Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11To/25/2026

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Bašistovej a sudcov JUDr. Petra Tobiaša a JUDr. Moniky Halkociovej na neverejnom zasadnutí konanom dňa 29.06.2026, v trestnej veci obžalovaného A. B. C. pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona s poukazom na § 138 písm. h) Tr. zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. zo dňa 11.08.2025, takto

r o z h o d o l :

Podľa z a m i e t a odvolanie obžalovaného A. B. C..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd podľa oslobodil obžalovaného A. B. C., nar. XX.XX.XXXX v D. E., trvale bytom F. G. H., I. A. XXXX/XX, člena dozornej rady spoločnosti NEOGRAFIA, a. s., Sučianska 39/A, Martin - Priekopa, spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Vranov nad Topľou pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin usmrtenia podľa , Tr. zákona s poukazom na ustanovenie Tr. zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že

- dňa 25. 04. 2019, asi o 17:10 hod., viedol jemu pridelené osobné motorové vozidlo značky VW Passat, evidenčného čísla E., po štátnej ceste z Prešova smerom na Vranov nad Topľou a v obci Podlipníky, okr. Vranov nad Topľou, na priamom úseku štátnej cesty viedol motorové vozidlo rýchlosťou vyššou, než ako je na danom úseku cesty povolená, plne sa nevenoval vedeniu motorového vozidla a neskoro reagoval na chodkyňu, prechádzajúcu vozovku šikmo sprava doľava v smere jazdy motorového vozidla, vedeného obžalovaným, v dôsledku čoho motorové vozidlo ľavou prednou časťou narazilo do ľavej časti tela chodkyne, poškodenej B. B., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom D. XX, okr. F. G. H., ktorá sa v čase zrážky nachádzala v strede vozovky, pričom pri zrážke utrpela ťažké zranenia, ktorým na mieste podľahla,

pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote obžalovaný a okresný prokurátor odvolanie.

Obžalovaný následne prostredníctvom svojho obhajcu písomne odôvodnil odvolanie tým, že formálne sa síce javí, že oslobodzujúci rozsudok z dôvodu, ktorý uviedol súd prvého stupňa, je v jeho prospech, avšak má za to, že materiálne tento oslobodzujúci výrok nemožno s ohľadom na okolnosti veci považovať za rozhodnutie v jeho prospech. V tomto konaní je stíhaný za nedbanlivostný trestný čin, ku spáchaniu skutku sa priznáva. Súbežne s týmto konaním proti nemu však prebieha aj trestné konanie proti jeho manželke, svedkyni B. B. C., a to v súčasnosti na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. pre ten istý skutok, na základe obžaloby podanej a prípravného konania dozorovaného tou istou Okresnou prokuratúrou Vranov nad Topľou, podľa neho v rozpore s formálnou logikou a základnými zásadami trestného konania, kde mu právny základ pre takýto postup a existujúcu situáciu, ako bývalému advokátovi, nevedel doteraz nikto vysvetliť, či už spomedzi odborníkov z praxe alebo

