Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17Co-112-2025.pdf
PDF · 215.17 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/112/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Nagypálovej a sudcov JUDr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v spore žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX C., zastúpený Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc, s.r.o., so sídlom Ku Potoku 4, 040 16 Košice – mestská časť Myslava, IČO: 54 725 542, proti žalovanej Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 8 000,- € náhrady nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, pracovisko Brezno č. k. 5C/24/2024-584 zo dňa 25. apríla 2025, takto
r o z h o d o l :
I. Rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 8 000,- € v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania žalobcu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Súd prvej inštancie čiastočne vyhovel žalobe, ktorou sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 8 000,- € z dôvodu porušenia práva Európskej únie spočívajúceho v nesprávnej transpozícii smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica č. 2003/88/ES“ alebo „smernica“) do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z. z.“ alebo „zákon o Hasičskom a záchrannom zbore“ alebo „zákon o HaZZ“), v dôsledku čoho dochádza pravidelne k prekročeniu priemerného pracovného času pre každé obdobie 7 dní, vrátane nadčasov limitovaného článkom 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES na 48 hodín. Žalobca tvrdil, že v dôsledku prekračovania trvania maximálne prípustného priemerného týždenného pracovného času prichádza o možnosť oddychu a relaxácie po práci a je ochudobnený v súkromnom živote o kontakt s rodinou. Žalovaná sa v spore bránila tým, že smernica č. 2003/88/ES sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje, žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za to, že smernica č. 2003/88/ES údajne nebola správne transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky. Žalovaná nesúhlasila s tvrdením žalobcu, že smernica nebola správne transponovaná do zákona č. 315/2001 Z. z. Ak by aj bola preukázaná nesprávna transpozícia smernice, nezakladá to automaticky nárok fyzickej osoby na náhradu škody či nemajetkovej ujmy. Fyzická osoba by musela preukázať, že nesprávna transpozícia smernice mala dopad na jeho osobu. Žalobca iba všeobecne tvrdí, že mu v priamej príčinnej súvislosti s porušením práv priznaných článkom 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES vznikla ujma. Obe strany sporu predkladali vlastný výpočet odpracovaných hodín služobnej činnosti a služobnej pohotovosti za žalované obdobie apríl 2021 až február 2024 za účelom preukázania, či bol porušený článok 6 písm. b) smernice č.
2003/88/ES tým, že žalobca pracoval viac ako 48 hodín týždenne. Spor medzi stranami sporu pretrvával v otázke, v akom období má súd skúmať dodržanie limitu priemerného týždenného pracovného času 48 hodín, či na báze mesačnej alebo v rámci žalovanou tvrdených 6 mesačných referenčných období. 1.1 Na právne posúdenie veci aplikoval súd prvej inštancie z Ústavy Slovenskej republiky články 7, 19, 40, 144, zo zákona č. 315/2001 Z. z. § 85, § 86, § 91, § 92, § 97, § 103, § 122, smernicu č. 2003/88/ES jej články 1, 2, 6, 16, 17, 19 a § 11 a § 13 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „OZ“). 1.2 Z dochádzkového systému SAP súd prvej inštancie zistil, koľko hodín služobnej činnosti a služobnej pohotovosti odpracoval žalobca v mesiacoch apríl 2021 až február 2024 (ako násobok 24 hodinových zmien a súčet odpracovaného času pohotovosti a nadčasov, zohľadňujúc aj účasť na školeniach). Podľa bodu 36 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie „pri zisťovaní priemerného týždenného pracovného času súd vychádzal z počtu dní v mesiaci, kde zohľadnil neutrálne obdobia (riadnu dovolenku a práceneschopnosť)“ a výsledky svojich výpočtov uviedol v bode 46 odôvodnenia, ale nie spôsob, ako k nim došiel. Súd prvej inštancie vysvetlil, že do pojmu pracovný čas spadá nielen výkon služobnej činnosti, ale aj čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých musel byť žalobca fyzicky prítomný na pracovisku. Pod vplyvom rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie vyslovil právny názor, že smernica sa vzťahuje aj na hasičov. Vylúčenie príslušníkov Hasičského a záchranného zboru z pôsobnosti smernice č. 2003/88 ES nie je možné vyvodiť z článku 2 ods. 2 smernice Rady z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci č. 89/391/EHS, situácia spojená so šírením ľudskej nákazy COVID-19 sa nepovažuje za výnimočnú okolnosť, v prípade ktorej by bolo možné prekročiť maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas hasičov. Za neoprávnenú označil súd prvej inštancie požiadavku žalovanej, aby sám žalobca v zmysle rozhodnutia SD EÚ C-46/93 ako poškodený musel upozorňovať žalovanú na porušovanie svojich práv priznaných mu smernicou, judikatúra SD EÚ vo veciach C-429/09, C-445/06 takúto požiadavku vo vzťahu k zamestnancovi odmieta. Z prílohy č. 4 bod 6 zákona č. 315/2001 Z. z. súd prvej inštancie vyvodil, že Slovenská republika pri tvorbe zákona č. 315/2001 Z. z. smernicu implementovala, nie však spôsobom, aby bolo zabezpečené dodržiavanie predpísaného limitu 48 hodín ako maximálneho týždenného pracovného času, vrátane nadčasov v zmysle článku 6 písm. b) smernice. Smernica stanovuje referenčné obdobie, v ktorom sa dodržiavanie limitu pracovného času skúma na 4 mesiace, ale pre protipožiarne služby pripúšťa v článku 17 ods. 3 písm. iii) výnimku nepresahujúcu 6 mesiacov. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore upravuje len týždenný služobný čas príslušníkov ako časový úsek, v ktorom vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu na 40 hodín týždenne, ktorý pri nerovnomerne rozvrhnutom služobnom čase nesmie v jednotlivých služobných dňoch prekročiť 18 hodín s tým, že celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. V § 86 ods. 1 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore je ustanovené, že služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne na obdobie 6 mesiacov. Aby bolo možné zistiť, či vznikla žalobcovi škoda ako dôsledok porušenia povinnosti štátu pri implementácii smernice do vnútroštátneho práva, bolo potrebné podľa názoru súdu prvej inštancie porovnať výkon služobnej činnosti za referenčné obdobie 6 kalendárnych mesiacov, nie na mesačnej báze ako to urobil žalobca. Z dochádzky zo systému SAP súd prvej inštancie zistil, že žalobca v niektorých mesiacoch odpracoval viac ako je maximálny priemerný týždenný pracovný čas podľa smernice; považoval za spravodlivé, aby zisťoval prekročenie priemerného týždenného pracovného času v pevnom 6 mesačnom období od januára do júna a od júla do decembra, ale iba v tých rokoch, ktoré žalobca odpracoval v celom rozsahu. Žalobca si uplatňoval nároky od apríla 2021 do februára 2024. Nekompletné 6 mesačné obdobia súd prvej inštancie nevyhodnocoval. V období od 07-12/2021 vypočítal súd prvej inštancie priemerný týždenný pracovný čas žalobcu na 53,19 hodín, za obdobie 01-06/2022 bola súdom prvej inštancie ustálená hodnota priemerného pracovného času žalobcu na 52,25 hodín, v období 07-12/2022 odpracoval žalobca priemerne týždenne 50,11 hodín, v období 01-06/2023 je u žalobcu vykázaný priemerný týždenný pracovný čas na 50,78 hodín a v období 07-12/2023 činí priemerný týždenný pracovný čas žalobcu 50,23 hodín. V každom z období, ktoré súd prvej inštancie posudzoval, došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času ustanoveného smernicou. 1.3 Žalobca bol ukrátený o čas odpočinku, ktorý by mohol tráviť s rodinou alebo ho využiť na psychickú a fyzickú regeneráciu svojich síl, čo sa prejavilo v jeho nemajetkovej sfére. Za najvýznamnejšie osobnostné právo označil súd prvej inštancie právo na súkromný a rodinný život a právo na ochranu zdravia, ktoré boli stratou odpočinku u žalobcu poškodené. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (žalovaná ako členský štát EÚ neprijal potrebné opatrenia na zabezpečenie požiadavky neprekročenia maximálnej hranice týždenného pracovného času) dospel súd prvej inštancie k názoru, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, prípadne
na odstránenie trvajúcich následkov nie je vhodným riešením vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát) a vyhodnotil, že len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným prostriedkom nápravy, preto je potrebné žalobcovi priznať peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy. Súd dôvodil, že z formulácie § 13 ods. 2 OZ nie je možné vyvodiť, že náhrada nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy len v prípade zníženia dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti, naopak, právo na náhradu nemajetkovej ujmy môže vzniknúť aj v iných prípadoch neoprávnených zásahov obdobnej závažnosti, kedy bude morálne zadosťučinenie nepostačujúce. Pri určení výšky náhrady prihliadol na skutočnosti, že žalobca vykonával službu na mieste určenom zamestnávateľom, kde musel byť fyzicky prítomný, nemohol odísť domov bez ohľadu na to, či musel byť aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a čas služobnej pohotovosti nebol započítaný do služobného času. Nedostatok času na odpočinok oberalo žalobcu o regeneráciu potrebnú na výkon jeho povolania, nemohol sa realizovať v plnej miere v súkromnom živote, preto mu patrí náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 1 500,- €. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol s odôvodnením, že žalobca nepreukázal, ako sa zásah do jeho osobnostných práv negatívne odrazil v napríklad jeho medziľudských vzťahoch, keď v čase, keď si uplatňoval nárok nebol ženatý, neuviedol, že by mal deti, ktorým sa nemohol venovať alebo že by jeho rodičia potrebovali pomoc vo zvýšenej miere, netvrdil, že strata odpočinku mala dopad na jeho zdravotný stav, zdravotné problémy zistené neboli. 1.4 S použitím § 255 ods. 1 v spojení s článkom 4 ods. 2 základných princípov Civilného sporového poriadku priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s odôvodnením, že jeho výška závisela od úvahy súdu, ale v základe bola žaloba dôvodná v celom rozsahu.