Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

SK-4Cb/10/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kotoru a sudcov JUDr. Júliusa Tótha a JUDr. Moniky Šabľovej, v spore žalobcu: Contax Trade s.r.o., sídlo: Stročín 123, 089 01 Stročín, IČO: 46 054 740, právne zastúpený: JUDr. Ing. Adrián Cupák, advokát, sídlo: Dr. Goldbergera 249/1, 089 01 Svidník, IČO: 40 803 350, proti žalovanému: HK LOAN Sp. z.o.o., so sídlom Adama Mickiewicza 18/6, 400 92 Katowice, Poľská republika, IČO: 9542745296, právne zastúpený: JUDr. Jozef Bujdoš, advokát, sídlo: Hlinky 262/6, 091 01 Stropkov, IČO: 42 088 461, o zaplatenie 13.236,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti výroku I. a III. rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. -205 zo dňa 10. marca 2025 v spojení s opravným uznesením č. k. -210 zo dňa 10. marca 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. -205 zo dňa 10. marca 2025 v spojení s opravným uznesením č. k. -210 zo dňa 10. marca 2025 v napadnutom výroku I. a III.

II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením zo dňa 10.03.2025 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 12.516,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 12.516,- Eur od 20.05.2023 do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.) a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 89,2 % (výrok III.).

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 12.516,- Eur spolu s príslušenstvom ako doplatok kúpnej ceny za dodanie tovaru a služby spojené s predajom tovaru. Žalobca nadobudol predmetnú pohľadávku na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky od postupcu, spoločnosti Contax Sk, s.r.o. zo dňa 08.12.2022. Predmetom postúpenia bola faktúra číslo 2018120006 zo dňa 11.12.2018 vo výške 4.865,50 Eur, faktúra číslo 2018120007 zo dňa 13.12.2018 vo výške 4.891,40 Eur, faktúra číslo 2018120008 zo dňa 14.12.2018 vo výške 4.958,- Eur a faktúra číslo 2018120009 zo dňa 14.12.2018 vo výške 720,- Eur. Žalovaný uhradil časť faktúry číslo 2018120006 vo výške 2.198,40 Eur a preto neuhradená čiastka z predmetnej faktúry predstavuje sumu 2.666,60 Eur.

3. Súd prvej inštancie v bodoch 3. až 6. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol listinné dôkazy predložené stranami sporu a zároveň zhrnul vyjadrenia strán sporu produkované v konaní na súde prvej inštancie.

4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav: Žalovaný si od právneho predchodcu žalobcu objednal potravinársku pšenicu na základe objednávky potvrdenej emailom zo dňa 13.11.2018 v objeme 10.000 ton za dojednanú cenu 175,- Eur/tonu pšenice (č.l. 49). Za dodanie tovaru právny predchodca vystavil žalovanému faktúry, vrátane faktúr uplatnených v tomto konaní: - faktúra číslo 2018120006 zo dňa 11.12.2018 vo výške 4.865,50 Eur, pričom žalovaný uhradil časť faktúry číslo 2018120006 vo výške 2.198,40 Eur a preto neuhradená čiastka z predmetnej faktúry predstavuje sumu 2.666,60 Eur (č.l. 71), - faktúra číslo 2018120007 zo dňa 13.12.2018 vo výške 4.891,40 Eur (č.l. 72), - faktúra číslo 2018120008 zo dňa 14.12.2018 vo výške 4.958,- Eur (č.l. 73) a - faktúra číslo 2018120009 zo dňa 14.12.2018 vo výške 720,- Eur (č.l. 74). Žalovaný uhradil právnemu predchodcovi žalobcu dňa 21.12.2018 sumu 4.290,50 Eur ako doplatok faktúry 2018120003 a úhradu faktúry za služby vo výške 720,- Eur (č.l. 139). Žalovaný uhradil právnemu predchodcovi žalobcu dňa 25.01.2019 sumu 8.900,- Eur na faktúru číslo 2018120004 zo dňa 07.12.2018 a faktúru číslo 2018120005 zo dňa 10.12.2018 (č.l. 69-70). Žalovaný uhradil dňa 05.10.2020 žalobcovi sumu 3.640,- Eur za 26 ton pšenice ako pôžičku. Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 08.12.2022 právny predchodca žalobcu postúpil pohľadávky uplatnené v tomto konaní na žalobcu. Žalovaný uplatnenú pohľadávku nad sumu 720,- Eur žalobcovi do dnešného dňa neuhradil.

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ustanovení : , , , a , , a , , a a nariadenia vlády č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia : .

6. Súd prvej inštancie v rámci právneho posúdenia uviedol, že medzi stranami konania nebolo sporné, že si žalovaný objednal u právneho predchodcu žalobcu potravinársku pšenicu. Rovnako nebolo sporné, že právny predchodca dodával žalovanému objednaný tovar a žalovaný mu uhrádzal vystavené faktúry. Sporným bolo, či došlo k úhrade faktúr uplatnených v tomto konaní. Vzťah medzi sporovými stranami súd posudzoval ako obchodnoprávny a aplikoval na neho príslušné ust. a to s poukazom na skutočnosť, že pôvodný vzťah právneho predchodcu žalobcu a žalovaného spadá pod charakteristiku relatívnych obchodnoprávnych vzťahov podľa ust. 261 ods. 1 a preto aj vzťah medzi sporovými stranami po postúpení má obchodnoprávny charakter.

7. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalovaný neuhradil žalobcovi ani jeho právnemu predchodcovi zostatok faktúry číslo 2018120006 vo výške 2.666,60 Eur, faktúru číslo 201120007 vo výške 4.891,40 Eur a faktúru číslo 2018120008 vo výške 4.958,- Eur.