akademickej obce, ani obhajcovi. Obžalobou z tohto súbežne vedeného konania súd prvého stupňa oboznámil, a teda mu pri rozhodovaní obsah obžaloby, síce bez odôvodnenia, bol známy, a je zrejmé, že aj ďalší obsah predmetného spisu. Súdu prvého stupňa tak už z obžaloby proti manželke bolo zrejmé, že v konaní, vedenom proti nej, vypovedal. Nakoľko v čase stíhanej nehody bol vodičom motorového vozidla, ktoré narazilo do poškodenej nebohej B., vypovedal obsahovo rovnako, ako opakovane v tomto konaní vedenom proti nemu. Uviedol vždy pravdu, nakoľko si okolnosti nehodového deja a ostatné súvislosti pamätal. Ak ho teda súd prvého stupňa napriek tomu oslobodil, pretože v podstate neuveril jeho priznaniu a časti jeho tvrdení, oslobodzujúcim rozsudkom vo vzťahu ku nemu súd v podstate „de facto“ vyvodil záver, že v konaní jeho manželky neuviedol pravdu, za čo by sa vystavil stíhaniu za úmyselný trestný čin, teda objektívne závažnejší skutok. Ak by nebol vodičom motorového vozidla v čase nehody, nemal by dôvod vypovedať v konaní proti svojej manželke a vystaviť sa riziku trestného stíhania pre úmyselný trestný čin. Nehovoriac o tom, že pre také konanie, aby prevzal zodpovednosť za inú osobu, krivo vypovedal, súd prvej inštancie nezistil žiaden motív, ani ho netvrdila prokuratúra, v žiadnom konaní, pričom s ohľadom na jeho postavenie by to ani nemalo logiku. Materiálne teda oslobodzujúci rozsudok vo vzťahu k jeho osobe nie je objektívne v jeho prospech, v daných súvislostiach aj z hľadiska verejnej mienky, ak chcel prevziať zodpovednosť za skutok, a teda v tomto prípade jeho odvolanie proti oslobodzujúcemu rozsudku je odvolaním v prospech obžalovaného, a teda prípustné. Poukázal na to, že dikcia ustanovenia hovorí o odvolaní v prospech obžalovaného, nielen proti odsudzujúcemu výroku alebo limitne proti oslobodzujúcemu výroku z menej priaznivých dôvodov, a teda je potrebné skúmať prípustnosť odvolania materiálne s ohľadom na celkové okolnosti prejednávanej veci, nie iba prísne formálne a formalisticky. Má za to, že z vyššie uvedených dôvodov jeho odvolanie materiálne prípustné je, a je aj dôvodné. Už raz bol v tomto konaní vystavený mimoriadnemu opravnému prostriedku, dôvodne má za to, že nepodaním tohto odvolania by sa tomu vystavil opätovne. Konaniu súdu prvej inštancie vytýka to, že súd prvej inštancie nesprávne a selektívne vyhodnotil vykonané dokazovanie vo vzájomných súvislostiach, nedostatočne zistil skutkový stav, nezabezpečil všetky dostupné dôkazy na zistenie skutkového stavu, pričom zamietol návrhy obhajoby na doplnenie dokazovania, ktoré by boli prispeli k objasneniu veci, a následne nesprávne rozhodol oslobodzujúcim výrokom, ktorý neobstojí. V tejto veci bolo vykonané podrobné dokazovanie, pričom už od začiatku prípravného konania sa snažil aj prispieť k objasneniu veci, zjavne navrhoval dôkazy, a to počas celého konania, aj na preukázanie toho, že on bol vodičom vozidla VW Passat v čase nehody, ale aj na spochybnenie a vyvrátenie dôkazov, ktoré uvedenú skutočnosť spochybňovali, pričom mal za to, ako vyplýva aj zo záverečnej reči obhajcu, že predmetný skutkový stav je dostatočný na to, aby súd dospel k presvedčivému záveru, že vodičom vozidla bol skutočne on, a na základe takéhoto záveru následne, aby súd zákonne a správne rozhodol. Aj z toho dôvodu, aj pre doterajšiu dĺžku konania s cieľom celkovej hospodárnosti konania, aby sa konanie nepredlžovalo a ukončila sa aj stigmatizácia jeho rodiny týmto konaním, najmä manželky krivým obvinením zo skutku, ktorý spáchal on, svojmu obhajcovi dal výslovný pokyn, aby nenavrhoval a nepredkladal už žiadne dôkazy ani na pojednávaní dňa 06.08.2025, ani následne, najmä dostupných v spise Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. . Tento pokyn síce neviedol k ním za daných okolností legitímne očakávanému výsledku tohto konania, avšak s ohľadom na postup súdu prvého stupňa má za to, že je možné to napraviť v rámci tohto odvolania. Hoci súdne trestné konanie sa spravuje zásadou akuzačného procesu a zásadou kontradiktórnosti, na rozdiel od prípravného konania, ktoré má povahu inkvizičného procesu, je zrejmé, že súd prvého stupňa v tomto konaní zákonnou sudkyňou, ktorá dňa 11.08.2025 rozhodla, pristupoval k zabezpečovaniu dôkazov aj značne iniciatívne, bez aktivity, či už obžaloby alebo obhajoby, prípadne poškodených, a to najmä vo vzťahu k analýze nehodového deja, jednak pribratím odborného konzultanta, jednak ustanovením znaleckej organizácie, ktorej úlohy a otázky zadal iba súd, ale aj samotným oboznámením obžaloby z konania sp. zn. , a fakticky pri rozhodovaní sa súd prvého stupňa zaoberal zjavne aj inými dôkazmi z predmetného konania, avšak iba selektívne a svojvoľne zvolenými, a tak následne aj hodnotenými. V danom rozsahu súd prvého stupňa prelomil charakter akuzačného procesu a zásadu kontradiktórnosti, nie je zrejmé, prečo tak vo vzťahu k spisu sp. zn. neurobil aj vo vzťahu k iným skutočnostiam z neho vyplývajúcich a dôkazom v ňom sa nachádzajúcim, ak už obžaloba sa procesne v tomto konaní tvárila, že toto súbežné trestné konanie neexistuje. Súd prvého stupňa sa podrobne venoval objasneniu a analýze nehodového deja a jeho príčin, svoje úvahy podrobne uviedol, a v podstate aj presvedčivo, súd uviedol aj úvahy „de lege ferenda“, v tejto súvislosti najmä pri tom, že chodkyňa prichádzajúce vozidlo nemusela vidieť, resp. nemusela vyhodnotiť správne jeho skutočnú rýchlosť (používanie slova „pravdepodobne“, domnienky vyjadrené „predpokladala“), avšak súd v tejto súvislosti takmer vôbec nereflektoval, resp. iba povrchne, skutočnosť splývania chodkyne na mieste nehody s pozadím (tmavé oblečenie na pozadí tmavých stromov vrhajúcich dlhé tiene), tzv. „efekt

