Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13CoP-25-2026.pdf
PDF · 151.85 KB
Case nature
Area
Subarea
13CoP/25/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov JUDr. Táne Šefčíkovej a JUDr. Petra Kalatu, vo veci osoby, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné (ďalej len ako „povinná“): A. B., narodená XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XXX/XX, E., zastúpená splnomocnencom: Čibrik&Blazsek advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Hlavná 14, Šaľa, a osoby oprávnenej na výživné v I. rade (ďalej len ako „oprávnený 1“): C. C., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom Čsl. F. XX, E., zastúpený splnomocnencom: TIMAR & partners, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom P. Pazmáňa 2367/17A, Šaľa, a osoby oprávnenej na výživné v II. rade (ďalej len ako „oprávnený 2“): G. C., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom Čsl. F. XX, E., zastúpený splnomocnencom: TIMAR & partners, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom P. Pazmáňa 2367/17A, Šaľa, obaja deti povinnej a otca: H. C., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom Čsl. F. XX, E., zastúpený splnomocnencom: TIMAR & partners, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom P. Pazmáňa 2367/17A, Šaľa, o návrhu povinnej na zníženie výživného, o odvolaní oprávneného 1 a oprávneného 2 a ich otca a o odvolaní povinnej proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 21P/110/2022-1856 zo dňa 27. októbra 2025, takto
r o z h o d o l :
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Vyššie špecifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol návrh povinnej na zníženie výživného na oprávneného 1 a oprávneného 2. a výrokom II. nepriznal žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil odkazom na ustanovenia § 62 ods. 1, 2, 4 a 5, § 75 ods. 1, § 76 ods. 1, § 77 ods. 1 a § 78 ods. 1 a 3 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine (ďalej len „zákon o rodine“), ako aj ustanoveniami § 52, § 54, § 55, § 57 a § 157 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“). Svoje rozhodnutie súd vecne odôvodnil tým, že v konaní posudzoval návrh povinnej na zníženie výživného a preto skúmal, či v zmysle § 78 ods. 1 zákona o rodine došlo k takej podstatnej zmene pomerov, ktorá by zníženie výživného opodstatňovala. Uviedol, že pre zmenu pôvodného rozhodnutia je nevyhnutné, aby zmena pomerov bola podstatného charakteru, pričom po vyhodnotení dokazovania dospel k záveru, že takáto zmena v prejednávanej veci na strane povinnej nenastala. Vo vzťahu k oprávneným konštatoval, že od posledného rozhodnutia nedošlo k zníženiu odôvodnených potrieb oprávneného 1 a oprávneného 2. Naopak, obaja oprávnení medzičasom dosiahli plnoletosť, oprávnený 1 je študentom bakalárskeho štúdia na vysokej škole v Brne a oprávnený 2 študentom strednej školy. Ich výdavky spojené so štúdiom, bývaním a bežnými životnými nákladmi vzhľadom na ich vek objektívne narástli, pričom celú starostlivosť a výdavky naďalej zabezpečuje výlučne ich otec. Následne sa zaoberal zmenou pomerov na strane otca a zistil, že jeho zdravotný stav je dobrý a jeho príjem zo závislej činnosti sa zvýšil na približne 2 200 až 2 300 eur mesačne netto. Z majetkového hľadiska otec zdedil automobil a podiely na trojizbovom byte, na
ktorého vyplatenie si vzal hypotekárny úver vo výške 60 000 eur, ktorý pravidelne spláca. Pokiaľ ide o pomery na strane povinnej, konštatoval, že k zmenám síce došlo, konkrétne k pozastaveniu živnosti a z dôvodu zhoršeného zdravotného stavu k priznaniu invalidného dôchodku od 19.12.2022 s mierou poklesu schopnosti pracovať o 55 %, z čoho jej plynul dôchodok vo výške 310,90 eur mesačne, avšak tieto zmeny neboli takého charakteru, aby odôvodňovali zníženie výživného. Na základe záverov znaleckých posudkov z odboru psychiatrie a pracovného lekárstva ustálil, že tvrdenie povinnej o jej úplnej neschopnosti pracovať sa nezakladá