8. Žalovaný v rámci prostriedkov procesnej obrany spočiatku tvrdil, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným prebehlo v septembri 2020 rokovanie, kde sa mali zmluvné strany dohodnúť a vysporiadať svoje vzájomné vzťahy. Na základe uvedeného preto podľa žalovaného neexistovala pohľadávka, ktorá by mohla byť predmetom postúpenia a preto namietol aktívnu legitimáciu žalobcu v konaní. Žalobca však tieto skutočnosti v celom rozsahu poprel a tvrdil, že k žiadnemu stretnutiu a urovnaniu vzájomných vzťahov nedošlo. V zmysle negatívnej dôkaznej teórie bolo preto na žalovanom, aby preukázal, že k predmetnému stretnutiu skutočne došlo a že skutočne došlo aj k usporiadaniu vzťahov medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným. Žalovaný na preukázanie svojich tvrdení síce navrhol výsluch konateľov sporových strán, avšak konateľ žalovaného sa nezúčastnil ani jedného z vytýčených pojednávaní a vo veci nevypovedal. Výsluch konateľa žalobcu k okolnostiam prípadného stretnutia medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu súd nevykonal a zamietol s poukazom na skutočnosť, že konateľ žalobcu nebol účastný pôvodného zmluvného vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným a preto nebol ani účastný na tvrdenom rokovaní, na ktorom sa mal zúčastniť právny predchodca žalobcu a nie žalobca. Takýmto dokazovaním podľa súdu nemohlo dôjsť k objasneniu žalovaným tvrdených skutočností ohľadne rokovania právneho predchodcu žalobcu a žalovaného. Naopak, súd v konaní vypočul A. B., ktorý bol v rozhodnom období septembra 2020 konateľom právneho predchodcu žalobcu, avšak tento nepotvrdil rokovania medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným a v tejto súvislosti sa strana žalovaného pri výsluchu ani nedopytovala na predmetné stretnutie a nežiadala, aby bolo takéto rokovanie medzi pôvodnými zmluvnými stranami zo strany A. B. potvrdené. Tvrdenia žalovaného o vzájomnom vyporiadaní právnych vzťahov medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným tak zostali len v rovine tvrdenia a žalovaný v tejto súvislosti neuniesol dôkazné bremeno. Na základe uvedeného mal súd za to, že pohľadávky

uplatnené v tomto konaní boli spôsobilými na postúpenie na základe Zmluvy o postúpení zo dňa 08.12.2022, žalobca tieto nadobudol, v konaní je aktívne vecne legitimovaný na ich uplatnenie a námietky žalovaného v tomto smere súd vyhodnotil ako nedôvodné.

9. Súd prvej inštancie poukazoval na to, že žalovaný ďalej v rámci prostriedkov procesnej obrany uviedol, že dňa 25.01.2019 došlo z jeho strany v prospech právneho predchodcu žalobcu k úhrade sumy 8.900,- Eur. V poznámke k tejto platbe je len uvedené, že ide o platbu za pšenicu, pričom táto platba nie je nijakým spôsobom špecifikovaná, a teda nie je možné vyvodiť, na úhradu ktorej faktúry bola určená. Žalobca v konaní tvrdil, že išlo o úhradu faktúry číslo 2018120004 zo dňa 07.12.2018 na č.l. 69 a faktúry číslo 2018120005 zo dňa 10.12.2018 na č.l. 70 a preto faktúry uplatnené v konaní zostali neuhradené. V tomto kontexte mal súd opäť za to, že v zmysle negatívnej dôkaznej teórie bolo na žalovanom, aby preukázal, že tieto faktúry (2018120004 a 2018120005) už uhradené boli a preto žalobca nebol oprávnený pripísať úhradu vo výške 8.900,- Eur na tieto faktúry. Žalovaný však v konaní tieto skutočnosti nepreukázal a preto mal súd za to, že úhradou zo dňa 25.01.2019 vo výške 8.900,- Eur žalovaný uhradil iné faktúry, ako tie, ktoré sú uplatnené v tomto konaní a preto túto úhradu nemožno započítať na faktúry uplatnené v tomto konaní. Ak žalovaný v konaní namietal, že žalobca svojvoľne páruje úhrady k jednotlivým faktúram, bolo jeho povinnosťou uviesť a preukázať, ktoré faktúry uhradil a zároveň uviesť, kedy a akými úhradami tak učinil. V opačnom prípade nesie dôsledky za neunesenie dôkazného bremena v podobe straty sporu.

10. Súd prvej inštancie sa následne vyjadril k tvrdeniu žalovaného, ktorý poukazoval na skutočnosť, že dňa 05.10.2020 zaplatil právnemu predchodcovi žalobcu, spoločnosti Contax Sk, s.r.o. bezhotovostným prevodom sumu 3.640,- Eur, ktorú je potrebné započítať na žalobcom uplatnený nárok. Z vykonaného dokazovania však súdu vyplynulo, že finančné prostriedky vo výške 3.640,- Eur žalovaný uhradil na účet žalobcu, spoločnosti Contax Trade, s.r.o. a nie na účet právneho predchodcu žalobcu a to v čase, kedy ešte nedošlo k postúpeniu pohľadávok na žalobcu. Navyše, z poznámky pri vykonanej platbe jednoznačne vyplýva, že ide o úhradu pôžičky na Contax Trade, s.r.o. a preto má súd za preukázané, že ide o úhradu vyplývajúcu z právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným z obdobia, kedy žalobca nevlastnil pohľadávky uplatnené v tomto konaní a preto predmetnú platbu nie je možné na tieto započítať. Navyše, v poznámke tejto platby je uvedené, že suma 3.640,- Eur je za 26 ton pšenice, čo v prepočte činí sumu 140,- Eur/tonu pšenice, pričom právny predchodca žalobcu a žalovaný mali dojednanú cenu pšenice vo výške 175,- Eur/tonu. Žalovaný v tejto súvislosti navrhol dokazovanie, na základe ktorého súd zistil, že účet, na ktorý žalovaný plnil sumu 3.640,- Eur skutočne patril žalobcovi, spoločnosti Contax Trade, s.r.o. a nie jeho právnemu predchodcovi. Tvrdenia žalovaného v tejto súvislosti, že nevedel, komu plní a mal za to, že plní právnemu predchodcovi žalobcu sa javia ako neopodstatnené a účelové. Medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným preukázateľne existoval zmluvný vzťah a prebiehala medzi nimi početná fakturácia a úhrady, o čom svedčia dôkazy predložené v konaní a preto neobstojí námietka žalovaného, že nevedel, na koho účet platí, resp. si myslel, že plní na účet žalovaného. Predmetnú platbu preto podľa názoru súdu nemožno posudzovať ako úhradu žalobcom uplatnenej pohľadávky. Na základe uvedeného mal súd za to, že úhrady zo dňa 25.01.2019 vo výške 8.900,- Eur a zo dňa 05.10.2020 vo výške 3.640,- Eur v prospech právneho predchodcu žalobcu nemožno započítať na faktúry uplatnené v tomto konaní.