čierneho divadla“, na čo poukazoval počas konania a obhajca osobitne aj v rámci záverečnej reči, s poukazom na fotodokumentáciu „in concreto“. Znalec J. B. K. sa k tomu vyjadril vyhýbavo, že to je možné len v noci, ani súd nereflektoval na to, že v danom prípade malo ísť o tvrdené, a podľa neho, aj z fotografií vyplývajúce, splývanie s momentálnym prostredím pod vplyvom výšky stromov a zapadajúceho slnka, dlhých tieňov. Pritom je zrejmé, že tento „efekt čierneho divadla“ musel mať a aj mal vplyv na jeho rozhľadové pomery vodiča, a teda objektívne skrátil jeho reakčný čas na chodkyňu, pretože ju na tmavom pozadí jednoducho rozoznal neskôr. Znalec J. L. odmietol tento argument zohľadniť počas konania s tým, že sa to nedá kvantifikovať, bližšie to nevysvetlil ani znalec J. B. K.. Pritom tento argument značne zoslabuje záver súdu prvého stupňa, že nevenoval ako vodič dostatočnú pozornosť vedeniu motorového vozidla, ale tiež, že neprispôsobil rýchlosť vozidla miestnym pomerom a okolnostiam dopravnej situácie. Ak súd venoval toľkú pozornosť tomu, čo asi predpokladala chodkyňa, mohol a mal venovať na rovnakej úrovni aj pozornosť úvahám o tom, že na danom mieste s dvoma riadne označenými priechodmi pre chodcov a v čase neskoro po vyučovaní, legitímne očakával, že prípadní chodci využijú na prechod cez cestu práve niektorý z priechodov pre chodcov, a nie samotnú križovatku. Tiež z hľadiska posudzovania techniky jazdy v danom mieste, absentuje hodnotenie toho, nakoľko mal a mohol venovať pozornosť ostatnému okoliu vozovky, keď po prvom priechode pre chodcov logicky upriamil svoju pozornosť hneď na druhý priechod. Súd argumentuje vyvrátením akéhosi jeho údajného argumentu, že mal byť oslnený zapadajúcim slnkom, pričom ale toto nikdy netvrdil, predniesol svoju domnienku, že oslepená mohla byť chodkyňa. Tu však ani záver znaleckej organizácie a úvahy v tejto súvislosti neobstoja, pretože táto v posudku ani len nepredložila správnu a relevantnú grafiku polohy slnka a smeru a dĺžky tieňov v deň a v čase nehody (25.04.2019), ale túto predložila ku dňu obhliadky pre účely znaleckého posudku (30.06.2025). Ak mu následne v odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa vykladá na ťarchu a konštatuje, že vo vzťahu k znaleckému posudku znaleckej organizácie nenamietal závery o rýchlosti vozidla pred zrážkou a o dĺžke jeho reakčného času, a tieto tak v podstate akceptoval, je to síce pravdou, avšak vo vzťahu k rýchlosti vozidla to bolo a je z dôvodu, že skutočne nevedel, akou rýchlosťou vozidlo v obci šlo, venoval sa dianiu na vozovke, teda sa nikdy nevedel vyjadriť, nakoľko skutočne spomalil, v tomto sa od začiatku vyšetrovania spoliehal na zistenia a závery znalcov, a nemožno mu to pričítať na ťarchu. Avšak to, že v podstate akceptoval závery znalcov, súd nezbavuje povinnosti zistiť skutkový stav čo možno najvyčerpávajúcejším spôsobom a vyhodnotiť všetky