Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13CoCsp-9-2026.pdf
PDF · 102.44 KB
Case nature
Area
Subarea
13CoCsp/9/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy Odalošovej a sudcov Mgr. Martina Štubniaka (sudca spravodajca) a Mgr. Kataríny Katkovej, v spore žalobcu MINIHOTOVOST, SE, so sídlom Příkop 843/4, Zábrdovice, 602 00 Brno, Česká republika, IČO: 043 55 211, právne zastúpeného JUDr. Katarínou Hegedüšovou, advokátkou, so sídlom Majerníkova 3/A, 841 05 Bratislava, proti žalovanému A. B., narodenému XX. XX. XXXX, bytom C. A. XX, XXX XX D. E. F., o zaplatenie 450,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 9Csp/36/2025 z 21. januára 2026, takto
r o z h o d o l :
I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a .
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu zamietol a žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal.
2. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou okresnému súdu dňa 15. 10. 2025 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 450,- Eur s príslušenstvom. Nárok odvodzoval zo Smlouvy o zápůjčce, resp. Smlouvy o úvěru č. XXXXXX (ďalej len „zmluvy“) zo dňa 17. 10. 2022. Žalobca tvrdil, že žalovaný sa prostredníctvom webovej stránky www.minipozicka.sk registroval a požiadal ho o poskytnutie úveru vo výške 450,- Eur. Na základe zmluvy mal žalobca poskytnúť žalovanému bezúčelový úver vo výške 450,- Eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť spolu s celkovými nákladmi spojenými s úverom vo výške 64,- Eur, teda spolu vo výške 514,- Eur, jednorazovo do 31. 10. 2022. Žalovaný podľa tvrdenia žalobcu neuhradil žiadnu platbu. Žalovaný bol v konaní pred súdom prvej inštancie nečinný, k žalobe sa nevyjadril a zo spisu vyplýva, že si zásielky nepreberal.
3. Súd prvej inštancie vzhľadom na cudzí prvok najskôr skúmal právomoc súdov Slovenskej republiky a rozhodné právo. Vychádzal z toho, že žalobca je právnickou osobou so sídlom v Českej republike a žalovaný je fyzickou osobou s bydliskom na území Slovenskej republiky. Právomoc slovenských súdov vyvodil z nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012, keďže spotrebiteľ môže byť žalovaný len na súdoch členského štátu, v ktorom má bydlisko. Pokiaľ ide o rozhodné právo, súd prvej inštancie aplikoval nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I). Dospel k záveru, že rozhodným právom je právny poriadok Slovenskej republiky ako právny poriadok krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa. Zohľadnil, že žalobca smeroval svoju podnikateľskú činnosť na územie Slovenskej republiky a že voľba českého práva obsiahnutá v zmluvnej dokumentácii nebola individuálne dojednaná a nemohla spotrebiteľa
zbaviť ochrany poskytovanej kogentnými ustanoveniami slovenského práva. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplynulo, že zmluva bola uzavretá elektronicky dňa 17. 10. 2022, úver bol poskytnutý na obdobie 14 dní, jeho splatnosť bola dohodnutá na 31. 10. 2022 a v zmluve bola uvedená RPMN 3103,62 %. Okresný súd uzavrel, že zmluva má spotrebiteľský charakter. Zároveň vyhodnotil, že žalobca nedisponoval povolením Národnej banky Slovenska na poskytovanie spotrebiteľských úverov, resp. iných úverov a pôžičiek spotrebiteľom na území Slovenskej republiky. Zmluvu preto posúdil ako absolútne neplatnú. Keďže medzi stranami nevznikol platný zmluvný vzťah, žalobcovi mohol vzniknúť najviac nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúci vo vrátení skutočne poskytnutých peňažných prostriedkov. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia však súd prvej inštancie považoval za premlčaný kvôli uplynutiu 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby. Vychádzal z ustanovení § 107 ods. 1 a 2 OZ a z § 54a OZ, podľa ktorého premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať. Keďže žaloba bola podaná až 15. októbra 2025, súd prvej inštancie žalobu zamietol.
4. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Stotožnil sa so záverom, že zmluva má spotrebiteľský charakter, nesúhlasil však so skutkovým a právnym posúdením veci podľa slovenského práva. V odvolaní namietal, že je subjektom založeným, vzniknutým a registrovaným v právnom prostredí Českej republiky, na území Slovenskej republiky nemá organizačnú zložku a svoju činnosť vykonáva iba v Českej republike. Tvrdil, že zmluva bola uzavretá podľa českého práva, na český právny poriadok zmluva odkazuje a strany sa na jeho použití dohodli. Podľa žalobcu má byť samotné uvedenie českého právneho poriadku postačujúce pre voľbu českého práva. Žalobca ďalej namietal, že samotná existencia internetovej stránky, resp. domény „.sk“, nemôže postačovať na záver, že svoju činnosť smeroval na územie Slovenskej republiky. Podľa žalobcu je webová stránka najviac indíciou, nie dôkazom smerovania činnosti do krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa. Ďalšia podstatná odvolacia námietka smerovala proti záveru okresného súdu o neplatnosti zmluvy z dôvodu absencie povolenia Národnej banky Slovenska. Žalobca tvrdil, že takýto záver je v rozpore s právom Európskej únie, najmä so slobodou poskytovania služieb podľa článku 56 ZFEÚ. Poukazoval na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-630/17 Milivojević a tvrdil, že vnútroštátna právna úprava nemôže spôsobovať neplatnosť zmluvy uzavretej so zahraničným veriteľom len preto, že tento veriteľ nemá povolenie orgánu štátu spotrebiteľa. Žalobca zároveň argumentoval, že právna úprava spotrebiteľských úverov je v Európskej únii harmonizovaná smernicou 2008/48/ES, preto má postačovať oprávnenie udelené Českou národní bankou. Podľa žalobcu nemožno vyžadovať ďalšie povolenie Národnej banky Slovenska. Napokon žalobca namietal aj záver o premlčaní. Tvrdil, že subjektívna premlčacia doba nemohla začať plynúť od uzavretia zmluvy alebo od poskytnutia peňažných prostriedkov a namietal, že nemal vedomosť o tom, že by na poskytovanie úverov slovenským spotrebiteľom potreboval povolenie Národnej banky Slovenska.
5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil ako vecne správny.
7. Odvolací súd v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje ako v rovine skutkových zistení, ktoré zodpovedajú vykonanému dokazovaniu, tak aj v rovine právneho posúdenia, ktoré považuje odvolací súd za správne. Odvolací súd konštatuje, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne právne relevantné skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by boli spôsobilé privodiť ním požadované zrušenie napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia správne vysporiadal so všetkými okolnosťami právne relevantnými pre rozhodnutie v spore.
8. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny a na zdôraznenie jeho správnosti dodáva:
9. Odvolací súd v prvom rade považuje za správny záver súdu prvej inštancie o aplikácii slovenského právneho poriadku. Vzťah medzi stranami má nepochybne spotrebiteľský charakter. Žalovaný je fyzickou osobou s bydliskom na území Slovenskej republiky a žalobca je podnikateľom poskytujúcim úvery spotrebiteľom. Na určenie rozhodného práva je preto potrebné aplikovať článok 6 nariadenia Rím I.
10. Podľa článku 3 ods. 1 nariadenia Rím I sa zmluva spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo musí byť jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo okolnosťami prípadu. Podľa článku 6 ods. 1 nariadenia Rím I sa spotrebiteľská zmluva za tam uvedených podmienok spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa. Podľa článku 6 ods. 2 nariadenia Rím I si síce strany môžu zvoliť rozhodné právo, takáto voľba však nesmie spotrebiteľa zbaviť ochrany, ktorú mu poskytujú kogentné ustanovenia práva, ktoré by bolo rozhodným pri absencii voľby.
11. V preskúmavanej veci nemožno za platnú a účinnú voľbu českého práva považovať iba konštatovanie v úvode zmluvy, že zmluva je uzavretá podľa českých právnych predpisov, ani všeobecné ustanovenie obsiahnuté vo formulárových podmienkach pripravených žalobcom. Takéto ustanovenie nie je výsledkom individuálneho rokovania strán a u priemerného spotrebiteľa nevyvoláva jasný, určitý a zrozumiteľný záver, že sa zmluvné strany dohodli na voľbe cudzieho práva vrátane vedomia následkov tejto voľby. O to viac, ak spotrebiteľ nebol transparentne poučený, že aj pri prípadnej voľbe českého práva sa môže dovolávať ochrany poskytovanej kogentnými ustanoveniami slovenského práva. Odvolací súd preto zhodne so súdom prvej inštancie uzatvára, že ak by aj zmluva a jej prílohy obsahovali odkaz na české právne predpisy, tento odkaz nemôže zbaviť žalovaného ako slovenského spotrebiteľa ochrany vyplývajúcej z kogentných ustanovení slovenského právneho poriadku.