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ Civilného sporového poriadku) s návrhom na zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p. a vrátenie veci súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Nesúhlasil s postupom súdu prvej inštancie, že pre účely rozhodnutia veci si súd vytvoril vlastné prepočty priemerného týždenného pracovného času, ktoré oznámil stranám sporu až na pojednávaní dňa 25.04.2025, avšak bez bližšieho vysvetlenia, ktoré podal až vo svojom rozsudku v bode 36 a 46 odôvodnenia. Rozhodol tak na základe vlastnej konštrukcie skutkového stavu, ktorú žiadna zo strán netvrdila ani nenavrhovala, nebola účastníkom predložená na vyjadrenie a tento postup súdu je v priamom rozpore s prejednacou zásadou upravenou v Civilnom sporovom poriadku ako ju vysvetľujú najvyššie súdne autority. Žalobca vzhľadom na platnú právnu úpravu bol v domnienke, že súd bude vychádzať buď z jeho vlastných výpočtov alebo z podkladov predložených žalovanou. Ani jedna z týchto verzií však konajúcim súdom nebola zvolená, naopak súd si vytvoril vlastný skutkový základ pre rozhodnutie, čím odňal žalobcovi možnosť účinne sa brániť a predložiť protiargumenty. Vo vzťahu k ustanoveniu § 150 ods. 1, 2 C. s. p. teória hovorí o tzv. modifikovanom prejednacom princípe, kde je procesná aktivita vo vzťahu k ustáleniu skutkového základu sporu prioritne zverená sporovým stranám, no s materiálnymi korekciami zo strany súdu. V zmysle § 150 ods. 2 C. s. p. má súd oprávnenie vyzvať strany na doplnenie skutkových tvrdení, čo však súd prvej inštancie neurobil. Tým, že sám vykonal výpočty a vytvoril skutkový základ, ktorý nebol predmetom tvrdení ani jednej strany, prekročil svoje oprávnenia, porušil prejednaciu zásadu, ako aj právo žalobcu na spravodlivý proces. Jeho rozhodnutie vychádza z procesne nelegitímneho skutkového rámca. 2.1 Súd prvej inštancie pre svoje výpočty zvolil hypotetické referenčné obdobie, ktoré by malo byť obdobie 6 kalendárnych mesiacov počítaných v rámci jedného kalendárneho roka. Svojvoľné použitie 6 mesačného referenčného obdobia je zásadným pochybením konajúceho súdu, ktoré nemá žiadnu oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie sám uznal, že referenčné obdobie nebolo transponované do vnútroštátneho práva a žalobca tvrdí, že ustanovenia smernice č. 2003/88/ ES o referenčných obdobiach predstavujú fakultatívnu odchýlku od článku 16 písm. b) smernice, u ktorých platí, že sa musia transponovať do vnútroštátneho práva, aby sa odchýlka mohla uplatňovať. Vyplýva to z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vo veci C-227/09, Accardo a iní a podľa rozsudku SD EÚ vo veci C-303/98, Simap. V prípade neexistencie vnútroštátnych ustanovení, ktorými by sa prebral článok smernice č. 93/104 alebo prípadne výslovne prijala jedna z výnimiek stanovených v článku 17 ods. 2, 3 a 4 tejto smernice, tieto ustanovenia možno vykladať tak, že majú priamy účinok a priznávajú jednotlivcom právo, podľa ktorého referenčné obdobie na uplatnenie maximálnej dĺžky ich týždenného pracovného času nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Žalobca tvrdí, že ustanovenia o referenčnom období neboli v prípade zásahových hasičov do 1. novembra 2024 transponované do slovenského právneho poriadku, preto majú tieto ustanovenia smernice pre jednotlivcov priamy účinok; iba jednotlivci (nie členský štát alebo súd) majú na základe priameho účinku právo na dodržiavanie maximálneho referenčného obdobia,
ktoré nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Len žalobca ako jednotlivec sa môže dovolávať priameho účinku ustanovení smernice ohľadne referenčného obdobia do 12 mesiacov, t. j. aj 1 mesiaca. Smernica č. 2003/88/ES síce pripúšťa použitie 6 mesačného referenčného obdobia, avšak len v prípade, ak je takéto obdobie výslovne transponované do vnútroštátneho práva, čo sa v tomto prípade nestalo. Súd si tak svojvoľne doplnil legislatívnu medzeru, čo je neprípustné a v priamom rozpore s princípmi právneho štátu a právnej istoty. Takýto postup predstavuje porušenie zásady zákonnosti. 2.2 Postup súdu prvej inštancie, ktorý pre účely vlastného výpočtu priemerného týždenného pracovného času vychádzal výlučne zo znenia smernice bez zohľadnenia vnútroštátnej úpravy nie je správny. Z výkladového oznámenia Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času vyplýva, že započítanie iných druhov voľna okrem platenej ročnej dovolenky v rozsahu štyroch týždňov a doby práceneschopnosti do pracovného času sa spravuje vnútroštátnym právom, nie režimom smernice. Smernica ustanovuje iba minimálne požiadavky v oblasti organizácie pracovného času a ponecháva členským štátom priestor na prijatie priaznivejších opatrení v prospech zamestnancov. Právna úprava Slovenskej republiky v zákone o Hasičskom a záchrannom zbore výslovne stanovuje, že určité doby neaktívnej služby alebo pracovného voľna sa považujú za výkon práce, preto je postup žalobcu, ktorý tieto doby zohľadňuje pri výpočte týždenného pracovného času, v súlade s právom EÚ, judikatúrou SD EÚ, aj platnou vnútroštátnou právnou úpravou. 2.3 Súd prvej inštancie bez opory v právnom poriadku SR zvolil hypotetické pevné šesť mesačné obdobie na účely posúdenia dodržiavania maximálneho týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b) smernice. S uvedeným názorom súdu prvej inštancie sa žalobca nestotožňuje, považuje ho za nesprávny a poukazuje na rozsudok SD EÚ vo veci C-254/18, podľa ktorého môžu byť referenčné obdobia pevné, ale aj kĺzavé, ktorých začiatok a koniec sa neustále posúva počas plynutia času. V každom z nich však musí byť zabezpečené, že priemerný maximálny týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas každého obdobia šiestich mesiacov zapadajúceho do rámca dvoch po sebe nasledujúcich pevných referenčných období. Konajúci súd opomenul vo svojom rozhodnutí vziať na vedomie aj tzv. pohyblivé referenčné obdobia. 2.4 Právny zástupca žalobcu požiadal o odročenie pojednávania žiadosťou z 3. apríla 2025 z dôvodu kolízie pojednávaní. Súdu doručil aj mailovú komunikáciu s klientom o tom, že ten trval na jeho osobnej účasti a nesúhlasil so zastúpením iným advokátom alebo advokátskym koncipientom. Súd prvej inštancie nevyhovel žiadosti o odročenie pojednávania s odvolaním sa na údaje obsiahnuté v Slovenskej advokátskej komore, kde je v spoločnosti vedený advokát a dvaja koncipienti s poukazom aj na plnú moc, v ktorej žalobca súhlasil, aby bol advokátovi ustanovený aj zástupca. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že z vlastnej činnosti mu je známe, že na pojednávaní sa za právneho zástupcu zúčastňuje namiesto advokáta advokátsky koncipient. Nevyhovením žiadosti právneho zástupcu žalobcu o odročenie pojednávania napriek výslovnému nesúhlasu klienta so zastúpením iným advokátom alebo advokátskym koncipientom, porušil súd § 16 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii, podľa ktorého nie je možné, aby advokáta zastupoval iný advokát alebo koncipient proti vôli klienta. Vôľu klienta mal súd rešpektovať. Navyše súd svoj názor oprel o všeobecné údaje z evidencie Slovenskej advokátskej komory, nie o konkrétne vyjadrenie dotknutého účastníka konania.
3. Odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie podala aj žalovaná za použitia odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) Civilného sporového poriadku. Všeobecne uvádzala, kedy sa považuje rozhodnutie súdu za nedostatočne odôvodnené a akým spôsobom chýbajúce presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia porušuje práva strany sporu. Tvrdila, že v tomto konaní sa nedomáhal žalobca náhrady škody, ale mzdových nárokov, išlo o individuálny pracovnoprávny spor, v ktorom sa žalobca domáha doplatenia rozdielu platu za počet hodín služobnej pohotovosti. Žalobca však nežaluje svoj služobný úrad, ale Slovenskú republiku, u ktorej tvrdí odvolateľka nedostatok pasívnej vecnej legitimácie v spore. Súd prvej inštancie sa v bode 13.2 napadnutého rozsudku zaoberá pasívnou vecnou legitimáciou žalovanej v spore (bod 13.2 v dôvodoch rozhodnutia súdu prvej inštancie neexistuje - poznámka odvolacieho súdu), nijakým spôsobom sa však nevyporiadal s námietkou žalovaného, že žaloba mala smerovať voči služobnému úradu žalobcu, ktorým je ministerstvo vnútra. Ak prerokovávaná vec nebola posúdená ako pracovnoprávny spor o náhradu škody podľa § 134aj ods. 1 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore a tým nebola pridelená zákonnému sudcovi na kauzálne príslušnom súde, ide o odmietnutie spravodlivosti vo vzťahu k žalovanej. 3.1 Žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o existencii nemajetkovej ujmy. V konaní argumentoval len všeobecnými formuláciami, ktoré možno vztiahnuť na hasiča ako takého, t. j. opisoval následky údajného porušenia práv príslušníkov Hasičského a záchranného zboru bez väzby na konkrétne oblasti osobnostnej sféry žalobcu. Argumentácia, v zmysle ktorej vychádzajúc z
judikatúry SD EÚ už len samotná skutočnosť dlhodobého prekračovania stanoveného limitu pracovného času znamená ujmu na právach pracovníkov, je podľa názoru žalovaného ako aj viacerých súdov postačujúca len na konštatovanie existencie základu nároku, avšak pre určenie intenzity zásahu jeho závažnosti a príčinnej súvislosti u každého jedného príslušníka Hasičského a záchranného zboru a tomu zodpovedajúcej kompenzácie morálnej či peňažnej je nevyhnutné tvrdiť a preukázať aj jednotlivé konkrétne následky zásahu. Skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko času, koľko by si predstavoval rodine, priateľom alebo voľnočasovým aktivitám a koníčkom nie je argumentom utrpenej ujmy v dôsledku nesprávneho prebratia smernice, keď medzi uvedeným neexistuje priama a bezprostredná príčinná súvislosť. Základom uplatneného nároku žalobcu môže byť výlučne otázka zásahu do článku 6 písm. b) smernice, nie do článku 2 smernice, ktorý neupravuje žiadne konkrétne práva alebo povinnosti. Neprevzatie smernice do vnútroštátneho poriadku nemôže predstavovať základ akejkoľvek žaloby. Je potrebné skúmať, či došlo k porušeniu smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi, ak áno, v akom rozsahu. Do výpočtu priemerného týždenného pracovného času žalobcu sa má započítať iba čas strávený výkonom služby, služobnou pohotovosťou, rekondičnými pobytmi, školeniami a zvyšovaním kvalifikácie. Žalovaná má za to, že „predmetný prepočet“ je správny (z textu odvolania nie je možné pochopiť, na aký „predmetný prepočet“ žalovaná poukazuje - poznámka odvolacieho súdu) a je legitímnym podkladom pre rozhodovanie v tejto veci. Žalovaná navrhla zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne zmeniť ho tak, že bude žaloba zamietnutá v celom rozsahu a žalovanej priznaný nárok na náhradu trov konania.
4. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu prezentuje pred súdom prvej inštancie a vo vlastnom odvolaní prednesené dôvody a tvrdí, že žalobca vo svojom odvolaní iba všeobecne poukázal na odvolacie dôvody, formálne ich citoval, ale ich vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie nekonkretizoval.
5. Aj žalobca sa vyjadril k odvolaniu žalovanej rovnakým spôsobom, že žalovaná nereaguje na zásadné skutkové a právne závery prvostupňového súdu, odvolanie je formalizované, no obsahovo postráda váhu. Žalovaná sa účelovo snaží presunúť spor voči služobnému úradu bez toho, aby reflektovala, že žalobca nežaluje doplatok mzdy, ale si uplatňuje nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) z dôvodu zásahu do svojich práv garantovaných právom EÚ. Formálne je odvolanie žalovanej postavené na odvolacích dôvodoch, ale obsahovo ide o opakovanie pôvodnej námietky nesprávnej právnej kvalifikácii, ktorú už súd prvej inštancie vyvrátil.
6. V podaní z 12. augusta 2025 už žalovaná upozorňuje, že vzťah medzi zamestnancom (žalobcom) a zamestnávateľom (Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky) je vzťahom so slabšou stranou v zmysle pracovnoprávnych vzťahov, avšak „vo vzťahu k predmetnému konaniu je povinnosťou konajúceho súdu postupovať v intenciách zásady rovnosti strán v konaní, pretože ani jednej zo strán neprislúcha status slabšej strany“. V ďalšom texte tohto podania žalovaná odkazuje na spory o náhradu nemajetkovej ujmy prejednávané na Krajskom súde v Banskej Bystrici, z ktorých cituje. Zdôrazňuje, že priemerný týždenný pracovný čas sa má počítať v referenčných obdobiach dlhých šesť mesiacov vzhľadom na § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., ktorý predstavuje transpozíciu článku 16 písm. b) smernice v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b) bod iii a článkom 19 smernice.
7. Žalobca v podaní z 03.09.2025 zotrval na názore, že šesť mesačné referenčné obdobie nebolo transponované do slovenského právneho poriadku a k výhradám žalovanej o unesenie dôkazného bremena žalobcom upozornil, že súd prvej inštancie sám konštatoval prekročenie maximálneho priemerného týždenného pracovného času u žalobcu, čím uznal porušenie smernice. Takéto prekračovanie priemerného týždenného pracovného času je objektívne spôsobilé zasiahnuť do zdravia a súkromného života pracovníka, čo vyplýva aj z judikatúry SD EÚ. V ďalšom podaní z 15.10.2025 žalobca tiež poukázal na rôzne rozhodnutia senátov Krajského súdu v Banskej Bystrici a iných odvolacích súdov, čím chcel preukázať, že rozhodovacia prax všeobecných súdoch je rozdielna a dokázať, že transpozícia smernice nebola do slovenského právneho poriadku vykonaná riadne.
8. Krajský súd Banskej Bystrici (§ 34 ods. 1 C. s. p.) funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní strán sporu prejednal vec v celom rozsahu bez nariadenia odvolacieho pojednávania s rešpektovaním viazanosťou, rozsahom a dôvodmi odvolania strán sporu, ktoré považoval za zrozumiteľné, umožňujúce odvolaciemu súdu zistiť, v čom tá ktorá strana vidí pochybenie súdu a po vyhodnotení odvolania žalobcu ako dôvodného rozsudok súdu prvej inštancie v ním napadnutej časti (II. výrok) podľa § 388
C. s. p. zmenil a žalovanou napadnutý I. výrok obsahovo ako vecne správny potvrdil. Len z dôvodu zjednodušenia výroku rozhodnutia formálne zmenil celý rozsudok súdu prvej inštancie a uloženie povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy formuloval do jedného výroku a rozhodol o trovách celého konania.
9. Žalobca bol v priebehu celého konania zastúpený tým istým právnym zástupcom. Poverení pracovníci Ministerstva vnútra SR oprávnení konať za žalovanú stranu sa striedali a prednášali v priebehu konania rozdielnu obranu proti uplatnenému nároku. Len na pojednávaní dňa 25. apríla 2025 poverený zamestnanec žalovanej D. C. E. B., ktorý v mene žalovanej vypracoval aj odvolanie vo veci samej všeobecne uviedol, že uplatnený nárok je nejaký pracovnoprávny nárok a bez vzťahu k textu rozsudku súdu prvej inštancie v odvolaní namieta, že súd sa s touto argumentáciou žalovanej nevyrovnal a vznáša námietky proti prideleniu veci zákonnej sudkyni opäť bez konkrétnych námietok, prečo nemohol Okresný súd Banská Bystrica, pracovisko Brezno, v obvode ktorého žalobca podľa listín predložených žalovanou vykonával štátnu službu, prejednať tento spor. Žalobca bol príslušníkom Hasičského a záchranného zboru vykonávajúceho službu na Okresnom riaditeľstve Hasičského a záchranného zboru v Brezne, o čom svedčia žalovanou predkladané listiny o nariadení vykonávania štátnej služby nadčas, nad rámec určeného služobného času. Odvolací súd neuznáva námietku žalovanej, že ide o pracovnoprávny spor, ktorý mal smerovať voči Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky ako služobnému úradu (zamestnávateľovi) žalobcu, za dôvodnú. Z hľadiska skutkových vymedzení nároku a predkladaných dôkazov a prednášanej argumentácie ide o nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy uplatnený voči členskému štátu Európskej únie za nesprávnu transpozíciu smernice 2003/88/ES, ktorej cieľ dosiahnutý v zákone o Hasičskom a záchrannom zbore nebol. Podľa potvrdenia o pridelení veci sudkyni JUDr. Hýsekovej na č. l. 26 spisu išlo o náhodný výber sudcu aplikáciou používanou na súdoch Slovenskej republiky na základe systému vypracovaného Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Odňatie zákonnému sudcovi v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadky, ktorý ani výslovne v texte odvolania žalovanej označený nebol, odvolací súd nezistil.
10. Z odvolaní strán sporu je možné vyvodiť, že sa žalobca dožaduje zmeny rozhodnutia súdu prvej inštancie vo svoj prospech a žalovaná chce dosiahnuť zamietnutie žaloby v celom rozsahu. Žalobca namieta nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie ohľadne výšky nároku, keď súd prvej inštancie sám konštatoval prekročenie limitu maximálne prípustného pracovného času počas celého žalovaného obdobia. Žalovaná vo svojich prepočtoch priemerného týždenného pracovného času žalobcu na č. l. 75 spisu pripojeného k prvotnému vyjadreniu k žalobe dospela k rovnakému názoru, že žalobca dlhodobo pracoval viac ako 48 hodín v priemere (v prvom, druhom, štvrtom, piatom referenčnom období), napriek tomu tvrdí, že na strane žalobcu nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nevznikol, pretože žalobca nepreukázal, aké malo toto sústavné prekračovanie maximálne prípustného pracovného času vplyv na jeho osobu, rodinný a súkromný život. Obe strany vo vzťahu k im prospešnej argumentácii v spore tvrdia, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je riadne a presvedčivo odôvodnené, s čím odvolací súd nesúhlasí. Svoje názory na prejednávaný spor prezentoval súd prvej inštancie dostatočne zrozumiteľne, za aj pre odvolací súd nezrozumiteľný je možné označiť spôsob, akým dospel súd prvej inštancie k výsledkom o priemernom týždennom pracovnom čase žalobcu. Práve z tohto dôvodu uskutočnil odvolací súd z listinných dôkazov predložených stranami sporu vlastný prepočet, ktorým dospel k rovnakému názoru ako súd prvej inštancie, že v každom období šiestich po sebe nasledujúcich mesiacov došlo u žalobcu k porušeniu jeho práva na maximálny rozsah pracovného času určený článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Je možné súhlasiť so žalobcom v tom, že ak bol limit pracovného času sústavne prekračovaný, mal súd prvej inštancie širšie popísať svoje úvahy, ktoré ho viedli k názoru, že náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 1 500,- € je primeraná a nie je možné žalobe žalobcu vyhovieť v plnom rozsahu.
11. Žalobca tvrdil porušenie svojho práva na spravodlivý proces okrem nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia aj tým, že súd prvej inštancie nevyhovel žiadosti jeho právneho zástupcu na odročenie pojednávania, hoci on ako klient nesúhlasil so substitučným zastúpením na pojednávaní dňa 25.04.2025, kedy súd prvej inštancie vo veci samej rozhodol a neumožnil žalobcovi vyjadriť sa k prepočtom priemerného pracovného času žalobcu oznámeného na pojednávaní dňa 25.04.2025 a vysvetleného až v rozhodnutí o veci samej.