okolnosti, ktoré môžu byť relevantné, najmä, ak súd sám bol značne iniciatívny pri dokazovaní. Vzhľadom na vyššie uvedené, sú aj po podaní znaleckých posudkov a vypočutí znalcov pochybnosti o kvantite aj kvalite jeho zlyhaní, ako vodiča pred a pri predmetnej dopravnej nehode, hoci je tiež pochybnosť o tom, či by odstránenie týchto pochybností bolo spôsobilé ho vyviniť v trestnoprávnom zmysle, ľudsky ho usmrtenie človeka vozidlom, ktoré ako vodič v rozhodnom čase viedol, ťaží, ako opakovane počas konania uviedol. Následne, od strany 50 rozsudku, sa súd zaoberal vysvetľovaním toho, prečo nebol presvedčený o tom, že predmetné vozidlo v čase nehody viedol on, a prečo ho v zmysle zásady „in dubio pro reo“ oslobodil, keď neuveril tvrdeniam jeho a jeho manželky, ale uveril tvrdeniam svedkov E. a M. B., v spojení so záznamom hovoru na linku 112. Úvahy súdu pri hodnotení dokazovania považuje však za selektívne, nesprávne, ktoré neobstoja, pretože existujú dôkazy, ktoré spochybňujú tvrdenia svedkov E. a M. B., a súd mal a mohol ich s ohľadom na okolnosti zabezpečiť, pričom súd sa len povrchne vysporiadal s jeho obhajobou a argumentmi prednesenými obhajcom v záverečnej reči, keď na tieto argumenty vôbec nereflektoval, napriek zjavnej znalosti obsahu spisu , a napr. výpovede jednotlivých svedkov vôbec nepodrobil hodnoteniu doktrínou RAVEN a posúdeniu prizmou emocionálnej nákazy. V prvom rade poukazuje na nepresnosť a zjavnú nesprávnosť, keď na strane 51 rozsudku v strednom odseku súd uvádza, že „Svedkyňa B. C. síce tvrdila, že už pri tomto prvom telefonáte s operátorkou tiesňovej linky, síce najprv s ňou rozprávala ona, avšak po istom čase telefón vrátila naspäť obžalovanému, ktorý následne viedol rozhovor s touto operátorkou.“ Toto jeho manželka neuviedla, a je to aj v rozpore so zvukovou nahrávkou predmetného hovoru na linku 112, z ktorej vyplýva, že hovor operátorka ukončila s manželkou s tým, že posiela pomoc. Následne po ukončení prvého hovoru s tiesňovou linkou mu manželka telefón vrátila, a keď opätovne volali z tiesňovej linky, ďalšie hovory prijímal a komunikoval už skutočne on. Ale nie ten prvý hovor. To, že súhlasil so zmenou v osobe zákonného sudcu, pretože nemal záujem predlžovať konanie, ale zároveň požiadal, aby si nová zákonná sudkyňa vypočula zvukové záznamy z pojednávaní, nebolo len tak, aby plytval časom sudkyne alebo kohokoľvek, ale toto navrhol konštruktívne v záujme zachovania zásady bezprostrednosti, aby sudkyňa mala obraz o tom, akým spôsobom jednotlivé vypočúvané osoby vypovedali a ako sa pred súdom správali, ale aj preto, že v písomnej zápisnici sa zvyknú vyskytnúť nepresnosti a chyby. Pri hodnotení jeho vierohodnosti, súd prvého stupňa konštatoval zhodu jeho tvrdení a tvrdení jeho manželky, avšak akcentoval to, že niektoré jeho tvrdenia o nehodovom deji znalec z odboru dopravy nepotvrdil alebo vyvrátil. V tejto súvislosti však