na pravde, keďže u nej zostal zachovaný pracovný potenciál v rozsahu 45 % a je uplatniteľná na trhu práce, avšak absentuje u nej motivácia a snaha zamestnať sa či pravidelne vyhľadávať psychoterapeutickú pomoc. Neprihliadol na jej tvrdenia o neschopnosti pracovať aj pre to, že povinná dlhodobo, pravidelne realizovala objednávky od spoločnosti Herbalife a vznikol jej nárok na provízie vo výške viac ako 2 100 eur, ktorých vyplatenie si zablokovala výlučne vlastnou nečinnosťou. Ďalej zistil, že povinná je výlučnou vlastníčkou trojizbového bytu, v ktorom býva sama, a podielovou spoluvlastníčkou ornej pôdy, no nevyvinula snahu tento majetok efektívne využiť na úhradu výživného. Zároveň bolo preukázané, že povinná na mesačnej báze prijíma od svojej matky sumu 600 až 700 eur ako pôžičku, čím jej reálny disponibilný príjem dosahuje sumu približne 900 až 1 000 eur v čistom mesačne, čo takmer presne zodpovedá potenciálnemu príjmu, z ktorého súd vychádzal pri určovaní výživného v roku 2020. Zdôraznil, že zákonná vyživovacia povinnosť voči deťom má absolútnu prednosť, pričom ani jednorazovo doplatený invalidný dôchodok vo výške vyše 1 600 eur nepoužila na čiastočnú úhradu zameškaného výživného. V tejto súvislosti taktiež zdôraznil, že povinná svoju povinnosť dlhodobo zanedbávala, kvôli čomu sú voči nej vedené exekučné konania a bola Okresným súdom Galanta uznaná za vinnú (hoci zatiaľ neprávoplatne) zo spáchania trestného činu zanedbania povinnej výživy, pričom trestný súd ako predbežnú otázku vyhodnotil jej obranu o nedostatku príjmov ako neopodstatnenú a potvrdil, že jej celkové majetkové pomery platenie výživného umožňovali. Po zhodnotení všetkých týchto skutočností v ich vzájomnej súvislosti dospel k záveru, že nie je možné vyhovieť návrhu povinnej na zníženie výživného. Dôvodil tým, že na jej strane nedošlo k takej zmene pomerov, ktorá by zakladala dôvody pre rozhodnutie o znížení výživného, nakoľko jej životná úroveň a celkový majetkový štandard sa od posledného rozhodnutia nijako neznížili. Jej majetkové pomery a zachovaný pracovný potenciál jej plne umožňujú hradiť výživné v doterajšej výške plnoletým deťom, ktorých odôvodnené potreby vzrástli, a preto súd jej návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. Zároveň ako nedôvodný nevykonal povinnou navrhovaný dôkaz na nariadenie znaleckého psychiatrického vyšetrenia otca, keďže nevzhliadol súvis medzi podstatou tohto konania a týmto návrhom, pričom mal za to, že uvedený dôkaz nie je spôsobilý preukázať skutočnosti relevantné pre rozhodnutie vo veci. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak, pričom nezistil dôvody na aplikáciu ustanovenia § 55 CMP.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali oprávnený 1, oprávnený 2 a ich otec v zákonnej lehote odvolanie, ktoré smerovalo proti výroku II. o trovách konania. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku II. zmenil tak, že im ako účastníkom konania prizná nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % s poukazom na príslušné ustanovenia Civilného mimosporového poriadku. Uviedli, že s odôvodnením súdu prvej inštancie sa nestotožnili, pričom napadnuté rozhodnutie v časti výroku II. považovali za nepreskúmateľné a nedostatočne zdôvodnené. Namietali, že jeho odôvodnenie bolo v priamom rozpore s ostatným odôvodnením rozsudku o zamietnutí návrhu ako celku, a že súd prvej inštancie vec v časti nepriznania nároku na náhradu trov konania nesprávne skutkovo vyhodnotil a nesprávne právne posúdil. Pre úplnosť zrekapitulovali vývoj účastníctva konania od podania návrhu, kedy boli oprávnený 1 a oprávnený 2 ešte maloletými deťmi a návrh smeroval voči otcovi, pričom okruh účastníkov bol vymedzený v zmysle Civilného mimosporového poriadku a maloleté deti zastupoval kolízny opatrovník. V priebehu konania, ktoré trvalo viac ako tri roky, deti postupne nadobudli plnoletosť, čím získali samostatnú procesnú spôsobilosť, čo s poukazom na ustálenú judikatúru