12. Správny je aj záver, že žalobca smeroval svoju podnikateľskú činnosť na územie Slovenskej republiky. V tejto veci nejde len o pasívnu dostupnosť internetovej stránky zo Slovenskej republiky. Žalobca prevádzkoval stránku www.minipozicka.sk, prostredníctvom ktorej slovenským spotrebiteľom ponúkal a poskytoval krátkodobé úvery v mene euro. Zmluva bola uzavretá so slovenským spotrebiteľom s bydliskom na území Slovenskej republiky. Samotnú webovú stránku je pritom potrebné hodnotiť v spojení s ostatnými okolnosťami veci, nie izolovane. K totožnej otázke sa tunajší odvolací súd vyjadril aj v obdobných veciach toho istého žalobcu (konania sp. zn. 15CoCsp/41/2024, 17CoCsp/2/2025, 14CoCsp/4/2025, 14CoCsp/5/2025, 16CoCs/35/2023), v ktorých bolo konštatované, že činnosť žalobcu bola smerovaná aj na spotrebiteľov s obvyklým pobytom na území Slovenskej republiky, a preto sa na spotrebiteľské zmluvy aplikoval slovenský právny poriadok. Odvolací súd nevidí dôvod odchýliť sa od tohto záveru ani v prejednávanej veci.
13. Pokiaľ žalobca namieta, že slovenské právo nemalo byť aplikované, jeho námietka je nedôvodná. Rozhodným právom je v danej veci slovenský právny poriadok, minimálne v rozsahu kogentných ustanovení určených na ochranu spotrebiteľa.
14. Odvolací súd sa následne zaoberal námietkou žalobcu, že absencia povolenia Národnej banky Slovenska nemôže mať za následok neplatnosť uzavretej zmluvy. Ani táto námietka nie je dôvodná.
15. V predmetnej veci bol úver poskytnutý na dobu 14 dní. Podľa § 1 ods. 3 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. spotrebiteľským úverom podľa tohto zákona nie je úver, ktorý sa musí splatiť v lehote nepresahujúcej tri mesiace. To však neznamená, že poskytovanie takéhoto úveru spotrebiteľovi nepodlieha žiadnej regulácii. Naopak, zákon č. 129/2010 Z. z. upravuje aj iné úvery a pôžičky poskytované spotrebiteľom. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. sa na iných veriteľov a na zmluvy o úvere alebo pôžičke, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované spotrebiteľom, primerane vzťahujú vybrané ustanovenia zákona, vrátane § 11 ods. 3 a § 24 ods. 3. Podľa § 24 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. je iný veriteľ oprávnený ponúkať a poskytovať úver alebo pôžičku, ktoré nie sú spotrebiteľským úverom a ktoré sú poskytované spotrebiteľom, len na základe povolenia pre iného veriteľa udeleného Národnou bankou Slovenska. Podľa § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. zmluva uzavretá osobou, ktorá na poskytovanie takýchto finančných plnení nemá potrebné povolenie, je neplatná. V spojení s § 39 Občianskeho zákonníka ide o neplatnosť pre rozpor právneho úkonu so zákonom.
16. Žalobca v odvolaní nespochybňuje skutkový záver, že povolením Národnej banky Slovenska nedisponoval. Spochybňuje len právny záver, že by takéto povolenie potreboval. Táto argumentácia však neobstojí. Ak žalobca cielene poskytoval úvery spotrebiteľom s obvyklým pobytom na území Slovenskej republiky, bol povinný rešpektovať slovenskú kogentnú právnu úpravu vrátane licenčného režimu podľa zákona č. 129/2010 Z. z.
17. Požiadavku povolenia Národnej banky Slovenska nemožno považovať za neprípustnú diskrimináciu zahraničného subjektu. Ide o požiadavku, ktorá sa uplatňuje rovnako voči domácim aj zahraničným poskytovateľom, ak poskytujú úvery alebo pôžičky spotrebiteľom na území Slovenskej republiky v režime slovenského práva. Sleduje legitímny cieľ ochrany spotrebiteľa a zabezpečenia dohľadu nad činnosťou veriteľov poskytujúcich finančné plnenia spotrebiteľom. Nedôvodná je v tomto smere odvolacia argumentácia žalobcu založená na rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-630/17 Milivojević. Žalobca z uvedeného rozhodnutia vyvodzuje všeobecný záver, že absencia povolenia orgánu štátu spotrebiteľa nikdy nemôže spôsobovať neplatnosť zmluvy uzavretej so zahraničným veriteľom. Takýto výklad je neprimerane široký a nezohľadňuje skutkové a právne okolnosti veci, v ktorej Súdny dvor rozhodoval. Vo veci C-630/17 bola totiž posudzovaná osobitná chorvátska právna úprava, ktorá so spätnými účinkami stanovovala absolútnu neplatnosť zmlúv o úvere s medzinárodným prvkom uzavretých s veriteľmi bez povolenia, a to aj pri zmluvách uzavretých pred nadobudnutím účinnosti tejto právnej úpravy. Podstatným prvkom posudzovanej veci bola jej retroaktivita a všeobecný automatický následok neplatnosti vo vzťahu k už existujúcim zmluvám.
