Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_4To-14-2026.pdf
PDF · 236.59 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
SK-9T/30/2018
Uznesenie
Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Vargu, PhD., LL.M., MBA a sudcov JUDr. Petra Farkaša a Mgr. Iva Maruščáka, na verejnom zasadnutí konanom dňa 24.06.2026 v trestnej veci obžalovanej A. B. C., pre pokračovací prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 349 Tr. zákona, o odvolaniach obžalovanej a prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Bardejov zo dňa 05.11.2025, sp. zn. SK-9T/30/2018, takto
r o z h o d o l :
Podľa § 319 Tr. poriadku odvolania obžalovanej a prokurátora z a m i e t a.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bardejov zo dňa 05.11.2025, sp. zn. SK-9T/30/2018 bola obžalovaná A. B. C. uznaná za vinnú z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 349 Tr. zákona, na tom skutkovom základe, že
A) na základe predbežného opatrenia nariadeného uznesením Okresného súdu Svidník č.k. 2P/32/2013-52 zo dňa 17.12.2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 5CoP/5/2014-98 zo dňa 04.03.2014 v spojení s opravujúcim uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5CoP/5/2014 zo dňa 20.03.2014, ktorým bol upravený styk otca D. C. s maloletou D. A. C. a to na každý prvý víkend v mesiaci a to v piatok od 9.00 hod. do 17.00 hod. a v sobotu od 9.00 hod. do nedele 17.00 hod. bez prítomnosti matky tak, že maloletú si otec prevezme pred bydliskom matky a na tom istom mieste dieťa aj matke odovzdá a matka dieťa na styk riadne pripraví, pričom
- dňa 04.07.2014 v čase o 09.00 hod. pred rodinným domom č. X v obci E., okr. F., matka maloletej dcéry A. B. C. bránila v styku svojej maloletej dcéry D. A. C. s otcom D. C., ktorý sa neuskutočnil z dôvodu, že matka dcéru neodovzdala, čo odôvodnila tým, že dcéra otca nepozná, nechce ho a s otcom nikam nepôjde;
- dňa 05.07.2014 v čase o 09.00 hod. pred rodinným domom č. X v obci E., okr. Stropkov, matka maloletej dcéry A. B. C. bránila v styku svojej maloletej dcéry D. A. C. s otcom D. C., ktorý sa neuskutočnil z dôvodu, že matka dcéru neodovzdala, čo odôvodnila tým, že dcéra otca nechce;
- dňa 02.08.2014 v čase o 09.00 hod. pred rodinným domom č. X v obci E., okr. Stropkov, matka maloletej dcéry A. B. C. bránila v styku svojej maloletej dcéry D. A. C. s otcom D. C., ktorý sa neuskutočnil z dôvodu, že matka dcéru neodovzdala a nedohodli sa ani na spoločnom stretnutí;
- dňa 05.09.2014 v čase o 09.00 hod. pred rodinným domom č. X v obci E., okr. Stropkov matka maloletej dcéry A. B. C. bránila v styku svojej maloletej dcéry D. A. C. s otcom D. C., ktorý sa neuskutočnil z dôvodu, že na určenom mieste v stanovený čas, bola bránka k rodinnému domu zatvorená a na dvore sa nikto nenachádzal.
B) na základe predbežného opatrenia nariadeného uznesením Okresného súdu Svidník č.k. 2P/32/2013-481 zo dňa 23.09.2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 2CoP/30/2014-557 zo dňa 20.11.2014, ktorým bol upravený styk otca D. C. s mal. D. A. C. tak, že otec je oprávnený stretávať sa s mal. D. A. C., nar. X.X.XXXX každý prvý víkend v mesiaci a to v piatok od 15.00
hod. do 18.00 hod. v prítomnosti matky, v sobotu a v nedeľu od 09.00 hod. do 17.00 hod. bez prítomnosti matky, pričom matka je povinná maloletú v určenom čase pripraviť a odovzdať otcovi v meste jej bydliska a otec je povinný v určenom čase a mieste bydliska matky mal. odovzdať, pričom
- dňa 05.12.2014 v čase o 15.00 hod. pred rodinným domom č. X v obci E., okr. Stropkov, matka maloletej dcéry A. B. C. bránila v styku svojej maloletej dcéry D. A. C. s otcom D. C., ktorý sa mal uskutočniť v prítomnosti matky, napokon sa neuskutočnil z dôvodu, že matka dcéru neodovzdala a nešli spolu na spoločne dohodnutý program;
- dňa 03.01.2015 v čase o 09.00 hod. pred rodinným domom č. X v obci E., okr. Stropkov, matka maloletej dcéry A. B. C. bránila v styku svojej maloletej dcéry D. A. C. s otcom D. C., ktorý sa mal uskutočniť bez prítomnosti matky, ten sa napokon neuskutočnil z dôvodu, že matka dcéru neodovzdala, čo odôvodnila tým, že dcéra odmieta ísť bez mamy;
- dňa 04.07.2015 v čase o 09.00 hod. pred rodinným domom č. X v obci E., okr. Stropkov, matka maloletej dcéry A. B. C. bránila v styku svojej maloletej dcéry D. A. C. s otcom D. C., ktorý sa mal uskutočniť bez prítomnosti matky, ten sa napokon neuskutočnil z dôvodu, že matka dcéru neodovzdala, uviedla, že ju nevyvedie von, nakoľko dcéra s otcom nechce ísť;
- dňa 06.02.2016 v čase o 09.00 hod. pred rodinným domom č. X v obci E., okr. Stropkov, matka maloletej dcéry A. B. C. bránila v styku svojej maloletej dcéry D. A. C. s otcom D. C., ktorý sa mal uskutočniť bez prítomnosti matky, ten sa napokon neuskutočnil z dôvodu, že matka dcéru neodovzdala, čo odôvodnila tým, že dcéra s otcom nechce ísť, následne maloletá dcéra otvorila vstupné dvere do domu, vyplazila na otca jazyk a povedala, že nepôjde a zabuchla dvere;
- dňa 05.03.2016 v čase o 09.00 hod. pred rodinným domom č. X v obci E., okr. Stropkov, matka maloletej dcéry A. B. C. bránila v styku svojej maloletej dcéry D. A. C. s otcom D. C., ktorý sa mal uskutočniť bez prítomnosti matky, ten sa napokon neuskutočnil z dôvodu, že matka dcéru neodovzdala, pretože dcéra s otcom podľa tvrdenia matky nechce ísť;
- dňa 02.04.2016 v čase o 09.00 hod. pred rodinným domom č. X v obci E., okr. Stropkov, matka maloletej dcéry A. B. C. bránila v styku svojej maloletej dcéry D. A. C. s otcom D. C., ktorý sa mal uskutočniť bez prítomnosti matky, ten sa napokon neuskutočnil z dôvodu, že matka dcéru neodovzdala, pretože dcéra s otcom podľa tvrdenia matky nechce ísť;
- dňa 03.06.2016 v čase o 15.00 hod. pred rodinným domom č. X v obci E., okr. Stropkov, matka maloletej dcéry A. B. C. bránila v styku svojej maloletej dcéry D. A. C. s otcom D. C., ktorý sa mal uskutočniť v prítomnosti matky, ten sa napokon neuskutočnil z dôvodu, že matka dcéru neodovzdala, pretože dcéra sa otca podľa tvrdenia matky bojí;
- dňa 04.06.2016 v čase o 09.00 hod. pred rodinným domom č. X v obci E., okr. Stropkov, matka maloletej dcéry A. B. C. bránila v styku svojej maloletej dcéry D. A. C. s otcom D. C., ktorý sa mal uskutočniť bez prítomnosti matky, ten sa napokon neuskutočnil z dôvodu, že matka dcéru neodovzdala, čo odôvodnila tým, že dcéra sa otca bojí a nechce s ním ísť;
- dňa 01.07.2016 v čase o 15.00 hod. pred rodinným domom č. X v obci E., okr. Stropkov, matka maloletej dcéry A. B. C. bránila v styku svojej maloletej dcéry D. A. C. s otcom D. C., ktorý sa mal uskutočniť v prítomnosti matky, ten sa napokon neuskutočnil z dôvodu, že matka vyšla na dvor bez dcéry, ktorú na dverách domu zdanlivo presviedčala, aby vyšla von s otcom na prechádzku, tá napokon nevyšla;
- dňa 02.07.2016 v čase o 09.00 hod. pred rodinným domom č. X v obci E., okr. Stropkov, matka maloletej dcéry A. B. C. neodovzdala mal. dcéru D. A. C. otcovi D. C. na styk, ktorý sa mal uskutočniť bez prítomnosti matky, ten sa napokon neuskutočnil z dôvodu, že matka vyšla z domu bez dcéry a povedala otcovi, že dcéra s ním nechce ísť a má si ísť po ňu do domu, čo on odmietol.
C) na základe neodkladného opatrenia nariadeného uznesením Okresného súdu Svidník č.k. 2P/16/2015-806 zo dňa 08.08.2016, ktorým bolo zmenené predbežné opatrenie nariadené uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 20.11.2014 sp. zn. 2CoP/30/2014 tak, že otec D. C. je oprávnený stretávať sa s maloletou D. A. C. každý prvý víkend v mesiaci a to v piatok od 15.00 hod. do 18.00 hod. a v sobotu a nedeľu od 9.00 hod. do 17.00 hod. bez prítomnosti matky tak, že v čase školského roka (tj. od 1.9. do 30.6. bežného roka), je otec povinný si maloletú vyzdvihnúť' v piatok 15.00 hod. z predškolského alebo školského zariadenia, ktoré maloletá navštevuje, v ostatných termínoch, resp. za situácie, ak maloletá nebude prítomná v predškolskom alebo v školskom zariadení, ktoré navštevuje, sú otec a matka povinní odovzdať si navzájom maloletú riadne pripravenú pred bydliskom matky, pričom
- dňa 02.09.2016 v čase o 15.00 hod. pred rodinným domom č. X v obci E., okr. Stropkov, matka maloletej dcéry A. B. C. bránila v styku svojej maloletej dcéry D. A. C. s otcom D. C., ktorý sa mal uskutočniť bez prítomnosti matky, ten sa napokon neuskutočnil z dôvodu, že matka vyšla z domu bez dcéry a povedala otcovi, že dcéra s ním nechce ísť, že sa ho bojí;
- dňa 03.09.2016 v čase o 09.00 hod. pred rodinným domom č. X v obci E., okr. Stropkov, matka maloletej dcéry A. B. C. neodovzdala mal. dcéru D. A. C. otcovi D. C. na styk, ktorý sa mal uskutočniť bez prítomnosti matky, ten sa napokon neuskutočnil z dôvodu, že matka stála na dvore bez dcéry a povedala otcovi, že dcéra sa ho bojí s že si má ísť zobrať sám dcéru do domu, čo otec neurobil,
ktorého konania sa dopúšťala aj napriek tomu, že sa proti nej v minulosti použili bezvýsledné opatrenia Okresného súdu Svidník v občianskom súdnom konaní pod sp. zn. 3Em/1/2014 smerujúce k výkonu rozhodnutia súdu v podobe výzvy, ktorú si obžalovaná A. B. C. prevzala dňa 01.07.2014.
Za uvedený skutok jej súd uložil podľa § 349 Tr. zákona a § 56 ods. 2 Tr. zákona, s prihliadnutím k § 36 písm. j/ Tr. zákona peňažný trest vo výmere 1.500,- Eur.
Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 20 mesiacov.
Obžalovanú A. B. C. podľa § 285 písm. b/ Tr. poriadku oslobodil spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Svidník zo dňa 29.03.2018, č. Pv 393/14/7712-116 podanej dňa 04.04.2018 v časti skutkov, ktoré mala spáchať tak, že
na základe predbežného opatrenia nariadeného uznesením Okresného súdu Svidník č.k. 2P/32/2013-481 zo dňa 23.09.2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 2CoP/30/2014-557 zo dňa 20.11.2014, ktorým bol upravený styk otca D. C. s mal. D. A. C. tak, že otec je oprávnený stretávať sa s mal. D. A. C., nar. X.X.XXXX každý prvý víkend v mesiaci a to v piatok od 15.00 hod. do 18.00 hod. v prítomnosti matky, v sobotu a v nedeľu od 09.00 hod. do 17.00 hod. bez prítomnosti matky, pričom matka je povinná maloletú v určenom čase pripraviť a odovzdať otcovi v meste jej bydliska a otec je povinný v určenom čase a mieste bydliska matky mal. odovzdať, pričom
- dňa 05.09.2015 a dňa 06.09.2015 v čase o 09.00 hod. v obidvoch prípadoch pred rodinným domom č. X v obci E., okr. Stropkov, matka maloletej dcéry A. B. C. bránila v styku svojej maloletej dcéry D. A. C. s otcom D. C., ktorý sa mal uskutočniť bez prítomnosti matky, ten sa napokon neuskutočnil z dôvodu, že matka dcéru neodovzdala ani pred tam prítomnými účastníkmi konania, ktorí vykonávali úpravu styku otca s maloletou o návrhu otca o nariadenie výkonu rozhodnutia;
na základe neodkladného opatrenia nariadeného uznesením Okresného súdu Svidník č.k. 2P/16/2015-806 zo dňa 08.08.2016, ktorým bolo zmenené predbežné opatrenie nariadené uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 20.11.2014 sp. zn. 2CoP/30/2014 tak, že otec D. C. je oprávnený stretávať sa s maloletou D. A. C. každý prvý víkend v mesiaci a to v piatok od 15.00 hod. do 18.00 hod. a v sobotu a nedeľu od 9.00 hod. do 17.00 hod. bez prítomnosti matky tak, že v čase školského roka (tj. od 1.9. do 30.6. bežného roka), je otec povinný si maloletú vyzdvihnúť' v piatok 15.00 hod. z predškolského alebo školského zariadenia, ktoré maloletá navštevuje, v ostatných termínoch, resp. za situácie, ak maloletá nebude prítomná v predškolskom alebo v školskom zariadení, ktoré navštevuje, sú otec a matka povinní odovzdať si navzájom maloletú riadne pripravenú pred bydliskom matky, pričom
- dňa 30.09.2016 v čase o 15.00 hod. pred rodinným domom č. X v obci E., okr. Stropkov, matka maloletej dcéry A. B. C. neodovzdala mal. dcéru D. A. C. otcovi D. C. na styk, ktorý sa napokon neuskutočnil z dôvodu, že dcéra sa v školskom zariadení nenachádzala a v mieste pred bydliskom matky vyšla matka z domu bez dcéry a povedala otcovi, že septembrový styk sa už uskutočnil a prvý víkend je až v mesiaci október, takže to nie je termín kedy si má otec dcéru vyzdvihnúť,
- dňa 01.10.2016 v čase o 09.00 hod. pred rodinným domom č. X v obci E., okr. Stropkov, matka maloletej dcéry A. B. C. neodovzdala mal. dcéru D. A. C. otcovi D. C. na styk, ktorý sa napokon neuskutočnil z dôvodu, že matka vyšla z domu bez dcéry a povedala otcovi, že či si je istý, že tento víkend si má dcéru vyzdvihnúť a trvala na tom, že to nie je termín kedy si má otec dcéru vyzdvihnúť,
- dňa 02.12.2016 v čase o 15.01 hod. pred rodinným domom č. X v obci E., okr. Stropkov, matka maloletej dcéry A. B. C. neodovzdala mal. dcéru D. A. C. otcovi D. C. na styk, ktorý sa mal uskutočniť bez prítomnosti matky, ten sa napokon neuskutočnil z dôvodu, že dcéra sa v školskom zariadení nenachádzala a v mieste bydliska matky, vyšla matka z domu bez dcéry a povedala otcovi, že dcéra je pripravená, nechce ísť von, bojí sa ho a aby otec išiel k dcére do vnútra domu, čo otec neurobil,
- dňa 03.12.2016 v čase o 09.00 hod. pred rodinným domom č. X v obci E., okr. Stropkov, matka maloletej dcéry A. B. C. neodovzdala mal. dcéru D. A. C. otcovi D. C. na styk, ktorý sa mal uskutočniť bez prítomnosti matky, ten sa napokon neuskutočnil z dôvodu, že matka vyšla z domu bez dcéry, v rukách
držala tašku, otočila sa smerom do vnútra domu, kľakla si na kolená a prosila a presviedčala dcéru, aby išla s otcom, načo dcéra zakričala „ja s otcom nepôjdem" a zabuchla dvere,
- dňa 06.01.2017 v čase o 15.00 hod. pred rodinným domom č. X v obci E., okr. Stropkov, matka maloletej dcéry A. B. C. neodovzdala mal. dcéru D. A. C. otcovi D. C. na styk, ktorý sa mal uskutočniť bez prítomnosti matky, ten sa napokon neuskutočnil z dôvodu, že matka vyšla z domu bez dcéry so slovami, aby si otec išiel po dcéru do vnútra domu, čo otec neurobil, následne dcéra vykukla von z dverí so slovami, že otca nechce a zabuchla dvere,
- dňa 07.01.2017 v čase o 09.00 hod. pred rodinným domom č. X v obci E., okr. Stropkov, matka maloletej dcéry A. B. C. neodovzdala mal. dcéru D. A. C. otcovi D. C. na styk, ktorý sa mal uskutočniť bez prítomnosti matky, ten sa napokon neuskutočnil z dôvodu, že matka vyšla z domu bez dcéry a povedala otcovi že dcéra s ním nechce ísť, na to sa otvorili dvere, dcéra vyšla von a povedala, že s otcom nepôjde, chce byt' s matkou,
lebo skutky nie sú trestným činom.