11. Súdu prvej inštancie z vykonaného dokazovania vyplynulo, že úhradou zo dňa 21.12.2018 vo výške 4.290,50 Eur došlo k doplateniu faktúry číslo 201120003 (ktorá nie je predmetom tohto konania) a k zaplateniu faktúry za služby v 12. mesiaci roku 2018 vo výške 720,- Eur. Takúto platbu vo výške 720,- Eur možno podľa názoru súdu jednoznačne považovať za úhradu faktúry uplatnenej v tomto konaní. Ide o faktúru číslo 2018120009 zo dňa 14.12.2018 vystavenú za služby spojené s predajom pšenice vo výške 720,- Eur a preto súd považuje nárok žalobcu v tejto časti za nedôvodný a žalobu v tejto časti zamietol.

12. Podľa názoru súdu prvej inštancie z vykonaného dokazovania vyplynulo rozumné a logické vysvetlenie vzájomných vzťahov medzi sporovými stranami, resp. právnym predchodcom žalobcu a žalovaným. Žalovaný konzistentne počas celého konania zotrval na svojej právnej argumentácii. Naopak, žalovaný v konaní vzniesol viaceré námietky a použil viaceré prostriedky procesnej obrany, avšak súd nemohol prehliadnuť, že tvrdenia žalovaného sú rozporuplné, keď na jednej strane argumentuje, že z jeho strany došlo k úhrade žalobcom uplatneného nároku, na druhej strane však jedným dychom dodáva, že uplatnené faktúry mu nikdy neboli doručené. V rozpore s uvedeným zároveň argumentoval, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným došlo k usporiadaniu vzťahov v

roku 2020, avšak svoje tvrdenia nijakým spôsobom nepreukázal. Za rovnako neopodstatnenú považuje súd argumentáciu žalovaného, ktorou namietal Knihu pohľadávok právneho predchodcu žalobcu, spoločnosti Contax Sk, s.r.o. (č.l. 188). Žalovaný v konaní žiadal, aby žalobca predložil Knihu pohľadávok svojho právneho predchodcu, aby bolo zrejmé, akým spôsobom právny predchodca žalobcu evidoval uplatnené pohľadávky, pretože žalovaný tvrdil, že vzájomné vzťahy medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným boli vysporiadané. Žalobca predložil súdu Knihu pohľadávok svojho právneho predchodcu za rozhodné obdobie, t.j. od 01.01.2018 do 31.12.2018, z ktorej jednoznačne vyplýva, že faktúry uplatnené v tomto konaní právny predchodca žalobcu v rozpore s tvrdeniami žalovaného riadne evidoval vo svojom účtovníctve a preto tieto boli spôsobilé byť predmetom postúpenia. Argumentáciu žalovaného, že právny predchodca žalobcu aj v súčasnosti - ku dňu 10.02.2024 eviduje uplatnené faktúry vo svojom účtovníctve a preto tieto nikdy neboli postúpené na žalobcu, považuje súd za neopodstatnenú až nezrozumiteľnú, pretože Kniha pohľadávok síce bola vyhotovená ku dňu 10.02.2025, avšak vzťahuje sa na obdobie od 01.01.2018 do 31.12.2018. Kniha pohľadávok tak nepreukazuje žalovaným tvrdené skutočnosti, a síce, že v súčasnej dobe právny predchodca žalobcu eviduje uplatnené pohľadávky vo svojom účtovníctve. Predložený dôkaz preukazuje, že pred postúpením pohľadávky v roku 2018 právny predchodca žalobcu evidoval pohľadávky voči žalovanému vo svojom účtovníctve. Na základe uvedeného preto argumentácia žalovaného v tejto súvislosti nemôže obstáť. Žalovaný na pojednávaní dňa 10.03.2025 navrhoval v tejto súvislosti vypočuť účtovníčku žalobcu a jeho právneho predchodcu, pani C., avšak súd považoval dôkaz v podobe Knihy pohľadávok za jasný, jednoznačný a zrozumiteľný a výsluch účtovníčky za nehospodárny a nadbytočný. Navyše, žalovaný neuviedol, aké skutočnosti by mali z jej výsluchu vyplynúť a aké skutočnosti chce v tejto súvislosti preukazovať a preto takýto návrh na doplnenie dokazovania zamietol.

13. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalovaný zároveň v priebehu konania podal viaceré návrhy na doplnenie pomerne rozsiahleho dokazovania a preto ho súd na pojednávaní dňa 10.03.2025 vyzval, aby sumarizoval svoje návrhy na doplnenie dokazovania. Žalovaný navrhoval vypočuť konateľa žalobcu, pána D. E., k tomu, či žalobca vôbec trvá na podanej žalobe. K takémuto dokazovaniu však súd uvádza, že na pojednávaní sa zúčastnil právny zástupca žalobcu a preto nemožno spochybňovať vôľu žalobcu vo vzťahu k podanej žalobe a súd považuje za nehospodárne vypočúvať žalobcu k tomu, či trvá na podanej žalobe a preto dokazovanie v tomto smere uznesením na pojednávaní dňa 10.03.2025 zamietol. Takýto návrh na doplnenie dokazovania považuje súd za minimálne neštandardný. Vo vzťahu k návrhu na výsluch pani C. ako účtovníčky žalobcu a jeho právneho predchodcu sa súd vyjadril v bode 31. tohto rozsudku. Vo vzťahu k výsluchu konateľa žalovaného súd opätovne uvádza, že žalovaný sa nedostavil ani na jedno z nariadených termínov pojednávania a preto si sám zmaril možnosť byť v konaní vypočutý a súd neodročil ďalšie pojednávanie za účelom jeho výsluchu a takýto návrh zamietol. Zároveň žalovaný žiadal, aby žalobca predložil súdu všetky faktúry, ktoré obdŕžal v rozhodnom období od svojho subdodávateľa - spoločnosť Inžiniering Plus, s.r.o. na preukázanie objemu a ceny dodanej pšenice právnemu predchodcovi žalobcu. V tejto súvislosti však súd poukazuje na skutočnosť, že to, od koho a v akom objeme právny predchodca žalobcu objednával tovar - pšenicu, ktorú následne predával žalovanému nemá vplyv na opodstatnenosť uplatneného nároku a preto návrhy žalovaného na doplnenie dokazovania v tomto spore zamietol. Súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že samotný žalovaný vo svojej duplike zo dňa 27.06.2024 namietal, že emailová komunikácia a faktúry medzi právnym predchodcom žalobcu a jeho subdodávateľom, spoločnosťou Inžiniering Plus, s.r.o. sú bez právnej relevancie, pretože spoločnosť Inžiniering plus, s.r.o. nie je sporovou stranou a tieto dôkazy nepreukazujú nároky žalobcu. Na druhej strane však navrhoval predloženie dôkazov od tej istej spoločnosti, ktorá nie je sporovou stranou na preukázanie svojich tvrdení.