znamenalo, že každé z plnoletých detí bolo oprávnené disponovať so svojimi zákonnými nárokmi na výživné aj spätne ku dňu podania návrhu, pričom otec bol účastníkom konania v obdobiach do nadobudnutia ich plnoletosti. Namietali, že samotné odôvodnenie rozhodnutia o nepriznaní nároku na náhradu trov konania bolo úplne nedostatočné, keďže z neho vyplývalo iba to, že právny zástupca nárok uplatnil a súd mu nevyhovel s odkazom na charakter konania a s tvrdením, že návrh povinnej nebol zjavne nedôvodný. S týmto záverom sa odvolatelia zásadne nestotožnili, nakoľko ho považovali za odporujúci obsahu spisu a vykonaným dôkazom. Podľa ich názoru odkaz súdu na charakter konania nemohol obstáť, keďže kým ustanovenie o všeobecnej úprave zakladalo iný postup, osobitná právna úprava umožňovala priznať náhradu trov konania, ak to bolo s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé. Tento
pojem vykladali tak, že zahŕňal objektívne aj subjektívne dôvody na strane účastníkov konania, ktoré bolo možné stotožniť s termínom dôvody hodné osobitného zreteľa, ako boli správanie účastníkov, dôvod podania návrhu a ich sociálne pomery, z ktorých po vykonanom dokazovaní jednoznačne vyplývalo, že priznanie náhrady trov konania bolo spravodlivé. Rozhodnutie považovali za nepreskúmateľné aj z dôvodu, že súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil výsledky rozsiahleho dokazovania v merite veci, z ktorého bolo zrejmé, že návrh povinnej nemohol byť dôvodný v žiadnom rozsahu pre skutočnosti, ktoré tu existovali už v čase podania návrhu na začatie konania. Tvrdenie súdu, že návrh povinnej nebol zjavne nedôvodný, označili za prichodiace do priameho rozporu s obsahom spisu, vykonaným dokazovaním a samotným odôvodnením zamietnutia návrhu vo veci samej. Návrh bol nedôvodný v celom rozsahu od počiatku a na jeho zamietnutie nebolo potrebné také dlhé konanie, ktoré sa predlžovalo najmä preto, že povinná bezúčelne zahlcovala spis rozsiahlymi a nepodstatnými podaniami. Súd prvej inštancie sám z vykonaného dokazovania vyvodil závery potvrdzujúce nedôvodnosť návrhu, pričom v prvom rade povinná mohla s ohľadom na rozhodnutie Sociálnej poisťovne pracovať, keďže jej bola invalidita uznaná iba v rozsahu 55 % a jej pracovný potenciál zostal zachovaný v rozsahu 45 %. Zdôraznili, že v čase podania návrhu povinná vedela, že jej invalidita nebola priznaná, nakoľko Sociálna poisťovňa jej predchádzajúce žiadosti zamietla s negatívnym záverom, pričom k uznaniu invalidity došlo až po mnohých mesiacoch vedenia konania. Majetkové pomery povinnej boli rovnaké ako v čase podania návrhu a vôbec sa nezmenili, pričom u nej od počiatku absentovala hmotnoprávna podmienka zníženia životnej úrovne. Taktiež namietali, že povinná sa oblasti výživového poradenstva a činnosti pre spoločnosť Herbalife aktívne venovala už pred podaním návrhu, z čoho bola schopná zabezpečiť si príjem, ktorého sa následne nedôvodne vzdala. Za dôvody hodné osobitného zreteľa a okolnosti prípadu pre spravodlivé rozhodnutie označili zistenia, podľa ktorých povinná úmyselne nehradila výživné na svoje deti a vedome i účelne uprednostňovala svoje osobné potreby pred potrebami detí, a to tak v čase ich maloletosti, ako aj plnoletosti. Svoje konanie viedla až do štádia, kedy bola uznaná za vinnú zo spáchania trestného činu zanedbania povinnej výživy, nakoľko výživné riadne neplatila v období, ktoré plne pokrýva aj obdobie tohto civilného konania, pričom tento skutok spáchala závažnejším spôsobom konania. Z dokazovania nesporne vyplynulo, že povinná viedla konanie len na základe vlastného presvedčenia o svojej „pravde“ s cieľom vyhnúť sa plneniu výživného, pričom úplne ignorovala skutočnosti preukazujúce zjavnú účelovosť a nedôvodnosť podaného návrhu od počiatku. Samotné odôvodnenie rozsudku v merite veci preukazovalo existenciu okolností pre spravodlivé priznanie náhrady trov konania, a preto mal súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodniť.