Podľa § 288 ods. 1 a 3 Tr. poriadku odkázal poškodeného D. C. s nárokom na náhradu škody na civilný proces.
Proti uvedenému rozsudku riadne a včas, podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 11.11.2025 podala odvolanie obžalovaná proti všetkým výrokom rozsudku, a to proti vine, trestu a škode, ktoré odôvodnila podaním doručeným súdu prvého stupňa elektronickými prostriedkami s kvalifikovaným elektronickým podpisom prostredníctvom obhajkyne dňa 28.01.2026. Namietala, že výrok o vine považuje v celom rozsahu za nesprávny, neodôvodnený, ignorujúci všetky dôkazy v jej prospech, ako i účelovo povyberané časti zo znaleckých posudkov, ako sa súdu hodilo, bez ohľadu na skutočné vyjadrenie znalcov, ako i uznanie jej viny na chybnej obžalobe, ktorú nedokázala príslušná okresná prokuratúra modifikovať, čím súd v žiadnom prípade nemá opravovať chyby obžaloby, nakoľko nad okresnou prokuratúrou dohliada krajská prokuratúra. Zanedbanie tejto povinnosti zo strany prokuratúry nemá suplovať súd a opravovať nedostatky, len aby ju mohol uznať za vinnú. Z vyšetrovacieho spisu súd zistil, že obžalovanej síce bolo vznesené obvinenie za všetky skutky, ktoré sú uvedené v obžalobe, avšak ich súčasťou je aj skutok, ktorý sa mal stať dňa 04.07.2015, pre ktorý nebolo začaté trestné stíhanie, t.j. napr. skutok, za ktorý tiež bola uznaná za vinnú. Nie je zrejmým, ako prvostupňový súd mohol prijať obžalobu, pokiaľ sám vzhliadol chyby, ako mohla byť uznaná za vinnú aj pre skutok, pre ktorý zabudli začať trestné stíhanie a mnoho iných nejasností v tomto prípade. Súd opätovne iniciatívne opravuje obžalobu na strane 18 odôvodnenia rozsudku, čo považuje v značnom rozpore so spravodlivým súdnym konaním a suplovaním funkcie okresnej a krajskej prokuratúry. Dovolí si nesúhlasiť a trvá na tom, že nedošlo k bezvýslednému použitiu opatrení v civilnom procese. Táto skutočnosť vyplýva i z konania civilného zákonného sudcu JUDr. Michala Calka, ktorý nikdy nenariadil výkon a ktorý nikdy nekonštatoval porušenie na jej strane, o čom sa bol ako jediný sudca osobne uistiť, ako styky mali alebo nemali prebiehať. Zákonný sudca tak bezdôvodne podkopáva odbornosť a pravdivosť civilného zákonného sudcu, ktorý tieto konkrétne styky preveril a nevzhliadol žiadne porušenie z jej strany, preto jej nikdy neudelil pokuty, preto nikdy nenariadil výkon vo svojich rozhodnutiach, v ktorých sám konštatoval, že nevytvárala prekážky pri odovzdaní maloletej. Ide o arbitrárne tvrdenie trestného oddelenia na tom istom súde, že došlo k bezvýsledným opatreniam, ak ten istý súd na poručenskej agende konštatuje úplne iný záver. Ide o nepochopiteľný jav, kedy rovnocenní sudcovia trestnoprávny a civilnoprávny sa dostávajú do rozporu v právnom a skutkovom názore na tú istú vec a dokonca na tom istom súde. Prvoinštančný súd de facto nezdôvodnil, prečo považuje za preukázané bezvýsledné použitie opatrení voči nej, iba stroho a stručne konštatuje, že na to dal pokyn krajský súd a on je viazaný týmto názorom. Podľa jej vedomostí, krajský súd vec vrátil s dôrazom na dokazovanie, či boli použité opatrenia bezvýsledne alebo nie. Uvedené prvoinštančný súd neprešetril a v tejto veci odmietol vykonať ďalšie dokazovanie. Prvoinštančný súd odmietol vykonať niekoľko ňou navrhnutých dôkazov a následne zamietol návrh na doplnenie dokazovania aj o výsluch zákonného sudcu JUDr. Calka, ktorý sa zrejme ako jediný vie odborne vyjadriť, či došlo k bezvýslednému použitiu opatrení voči nej alebo nie, nakoľko sám uvedenú záležitosť ako pridelený sudca prejednával na Okresnom súde Svidník. Prvoinštančný súd odmietol vykonať aj prehratie videozáznamov a zamietol tým aj návrh na vykonanie dokazovania, pričom išlo o kľúčové dôkazy. Poukazuje na rozpor v tvrdeniach zákonného sudcu, keď pri tejto časti tvrdí, že videozáznamy vlastne vôbec nie sú dôležité, ale na strane 20 konštatuje, že musí skúmať príčinu, prečo sa nerealizoval styk. Súd následne bagatelizuje výpovede účastníkov konania a tvrdí, že v zásade sa zhodujú, s čím si dovolí nesúhlasiť. Je nesporným, že dieťa odmietalo otca, nechcelo ísť na styk, ako
aj je nesporným, že poškodeného zakaždým volala dnu, aby jej pomohol maloletú presvedčiť, aby sa s ňou trošku zahral a tým ju naladil na styk, aby z nej opadol stres. Poškodený ani raz nevyužil túto možnosť a odmietal sa sám pričiniť na zlepšení situácie a posnažiť sa presvedčiť maloletú, aby s ním na styk išla. Je potrebné skúmať aj správanie poškodeného, ktorý svojou aroganciou žiadnym spôsobom neprispel aspoň trošku k zlepšeniu situácie a presvedčeniu maloletej ísť s ním. V ďalšom poukazuje na výpovede poškodeného, z ktorých cituje. Ani poškodený, ani súd nevysvetlil logiku, prečo by mala piatky dieťa odovzdávať bez problémov a v sobotu už by jej to malo robiť problém. Súd na jednej strane konštatuje, že žiaden dôkaz nepreukazuje prípravu maloletej na styk, avšak následne vymenuje 12 odmietnutých návrhov na vykonanie dokazovania, preto namieta nevykonanie navrhnutých dôkazov, pričom zo samotného rozhodnutia vyplýva, že súd nemal veci vydokazované, ale i napriek tomu zamietol návrhy na doplnenia dokazovania. Súd nedôvodne zamietol výsluch JUDr. Michala Calka a iba alibisticky uvádza, že priebeh z dní 05.09.2015 a 06.09.2015 je zachytený v zápisnici. Je zrejmé, že súd sa zámerne nechce oboznámiť s rozhodnutiami zákonného civilnoprávneho sudcu a nechce si osvojiť jeho názory, ku ktorým sa vyjadril nasledovne. Trestné stíhanie je podľa neho veľkou chybou, pričom v ďalšom cituje jeho vyjadrenia. Z citovaného znenia je zrejmé, že konajúci sudca v civilnoprávnom konaní nevyužil proti nej bezvýsledné opatrenia, skonštatoval, že nemal od koho odoberať dieťa, a že nikdy nevytvárala prekážky na prevzatie dieťaťa, ako i to, že poškodený si nepreberal dieťa, kde sám zákonný sudca vznáša úvahu, kam má vôbec návrh a konanie otca smerovať. Súd nezákonným spôsobom spochybnil celé dokazovanie v jej neprospech. Na hlavnom pojednávaní v trvaní minimálne 4 hodiny, kde sa čítali všetky lekárske správy o maloletej, psychologické správy, znalecké posudky a pod., ktoré jednoznačne konštatovali, že vždy okamžite vyhľadala pomoc, snažila sa veci riešiť, odstrániť blok u dieťaťa, aby prijímalo otca, kde lekári a psychológovia konštatovali, že styk otca s maloletou nie je v jej záujme a škodí jej, tak zákonný sudca len stroho v rozsudku uviedol na strane 23, čo podkopáva akúkoľvek právnu istotu a akýkoľvek legálnoobjektívny spôsob rozhodovania, že obhajoba spočívala v tom, že maloletá údajne nemala so svojím otcom vybudovaný vzťah a styk otca s maloletou v jej neprítomnosti mal spôsobovať maloletej zdravotné ťažkosti, tak po fyzickej, ako aj psychickej stránke, pričom obžalovaná predložila množstvo lekárskych správ, najmä od detskej všeobecnej lekárky maloletej A. G., psychológov H. F., A. A., H. I., ako aj psychiatričky A. J. a správy a odporúčania ÚPSVaR, či znalecký posudok H. K., k čomu je potrebné uviesť, že všetky tieto správy a znalecký posudok boli vypracované bez vyšetrenia otca (poškodeného) a vždy len po podaní vysvetlenia zo strany matky. Tieto závery bez ďalšieho nepreukazujú stav a správanie sa dieťaťa ako dôsledok plynúci z predchádzajúceho stretnutia s otcom, čo nakoniec konštatoval aj Krajský súd Prešove v rozsudku zo dňa 28.01.2015, č.k. 2Co/21/2014-645. Jediný argument zákonného sudcu je, že správy, resp. šetrenia boli vypracované a vykonávané bez prítomnosti otca. T.j. týmto zákonný sudca zrejme tvrdí, že všetky lekárske správy, vyšetrenia a všetky sedenia maloletých detí u psychológov bez prítomnosti čo i len jedného rodiča sú nepravdivé, vymyslené a neodzrkadľujúce pravdu. Opomenul sa zaoberať tým, že pri sedení u psychológov nebol skúmaný vzťah otca s maloletou, ale psychologické problémy u maloletej, čo je značný rozdiel. Uvedený zákonný sudca vyjadril pochybnosť voči všetkým študovaným ľuďom so získaným osvedčením alebo licenciou v odbore, ktorí predložili lekársku alebo inú správu o maloletej. Žiaden záver ani žiadne konštatovanie zo správ nevidno v rozsudku, iba strohú konštatáciu, že tam otec nebol. Súd sa iba alibisticky sústreďuje na dva znalecké posudky, ktoré vytrhol z kontextu, pričom si ani neosvojil celé tvrdenia znalkýň a iba sa tak zrejme inšpiroval vytrhnutými textami od krajského súdu v poslednom rozhodnutí, avšak opomenul uviesť, že lekárske správy pred rozhodovaním krajského súdu neboli vydokazované. Pre ozrejmenie uvádza, čo lekárske správy obsahovali, s čím sa odmietol prvoinštančný súd zaoberať a len jednou vetou skonštatoval, že otec tam nebol, čo je dôkaz v jej prospech, ktorý súd zámerne prehliada, len aby mohol dokázať jej vinu, pričom v ďalšom poukázala na obsah odborného stanoviska psychológa H. L. I. zo dňa 03.06.2014, správu z vyšetrenia u H. A. F. zo dňa 24.07.2014, lekársku správu A. M. J. zo dňa 14.08.2014, správu z psychologického vyšetrenia maloletej vypracovanú H. A. F. dňa 12.12.2014, správu H. L. I., psychológa ÚPSVaR zo dňa 15.12.2014, lekárske správy od A. M. J. zo dní 14.08.2014, 08.01.2015, 09.07.2015, 17.03.2016, 13.10.2016, 09.01.2017 a 29.09.2017, odborné stanoviská detskej psychologičky maloletej H. A. F. z psychologických vyšetrení zo dní 24.07.2014, 12.12.2014, 08.09.2015, 18.02.2016, 28.10.2016 a 25.01.2017, psychologické vyšetrenie H. L. I., správy zo dní 03.06.2014, 12.09.2014 a 15.12.2014, správu z psychologického vyšetrenia A. L. A. zo dňa 25.03.2014, znalecký posudok znalca H. A. K. zo dňa 28.01.2017, č. 3/2017 a správy kolízneho opatrovníka ÚPSVaR Svidník a ÚPSVaR Prešov. Nerozumie z akého dôvodu by súd nemal prihliadať na tieto dôkazy a tieto nevyhodnotiť. Vo vzťahu k znaleckým posudkom si opäť súd vyberal selektívne a cituje v značnej miere znalkyne, avšak pri citácii H. N. z pojednávania zo dňa 02.06.2016, kde znalkyňa jednoznačne uviedla, že v kruhoch, kde pracuje a kde je medzi rodičmi až takýto veľký boj, tak sa