14. Súd prvej inštancie preto z uvedených dôvodov dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná do výšky 12.516,- Eur a v prevyšujúcej časti o zaplatenie 720,- Eur žalobu zamietol. Následne v bode 34. odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie sa zaoberal nárokom žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania.

15. Súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol podľa ust. a . Žalobca bol v spore úspešný v pomere 89,2 % (úspech 94,6 % mínus neúspech 5,4 %), preto súd priznal nárok na náhradu trov konania žalobcovi v rozsahu 89,2 % voči neúspešnému žalovanému, keďže nezistil žiadny dôvod pre aplikáciu , ktorý možno použiť len výnimočne.

16. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný. Odvolanie podal proti výroku I. a III. napadnutého rozsudku Podanie odvolania odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa , , a .

17. V podanom odvolaní žalovaný poukázal na závery súdu prvej inštancie týkajúce sa dodania potravinárskej pšenice, podľa ktorých si objednal od právneho predchodcu žalobcu pšenicu v objeme 10.000 ton za cenu 175,- Eur za tonu a medzi stranami nebolo sporné ani objednanie a dodávanie tovaru. Namietal však správnosť týchto skutkových zistení a právnych záverov, keďže podľa jeho názoru súd nevykonal ním navrhované dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a neobjasnil skutočné množstvo pšenice, ktoré mohlo byť žalovanému reálne dodané. Ďalej tvrdil, že súd prvej inštancie nezisťoval rozsah dodávok medzi právnym predchodcom žalobcu a spoločnosťou Inžiniering Plus, s.r.o., ktorá mala byť dodávateľom predmetnej pšenice. Žalovaný namietal, že požadoval predloženie dokladov preukazujúcich oprávnenosť fakturácie dodanej pšenice, najmä vo vzťahu k faktúram č. 2018120006, 2018120007, 2018120008 a 2018120009. Zdôraznil, že množstvo dodanej pšenice bolo medzi stranami sporné a podľa ním predložených dôkazov mohol právny predchodca žalobcu fakturovať len množstvo vyplývajúce z troch faktúr spoločnosti Inžiniering Plus, s.r.o., teda spolu približne 80 ton pšenice, a nie množstvo, ktoré bolo následne fakturované žalovanému.

18. Žalovaný zároveň namietal, že v konaní nebolo preukázané doručenie faktúr č. 2018120006, 2018120007, 2018120008 a 2018120009. Poukázal na to, že samotný súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že žalobca hodnoverným spôsobom nepreukázal doručenie týchto faktúr žalovanému, hoci ich nedoručenie bolo počas konania opakovane namietané.

19. Žalovaný ďalej tvrdil, že od začiatku sporu uvádzal, že má uhradené všetky svoje záväzky voči žalobcovi aj jeho právnemu predchodcovi za dodanie potravinárskej pšenice za obdobie november a december 2018 a nie je si vedomý existencie neuhradeného záväzku uplatneného žalobou. Zároveň poukázal na to, že žalobca ani jeho právny predchodca nemohli predať väčšie množstvo pšenice, než sami nakúpili od spoločnosti Inžiniering Plus, s.r.o., keďže neboli pestovateľmi pšenice, ale iba sprostredkovateľmi jej predaja. Uvedené tvrdenie podľa žalovaného podporila aj svedecká výpoveď A. B..

20. Žalovaný v odvolaní poukázal na to, že navrhovaným dokazovaním prostredníctvom faktúr od spoločnosti Inžiniering Plus, s.r.o. sa snažil preukázať, že žalobca ani jeho právny predchodca nemohli vyfakturovať väčšie množstvo potravinárskej pšenice, než aké sami nakúpili od tretej osoby. Tvrdil, že neboli pestovateľmi pšenice, ale len sprostredkovateľmi jej predaja, a preto nemohli disponovať väčším množstvom tovaru, ako mali reálne k dispozícii. Namietal, že súd prvej inštancie toto dokazovanie zamietol a nevykonal ním navrhované dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

21. Žalovaný ďalej namietal aj otázku aktívnej legitimácie žalobcu na podanie žaloby. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že súd pri posudzovaní postúpenia pohľadávok vychádzal výlučne zo Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 08.12.2022, pričom podľa jeho názoru opomenul ďalší žalobcom predložený dôkaz, a to Knihu pohľadávok spoločnosti Contax SK, s.r.o. Tvrdil, že tento dôkaz nebol pri skutkových zisteniach a právnom posúdení veci riadne vyhodnotený. Zároveň uviedol, že počas konania požadoval, aby žalobca preukázal evidenciu uplatnenej pohľadávky vo svojom účtovníctve. Poukázal na to, že žalobca síce predložil výpis z Knihy pohľadávok, avšak išlo o Knihu pohľadávok svojho právneho predchodcu, teda spoločnosti Contax SK, s.r.o., a nie o vlastnú evidenciu pohľadávok. Podľa žalovaného z predloženého dokumentu vyplýva, že pohľadávky vo výške 13.226,- Eur z titulu predaja potravinárskej pšenice podľa faktúr č. 2018120006, 2018120007, 2018120008 a 2018120009 boli ku dňu 10.02.2025 evidované práve spoločnosťou Contax SK, s.r.o., ktorá však nie je žalobcom v predmetnom konaní.