poukazuje na to, že každý môže vypovedať iba v rámci svojich pamäťových schopností, osobného a psychického rozpoloženia v čase skutkového deja, o ktorom vypovedá, momentálnej odolnosti situácii. Poukázal na to, že autonehoda je stresujúca udalosť, ako pre zúčastnených, tak aj pre svedkov udalosti, čo má vždy vplyv na zapamätanie si udalosti. Súd však pri hodnotení jeho výpovedí aspekt stresu celkom ignoroval. Vždy vo veci vypovedal pravdivo to, čo si pamätal, že sa dialo, jeho reakcie na nehodový dej, ako ich vnímal, že sa stali. Aj keď vzhľadom na aspekt stresu je možné, že nie všetky jeho reakcie pri snahe o zabránenie zrážke s chodkyňou, keď na ňu začal reagovať, ktoré je presvedčený, že urobil, sa mu podarilo aj uskutočniť. Podstatné je, že sa snažil nehode zabrániť, a svoju výpoveď, ako aj výpoveď každého priameho svedka, je potrebné hodnotiť cez prizmu stresu a šoku. Má za to, aj s poukazom na nižšie uvedené a na priložené dôkazy, že nebol a nie je dôvod na hodnotenie jeho výpovedí a výpovedí manželky ako nevierohodných, ba nepravdivých. Súd vyvodil záver, že on nebol vodičom predmetného motorového vozidla v čase zrážky, v prvom rade z výpovedí svedkov I. E. a M. B.. Tieto výpovede však súd prvej inštancie hodnotil selektívne a zjavne aj nad rámec zistení objektívne vykonaných dokazovaním v tomto konaní a z tohto dokazovania vyplývajúcich. Rovnako aj pri hodnotení svedeckých výpovedí ostatných svedkov vo vzájomných súvislostiach súd predniesol rôzne polemiky, avšak v konečnom dôsledku nesprávne, ktoré neobstoja, resp. celkom irelevantné (napr. je jasné, že znalec z odboru cestnej dopravy sa nemôže vyjadriť k totožnosti vodiča vozidla v čase zrážky). Súd konštatuje, že neboli po nehode vykonávané žiadne úkony za účelom jednoznačnej identifikácie osoby vodiča vozidla, hoci poškodený J. B. B. v tejto súvislosti okamžite prednášal námietky a návrhy na výsluchy svedkov. Ako bolo uvedené aj vyššie, aj už od začiatku svojho trestného stíhania v tejto veci aktívne pristupoval k dokazovaniu, za účelom zabezpečenia čo najkvalitnejšieho zistenia skutkového stavu v rámci vyšetrovania, a teda v rámci svojej obhajoby už od začiatku navrhoval dôkazy aj na preukázanie, že viedol vozidlo v rozhodnom čase (čo by nerobil, keby takéto dôkazy mohli preukázať, že vozidlo viedol niekto iný, resp. keby nebol presvedčený, že také dôkazy existujú, je možné ich v danom čase zabezpečiť a že ho potvrdia ako vodiča), resp. sa snažil vyvrátiť alebo relevantne spochybniť dôkazmi tvrdenia svedkov, ako E. a M. B., vo vzťahu ku ktorému stále tvrdil, že mu výhľad na vozidlo zakrývali vetvy stromu. Argumentoval javom emocionálnej nákazy medzi svedkami, čo vyplynulo aj z vyjadrenia poškodeného J. B. B. na hlavnom pojednávaní, zostalo to však bez odozvy súdu pri rozhodovaní, pritom išlo o relevantný a dôvodný argument. Tvrdenia svedkyne I. E. súd vyhodnotil ako