kontakt dieťaťa s druhým rodičom odohráva na úrade práce za účasti psychológa uvádza, že toto jej vyjadrenie je potrebné vnímať v rovine odporúčaní. Citované konštatovanie zákonného sudcu je, podľa jej názoru, opäť presah právomocí, ktorým vkladá znalkyni myšlienky, že vlastne to, ako sa vyjadrila na pojednávaní dňa 02.06.2016, je iba odporúčanie. V ďalšom poukazuje na znalecký posudok znalkyne H. A. N. zo dňa 30.11.2015, z ktorého cituje, poukazuje a cituje výpoveď maloletej, pričom konštatuje, že prvoinštančný súd popisuje údajný rozpor v prežívaní maloletej naproti znaleckému skúmaniu H. N., pričom opomenul uviesť, že nevykonal aktuálne znalecké skúmanie na správanie maloletej a jej dôveryhodnosť, čím spochybňuje jej dôveryhodnosť bez relevantného dôkazu. Má za to, že súd podsúva svoje subjektívne domnienky, pričom absentuje akýkoľvek iný odborný názor na zhodnotenie uvedeného. Maloletá potvrdila na otázky súdu, že jej dokonca ukazovala fotky, keď nebola s otcom, t.j. prehlbovala jej spomienky na otca a robila všetko preto, aby si vytvorila vzťah s otcom. Príčina nerealizácie styku bolo odmietavé správanie maloletej, ktorá bola obratom riešená s psychológmi a boli hľadané postupy na zlepšenie vzťahu s otcom. Maloletá nemala vzťah s otcom. Otec sa svojim konaním zapríčinil o nenávisť maloletej k otcovi a dobrovoľne neurobil nič pre zlepšenie vzťahu. Prvoinštančný súd sa nijako nevyjadril k dôkazu, ktorý riadne vykonal, a to k správe Okresnej prokuratúry Svidník v civilnom konaní na zákaz styku otca s maloletou. Nijako nevysvetlil konanie prokuratúry a neuviedol, prečo v civile žiadali zákaz styku otca s maloletou a prečo v trestnom konaní žiadali jej odsúdenie. Obzvlášť absurdné je, ak bola právoplatne oslobodená spod obžaloby pri skutku zo dňa 07.02.2015, čo je uprostred skutkov, ktoré sú v tomto konaní, kde pritom taktiež maloletá odmietla ísť na styk s otcom (súdne rozhodnutie sp. zn. 3T/29/2019, v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9To/19/2022), ako i oslobodenie dňa 05.09.2016 a 06.09.2016, lebo bol u nich sudca JUDr. Calko. Následne bola zasa uznaná za vinnú. Ešte absurdnejšie je, ak v odôvodnení prvoinštančný súd uvádza, že pri styku 05.09. a 06.09. je sporné, či dôvodom nezrealizovania styku v týchto prípadoch bola zanedbaná príprava maloletej zo strany matky. Má za to, že nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu, ktorý sa jej kladie za vinu. Nie je pravdivým tvrdenie, že by boli voči nej použité bezvýsledne opatrenia v civilnom procese. Je viac ako zrejmé z predložených súdnych rozhodnutí v poručenskej agende na tunajšom súde, že súd nikdy nenariadil voči nej opatrenia bezvýsledne smerujúce k výkonu rozhodnutia. Ďalej je potrebné poukázať na pojem opatrenia, keď zákonodarca v § 349 Tr. zákona používa pojem opatrenia, čo znamená množné číslo. Pre naplnenie subjektívnej stránky sa vyžaduje úmyselné zavinenie. V danom prípade nie je naplnený tento znak, nakoľko nikdy nekonala v úmysle mariť výkon úradného rozhodnutia. Po celé obdobie sa dobrovoľne podrobovala všetkým úkonom, či už zo strany súdu alebo poškodeného, dobrovoľne a iniciatívne vyhľadala odbornú pomoc pre maloletú, aby zistila, prečo maloletá odmieta ísť na styk s otcom, poškodeným, aby zistila, kde, kedy a z čoho vznikla trauma u maloletej, ako sa dá s touto traumou pracovať a ako najlepšie ju motivovať k styku s otcom. Má za to, že ani vyšetrovaním sa nepodarilo preukázať, aby úmyselne bránila poškodenému, resp. sťažovala styk maloletej dcéry s jej otcom. Jediné, čo neurobila bolo, že maloletú násilím neprinútila, aby odišla s otcom. Súd ani prokuratúru tento postoj maloletej nezaujíma a súd ako aj Okresná prokuratúra Svidník totálne ignorujú názor, postoj a pocity maloletej. Nikdy nebránila, ani nemala nikdy záujem brániť otcovi v jeho styku s dcérou, o čom svedčia aj uskutočnené styky, niektoré aj pomimo súdneho rozhodnutia. Maloletá opakovane vyslovila názor k styku s otcom, či už pred zamestnancami ÚPSVaR alebo pred samotnou sudkyňou v rámci konania na Okresnom súde Svidník, pričom nútenie maloletej k styku s otcom proti jej vôli spôsobilo u maloletej zhoršenie jej zdravotného stavu po psychickej stránke. ESĽP vo svojej judikatúre konštatoval, že nútenie dieťaťa na styk s rodičom, ktorého dieťa odmieta, je kontraproduktívne. Z doposiaľ vykonaného dokazovania nebolo preukázané konanie, ktorým marila akýkoľvek výkon ktoréhokoľvek rozhodnutia súdu upravujúceho styk maloletej s otcom. Znalci, kolízny opatrovník a dokonca aj vykonávajúci sudca konštatovali, že pripravuje maloletú na stretnutia a zároveň bolo nielen preukázané, ale aj vylúčené, že by programovala maloletú proti otcovi. Je potrebné si uvedomiť, že maloletá vyrastala s ňou bez stálej prítomnosti otca, ktorý sa v jej blízkosti zdržiaval naozaj len výnimočne. Vytváranie konfliktných situácií zo strany otca bolo takmer vždy umocnené privolaním policajnej hliadky. Trestnoprávna ochrana sa neposkytuje vydanému vykonateľnému neodkladnému opatreniu, ak nebolo začaté konanie o jeho výkon jedným zo zákonných spôsobov. V ďalšom poukázala na priebeh jednotlivých stykov otca s maloletou v období od roku 2014 do roku 2017 s uvedením, v ktoré dni a ako tieto styky prebiehali a na základe akých rozhodnutí. Pri prečine podľa § 349 Tr. zákona je vždy potrebné posudzovať aj materiálny korektív podľa kritérií § 10 ods. 2 Tr. zákona. Súd nedostatočne zdôvodnil, prečo sa na prípad nevzťahuje materiálny korektív, t. j., kde je zhodnotená závažnosť konania. Iba stroho vytrhol z kontextu nejaké tvrdenia znalkyne, pričom úplne opomenul posudzovať prípad komplexne. V tomto smere je nevyhnutné doplniť, že OČTK by sa pri skúmaní materiálnej stránky prečinu mali spolu s vyhodnocovaním miery závažnosti činu zamerať aj na prípadný súkromnoprávny
základ veci. Poukazuje na to, že zavedením inštitútu nepatrnej závažnosti obsiahnutého v § 10 ods. 2 Tr. poriadku (zrejme malo byť uvedené Tr. zákona), ergo materiálneho korektívu zákonodarca sledoval a sleduje možnosť vylúčiť zo súdneho prejednávania tie trestné činy (prečiny), ktoré možno označiť za bagateľné. Ďalej poukazuje na to, že v danej veci nie sú základné nároky vysporiadané v civilnom procese, na základe čoho nie je možné „premostiť“ rovno do trestného konania a úplne odignorovať inštančnosť v zmysle platných právnych predpisov Slovenskej republiky. Tr. zákon, ako aj ustálená súdna prax a pokyn Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky jasne stanovili podmienky pre možné domáhanie sa v trestnom konaní podľa § 349 Tr. zákona, že musí byť nariadený výkon rozhodnutia a musí byť preukázané, že boli bezvýsledné použité opatrenia smerujúce k výkonu rozhodnutia. Ani jedna z týchto podmienok nie je v zmysle zákona a ustálenej súdnej praxe zachovaná v tomto trestnom konaní voči nej. Nie je jej zrejmé, prečo nastal zvrat v právnom výklade Okresného súdu Bardejov - Svidník oproti pôvodnému právnemu názoru prezentovanom v prvotných rozhodnutiach, kedy súd nevzhliadol dôvodnosť trestného stíhania, ako aj to, ako sa môže viesť trestné konanie na tak obmedzenej obžalobe po formálnej stránke, keď samotná obžaloba sa odvoláva na nesprávne rozhodnutia súdov, kde nedostatočne preukazuje naplnenie základnej podmienky a to, že by poukazoval na opatrenia, ktoré sa mali javiť ako bezvýsledné. Trvá na názore, že obžaloba trpí vážnymi nedostatkami a vadami. Namieta aj závažné procesné pochybenie zákonného sudcu, ktorý ho dňa 28.10.2025 telefonicky, ako aj emailom upovedomil o zrušení pojednávania dňa 29.10.2025, o čom právnemu zástupcovi riadne doručil upovedomenie o zrušení pojednávania, kde však následne dňa 29.10.2025 otvoril pojednávanie, t.j. prokurátorovi nedoručil upovedomenie o zrušení pojednávania a tento sa na toto riadne dostavil. V zápisnici zo dňa 29.10.2025 je riadne skonštatované, že bola zachovaná päťdňová lehota na prípravu a pojednávanie bolo otvorené. Z uvedeného je zrejmé, že došlo k nezákonnému postupu súdu, a teda ak súd zrušil pojednávanie, nemohol ho potom v súlade so zákonom riadne otvoriť. Nejde preto otvoriť zrušené pojednávanie. Namieta postup súdu, ktorý neposkytol v rozhodnutí riadne odôvodnenie, nezdôvodnil prečo nevykonal dôkazy, nezdôvodnil prečo dôkazy v jej prospech nie sú podstatné pre túto vec a prečo rozhodnutie opiera iba na dvoch dôkazoch naproti asi šesťdesiatim. Namieta nevykonanie navrhovaných dôkazov, a to výsluchy navrhovaných svedkov. Má za to, že súd nedostatočne zdôvodnil svoje rozhodnutie. Zároveň neuviedol, v čom je rozdiel naproti jeho pôvodnému rozhodnutiu, prečo teraz navýšil peňažný, aj náhradný trest a v čom spočíva jeho zmysel. K náhrade škody uvádza, že poškodený si uplatňuje škodu v rozpore s dobrými mravmi. Žiadnu škodu mu nespôsobila. Práve jeho správanie a absencia sebareflexie malo za následok, že sa odcudzil s dcérou. To, že sa pričinil k tomu, aby sa styk nezrealizoval má za následok, že má znášať akúkoľvek škodu. Má za to, že rozsudok je porušením ústavnoprávne a medzinárodnoprávne garantovaných základných princípov materiálneho a právneho štátu, najmä princípu materiálnej spravodlivosti a materiálnej ochrany zákonnosti, vrátane princípov riadneho a spravodlivého procesu, princípu právnej istoty, princípu predvídateľnosti práva, vrátane predvídateľnosti rozhodnutí orgánov verejnej moci, ako aj princípu ochrany legitímnych očakávaní. Vzhľadom na uvedené si dovoľuje krajský súd požiadať, aby podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, e/ Tr. poriadku napadnutý rozsudok zrušil a podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku, z dôvodu podľa § 285 písm. b/ Tr. poriadku ju oslobodil spod obžaloby prokurátora, lebo skutok nie je trestným činom.
Prokurátor ním podané odvolanie odôvodnil podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 13.02.2026. Namietal, že s rozhodnutím okresného súdu vo výroku o vine sa nemožno stotožniť vzhľadom na rozsah a tiež obsah vykonaného dokazovania. Súd prvého stupňa sa selektívne a výrazne v prospech obžalovanej vysporiadal so zisteným skutkovým stavom. Marenia výkonu úradného rozhodnutia sa možno dopustiť aj opomenutím konania, na ktoré bol páchateľ povinný podľa rozhodnutia súdu. Nepovažuje za správne konštatovanie súdu prvého stupňa a vyjadrenie v časti rozsudku, ktorým obžalovanú oslobodil spod obžaloby pre skutky zo dňa 05.09. a 06.09.2015, pretože z opakovaného pokusu matky odovzdať dieťa otcovi za prítomnosti sudcu nemožno dedukovať, že dieťa bolo pripravené na styk. Práveže prítomnosť úradnej osoby mala v zmysle uvedeného posilniť snahu obžalovanej pripraviť dieťa na styk, čo sa zjavne nestalo. Skutky zo dňa 30.09.2016 a 01.10.2016 sú jednoznačne trestnými činmi, pretože ak posledný deň pracovného týždňa bol posledným kalendárnym dňom v mesiaci, je logicky zrejmé, že sobota a nedeľa sú víkendovými dňami, preto sa mal styk uskutočniť, pričom neobstojí argumentácia okresného súdu, že túto okolnosť nemožno vykladať v neprospech obžalovanej. Naopak, samotný okresný súd podrobne opisuje neochotu robiť kompromisy s poškodeným zo strany obžalovanej, ktorý objektívne cestoval na styk z Rakúskej republiky a implikuje správne závery o nepripravenosti dieťaťa na styk zo strany matky. V tejto časti je odôvodnenie v rozpore s výrokom o nevine obžalovanej. Skutky zo dní 02.12.2016, 03.12.2016 a 07.12.2016, k týmto poznamenáva, že skutočnosť, že poškodený nerešpektoval výzvy, resp. sa nezúčastnil
výchovného opatrenia na základe uznesenia Okresného súdu Svidník zo dňa 27.10.2016, súd opakovane vyhodnotil ako jednu z okolností svedčiacich o nevine obžalovanej, pričom však ide o objektívnu okolnosť, mimo sféry možného vplyvu obžalovanej na toto konanie a ako konštatuje samotný súd, okolnosťou svedčiacou v prospech obžalovanej je aj neschopnosť rodičov vzájomne komunikovať. Za takejto situácie, ktorá môže objektívne nastať, je potrebné sa riadiť právoplatnými a vykonateľnými rozhodnutiami súdu bez ohľadu na vzájomnú schopnosť, či neschopnosť rodičov komunikovať, pričom rodičia v konečnom dôsledku nemusia komunikovať spolu vôbec, stačí sa podriadiť príslušným rozhodnutiam. Na základe uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Na základe takto riadne a včas podaných odvolaní krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolania, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc aj na chyby, ktoré neboli odvolaniami vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku a dospel k záveru, že odvolania obžalovanej, ani prokurátora nie sú dôvodné.