3. Proti napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie aj povinná. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedla, že sa so závermi súdu prvej inštancie zásadne nestotožňuje, pričom namietala nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne skutkové zistenia. Zdôraznila, že v konaní bezpochyby preukázala podstatnú zmenu pomerov spočívajúcu v jej závažných psychických ochoreniach a v priznaní invalidity. Pri posudzovaní svojich schopností a možností poukázala na extrémne znížený životný štandard, ktorý je poznačený viacerými potravinovými intoleranciami, nebakteriálnym zápalom žalúdka v dôsledku stresu a úplnou absenciou sociálnych i pracovných vzťahov. Uviedla, že trpí chronickým únavovým syndrómom a patickou exhaustivitou, pre ktoré bežne prespí 17 až 20 hodín denne, čo jej objektívne znemožňuje pracovať a zvládať bežné životné úkony. V tejto súvislosti pripomenula aj dlhodobo marenú komunikáciu zo strany otca detí, ktorý s ňou od roku 2019 vôbec nekomunikuje, bránil jej v styku s deťmi a neinformoval ju o ich zdravotných či školských záležitostiach. Odmietla záver súdu, že finančné prostriedky vo výške 600 až 700 eur mesačne, ktoré prijíma od svojej matky, predstavujú jej príjem. Argumentovala, že ide o preukázané pôžičky určené výlučne na zabezpečenie nevyhnutných životných potrieb, nakoľko jej reálnym príjmom boli najskôr len dávky v hmotnej núdzi vo výške 138 až 180 eur a následne invalidný dôchodok, z ktorého po exekučných zrážkach dostávala približne 176 až 183 eur v čistom. Súdu prvej inštancie vytkla, že sa vôbec nezaoberal druhom a dôvodom jednotlivých výdavkov na jej úverovom účte a ignoroval čestné prehlásenia jej matky. Z týchto prehlásení malo vyplývať, že z daného účtu sa hradili aj výdavky iných osôb, konkrétne jej rodičov, a preto tieto sumy nemožno pripísať k jej osobnej spotrebe. Výživné v minimálnej výške hradila až do momentu, kým jej otec detí nedal exekučne zablokovať účty, pričom tento návrh na exekúciu podal pol roka po tom, čo ona sama podala návrh na zníženie výživného. Rovnako namietala konštatovania súdu o jej možnom zárobku zo spolupráce so spoločnosťou I.. Tento potenciálny príjem by bol v skutočnosti úplne zanedbateľný, pričom v závislosti od konkrétneho roka by predstavoval v priemere len 4 až 46 eur mesačne. Zdôraznila, že by išlo o hrubý príjem, z ktorého by v prípade obnovenia živnosti musela platiť dane a minimálne mesačné odvody do zdravotnej a sociálnej poisťovne, čím by sa reálne
dostala do ešte väčšej platobnej neschopnosti. Osobitne nesúhlasila s tvrdením súdu, že nevynakladá dostatočné úsilie na nájdenie si zamestnania. O prácu sa preukázateľne zaujímala, no pre jej spánkový režim s ňou odmietli spolupracovať aj chránené dielne, a jej všeobecná lekárka jej dokonca odmietla podpísať žiadosť o posúdenie zdravotnej spôsobilosti do zamestnania, keďže jej stav to absolútne nedovoľoval. Bola sústavne práceneschopná viac ako tri a pol roka a táto pracovná neschopnosť bola ukončená výlučne z dôvodu priznania invalidného dôchodku. Povinná tiež kritizovala spôsob, akým súd vyhodnotil znalecké dokazovanie. Poukázala na to, že tak Sociálna poisťovňa vo svojom posudku, ako aj znalkyňa z odboru pracovného lekárstva posudzovali jej pracovný potenciál len teoreticky a výslovne určili, že o jej skutočnej schopnosti pracovať a o jej obmedzeniach je oprávnený rozhodnúť výlučne jej ošetrujúci lekár. Súd prvej inštancie však úplne odignoroval jednoznačné lekárske správy jej ošetrujúcich psychiatričiek, ktoré potvrdili, že jej stav nie je stabilizovaný, nedosiahla remisiu a pre pretrvávajúci exhaustívny syndróm nie je a nebude schopná vykonávať žiadnu systematickú pracovnú činnosť. Na záver poukázala na priamy logický rozpor v postupe súdu, ktorý v priebehu konania nariadil neodkladné opatrenie a dočasne znížil výživné, pričom vtedy v odôvodnení výslovne uznal jej kritický zdravotný a finančný stav i hrozbu likvidačných trestnoprávnych následkov, no v konečnom rozhodnutí vo veci samej tento svoj vlastný záver bezdôvodne poprel.