12. Žalobca na zastupovanie svojej osoby splnomocnil Advokátsku kanceláriu prof. JUDr. Jána Klučku CSc, s. r. o., so sídlom Ku Potoku 4 v Košiciach dňa 01.12.2023 s výslovným súhlasom, aby splnomocnená advokátska spoločnosť ustanovila za seba zástupcu. Dňa 10. marca 2025 prevzal splnomocnený zástupca žalobcu od Okresného súdu Banská Bystrica predvolanie na pojednávanie nariadené na deň 28. marca 2025. Už 11. marca 2025 právny zástupca žalobcu požiadal konajúci súd o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie pojednávaní s priloženým dokladom preukazujúcim, že dňa 12.02.2025 (teda skôr než predvolanie na Okresný súd Banská Bystrica) mu bolo doručené predvolanie na pojednávanie na Mestský súd Bratislava IV. Súd prvej inštancii žiadosti právneho zástupcu žalobcu vyhovel a pojednávanie odročil na 25. apríla 2025 s oznámením, že ďalšiu žiadosť o odročenie pojednávania už nebude akceptovať vzhľadom na znenie § 183 ods. 2 C. s. p. Odpoveď na žiadosť o odročenie pojednávania odoslal Okresný súd Banská Bystrica 14.03.2025, v tento deň si oznámenie o zmene termínu pojednávania žalovaná aj prevzala. Právny zástupca žalobcu, hoci bolo pôvodne pojednávanie nariadené na 28. marca 2025, prevzal upovedomenie o odročení pojednávania až 30. marca 2025. Dňa 04.04.2025 znovu žiadal právny zástupca žalobcu o odročenie pojednávania preloženého na jeho žiadosť na 25. apríla 2025 s odôvodnením, že skôr dňa 14. marca 2025 vzal na vedomie termíny pojednávaní na Okresnom súde Trebišov v štyroch veciach. Poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej má advokát požiadať o odročenie pojednávania, na ktoré prevzal predvolanie neskôr. Tu sa žiada uviesť, že právny zástupca žalobcu sám zapríčinil, že predvolanie na Okresný súd Banská Bystrica mu bolo doručené neskôr ako predvolanie na Okresný súd Trebišov. Právny zástupca žalobcu tvrdil, že tak vo veci prejednávanej na Okresnom súde Trebišov, aj na Okresnom súde Banská Bystrica, pracovisko Brezno nesúhlasia klienti, aby ich na vytýčených pojednávaniach zastupoval substituent (advokátsky koncipient, iný advokát), všetci trvali na jeho osobnej účasti. Vyslovil nesúhlas s prejednaním veci vo svojej neprítomnosti. Okresný súd Banská Bystrica dňa 10. apríla 2025 oznámil právnemu zástupcovi žalobcu, že jeho žiadosti o odročenie pojednávaní vo veciach sp. zn. 5C/24/2024, sp. zn. 5C/25/2024, sp. zn. 5C/26/2024 nevyhovuje vzhľadom na to, že plná moc bola udelená advokátskej spoločnosti a podľa údajov v Slovenskej advokátskej komore je v spoločnosti vedený advokát a dvaja koncipienti a podľa doloženej plnej moci súhlasil žalobca, aby bol na zastupovanie ustanovený aj zástupca. Súd upozornil, že z úradnej činnosti mu je známe, že pojednávaní sa za právneho zástupcu nezúčastňuje advokát, ale advokátsky koncipient. Na pojednávanie dňa 25. apríla 2025 sa ustanovil žalobca osobne a za zvoleného právneho zástupcu advokátsku spoločnosť advokátska koncipientka JUDr. Zora Saskia Klučka, LL. M., ktorá oprávnenie konať za žalobcu preukázala poverením vyhotoveným advokátskou kanceláriou prof. JUDr. Jána Klučku CSc. K žiadosti o odročenie pojednávania pripojil právny zástupca žalobcu e- mailovú komunikáciu so žalobcom, v ktorej sa ho dopytoval, či súhlasí, aby vo veci sp. zn. 5C/24/2024 na pojednávaní dňa 25.04.2025 ustanovil za seba zástupcu v osobe advokátskeho koncipienta alebo iného advokáta žalobca odpovedal: „Týmto Vás chcem požiadať, aby ste sa na pojednávaní zúčastnili osobne. Nechcem, aby ma zastupoval niekto iný, chcem, aby ste tam boli vy“. Napriek tomu právny zástupca žalobcu poveril zastupovaním na pojednávaní dňa 25.04.2025 advokátsku koncipientku JUDr. Zoru Saskia Klučku, LL. M. 12.1 Strana sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí (§ 89 ods. 1 C. s. p.). Ak je strana zastúpená advokátom, zastupovanie iným zástupcom ako advokátom je vylúčené. Ustanovenia osobitného predpisu o advokácii tým nie sú dotknuté (§ 89 ods. 3 C. s. p.). 12.2 Zo zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii pre posúdenie námietky pod písm. a) bodu 6 tohto odôvodnenia považuje odvolací súd za relevantné ustanovenia § 16 ods. 1, 2, 3 (advokát sa v rámci svojho poverenia môže dať zastúpiť iným advokátom. Pri jednotlivých úkonoch môže advokáta zastúpiť advokátsky koncipient alebo aj iný zamestnanec advokáta. Zastupovanie podľa odsekov 1 a 2 nie je možné proti vôli klienta) a § 64 ods. 1 zákona o advokácii, podľa ktorého pracovný pomer advokátskeho koncipienta sa spravuje pracovnoprávnymi predpismi. Advokátska koncipientka JUDr. Zora Saskia Klučka, LL. M. nie je substitučným zástupcom splnomocnenej advokátskej spoločnosti, ale jej zamestnancom zastupujúcim splnomocnenú advokátsku spoločnosť na základe poverenia (rovnako ako zástupca žalovanej). Pri udelení poverenia advokátskej koncipientke postupovala splnomocnená advokátska spoločnosť podľa § 16 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. Nevyhovením žiadosti splnomocneného zástupcu žalobcu na odročenie pojednávania z 25.04.2025 na iný termín za súčasnej prítomnosti advokátskej koncipientky na tomto pojednávaní nedošlo podľa názoru odvolacieho súdu k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces, keď v plnej moci udelenej spoločnosti s ručením obmedzeným založenej na účel výkonu advokácie súhlasil, aby splnomocnený advokát (advokátska spoločnosť) ustanovila za seba zástupcu a táto plná moc nebola v priebehu konania upravovaná a korigovaná. Nesúhlas so zastúpením inou osobou ako zvoleným advokátom vyjadril žalobca len
vo vzťahu k jednému úkonu právnej služby, zastúpeniu na pojednávaní dňa 25.04.2025. Ak žalobca v priebehu konania nezmenil obsah plnej moci udelenej advokátskej spoločnosti a túto zmenu súdu prvej inštancie nepreukázal, nepochybil súd prvej inštancie, ak žiadosti splnomocneného zástupcu žalobcu o odročenie pojednávania nevyhovel a vec meritórne prejednal v prítomnosti advokátskej koncipientky splnomocnenej spoločnosti s ručením obmedzeným oprávnenej konať za žalobcu na základe poverenia udeleného advokátom. Tento záver odvolacieho súdu je podporený uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 305/2019-9 z 30. októbra 2019, v ktorom ústavný súd vyslovil názor, že nie je porušením práva na obhajobu, ak obvinený svojmu obhajcovi vopred dal súhlas s udelením substitučnej plnej moci a následne pri vykonávaní úkonov v trestnom konaní namietal obvinený prítomnosť substitučného zástupcu namiesto jeho zvoleného zástupcu, pretože pokiaľ sťažovateľ nesúhlasil s formou substitučného zastúpenia, bolo potrebné, aby túto otázku zodpovedajúcim spôsobom (napr. formou novej korigovanej plnej moci) riešil primárne so svojou zvolenou obhajkyňou a následne o prípadných zmenách podmienok jeho zastúpenia zvoleným obhajcom orgány činné v trestnom konaní a súd vopred s primeraným časovým predstihom náležite informoval. Vzťahujúc uznesenie ústavného súdu na prejednávaný spor mal žalobca, ak nesúhlasil, aby jeho osobu v konaní zastupovala iná osoba, vrátane koncipienta advokátskej spoločnosti, zmeniť plnú moc udelenú advokátskej spoločnosti a túto zmenu oznámiť súdu prvej inštancie. Záver o neporušení práva žalobcu na spravodlivý proces je umocnený odlišnosťou od prípadu prejednávaného ústavným súdom tým, že zastúpenie proti vôli žalobcu sa neuskutočnilo substitučným splnomocneným zástupcom odlišným od zvolenej advokátskej spoločnosti, ale jej zamestnancom.
13. Prejednacia zásada v civilnom sporovom konaní znamená, že zodpovednosť za zisťovanie skutkového stavu a predkladanie dôkazov leží výlučne na stranách sporu, súd sám nevyhľadáva dôkazy ani nepátra po skutočnostiach, ktoré strany v konaní nespomenuli. Z judikatúry najvyšších súdnych autorít predostretej žalobcom v odvolaní (uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo/1/2017, nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 24/2011, nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 120/2020), ale aj iných (napr. z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 474/2025) nie je možné vyvodiť, že by súd prvej inštancie porušil tzv. prejednaciu zásadu, keď obe sporové strany tvrdili určité skutočnosti, na preukázanie svojich tvrdení predkladali dôkazy a vlastnými výpočtami vychádzajúc z tých istých podkladov ako strany sporu súd prvej inštancie len zisťoval, ktorá zo strán sporu preukázala svoje tvrdenia o (ne)prekročení maximálne prípustného priemerného týždenného pracovného času. Správne právne posúdenie uplatneného nároku si vyžadovalo zistiť, či je základ nároku daný (za základ nároku sa považuje porušenie práva žalobcu vyplývajúceho z článku 6 písm. b/ smernice), od ktorého sa odvíjala výška uplatneného nároku. Oprávnenie súdu prelomiť prejednaciu zásadu a viesť konanie materiálne vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10.06.2025 sp. zn. IV. ÚS 295/2025, podľa ktorého napriek tomu, že Civilný sporový poriadok zvyšuje procesnú zodpovednosť strán v dokazovaní a obmedzuje aktivitu súdu pri navrhovaní a vykonávaní dôkazov, neznamená to, že sudca sa stáva pasívnym arbitrom, ktorý je pri zisťovaní skutkového stavu odkázaný na tvrdenia a dôkazné návrhy strán. Nový civilný sporový proces sa hlási k sociálnej koncepcii civilného procesu, Civilný sporový poriadok dáva súdu oprávnenie požadovať doplňujúce informácie a ukladanie povinnosti stranám na účel zistenia týchto informácií. Ide o nástroje, ktoré majú súdu zabezpečiť dostatočné, určité a zrozumiteľné a najmä včasné informácie o skutkovom stave, t. j. „kvalitný podklad“ na dokazovanie. Na jeho tvorbe sa má podieľať najmä účastník a v istej miere môže do tohto procesu vstúpiť aj súd s cieľom zistiť skutkový stav, zefektívniť dokazovanie a rozhodnúť v primeranom čase a spravodlivo.
