyplývalo oprávnenie schvaľovať podklady slúžiace na fakturáciu alebo zakladať finančné záväzky žalovaného. Tieto osoby podľa jeho názoru nedisponovali zákonným ani zmluvným oprávnením konať za žalovaného a nebolo im udelené žiadne splnomocnenie. Žalovaný odmietol záver o dobromyseľnosti žalobcu s tým, že žalobca si musel byť vedomý, že pomocní robotníci nie sú oprávnení podpisovať dokumenty, ktoré predstavujú podklad na fakturáciu. Skutočnosť, že žalovaný v minulosti nespochybňoval obdobne podpísané záznamy, podľa neho sama osebe nezakladá vznik obchodnej zvyklosti ani konkludentnej dohody, keďže dovtedy nevznikli pochybnosti o rozsahu vykonaných prác. Súčasne poukázal na to, že samotné záznamy neumožňovali identifikovať jednotlivé stavebné mechanizmy, keďže obsahovali len všeobecné označenia „CAT“ alebo „CASE 199.PP“, a preto ani objektívne nebolo možné určiť, ktoré konkrétne stroje mali vykonávať práce mimo stavby žalovaného. Za o to viac nezmyselné považoval to, že pomocní strojníci a pomocní robotníci, ktorých úlohou ani nie je dohliadať nad prácou strojov, by mali byť schopní potvrdiť, že stroje označené ako „CAT“ alebo „CASE 199.PP“ skutočne vykonávali prácu na stavbe, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že ich nie je možné identifikačne určiť a navzájom odlíšiť, a to nie len medzi sebou navzájom, ale ani medzi ďalšími strojmi, ktoré v danom čase taktiež vykonávali pre žalovaného práce na stavbe. 20. Z vyššie uvedeného bolo pre žalovaného zrejmé, že súd prvej inštancie nie len že rozsudok nedostatočne odôvodnil, ale k niektorým elementárnym otázkam, od ktorých závisí správnosť právneho posúdenia veci, sa dokonca ani len nevyjadril. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku opieral o skutočnosti, ktoré v konaní neboli riadne preukázané dôkazmi, respektíve o dôkazy, ktoré predmetné skutočnosti žiadnym spôsobom nepreukazovali, a naopak, prvoinštančný súd neprípustným spôsobom dotváral neexistujúci skutkový stav. 21. Z uvedených dôvodov považoval skutkové aj právne závery súdu prvej inštancie za arbitrárne, nedostatočne odôvodnené a odporujúce vykonanému dokazovaniu. 22. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že odvolacie námietky žalovaného v celom rozsahu odmieta a považuje ich za účelové, smerujúce výlučne k vyhnutiu sa splneniu jeho zmluvnej povinnosti uhradiť cenu za riadne vykonané práce. Zdôraznil, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvej inštancie, ako aj s odôvodnením jeho rozhodnutia. 23. Vo vzťahu k odvolacej námietke týkajúcej sa údajného nesprávneho posúdenia otázky bremena tvrdenia žalobca uviedol, že žalovaný počas celého konania nebol schopný uviesť také konkrétne skutkové tvrdenia, ktoré by boli spôsobilé relevantným spôsobom spochybniť uplatnený nárok. Hoci žalovaný opakovane tvrdil, že časť fakturovaných prác nemala byť vykonaná pre neho, nikdy nekonkretizoval, ktorých faktúr, ktorých záznamov o prevádzke strojov ani akého rozsahu vykonaných prác sa jeho námietky týkajú. Podľa žalobcu žalovaný len všeobecne spochybňoval výšku uplatneného nároku, avšak neuviedol rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých by bolo možné zistiť, v akej časti nárok popiera a z akých konkrétnych dôvodov. Mal preto za to, že žalovaný neuniesol bremeno tvrdenia, keďže súdu neposkytol dostatočný skutkový základ umožňujúci posúdiť dôvodnosť jeho obrany. Zdôraznil, že v sporovom konaní nemožno žalobu zamietnuť len na základe všeobecného tvrdenia žalovaného, že nárok žalobcu čiastočne spochybňuje, bez riadneho vymedzenia rozsahu a dôvodov tohto spochybnenia. 24. K námietke žalovaného smerujúcej proti nevykonaniu navrhnutých svedeckých dôkazov žalobca uviedol, že postup súdu prvej inštancie bol plne v súlade s § 253 ods. 3 Civilného sporového poriadku. Zdôraznil, že pokiaľ žalovaný napriek výzve súdu nezložil preddavok na trovy dôkazu, súd nemal inú