4. K odvolaniu povinnej sa vyjadrili oprávnený 1 a oprávnený 2, ktorí navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. potvrdil a priznal im nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Uviedli, že odvolanie povinnej považujú za nedôvodné a vnímajú ho len ako všeobecnú polemiku založenú na jej subjektívnych názoroch bez opory vo vykonaných dôkazoch. Po viac ako tri a pol ročnom dokazovaní bolo podľa nich nesporne preukázané, že na strane povinnej nenastala žiadna podstatná zmena pomerov odôvodňujúca zníženie vyživovacej povinnosti. Poukázali na to, že povinná vo svojom odvolaní napáda výlučne posúdenie jej schopnosti pracovať, no vôbec sa nevyjadruje k ostatným zisteniam súdu týkajúcim sa jej nezníženej životnej úrovne, majetkových pomerov a nevyplatených provízií zo spoločnosti I.. Tvrdenia povinnej označili za účelové a rozporuplné s objektívnym stavom, slúžiace len na ospravedlnenie skutočnosti, že na deti neplatí výživné už viac ako 6 rokov. K otázke pôžičiek od matky povinnej vo výške približne 700 eur mesačne oprávnení uviedli, že ide o ťažko uveriteľné tvrdenie, keďže celková suma týchto prostriedkov už presiahla 43 000 eur. Odmietli tvrdenie povinnej, že súd sa nezaujímal o druh týchto výdavkov a že nedostala priestor sa vyjadriť, pričom pripomenuli, že v konaní mala značný priestor, bola prítomná na pojednávaniach, právne zastúpená a druh výdavkov bol jasne preukázaný výpismi z účtov. Rovnako spochybnili tvrdenie, že jej matka poskytuje tieto prostriedky zo svojho dôchodku na vlastný úkor, keďže rodičia povinnej vlastnia spoločnosť s miliónovými obratmi a rozsiahlym majetkom. Tvrdenie, že o účele platieb rozhoduje výlučne matka povinnej, označili za nepreukázané, nakoľko sa menovaná opakovane odmietla dostaviť na výsluch. Oprávnení vyhodnotili tvrdenia povinnej o jej životnom štýle, napríklad o tom, že prespí 17 až 20 hodín denne, za výlučne subjektívne a vyvrátené vykonanými dôkazmi o jej aktivitách na sociálnych sieťach, cvičení, cestovaní na školenia či na dovolenku do Thajska. Tvrdenia, že za jej psychický stav je zodpovedný otec detí, označili za nepravdivé a zavádzajúce, pričom pripomenuli, že už v rozvodovom konaní bolo preukázané, že to bola povinná, kto mal mimomanželský pomer, a otec naopak styku s deťmi aktívne napomáhal. Vo vzťahu k pracovnej schopnosti povinnej oprávnení zdôraznili, že jej invalidita v rozsahu 55 % sa netýka výlučne psychického ochorenia. To tvorí len 45 %, pričom zvyšných 10 % je podmienených fyzickým problémom (ostroha na nohe). Ak bola uznaná invalidnou len v rozsahu 45 % pre psychické problémy, je na trhu práce plne schopná dosahovať príjem. Žiadny z ošetrujúcich lekárov ani ustanovení znalci nekonštatovali jej úplnú neschopnosť pracovať, a jej redukovaný potenciál ju neobmedzuje napríklad v práci účtovníčky či v iných menej náročných prácach, pričom povinná nepredložila žiadny dôkaz o tom, že by si zamestnanie aspoň hľadala. Poukázali tiež na skutočnosť, že H. H. C. už nie je ošetrujúcou lekárkou povinnej a od januára 2025 povinná nemá žiadneho ošetrujúceho psychiatra, čím lekárske správy, na ktoré sa vo svojom odvolaní odvoláva, stratili aktuálnosť a relevanciu. Ak by skutočne trpela akútnymi stavmi, nemohla by zostať bez pravidelného odborného ambulantného kontaktu počas celého roka 2025. Za ilustráciu vnímania zákonnej vyživovacej povinnosti zo strany povinnej označili oprávnení tú časť odvolania, v ktorej povinná argumentuje, že výživné z peňazí od svojej matky nemohla platiť preto, lebo jej matka sa rozhodla, že takýmto spôsobom nebude podporovať otca detí. Tento postoj v celom rozsahu ilustruje skutočný účelový prístup povinnej k jej povinnostiam voči deťom. Na záver uviedli, že sa plne stotožňujú so závermi súdu prvej inštancie v bodoch 82 až 91 napadnutého rozsudku a považujú ich za vecne správne.