14. Chýbajúcu argumentáciu súdu prvej inštancie k judikatúre Súdneho dvora EÚ vzťahujúcej sa k prejednávacej veci môže (musí) podľa § 387 ods. 3 C. s. p. doplniť odvolací súd. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie by mohla byť dôvodom na jeho zrušenie len v prípade, ak by odôvodnenie súdneho rozhodnutia neumožňovalo prieskum jeho správnosti odvolacím súdom. Odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za dostatočne zrozumiteľne odôvodnené (až na spôsob výpočtu priemerného pracovného času žalobcu), súladné s § 220 C. s. p. Z dôvodov rozhodnutia sú pochopiteľné názory súdu prvej inštancie k záväznosti článku 2 a článku 6 smernice č. 2003/88/ ES pre členské štáty (sú záväzné, nepripúšťajúce odchýlku). Súd prvej inštancie vyslovil názor, že smernica bola implementovaná do zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, ale nie spôsobom, aby bolo zabezpečené dodržiavanie predpísaného limitu 48 hodín ako maximálneho týždenného pracovného času, vrátane nadčasov a zákon o Hasičskom a záchrannom zbore neprevzal právnu úpravu EÚ o referenčných obdobiach. Pripustil však, že pre zistenie, či bol limit maximálneho priemerného pracovného času u žalobcu prekročený, je nutné túto otázku skúmať v 6 mesačných obdobiach
vzhľadom na to, že podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. sa pracovný čas príslušníka rozvrhuje na obdobie 6 mesiacov. Keď zákon o Hasičskom a záchrannom zbore neupravuje, odkedy sa má počítať šesť mesačné „referenčné“ obdobie, porovnaním s inými právnymi predpismi súd prvej inštancie ustálil, že by sa tak malo diať vždy len v obdobiach prvého polroku a druhého polroku toho ktorého roka a nie je možné začať šesť mesačné obdobie počítať od iného mesiaca než január a júl toho ktorého roka. Tieto svoje úvahy použité pre prepočty priemerného pracovného času žalobcu nazval ako hypotetické referenčné obdobie. Žalobca vyjadril nespokojnosť s odôvodnením napadnutého rozhodnutia práve vo vzťahu k spôsobu výpočtu priemerného pracovného času, či je možné kontrolu (ne)prekročenia limitu podľa článku 6 písm. b) smernice vykonávať týždenne, mesačne, štvormesačne, ročne a prečo práve v období 6 mesiacov. V podaní zo 17. augusta 2024 žalobca uvádzal, že hoci sa pracovný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. (správne podľa § 86 ods. 1 - poznámka odvolacieho súdu) rozvrhuje na obdobie šiestich mesiacov (ktoré sám nazval referenčným obdobím), maximálny pracovný čas podľa smernice musí byť dodržaný. Poukazoval na rozsudok SD EÚ č. 254/2018, v ktorom vyslovil SD EÚ názor, že články 6 písm. b), článok 16 písm. b) a článok 19 prvý odsek smernice č. 2003/88/ES sa majú vykladať tak, že nebránia vnútroštátnej úprave, ktorá na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času stanovuje referenčné obdobia, ktoré sa začínajú a končia v určitých kalendárnych obdobiach, pokiaľ táto právna úprava obsahuje mechanizmy, ktoré umožňujú zabezpečiť, že priemerný maximálny pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas každého obdobia 6 mesiacov zapadajúcich do rámca dvoch po sebe nasledujúcich pevných referenčných období a zároveň tvrdil, že zákon o Hasičskom a záchrannom zbore neupravuje mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že priemerný pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas stanovených 6 mesačných referenčných období. V priebehu súdneho konania už žalobca tvrdil, že články smernice o referenčných obdobiach neboli prevzaté do zákona č. 315/2001 Z. z. a ustanovenie § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. v znení účinnom do 31.10.2024 nie je možné považovať za transpozičné ustanovenia k článku 16 písm. b) smernice.
15. Smernica č. 2003/88/ES neustanovuje, kedy začínajú, odkedy plynú referenčné obdobia podľa článku 16 smernice; vo výkladovom oznámení Komisie o smernici č. 2003/88/ES v časti, ako sa má zabezpečiť týždenný odpočinok počas referenčného obdobia 14 dní používa komisia termín „flexibilita“ s vysvetlením, že články 5 a 16 neukladajú žiadnu povinnosť, aby čas odpočinku v rámci referenčného obdobia 14 dní pripadol na rovnaké dni každého obdobia 14 dní, z čoho podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že referenčné obdobia nemusia byť stanovené pevne, tak ako to tvrdil súd prvej inštancie vždy na kalendárne polroky, ale je možné ich určiť aj flexibilne, napr. odo dňa vzniku služobného pomeru príslušníka Hasičského a záchranného zboru a pre účely súdneho konania rozdeliť rozhodné obdobie, za ktoré sa náhrada škody požaduje na 6 mesačné cykly počnúc dňom rozhodného obdobia (v prejednávanej veci počnúc mesiacom 04/2021).
16. Odvolací súd nesúhlasí s názorom žalobcu, že referenčné obdobia tak, ako ich vymedzuje smernica 2003/88/ES, neboli do zákona o Hasičskom a záchrannom zbore (v znení účinnom do 31.10.2024, ktoré je vzhľadom na žalované obdobie potrebné použiť) prevzaté a nebola využitá ani žiadna z odchýlok, resp. výnimiek ustanovených v článku 17 smernice.
17. Referenčné obdobie 6 mesiacov je stanovené v § 86 ods. 1 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, podľa ktorého služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Toto zakotvenie referenčného obdobia zodpovedá ustanoveniam smernice č. 2003/88/ES. Podľa článku 16 písm. b) smernice členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. V zmysle čl. 17 ods. 3 písm. b) bod iii) v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu vykonať odchýlky článku 16 v prípade činností spojených s potrebou nepretržitej služby alebo výroby, najmä služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií, sanitky, protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. V zmysle článku 17 ods. 2 smernice odchýlky uvedené o. i. v odseku 3 sa môžu prijať prostredníctvom zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení alebo prostredníctvom kolektívnych zmlúv alebo dohôd medzi sociálnymi partnermi za predpokladu, že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo že vo výnimočných prípadoch, keď nie je z objektívnych dôvodov možné poskytnúť rovnocenný náhradný čas odpočinku, sa dotknutým pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Podľa článku 19 smernice možnosť odchýlky od článku 16 písm. b) uvedenej v článku 17 ods. 3 nemôže viesť k ustanoveniu referenčného obdobia dlhšieho ako šesť mesiacov. Odchýlka,
že referenčné obdobie nie je najviac štyri mesiace, ale až šesť mesiacov bola prijatá do nášho vnútroštátneho poriadku novelou zákona o Hasičskom a záchrannom zbore č. 400/2011 Z.z. v súlade s predmetnými ustanovenia smernice č. 2003/88/ES. Už v dôvodovej správe k predchádzajúcej novele zákona o Hasičskom a záchrannom zbore č. 82/2009 Z. z., ktorou došlo k zmene obdobia, na ktoré sa rozvrhuje nerovnomerný služobný čas z kalendárneho roka na štyri mesiace sa uvádza: Predmetnou zmenou sa novodefinuje pojem „nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas“, ktorý sa navrhuje rozvrhnúť na obdobie štyroch mesiacov oproti súčasnému stavu, ktorý je rozvrhnutý na obdobie celého kalendárneho roka. Rozvrhnutie na štyri mesiace lepšie vystihuje potreby vykonávania služby a zodpovedá aj právu Európskej únie. Dĺžka referenčného obdobia v rozsahu 6 mesiacov je potvrdená aj ustanovením § 85 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z.z. v účinnom znení po novelách (priemerný týždenný služobný čas príslušníka môže prekročiť 48 hodín za obdobie 6 po sebe nasledujúcich mesiacov, ak príslušník s takým rozsahom služobného času súhlasí).
18. Z rozhodnutia SD EÚ C-254/2018 týkajúceho sa organizácie pracovného času a výkladu smernice č. 2003/88/ES vyplýva rovnaký názor, že referenčné obdobie v zmysle smernice nemusí byť pevné, môže byť aj pohyblivé, záleží na vnútroštátnom práve a stanovenie referenčných období neporušuje zásady ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov, pokiaľ je zaistené, že priemerný týždenný pracovný čas v zmysle článku 6 písm. b) smernice neprekročí stanovený limit v po sebe nasledujúcich referenčných obdobiach. Za nesprávny považuje odvolací súd názor súdu prvej inštancie, že sa referenčné obdobia majú aplikovať vždy na kalendárne polroky. Výpočty súdu prvej inštancie podľa bodu 46 odôvodnenia nemôžu byť správne preto, že súd prvej inštancie odignoroval výkon práce žalobcom za obdobie 04/2021 až 06/2021 a obdobie 01/2024 až 02/2024.
19. Rozhodnutie SD EÚ C-303/98 (Simap) sa vzťahuje k smernici Rady 93/104/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času zrušenej smernicou č. 2003/88/ES. Nepopiera názor odvolacieho súdu, že členské štáty majú určitú voľnosť vo voľbe dĺžky referenčného obdobia, len nesmú prekročiť maximálne limity stanovené smernicou, čo vyplýva aj z neoficiálneho prekladu rozhodnutia C-303/98 uskutočneného žalobcom v odvolaní (referenčné obdobie na uplatnenie maximálnej dĺžky ich týždenného pracovného času nesmie presiahnuť 12 mesiacov), naopak, potvrdzuje názor odvolacieho súdu, že referenčné obdobie slúži len na flexibilné vyrovnanie výkyvov v odpracovaných hodinách v určitom vopred vymedzenom období.
20. Nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že „použitie šesť mesačného referenčného obdobia je zásadným pochybením konajúceho súdu, ktoré nemá žiadnu oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky“. Odvolací súd opakuje, že referenčné obdobie, i keď nie pod týmto názvom, bolo transponované do zákona č. 315/2001 Z. z. v § 86 ods. 1, čo potvrdzuje aj súčasné znenie § 85 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. Porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces odvolací súd nezistil.
21. Hlavná argumentácia žalobcu v odvolaní, ktorá má spochybniť rozhodnutie súdu prvej inštancie, sa týka právneho posúdenia veci v otázkach, čo sa má zahrnúť do pracovného času, ktoré dní neprítomnosti v práci sa v zmysle článku 16 písm. b) smernice považujú za neutrálne a či je potrebné kontrolu dodržiavania limitu maximálne prípustného pracovného času podľa článku 6 písm. b) smernice kontrolovať týždenne, mesačne alebo v určitých referenčných obdobiach a aká je primeraná výška odškodnenia v prípade zistenia porušenia práva žalobcu na primeraný odpočinok.
22. Podľa článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. V zmysle článku 144 ods. 1 Ústavy SR a článku 3 ods. 1 Civilného sporového poriadku je súd viazaný medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom a tiež judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Právo Európskej únie má prednosť pred vnútroštátnym právom. Súdy SR sú povinné aplikovať vnútroštátne predpisy v súlade s normami práva Európskej únie a jej výkladom podaným Súdnym dvorom Európskej únie.
23. Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyslovil, že smernica č. 2003/88/ES sa vzťahuje aj na služobný pomer zásahových jednotiek verejnej požiarnej služby. Žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňoval porušením jeho práva na ochranu
zdravia, súkromného a rodinného života tým, že v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ ES dlhodobo pracoval nad ustanovený limit 48 hodín týždenne.
24. Smernica č. 2003/88/ES v článku 2 ods. 1 upravuje, že pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou. Povinnosťou členských štátov podľa článku 6 písm. b) smernice je prijať opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Žalobca tvrdí, že Slovenská republika si túto povinnosť nesplnila, smernicu do zákona o Hasičskom a záchrannom zbore transponovala nesprávne a práve v dôsledku týchto skutočností mu vznikla škoda, ujma na osobnostných právach. Úlohou súdov v prejednávanej veci je ustáliť, či transpozíciou smernice boli naplnené jej ciele, ak nie, aké to má dôsledky vo vzťahu k žalobcovi, či ním požadovaný nárok na odškodnenie je dôvodný.
25. Právomoc civilného súdu SR na prejednanie tohto sporu je daná § 3 ods. 1 C. s. p. (súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány). Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie v dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť medzi súkromnoprávne spory. Skutočnosť, že žalovaným v takomto spore je štát je bez právneho významu. Účastníkom občianskoprávnych vzťahov môže byť aj štát a v takom prípade je podľa § 21 OZ právnickou osobou. Z judikatúry súdneho dvora jednoznačne vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. V tejto súvislosti odvolací súd zhodne so žalobcom poukazuje na bod 59 rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-429/09: „Nakoniec, pokiaľ ide o tretiu podmienku vzniku zodpovednosti štátu z dôvodu porušenia práva Únie, vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby overil, či existuje priama príčinná súvislosť, ako zjavne vyplýva zo spisu predloženého Súdnemu dvoru, medzi uvedeným porušením článku 6 písm. b) smernice 2003/88 a škodou, ktorá vznikla G. Fußovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný.“
26. Procedúra podľa článku 258 Zmluvy o fungovaní EÚ uskutočňovaná Európskou komisiou za účelom donútenia členského štátu EÚ, aby správne, resp. úplne transponoval smernicu EÚ do svojho vnútroštátneho právneho poriadku v súlade s cieľom smernice nevylučuje vyvodzovanie zodpovednosti voči členskému štátu EÚ zo strany vnútroštátneho súdu, ak v dôsledku porušenia tejto povinnosti bolo porušené právo jednotlivca vyplývajúce z ustanovenia smernice s priamym účinkom, teda ak v dôsledku porušenia tohto ustanovenia jednotlivec utrpel ujmu, bola mu spôsobená škoda (nemajetková ujma). Súd členského štátu EÚ totiž nemá kompetenciu zverenú Európskej komisii, resp. SD EÚ prinútiť členský štát EÚ sankciami (pokutami) k legislatívnemu opatreniu - zosúladeniu vnútroštátneho práva s právom EÚ. Úlohou konania pred súdom členského štátu je priznať prípadnú majetkovú satisfakciu jednotlivcovi za ujmu, ktorú utrpel na svojich právach v dôsledku porušenia práva Únie. Len v prípade priznania množstva takýchto odškodnení možno uvažovať o nepriamej sankčnej funkcii peňažných náhrad nemajetkovej ujmy v smere naznačenom žalobcom.
27. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že cieľ článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (t. j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený). Vo všeobecnosti platí, že smernica ako špecifický prameň práva Únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte. Z hľadiska prejednávaného sporu článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín; článok 2 ods. 1 smernice zas definuje pojem pracovný čas, stanovuje aký čas sa má do neho započítavať; žalovaná síce prebrala smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., avšak nesprávne, resp. neúplne.
28. Podľa § 85 ods. 1, 2 zákona č. 315/2001 Z. z. v znení účinnom do 31.10.2024 služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne.
29. Ustanovenie § 86 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z. umožňuje služobný čas príslušníkov rozvrhnúť nerovnomerne na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.
30. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.
31. Z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. v znení účinnom do 31.10.2024 vyplýva, že zákon oddeľuje (a) vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci služobného času a (b) vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť príslušníka Hasičského a záchranného zboru bezprostredne nadväzuje na jeho služobný čas. Na to, aby sa jednalo o služobný čas, musia byť podmienky uvedené v § 85 ods. 1 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore splnené kumulatívne, teda musí sa jednať o časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a zároveň je k dispozícii služobnému úradu. Za výkon štátnej služby sa napr. považuje aj čas čerpania dovolenky v zmysle § 97 ods. 1 písm. a) zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, v tomto čase však hasič nie je k dispozícii služobnému úradu, preto sa tento čas nepovažuje za služobný čas. Z ustanovenia § 92 ods. 1 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore pritom vyplýva, že určená služobná pohotovosť sa nepovažuje za výkon štátnej služby, pretože naň bezprostredne v zmysle predmetného zákonného ustanovenia nadväzuje. Taktiež podľa ustanovenia § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Výsledkom uvedenej úpravy je záver, že čas (neaktívnej) služobnej pohotovosti sa nezapočítaval do služobného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Smernica č. 2003/88/ES v článku 2 ods. 1 a 2 ustanovuje, že pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a (alebo) praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Z uvedeného vyplýva, že čas určenej služobnej pohotovosti príslušníka Hasičského a záchranného zboru má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon č. 315/2001 Z. z. v znení účinnom do 31.10.2024 jednoznačne v rozpore so smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času príslušníka Hasičského a záchranného zboru vyčleňoval čas určenej služobnej pohotovosti. Smernica č. 2003/88/ES pritom neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v smernici. Posudzované ustanovenia § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2 a § 92 ods. 1 boli prakticky v totožnom znení súčasťou zákona č. 315/2001 Z. z. už v pôvodne prijatom znení účinnom od 01.04.2002. Po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie dňa 01.05.2004 došlo k zmene uvedených ustanovení zákonom č. 82/2009 Z. z. s účinnosťou od 01.04.2009, kedy sa v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie štyroch mesiacov (z pôvodného rozvrhnutia na obdobie celého kalendárneho roka) a v ustanovení § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. sa rozčlenil výkon služobnej pohotovosti na služobnú pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na služobný čas (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.). Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 82/2009 Z. z. dôvodom úpravy malo byť zosúladenie s právom Únie. K ďalšej zmene uvedených ustanovení došlo zákonom č. 400/2011 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2012, kedy sa v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov (z dôvodovej správy k zákonu č. 400/2011 Z. z. nevyplýva dôvod tejto zmeny). Z toho vyplýva záver, že žalovaná v rámci preberania smernice č. 2003/88/ES po vstupe do Európskej únie nezohľadnila skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť predstavuje pracovný (služobný) čas pracovníka. Neobstojí preto tvrdenie žalovanej, že nebolo preukázané nesprávne prebratie (transpozícia) smernice 2003/88/ES, resp. že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. v znení účinnom do 31.10.2024 nebolo v rozpore so smernicou 2003/88/ES.
32. Dopad nesprávnej transpozície smernice na právo žalobcu na maximálny 48 hodinový pracovný čas možno posúdiť len takým výpočtom pracovného času, ktorý bude okrem hodín služobnej činnosti zahŕňať aj všetky hodiny služobnej pohotovosti (aktívnej a neaktívnej), avšak so zohľadnením neutrálnych dní v zmysle smernice. Žalobca aj žalovaná predkladali vlastné výpočty, ktoré súd neakceptoval a uskutočnil vlastný prepočet, z ktorého vyšiel záver, že v celom žalovanom období bol limit priemerného týždenného pracovného času prekročený. Súd prvej inštancie vysvetlenie k svojím výpočtom nepodal, preto odvolací súd nevie zaujať stanovisko k týmto prepočtom, či sú správne alebo nesprávne a z tohto dôvodu uskutočnil na základe údajov vyplývajúcich zo súdneho spisu (ID plachty SAP) vlastný prepočet žalobcom odpracovaných hodín v období od 04/2021 do 02/2024, v ktorom spočítal žalobcovi vykazované odpracované hodiny služobnej činnosti a hodiny služobnej pohotovosti a tieto prepočítal na týždne upravené odpočtom neutrálnych dní z kalendárnych týždňov. Vstupné údaje, spôsob výpočtu a výsledok vyplýva z priloženej tabuľky.
