Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Svk-32-2025.pdf
PDF · 115.17 KB
Case nature
Area
Subarea
1Svk/32/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Fečíka (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o. z., so sídlom Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava, IČO: 31 820 174, právne zastúpený: Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 53 929 691, proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, so sídlom Námestie Ľudovíta Štúra 1, 812 35 Bratislava, za účasti ďalších účastníkov konania: 1/ Liaharenský podnik Nitra, a.s., so sídlom 949 01 Nitra - Párovské Háje, IČO: 00 199 010, 2/ Obec Močenok, so sídlom Sv. Gorazda 629/82, 951 31 Močenok, v konaní o všeobecnej správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra životného prostredia Slovenskej republiky č. 4858/2020-1.1, č. 2410/2020 z 24.2.2020, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-1S/111/2020-167 z 25.6.2025, takto
r o z h o d o l :
I. Návrh žalobcu na prerušenie kasačného konania sa zamieta.
II. Kasačná sťažnosť sa zamieta.
III. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
I.
Administratívne konanie
1. Dňa 30.8.2019 bol Ministerstvu životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „prvostupňový orgán“) doručený návrh ďalšieho účastníka konania 1/ na zmenu navrhovanej činnosti „Modernizácia znáškových hál - farma Močenok“ podľa § 18 ods. 2 písm. c) a § 29 ods. 1 písm. b) zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej „zákon EIA“). Prvostupňový orgán listom z 3.9.2019 upovedomil dotknuté obce, dotknuté orgány, povoľujúce orgány, rezortný orgán a všetkých známych účastníkov o začatí konania a zároveň zverejnil oznámenie o zmene navrhovanej činnosti na webovom sídle. Podaním z 9.9.2019 sa žalobca vyjadril k zmene navrhovanej činnosti, pričom prezentoval pripomienky a podmienky, ktoré žiadal zahrnúť do podmienok rozhodnutia podľa § 29 ods. 13 zákona EIA. V rámci administratívneho konania boli prvostupňovému orgánu predložené aj stanoviská dotknutých orgánov, obce či povoľujúcich orgánov, ktoré k podanému oznámeniu nemali žiadne pripomienky, resp. nepredpokladali vznik negatívnych vplyvov na životné prostredie. Prvostupňový orgán následne upovedomením z 1.10.2019 oznámil účastníkom konania, vrátane žalobcu, že podľa § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) majú možnosť sa pred vydaním rozhodnutia
vyjadriť k podkladom i k spôsobu zistenia, prípadne majú možnosť predkladať návrhy na doplnenie. Prvostupňový orgán súčasne uviedol, že do spisu bude možné nahliadnuť (robiť si z neho kópie, odpisy a výpisy) na adrese sídla v určenom čase počas pracovných dní v termíne do 7 dní od doručenia upovedomenia. Žalobca, ktorému bolo upovedomenie doručené dňa 9.10.2019, mailovým podaním dňa 11.10.2019 požiadal prvostupňový orgán o zabezpečenie a odoslanie podkladov elektronicky na mailovú adresu. Zaslané mailové podanie žalobca definoval ako uplatnenie žiadosti podľa § 23 ods. 1 a 4 správneho poriadku a zároveň ako žiadosť o poskytnutie informácie podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií).
2. Prvostupňový orgán (sekcia enviromentálneho hodnotenia a odpadového hospodárstva, odbor posudzovania vplyvov na životné prostredie) vydal vo veci rozhodnutie č. 10464/2019-1.7/dh z 16.10.2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), v zmysle ktorého sa zmena navrhovanej činnosti „Modernizácia znáškových hál - farma Močenok“ nebude posudzovať podľa zákona EIA. Prvostupňový orgán v rámci odôvodnenia poukázal na zaobstarané podklady a zaoberal sa aj jednotlivými pripomienkami a návrhmi vznesenými v konaní žalobcom. Po vyhodnotení predložených podkladov rozhodnutia dospel k záveru, že zmena navrhovanej činnosti nepredstavuje taký zásah do životného prostredia, ktorý by v značnej miere ohrozoval životné prostredie a zdravie obyvateľov, prípadne, že by zmena navrhovanej činnosti bola v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi v oblasti starostlivosti o životné prostredie a zdravie obyvateľov. Prvostupňové rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 25.10.2019.