Prvostupňový súd odvolaniami napadnutý rozsudok odôvodnil tým, že obžalovanej sa podľa obžaloby kládlo za vinu, že marila výkon úradného rozhodnutia tým, že pokračovacím konaním celkovo dvadsiatimi štyrmi čiastkovými útokmi úmyselne marila výkon súdnych rozhodnutí, ktorými boli uznesenia o nariadení predbežných a neodkladných opatrení aj napriek tomu, že proti nej boli v minulosti bezvýsledne použité opatrenia Okresného súdu Svidník v občianskom súdnom konaní pod sp. zn. 2Em/1/2014 smerujúce k výkonu rozhodnutia v podobe výzvy, ktorú si obvinená prevzala dňa 01.07.2014. Vzhľadom na nesprávne označenie jednotlivých súdnych rozhodnutí v predmetnej obžalobe súd v prvom rade konštatuje, že styk maloletej D. A. C. s otcom D. C. (poškodeným) bol v období, ktoré sa obžaloby týka, upravený predbežným opatrením nariadeným uznesením Okresného súdu Svidník č.k. 2P/32/2013-52, v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 2CoP/5/2014-98, zo dňa 04.03.2014 a opravným uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Cop/5/2014, zo dňa 20.03.2014, predbežným opatrením nariadeným uznesením Okresného súdu Svidník č.k. 2P/32/2013-481, v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 2Cop/30/2014-557, zo dňa 20.11.2014 a neodkladným opatrením nariadeným uznesením Okresného súdu Svidník č.k. 2P/16/2015-806, zo dňa 08.08.2016, preto súd v tomto smere aj upravil jednotlivé skutky vo výrokovej časti tohto rozsudku. Z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Svidník sp. zn. 3Em/1/2014, v obžalobe nesprávne uvedeného ako sp. zn. 2Em/1/2014, súd zistil, že návrh na súdny výkon rozhodnutia podal oprávnený D. C. dňa 16.04.2014 a týka sa nariadenia predbežného opatrenia uznesením Okresného súdu Svidník č.k. 2P/32/2013-52, zo dňa 17.12.2013, v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 5CoP/5/2014-98, zo dňa 04.03.2014, v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5CoP/5/2014, zo dňa 20.03.2014. Obhajobu obžalovanej bolo možné zhrnúť do troch základných bodov, a to namietanie naplnenia formálnych znakov objektívnej stránky skutkovej podstaty prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 349 Tr. zákona, s poukazom na znenie skutkovej podstaty a iné rozhodnutia a okrem iného aj na princíp ultima ratio, namietanie naplnenia subjektívnej stránky predmetného trestného činu t.j. úmyslu s poukazom na to, že obžalovaná mala, podľa jej tvrdenia, maloletú na styk s otcom riadne pripravovať, no maloletá otca z dôvodov na jeho strane, ako aj na strane jeho rodičov, mala sama odmietať a namietanie spáchania trestného činu s poukazom na závažnosť konania, tzv. materiálny korektív. Súd sa zaoberal aj uznesením Krajského súdu Prešove zo dňa 29.10.2024, sp. zn. 2To/31/2024, ktorým krajský súd na základe odvolania prokurátora zrušil prvý v poradí v tejto veci vyhlásený rozsudok Okresného súdu Bardejov zo dňa 26.04.2024, a v ktorom krajský súd, okrem iného, konštatoval, že sa nestotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že výzva smerujúca k výkonu rozhodnutia nie je jedným z opatrení ako to vyžaduje ustanovenie § 349 Tr. zákona, nakoľko zo znenia § 370 a nasledujúce zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku vyplýva, že tento predpis zahŕňa výzvu medzi procesné opatrenia, úkony smerujúce k dobrovoľnému plneniu vykonateľného rozhodnutia zo strany povinného rodiča. Krajský súd v zrušujúcom uznesení zároveň poukázal na to, že obdobne, vzhľadom na chronologickú postupnosť procesných ustanovení, bolo konanie o výkon rozhodnutia vo veciach úpravy styku s maloletými deťmi upravené aj v zákone 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok a to v ustanoveniach § 272 a nasledujúcich, t.j. úprava písomnej výzvy povinnému na plnenie, s upozornením na následky nesplnenia povinnosti uloženej právoplatným rozhodnutím, nariadenie pojednávania a v odôvodnenom prípade uloženie pokút povinnému subjektu a zastavenie výplaty dávok. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že prvostupňový súd je viazaný právnym názorom odvolacieho
súdu, podľa ktorého jedným z opatrení, ako to vyžaduje ustanovenie § 349 Tr. zákona je aj výzva smerujúca k výkonu rozhodnutia. Takáto výzva bola doručená obžalovanej dňa 01.07.2014 vo veci vedenej Okresným súdom Svidník pod sp. zn. 3Em/1/2014. V tejto súvislosti súd konštatuje, že v prvom (krajským súdom zrušenom) rozsudku, ktorý bol vo veci vyhlásený, súd poukázal aj na rozhodnutia, ktorými argumentovala obhajoba pri tomto bode, napr. poukazujúce na princíp ultima ratio, no krajský súd prezentoval v zrušujúcom uznesení iný názor, ktorým je súd v tomto konaní viazaný. Skutočnosť, že k výkonu predmetných rozhodnutí pri skutkoch, ktoré sú predmetom tejto obžaloby, nedošlo, a teda predmetné styky otca maloletej, poškodeného, s maloletou D. A. C. neboli realizované, nebola v konaní sporná a vyplýva nielen z výpovedí poškodeného, ale aj z výpovedí samotnej obžalovanej. Sporná ostala príčina tejto skutočnosti, teda zmarenie výkonu súdnych rozhodnutí a miera zavinenia obžalovanej na nej, preto súd skúmal, či obžalovaná svojím zavineným konaním bránila v styku oprávneného otca, poškodeného D. C., s jeho maloletou dcérou D. A. C., ktorá bola zverená do jej osobnej starostlivosti, na čo bol poškodený oprávnený vyššie uvedenými rozhodnutiami v uvedenom rozsahu. Predmetnými rozhodnutiami o nariadených predbežných/neodkladných opatreniach bola obžalovanej ako matke maloletej, ktorej bola maloletá zverená do osobnej starostlivosti, uložená povinnosť maloletú na styk s otcom riadne pripraviť. Riadna príprava maloletej pritom nespočíva len vo fyzickom odovzdaní maloletej oprávnenému otcovi na určenom mieste, resp. oblečení, pobalení maloletej a jej odprevadení na dvor, ale aj v psychickej príprave maloletej (aktívnom prekonávaní prípadnej nervozity maloletej, prekonávaní prezentovanej nevôle maloletej narušiť jej denný stereotyp, motivácia na styk s otcom a podobne). Obžalovaná vo svojej výpovedi, ktorá bola potvrdzovaná aj výpoveďami jej rodičov a sestry, uviedla, že maloletú zakaždým na styk s otcom riadne pripravovala, aj s poukazom na jej odbornú spôsobilosť ako špeciálnej pedagogičky, no maloletá, podľa nej, otca sama odmietala kvôli ich údajnému citovému odcudzeniu, pričom vinu na tomto odcudzení pripisovala konaniu oprávneného, otca. Obhajoba obžalovanej spočívala v podstate v tom, že obžalovaná robila všetko, čo bolo v jej silách, aby sa styk maloletej s otcom uskutočnil, no ani to nestačilo, aby dokázala maloletú presvedčiť, pričom násilnejšie spôsoby realizácie styku by neboli v záujme maloletej a mohli by mať negatívny vplyv na jej duševné zdravie. Ohľadom konania obžalovanej pred realizáciou jednotlivých stykov a počas ich realizácie, aj s ohľadom deklarovaného vzťahu oprávneného otca s maloletou, resp. jeho absencie, stáli proti sebe série dôkazov. Na jednej strane išlo o výpovede obžalovanej a jej rodiny, rodičov a sestry, ako svedkov, ktorí v podstate zhodne vypovedali, že obžalovaná mala maloletú na styk s otcom riadne pripraviť a že medzi maloletou a jej otcom nebol vybudovaný vzťah, a preto ho maloletá mala odmietať. Na druhej strane boli výpovede poškodeného a jeho rodičov ako svedkov, ktorí naopak vypovedali, že vzťah medzi poškodeným otcom a maloletou D. A. bol vybudovaný, bol dobrý, no k stykom nedochádzalo pre konanie obžalovanej. Vypočutá ako svedok bola tiež samotná maloletá D. A. C.. Zo strany obžalovanej, ako aj poškodeného bolo do konania predložené množstvo listinných dôkazov, ako aj vzájomná komunikácia prostredníctvom SMS, e-mailov a pod., ktoré svedčia o tom, ako medzi nimi ako bývalými manželmi a rodičmi bol konfliktný vzťah, ktorého dôkazom je aj množstvo trestných oznámení, ktoré na seba obe strany podávali. Tak zo strany obžalovanej, ako aj poškodeného boli pri jednotlivých stykoch vyhotovované kamerové záznamy, ktoré mali preukazovať ich priebeh. Tieto ale súd na hlavnom pojednávaní nevykonal, pretože neboli vyhotovené so súhlasom druhej strany a navyše priebeh jednotlivých stykov, ktoré mali zachytávať, nebol natoľko sporný a pre rozhodnutie vo veci podstatný, aby na tom stála vina, či nevina obžalovanej. Obžalovaná, poškodený, ako aj ďalší svedkovia, ich rodičia a sestra obžalovanej, v podstate zhodne vypovedali ako prebiehali udalosti pred domom obžalovanej, vrátane toho, že maloletá občas aj vyšla pred dom a verbálne proklamovala vôľu neísť s otcom. Ani obžalovaná, ani poškodený a ani svedkovia nevypovedali o tom, že by medzi nimi malo dochádzať k nejakým ostrým verbálnym, či dokonca fyzickým útokom, pred očami maloletej, ktoré by mali byť zaznamenané na týchto záznamoch a udalosti sa v podstate s drobnými obmenami opakovali (t.j., že poškodený prišiel pred dom, obžalovaná mu išla oznámiť, že s ním maloletá nechce ísť, resp., že obžalovaná občas vyzývala poškodeného, aby išiel po maloletú do domu, čo on odmietol, že maloletá niekedy vyšla von a oznámila, že s otcom ísť nechce a následne poškodený odišiel). Žiadne z predložených záznamov nemajú zaznamenávať prípravu maloletej zo strany obžalovanej pred realizáciou jednotlivých stykov. Okolnosti prípravy maloletej na styk s otcom zo strany obžalovanej, ani vzťah otca s maloletou, ani žiadne iné relevantné skutočnosti by, podľa súdu, nevyplynuli ani z ďalších dôkazov navrhnutých stranami, a to výsluchmi príslušníkov PZ, pracovníkov ÚPSVaR, riaditeľky Materskej školy v Chotči, H. L. I., A. G., H. F., A. J., H. N. a H. N., ktorí v konaniach vo veciach starostlivosti súdu o maloletú podávali lekárske správy a znalecké posudky, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané prečítaním, a s ktorými sa súd vysporiadal v ďalšej časti odôvodnenia. K návrhu obžalovanej na vykonanie dokazovania výsluchom svedkyne A. C. A. súd uvádza, že A. C.
A., matka obžalovanej, bola vo veci vypočutá na hlavnom pojednávaní a obžalovaná nepreukázala a ani neuviedla dôvod, pre ktorý by mala byť vypočutá vo veci znova. K návrhu obžalovanej na výsluch príslušníkov PZ privolaných k stykom súd uvádza, že títo boli vypočutí na pojednávaní na Okresnom súde Svidník vo veci pod sp. zn. 2P/16/2015, pričom to bol právny zástupca obžalovanej, ktorý vo vyjadrení k výpovediam uviedol, že výsluchom oboch príslušníkov OO PZ Stropkov nebolo vo vzťahu k záujmom maloletej preukázané absolútne nič, preto považuje toto dokazovanie za absolútne neefektívne. K návrhu obžalovanej na vykonanie dokazovania novým znaleckým dokazovaním znalcom z odboru psychológia, klinická psychológia detí a dospelých, súd uvádza, že takéto dokazovanie považuje za neúčelné, najmä pre odstup času od skutkov, ktoré sú predmetom tohto konania a v súvislosti s evidentne odmietavým postojom maloletej k poškodenému, svojmu otcovi, ktorý je zrejmý z jej výpovede na hlavnom pojednávaní. Súd považuje za neúčelné, aby bolo v súčasnosti vykonané znalecké dokazovanie smerujúce k tomu, aký bol vzťah maloletej k jej otcovi pred jedenástimi rokmi, najmä ak s ním nie je v žiadnom kontakte. Obžalovaná tiež navrhla vykonať výsluch svedka JUDr. Michala Calka, sudcu Okresného súdu Svidník, a O. B. F., starostu obce Chotča, ktorí boli prítomní pri styku v dňoch 05.09.2015 a 06.09.2015, ktorého priebeh je podrobne zaznamenaný v zápisniciach z konania vedeného pod sp. zn. 4Em/1/2015, ktoré boli na hlavnom pojednávaní prečítané, preto nepovažoval za potrebné tie isté okolnosti dokazovať aj inými dôkazmi. Navyše, súd vo vzťahu k týmto skutkom obžalovanú spod obžaloby oslobodil, preto aj návrhy na doplnenie dokazovania v tejto časti odmietol. Súd poukazuje aj na to, že návrhy obžalovanej na doplnenie dokazovania po zrušujúcom uznesení krajského súdu sú v prevažnej miere totožné s návrhmi obžalovanej predloženými pred začatím hlavného pojednávania, resp. v jeho priebehu pred prvým vyhláseným rozsudkom vo veci, pričom prevažná časť navrhovaných dôkazov, najmä listinných dôkazov už bola na hlavnom pojednávaní vykonaná, preto ich súd ako návrhy nedôvodné odmietol. Obhajoba obžalovanej spočívala v tom, že maloletá D. A. údajne nemala so svojím otcom, poškodeným, vybudovaný vzťah a styk otca s maloletou v jej neprítomnosti mal spôsobovať maloletej zdravotné ťažkosti tak po fyzickej, ako aj psychickej stránke. Na preukázanie tohto tvrdenia obžalovaná predložila množstvo lekárskych správ, najmä od všeobecnej lekárky maloletej A. G., psychológov H. F., A. A., H. I., psychiatričky A. J., ako aj správy a odporúčania ÚPSVaR, či znalecký posudok H. K.. K tomu je potrebné uviesť, že všetky tieto správy aj znalecký posudok boli vypracované bez vyšetrenia otca, poškodeného, a vždy len po podaní vysvetlenia zo strany matky, obžalovanej. Tieto závery tak bez ďalšieho nepreukazujú stav a správanie sa dieťaťa ako dôsledok plynúci z predchádzajúceho stretnutia s otcom, čo nakoniec konštatoval aj Krajský súd v Prešove v rozsudku zo dňa 28.01.2015, č.k. 2Co/29/2014-645. Na rozdiel od uvedených lekárskych správ a znaleckého posudku vypracovaného bez vyšetrenia otca len na základe vysvetlení zo strany matky v konaniach vedených na okresnom