Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_8Co-97-2024.pdf
PDF · 96.93 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/97/2024
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a členov senátu Mgr. Zuzany Hartelovej a Mgr. Kataríny Radičovej, v právnom spore žalobcu: Mesto Liptovský Mikuláš, so sídlom Štúrova 1989/41, Liptovský Mikuláš, IČO: 00 315 524, zastúpeného JUDr. PaedDr. Róbertom Monsbergerom Kozákom, advokátom, so sídlom Štúrova 17, Liptovský Mikuláš, proti žalovaným: 1/ A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXXX/X, D. E., 2/ E. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXXX/X, D. E., žalovaní zastúpení JUDr. Dušanom Jančim, advokátom, so sídlom Garbiarska 695, Liptovský Mikuláš, o vypratanie bytu, o odvolaní žalobcu a žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 11C/25/2023-227 zo dňa 9. apríla 2024, takto
r o z h o d o l :
Odvolacie konanie o odvolaní žalobcu zastavuje.
Rozsudok okresného súdu vo výroku II. mení tak, že žalovaným 1/ a 2/ priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Žalovaným 1/ a 2/ priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom č. k. 11C/25/2023-227 zo dňa 09.04.2024 (ďalej súd prvej inštancie) žalobu zamietol (výrok I.) a žalovaným náhradu trov konania nepriznal (výrok II.).
2. Súd prvej inštancie v rozhodnutí poukázal na to, že sa žalobca ako vlastník bytu podanou žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovaným vypratať byt č. XX, nachádzajúci sa na X. poschodí vo vchode č. X, bytového domu so súpisným č. XXXX, ktorý je postavený na parcele registra KN-C č. 2941/94 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 463 m2 a zapísaný na LV č. XXXX pre katastrálne územie D. E., obec D. E., okres D. E.. Právo nájmu k predmetnému bytu malo vzniknúť na základe Zmluvy o nájme bytu č. 9/2022/BaNP, uzatvorenej medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovanými 1/ a 2/ ako spoločnými nájomcami dňa 03.02.2022, a to podľa čl. III bod 3.1 zmluvy na dobu určitú do 28.02.2023. Žalobca so žalovanými žiadnu novú zmluvu o nájme bytu neuzavrel, žalovaní predmetný byt nevypratali a žalobcovi ho neodovzdali a bez platnej nájomnej zmluvy tento byt stále užívajú, hoci žalobca výzvou označenou ako Upovedomenie o skončení nájmu bytu a o povinnosti byt vypratať a odovzdať č. BaNP/2023/5415/Zko zo dňa 28. 02. 2023 upozornil žalovaných o skončení nájmu bytu a povinnosti žalovaných byt vypratať a žalobcovi ho odovzdať.
3. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 126 a § 710 Občianskeho zákonníka a § 12 ods. 4 zákona č. 443/2010 Z. z. o dotáciách na rozvoj bývania a o sociálnom bývaní.
4. Súd prvej inštancie konštatoval, že ochrana vlastníckeho práva žalobcu stojí v danom spore proti právu žalovaných na obydlie, ktoré predstavuje jednu zo základných sociálnych istôt. Oproti tomuto právu žalovaných však stoja aj ich povinnosti vyplývajúce z užívania predmetného bytu. V tomto spore bolo podľa súdu prvej inštancie rozhodujúce ustáliť, či zo strany žalovaných dochádzalo k takému konaniu, ktoré oprávňovalo žalobcu odoprieť žalovaným právo na opätovné uzatvorenie nájomnej zmluvy dohodnuté v článku III. bod 3.7 nájomnej zmluvy. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že problémovým je spolunažívanie žalovaných a rodín žijúcich v dvoch bytoch, ktorých od bytu užívaného žalovanými oddeľuje spoločná stena. Svedkovia F. F., G. F. H. a A. F. vypovedali o hluku, kriku, hádkach a štekaní psa, pričom z ich výpovedí vyplynulo, že ich vzťah so žalovanými je značne narušený. V konaní však nebolo preukázané sústavné rušenie pokojného bývania žalovanými. So životom v bytových domoch je neodmysliteľne spojená aj potreba znášania primeraného a občasného hluku zo susediacich bytov, pokiaľ vlastník bytového domu umožňuje chov psov v bytoch, aj občasný štekot. Pokiaľ je úroveň hluku z určitého bytu neznesiteľná tak, ako o tom vypovedali svedkovia žijúci v susedných bytoch, v dnešnej dobe je pomerne jednoduché zabezpečiť dôkazy o tom, že spôsob života žalovaných nad mieru primeranú pomerom narúša pokojné bývanie ostatných nájomníkov. Takýto dôkaz, okrem anonymných podaní „obyvateľov bytového domu“, v konaní predložený nebol. V konaní tak nebolo preukázané, že spôsob života žalovaných v nájomnom byte ruší pokojné bývanie susedov takým intenzívnym spôsobom, že by súd musel žalovaným odoprieť ústavné právo na obydlie.