3. Mailovým podaním z 23.10.2019 prvostupňový orgán podľa zákona o slobode informácií sprístupnil žalobcovi požadované informácie, v danom prípade tvorené podkladmi predloženými správnemu orgánu v priebehu administratívneho konania.
4. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca dňa 1.11.2019 opravný prostriedok označený ako odvolanie, žalovaným posúdený ako rozklad. Minister životného prostredia Slovenskej republiky (minister dopravy a výstavby Slovenskej republiky poverený vedením Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky) (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č. 4858/2020-1.1, 2410/2020 z 24.2.2020 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) rozklad žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný poukázal na komplexné posúdenie prípadných negatívnych vplyvov na jednotlivé zložky životného prostredia zo strany prvostupňového správneho orgánu pri zohľadnení doručených stanovísk relevantných subjektov, pričom konštatoval správnosť jeho postupu. Informácie o životnom prostredí, vrátane predpokladaných vplyvov navrhovanej činnosti, boli v súlade s § 29 ods. 6 písm. b) zákona EIA zverejnené a verejnosti dostupné na webovom sídle žalovaného a podľa § 29 ods. 8 zákona EIA boli zverejnené aj dotknutou obcou - ďalším účastníkom konania 2/. Podanie žalobcu z 11.10.2019 bolo vybavené podľa ustanovení zákona o slobode informácií, k dokumentácii mal žalobca prístup v zmysle § 23 ods. 1 správneho poriadku a v súlade s § 33 ods. 2 predmetného zákona mal možnosť sa k podkladom rozhodnutia vyjadriť. K námietke nevykonania konzultácií žalovaný uviedol, že prvostupňový orgán umožnil vykonať písomné konzultácie v súlade s § 24 ods. 3 zákona EIA, t. j. vo forme možnosti zasielať odôvodnené písomné stanoviská, pričom prvostupňový orgán postupoval v súlade so zásadou písomnosti. Zároveň v konaní nebolo potrebné nariadenie ústneho pojednávania.
II.
Konanie na správnom súde
5. Žalobca sa včas podanou všeobecnou správnou žalobou (ďalej len „žaloba“) domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného, pričom žiadal toto rozhodnutie spolu s prvostupňovým rozhodnutím zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie a zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania.
6. Po vyjadrení žalovaného a replike žalobcu rozhodol vo veci Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. BA-1S/111/2020-167 z 25.6.2025 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) tak, že žalobu zamietol, vo výroku II. návrh žalobcu na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie zamietol a vo výroku III. účastníkom konania nárok na náhradu trov konania nepriznal.