vierohodné a uveril im nekriticky a na základe selektívneho hodnotenia, kde súd konštatoval, že táto svedkyňa sedemkrát uviedla, že z miesta vodiča mala vystúpiť žena, ktorá sa jej mala priznať, že zrazila poškodenú. V rámci svojej obhajoby namietal, že táto svedkyňa jednotlivé fázy skutkového deja, ktorý mala vnímať, uvádza v každej svojej výpovedi v inom poradí, súd na toto však nijako nereflektoval. Najmä však je v tejto súvislosti zrejmé, že ak súd konštatuje, že táto svedkyňa to uviedla celkovo sedemkrát, tak zjavne súd sa oboznámil s jej výpoveďami aj v konaní sp. zn. , a to vrátane konfrontácie s jeho manželkou a previerky výpovede na mieste samom, pretože v tomto konaní, sp. zn. , bola táto svedkyňa vypočutá celkovo iba trikrát, dvakrát v prípravnom konaní a raz pred súdom. Súd teda založil záver o hodnovernosti tejto svedkyne aj na jej výpovediach z iného spisu, ktoré však neboli v tomto konaní vykonané ani len ako listinné dôkazy, pričom ním namietané rozpory vo výpovediach tejto svedkyne a rozpor jej tvrdení so skutkovým dejom, ako sa stal, súd celkom ignoroval. Takýto selektívny postup súdu považuje za svojvoľný a nezákonný. Súd zamietol, okrem iného, jeho návrh na previerku výpovede na mieste samom, takýto dôkaz však bol vykonaný práve v prípravnom konaní proti manželke a je v spise sp. zn. . Podľa jeho vedomostí, pri vykonávaní tohto dôkazu vyplynula podstatná skutočnosť, a to že na mieste, kde mala svedkyňa E. byť bezprostredne po zrážke (čupieť), hlučne zurčal potok, pričom jej vzdialenosť od vozidla po zrážke bola taká, že nemohla pri najlepšej vôli počuť, čo hovorí niekto, kto práve vystúpil z tohto vozidla. Zápisnicu o previerke v prílohe predkladá, má za to, že potvrdzuje takú verziu udalostí, že táto svedkyňa po tom, čo vstala zo zeme, podišla bližšie, a vnímala jeho manželku komunikovať s tiesňovou linkou, pričom pre stres a šok z udalosti sa jej spomienky zliali dokopy. Potvrdzuje to aj vyjadrenie znalkyne D. A. N. v rámci jej výsluchu v konaní proti manželke, že práve v takých situáciách môže k takej deformácii pamäťovej stopy u svedka dôjsť, ak sa navyše deje veľa skutkových dejov súčasne, pričom osoba svojim spomienkam verí, že sú v súlade so skutočnosťou, a teda sa inak javí ako vierohodná. Má za to, že za daných okolností nemal súd hodnotiť tvrdenia svedkyne E. ako hodnoverné a súladné so skutočnosťou, pretože z miesta, kde sa nachádzala bezprostredne po nehode, nemohla počuť a rozumieť, čo by hovoril niekto pri aute, pre hlučný potok, ale musela by byť pri hovoriacej osobe bližšie, a teda o niečo neskôr po nehode, keď by podišla bližšie. Podľa manželky dokonca táto svedkyňa v jej konaní uviedla, že manželka mala držať v ruke mobil, keď mala vysloviť tú repliku. Teda aj to podporuje verziu, že svedkyňa E. vnímala až hovor na linku 112. Obdobná námietka ohľadne množstva výpovedí platí aj vo vzťahu k svedkovi