zákonnú možnosť ako navrhnuté dôkazy nevykonať. Argumentáciu žalovaného, že obsah svedeckých výpovedí mohol byť rozhodujúci pre posúdenie veci, považoval za právne bezvýznamnú, keďže pri nesplnení zákonom ustanovenej podmienky nebolo možné tieto dôkazy vôbec vykonať. 25. Vo vzťahu k odvolacím námietkam týkajúcim sa údajného vykonávania prác na susednej stavbe žalobca zotrval na svojom stanovisku, že žalovaný svoje tvrdenia v konaní nijako nepreukázal a ani v odvolaní nepredložil žiadne nové dôkazy, ktoré by ich potvrdzovali. Poukázal na to, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako neštandardný postup žalovaného, ktorý napriek tvrdenej dlhodobej vedomosti o údajných nezrovnalostiach situáciu so žalobcom bezprostredne neriešil, nepožadoval odstránenie vytýkaného stavu, nevrátil vystavené faktúry a ani ich nereklamoval. Rovnako sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že za neštandardné možno považovať aj spôsob riešenia situácie vo vzťahu k vlastným stavbyvedúcim, keď žalovaný napriek tvrdenému závažnému porušovaniu ich povinností ukončil pracovné pomery dohodou. Podľa žalobcu uvedené okolnosti podporujú záver, že obrana žalovaného bola vytvorená účelovo až po vzniku súdneho sporu s cieľom vyhnúť sa úhrade ceny vykonaného diela. 26. K námietke týkajúcej sa GPS záznamov stavebných mechanizmov žalobca uviedol, že predmetnými záznamami nedisponuje, pričom vykonanie jednotlivých prác bolo dostatočne preukázané záznamami o prevádzke strojov podpísanými zamestnancami žalovaného. Zdôraznil, že žalovaný počas celého konania nebol schopný kvalifikovaným spôsobom spochybniť správnosť týchto záznamov ani predložiť dôkazy, ktoré by potvrdzovali jeho tvrdenia o vykonávaní prác na inom stavenisku. Podľa žalobcu preto neexistoval dôvod, aby súd ukladal žalobcovi povinnosť dodatočne zabezpečovať GPS záznamy alebo vyvíjať aktivitu smerujúcu k ich získaniu, keďže žalovaný nepreukázal také skutkové okolnosti, ktoré by odôvodňovali vykonanie ďalšieho dokazovania. 27. Vo vzťahu k námietke žalovaného o neexistencii dohody alebo zaužívanej praxe pri podpisovaní záznamov o prevádzke strojov žalobca poukázal na svoje skoršie podanie zo dňa 22.12.2023, v ktorom podľa jeho názoru dostatočne preukázal, že počas celej obchodnej spolupráce bolo bežnou praxou, že záznam o prevádzke stroja podpisoval zamestnanec žalovaného prítomný na stavbe v čase ukončenia práce príslušného mechanizmu. Mal preto za to, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil existenciu ustálenej obchodnej praxe medzi účastníkmi a odvolacie námietky žalovaného túto skutočnosť nijako nespochybňujú. 28. K argumentácii žalovaného týkajúcej sa označenia stavebných mechanizmov ako „CAT“ a „CASE 199.PP“ žalobca poukázal na rozpor v jeho procesnej obrane. Uviedol, že na pojednávaní právny zástupca žalovaného navrhol výsluch Z. I. s odôvodnením, že tento svedok vie presne označiť dva konkrétne stroje, ktoré mali pracovať na susednej stavbe, a zároveň deklaroval, že na ďalšom pojednávaní predloží dôkazy identifikujúce tieto mechanizmy. Za týchto okolností považoval za rozporné, že žalovaný v odvolaní tvrdí, že jednotlivé stroje nebolo možné identifikovať ani od seba odlíšiť. Podľa žalobcu sú preto tieto tvrdenia účelové a v rozpore s jeho predchádzajúcou procesnou obranou. 29. Na záver žalobca zdôraznil, že žalovaný neuniesol nielen dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia, keďže svoje námietky nepreukázal relevantnými dôkazmi ani ich skutkovo dostatočne nevymedzil. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 30. Po oboznámení sa obsahom súdneho spisu a dôvodmi odvolania žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť podľa § 387 ods. 1 CSP. 31. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 32. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 33. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalovaného dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite podrobne a logicky odôvodnil. Odvolací súd má za to, že nie je daný zákonný dôvod na opakovanie alebo doplnenie dokazovania v súlade s § 384 CSP a preto je viazaný skutkovým stavom veci tak, ako bol zistený súdom prvej inštancie v súlade s § 383 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie i s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na tento poukazuje. 34. Odvolací súd k odôvodneniu vecne správneho napadnutého rozsudku a odvolacím dôvodom odvolateľa dodáva:
35. Odvolací súd sa v prvom rade zaoberal odvolacou námietkou žalovaného, podľa ktorej súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil otázku unesenia bremena tvrdenia a dôkazného bremena vo vzťahu k jeho obrane spočívajúcej v tvrdení, že časť stavebných mechanizmov žalobcu vykonávala práce na susednej stavbe a tieto práce boli následne neoprávnene fakturované žalovanému. S uvedenou námietkou sa odvolací súd nestotožnil. 36. Civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, z ktorej vyplýva, že je vecou strán sporu tvrdiť rozhodujúce skutkové okolnosti a označiť dôkazy na ich preukázanie. Samotné všeobecné alebo neurčité popretie tvrdení protistrany nemožno považovať za splnenie povinnosti tvrdenia. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalobca fakturoval práce vykonané na inom stavenisku, bolo jeho procesnou povinnosťou uviesť aspoň také skutkové okolnosti, z ktorých by bolo možné identifikovať rozsah spochybneného nároku, konkrétne práce alebo aspoň časové obdobie, ktorého sa jeho obrana týka. Zo spisu však vyplýva, že žalovaný počas celého konania zotrval iba na všeobecnom tvrdení, že časť prác nebola vykonaná v jeho prospech, bez toho, aby konkretizoval, ktoré fakturované plnenia považuje za neoprávnené. Za tejto procesnej situácie správne postupoval súd prvej inštancie, keď dospel k záveru, že žalovaný neuniesol bremeno tvrdenia. 37. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú ani argumentáciu žalovaného, podľa ktorej požadovanú konkretizáciu svojich tvrdení nemohol poskytnúť z dôvodu, že rozhodujúce skutočnosti poznali iba jeho zamestnanci. Skutočnosť, že strana sporu nedisponuje úplnou vedomosťou o všetkých okolnostiach prípadu, ju nezbavuje procesnej povinnosti tvrdiť rozhodujúce skutočnosti v rozsahu, ktorý jej je známy, a označiť dôkazy na ich preukázanie. Civilné sporové konanie je založené , ako už bolo vyššie zdôraznené, na prejednacej zásade, podľa ktorej sú skutkové tvrdenia a dôkazná iniciatíva predovšetkým vecou strán sporu, pričom súd nie je oprávnený nahrádzať ich procesnú aktivitu vlastnou činnosťou. Takýto postup by bol v rozpore nielen s koncepciou sporového konania, ale aj so zásadou rovnosti strán vyjadrenou v čl. 6 základných princípov Civilného sporového poriadku, keďže by jednej zo strán poskytoval procesné zvýhodnenie, ktoré zákon nepredpokladá. Každá zo strán má rovnakú možnosť uplatňovať prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, avšak zároveň nesie zodpovednosť za spôsob, akým tieto procesné oprávnenia využije. Odvolací súd dopĺňa , že podľa čl. 8 základných princípov Civilného sporového poriadku nesú strany sporu zodpovednosť za uplatňovanie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany a znášajú nepriaznivé procesné dôsledky, ktoré sú spojené s ich procesnou pasivitou alebo neúplnou procesnou aktivitou. Nemožno preto prenášať následky nedostatočne formulovanej procesnej obrany na súd ani od neho požadovať, aby skutkové tvrdenia strán dopĺňal alebo za ne vyhľadával rozhodujúce skutočnosti. Pokiaľ žalovaný svoju obranu založil na tvrdeniach svojich zamestnancov, bolo jeho procesnou povinnosťou zabezpečiť ich riadne uplatnenie v konaní spôsobom predpokladaným Civilným sporovým poriadkom. 38. Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj odvolaciu námietku smerujúcu proti nevykonaniu výsluchu navrhnutých svedkov Z. I. a I.. C. I.. Zo spisu nepochybne vyplýva, že súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zložiť preddavok na trovy navrhnutého dôkazu podľa § 253 CSP, pričom žalovaný túto povinnosť v určenej lehote nesplnil. Následok takejto procesnej pasivity výslovne upravuje § 253 ods. 3 CSP, podľa ktorého, ak strana preddavok v určenej lehote nezloží, súd navrhnutý dôkaz nevykoná. Ide o zákonom ustanovený procesný následok nesplnenia povinnosti účastníka konania, ktorý súd nemôže svojvoľne modifikovať. Odvolací súd preto nezdieľa názor žalovaného, že súd mal napriek nesplneniu zákonom ustanovenej podmienky navrhnutý dôkaz vykonať. 39. Odvolací súd nepovažuje za právne významnú ani argumentáciu žalovaného, že I.. C. I. sa dostavil na pojednávanie a vzdal sa nároku na svedočné. Účelom preddavku podľa § 253 CSP nie je výlučne zabezpečenie nároku svedka na svedočné, ale vytvorenie procesných podmienok na vykonanie dôkazu navrhnutého stranou sporu. Rozhodujúce pritom nie je, či v konkrétnom prípade trovy dôkazu skutočne vznikli alebo mohli vzniknúť, ale skutočnosť, že žalovaný nerešpektoval procesné rozhodnutie súdu, ktorým mu bola uložená povinnosť preddavok zložiť. Prijatie opačného záveru by znamenalo popretie účelu § 253 CSP a zároveň zásady procesnej disciplíny účastníkov konania. Ak by súd napriek nesplneniu podmienok ustanovených v § 253 ods. 3 CSP vykonal žalovaným navrhnutý dôkaz, vytvoril by tým žalovanému výhodnejšie procesné postavenie oproti žalobcovi, ktorý je rovnako povinný rešpektovať procesné povinnosti uložené Civilným sporovým poriadkom. Takýto postup by bol v rozpore so zásadou rovnosti strán konania vyjadrenou v čl. 6 základných princípov CSP. 40. Odvolací súd preto uzatvára, že nevykonanie navrhnutých dôkazov nebolo dôsledkom nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie, ale výlučne následkom procesnej pasivity žalovaného. Nemožno preto prisvedčiť jeho tvrdeniu, že mu bola odňatá možnosť na uplatnenie procesných práv alebo že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.
41. Odvolací súd nepovažuje za dôvodné ani odvolacie námietky žalovaného smerujúce proti záverom súdu prvej inštancie týkajúcim sa GPS záznamov stavebných mechanizmov. Žalovaný svoju obranu založil na tvrdení, že práve GPS údaje mohli objektívne potvrdiť alebo vyvrátiť pohyb jednotlivých mechanizmov medzi stavbami, pričom namietal, že súd mal žalobcu zaviazať na ich predloženie alebo na zabezpečenie ich obnovy. S uvedenou argumentáciou sa odvolací súd nestotožňuje. 42. Predmetom dokazovania v sporovom konaní sú iba tie skutočnosti, ktoré boli medzi stranami sporné a ktoré boli riadne skutkovo vymedzené. Ak žalovaný počas konania nekonkretizoval, ktoré konkrétne práce, v ktorých dňoch alebo ktoré konkrétne stavebné mechanizmy mali podľa jeho tvrdenia vykonávať práce na inom stavenisku, neexistoval dostatočný skutkový základ, ktorý by odôvodňoval vykonávanie ďalšieho dokazovania smerujúceho k obstarávaniu GPS záznamov. 43. Odvolací súd zdôrazňuje, že sporové konanie je založené na zásade kontradiktórnosti a procesnej zodpovednosti strán. Povinnosť súdu vykonať dokazovanie sa vzťahuje len na dôkazy významné pre preukázanie riadne tvrdených rozhodujúcich skutočností. Pokiaľ žalovaný neuniesol už bremeno tvrdenia, nebolo dôvodom ukladať žalobcovi ďalšie povinnosti smerujúce k zabezpečovaniu dôkazov, ktoré mali nahrádzať nedostatky procesnej obrany žalovaného. Samotná hypotetická možnosť existencie ďalších dôkazov ešte neznamená, že súd je povinný ich zabezpečovať z úradnej povinnosti. 