7. Správny súd napadnutý rozsudok odôvodnil predovšetkým tým, že:
- značná časť žalobnej argumentácie uvádzanej žalobcom bola všeobecná, bez bližšej konkretizácie či relevantného naviazania citovaných ustanovení a produkovaných teoretických východísk na konkrétne okolnosti prejednávaného prípadu. Žalobná námietka musí mať určitú mieru konkretizácie, aby správny súd mohol vôbec pristúpiť k súdnemu prieskumu,
- ako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobcu smerujúcu voči odôvodneniu prvostupňového rozhodnutia, ako aj rozhodnutia žalovaného. Prvostupňové rozhodnutie v časti odôvodnenia obsahuje opis zmeny navrhovanej činnosti (vrátane jej charakteristiky a technického riešenia), vyjadrenia a stanoviská všetkých relevantných subjektov predložené správnemu orgánu v priebehu konania ako aj vyjadrenie žalobcu, pričom prvostupňový orgán sa vysporiadal s každou jednotlivo vznesenou pripomienkou či návrhom žalobcu, pričom sa vyjadril aj k takým, ktoré boli neopodstatnené a zjavne nesúviseli s navrhovanou zmenou činnosti. Rozhodnutie žalovaného vo svojom odôvodnení rekapituluje zistenia a právne posúdenie vykonané prvostupňovým orgánom, pričom sa v ňom žalovaný na podklade návrhu osobitnej komisie vysporiadal aj s argumentáciou žalobcu podávajúceho rozklad,
- ako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobcu týkajúcu sa výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia (a následne aj naň nadväzujúceho rozhodnutia žalovaného) vo vzťahu k absencii stanovenia podmienok eliminujúcich, či zmierňujúcich vplyv na životné prostredie. V tejto súvislosti správny súd, vychádzajúc z predloženého administratívneho spisu, uviedol, že stanoviská dotknutej obce, rezortného orgánu, povoľujúceho orgánu a dotknutých orgánov neobsahovali žiadne podmienky, ktoré by bolo potrebné ustanoviť a takúto potrebu nezistil ani prvostupňový orgán. S pripomienkami, ktoré žalobca uplatnil v rámci administratívneho konania a ktoré sa v mnohých bodoch obsahovo ani netýkali predmetnej zmeny navrhovanej činnosti, sa prvostupňový orgán dostatočným spôsobom vysporiadal v rámci odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia. Vzhľadom na špecifiká preskúmavaného prípadu, kedy zmena navrhovanej činnosti nemala významné nepriaznivé účinky na životné prostredie, jednotlivé dotknuté orgány žiadne podmienky pre prípadné zmiernenie, či eliminovanie dopadu zmeny navrhovanej činnosti na životné prostredie nestanovili a negatívny vplyv zmeny navrhovanej činnosti na životné prostredie nekonštatovali. Bolo by v rozpore so zmyslom a účelom zákona EIA žiadať iba z formálneho hľadiska uvedenie akýchkoľvek podmienok vo výrokovej časti rozhodnutia [viď rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) sp. zn. 3Svk/39/2022 z 27.2.2024],
- nezistil ani žalobcom namietané porušenie práva verejnosti na informácie, keď všetky informácie, vrátane predpokladaných vplyvov navrhovanej činnosti, boli v súlade s § 29 ods. 6 písm. b) zákona EIA zverejnené a verejnosti dostupné na webovom sídle Enviroportal a podľa § 29 ods. 8 zákona EIA boli zverejnené aj dotknutou obcou (ďalším účastníkom konania 2/). Účastníci konania boli zároveň listom z 1.10.2019 upovedomení podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku. Pokiaľ mal žalobca záujem získať kópie všetkých podkladov pre rozhodnutie, mohol využiť svoje právo nahliadnuť do spisu pred správnym orgánom, robiť si zo spisu výpisy, odpisy, ako aj dostať kópie spisov a ich častí, čo nevyužil (viď rozsudky najvyššieho správneho súdu sp. zn. 2Svk/21/2021 z 27.9.2023 a sp. zn. 3Svk/7/2022 z 30.1.2024). Keďže žalobca nevyužil právo na nahliadanie do spisu podľa § 23 ods. 1 správneho poriadku a nerealizoval ani svoje právo oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia v súlade s § 33 ods. 2 správneho poriadku, jeho práva ako účastníka konania neboli porušené. V tejto súvislosti nezistil správny súd ani porušenie práv žalobcu v časti vybavenia jeho podania ako žiadosti podľa zákona o slobode informácií,
- k námietke žalobcu, že mu prvostupňový orgán neumožnil zúčastniť sa konzultácie, resp. že neuskutočnil ústne pojednávanie a konzultáciu v rozpore s § 63 zákona EIA, skonštatoval jej nedôvodnosť. Vzhľadom na to, že zákon EIA v zisťovacom konaní výslovne nepredpokladá vykonanie konzultácií, ktoré sú až inštitútom posudzovania vplyvov na životné prostredie v prípade, že príslušný orgán tieto v zisťovacom konaní nevykonal, nemožno uvedené považovať za nezákonný postup. Tento záver však nevylučuje, aby príslušné orgány vykonali konzultácie aj v rámci zisťovacieho konania, ak ich vykonanie môže byť prínosné pre dôkladné posúdenie veci. Ich nevykonanie však nemôže byť vyhodnotené ako nezákonné (napr. rozsudok najvyššieho správneho súdu sp. zn. 3Svk/39/2022 z 27.2.2024).