18. V prejednávanej veci však nejde o retroaktívne uplatnenie právnej úpravy. Ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z., ktoré viažu poskytovanie úverov a pôžičiek spotrebiteľom na povolenie Národnej banky Slovenska a spájajú absenciu povolenia s neplatnosťou zmluvy, boli účinné už v čase uzatvorenia zmluvy zo 17. 10. 2022. Slovenská právna úprava sa neuplatňuje spätne a ani nie je zameraná výlučne proti zahraničným veriteľom.
19. Rovnako nemožno prijať tvrdenie žalobcu, že smernica 2008/48/ES vylučuje požiadavku slovenského povolenia. Táto smernica síce harmonizuje viaceré oblasti spotrebiteľských úverov, zároveň však počíta s tým, že veritelia budú podliehať dohľadu nezávislého orgánu a že členské štáty stanovia účinné, primerané a odrádzajúce sankcie za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na jej základe. V Slovenskej republike je takýmto orgánom dohľadu Národná banka Slovenska. Ak by veriteľ so sídlom v inom členskom štáte mohol bez ďalšieho poskytovať úvery slovenským spotrebiteľom bez povolenia a dohľadu príslušného orgánu Slovenskej republiky, ochrana slovenského spotrebiteľa by bola oslabená a vnútroštátny licenčný režim by bol obchádzaný. Takýto záver nemožno vyvodiť ani zo smernice 2008/48/ES, ani z primárneho práva Európskej únie. Preto odvolací súd uzatvára, že okresný súd správne posúdil zmluvu ako neplatnú pre rozpor so zákonom z dôvodu absencie povolenia Národnej banky Slovenska. Žalobca tak nemá nárok na plnenie zo zmluvy.
20. V dôsledku neplatnosti zmluvy mohol byť uplatnený nárok právne posúdený ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, teda ako nárok na vrátenie skutočne poskytnutého finančného plnenia. Správne preto súd prvej inštancie následne skúmal premlčanie tohto nároku.
21. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí najneskôr za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
22. Pri práve na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je ustanovená kombinovaná subjektívna a objektívna premlčacia doba. Ich začiatok, priebeh a koniec sa posudzujú samostatne. Objektívna premlčacia doba plynie od momentu, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo. Subjektívna premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa oprávnený skutočne dozvie o rozhodujúcich skutkových okolnostiach, teda že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Vzájomný vzťah týchto premlčacích dôb je taký, že ak skončí priebeh jednej z nich, právo sa premlčí bez ohľadu na druhú premlčaciu dobu. Objektívna premlčacia doba predstavuje najneskoršiu hranicu, dokedy možno právo uplatniť, neznamená však, že márne uplynutie subjektívnej premlčacej doby je potrebné posudzovať až spolu s uplynutím objektívnej premlčacej doby.
23. V prejednávanej veci bola zmluva uzavretá dňa 17. 10. 2022 a splatnosť úveru bola dohodnutá na 31. 10. 2022. Žalobca najneskôr dňa 01. 11. 2022 vedel, komu finančné prostriedky poskytol, v akej výške ich poskytol a že žalovaný ich v dohodnutej lehote nevrátil. Od tohto momentu mal žalobca dostatočnú vedomosť o skutkových okolnostiach potrebných na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nie je rozhodujúce, kedy
si žalobca právne vyhodnotil neplatnosť zmluvy alebo kedy nadobudol právny názor, že potrebuje, resp. nepotrebuje povolenie Národnej banky Slovenska. Rozhodujúca je vedomosť o skutkových okolnostiach, nie právna kvalifikácia veci. Žalobca ako profesionálny poskytovateľ úverov navyše nemôže úspešne argumentovať vlastnou nevedomosťou o právnej regulácii činnosti, ktorú vykonáva vo vzťahu k spotrebiteľom. Dvojročná subjektívna premlčacia doba preto žalobcovi uplynula najneskôr 04. 11. 2024, keďže 01. 11. 2024 pripadol na deň pracovného pokoja. Žaloba bola podaná až dňa 15. 10. 2025, teda po uplynutí subjektívnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Keďže ide o právo zo spotrebiteľskej zmluvy, je potrebné aplikovať § 54a Občianskeho zákonníka, podľa ktorého premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať. Súd preto na premlčanie prihliada aj bez procesnej aktivity spotrebiteľa. Skutočnosť, že žalovaný bol v konaní nečinný a zásielky si nepreberal, nemôže viesť k priznaniu premlčaného práva v rozpore s kogentnou ochranou spotrebiteľa.
24. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný. Zo spisu však nevyplýva, že by mu v odvolacom konaní vznikli preukázateľné trovy, keďže bol nečinný. Odvolací súd mu preto nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal.
26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.