Údaje o dochádzke z ID plachty za obdobie 04/2021 do 02/2024
Referenčné Mesiac Odpracované Hodiny Spolu Neutrálne dni Započítateľné Priemerný počet obdobie hodiny (OH) služobnej odpracované podľa dni bez neutrálnych odslúžených hodín mínus pohotovosti hodiny ID plachty dní, premenené za týždeň v neutrálne dni podľa ID plachty +pohotovosť na týždeň 6 mesačnom období 30 04/2021 155,00 61,61 216,61 0 183-4=179 1475,33:25,57=57,69 31 05/2021 127,00 54,60 181,60 2 DOV 179:7=25,57 1. 30 06/2021 133,24 123,36 256,60 1 DOV 31 07/2021 153,00 88,34 241,34 1 DOV 31 08/2021 195,00 89,67 284,67 0 30 09/2021 197,00 97,51 294,51 0 Spolu 183 dní 960,24 515,09 1475,33 4,00 za 6 mesačné obdobie 31 10/2021 142,00 100,35 242,35 0 182-6=176 1324,62:25,14=52,68 30 11/2021 151,30 41,60 192,90 0 176:7=25,14 2. 31 12/2021 131,42 54,00 185,42 1 DOV 31 01/2022 151,00 107,60 258,60 2 DOV 28 02/2022 112,00 94,45 206,45 2 DOV 31 03/2022 146,00 92,90 238,90 1 DOV Spolu 182 dní 833,72 490,90 1324,62 6,00 za 6 mesačné obdobie 30 04/2022 134,30 50,00 184,30 1 DOV 183-4=179 1276,05:25,57=49,90 31 05/2022 192,30 44,10 236,40 0 179:7=25,57 3. 30 06/2022 135,30 75,05 210,35 0 31 07/2022 168,00 71,60 239,60 0 31 08/2022 160,00 65,40 225,40 0 30 09/2022 112,00 68,00 180,00 3 DOV Spolu 183 dní 901,90 374,15 1276,05 4,00 za 6 mesačné obdobie 31 10/2022 181,00 80,00 261,00 0 182-7=175 1323,42:25=52,93 30 11/2022 112,00 58,47 170,47 3 DOV 175:7=25 4. 31 12/2022 121,30 103,60 224,90 2 DOV 31 01/2023 144,00 67,60 211,60 1 DOV 28 02/2023 144,00 77,45 221,45 1 DOV 31 03/2023 177,00 57,00 234,00 0 Spolu 182 dní 879,30 444,12 1323,42 7,00 za 6 mesačné obdobie 30 04/2023 147,00 64,00 211,00 1 DOV 183-9=174 1314,48:24,86=52,87 31 05/2023 160,00 88,00 248,00 0 174:7=24,86 5. 30 06/2023 155,00 91,60 246,60 0 31 07/2023 112,00 56,00 168,00 4 DOV 31 08/2023 128,00 99,60 227,60 2 DOV 30 09/2023 128,00 85,28 213,28 2 DOV Spolu 183 dní 830,00 € 484,48 1314,48 9,00
za 6 mesačné obdobie
31 10/2023 148,00 69,60 217,60 1 DOV 152-3=149 1086,76:21,28=51,06 30 11/2023 139,00 67,41 206,41 1 DOV 149:7=21,28 6. 31 12/2023 144,00 65,60 209,60 1 DOV 31 01/2024 170,15 64,00 234,15 0 29 02/2024 160,00 59,00 219,00 0 0,00 Spolu 152 dní 761,15 € 325,61 1086,76 3,00 za 5 mesačné obdobie
33. Za základ pre svoje výpočty vzal odvolací súd údaje o počte odpracovaných hodín služobnej činnosti a služobnej pohotovosti uvádzané v ID plachtách žalobcu, v ktorých sa uvádzajú aj dni a dôvody neprítomnosti v práci, z ktorých odvolací súd vyabstrahoval neutrálne dni. Od hodín služobnej činnosti pritom odpočítal v rozsahu 17 hodín, resp. 16 hodín každý deň riadnej dovolenky (označený v ID plachte skratkou DOV), pripadajúci na (každý tretí) deň, kedy by mal podľa plánu služieb inak žalobca vykonávať štátnu službu v danom rozsahu hodín, t. j. 17 hodín v roku 2021 a 16 hodín v rokoch 2022 - 2024. V rovnakom rozsahu odpočítal aj dni práceneschopnosti žalobcu (označené skratkou PN, resp. PNK). Započítanie týchto hodín do počtu odpracovaných hodín a zároveň prihliadanie na tieto dni ako na neutrálne dni by totiž predstavovalo dvojnásobné zvýhodnenie žalobcu, pričom smernica č. 2003/88/ ES počíta len so zvýhodnením pracovníka v podobe odpočtu neutrálnych dní v referenčnom období. Odpočet hodín sa samozrejme netýka dní riadnej dovolenky, či práceneschopnosti nepripadajúcich v rámci nerovnomerného rozvrhnutia služobného času na plánované služobné dni výkonu štátnej služby, pretože tieto dni (resp. hodiny na ne pripadajúce) nie sú započítané ani do fondu pracovného času. Preto napr. za máj 2021 činili hodiny služobnej činnosti 127 hodín [161 hodín podľa ID plachty - (2 dni DOV (pripadajúce na 12. a 30.05.2021) x 17 hodín]. K odpracovaným hodinám odvolací súd prirátal hodiny práce nadčas uvedené v ID kartách, ktoré boli odslúžené mimo služobných dní (mimo určenej služobnej pohotovosti), ktoré v mesiaci máj 2021 činili 54,60 hodín. Súčet hodín služobnej činnosti a služobnej pohotovosti v máji 2021 je 181,60.
34. Zo zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, ani zo smernice č. 2003/88/ES nevyplýva požiadavka naplánovať vykonávanie služobných činností hasiča na (celé) referenčné obdobie 6 mesiacov. Referenčné obdobie 6 mesiacov slúži (aspoň by malo slúžiť v zmysle požiadaviek smernice č. 2003/88/ ES) na dorovnávanie (pripočítavanie, resp. odpočítavanie podľa potreby) počtu odpracovaných hodín služobného času vzhľadom na ich reálny (nie plánovaný) vývin v jednotlivých mesiacoch tak, aby ku koncu tohto referenčného obdobia nedošlo k prekročeniu služobného času pripadajúceho v priemere na jednotlivé týždne tohto referenčného obdobia nad maximálny limit stanovený článkom 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES.
35. Zákon č. 315/2001 Z. z. neurčuje, kedy začína a kedy končí šesť mesačné obdobie, v rámci ktorého by mal zamestnávateľ žalobcovi či iným príslušníkom Hasičského a záchranného zboru podľa § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. rozvrhovať služby tak, aby týždenný 48 hodinový pracovný čas bol dodržaný. Žalobca ohraničil rozhodné obdobie, v ktorom podľa jeho tvrdenia malo dôjsť k prekročeniu maximálneho limitu týždenného pracovného času na apríl 2021 až február 2024. Pre účely aspoň orientačnej kontroly počtu odpracovaných hodín žalobcom v žalovanom období rozdelil odvolací súd rozhodné obdobie na šesťmesačné cykly počínajúc mesiacom apríl a končiac mesiacom september a opäť začínajúc mesiacom október a končiac mesiacom marec príslušného roka, pretože referenčným obdobím nie je ani žalované obdobie cca 3 rokov, ani obdobie kalendárneho roka, resp. jeho pomernej časti spadajúcej do žalovaného obdobia. Do rozhodného obdobia vymedzeného žalobcom tak spadá päť celých šesťmesačných období počnúc aprílom 2021 a končiac septembrom 2023 a jedno neúplné, len päťmesačné obdobie od októbra 2023 do februára 2024.
36. Z plánu služieb žalobcu za rozhodné obdobie (ID plachta) odvolací súd zistil, akú činnosť žalobca v ten ktorý deň vykonával, kedy mal dovolenku, kedy bol práceneschopný. Iné dni v zmysle článku 16 písm. b) smernice sa za neutrálne nepovažujú. Za výkon práce v zmysle článku 2 ods. 1 smernice sa považuje aj účasť na školeniach absolvovaných žalobcom v zariadení určenom zamestnávateľom. Pre účely výpočtu priemerného pracovného času žalobcu v tejto veci vzhľadom na to, že zákon o Hasičskom a záchrannom zbore ani smernica č. 2003/88/ES neurčujú počiatok a koniec referenčných období,
zisťoval odvolací súd, či bol dodržaný maximálny týždenný pracovný čas v žalovanom období tak, že tento rozdelil na šesťmesačné obdobia a zohľadnil neutrálne dni podľa článku 16 písm. b) smernice a ako výkon práce žalobcovi započítal len tie položky, ktoré sa do pracovného času započítavajú. Za prvé šesťmesačné obdobie od 04/2021 do 09/2021 je potrebné odpočítať 4 neutrálne dni, za druhé šesťmesačné obdobie od 10/2021 do 03/2022 - 6 neutrálnych dní, za tretie šesťmesačné obdobie od 04/2022 do 09/2022 - 4 neutrálne dni, za štvrté šesťmesačné obdobie od 10/2022 do 03/2023 - 7 neutrálnych dní, za piate šesťmesačné obdobie od 04/2023 do 09/2023 - 9 neutrálnych dní a za posledné šieste päťmesačné obdobie od 10/2023 do 02/2024 - 3 neutrálne dni. Odvolací súd vychádzajúc z ID plachiet spočítal vykazované hodiny služobnej činnosti (po vyššie uvedenej korekcii spočívajúcej v odpočítaní počtu hodín riadnej dovolenky, resp. práceneschopnosti pripadajúcich na služobné dni žalobcu), hodiny služobnej pohotovosti, ktoré spolu dávajú odpracované hodiny v mesiaci a tieto vydelil počtom týždňov pripadajúcich na príslušné šesťmesačné obdobie po zohľadnení neutrálnych dní. Prvé šesťmesačné obdobie po zohľadnení neutrálnych dní a teda prepočte relevantných dní pripadajúcich na dané obdobie na týždne tvorí 25,57 týždňov. K tomuto výsledku dospel odvolací súd takto: Do prvého šesťmesačného obdobia od apríla 2021 do septembra 2021 spadá 183 kalendárnych dní, od ktorých je potrebné odpočítať 4 neutrálne dni a výsledok je 179 dní : 7 = 25,57 týždňov. Rovnakým spôsobom prepočítal odvolací súd započítateľné dni na týždne aj v ďalších šesťmesačných obdobiach. Následne súčet odpracovaných hodín za príslušné šesťmesačné obdobie, resp. posledné päťmesačné obdobie bol vydelený počtom týždňov pripadajúcich na príslušné šesťmesačné, resp. posledné päťmesačné obdobie a výsledok je počet hodín pripadajúcich na jeden týždeň. Na prvé šesťmesačné obdobie pripadá 57,69 hodín, na druhé 52,68 hodín, na tretie 49,90 hodín, na štvrté 52,93 hodín, na piate 52,87 hodín a posledné šieste neúplné päťmesačné obdobie 51,06 odpracovaných hodín. Podľa výpočtov odvolacieho súdu tak žalobca odpracoval viac ako 48 hodín týždenne v každom šesťmesačnom období.