III.
Kasačná sťažnosť
8. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) včas rozsiahlu kasačnú sťažnosť na 24 stranách. V rámci kasačnej sťažnosti sťažovateľ na prvých 15 stranách skonštatoval: 1. základné náležitosti kasačnej sťažnosti a priebeh konania, 2. postavenie zainteresovanej verejnosti a prihlásenie
sa žalobcu k reprezentácií, 3. relevantné právne predpisy a 4. relevantnú judikatúru, avšak bez akejkoľvek konkrétnej spojitosti s napadnutým rozsudkom a súdenou vecou.
9. Sťažovateľ na str. 15 kasačnej sťažnosti následne uviedol, že túto podáva z dôvodov porušenia jeho práva na spravodlivý proces, nesprávneho právneho posúdenia veci správnym súdom, ako i odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, t. j. podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“).
10. V rámci sťažnostných bodov A. a B. sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal, že: A. pokiaľ správny súd poukázal na všeobecnosť a nekonkrétnosť žaloby, táto jeho námietka bola správna. Podstatné ale bolo, či išlo o odstrániteľný nedostatok podľa § 59 SSP. Následne sťažovateľ poukázal na to, že sám namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia a venoval sa tomu, čo tento pojem znamená. Zdôraznil, že správny súd až z administratívneho spisu zistil, že dotknuté orgány nepožadovali určenie zmierňujúcich opatrení, čo je prvým indikátorom nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného. Správny súd pritom neskúmal preskúmateľnosť v zmysle príslušných súdnych rozhodnutí. Sťažovateľ ďalej rozporoval, že „príslušné orgány sa dopúšťali plagiátorstva kedy rozsiahle pasáže zámeru, bez označenia, že ide o citáciu uvádzali v odôvodnení rozhodnutia. Takéto použitie textu iného je neodborným a podvodným konaním predstierajúcim, že skutkové zistenia sú vlastnými skutkovými zisteniami žalovaných orgánov.“ Ako príklad tejto praxe sťažovateľ citoval príslušný text. Podľa sťažovateľa „žalovaný v predmetnom konaní nevykonal zisťovacie konanie v rozsahu predpokladanom zákonom a túto skutočnosť kryl plagiátorským a vo svojej podstate nepreskúmateľným všeobecným tvrdením šablónovo používaným naprieč celým Slovenskom všetkými príslušnými orgánmi EIA.“ Následne sťažovateľ opätovne nadviazal na § 59 SSP a skonštatoval, že správny súd pochybil, keď sa nepokúsil „údajnú nezrozumiteľnosť žalobného návrhu“ odstrániť ako odstrániteľnú vadu. Uviedol, že je známy podávaním „šablónovitých žalôb“, tie sú však „spôsobené nepreskúmateľnosťou šablónovitosti žalovaných rozhodnutí“. Ďalej sťažovateľ vo všeobecnosti namietal postup správnych orgánov pri rozhodovaní podľa zákona EIA. Týmto mal byť naplnený sťažnostný dôvod spočívajúci v porušení práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, B. správny súd nesprávne vyhodnotil porušenie práva sťažovateľa na informácie o životnom prostredí. Nesprávne právne posúdenie v tomto smere malo spočívať v tom, že právo na životné prostredie nie je právom vyplývajúcim z § 24 a § 33 správneho poriadku, ale z Aarhuského dohovoru a smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/92/EÚ z 13.12.2011 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie (ďalej len „smernica EIA“). Podľa sťažovateľa „výklad práva, ktorý požaduje fyzickú návštevu úradu za účelom spravenia si kópie požadovanej informácie za excesívne procesné prekážky najmä keď osobitná norma § 23 ods. 4 správneho poriadku predpokladá zasielanie požadovaných informácií účastníkovi konania“ a zákon o slobode informácií priorizuje sťažovateľom požadované elektronické zaslanie informácií. Následne sťažovateľ namietal nesprávny výklad § 63 zákona EIA vo vzťahu k nároku verejnosti na konzultácie, pričom poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/21/2012, na podklade ktorého dospel k záveru, že už samotné nevykonanie konzultácií predstavuje také podstatné porušenie procesného práva, ktoré zakladá nezákonnosť rozhodnutia žalovaného a jeho faktickú arbitrárnosť. Uvedeným mali byť naplnené sťažnostné dôvody spočívajúce v porušení práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces a v nesprávnom právnom posúdení veci.