súde o rozvod manželstva obžalovanej a poškodeného pod sp. zn. 2P/32/2013 a úprave práv a povinností k maloletej pod sp. zn. 2P/16/2015 boli vypracované 2 znalecké posudky z odboru psychológia, odvetvia klinická psychológia detí a dospelých, a to znalkyňou H. L. N. a znalkyňou H. A. N. H., pričom v oboch prípadoch išlo o znalkyne, ktoré do konania pribral súd, teda nešlo o znalecké posudky vypracované niektorou zo strán, kde si strana v závislosti od záverov posudku môže vybrať, či vypracovaný posudok do konania predloží alebo nie a ktoré boli vypracované na základe vyšetrení tak maloletej, ako aj jej oboch rodičov, obžalovanej a poškodeného. Znalkyňa H. N. ešte v konaní o rozvod manželstva na základe vyšetrenia obžalovanej, poškodeného a maloletej D. A. C. v znaleckom posudku č. 47/2014 skonštatovala, že matka je citovo negatívne naladená voči otcovi maloletej, jej správanie je v rozpore so záujmom dieťaťa, čo sa môže prejavovať v budúcnosti u maloletej v smere oneskoreného citového a osobnostného vývinu pri absencii otca pri jej výchove, matke nemožno tolerovať, že neumožňuje otcovi žiaden kontakt s dieťaťom, kým sa neupravia pomery medzi rodičmi, je pravdepodobnosť, že matka aj naďalej bude prejavovať nezáujem o styky otca s dieťaťom, bude účelovo využívať lekárske vyšetrenia, psychologické vyšetrenia a nebude komunikovať s otcom. Znalkyňa tiež uviedla, že ak sa matke nepodarí zachrániť manželstvo, sleduje cieľ vytesniť otca postupne zo života dieťaťa a tiež to, že postoj matky k výchove maloletej a k navrhovateľovi (poškodenému) je nezrelý a je ovplyvnený vlastnými negatívnymi emóciami, cíti sa vnútorne zranená rozvodovým návrhom. Znalkyňa v posudku konštatovala, že obaja rodičia majú pozitívny citový vzťah k maloletej dcére a maloletá sa prejavuje citovo pozitívne k obom rodičom. Neušlo pozornosti súdu ani to, že matka dokonca okamžite verbálne atakovala otca počas znaleckého vyšetrenia pred znalkyňou, že je sexuálne zvrátený, keď po tom, čo dieťa defekovalo do plienky, navrhol, že ho prebalí. Podľa názoru súdu, toto správanie svedčí o výslovnom antagonickom nastavení matky voči otcovi maloletej. V tejto súvislosti súd poukazuje na tvrdenie obžalovanej prezentované napr. vo výpovediach rodinných príslušníkov, ale výslovne aj v záverečnej reči obhajkyne, že otec maloletej nemal s maloletou vybudovaný vzťah, že sa o ňu nevedel postarať t.j. „aj keď sa snažil robiť okolo maloletej obslužné činnosti, ako je obliecť ju, nakŕmiť, poutierať
ju, jednak mal s tým obrovské problémy, ale čo je najdôležitejšie, maloletá to rázne odmietala“. Toto tvrdenie na jednej strane je v úplnom rozpore s výsledkom pozorovania znalkyne H. N. pri znaleckom vyšetrení, pri ktorom sa maloletá spontánne správala k matke i otcovi a aj keď pri obslužných činnostiach preferovala matku, bez problémov išla na prechádzku s otcom a nesprávala sa k nemu odmietavo a na druhej strane nastoľuje aj otázku, ako mal otec maloletej preukázať, že sa o maloletú dokáže postarať, keď aj takéto pokusy, keď podľa názoru súdu návrh rodiča, že svoje vlastné dieťa prebalí, je úplne prirodzený, boli zo strany obžalovanej (nie maloletej) odmietané a dokonca boli predmetom útokov a obviňovaní. Znalkyňa H. N. vo svojom znaleckom posudku vo vzťahu k uvedenému tvrdeniu jednoznačne konštatovala, že matka zavádza, ak sa vyjadruje, že dieťa nepozná otca, že prostredie otca je pre dieťa neznáme, dieťa predsa s matkou do podania návrhu na rozvod chodilo a bývalo v Habure v prostredí otca, kde keď tento prichádzal z Rakúska a rodina bola spolu, boli na spoločnej dovolenke a naposledy boli na wellness pobyte v Bardejovských Kúpeľoch a pozná starých rodičov na strane otca. Znalkyňa H. A. N. H. v konaní o úprave práv a povinností k maloletej na základe vyšetrenia obžalovanej, poškodeného a maloletej D. A. C. v znaleckom posudku č. 51/2015 o.i. konštatovala aj, že správanie sa dieťaťa svedčí o ovplyvňovaní dieťaťa zo strany matky, obviňuje otca pred dieťaťom, robí mu výčitky, miestami sa pýta, či ide s otcom, dieťa nepresviedča, ani k otcovi neposiela, matka oznamuje súdu, kedy otec zanedbal kontakt s dcérou, no keď otec tento záujem evidentne má, matka mu samostatné stretnutie s dieťaťom komplikuje, sťažuje a znemožňuje, chce otcovi zjavne diktovať kedy, ako a kde môže s maloletou byť, na maloletú môžu matkine verbálne vyjadrenia a neverbálne prejavy pôsobiť manipulatívne. Znalkyňa tiež konštatovala, že pokladá za nemožné, aby vo výchovnom prostredí matky prevládala klíma úprimne podporujúca kontakt dcéry s otcom. Znalkyňa H. A. N. H. pritom vyšetrenie obžalovanej, poškodeného a maloletej vykonala dňa 21.11.2015, teda v dobe po údajnom incidente v Habure, ktorý mal mať, podľa výpovede obžalovanej, ale aj samotnej maloletej D. A. C., na ňu taký traumatizujúci vplyv, že potom už mala otca úplne odmietať, a ktorý má mať dodnes ako následok to, že vytvoril jedinú spomienku na otca, ktorú maloletá má mať až dodnes. Znalkyňa po takomto vyšetrení v záveroch znaleckého posudku konštatovala, že maloletá svojho otca dobre pozná, vyhľadáva jeho prítomnosť a na jeho rodičov si spomína bez výrazných emočných prejavov. Pokiaľ obhajoba poukazovala na výpoveď znalkyne H. N. H. vo veci Okresného súdu Svidník sp. zn. 2P/16/2015, tak táto pri svojom výsluchu dňa 02.06.2016 výslovne uviedla, že sa pridržiava všetkých svojich záverov a trvá na nich. Konštatovala, že obaja rodičia, t.j. obžalovaná a poškodený boli v čase znaleckého vyšetrenia naladení antagonisticky, že matka, obžalovaná, vnímala, že otec sa menej snaží o kontakt s dieťaťom, bola k nemu kritická, akcentovala a akcentuje svoju materskú rolu ako jedinú záruku istoty zdravého vývinu maloletej, zastávala názor, že otec si k dieťaťu nevybudoval vzťah a tvrdila, že maloletá vníma otca ako cudzieho človeka. Znalkyňa tiež vo svojej výpovedi uviedla, že zistila, že maloletá má zjavne dobrý vzťah k obom rodičom, identifikuje sa s osobou matky a že aj keď otca na deklaratívnej úrovni odmieta, na projektívnej úrovni bola zistená absencia otca v rodinnom koncepte. Otec maloletej zjavne chýba, vyhľadávala jeho prítomnosť, volala ho k hre a na odlúčenie od otca reagovala rezonantne, zlostne a nechcela ísť od neho. Znalkyňa vo svojej výpovedi uviedla aj to, že dieťa má dobrý vzťah k otcovi, uprednostňovalo hru a šantenie so svojím otcom a po prekročení počiatočnej bariéry sa správalo spontánne až do takej miery, že sa od otca nechcelo odlúčiť a že dieťa potrebuje kontakt s otcom, a preto ho navrhla v neprítomnosti matky, pretože stretávanie sa otca s maloletou v prítomnosti matky je kontraproduktívne, t.j. nespĺňa svoj účel. Súd sa nestotožnil s tvrdením obhajoby, že by znalkyňa H. N. H. poslednou vetou svojej výpovede poprela svoj znalecký posudok, keď uviedla, že v kruhoch, kde pracuje, keď je medzi rodičmi takýto veľký boj, tak sa kontakt dieťaťa s druhým rodičom odohráva na úrade práce za účasti psychológa. Ako je to konštatované, znalkyňa v tejto výpovedi výslovne uviedla, že sa pridržiava všetkých svojich záverov znaleckého posudku a trvá na nich a toto jej posledné vyjadrenie je potrebné vnímať v rovine odporúčaní, resp. hodnotenia stavu, do ktorého sa vzťahy medzi maloletou a jej rodičmi, ako aj rodičmi navzájom dostali pôsobením rôznych faktorov, vrátane pôsobenia a zavinením obžalovanej ako matky, ktorej bola maloletá v tom čase už dlhšie obdobie zverená do osobnej starostlivosti a ktorej vplyv na maloletú bol najväčší (rozhodujúci). Súd tak dospel k záveru, že už v čase prvého zmareného styku otca a maloletej, ktorý je predmetom tohto konania, t.j. 04.07.2014, existoval pozitívny vzťah medzi otcom, poškodeným, a jeho dcérou, a tak boli vytvorené vhodné podmienky na to, aby obžalovaná, pokiaľ by skutočne chcela, mohla pripravovať maloletú na styk s otcom po všetkých stránkach, k čomu bola zaviazaná predbežnými opatreniami. Navyše, obžalovaná pracuje a pracovala ako učiteľka, od čoho by súd očakával, že bude dostatočne odborne zdatná na to, aby dieťa dokázala tak po psychickej, ako aj fyzickej stránke pripraviť na styk s otcom, resp. že v tomto smere bude zdatnejšia ako iná osoba, u ktorej práca s deťmi netvorila predmet jej štúdia a aj profesionálneho zamerania po štúdiu za predpokladu, že by o to skutočne
mala záujem. V konaní o rozvod manželstva znalkyňa H. N. konštatovala riziká vo vývoji maloletej, ak bude matka brániť styku otca s maloletou a účelové konanie matky. Ako je to už konštatované, takéto vhodné podmienky stále existovali aj potom, čo maloletá mala byť, podľa výpovede obžalovanej, aj samotnej maloletej, traumatizovaná pobytom v Habure u otca, resp. jej rodičov, keďže znalkyňa H. A. N. H. ju vyšetrila a k svojim záverom dospela až cca o rok neskôr. Vo veci bola vypočutá ako svedok aj maloletá D. A. C., ktorá uviedla, že s otcom nemá aktuálne žiaden vzťah, pretože ho ani nechce. Vypovedala, že matka ju ako malé dieťa pripravovala, pričom uviedla, že až doslova nútila na styk s otcom, no ona sama k nemu nechcela ísť, pretože sa ho údajne bála, kvôli zlému zážitku u jeho rodičov v obci N.. Je potrebné uviesť, že výpovedná hodnota takejto výpovede je relevantná skôr vo vzťahu k následku konania obžalovanej ako k príčinám. Svedkyňa je totiž od útleho detstva de facto od veku troch rokov vychovávaná výlučne matkou, bez výraznejších zásahov otca, čo priznala a čo je v podstate aj predmetom tohto konania. Tomu zodpovedala aj jej výpoveď. Podľa názoru súdu, je nepravdepodobné, ak nie nemožné, aby si svedkyňa selektívne pamätala len to negatívne, čo s otcom zažívala, a to pozitívne, resp. všetko pozitívne bez zachovania jedinej pozitívnej spomienky vytesnila, ak by bola vychovávaná, resp. na styky s otcom pripravovaná matkou tak, ako to matka vo svojich výpovediach prezentovala. Maloletá vo svojej výpovedi spomínala len jeden údajný incident, ktorého popis kopíruje výpoveď obžalovanej a jej rodinných príslušníkov, a to incident v Habure, kedy ju mala matka poškodeného držať v bazéne a zakrývať jej ústa, ktorý by zrejme po toľkých rokoch, nakoľko tento sa mal udiať pre viac ako desiatimi rokmi, kedy mala maloletá cca 3 - 4 roky a svet vnímala nepochybne inak, v maloletej odznel, ak by nebol osobe maloletej pripomínaný, či pertraktovaný. Tou osobou nemôže byť otec, pretože maloletá vypovedala, že s ním, ani s jeho rodičmi nie je v kontakte dlhodobo, cca od tohto obdobia, čo je cca 10 rokov. U maloletej, aj podľa jej výpovede, aj podľa výpovede obžalovanej a jej rodinných príslušníkov, mal byť zlomovým momentom, odkedy mala otca odmietať, incident v Habure, na ktorý si ako na traumatizujúci zážitok mala spontánne v rámci výsluchu spomenúť. Tento sa mal odohrať v roku 2014, avšak v rozpore s uvedeným je popis správania maloletej vo vzťahu k svojmu otcovi pri vyšetrení v rámci znaleckého skúmania, ktoré bolo vykonané časovo po tomto údajnom incidente, kedy, napriek tomu, že ho mala mať v čerstvejšej pamäti, si na tento incident nespomenula. Maloletá bola vyšetrená u znalkyne H. N., H. v prítomnosti oboch rodičov dňa 21.11.2015, teda po tomto údajnom incidente a znalkyňa pri tomto vyšetrení v záveroch znaleckého posudku konštatovala, že maloletá svojho otca dobre pozná a vyhľadáva jeho prítomnosť a na jeho rodičov si spomína bez výraznejších emočných prejavov, t.j. bez negatívnych prejavov v jeho správaní. Za podstatný z hľadiska hodnotenia miery vierohodnosti výpovede maloletej k obdobiu, kedy mala mať 3 - 5 rokov súd považuje moment, keď uviedla, že si má pamätať, že pri predmetnom incidente jej mali dať starí rodičia, teda rodičia jej otca, jesť neuvarené jedlo (zemiaky a mäso). Súd nepovažuje za vierohodné tvrdenie, že by 3 - 4 ročné dieťa bolo schopné samé zhodnotiť mieru uvarenia jedla a toto si podrobne, s identifikovaním o aké presne jedlo išlo, pamätalo aj cca o 11 rokov neskôr, hoci okrem toho by už nemalo mať žiadne iné spomienky na otca, aj napriek tomu, že tieto spomienky mali byť nielen v tom čase reálne zažívané, ale, podľa tvrdenia obžalovanej, mali byť pozitívne spomienky na otca z jej strany prehlbované v rámci prípravy maloletej na styk. Podľa názoru súdu, ak je maloletá presvedčená o tom, že zo strany jej starých rodičov v Habure vo veku 3 - 4 rokov jej bolo predložené ku konzumácii nedovarené jedlo, túto informáciu nenadobudla vlastným zistením, zhodnotením, ale ako informáciu od inej osoby, ktorú mohla prevziať za vlastné zistenie, a to či už účelovo v úmysle vykresliť svoju matku v rámci výsluchu v čo najlepšom svetle a naopak otca a jeho rodičov v najhoršom, ale aj podvedome, vzhľadom na svoj vek, evidentnú naviazanosť na matku, výchovné prostredie, v ktorom vyrastala a vyrastá a dĺžku času, ktorá od uvedenej doby uplynula. Súd nekonštatuje týmto, že by maloletá vo svojej výpovedi vedome uvádzala nepravdy, môže sa tak ale vzhľadom na uvedené faktory diať aj podvedome. Za rozhodujúce pre posúdenie vzťahu poškodeného ako otca s maloletou súd hodnotil skutočné správanie maloletej v prostredí a situáciách, pri ktorých nebola maloletá vystavená výlučnému vplyvu obžalovanej ako matky alebo jej rodiny. Takéto prostredie a situácie boli navodené pri vyššie uvedených vyšetreniach znalkyňami H. N. a H. N. H., v rámci ktorých došlo k hre maloletej s otcom, poškodeným, a to tak, že maloletá sa s otcom hrala, vyhľadávala jeho prítomnosť, volala ho k hre, chcela sa s ním šalieť a na separáciu od otca reagovala rezonantne. Vychádzajúc z obsahu oboch znaleckých posudkov je možné konštatovať, že to bola matka maloletej (obžalovaná), ktorá tvorila určitý akýsi rušivý element pri týchto vyšetreniach, keď mala pred maloletou otca obviňovať, robiť mu výčitky, pričom jej verbálne vyjadrenia a neverbálne prejavy, aj podľa záverov znalkyne H. N. H., mohli na maloletú vplývať manipulatívne. Podľa názoru súdu, takéto zadokumentované pozitívne vnímanie otca maloletou má vyššiu výpovednú a dôkaznú hodnotu ako demonštratívne vykročenie maloletej do prahu dverí rodinného domu jej matky a zakričanie smerom von, že s otcom nechce ísť, či jej iné správanie po tom, čo bola maloletá vychovávaná