44. Rovnako odvolací súd nepovažuje za dôvodnú námietku žalovaného smerujúcu proti hodnoteniu záznamov o prevádzke stavebných mechanizmov. Zo spisu vyplýva, že tieto záznamy obsahovali označenie mechanizmu, dátum výkonu práce, počet odpracovaných hodín, druh vykonanej činnosti, podpis strojníka aj podpis zamestnanca žalovaného potvrdzujúceho vykonanie prác. Zároveň bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že rovnakým spôsobom boli podpisované aj záznamy, ktoré tvorili podklad pre faktúry vystavené v predchádzajúcom období a tieto žalovaný bez akýchkoľvek výhrad uhrádzal. Súd prvej inštancie preto správne dospel k záveru, že medzi účastníkmi bola vytvorená ustálená obchodná prax, na základe ktorej žalobca mohol dôvodne vychádzať z toho, že osoby podpisujúce predmetné záznamy sú oprávnené potvrdzovať rozsah vykonaných prác. 45. Ani odvolacia argumentácia žalovaného, podľa ktorej osoby podpisujúce záznamy boli iba pomocnými stavebnými robotníkmi alebo pomocnými strojníkmi, nemôže na uvedenom závere nič zmeniť. Rozhodujúce totiž nie je ich formálne pracovné zaradenie, ale spôsob, akým účastníci dlhodobo realizovali svoju obchodnú spoluprácu. Pokiaľ žalovaný počas celej predchádzajúcej spolupráce akceptoval záznamy podpísané tými istými osobami, na ich základe uhrádzal vystavené faktúry a ich oprávnenie nikdy nespochybnil, nemôže až po vzniku sporu úspešne namietať neexistenciu ich oprávnenia. 46. Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie, že obrana žalovaného vykazuje viaceré vnútorné rozpory. Žalovaný na jednej strane tvrdil, že po skončení pracovného pomeru stavbyvedúceho V.. I. C. už k vykonávaniu prác na susednej stavbe nedochádzalo, napriek tomu však spochybňoval aj práce vykonané po tomto období. Rovnako tvrdil, že jednotlivé mechanizmy nebolo možné identifikovať, hoci v priebehu konania deklaroval, že prostredníctvom navrhovaného svedka vie presne označiť dva konkrétne stroje, ktoré mali vykonávať práce mimo stavby žalovaného. Uvedené rozpory správne zohľadnil už súd prvej inštancie pri hodnotení vierohodnosti procesnej obrany žalovaného a odvolací súd na tomto hodnotení nenachádza nič nelogické ani arbitrárne. 47. Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku žalovaného smerujúcu proti hodnoteniu jeho postupu po tom, čo mal nadobudnúť podozrenie o neoprávnene fakturovaných prácach. Prvoinštančný súd správne nepovažoval za rozhodujúci samotný spôsob skončenia pracovného pomeru stavbyvedúcich, ale túto okolnosť hodnotil vo vzájomnej súvislosti s ostatnými vykonanými dôkazmi. Významným bolo predovšetkým to, že žalovaný napriek tvrdenému dlhodobému podozreniu bezprostredne nereklamoval vystavené faktúry, nevrátil ich žalobcovi, nevyžadoval okamžité objasnenie situácie ani nepožadoval predloženie GPS údajov v čase, keď ich podľa vlastných tvrdení považoval za rozhodujúci dôkaz. 48. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal aj nesprávne skutkové zistenia, nepreskúmateľnosť rozhodnutia a nesprávne právne posúdenie veci, odvolací súd tieto námietky nepovažuje za dôvodné. Napadnutý rozsudok obsahuje dostatočné skutkové aj právne dôvody, z ktorých je zrejmé, akými úvahami sa súd prvej inštancie riadil pri hodnotení vykonaných dôkazov a z akých dôvodov považoval tvrdenia žalobcu za preukázané a obranu žalovaného za neunesenú. Skutočnosť, že žalovaný sa s týmito závermi nestotožňuje, sama osebe nezakladá dôvod na zrušenie alebo zmenu napadnutého rozhodnutia. 49. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie vo veci, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s § 191 CSP, svoje skutkové závery logicky a presvedčivo odôvodnil a vec správne právne posúdil. Keďže odvolací súd
nezistil existenciu žiadneho z uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 CSP, napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 50. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 255ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný na 100 % a žalovaný neúspešný. Žalobcovi ako strane v spore úspešnej v plnom rozsahu, patrí náhrada trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov konania bude rozhodnuté v súlade s § 262 ods. 1 a 2 CSP, samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 51. Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).