11. Záverom kasačnej sťažnosti požiadal sťažovateľ kasačný súd o predloženie štyroch prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie, a to či: i. „musia vnútroštátne orgány vybaviť žiadosť o informácie o životnom prostredí v zásade podľa osobitného zákona na sprístupňovanie informácií o životnom prostredí (zákon č. 211/2000 Z. z.), keďže Aarhuský dohovor viaže sprístupňovanie informácií nie na procesné normy osobitného zákona podľa ktorého sa rozhoduje (teda procesné normy zákona o EIA a správneho poriadku) ale na osobitný špecializovaný právny predpis špecificky určený na sprístupňovanie informácií o životnom prostredí? ii. musia vnútroštátne výklady procesných noriem vykladať z dostupných interpretačných alternatív vždy tak, aby si úrady vždy vybrali taký výklad, ktorý vedie ku konzumácií daného práva? iii. je výklad § 24 správneho poriadku tak, že správny orgán nemá povinnosť podľa jeho ods. 4 povinný zaslať hoci sa úhrady požadované informácie zainteresovanej verejnosti ako účastníkovi konania ako excesívne obťažujúci a obštrukčný procesný postup v rozpore s čl. 3 ods. 2 a ods. 8 Aarhuského dohovoru smerujúceho k vytváraniu procesných prekážok ku konzumácii práv zainteresovanej verejnosti?
iv. rozšíril zákonodarca novelou č. 314/2014 Z. z. proces posudzovania vplyvov na životné prostredie aj na zisťovacie konanie v snahe maximalizovať procesnú účasť verejnosti na otázkach životného prostredia ako spôsob riešenia infringementu.“
12. V rámci sťažnostného návrhu sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd uznal sťažovateľa v súlade s čl. 3 ods. 4 Aarhuského dohovoru za reprezentanta zainteresovanej verejnosti a napadnutý rozsudok zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie, resp. alternatívne, aby zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie správnemu súdu s tým, že sťažovateľovi bude priznaná úplná náhrada trov konania.
13. Žalovaný ani ďalší účastníci konania sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrili.
IV.
Právny názor kasačného súdu
14. Senát najvyššieho správneho súdu, ako súdu kasačného (ďalej aj „kasačný súd“) po zistení, že kasačná sťažnosť žalobcu ako sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP) a má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľom spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
15. Úvodom považuje kasačný súd za potrebné uviesť, že kasačná sťažnosť obsahovala vo veľkej miere neurčité a vágne formulácie sťažnostných bodov, ktoré boli na samej hranici určitosti. Potreba vymedzenia konkrétnych skutočností v kasačnej sťažnosti pritom vyplýva z § 440 ods. 2 SSP, v zmysle ktorého dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Sťažovateľom uplatnené dôvody kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. g) a h) SSP pritom zjavne neboli naformulované podľa § 440 ods. 2 SSP.
16. V tejto súvislosti možno poukázať na slová Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), ktorý vo vzťahu k sťažovateľovi a jeho argumentácií v jednej z jeho nespočetných ústavných sťažností už opakovane uvádza, že „sťažnostná argumentácia pôsobí ako šablóna či formulár, ktorý je možné jednoducho a bez akejkoľvek námahy „prekopírovať“ do v poradí ďalšej ústavnej sťažnosti“ (napr. bod 9 uznesenia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 53/2026 z 10.2.2026), pričom kasačný súd dodáva, že rovnaký záver možno vyvodiť aj k podanej kasačnej sťažnosti v súdenej veci.