výlučne v prostredí a pod vplyvom matky a jej rodiny, ale aj ako výpoveď maloletej po jedenástich rokoch po tom, čo je v takomto prostredí vychovaná nepretržite doteraz. Už len samotným porovnaním znaleckých posudkov H. N. a H. N. H. a nimi popisovaného správania maloletej pri vyšetrení možno dospieť k záveru, akým spôsobom sa mal v priebehu cca roka a pol meniť vzťah maloletej k otcovi, kým pri prvom vyšetrení, ktoré bolo v máji 2014, bol tento vzťah výslovne pozitívny, pri druhom už pri kresbe postáv otca maloletá nepovažovala za člena blízkej rodiny, lebo ho nenakreslila, no stále ho vnímala pozitívne, hrala sa s ním a nechcela sa od neho odlúčiť. Toto správanie maloletej k jej otcovi je v príkrom rozpore s tvrdením obžalovanej a maloletej, že predtým sa mal stať incident v Habure, ktorý bol zlomovým a že po ňom už maloletá svojho otca absolútne odmietala a de facto odmieta dodnes. Obhajoba namietala, že konanie obžalovanej nemôže byť trestným činom s poukazom aj na tzv. materiálny korektív, pričom v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zákona nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná. Podľa názoru súdu v tomto konaní nie je možné konštatovať nepatrnosť závažnosti, a to či už s ohľadom na množstvo čiastkových útokov pokračujúceho trestného činu, dobu páchania trestnej činnosti zo strany obžalovanej, jej pohnútku, keď už v čase začiatku konfliktov medzi obžalovanou a poškodeným, t.j. v ich rozvodovom konaní, znalkyňa H. N. konštatovala, že ak sa matke nepodarí zachrániť manželstvo, sleduje cieľ vytesniť otca postupne zo života dieťaťa, s čím sa súd ako pohnútkou obžalovanej stotožňuje a nakoniec aj s ohľadom na následok, ktorý je s poukazom na aktuálny vzťah maloletej k otcovi, poškodenému, prezentovaný samotnou maloletou de facto ako žiadny a tento stav je už podľa nej nenapraviteľný. Obžalovaná sa mala podľa obžaloby dopustiť žalovaného prečinu celkovo 24 čiastkovými útokmi. Pri čiastkových útokoch pokračujúceho trestného činu je pritom potrebné skúmať každý jeden čiastkový útok samostatne. Bolo preto potrebné posudzovať aj úmysel obžalovanej ku každému takémuto čiastkovému útoku, ako aj mieru zavinenia na nezrealizovaní konkrétneho styku a aj akú mieru zavinenia na nezrealizovaní konkrétneho styku mal poškodený. Vo vzťahu ku skutkom v dňoch 05.09.2015 a 06.09.2015, tieto mali byť realizované za prítomnosti sudcu JUDr. Calka a ich priebeh jej zaznamenaný v zápisnici z týchto úkonov. Zo zápisníc vyplýva, že boli vykonané opakované pokusy odovzdania dieťaťa obžalovanou, matkou, otcovi maloletej, avšak bezúspešne, čo nakoniec viedlo ku konštatovaniu sudcu, že dieťa bolo pripravené na styk s otcom. Je sporné, či dôvodom nezrealizovania styku v týchto prípadoch, bola zanedbaná príprava maloletej zo strany matky, situácia vyhrotená prítomnosťou iných osôb pri pokuse o styk, direktívne správanie sa poškodeného, ktoré je v zápisnici aj naznačené, či iné faktory, resp. sporný podiel všetkých týchto okolností na konečnom výsledku, teda nevykonaniu styku, preto vo vzťahu k tomuto súd aplikoval zásadu in dubio pro reo a obžalovanú spod obžaloby oslobodil z dôvodu, že skutky nie sú trestným činom. Pokiaľ ide o skutky zo dňa 30.09.2016 a 01.10.2016, je potrebné poukázať na nejednoznačnosť úpravy styku v rozhodnutí o neodkladnom opatrení, kde nebolo zadefinované, či ide o dni, ku ktorým sa mal styk s otcom uskutočniť. V tom čase vykonateľné uznesenie o neodkladnom opatrení totiž upravovalo styk otca s maloletou vždy každý prvý víkend v mesiaci v piatok od 15.00 do 18.00 hod. a v sobotu od 09.00 do 17.00 hod. a deň 30.09.2016 bol piatok a 01.10.2016 bola sobota. Z rozhodnutia teda nebolo zrejmé, či ak piatok prípadne na posledný deň v mesiaci a sobota na prvý, či sa jedná o prvý víkend v mesiaci alebo nie. Túto nejednoznačnosť nemožno vykladať v neprospech obžalovanej a konštatovať, že porušila povinnosť uloženú rozhodnutím. Na druhej strane, aj to svedčí o neochote obžalovanej robiť kompromisy a odovzdať maloletú otcovi aj mimo určené dni, hoci vedela o tom, že otec pracuje a žije v Rakúsku a jeho možnosti byť s dcérou sú obmedzené a o snahe hľadať dôvod na to, aby sa styk neuskutočnil, napriek jej proklamovaniu, že malo vždy ísť o dobro maloletej a o to, aby si s otcom vytvorila, resp. budovala vzťah. Obžalovaná vypovedala, že neodopierala poškodenému styk s maloletou z dôvodu, že sa nemá jednať o rozhodnutím určené termíny, no pripustila, že sa ho opýtala, či si je istý, že je teraz prvý víkend, pričom už toto vyjadrenie, teda poznámka smerujúca k otcovi, podľa názoru súdu, nie je prejavom proklamovaného hľadania kompromisov a toho, aby sa dcéra zbližovala a budovala vzťah s otcom, ale naopak. Rovnako výpoveď obžalovanej ohľadom skutku dňa 02.08.2014, podľa ktorej oznámila poškodenému, že styk sa má začínať 09.00 a nie 09.10 hod., nesvedčí o hľadaní kompromisov zo strany obžalovanej, ale naopak, o hľadaní zámienok na vyvolanie konfliktov a výčitiek. Na jednej strane obžalovaná v tomto konaní zdanlivo proklamuje snahu vychádzať v ústrety poškodenému a kritizuje jeho priam rigidné trvanie na uskutočnení styku presne v intenciách súdnych rozhodnutí, na druhej strane sama poškodenému vyčíta, ak sa na styk nedostaví presne podľa ich znení. Pokiaľ ide o posledný skutok dňa 01.07.2017, ale aj 02.12.2016 a 03.12.2016, tak v tom čase bolo vo veci výkonu rozhodnutia vedeného na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 4Em/1/2015 vydané uznesenie zo dňa 27.10.2016 o uložení výchovného opatrenia spočívajúceho v povinnosti oboch rodičov a maloletej podrobiť sa sociálnemu poradenstvu, ktoré bolo predbežne vykonateľné doručením účastníkom bez ohľadu na
právoplatnosť. Toto rozhodnutie ale následne poškodený, ako jedna z osôb, ktorej tiež bola uložená povinnosť zúčastniť sa sociálneho poradenstva, nerešpektoval, čo nakoniec viedlo aj k právoplatnému oslobodeniu obžalovanej za skutky spáchané 01.04.2017, 01.09.2017, 02.09.2017 a 03.09.2017, ktoré boli predmetom konania vedeného na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 3T/29/2019. Aj bez ohľadu na samotné vydanie tohto uznesenia o uložení výchovného opatrenia, svedčí o presvedčení sudcu, ktorý ho vydal, že pre realizáciu styku otca s maloletou je potrebné, aby sa účastníci podrobili sociálnemu poradenstvu, čo vedie k nejednoznačnosti konštatovania úmyselného zavinenia na strane obžalovanej. Preto súd v zmysle zásady in dubio pro reo obžalovanú aj z tohto skutku oslobodil. Pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu súd prihliadol aj na následok konania obžalovanej, ktorým je citové odcudzenie maloletej vo vzťahu k svojmu otcovi, ktoré je len ťažko napraviteľné, resp., podľa výpovede maloletej, už nenapraviteľné. Na druhej strane, aj konanie poškodeného, najmä v záverečných štádiách konania, ktoré boli predmetom tohto konania a v nasledujúcom období, kedy odmietol plniť výchovné opatrenia nariadené súdmi tiež nesie podiel viny na tomto následku. V neposlednom rade prihliadol aj na čas, ktorý uplynul od spáchania predmetného činu, ktorý bol viac ako 9 rokov, pričom obžalovanej uložil samostatný peňažný trest vo výmere 1.500,- Eur, ktorý vzhľadom na jej príjem je schopná zaplatiť, a ktorého výška je schopná naplniť represívnu, aj preventívnu funkciu trestu vo vzťahu k obžalovanej, pričom pre prípad úmyselného zmarenia výkonu peňažného trestu jej uložil aj náhradný trest odňatia slobody vo výmere 20 mesiacov. Trest je prísnejší v porovnaní s pôvodne uloženým trestom z dôvodu, že obžalovanej zárobkové pomery sa nepochybne zlepšili, čo vyplýva zo správy Sociálnej poisťovne, aj preto že súd ju uznáva za vinnú z viacerých čiastkových útokov pokračujúceho trestného činu, ako v prvom rozsudku. Poškodený si v konaní uplatnil nárok na náhradu škody spočívajúcej v tom, že mal vynaložiť náklady na cestu za účelom styku s maloletou, ktorý mu mal byť zo strany obžalovanej zamedzený, pričom poukázal na ceny pohonných hmôt s odkazom na webovú stránku bez potvrdenia o nákupe pohonných hmôt a pre riadne uplatnenie nároku by bolo potrebné predložiť aj pre súd zrozumiteľné doklady, čo sa nestalo, preto ho s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces, pričom vo vzťahu k skutkom, pre ktoré obžalovanú spod obžaloby oslobodil, ho odkázal na civilný proces aj podľa § 288 ods. 3 Tr. poriadku.
Úvodom krajský súd konštatuje, že v prejednávanej trestnej veci už dvakrát rozhodol, keď uznesením zo dňa 22.10.2019, sp. zn. 9To/55/2019 zrušil uznesenie Okresného súdu Svidník zo dňa 22.08.2019, sp. zn. 9T/30/2018 a uložil súdu prvého stupňa, aby vo veci znovu konal a rozhodol a uznesením zo dňa 29.10.2024, sp. zn. 2To/31/2024 zrušil rozsudok Okresného súdu Svidník zo dňa 26.04.2024, sp. zn. SK-9T/30/2018 v celom rozsahu a vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, pričom v ostatnom zrušujúcom uznesení okresnému súdu o.i. uložil nanovo vykonať hlavné pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok z dôvodu, že na tomto sa nezúčastnili obžalovaná, ani jej obhajca, konštatoval, že sa nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že výzva súdu smerujúca k výkonu rozhodnutia nie je jedným z opatrení, ako to vyžaduje ustanovenie § 349 Tr. zákona, nakoľko zo znenia § 370 a nasledujúcich zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku vyplýva, že tento predpis zahŕňa výzvu súdu, medzi procesné opatrenia a úkony súdu smerujúce k dobrovoľnému plneniu vykonateľného rozhodnutia zo strany povinného rodiča, pričom obdobne bolo konanie o výkone rozhodnutia vo veciach úpravy styku s maloletými deťmi upravené aj v zákone č. 99/1963 Z.z. Občiansky súdny poriadok a rovnako sa krajskému súdu nejavil správny záver prvostupňového súdu o tom, že v prípade, ak obžalovaná vyzvala poškodeného, aby si išiel pre dieťa do domu, čo on odmietol, nie je možné dospieť k jednoznačnému záveru o úmysle obžalovanej zabrániť otcovi v styku s dieťaťom.
Po preskúmaní odvolaniami napadnutého rozsudku, ako aj obsahu predloženého spisu, odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vykonanie dôkazov týkajúcich sa skutku, ktorý bol posúdený ako prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 349 Tr. zákona. Vo vzťahu k tomuto skutku boli pred súdom prvého stupňa vykonané dôkazy v rozsahu potrebnom na zistenie a ustálenie skutkového stavu veci, a to zákonným spôsobom. Z takto procesne zabezpečených dôkazov následne okresný súd vyvodil skutkové okolnosti, pričom tieto majú oporu aj vo výsledkoch vykonaného dokazovania. Tieto skutkové okolnosti považuje aj krajský súd za správne, stotožnil sa s nimi, a keďže súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne rozviedol jednotlivé dôkazy, z ktorých pri ustálení skutkového stavu veci vychádzal, odvolací súd na toto rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom rozsahu, z dôvodu neopakovania tých istých okolností a skutočností odkazuje. Krajský súd rovnako konštatuje, že aj prípravné konanie bolo vykonané procesným spôsobom a dôkazy boli zaobstarané v dostatočnom rozsahu odôvodňujúcom podanie obžaloby. Súd prvého stupňa sa s týmito dôkazmi vysporiadal v celom rozsahu, to aj s prihliadnutím na návrhy a námietky procesných strán, ako aj na
ostatné zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 29.10.2024, sp. zn. 2To/31/2024. Úplnosť vykonaných dôkazných prostriedkov vytvorila vo veci nevyhnutný základ aj pre konanie nadriadeného súdu, ktoré spočívalo v zhodnotení vykonaných dôkazov v zmysle zásad uvedených v § 2 ods. 12 Tr. poriadku, na vytvorenie záveru o tom, či došlo k spáchaniu skutku, ak áno, ako a k akému. Z obsahu odvolaniami napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa zároveň vyplýva, že uvedené hodnotenie dôkazov neodporuje základným princípom logického myslenia.
Výsledky vykonaného dokazovania tvoria ucelený celok tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých bez akýchkoľvek pochybností možno vyvodiť záver, že obžalovaná A. B. C. spáchala skutok tak, ako ho ustálil súd prvého stupňa.