5. Zároveň mal súd prvej inštancie za to, že ak žalobca uzatvoril so žalovanými nájomnú zmluvu spolu s právom na opätovné uzatvorenie zmluvy, bol v prípade neuzatvorenia novej nájomnej zmluvy povinný náležite skutkovo vymedziť dôvod, pre ktorý žalovaným odoprel toto právo. V predmetnom spore žalobca len poukázal na príslušné zákonné ustanovenie § 711 ods. 1 písm. c) Občianskeho zákonníka a vo vzťahu ku skutkovému dôvodu výpovede sa odvolal iba na anonymné, resp. jednu adresnú sťažnosť v súvislosti so spôsobom užívania nájomného bytu. Aj keď v danom prípade nejde o výpoveď nájomnej zmluvy, zmluvné strany sa dohodli na použití zákonných výpovedných dôvodov v prípade odopretia práva na opätovné uzatvorenie zmluvy, a preto muselo byť v stanovisku zo dňa 13.03.2023 skutkové vymedzenie dôvodu neuzatvorenia zmluvy konkretizované uvedením skutočností, v ktorých žalobca vidí realizáciu zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa nájomný vzťah končí.
6. Vzhľadom na vyššie uvedené, kedy v konaní nebol preukázaný zánik práva žalovaných na uzatvorenie novej nájomnej zmluvy, súd prvej inštancie žalobu zamietol.
7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 257 CSP tak, že žalovaným ako úspešnej strane ich náhradu nepriznal. Dôvody hodné osobitného zreteľa súd prvej inštancie vzhliadol predovšetkým v tom, že žalovaní svojou nečinnosťou zapríčinili podanie tejto žaloby, keď nepreukázali minimálne snahu o vyriešenie susedských sporov, ktoré trvajú prakticky od roku 2016 a ktoré sú jediným dôvodom, pre ktorý sa žalobca rozhodol neuzatvoriť novú nájomnú zmluvu. Od žalobcu pritom podľa súdu nemožno spravodlivo požadovať, aby susedské spory preveroval, resp. rozhodoval a vychádzal tak len z podaní obyvateľov bytového domu, ktoré mali nepochybne základ v správaní sa žalovaných. Žalobca bol podľa súdu prvej inštancie ako vlastník bytu takpovediac „zatiahnutý“ do susedského sporu a preto nepovažoval za spravodlivé, aby znášal náhradu trov tohto konania.
8. Proti tomuto rozsudku podal žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. e) a f) odvolanie, ktorým sa domáhal jeho zmeny spočívajúcej vo vyhovení žalobe, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalobca mal za to, že vypočutí svedkovia preukázali, že zo strany žalovaných ide o sústavné narušovanie pokojného bývania. Požiadavka súdu, aby si svedkovia zabezpečili dôkazy o neadekvátnom správaní sa žalovaných, je podľa žalobcu nespravodlivá. Ďalej poukázal na to, že v konaní navrhoval vypočuť ako svedka i G. I. - suseda žalovaných, ktorý výsluch súd odmietol vykonať bez toho, aby na taký postup existoval zákonný dôvod. Zároveň žalobca považoval za irelevantné, že v konaní nebol preukázaný zánik práva žalovaných na uzatvorenie novej nájomnej zmluvy, a to s poukazom na § 676 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Okrem uvedeného náležité vymedzenie dôvodu, pre ktorý odoprel žalovaným uzatvorenie novej nájomnej zmluvy, nemá podľa neho oporu v žiadnom právnom predpise. V tomto prípade nejde o ukončenie nájomného vzťahu výpoveďou v zmysle § 711 Občianskeho zákonníka, ale o ukončenie nájmu podľa
§ 710 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ predpokladom skončenia nájmu bytu je uplynutie doby nájmu, čo má za následok, že nájomný vzťah neexistuje, takémuto vzťahu nemôže súd poskytnúť súdnu ochranu.