17. Sťažovateľ síce podal rozsiahlu kasačnú sťažnosť (24 strán), avšak jej obsah nebol konkretizovaný na súdenú vec a napadnutý rozsudok. Jasným dôkazom tejto skutočnosti je predovšetkým to, že v rámci sťažnostných dôvodov a bodov nebol vôbec spomenutý predmet administratívneho konania spočívajúci v tom, či sa má zmena navrhovanej činnosti „Modernizácia znáškových hál - farma Močenok“ posudzovať podľa zákona EIA.
K časti A kasačnej sťažnosti
18. Formulácia časti A kasačnej sťažnosti bola z hľadiska zrozumiteľnosti a výrokovej logiky obzvlášť hraničná. Sťažovateľ najprv paradoxne súhlasil so záverom správneho súdu, že jeho žaloba bola sčasti všeobecná a nekonkrétna, aby následne namietal, že správny súd nepostupoval podľa § 59 SSP.
19. Podľa kasačného súdu si však sťažovateľ znenie § 59 SSP nesprávne interpretuje. Podstatou daného zákonného ustanovenia je reagovať na takú vadu, keď z podania vo veci samej nie je zrejmé, čoho sa týka, čo sa ním sleduje, resp. ide o podanie neúplné alebo nezrozumiteľné. Žaloba ako podanie vo veci samej je zaťažená vadou týkajúcou sa jej neurčitosti, neúplnosti alebo nezrozumiteľnosti podľa § 59 ods. 1 SSP predovšetkým vtedy, ak z jej obsahu nie je zrejmé, voči akému správnemu aktu alebo činnosti, akého orgánu verejnej správy smeruje. Pod takúto vadu však nemožno podradiť nedostatočné vymedzenie žalobných bodov, ktoré je spojené s dôvodnosťou žaloby, ktorú posudzuje správny súd pri rozhodovaní vo veci samej a logicky v tomto smere nevyzýva na doplnenie žaloby, pretože to jednak vo všeobecnosti limituje znenie § 62 SSP a opačný prístup by bol aj v rozpore s nestranným postavením
súdu a rovnosťou účastníkov konania. Určitú výnimku v tomto smere predstavuje len konanie s tzv. slabšími účastníkmi konania, pri ktorých zákonodarca na vyváženie ich sociálnych pomerov, statusu alebo procesnej situácie výslovne normatívne ustanovil, že sa ich žaloba posudzuje zo strany správneho súdu neformálne (§ 202 ods. 2, § 206 ods. 3, § 418 SSP). V súdenej veci sťažovateľ jednoznačne vymedzil žalovaného a aj rozhodnutie, ktorého preskúmania zákonnosti a zrušenia sa domáhal. Podaná žaloba preto netrpela vadou, ktorá by odôvodňovala postup správneho súdu podľa § 59 SSP. Správny súd preto nepochybil, ak sťažovateľa nevyzval na doplnenie alebo opravu žaloby. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na obdobné závery najvyššieho správneho súdu vyjadrené v jeho rozsudkoch sp. zn. 1Svk/29/2025 z 21.5.2025 a sp. zn. 5Svk/1/2025 z 18.11.2025.
20. Pokiaľ sťažovateľ namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, boli jeho námietky vo svojej podstate abstraktné bez náležitej konkretizácie. Dôkazom toho bolo nakoniec použitie plurálu a všeobecné konštatovanie o nejakom plagiátorstve zo strany správnych orgánov, avšak bez toho, aby toto bolo individualizované v rámci preskúmavanej administratívnej veci. Nakoniec aj sťažovateľom vytýkaná „všeobecná formulácia“ sa týkala okresného úradu a nie Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky. V nadväznosti na to bola irelevantná aj všeobecná námietka sťažovateľa, že šablónovitosť jeho žalôb je následkom šablónovitosti žalovaných rozhodnutí. Uvedený záver je totiž v príkrom rozpore s judikatúrou tak najvyššieho správneho súdu, ako aj ústavného súdu, ktorá toto adjektívum pripísala len sťažovateľovi. Vo vzťahu k správnym orgánom ide len o subjektívny záver sťažovateľa, pričom všeobecnosť tejto jeho polemiky v kasačnej sťažnosti bola nespôsobilá spochybniť napadnutý rozsudok.