22. Ďalej žalovaný poukázal na účasť A. B. na pojednávaniach, pričom zdôraznil, že ide o bývalého štatutárneho zástupcu žalobcu a súčasného štatutárneho zástupcu spoločnosti Contax SK, s.r.o. Tvrdil, že A. B. mal prístup ku všetkým relevantným dokladom a mohol predkladať iba tie podklady, ktoré považoval za vhodné. Namietal, že pri predložení Knihy pohľadávok zrejme nebolo zohľadnené, že ide o evidenciu spoločnosti Contax SK, s.r.o., a nie žalobcu. V tejto súvislosti nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého predložený dôkaz preukazoval iba evidenciu pohľadávok pred ich postúpením. Naopak tvrdil, že z obsahu dokumentu jednoznačne vyplýva, že zachytáva stav pohľadávok spoločnosti

Contax SK, s.r.o. ku dňu 10.02.2025, a preto podľa jeho názoru podporuje tvrdenie, že predmetné pohľadávky boli aj naďalej evidované v účtovníctve právneho predchodcu žalobcu.

23. Žalovaný ďalej poukázal na svoju procesnú obranu založenú na úhrade sumy 3.640,- Eur zo dňa 05.10.2020. Tvrdil, že túto platbu riadne preukázal a navrhol jej započítanie na žalobcom uplatnený nárok. Zdôraznil, že počas konania bolo preukázané, že predmetná suma bola žalobcovi uhradená na jeho účet. Namietal však záver súdu, podľa ktorého túto platbu nemožno považovať za úhradu žalobou uplatnenej pohľadávky, keďže bola realizovaná ešte pred postúpením pohľadávok na žalobcu. V tejto súvislosti žalovaný tvrdil, že žalobca prijatie sumy 3.640,- Eur nikdy nespochybnil a zároveň nepreukázal, na úhradu akej inej pohľadávky mala byť táto platba použitá. Namietal, že súd svoje závery založil najmä na poznámke uvedenej pri platbe a bez ďalšieho dokazovania dospel k záveru, že nejde o úhradu žalobou uplatneného nároku. Podľa žalovaného preto súd pri právnom posúdení tejto otázky pochybil, keď neprihliadol na samotné prijatie platby žalobcom a na absenciu dôkazu o inom účele tejto úhrady.

24. Žalovaný zároveň namietal, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, ktoré boli podľa jeho názoru potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Poukázal na to, že viaceré dôkazné návrhy boli zamietnuté napriek ich významu pre objasnenie skutkového stavu a že odôvodnenie súdu týkajúce sa ich nevykonania považuje za nedostatočné. Osobitne žalovaný poukázal na návrh na výsluch pani C., účtovníčky žalobcu a jeho právneho predchodcu, ktorý predniesol na pojednávaní dňa 10.03.2025 v súvislosti s predloženou Knihou pohľadávok. Namietal, že súd tento dôkaz označil za nadbytočný a nehospodárny, hoci mohol objasniť rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa aktívnej legitimácie žalobcu. Podľa žalovaného z predloženej Knihy pohľadávok spoločnosti Contax SK, s.r.o. a jej stavu ku dňu 10.02.2025 vyplýva, že pohľadávky vo výške 13.226,- Eur neboli postúpené na žalobcu, a preto žalobca nie je oprávnený domáhať sa ich zaplatenia v tomto súdnom konaní.

25. Žalovaný rovnako namietal postup súdu prvej inštancie pri vykonávaní dokazovania, najmä zamietnutie návrhu na výsluch svojho štatutárneho zástupcu. Poukázal na to, že súd bol na pojednávaniach informovaný o jeho dlhodobej práceneschopnosti, pričom žalovaný na jeho výsluchu naďalej trval. Tvrdil, že tento dôkaz bol potrebný na objasnenie rozhodujúcich skutočností relevantných pre posúdenie veci.

26. Žalovaný ďalej poukázal na nevykonanie dôkazu spočívajúceho v predložení všetkých faktúr týkajúcich sa predaja potravinárskej pšenice medzi spoločnosťami Contax SK, s.r.o. a Inžiniering Plus, s.r.o. za obdobie november a december 2018. Namietal záver súdu, podľa ktorého rozsah nákupov pšenice právnym predchodcom žalobcu nemal význam pre posúdenie nároku. Tvrdil, že vykonanie tohto dokazovania by preukázalo, že žalobca ani jeho právny predchodca nemohli fakturovať také množstvo potravinárskej pšenice, aké si uplatňujú v konaní, keďže takéto množstvo podľa neho nebolo medzi zúčastnenými subjektmi reálne dodané ani predané.

27. Žalovaný zároveň nesúhlasil s hodnotením súdu, podľa ktorého jeho procesná obrana bola rozporná. Tvrdil, že počas celého konania konzistentne zastával stanovisko, že neeviduje žiadne neuhradené záväzky voči žalobcovi ani voči jeho právnemu predchodcovi za dodávky potravinárskej pšenice za obdobie 11/2018 a 12/2018. Zdôraznil, že všetky svoje záväzky považuje za splnené a pri svojej obrane využil iba zákonné prostriedky procesnej obrany, ktoré mu poskytuje právny poriadok Slovenskej republiky. V súvislosti s otázkou Knihy pohľadávok žalovaný namietal, že nežiadal predloženie evidencie právneho predchodcu žalobcu, ale požadoval, aby žalobca preukázal vedenie uplatnenej pohľadávky vo vlastnom účtovníctve. Poukázal na to, že žalobca predložil Knihu pohľadávok svojho právneho predchodcu, z ktorej podľa jeho názoru vyplýva, že pohľadávky vo výške 13.226,- Eur evidovala ku dňu 10.02.2025 spoločnosť Contax SK, s.r.o., a nie žalobca. Na základe toho opätovne spochybnil aktívnu legitimáciu žalobcu na uplatnenie predmetného nároku.