M. B., kde súd opätovne argumentuje viac výpoveďami, ako tento človek skutočne v tomto konaní absolvoval. Trvá na tom, že tento človek nevidel na dopravnú nehodu, v prílohe prikladá zápisnicu o previerke jeho výpovede z konania proti manželke, kde z fotodokumentácie jasne vyplýva, že mu vo výhľade na vozidlo bránil strom jablone, resp. jej vetvy. Už vo vyjadrení k dovolaniu na ten konár poukazoval, k čomu priložil snímok z Google maps. Dôvodne teda vždy spochybňoval tvrdenia tohto svedka a jeho hodnovernosť. Svedok O. vždy bol iba svedok z počutia k osobe vodiča. Po tom, čo súd konštatuje obsah výpovedí svedkov F. B., A. I., P. B. a B. B., konštatuje, že „opísané výpovede viacerých svedkov však neboli jediné dôkazy, ktoré spochybňovali ten fakt, že predmetné vozidlo.....šoféroval práve obžalovaný.“ O týchto svedkoch však nemožno konštatovať, že by spochybňovali jeho tvrdenia a tvrdenia manželky, že je vodič, alebo by podporovali tvrdenia E. a M. B., pretože títo svedkovia sa k osobe vodiča odmietli vyjadriť, keď to nevnímali. Záznam hovoru na linku 112 nemožno s ohľadom na okolnosti hodnotiť ako dôkaz, že vodičom vozidla bola jeho manželka, práve pre sugestívnosť a kapcióznosť otázky operátorky linky v stresovej situácii, a už vôbec nie v kontexte s výpoveďami svedkov E. a M. B., ktoré sú vzhľadom na vyššie uvedené a priložené dôkazy nehodnoverné, ba u B. účelové. Samotný súd konštatuje, že ku komunikácii operátorov tiesňových liniek, sugestívnosť a kapcióznosť otázok a celkovej komunikácii prirodzene patrí. Nie je teda dôvod ich chápať a vykladať inak, ako v súdom procese, a teda ako dôkazne nepreukázané a z hľadiska sily dôkazu pochybné. Vo vzťahu k jeho súdom opomenutým argumentom, tzv. emocionálnou nákazou svedkov zabezpečovaných poškodenými a potreby aplikácie doktríny RAVEN, považuje za daných okolností za potrebné predložiť aj zápisnicu o výsluchu svedkyne A. B., nevesty nebohej poškodenej, ktorá bola vypočutá v konaní vedenom proti jeho manželke, ktorá sa vyjadrila, že kňaz na pohrebe nebohej sa vyjadril v príhovore, že treba odpustiť vodičke vozidla, ktoré zrazilo nebohú, a práve tak a vtedy sa rodina poškodenej dozvedela, že vodičom mala byť žena. Kňazovi to mala uviesť žena, ktorá na mieste nehody bola, odmietol ju však identifikovať, hoci nešlo o spovedné tajomstvo. Každopádne, pri predpoklade, že spomedzi v konaní vypočutých svedkov zabezpečených práve poškodenými, sa na pohrebe zúčastnili pravdepodobne aj všetci, je zrejmé, že práve pre také vyjadrenie kňaza, osoby požívajúcej „a priori“ morálnu autoritu, viedlo k vytvoreniu všeobecného povedomia v obci o tom, že vodičom vozidla bola žena. Za daných okolností je potom potrebné o to viac aplikovať doktrínu RAVEN a dôjsť k záveru o vplyve emocionálnej nákazy, pričom je dôvod uvažovať, kto každý je v tejto veci nakoniec svedkom iba z počutia. Vzhľadom na vyššie uvedené, tak neobstojí tvrdenie súdu, že sa dostal do dôkaznej núdze, pretože dôkazy mohol zabezpečiť práve zo spisu sp. zn. , čo aj sčasti urobil, ale iba selektívne. V predmetnom konaní boli vykonané aj také dôkazy ktoré súd v tomto konaní odmietol vykonať, pričom zjavne by ho usvedčovali ako vodiča vozidla v čase nehody, resp. by značne spochybňovali dôkazy, ktoré majú svedčiť tomu, že on vodičom nebol. V konaní ani nebol tvrdený motív, aby prevzal zodpovednosť za inú osobu, a ani taký motív u neho neexistoval a neexistuje. Vzhľadom na svoje postavenie verejne činnej osoby, chce prevziať zodpovednosť za svoje zlyhanie ako vodiča, tejto sa nikdy nevyhýbal, pričom vždy jeho obhajoba vo vzťahu k nevine bola založená na tom, že by z dokazovania vzišli dôvody spôsobilé ho vyviniť v tejto veci, a v týchto intenciách mal záujem o zastavenie trestného stíhania voči jemu, resp. bol by mal záujem o oslobodenie spod obžaloby. Avšak o oslobodenie z dôvodu údajnej dôkaznej núdze, keď súd, ale ani obžaloba, nezabezpečili dôkazy, ktoré zabezpečiť bolo možné, pri nesprávnom hodnotení dôkazov, o oslobodenie na úkor jeho manželky, ktorá je stíhaná za skutok, ktorý spáchal ako vodič, nemá skutočný záujem. A to už nehovoriac o tom, že takéto oslobodenie pre nedbanlivostný trestný čin by ho za daných, v úvode odvolania uvedených okolností, ohrozilo stíhaním pre iný, úmyselný, trestný čin, čo by bolo v rozpore s formálnou logikou, aby sa takého úmyselného konania vôbec dopustil. Vzhľadom na vyššie uvedené má za to, že jeho odvolanie je dôvodné, podal ho ako oprávnená osoba na takéto odvolanie, a že sú dané dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku, a preto navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo všetkých jeho výrokoch a podľa ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju znovu prejednal a rozhodol.