21. Kasačný súd sa preto nestotožnil so záverom sťažovateľa (str. 19 bod 22 kasačnej sťažnosti), že vo vyššie uvedenom rozsahu došlo k naplneniu kasačných dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP.
K časti B kasačnej sťažnosti
22. Kasačný súd opäť konštatuje, že sťažovateľove námietky ohľadom povahy práva na informácie o životnom prostredí boli vo svojej podstate všeobecné, bez akejkoľvek konkretizácie na zmenu navrhovanej činnosti „Modernizácia znáškových hál - farma Močenok“.
23. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že právo na informácie o životnom prostredí má nadnárodný a nie vnútroštátny charakter, je potrebné uviesť, že uvedené nebolo ani v administratívnom ani správnom súdnom konaní sporné. Túto námietku následne sťažovateľ premostil citáciou uznesenia najvyššieho správneho súdu sp. zn. 2Svk/22/2021 z 25.9.2024, ktoré sa však týkalo úplne odlišnej procesnej situácie, a to primárne odmietnutia žaloby z dôvodu jej šikanózneho charakteru podľa § 28 SSP. V súdenej veci však k žiadnemu takémuto odmietnutiu žaloby nedošlo a žaloba sťažovateľa bola správnym súdom vecne prejednaná.
24. Podľa § 464 ods. 2 SSP „Ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola aspoň v piatich prípadoch predmetom konania pred kasačným súdom na základe skoršej kasačnej sťažnosti podanej tým istým sťažovateľom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na svoje skoršie rozhodnutia, a ak sa v celom rozsahu stotožňuje s ich odôvodnením, ďalšie dôvody už nemusí uvádzať.“
25. Pokiaľ sťažovateľ namietal ako „zjavne excesívne obštrukčno-obťažujúcu“ argumentáciu prvostupňového orgánu § 23 správneho poriadku, tak jeho pozornosti buď ušli alebo ním boli vedome ignorované iné rozhodnutia najvyššieho správneho súdu vydané práve vo veciach, v ktorých bol žalobcom a sťažovateľom a na ktoré poukázal v napadnutom rozsudku aj správny súd. Fundamentálnym v tomto smere bol rozsudok sp. zn. 2Svk/21/2021 z 27.9.2023, na ktorý následne najvyšší správny súd odkazoval vo svojich rozhodnutiach sp. zn. 3Svk/7/2022 z 30.1.2024, sp. zn. 5Svk/22/2021 z 27.2.2024, sp. zn. 5Svk/24/2022 z 28.3.2024, sp. zn. 6Svk/24/2023 z 30.5.2024, sp. zn. 7Svk/39/2022 z 30.7.2024. Vzhľadom na to, že na príslušné závery poukázal v bode 29 odôvodnenia napadnutého rozsudku aj správny súd, nepovažuje kasačný súd za potrebné tieto opätovne citovať a s odkazom na § 464 ods. 2 SSP na ne odkazuje.
26. Rovnako „tvrdošijne“ sťažovateľ zotrval na svojom výklade § 63 zákona EIA vo vzťahu k nároku verejnosti na konzultácie, ignorujúc konzistentnú judikatúru najvyššieho správneho súdu v tomto smere,
hoci na ňu poukázal v bode 32 odôvodnenia napadnutého rozsudku aj správny súd. Kasačný súd, preto obdobne v zmysle § 464 ods. 2 SSP poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia napr. sp. zn. 3Svk/39/2022 z 27.2.2024, sp. zn. 6Svk/42/2022 z 29.6.2023, sp. zn. 8Svk/3/2025 z 29.1.2026, sp. zn. 3Svk/4/2023 z 28.3.2024, sp. zn. 5Svk/11/2025 z 29.1.2026, sp. zn. 8Svk/37/2025 z 29.1.2026 alebo sp. zn. 5Svk/30/2023 z 30.5.2024. Rozsudok najvyššieho správneho súdu sp. zn. 5Svk/30/2023 z 30.5.2024, preberajúci argumentáciu rozsudku sp. zn. 3Svk/4/2023 z 28.3.2024, pritom prešiel aj testom ústavnosti (uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 472/2024 z 3.10.2024).