28. Na záver žalovaný tvrdil, že v konaní neboli splnené procesné podmienky - súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nevykonal navrhované dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, neprihliadol na preukázané okolnosti a vec nesprávne právne posúdil. Z týchto dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil a žalobu o zaplatenie sumy 13.236,- Eur s príslušenstvom v celom rozsahu zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Alternatívne navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, pričom žiadal aj náhradu trov odvolacieho konania.

29. Odvolanie žalovaného bolo doručené na vyjadrenie žalobcovi, ktorý sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

30. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané v zákonnej lehote oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

31. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle a odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

32. Žalovaný podal odvolanie proti výroku I. a výroku III. napadnutého rozsudku. Odvolanie podal z odvolacích dôvodov podľa , , a . Odvolací súd je toho názoru, že žiaden z odvolacích dôvod nie je naplnený.

33. Odvolací dôvod podľa je naplnený vtedy, ak neboli splnené vecné procesné podmienky (kvalifikovaná žaloba), podmienky na strane súdu (právomoc súdu, príslušnosť súdu, zákonné obsadenie súdu), procesné podmienky strán sporu (procesná subjektivita, procesná spôsobilosť strany sporu).

34. Odvolací súd zistil z obsahu spisu, že odvolací dôvod uvedený v nebol naplnený, pretože žaloba spĺňa všetky náležitosti stanovené , súd prvej inštancie mal právomoc a príslušnosť prejednať a rozhodnúť tento spor, v spore rozhodol zákonný sudca a strany sporu mali procesnú subjektivitu (spôsobilosť na práva a povinnosti) a procesnú spôsobilosť (spôsobilosť samostatne konať pred súdom, prípadne konať splnomocneným zástupcom).

35. Neúplnosť zistenia skutkového stavu ( ) je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana sporu, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.

36. Podstata odvolacieho dôvodu podľa spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

37. Odvolací dôvod podľa je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie správneho ustanovenia, ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.

38. Odvolací súd je v zmysle viazaný odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní, preto napadnuté rozhodnutie preskúmal iba v rozsahu dôvodov uvedených žalovaným v podanom odvolaní a inými dôvodmi sa nezaoberal. Vady, ktoré sa týkali procesných podmienok, ktoré preskúmava odvolací súd aj keď neboli v odvolaní uplatnené ( ), odvolací súd v konaní nezistil.

39. Odvolací súd sa v zmysle stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalovaný neargumentuje žiadnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré by mali za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci.

40. Odvolací súd zistil z obsahu spisu, že súd prvej inštancie predmetný spor riadne prejednal, strany sporu riadne poučil o ich procesných právach a povinnostiach. Strany sporu mali právo vyjadriť sa k jednotlivým vyjadreniam a k jednotlivým dôkazom. Súd prvej inštancie zároveň vykonal dokazovanie na základe návrhov strán sporu potrebných na riadne zistenie skutkového stavu potrebného pre meritórne rozhodnutie, rozhodnutie riadne odôvodnil, teda vykonal a riadne vyhodnotil prostriedky procesného útoku a procesnej obrany predložené a označené stranami sporu, ktoré mali vplyv na samotné rozhodnutie súdu prvej inštancie v merite veci.

41. Odôvodnenie napadnutého rozsudku dáva odpoveď na všetky podstatné otázky z hľadiska rozhodnutia vo veci. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel k vyššie uvedeným záverom s poukazom na zistený skutkový stav a príslušné zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval v prejednávanej veci.

42. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd uvádza nasledovné:

43. Žalovaný v odvolaní predovšetkým namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil otázku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Poukazoval na Knihu pohľadávok spoločnosti Contax SK, s.r.o., z ktorej podľa jeho názoru malo vyplývať, že pohľadávky z faktúr č. 2018120006, 2018120007, 2018120008 a 2018120009 neboli postúpené na žalobcu, ale mali byť aj naďalej evidované v účtovníctve právneho predchodcu žalobcu. S touto argumentáciou sa odvolací súd nestotožňuje.

44. Odvolací súd zdôrazňuje, že rozhodujúcim dôkazom pre posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu bola Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 08.12.2022, na základe ktorej právny predchodca žalobcu postúpil žalobcovi pohľadávky uplatnené v tomto konaní. Predmet postúpenia bol v konaní identifikovaný konkrétnymi faktúrami, a to faktúrou č. 2018120006, faktúrou č. 2018120007, faktúrou č. 2018120008 a faktúrou č. 2018120009.

45. Žalovaným vyvodzované závery z Knihy pohľadávok právneho predchodcu, nemôžu bez ďalšieho viesť k záveru, že postúpenie pohľadávok nenastalo. Účtovná evidencia nemá konštitutívny účinok na vznik, zánik ani prevod pohľadávky. Môže slúžiť ako podporný dôkaz o tom, že určitá pohľadávka bola v účtovníctve evidovaná, avšak sama osebe nevyvracia účinky riadne uzavretej Zmluvy o postúpení pohľadávky.

46. Neušlo pozornosti odvolacieho súdu, že žalovaný v konaní na súde prvej inštancie nenamietal samotné postúpenie ani Zmluvu o postúpení pohľadávok, ani skutočnosť, že nebol zo strany postupcu, či postupníka oboznámený o postúpení predmetných pohľadávok a že mu obsah Zmluvy o postúpení pohľadávok nebol známy.

47. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že otázka aktívnej vecnej legitimácie nie je procesnou podmienkou konania v zmysle . Ide o otázku hmotnoprávneho posúdenia dôvodnosti žaloby. Preto ani námietka žalovaného, že „neboli splnené procesné podmienky“, nemôže obstáť len z dôvodu, že žalovaný spochybňuje nadobudnutie pohľadávky žalobcom. Súd prvej inštancie bol oprávnený vo veci konať a rozhodnúť, pričom otázku, či žalobca je nositeľom uplatneného práva, posudzoval v rámci merita veci.