V prejednávanej trestnej veci je nesporné, že rozhodnutiami súdov citovanými v napadnutom rozsudku okresného súdu bol upravený styk medzi obžalovanou, matkou maloletej, a poškodeným, otcom maloletej, ohľadom maloletej D. A. C. v rozsahu v nich uvedenom, pričom rovnako je nesporné, že aj napriek úprave styku v skutku uvedenom v napadnutom rozsudku nedošlo k odovzdaniu maloletej jej otcovi, poškodenému, spôsobom a v období obžalovanej kladenom za vinu. Sporným preto ostalo, či k tomu došlo zavinením obžalovanej tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 349 Tr. zákona alebo nie a tiež či boli splnené všetky pojmové znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu, najmä či k neodovzdaniu maloletej došlo po tom, čo sa proti obžalovanej bezvýsledne použili opatrenia v civilnom procese smerujúce k výkonu neodkladného (predtým predbežného) opatrenia uloženého v civilnom procese vo veciach starostlivosti súdu o maloletých.
V prejednávanej trestnej veci sa krajský súd, tak ako to už naznačil vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 29.10.2024, sp. zn. 2To/31/2024, nestotožnil s tvrdením obžalovanej, že výzva súdu smerujúce k výkonu rozhodnutia nie je jedným z opatrení, ako to vyžaduje ustanovenie § 349 Tr. zákona. Vo vzťahu k uvedenému poukazuje na znenie ustanovenia § 370 a nasledujúce zákona č. 161/2015 Z.z., Civilného mimosporového poriadku, v zmysle ktorého uvedený predpis zahŕňa aj výzvu súdu medzi procesné opatrenia a úkony smerujúce k dobrovoľnému plneniu vykonateľného rozhodnutia zo strany povinného rodiča.
Podľa § 378 ods. 1 CMP, po vydaní uznesenia o nariadení výkonu rozhodnutia alebo súčasne s vydaním tohto uznesenia môže súd vykonať úkony a opatrenia smerujúce k tomu, aby došlo k dobrovoľnému splneniu povinnosti.
Z ustanovenia § 379 ods. 1, ods. 2 CMP vyplýva, že pred uskutočnením výkonu rozhodnutia môže súd nariadiť pojednávanie a predvolať povinného, oprávneného, maloletého alebo orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Na pojednávaní vyzve povinného, aby sa rozhodnutiu podrobil a upozorní tiež na následky neplnenia povinností ustanovených v rozhodnutí. Ak sa javí, že účel pojednávania možno dosiahnuť aj písomnou výzvou, súd vyzve povinného na dobrovoľné plnenie a upozorní ho na následky neplnenia.
Ustanovenie § 382 CMP umožňuje súdu v situáciách, kedy je výzva na dobrovoľné plnenie neúspešná, možnosť uloženia pokuty povinnému subjektu, a to aj opakovane za každé porušenie povinnosti vyplývajúcej z právoplatného rozhodnutia.
Podľa § 383 ods. 1 CMP, ak výzva súdu na dobrovoľné splnenie povinnosti zostane bezvýsledná a ak to povaha veci pripúšťa, súd môže rozhodnúť o tom, že príslušný štátny orgán zastaví výplatu
a) rodičovského príspevku povinnému podľa osobitného predpisu, b) prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa povinnému podľa osobitného predpisu.
Ustanovenie § 384 ods. 1 CMP následne určuje postup, že v prípadoch, kedy predchádzajúce úkony a opatrenia súdu smerujúce k dobrovoľnému splneniu povinnosti zostali bezvýsledné, súd výkon rozhodnutia uskutoční. Zároveň je potrebné poukázať na to, že obdobne, vzhľadom na chronologickú postupnosť procesných ustanovení, bolo konanie o výkone rozhodnutia vo veciach úpravy styku s maloletými deťmi upravené aj v zákone č. 99/1963 Z.z. Občiansky súdny poriadok, a to v ustanovení § 272 a nasledujúcich, upravujúcich písomnú výzvu povinnému na plnenie s upozornením na následky
neplnenia povinnosti uloženej právoplatným rozhodnutím, nariadenie pojednávania, v odôvodnenom prípade uloženie pokút povinnému subjektu a zastavenie výplaty dávok.
Z uvedených dôvodov krajský súd dospel k záveru, že výzva súdu smerujúca k výkonu rozhodnutia je jedným z opatrení vyžadovaných ustanovením § 349 Tr. zákona.
V ďalšom odvolací súd skúmal, či k neodovzdaniu maloletej poškodenému došlo zavinením obžalovanej alebo nie, pričom konštatuje, že sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že k takémuto zavinenému konaniu zo strany obžalovanej došlo, teda že obžalovaná marila výkon neodkladného (predtým predbežného) opatrenia uloženého jej v civilnom procese vo veciach starostlivosti súdu o maloletých. V prejednávanej trestnej veci stáli proti sebe antagonické výpovede na jednej strane obžalovanej a v jej prospech vypovedajúcich svedkov, a to H. B. A., C. A. a O. P. G., H., rodičov a sestry obžalovanej, ktorí v podstate zhodne vypovedali, že obžalovaná maloletú na styk s poškodeným riadne pripravovala, avšak maloletá odmietala styk s otcom, poškodeným, a na druhej strane výpovede svedka poškodeného a v jeho prospech vypovedajúcich svedkov H. A. C. a A. C., rodičov poškodeného, ktorí vypovedali, že medzi poškodeným a maloletou bol vybudovaný dobrý vzťah, maloletá otca neodmietala a k odovzdaniu maloletej nedošlo z dôvodov na strane obžalovanej, preto súd skúmal, ktorému okruhu svedkov je možné uveriť, pričom dospel k záveru, že je potrebné uveriť výpovedi svedka poškodeného a v jeho prospech vypovedajúcich svedkov, že k odovzdaniu maloletej poškodenému nedošlo z dôvodov na strane obžalovanej. Krajský súd, rovnako ako súd prvého stupňa, poukazuje na znalecké posudky vypracované v konaniach vedených na Okresnom súde Svidník o rozvod manželstva obžalovanej a poškodeného pod sp. zn. 2P/32/2013 a o úprave práv a povinností k maloletej pod sp. zn. 2P/16/2015, znalkýň z odboru psychológie, odvetvia klinickej psychológie detí a klinickej psychológie dospelých, a to H. L. N. a H. A. N. H., pričom znalkyňa H. L. N. konštatovala, že matka je citovo negatívne naladená voči otcovi maloletej, jej správanie je v rozpore so záujmom dieťaťa, čo sa môže prejaviť v budúcnosti u maloletej v smere oneskoreného citového a osobnostného vývinu, pri absencií otca pri jej výchove, matke nemožno tolerovať, že neumožňuje otcovi žiaden kontakt s dieťaťom, a kým sa neupravia pomery medzi rodičmi je pravdepodobnosť, že matka aj naďalej bude prejavovať nezáujem o styk otca s dieťaťom, bude účelovo využívať lekárske vyšetrenia, psychologické vyšetrenia, nebude komunikovať s otcom, ak sa matke nepodarí zachrániť manželstvo, sleduje cieľ vytesniť otca postupne zo života dieťaťa, postoj matky k výchove maloletej a k navrhovateľovi je nezrelý, ovplyvnený vlastnými negatívnymi emóciami, cíti sa vnútorne zranená rozvodovým návrhom s tým, že obaja rodičia majú pozitívny citový vzťah k ich maloletej dcére a maloletá sa prejavuje citovo pozitívne k obom rodičom, matka zavádza, ak sa vyjadruje, že dieťa nepozná otca, že prostredie u otca je pre dieťa neznáme, dieťa predsa s matkou do podania návrhu na rozvod chodilo a bývalo v Habure v prostredí otca, keď tento prichádzal z Rakúska a rodina bola spolu, boli na spoločnej dovolenke, naposledy boli na wellness pobyte v Bardejovských Kúpeľoch, pozná aj starých rodičov na strane otca. Rovnako znalkyňa H. A. N. H. v znaleckom posudku uviedla, že správanie sa dieťaťa svedčí o ovplyvňovaní dieťaťa zo strany matky, obviňuje otca pred dieťaťom, robí mu výčitky, miestami sa pýta, či ide s otcom, dieťa nepresviedča, ani k otcovi neposiela, matka oznamuje súdu, kedy otec zanedbal kontakt s dcérou, no keď otec tento záujem evidentne má, matka mu samostatné stretnutie s dieťaťom komplikuje, sťažuje až znemožňuje, chce otcovi diktovať kedy, ako a kde môže s maloletou byť, na maloletú môžu matkine verbálne vyjadrenia a neverbálne prejavy pôsobiť manipulatívne, pokladá za nemožné, aby vo výchovnom prostredí matky prevládala klíma úprimne podporujúca kontakt dcéry s otcom. Správne prvostupňový súd poukázal na to, že znalkyňa H. A. N. H. pritom vyšetrenie obžalovanej, poškodeného a maloletej vykonala dňa 21.11.2015, teda po údajnom incidente v Habure, ktorý mal mať, podľa výpovede maloletej, ale aj podľa výpovede obžalovanej, na maloletú taký negatívny vplyv, že mala po ňom otca odmietať, nakoľko znalkyňa konštatovala, že maloletá otca dobre pozná, vyhľadáva jeho prítomnosť a na jeho rodičov si spomína bez výraznejších emočných prejavov. Krajský súd sa rovnako stotožňuje aj s tvrdením súdu prvého stupňa, že uvedené znalecké posudky majú nepochybne významnú výpovednú hodnotu, boli podané v súdnych konaniach o rozvod manželstva obžalovanej a poškodeného, ktorého súčasťou konania je aj úprava styku s maloletou a následne o úprave práv a povinností k maloletej s tým, že správne prvostupňový súd poukázal na skutočnosť, že v prípade lekárskych práv, či už všeobecnej lekárky, psychológov, psychiatričky, ÚPSVaR, ako aj v prípade znaleckého posudku H. K., tieto neboli podané ani v prejednávanej trestnej veci, ani vo veciach, resp. súdnych konaniach, ktorých účastníkmi boli obžalovaná, poškodený a maloleté dieťa, ako aj na to, že tieto boli vypracovávané len po podaní vysvetlenia zo strany matky, teda obžalovanej. Z uvedeného je zrejmé, že maloletá mala v rozhodnom čase žalovaného skutku pozitívny vzťah k obom rodičom, tento bol prítomný aj v čase vyšetrenia už
po tom, čo malo dôjsť k údajnému negatívnemu zážitku maloletej v obci N. u poškodeného a jeho rodičov, po ktorom, podľa jej vyjadrenia, ako aj vyjadrenia obžalovanej, mala otca odmietať, avšak v dôsledku konania obžalovanej sa tento pozitívny vzťah k otcovi oslabil, až následne zanikol, čo potvrdila aj maloletá vo svojej výpovedi pred súdom. Správne prvostupňový súd konštatoval, s poukazom na závery znaleckých posudkov znalkýň H. N. a H. N. H., že z týchto posudkov je možné vyvodiť záver, že práve obžalovaná bola rušivým elementom pri týchto vyšetreniach a jej verbálne a neverbálne prejavy mohli na maloletú vplývať manipulatívne, k čomu krajský súd dodáva, že pokiaľ obžalovaná bola schopná takýchto prejavov pred autoritou znalkýň, je otázne, aké negatívne verbálne, či neverbálne prejavy mala v prítomnosti maloletej v súkromí, v neprítomnosti tretích osôb, resp. za prítomnosti jej rodiny. Z uvedeného následne možno vyextrahovať záver totožný so záverom súdu prvého stupňa, že obžalovaná maloletú dcéru na styk s otcom riadne nepripravovala, ale konala tak, aby tomuto styku zamedzila, resp. tento zmarila. Ani krajský súd neuveril tvrdeniu obžalovanej, že maloletú dcéru na styk riadne pripravovala, túto presviedčala, avšak nechcela ju k tomuto nútiť, keď podporne poukazuje aj na skutočnosti uvedené prvostupňovým súdom, že vo vzťahu k neodovzdaniu dieťaťa pri čiastkovom útoku kedy malo byť odovzdané prvý víkend v mesiaci v piatok od 15.00 hod. do 18.00 hod. a v sobotu a nedeľu od 09.00 hod. do 17.00 hod., ak piatok pripadol na posledný deň mesiaca a sobota na prvý deň nasledujúceho mesiaca a nebolo zrejmé, či ide alebo nejde o prvý víkend v mesiaci, vo vzťahu k čomu prvostupňový súd síce obžalovanú spod obžaloby oslobodil s poukazom na zásadu in dubio pro reo, avšak správne konštatoval, že aj uvedené svedčí o neochote obžalovanej robiť kompromisy, napriek tomu, že vedela, že poškodený pracuje a žije v Rakúsku a jeho možnosti byť s dcérou sú obmedzené a „za každú cenu“ hľadala možnosť ako zmariť odovzdanie maloletej otcovi, čo nesvedčí tvrdeniu matky, obžalovanej, o tom, že dcéru, maloletú, sa snažila otcovi odovzdať. Uvedené rovnako platí aj vo vzťahu k skutku dňa 02.08.2014, kedy mala uviesť, že v zmysle rozhodnutia styk mal začať o 09.00 hod. a nie o 09.10 hod., čo malo byť dôvodom na neodovzdanie maloletej poškodenému. Uvedené konania obžalovanej, spolu s už s konštatovanými závermi znaleckých posudkov znalkýň H. N. a H. N. H., spolu so správaním obžalovanej, z ktorého je možné vyvodiť snahu obžalovanej využiť každú príležitosť na to, aby dieťa otcovi, poškodenému, neodovzdala, vedie aj krajský súd k záveru, že je potrebné uveriť poškodenému a v jeho prospech vypovedajúcich svedkov o tom, že obžalovaná dieťa na styk s otcom riadne nepripravovala, čo malo za následok, že dieťa následne otcovi, poškodenému, odovzdané nebolo. K uvedenému odvolací súd dodáva, že z obsahu spisu vyplýva, že k prvému čiastkovému útoku žalovaného trestného činu, teda k neodovzdaniu maloletej D. A. C. otcovi poškodenému D. C. došlo dňa 04.07.2014, a k poslednému čiastkovému útoku, za ktorý bola obžalovaná uznaná za vinnú dňa 03.09.2016, pričom maloletá je narodená dňa XX.XX.XXXX, čiže v čase prvého čiastkového útoku mala cca 3 roky a v čase posledného čiastkového útoku cca 5 rokov, z čoho je zrejmé, že 3 až 5 ročné dieťa by malo rešpektovať autoritu svojich rodičov, resp. rodiča, s ktorým žije v spoločnej domácnosti. Naviac, pokiaľ obžalovaná ako špeciálna pedagogička dokázala maloletú pravidelne bez problémov odovzdávať do predškolského zariadenia, školského zariadenia, či na voľnočasový krúžok „cudzím ľuďom“, nemalo jej robiť problém maloletú odovzdať jej otcovi, poškodenému, pokiaľ by tak skutočne chcela.
Vzhľadom na uvedené dospel krajský súd k záveru, že obžalovaná svojím pokračovacím konaním popísaným v odsudzujúcej časti rozsudku súdu prvého stupňa marila výkon neodkladného (predtým predbežného) opatrenia uloženého v civilnom procese vo veciach starostlivosti súdu o maloletých, a tak po objektívnej, ako aj subjektívnej stránke naplnila skutkovú podstatu žalovaného prečinu.
Na základe uvedeného má krajský súd za to, že správne prvostupňový súd konanie obžalovanej posúdil ako prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 349 Tr. zákona.