27. Kasačný súd sa preto nestotožnil so záverom sťažovateľa (str. 22 bod 40 kasačnej sťažnosti) o tom, že vo vyššie uvedenom rozsahu došlo k naplneniu kasačných dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP.
K prejudiciálnym otázkam
28. Podľa názoru kasačného súdu sťažovateľom formulované otázky nespĺňajú požiadavky pre ich prípustnosť v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej Únie ani judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Otázky boli formulované nekonkrétne bez uvedenia konkrétnej normy práva Európskej únie, ktorá má byť vyložená Súdnym dvorom Európskej únie a aplikovaná v danej veci. Spoločným menovateľom všetkých navrhovaných prejudiciálnych otázok (citovaných v bode 11 odôvodnenia tohto rozsudku) bola predovšetkým ich štylistická nezrozumiteľnosť a zjavná absencia relevancie pre rozhodnutie kasačného súdu vo veci samej. Pri tretej otázke sťažovateľ namieta sprístupňovanie informácií, hoci požaduje stanovisko k výkladu § 24 správneho poriadku, ktorý sa týka doručovania písomností, najmä rozhodnutí v správnom konaní.
29. Návrh sťažovateľa na prerušenie kasačného konania a s tým spojené podanie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie o výklade práva Európskej únie, preto kasačný súd posúdil ako nedôvodný.
V.
Záver
30. Na základe vyššie uvedeného dospel kasačný súd k záveru, že nebol naplnený žiaden zo sťažovateľom uplatnených dôvodov kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP. Vo vzťahu ku dôvodu kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP pritom kasačný súd konštatuje, že hoci si sťažovateľ uplatnil aj tento dôvod a v rámci kasačnej sťažnosti poukazoval na viaceré súdne rozhodnutia, nekonkretizoval v zmysle § 440 ods. 2 SSP náležitým spôsobom namietaný odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.
31. Kasačný súd, preto kasačnú sťažnosť žalobcu podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol, súčasne zamietol aj návrh na prerušenie konania z dôvodu podania prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie.
32. Pre úplnosť kasačný súd zároveň dodáva, že i keď nie je v zmysle § 453 ods. 3 SSP viazaný sťažnostným návrhom, je viazaný zákonnom, a teda i spôsobom rozhodovania upraveným v § 459 až § 462 SSP. To znamená, že i v prípade vyhovenia kasačnej sťažnosti by nemohol rozhodnúť tak, ako to požadoval sťažovateľ, a teda ho uznať „za reprezentanta zainteresovanej verejnosti“. 33. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1, § 168 a § 169 SSP tak, že:
- žalobcovi z dôvodu jeho neúspechu v kasačnom konaní náhradu nepriznal,
- v kasačnom konaní úspešnému žalovanému náhradu nepriznal, pretože mu v zásade nepatrí a kasačný súd nezistil žiadne osobitné skutočnosti, na podklade ktorých by žalovaný mal právo voči žalobcovi ako neúspešnému sťažovateľovi takúto náhradu spravodlivo požadovať, a to aj so zohľadnením skutočnosti, že žalovaný je orgánom štátnej správy, ktorému náhradu trov konania možno priznať len výnimočne,
- ďalším účastníkom konania náhradu nepriznal, pretože im neuložil žiadnu povinnosť, v súvislosti s ktorou by im trovy vznikli a súčasne kasačný súd pre priznanie náhrady nezistil ani dôvody hodné osobitného zreteľa.
34. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v kasačnom senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.