5. Povinná sa vo vyjadrení k odvolaniu oprávneného 1 a oprávneného 2 proti výroku II. o trovách konania uviedla, že s odvolaním nesúhlasí, nakoľko požiadavka na priznanie náhrady trov konania nemá oporu v ustálenej rozhodovacej praxi a bola by v rozpore so zákonom. Argumentovala ustanovením § 52 Civilného mimosporového poriadku, podľa ktorého platí základná zásada, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Konania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých sa riadia princípom oficiality, čo v zásade vylučuje uplatnenie procesného úspechu či neúspechu ako kritéria pre priznanie náhrady trov, a ich priznanie by do mimosporového konania vnieslo nežiaduce prvky kontradiktórnosti. Ďalej namietala, že pre toto konanie nebol potrebný taký rozsiahly časový priestor a že konanie netrvalo viac ako tri a pol roka jej pričinením, ale v dôsledku postupu protistrany. Protistrana konanie účelovo predlžovala neustálym podávaním nových dôkazných návrhov, ako bolo vyžadovanie stoviek bezpredmetných fotografií zo sociálnych sietí, všetkých bankových výpisov z jej účtov a opakované dožadovanie sa znaleckého dokazovania z odboru pracovného lekárstva. Toto znalecké dokazovanie bolo zbytočné, keďže z posudku k invalidite zo Sociálnej poisťovne, ako aj z jej následného vysvetlenia, jednoznačne vyplývalo, že o jej schopnosti pracovať môže rozhodnúť výlučne jej ošetrujúci lekár. Jej ošetrujúca lekárka opakovane potvrdila jej úplnú neschopnosť vykonávať akúkoľvek prácu bez predpokladu obnovenia pracovného potenciálu v budúcnosti. Súd prvej inštancie však napriek týmto skutočnostiam vyhovel návrhom protistrany a bezdôvodne žiadal viaceré nemocnice o vypracovanie posudku na desiatky pracovných pozícií, čo viedlo k odročovaniu pojednávaní a k zdržaniu konania o viac ako jeden rok. Za sabotovanie priebehu konania označila aj postup protistrany, ktorá podala odvolanie proti nariadenému neodkladnému opatreniu o dočasnom znížení výživného z apríla 2024, čím sa konanie opäť predĺžilo o ďalšie mesiace. V tejto súvislosti zdôraznila, že Krajský súd v Trnave už v auguste 2024 upozornil súd prvej inštancie na povinnosť postupovať pri prejednaní a rozhodnutí veci tak, aby bola ochrana práv rýchla a účinná. Aj po tomto upozornení však súd prvej inštancie vo veci samej rozhodol až koncom októbra 2025. Súd aj protistrana mali vedomosť o tom, že dlhotrvajúce konanie, vyjadrovanie sa k podaniam a samotná účasť na pojednávaniach jej dlhodobo zdravotne ubližujú a neúmerne zvyšujú jej zadĺženosť. Upozornila, že jej zdravotný stav sa v dôsledku tohto tlaku natoľko zhoršil, že jej bola predbežne určená diagnóza demencie pri Alzheimerovej chorobe.
6. Povinná v doplnení odvolania uviedla, že pôvodné podanie bolo pre jej vážne zdravotné problémy neúplné. Namietala závery súdu prvej inštancie o absencii zmeny pomerov a zdôraznila, že z jej strany bola preukázaná podstatná zmena okolností odôvodňujúca zníženie výživného už od počiatku konania. V čase podania návrhu bola už dva roky nepretržite práceneschopná, pričom táto práceneschopnosť bola ukončená výlučne z dôvodu priznania invalidného dôchodku. Zamestnanie stratila v roku 2020 a reálne nepracovala už od konca roka 2019, čo odôvodnila ťažkými psychickými následkami po tom, ako jej otec detí v minulosti odobral deti. Na podporu svojich tvrdení argumentovala viacerými lekárskymi správami z psychologických a psychiatrických vyšetrení vrátane prepúšťacích správ z psychiatrickej nemocnice, z ktorých malo vyplývať, že nie je schopná pracovať pod stresom a trpí chronickým únavovým syndrómom, disociáciami i hypersomniou, v dôsledku ktorej prespí 17 až 20 hodín denne. Jej nepriaznivý psychický stav je priamym následkom dlhodobého konania otca detí a bráni jej aj v absolvovaní štandardnej ambulantnej psychoterapie. Zároveň dodala, že trpí aj príznakmi, ktoré viedli k predbežnému podozreniu na Alzheimerovu chorobu, čo ešte viac limituje jej bežné fungovanie. Odmietla tvrdenie súdu, že by v rokoch 2019 a 2020 popri práceneschopnosti aktívne podnikala. Finančné prostriedky prijaté na jej účet v tom čase predstavovali buď oneskorené úhrady za prácu vykonanú ešte pred začiatkom práceneschopnosti, alebo išlo o štátnu pomoc z projektu „Prvá pomoc“, ktorá jej bola vyplácaná práve z dôvodu poklesu tržieb spôsobeného jej práceneschopnosťou. Jej životná úroveň a majetkové pomery sa od roku 2020 drasticky znížili, prišla o sociálne väzby a na pokrytie nevyhnutných životných potrieb, akými sú bývanie a strava, si musela požičiavať peniaze od svojej matky. Na preukázanie svojej absolútnej platobnej neschopnosti predložila podrobné finančné tabuľky, v ktorých bilancovala svoje reálne mesačné príjmy voči sume súdom určeného výživného. Z tabuliek má podľa nej vyplývať, že pri pôvodných príjmoch z dávok v hmotnej núdzi (v rozmedzí od 138 eur do 180 eur mesačne) sa po odrátaní určeného výživného v pôvodnej výške 240 eur dostávala do pravidelného deficitu v rozmedzí od -60 eur do -102 eur. Následne, po priznaní invalidného dôchodku (v postupnej výške od 304,50 eur do 322,50 eur), jej po teoretickej úhrade plného výživného (240 eur) zostával zostatok len vo výške od 64,50 eur do 82,50 eur mesačne. Ďalej poukázala na to, že aj v prípade teoretického zníženia výživného na sumu 160 eur by jej v období poberania dávok zostávali sumy od -22 eur do maximálne +20 eur, a pri poberaní invalidného dôchodku by jej zostatok predstavoval len 144,50 eur až 162,50 eur mesačne. Ani v jednom z týchto prípadov, a to ani pri zníženom výživnom, by jej z uvedených zostatkov neostávalo ani len zákonné minimum nevyhnutné