Pri určení druhu trestu a jeho výmery súd prvého stupňa správne zhodnotil všetky okolnosti prípadu a prihliadal aj na osobu obžalovanej, pričom správne u obžalovanej konštatoval, s poukazom na to, že táto nemá záznam v registri trestov a v evidencii správnych deliktov a priestupkov má len priestupky na úseku cestnej dopravy a s poukazom na skutočnosť, že od dokonania skutku mala uplynúť doba približne desiatich rokov, že peňažný trest vo výmere 1.500,- Eur, spolu s uložením náhradného trestu odňatia slobody vo výmere 20 mesiacov pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, je možné považovať za trest primeraný a zákonný, vzhľadom na osobu páchateľky, jej pomery a možnosti jej nápravy, aj s poukazom na individuálnu a generálnu prevenciu, zodpovedajúci zásadám ukladania trestov v zmysle § 34 Tr. zákona.
K oslobodzujúcej časti napadnutého rozsudku krajský súd udáva, že sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa vo vzťahu k čiastkovým útokom v dňoch 02.12.2016, 03.12.2026 a 07.01.2017, že bolo potrebné obžalovanú spod obžaloby oslobodiť z dôvodu, že v čase jednotlivých uvedených stykov bolo vo veci výkonu rozhodnutia v konaní vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 4Em/1/2015 vydané uznesenie o uložení výchovného opatrenia spočívajúce v povinnosti oboch rodičov a maloletej podrobiť sa sociálnemu poradenstvu, pričom poškodený D. C., ktorému bola táto povinnosť rovnako uložená, túto nerešpektoval a pre obdobné konanie bola obžalovaná pre čiastkové útoky zo dní 01.04.2017, 01.09.2017, 02.09.2017 a 03.09.2017 oslobodená spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Svidník zo dňa 28.01.2022, sp. zn. 3T/29/2019, v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 21.12.2022, sp. zn. 9To/19/2022. Rovnako sa odvolací súd stotožňuje aj s názorom súdu prvého stupňa v prípade čiastkových útokov žalovaného trestného činu v dňoch 30.09.2016 a 01.10.2016, kedy k odovzdaniu maloletej zo strany obžalovanej poškodenému nedošlo, nakoľko 30.09.2016 bol piatok a 01.10.2016 sobota, pričom v zmysle právoplatného rozhodnutia matka, obžalovaná, mala odovzdávať dieťa otcovi, poškodenému, prvý víkend v mesiaci a vzhľadom na uvedené bolo sporné, či ide o prvý víkend v mesiaci, že s poukazom na zásadu in dubio pro reo nie je možné uvedenú spornú skutočnosť vykladať v neprospech obžalovanej. Zároveň sa odvolací súd stotožňuje aj s názorom prvostupňového súdu, že bolo potrebné obžalovanú oslobodiť spod obžaloby pre čiastkové útoky zo dňa 05.09.2015 a 06.09.2015, nakoľko aj po vykonaní dokazovania ostalo sporné to, aký podiel na nezrealizovaní styku mala prítomnosť iných osôb, ktoré sa pri iných odovzdaniach, resp. pokusoch o odovzdania maloletej nezúčastňovali, čo rovnako, s poukazom na zásadu in dubio pro reo, nebolo možné vyhodnotiť v neprospech obžalovanej.
Za správny a zákonný je možné považovať aj výrok prvostupňového súdu o odkázaní poškodeného D. C. s nárokom na náhradu škody na civilný proces, a to postupom podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku z dôvodu, že tento si uplatnil nárok na náhradu škody síce riadne a včas, avšak výšku uplatneného nároku v prejednávanej trestnej veci v potrebnom rozsahu nepreukázal, resp. postupom podľa § 288 ods. 3 Tr. poriadku z dôvodu, že obžalovaná bola spod obžaloby pre časť skutku oslobodená.
Vo vzťahu k odvolacím námietkam obžalovanej, ktoré spočívali predovšetkým v tvrdeniach, že ona dieťa na styk riadne pripravovala, ale k neodovzdaniu dieťaťa došlo z dôvodu na strane dieťaťa, ktoré odmietalo ísť s otcom, ako aj vo vzťahu k skutočnosti, že voči nej neboli pred spáchaním skutku bezvýsledne použité opatrenia v civilnom konaní smerujúce k výkonu rozhodnutia o neodkladnom opatrení, krajský súd udáva, že s uvedenými skutočnosťami sa vysporiadal vyššie, pričom uviedol aj z akého dôvodu považuje za preukázané, že voči obžalovanej boli použité opatrenia smerujúce k výkonu rozhodnutia a rovnako uviedol, z akého dôvodu dospel k záveru, že obžalovaná marila výkon neodkladného opatrenia a z akého dôvodu neuveril jej tvrdeniu, že dieťa na styk s otcom riadne pripravovala a k jeho neodovzdaniu došlo z dôvodu, že dieťa otca odmietalo.
Vo vzťahu k odvolacej námietke obžalovanej, že pre skutok zo dňa 04.07.2015 nebolo začaté trestné stíhanie, a preto za tento nemohla byť odsúdená, krajský súd s poukazom na stanoviská Najvyššieho súdu SR R 33/2019 a R 63/2022 udáva, že pokiaľ sa vedie trestné stíhanie pre pokračovací trestný čin, nie je potrebné formalisticky pre jednotlivé čiastkové útoky vydať uznesenie o začatí trestného stíhania, pokiaľ konkrétny čiastkový útok je obsiahnutý v uznesení o vznesení obvinenia (v prejednávanej veci konkrétne v bode 7 uznesenia podľa § 206 ods. 1 Tr. poriadku zo dňa 25.01.2017). Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že vyšetrovateľ v uznesení o vznesení obvinenia čiastkový útok zo dňa 04.07.2015 reflektoval na základe podaného trestného oznámenia zo dňa 04.07.2015, ktoré bolo OČTK odstúpené dňa 06.07.2015. V súvislosti s vyššie uvedenou súdnou praxou, najmä s tým, že podkladom pre vznesenie obvinenia môžu byť aj dôkazné informácie zistené trestným oznámením, zahrnutie čiastkového útoku zo dňa 04.07.2015 do skutku, bolo zákonné a samo osebe si nevyžadovalo vydať samostatné uznesenie o začatí trestného stíhania. Na základe konštatovaného krajský súd považuje uvedenú odvolaciu námietku obžalovanej za nedôvodnú.
Vo vzťahu k odvolacej námietke obžalovanej poukazujúcej na to, že súd prvého stupňa iniciatívne opravil chyby v spisových značkách, resp. dátumoch, krajský súd uvádza, že súd prvého stupňa je nielen oprávnený, ale aj povinný upraviť skutok tak, aby zodpovedal vykonanému dokazovaniu.
Vo vzťahu k odvolacej námietke obžalovanej poukazujúcej na skutočnosť, že súd prvého stupňa odmietol vykonať ňou navrhované dôkazy v rozsahu v odvolaní uvedenom, vrátane prehratia videozáznamov,
ktoré majú obsahovať priebeh styku poškodeného s maloletou, resp. pokus o jej odovzdanie poškodenému a vrátane výsluchu sudcu JUDr. Michala Calka, krajský súd udáva, že časť uvedených dôkazov bola vykonaná prvostupňovým súdom a vo vzťahu k časti dôkazov, ktoré prvostupňový súd vykonať odmietol, tento riadne odôvodnil z akého dôvodu ich vykonať odmietol a krajský súd z dôvodu neopakovania tých istých okolnosti a skutočnosti na túto časť odôvodnenia prvostupňového súdu v celom rozsahu odkazuje a s týmto sa stotožňuje, k čomu dodáva, že súdy nie sú povinné vyhovieť všetkým návrhom procesných strán na vykonanie dôkazov, avšak musia odôvodniť, prečo týmto návrhom nevyhoveli, čo okresný súd vo svojom rozhodnutí uviedol. Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov, zodpovedá tomu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa dôkaznými návrhmi a buď im vyhovieť alebo ich odmietnuť, resp. rozhodnúť o tom, či takýto dôkaz sa vykonávať bude alebo nie. Súd nie je povinný vykonať dôkazy navrhnuté stranami, resp. týmto návrhom na doplnenie dokazovania vyhovieť, ale v rámci vlastnej úvahy v zmysle § 2 ods. 10, 11 Tr. poriadku má možnosť zvoliť si vhodné dôkazné prostriedky na preukázanie skutkového stavu a následne vo veci spravodlivo rozhodnúť. Do práva na obhajobu a na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov, ani na to, aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi.
Vo vzťahu k odvolacej námietke obžalovanej, že poškodeného zakaždým volala dnu, aby jej pomohol maloletú presvedčiť, aby sa s ňou trochu zahral a tým ju naladil na styk, aby z nej opadol stres, odvolací súd udáva, že z jednotlivých právoplatných a vykonateľných rozhodnutí súdov v civilných konaniach je zrejmý nielen dátum a čas odovzdania, ale aj miesto odovzdania, pričom z formulácie rozhodnutí jednoznačne vyplýva, že otec nemá povinnosť vstupovať do domu povinnej, aby si vyzdvihol maloletú, navyše v danom prípade, ak z dôvodu narušených vzťahov s matkou maloletej, čo jednoznačne z vykonaného dokazovania vyplýva, mal otec obavy pred možnými dôsledkami vstupu do obydlia matky, je opodstatnený postoj otca, poškodeného nevstupovať do domu obžalovanej a domáhať sa toho, aby matka, obžalovaná, rešpektovala rozhodnutie súdu v plnom rozsahu a maloletú odovzdávala v súlade so súdnym rozhodnutím pred domom. Rozhodnutia o úprave styku jednoznačne definujú povinnosti matky, obžalovanej, ktorá s týmito povinnosťami vo vzťahu k úprave styku bola riadne a dostatočne oboznámená, pričom tieto sú v rozhodnutiach civilných súdov upravené jasne; a teda prípadná argumentácia s odkazom na rešpektovanie vôle maloletého dieťaťa, že sa chce hrať vo vnútri, resp. iné argumenty, prečo nemôže byť maloletá odovzdaná presne v zmysle rozhodnutia, t.j. pred domom obžalovanej poškodenému, je potrebné vnímať ako nerešpektovanie uložených povinností matkou, obžalovanou, teda ako pochybenie v riadnej a včasnej príprave maloletého dieťaťa na styk s druhým rodičom a odovzdanie dieťaťa druhému rodičovi.
Vo vzťahu k jednotlivým lekárskym správam ošetrujúcej lekárky, psychologičiek, psychiatričky, ÚPSVaR a ďalších predložených obžalovanou, krajský súd udáva, že sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že uvedené lekárske správy v prevažnej väčšine pochádzajú z vyšetrení maloletej v sprievode matky, pričom uvedené osoby neboli ani v trestnom konaní, ani v civilných konaniach týkajúcich sa maloletej pribraté ako znalci, resp. odborne spôsobilé osoby a nevyjadrovali sa k skutočnostiam týkajúcim sa maloletej po vyšetrení maloletej za prítomnosti oboch rodičov, resp. po vyšetrení rodičov. Naproti tomu, vo veci boli vykonané ako dôkazy dva znalecké posudky vyhotovené znalkyňami H. N. a H. N., H., na ktoré krajský súd, tak ako aj súd prvého stupňa, poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia, ktoré boli vyhotovené v civilných konaniach týkajúcich sa obžalovanej, poškodeného a maloletej, čiže obe znalkyne mali možnosť oboznámiť sa so stanoviskom oboch rodičov, ako aj vyšetriť maloletú.
Vo vzťahu k odvolacej námietke obžalovanej, že okresný súd dňa 28.10.2025 telefonicky, ako aj emailom jej právnu zástupkyňu upovedomil o zrušení pojednávania dňa 29.10.2025, avšak následne dňa 29.10.2025 otvoril pojednávanie, t.j. prokurátorovi nedoručil upovedomenie o zrušení pojednávania a tento sa na toto riadne dostavil, pričom v zápisnici zo dňa 29.10.2025 je riadne skonštatované, že bola zachovaná päťdňová lehota na prípravu a pojednávanie bolo otvorené, z čoho je zrejmé, že došlo k nezákonnému postupu súdu nakoľko ak súd zrušil pojednávanie, nemohol ho potom v súlade so zákonom riadne otvoriť, krajský súd udáva, že namietaný postup prvostupňového súdu nebol správny, avšak uvedené nespôsobuje nezákonnosť, ani neprocesnosť konania, alebo rozhodnutia v prejednávanej trestnej veci.
Vo vzťahu k odvolacej námietke obžalovanej poukazujúcej na materiálny korektív v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zákona, krajský súd udáva, že vzhľadom na rozsah skutku, najmä početnosť jeho čiastkových útokov
a obdobie, po ktoré mala obžalovaná skutok páchať, ako aj na následok spočívajúci v tom, že v dôsledku konania obžalovanej maloletá D. A. C. svojho otca, poškodeného, odmieta, čo vyplýva z vykonaného dokazovania, najmä z jej výpovede na hlavnom pojednávaní, nie je možné konštatovať, že závažnosť predmetného prečinu je nepatrná.
Vo vzťahu k odvolacej námietke obžalovanej, že prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia neuviedol, prečo jej navýšil peňažný trest, ako aj náhradný trest krajský súd udáva, že uvedené tvrdenie obžalovanej nie je pravdivé, nakoľko súd prvého stupňa na str. 33 napadnutého rozsudku uviedol, že uložený trest je prísnejší v porovnaní s pôvodne uloženým trestom a to z dôvodu, že zárobkové pomery obžalovanej sa nepochybne zlepšili, čo vyplýva z lustrácie Sociálnej poisťovne, ale aj preto, že ju súd uznáva vinnou z viacerých čiastkových útokov pokračovacieho trestného činu ako v prvom rozsudku.
Vo vzťahu k odvolacej námietke prokurátora poukazujúc na skutočnosť, že nesúhlasí s tvrdením, že bolo potrebné obžalovanú oslobodiť pre skutky zo dní 05.09.2015 a 06.09.2015 z dôvodu, že bolo sporné to, aký podiel na nezrealizovaní styku mala prítomnosť iných osôb, ktoré sa pri iných odovzdaniach, resp. pokusoch o odovzdania maloletej nezúčastňovali, zo dní 30.09.2016 a 01.10.2016, kedy malo ísť o prvý víkend v mesiaci, avšak 30.09.2016 bol piatok a 01.10.2016 sobota a pre skutky zo dní 02.12.2016, 03.12.2016 a 07.01.2017 z dôvodu, že poškodený, otec maloletej, sa nezúčastnil nariadeného výchovného opatrenia, krajský súd rovnako poukazuje na svoje odôvodnenie vyššie, kde uviedol z akých skutočností vychádzal a z akých dôvodov sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že bolo potrebné pre uvedené čiastkové útoky obžalovanú spod obžaloby oslobodiť.
Na základe uvedených skutočností krajský súd vyhodnotil rozhodnutie súdu prvého stupňa za správne a zákonné, odvolania obžalovanej a prokurátora za nedôvodné, preto tieto odvolania postupom podľa § 319 Tr. poriadku zamietol.
Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne. jednohlasne
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.