48. K námietke žalovaného týkajúcej sa úhrady sumy 3.640,- Eur zo dňa 05.10.2020 (č.l. 157 spisu) odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil túto platbu ako platbu, ktorú nemožno započítať na pohľadávky uplatnené v tomto konaní. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že predmetná suma bola poukázaná na účet spoločnosti Contax Trade, s.r.o., teda žalobcu, a nie na účet spoločnosti Contax SK, s.r.o., ktorá bola v tom čase veriteľom z predmetného obchodného vzťahu. K postúpeniu pohľadávok na žalobcu došlo až neskôr na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 08.12.2022. t.j. až po realizácii tejto platby v sume 3.640,- Eur. V čase platby zo dňa 05.10.2020 teda žalobca ešte nebol veriteľom pohľadávok uplatnených v tomto konaní a preto logicky predmetná platba nemohla byť započítaná na pohľadávky, ktoré až následne sa stali predmetom postúpenia. Významná je aj poznámka pri uvedenej platbe, z ktorej vyplynulo, že išlo o úhradu označenú ako pôžička na Contax Trade, s.r.o., resp. platbu súvisiacu s 26 tonami pšenice t.j. pri cene 140,- Eur za tonu. Táto cena nekorešponduje s dojednanou cenou medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, ktorá predstavovala 175,- Eur za tonu pšenice. Ani z tohto dôvodu nebolo možné bez ďalšieho prijať záver, že suma 3.640,- Eur predstavovala úhradu pohľadávok z faktúr uplatnených v tomto konaní. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno o tom, že uvedená platba mala byť započítaná práve na žalované faktúry, resp. že by išlo o plnenie smerujúce k zániku pohľadávok právneho predchodcu žalobcu.

49. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú ani námietku žalovaného, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil úhradu sumy 8.900,- Eur zo dňa 25.01.2019. Žalovaný tvrdil, že touto platbou mali byť uhradené aj faktúry uplatnené v tomto konaní. Žalobca však tvrdil a listinnými dôkazmi odôvodňoval, že uvedená platba bola priradená na iné faktúry, konkrétne na faktúry č. 2018120004 a č. 2018120005. Ak žalovaný namietal, že žalobca alebo jeho právny predchodca nesprávne priraďoval platby k jednotlivým faktúram, bolo jeho procesnou povinnosťou presne uviesť a preukázať, ktoré faktúry boli konkrétnou platbou uhradené. Žalovaný však nepredložil taký dôkaz, ktorý by spoľahlivo preukazoval, že suma 8.900,- Eur mala byť započítaná práve na faktúry, ktoré sú predmetom tohto konania.

50. Súd prvej inštancie preto správne vychádzal zo záveru, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdeniu o zániku žalovaných pohľadávok splnením. V obchodnoprávnom vzťahu, v ktorom prebiehalo viacero dodávok, viacero fakturácií a viacero čiastočných úhrad, nemožno bez presného označenia platby automaticky predpokladať, že akákoľvek platba za pšenicu smerovala práve na faktúry uplatnené v tomto spore. Takýto záver by bol možný len vtedy, ak by bol podložený konkrétnymi dôkazmi, najmä jednoznačným označením faktúr pri platbe, dohodou strán alebo iným spoľahlivým účtovným či obchodným dokladom.

51. Pokiaľ žalovaný namietal nevykonanie ním navrhnutých dôkazov, odvolací súd uvádza, že právo strany navrhovať dôkazy neznamená povinnosť súdu vykonať každý navrhnutý dôkaz. Súd je povinný vykonať iba tie dôkazy, ktoré sú potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Ak súd dospeje k záveru, že navrhnutý dôkaz je nadbytočný, nehospodárny alebo nesmeruje k preukázaniu právne významnej skutočnosti, môže jeho vykonanie zamietnuť. V posudzovanej veci súd prvej inštancie tento postup riadne odôvodnil. K navrhovanému výsluchu účtovníčky pani C. odvolací súd uvádza, že tento dôkaz nebol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci. K otázke evidencie pohľadávok bola predložená Kniha pohľadávok právneho predchodcu žalobcu a k otázke postúpenia pohľadávok bola predložená Zmluva o postúpení pohľadávok. Samotný nesúhlas žalovaného s právnym hodnotením predložených listín nie je dôvodom na vykonanie ďalšieho dokazovania výsluchom osoby, ktorá by mala len vysvetľovať obsah účtovného dokladu.

52. Rovnako neobstojí námietka žalovaného týkajúca sa nevykonania výsluchu konateľa žalobcu k otázke, či žalobca trvá na podanej žalobe. Zo samotného procesného postupu žalobcu, z jeho písomných vyjadrení, z účasti jeho právneho zástupcu na pojednávaní a z uplatňovania žalobného nároku jednoznačne vyplývalo, že žalobca na podanej žalobe trvá. Vypočutie konateľa žalobcu k tejto otázke by bolo nadbytočné a neúčelné.

53. Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku žalovaného týkajúcu sa nevykonania výsluchu konateľa žalovaného. Žalovaný mal možnosť zúčastniť sa nariadených pojednávaní a predniesť svoje skutkové tvrdenia aj prostredníctvom svojho štatutárneho zástupcu. Ak sa jeho štatutárny zástupca pojednávania nezúčastnil, nemôže žalovaný bez ďalšieho prenášať dôsledky svojej procesnej pasivity na súd. Navyše, rozhodujúce tvrdenia žalovaného o údajnom rokovaní v roku 2020 a o vysporiadaní

všetkých vzájomných vzťahov neboli podporené žiadnymi listinnými dôkazmi. V konaní bol vypočutý p. A. B., ktorý bol v rozhodnom období konateľom právneho predchodcu žalobcu, pričom tvrdené rokovania a vysporiadanie právnych vzťahov nepotvrdil.

54. Odvolací súd ešte dopĺňa, že pokiaľ žalovaný tvrdil, že štatutárny zástupca žalovaného sa nemohol zúčastniť pojednávania pre práceneschopnosť, tak túto skutočnosť žalovaný nijako nepreukázal a to ani dodatočne po uskutočnenom pojednávaní.

55. Pokiaľ žalovaný namietal, že súd prvej inštancie mal uložiť žalobcovi predloženie všetkých faktúr týkajúcich sa predaja potravinárskej pšenice medzi spoločnosťou Contax SK, s.r.o. a spoločnosťou Inžiniering Plus, s.r.o. za obdobie november a december 2018, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že tento dôkaz nebol pre rozhodnutie vo veci potrebný. Predmetom sporu nebol vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a jeho dodávateľom, ale vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim. Rozhodujúce bolo, či žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť cenu za tovar a služby fakturované právnym predchodcom žalobcu a či táto povinnosť zanikla splnením. To, od koho právny predchodca žalobcu pšenicu nadobudol, v akom objeme a za akú cenu, samo osebe nepreukazuje zánik povinnosti žalovaného zaplatiť faktúry vystavené voči nemu.

56. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za významné aj to, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný si u právneho predchodcu žalobcu objednal potravinársku pšenicu a že právny predchodca žalobcu žalovanému tovar dodával. Spornou otázkou bolo, či faktúry uplatnené v tomto konaní boli uhradené.

57. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na vnútornú rozpornosť procesnej obrany žalovaného. Žalovaný na jednej strane tvrdil, že pohľadávky z uplatnených faktúr boli uhradené, na druhej strane namietal, že faktúry mu neboli doručené, resp. že právny predchodca žalobcu nemohol fakturovať také množstvo pšenice, aké je predmetom fakturácie. Zároveň tvrdil, že všetky vzťahy mali byť vysporiadané v roku 2020, avšak toto tvrdenie nebolo preukázané. Takáto procesná obrana žalovaného nebola podložená dostatočnými dôkazmi a v konečnom dôsledku nebola spôsobilá vyvrátiť žalobcom preukázaný základ nároku.

58. Súd prvej inštancie preto správne dospel k záveru, že žalobca preukázal existenciu uplatnenej pohľadávky v rozsahu 12.516,- Eur. Žalobca preukázal obchodný základ nároku, vystavenie faktúr, čiastočné úhrady, ako aj nadobudnutie pohľadávok na základe zmluvy o postúpení. Naopak, žalovaný nepreukázal, že by žalované faktúry v priznanom rozsahu uhradil, že by pohľadávky zanikli započítaním, prípadne že by medzi ním a právnym predchodcom žalobcu došlo k dohode o konečnom vysporiadaní všetkých záväzkov.

59. Za správny považuje odvolací súd aj záver súdu prvej inštancie o úroku z omeškania. Súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi úroky v celom uplatnenom rozsahu od splatnosti jednotlivých faktúr, ale zohľadnil námietku žalovaného o nedoručení faktúr a priznal úrok z omeškania až od okamihu, keď sa žalovaný preukázateľne oboznámil s uplatneným nárokom. Takýto postup bol voči žalovanému priaznivejší, keďže súd prvej inštancie zamietol žalobcom uplatnený úrok z omeškania pred týmto oboznámením sa.

60. Odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok odôvodnil v dostatočnom rozsahu (v zmysle zásad uvedených v ust. ) tak, aby bol pre strany sporu, ale aj pre tretie osoby zrozumiteľný. Písomné vyhotovenie rozsudku je v súlade s , keďže závery v ňom obsiahnuté sú dostatočné, keď súd prvej inštancie náležite sumárne posúdil skutkové zistenia v nadväznosti na vyhodnotenie celkovej dôkaznej situácie, čím napadaný rozsudok tak napĺňa požiadavku zrozumiteľnosti a presvedčivosti a prekúmateľnosti. V danej veci súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočným spôsobom vysvetlil z akého dôvodu považoval žalobu žalobcu za dôvodnú v časti špecifikovanej vo výroku I. napadnutého rozsudku.

61. Odvolací súd uvádza, že žalovaný odvolaním napadol rozsudok súdu prvej inštancie aj z dôvodu nesprávnych skutkových zistení ( ). Odvolací súd vo všeobecnosti k námietke ohľadom nesprávnych skutkových zistení súdu prvej inštancie uvádza, že ak žalovaný v podanom

odvolaní namietal skutkové závery súdu prvej inštancie, jeho námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, sp. zn. , v zmysle ktorého „ ... dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo ( )“.

62. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov () a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi strán sporu (). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov ().

63. Zákon nepredpisuje a ani predpisovať nemôže pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový postup, ktorého podstatou sú jednak dielčie, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti správ získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti stranami tvrdené má sudca za preukázané, a ktorými tvorí zistený skutkový stav. Základom hodnotiaceho postupu sudcu sú okrem ľudských a odborných skúseností pravidlá logického myslenia, ktorá tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Je na zvážení súdu, ktorému dôkaznému prostriedku prizná väčšiu vypovedaciu schopnosť a vierohodnosť. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

64. Odvolací súd nezistil taký postup súdu prvej inštancie, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa opiera o nesporné tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní.

65. Odvolací súd z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nezistil rozpor skutkových okolností a právnych argumentov s pravidlami formálnej logiky. Napadnutý rozsudok dáva jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Zároveň sa rozhodnutie súdu prvej inštancie opiera o nesporné tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní. Odvolací súd preto konštatuje, že vo vzťahu k žalovaným tvrdeným pochybeniam súdu prvej inštancie, ktoré mali viesť k porušeniu práva na spravodlivý proces, k nevykonaniu navrhnutých dôkazov, k nesprávnym skutkovým zisteniam alebo právnemu posúdeniu veci, či k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci, či k zisteniu, že skutkový stav neobstojí (odvolacie dôvody podľa , , a ), odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, či podaného odvolania nezistil v konaní pred súdom prvej inštancie také pochybenia, ktoré svojou intenzitou mohli viesť k vecne nesprávnemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie.

66. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia ().

67. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, z vykonaných dôkazov vyvodil správne skutkové závery a vec aj správne právne posúdil. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je v podstatných častiach presvedčivé, logické a zrozumiteľné, pričom odvolacie námietky žalovaného neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

68. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci dostatočne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil a vo veci rozhodol správne. Preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako

vecne správne v odvolaním napadnutých výrokoch I. a III. podľa potvrdil. Zároveň potvrdil aj závislý výrok o trovách konania na súde prvej inštancie, keďže súd prvej inštancie správne zohľadnil pomer úspechu žalobcu v konaní s prihliadnutím na výšku nároku žalobcu, ktorú výrokom II. zamietol.

69. Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa v spojení s ustanovením a tak, že žalobcovi, ktorý bol v tomto odvolacom konaní úspešný priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalovaný. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

70. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

V dovolaní podľa sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej pomoci ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).