na prežitie jednej dospelej osoby. Ďalej vysvetlila, akým spôsobom naložila so svojimi jednorazovými príjmami. Trináste dôchodky z rokov 2024 a 2025, ako aj doplatok invalidného dôchodku vo výške vyše 1 600 eur z februára 2024, nepoužila na úhradu výživného z dôvodu, že tieto prostriedky musela postupne vynaložiť na nevyhnutnú stravu v nasledujúcich mesiacoch, aby predišla ďalšiemu zadlžovaniu sa u svojej matky. Týmto neporušila pravidlo o prednosti vyživovacej povinnosti, nakoľko jej peniaze nestačili ani na základné prežitie. Zdôraznila, že jej špeciálna strava, vyžadujúca si prísne obmedzenia (bez lepku, laktózy, umelých prísad a viacerých iných surovín), nie je luxusom, ale priamou medicínskou nutnosťou, ktorú jej odporúčajú ošetrujúci lekári na nevyhnutnú regeneráciu nervového systému. Odmietla tvrdenia protistrany, že by sa stravovala výlučne produktmi I.. Na margo snahy o pracovné uplatnenie povinná poukázala na to, že živnostenské oprávnenie si dlhodobo ponechávala aktívne, hoci naň reálne nepracovala, a neskôr si ho len pozastavovala z dôvodu, že si chcela zachovať možnosť pracovať hneď, ako by sa jej stav zlepšil. Svoju motiváciu pracovať podložila aj tvrdením, že iniciatívne oslovila viaceré chránené dielne v okolí, avšak jej špecifické zdravotné obmedzenia, neschopnosť pracovať s monitormi a nemožnosť dodržiavať pravidelný pracovný čas znemožnili jej zamestnanie aj v takýchto prispôsobených podmienkach. Tieto dôkazy chcela predložiť už súdu prvej inštancie, avšak nedostala na to priestor. K otázke spolupráce so spoločnosťou I. opätovne zopakovala, že disponuje len zákazníckou kartou na zľavy, produkty kupuje pre seba a svoju rodinu z úverového účtu svojej matky, a nejedná sa o aktívnu zárobkovú činnosť distribútorky. Spochybnila aj spôsob, akým súd prvej inštancie vyhodnotil zdravotné a znalecké dokazovanie. Namietala, že znalkyňa z odboru pracovného lekárstva H. I. ju nikdy osobne nevyšetrila a jej posudok bol čisto teoretický, pričom jej schopnosť vykonávať jednoduchú prácu znalkyňa striktne podmienila stabilizáciou psychického stavu a dosiahnutím remisie ochorenia. K tejto remisii však podľa ošetrujúcich lekárov doteraz nedošlo. Súd si nesprávne stotožnil priznanú mieru invalidity s jej reálnou pracovnou schopnosťou. Absenciu psychiatra v roku 2025 vysvetlila tým, že jej predchádzajúca lekárka ju vyradila z evidencie po vyčerpaní liečebných možností a odporučila ju inej špecialistke, ku ktorej mala termín až na jeseň 2025, no s pôvodnou lekárkou zostala aj naďalej v intenzívnom telefonickom kontakte. K oblasti majetkových pomerov namietala, že súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil podstatnú zmenu pomerov na strane otca detí. Otec v roku 2021 zdedil plne zariadený trojizbový byt a osobné motorové vozidlo Škoda Octavia z roku 2011. Čo sa týka vlastných nehnuteľností, spochybnila súkromný znalecký posudok č. 1/2023, podľa ktorého majú ňou vlastnené podiely na ornej pôde hodnotu 118 000 eur. Ide len o podiely na „E“ parcelách využívaných poľnohospodárskym družstvom, cez ktoré vedú stĺpy vysokého napätia, a ich reálna nadobúdacia hodnota stanovená predošlým posudkom z roku 2011 predstavovala len zhruba 3 000 eur. Pre svoj psychický stav nie je schopná byt ani parcely predať, pričom prípadné sťahovanie sa do menšieho bytu by ju traumatizovalo a zhoršilo jej zdravotný stav. Ohradila sa tiež voči tvrdeniam o štedrosti jej rodiny, dovolenka pri mori v roku 2024 bola darom od brata na záchranu jej psychiky, a finančná pomoc od matky je poskytovaná tajne formou pôžičky. Zotrvala na tom, že návrh na zníženie výživného bol od počiatku dôvodný. Výživné hradila v plnej výške až do júla 2022 a neskôr čiastočne podľa svojich možností. Nesúhlasila s neprávoplatným rozsudkom v trestnom konaní, ktorým bola odsúdená za zanedbanie povinnej výživy, pričom toto rozhodnutie považuje za nesprávne a nezákonné. Všetky podlžnosti voči exekútorovi boli v decembri 2025 z pôžičiek od matky uhradené a konania tak boli ukončené. Súdne konanie označila za účelovo predlžované zo strany otca detí, čo spôsobuje enormný stres a masívne zhoršovanie jej psychického aj fyzického zdravia.