9. Proti rozsudku, čo do výroku o náhrade trov konania, podali odvolanie aj žalovaní z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Žalovaní nesúhlasili s dôvodmi, pre ktoré im súd prvej inštancie náhradu trov konania nepriznal, kedy argumenty súdu považovali za nesprávne, nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní a v rozpore s argumentáciou súdu prvej inštancie týkajúcou sa merita veci. Súd prvej inštancie totiž žalobu zamietol, a to s odôvodnením, že nebol preukázaný zánik práva žalovaných na uzatvorenie novej nájomnej zmluvy z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že by žalovaní rušili domový poriadok alebo spolunažívanie so susedmi v takej miere, aby bol naplnený zmluvný dôvod na neuzatvorenie novej nájomnej zmluvy. Naproti tomu vo svojom odôvodnení nepriznania náhrady trov dáva súd tento spor za vinu žalovaným a žalobcu stavia do polohy akoby „dotlačeného“ do uvedenej žaloby. Naopak, je to práve žalobca, ktorý si mal dôsledne vyhodnotiť svoj postup a odôvodnenosť svojho právneho názoru nepredĺžiť nájom žalovaných uzatvorením novej nájomnej zmluvy, na ktorú však mali právo. O to viac, ak je žalobca orgánom verejnej správy, ktorý vlastní desiatky bytov na území mesta a dennodenne prichádza do styku s otázkami ohľadom nájomných vzťahov. V prípade žalobcu tak ide o subjekt, ktorý je plne spôsobilý posúdiť otázku prípadného práva na novú nájomnú zmluvu a to s poukazom na jeho rozsiahlu činnosť v oblasti prenájmu nehnuteľností, verejnoprávny charakter, ako aj skutočnosť, že disponuje vlastným právnym odborom vo svojej organizačnej štruktúre a dokonca je aj právne zastúpený vo vzťahu k podaniu žaloby a následnému konaniu. Takýto subjekt tak mohol a mal predvídať výsledok konania, pričom len jeho vlastným pričinením došlo v priebehu konania k rozsiahlemu dokazovaniu a aj nutnosti právneho zastúpenia, a teda vzniku nákladov na strane žalovaných, ktorí ako laici nedokážu hájiť svoje práva v takej miere, aby obstáli proti oveľa skúsenejšiemu subjektu. Je tak jasné, že žalovanými vynaložené trovy právneho zastúpenia boli vynaložené účelne a len z dôvodu na strane žalobcu. Ďalej poukázali na ust. § 257 CSP, kedy ide o výnimočný postup súdu, ktorý musí byť náležite odôvodnený a musí ísť o výnimočný prípad za súčasnej existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa. Ani jeden z dôvodov uvedených súdom prvej inštancie nepredstavuje takýto dôvod a v kontexte pomeru strán sporu z hľadiska ich majetkových pomerov, zárobkových možností, ale aj odbornosti a skúseností v danej problematike, rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania je nesprávne a nespravodlivé.
10. Žalovaní 1/ a 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhli rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. ako vecne správny potvrdiť a vo výroku II. s poukazom na nimi podané odvolanie zmeniť a priznať im náhradu trov prvostupňového konania v rozsahu 100 %. Zároveň žiadali priznať i náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
11. Po predložení veci odvolaciemu súdu, žalobca podaním doručeným do elektronickej schránky odvolacieho súdu dňa 18.06.2026 zobral odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu späť.
12. Podľa § 369 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova.
13. Podľa § 369 ods. 3 CSP, ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví.
14. Vzhľadom na to, že žalobca zobral svoje odvolanie v celom rozsahu späť, a to predtým, ako bolo o ňom rozhodnuté, Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP) v súlade s ust. § 369 ods. 3 CSP odvolacie konanie bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) zastavil.
15. Predmetom odvolacieho konania tak zostalo preskúmanie odvolania žalovaných proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie o náhrade trov konania.
16. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou konania (§ 362, § 359 CSP), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 355 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní, prihliadajúc zároveň na vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 380, § 379 CSP) a tento podľa § 388 CSP vo výroku o náhrade trov konania zmenil, vyhodnotiac odvolanie žalovaných ako dôvodné.
17. V prejednávanom spore súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovaným vypratať byt č. XX, nachádzajúci sa na X. poschodí vo vchode č. X, bytového domu so súpisným č. XXXX, zapísaný na LV č. XXXX, k. ú. D. E.. O náhrade trov konania rozhodol aplikujúc § 257 CSP, kedy žalovaným náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že žalovaní svojou nečinnosťou zapríčinili podanie žaloby. S uvedeným rozhodnutím sa odvolací súd nestotožnil.