Okresný prokurátor písomným podaním zo dňa 19.09.2025, doručením na okresný súd dňa 22.09.2025, vzal podané odvolanie proti napadnutému rozsudku v celom rozsahu späť. Okresný súd uznesením sp. zn. zo dňa 19.01.2026 vzal na vedomie späťvaztie odvolania prokurátora.

Na základe podaného odvolania obžalovaného bol predmetný spis predložený krajskému súdu, ktorý po preskúmaní jeho obsahu zistil, že odvolanie bolo podané neoprávnenou osobou.

Podľa , je opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie.

Zo znenia ustanovenia je zrejmé, že obžalovaný môže rozsudok napadnúť pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe.

Podľa , odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proeti výroku, proti ktorému nie je príspustné.

Keďže obžalovaný môže podať odvolanie len vo svoj prospech, proti oslobodzujúcemum výroku rozsudku by mohol účinne podať odvolanie len vtedy, ak by sa domáhal oslobodenia spod obžaloby z priaznivejšieho dôvodu v . Krajský súd konštatuje, že obžalovaný nemôže napadnúť výrok o svojom oslobodení spod obžaloby, ak išlo o oslobodenie podľa , že nebolo dokázané, že sa stal skutok alebo podľa , že nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný, keďže ide o najpriaznivejšie dôvody oslobodenia.

Z odôvodnenia odvolania je zrejmé, že obžalovaný sa domáha zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci na nové prejednanie a rozhodnutie. Zároveň je zrejmé, že obžalovaný má za to, že predmetný skutkový stav je dostatočný na to, aby okresný súd dospel k presvedčivému záveru, že vodičom motorového vozidla bol skutočne on. Ku skutku kladenému za vinu sa priznáva, priznáva teda, že v čase dopravnej nehody viedol osobné motorové vozidlo, ktoré narazilo do poškodenej. Materiálne teda oslobodzujúci rozsudok vo vzťahu k jeho osobe nie je objektívne v jeho prospech, chcel prevziať zodpovednosť za skutok, a teda v tomto prípade jeho odvolanie proti oslobodzujúcemu rozsudku je odvolaním v prospech obžalovaného, a teda prípustné.

V predmetnej veci tak obžalovaný nie je oprávnenou osobou na podanie odvolania proti rozsudku, ktorým bol oslobodený spod obžaloby podľa , pretože podaným odvolaním by nedosiahol pre seba prizanivejšie rozhodnutie.

Z vyššie uvedených dôvodov sa krajský súd odvolacími námietkami obžalovaného bližšie nezaoberal. Nezostávalo preto krajskému súdu nič iné, len odvolanie obžalovaného ako odvolanie podané neoprávnenou osobou postupom podľa zamietnuť.

Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne. jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.