37. Z prehľadu výpočtov priemerného počtu odpracovaných hodín za týždeň uskutočneného okresným aj odvolacím súdom je evidentné, že spôsobom rozvrhnutia služobného času a pohotovostných služieb u žalobcu opakovane dochádzalo k prekročeniu maximálne prípustného týždenného pracovného času podľa smernice č. 2003/88/ES vo všetkých šesťmesačných obdobiach. Vo vykazovanom období od apríla 2021 do februára 2024 odpracoval žalobca 2 634,35 hodín určenej služobnej pohotovosti, ktorá priamo nadväzovala na výkon 17/16-hodinovej služobnej činnosti, žiadna z nich ale do počtu odpracovaných hodín započítaná nebola, preto sa môže javiť vychádzajúc iba z údajov zamestnávateľa o počte odpracovaných hodín, že limit týždenného pracovného času podľa smernice prekročený nebol v žiadnom referenčnom období.
38. Zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že žalobca vo všetkých referenčných
obdobiach spadajúcich do žalovaného obdobia pracoval priemerne viac ako 48 hodín týždenne (a teda súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 veta prvá zákona č. 315/2001 Z. z.) preukázaný bol. Žalobca nielenže pracoval nad maximálne prípustný rozsah týždenného pracovného času, ale v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES v spojení s článkom 2 ods. 1 smernice č. 2003/88/ES mu odpracované hodiny určenej služobnej pohotovosti v počte 2 634,35 neboli započítané do odpracovaného času. Spôsob plánovania zmenových služieb a pohotovosti na pracovisku mal opakovane za následok prekročenie maximálne prípustného rozsahu týždenného pracovného času podľa smernice č. 2003/88/ES. Z oddeleného vykazovania počtu odpracovaných hodín služobnej činnosti a pohotovosti na pracovisku v ID plachtách žalobcu je preukázané, že hodiny strávené na pracovisku počas určenej pracovnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. v znení účinnom do 31.10.2024 sa do služobného času nezapočítavali. Umožňovalo to znenie § 92 ods. 1 s textom: služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.
39. Smernica č. 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity štáty určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Ani právny poriadok Slovenskej republiky nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva Únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje ani zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ujma žalobcu má najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka).
40. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 40.1 Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ( § 13 ods. 2 OZ).
41. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy sumou 8 000,- € (bez vysvetlenia, prečo práve takúto sumu považuje za primerané odškodnenie) si uplatňoval žalobca za prekročenie maximálneho limitu týždenného pracovného času určeného článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vykazovanom období apríl 2021 až február 2024. Odvolací súd vzhľadom na zistenie, že právo žalobcu podľa článku 6 písm. b) smernice na maximálne 48 hodinový pracovný čas bolo porušené je toho názoru, že žaloba je dôvodná čo do základu, nakoľko dochádzalo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na odpočinok garantovaného smernicou č. 2003/88/ES, dlhodobo a permanentne vo všetkých šiestich referenčných obdobiach.
42. Podmienky na priznanie nároku na náhradu škody (porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát, porušenie práva únie je dostatočne závažné, medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť) boli splnené. V konaní bolo preukázané, že v dôsledku porušenia únijného práva musel žalobca odpracovať reálne viac než 48 hodín týždenne v priemere a to na úkor svojho času na oddych a bezpečnosť pri práci. Ak je cieľom smernice č. 2003/88/ES chrániť bezpečnosť a zdravie zamestnanca určením maximálnej doby týždenného pracovného času, denného odpočinku, týždenného odpočinku, ročnej dovolenky a prestávok v práci, nebolo potrebné zisťovať, aký dopad má prekročenie maximálneho týždenného pracovného času na žalobcu či príslušníkov jeho rodiny, postačujúce je, že právo na denný a týždenný odpočinok po ťažkej a zodpovednej práci nebolo zachované.
43. Žalovaná v sporoch ako tento popiera vplyv prekročenia maximálneho prípustného týždenného
pracovného času 48 hodín týždenne na osobnostné práva žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru bagatelizujúc skrátenie času odpočinku, ktorý má slúžiť na regeneráciu telesných a psychických síl, naproti tomu v dôvodovej správe k novele zákona o Hasičskom a záchrannom zbore uskutočnenej zákonom č. 179/2025 Z. z. v časti Doložka vybraných vplyvov uvádza, že návrh zákona, ktorým sa v § 85 ods. 3 ustanovuje, že priemerný týždenný služobný čas príslušníka, vrátane štátnej služby nadčas a služobnej pohotovosti v mieste výkonu štátnej služby nesmie prekročiť 48 hodín, ak ods. 4 neustanovuje inak uznáva, že „návrh zákona bude mať pravdepodobne pozitívny vplyv na manželstvo, rodičovstvo a rodinu, pretože môže, v niektorých prípadoch, priniesť zvýšenie voľného času, ktorý bude môcť príslušník stráviť so svojou rodinou. Ak využije možnosť upravenú § 85a, naopak, je možné, ale nemusí tak tomu byť, že sa mu voľný čas v týždni skráti. Návrh ráta aj s nárastom disponibilných zdrojov z dôvodu zvýšenia náhrady za služobnú pohotovosť. Tieto vplyvy považujeme za marginálne, keďže návrh nie je primárne zameraný na riešenie sociálnej otázky a nezameriava sa ani na situáciu v rodine, manželstve, či na otázky rodičovstva, hoci môže okrajovo ovplyvniť aj tieto sféry života.“. Za osobu, ktorú je možné kontaktovať v súvislosti s posúdením vybraných vplyvov je označené Ministerstvo vnútra SR, ktoré v tomto spore koná za žalovanú Slovenskú republiku. Žalobca odôvodňoval vznik nároku na nemajetkovú ujmu práve vplyvom prekročenia maximálneho týždenného pracovného času na svoju osobnosť a rodinu, hoci tieto dôvody nie sú pre uznanie dôvodnosti nároku rozhodujúce, keď podľa rozhodnutia SD EÚ vo veci Günter Fuß už len samotná strata odpočinku je sama o sebe bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody vzniknutej porušením článku 6 písm. b) smernice a to bez toho, aby k tomuto následku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných právach žalobcu z hľadiska vnútroštátneho práva. Uplatnený nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy bol posúdený podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka analogicky z dôvodu neexistujúcej právnej úpravy dopadajúcej na tento konkrétny prípad, preto nebolo potrebné preukazovať podmienky na priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy ustanovené v § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka (žaloba na upustenie od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, odstránenie následkov týchto zásahov, poskytnutie primeraného zadosťučinenia inou formou, zníženie dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti).
44. Súdny dvor Európskej únie vo veci Günter Fuß C-429/09 odmietol názor, že je povinnosťou zamestnanca (hasiča), u ktorého opakovane dochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času, upozorniť svojho zamestnávateľa na túto skutočnosť s odôvodnením, že vyžadovanie splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požadovali od svojho zamestnávateľa skončenie porušovania práva únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia by malo za následok, že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať o dodržiavanie noriem únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa vo verejnom sektore systematicky prenášaná na jednotlivca, čím by sa týmto orgánom umožnilo, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňatí z ich dodržiavania. Vyžadovanie tejto podmienky by znamenalo spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku Európskej únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie bez toho, aby ju mohli preniesť na jednotlivcov.
45. Odvolací súd po zistení, že základ nároku je daný, zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a
žalobe vyhovel v celom rozsahu. Za významné považuje odvolací súd dlhodobé pravidelné porušovanie článku 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES. Peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy za prekročenie limitu maximálneho týždenného pracovného času vo všetkých šiestich referenčných obdobiach priznal sumou akú požadoval žalobca považujúc sumu 1 500,- € priznanú súdom prvej inštancie za neprimeranú vzhľadom na viac rokov trvajúci permanentný zásah do práva žalobcu na primeraný odpočinok po fyzicky a psychicky namáhavej práci. Odvolacím súdom priznaná suma nemajetkovej ujmy je v súlade s jeho rozhodovacou praxou (vo veci sp. zn. 17Co/86/2025 bola priznaná suma 7 871,87 €, vo veci sp. zn. 17Co/55/2025 suma 6 535,98 €, vo veci sp. zn. 13Co/137/2024 suma 7 697,36 €, vo veci sp. zn. 17Co/70/2025 suma 7 839,30 €, vo veci sp. zn. 14Co/9/2025 suma 5 577,36 €, vo veci sp. zn. 15Co/130/2023 suma 6 233,52 €)
46. Podľa § 396 ods. 2 C. s. p. rozhodol odvolací súd o trovách celého konania v súlade so zásadou úspechu v konaní (§ 255 ods. 1 C. s. p.). Žalovaná ako neúspešná strana v spore je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu. Z dôvodu vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov konania do povinnosti ich náhrady (viď napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C. s. p.).
47. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis (§ 127 ods. 1 C. s. p.).
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 C. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C .s p.)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)
Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C. s. p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.).
Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 C. s. p., resp. dovolanie má vady podľa § 429 C. s. p. napriek riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 C. s. p. v odvolacom konaní, resp. napriek výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) C. s. p. v spojení s § 436 ods. 1 C. s. p.).