18. Inštitút trov konania je bezprostredne spojený s nákladmi vedenia súdneho sporu, pokiaľ ide o strany, ich zástupcov a iné osoby zúčastnené na konaní. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnej strane náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním (ako celkom) musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom.
19. Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
20. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
21. Pokiaľ ide o náhradu trov konania, civilnoprávne sporové konanie je ovládané jednak zásadou zodpovednosti za výsledok, podľa ktorej strana, ktorá mala v sporovom konaní plný úspech, má právo na náhradu všetkých trov vynaložených na účelné uplatnenie alebo bránenie svojho práva (§ 255 CSP), jednak zodpovednosťou za zavinenie zastavenia konania, podľa ktorej strana, ktorá zavinila zastavenie konania, je povinná nahradiť trovy konania protistrane (§ 256 CSP). Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok a od zásady zodpovednosti za zavinenie, kedy súd pre existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa neprizná náhradu trov konania. Uvedené ustanovenie je zamerané, resp. plní úlohu na odstránenie tvrdosti pri náhrade trov konania, ak by sa pri tejto náhrade plne presadili vyššie uvedené zásady. Aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy v prípade, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o výnimočný prípad, pričom výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci alebo v okolnostiach na strane strán konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní.
22. V danom prípade súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že nebolo preukázané, že spôsob života žalovaných v nájomnom byte ruší pokojné bývanie susedov takým intenzívnym spôsobom, že by súd musel žalovaným odoprieť ústavné právo na obydlie, teda nebolo preukázané porušenie povinností žalovaných, ktoré by zakladalo uplatnenie niektorého z výpovedných dôvodov podľa § 711 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zároveň mal za to, že žalobca v stanovisku zo dňa 13.03.2023 náležite skutkovo nevymedzil dôvod, pre ktorý žalovaným odoprel právo uzatvoriť novú nájomnú zmluvu. Možno preto uzavrieť, že k zamietnutiu žaloby nedošlo pre správanie žalovaných, ale výlučne z dôvodov na strane žalobcu. Pokiaľ teda súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania uviedol, že žalovaní mali svojou nečinnosťou zapríčiniť podanie žaloby, keď nepreukázali minimálne snahu o vyriešenie susedských sporov, uvedené je v priamom rozpore s dôvodmi, pre ktoré žalobu zamietol. Súd prvej inštancie zrejme opomenul postoj žalobcu v konaní, ktorý neuzatvorenie nájomnej zmluvy
neodôvodňoval len problémovými susedskými vzťahmi, ale celkovým porušovaním pravidiel žalovaných v bytovom dome. Nepriznanie nároku na náhradu trov konania tak nemožno založiť na hypotéze, že ak by sa žalovaní pokúsili o vyriešenie susedských vzťahov, nájomná zmluva by uzavretá bola, resp. že by žalobca žalobu nepodal. Žalobca pritom sám v konaní v súvislosti s náhradou trov konania netvrdil žiadny dôvod, pre ktorý by žalovaným v prípade úspech trovy konania priznané byť nemali a takýto dôvod z obsahu súdneho spisu nezistil ani odvolací súd. Je nutné si uvedomiť aj to, že v danom prípade stáli proti sebe žalobca – orgán verejnej správy, prenajímajúci sociálne byty a žalovaní – fyzické osoby, odkázané na nájom sociálnych bytov, nepriznanie náhrady trov konania žalovaným sa tak odvolaciemu súdu (vzhľadom na okolnosti daného prípadu a ich úspech v konaní) javí aj ako neprimerané tvrdé.
23. Vzhľadom na uvedené, kedy odvolací súd v prejednávanej veci nevzhliadol žiadne dôvody osobitného zreteľa, pre ktoré by nebolo možné žalovaným náhradu trov konania priznať, rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania podľa § 388 CSP zmenil a žalovaným ako plne úspešnej strane sporu priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie vo výške 100 %.
24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP a § 256 ods. 1 CSP, teda jednak podľa zásady úspechu a jednak podľa zásady zavinenia. Úspešnou stranou v odvolacom konaní boli žalovaní, a to jednak v časti, v ktorej žalobca zobral svoje odvolanie späť, keďže späťvzatím odvolania zavinil zastavenie konania, ako aj v časti, v ktorej odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie. Vzhľadom na uvedené odvolací súd priznal žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).
25. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods. 1 C. s. p.)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 C. s. p.)