7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)), po zistení, že obe odvolania proti rozsudku boli podané v zákonnej lehote (§ 362 ods. 1 CSP ), oprávnenými osobami, (§ 359 CSP a § 7 ods. 1 CMP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP), a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP a § 62 ods. 1 CMP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie bez viazanosti dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), s prihliadnutím na prípadné vady konania, iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 CMP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CMP), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne päť dní pred jeho vyhlásením ( § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolania nie sú dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne a právne správne podľa § 387 ods. 1 a 2 potvrdiť.
8. Predmetom odvolacieho konania je posúdiť, či súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, či správne a dostatočne úplne zistil skutočný stav veci a
vec správne právne posúdil, keď zamietol návrh povinnej na zníženie jej vyživovacej povinnosti voči oprávnenému 1 a oprávnenému 2 a keď rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
9. Podľa § 62 odsek 1 zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.
10. Podľa § 62 ods. 2 zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.
11. Podľa § 75 ods. 1 zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
12. Podľa § 78 ods. 1 a 3 zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh. Pri zmene pomerov sa vždy prihliadne na vývoj životných nákladov.
12. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
14. Odvolací súd uvádza, že nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie pri odôvodnení jeho rozhodnutia. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa dostatočne zaoberal všetkými okolnosťami podstatnými pre jeho rozhodnutie a dostatočne vysvetlil dôvody, pre ktoré návrh navrhovateľky zamietol a rovnako dôvody rozhodnutia o trovách konania. Rozhodnutie bolo presvedčivé a odvolaciemu súdu dávalo možnosť sa i len obmedziť na konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie (§387 ods. 2 CSP). Pre potrebu vysporiadania sa s podstatnými odvolacími námietkami odvolací súd považuje za potrebné stručne uviesť nasledovné.
15. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom, že aplikácia ustanovenia § 78 ods. 1 a 2 zákona o rodine nevyhnutne vyžaduje takú zmenu pomerov, ktorá podstatným spôsobom mení pomery účastníkov konania s pomermi v čase posledného rozhodnutia, ktoré bez tejto skutočnosti predstavuje z pohľadu súdneho prieskumu prekážku veci rozhodnutej a bez takejto zmeny pomerov by sa jednalo o neprípustnú reparáciu právoplatného rozhodnutia súdu.
16. Zásadným argumentom povinnej, ktorým odôvodňovala svoj návrh, bola ňou tvrdená skutočnosť, že jej zdravotný stav jej už prakticky od konca roku 2019 úplne znemožňoval pracovať, pričom v roku 2020 viedol k pracovnej neschopnosti, ktorá trvala až do priznania nároku na invalidný dôchodok. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že rovnako, ako súd prvej inštancie nespochybňuje ani zdravotný stav povinnej, ktorý bol napokon príslušným orgánom uznaný ako skutočnosť, ktorá má za následok zníženie miery schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť a ani skutočnosť, že k prípadnej schopnosti povinnej vykonávať konkrétnu prácu pri jej aktuálnom zdravotnom stave zaujíma stanovisko ošetrujúci lekár povinnej. Odvolací súd nespochybňuje ani skutočnosť vyplývajúcu z lekárskych správ H. H. C. prakticky v období trvania jej pracovnej neschopnosti, až do jej ukončenia, resp. do januára 2025, kedy ešte H. H. C. konštatovala, že stav povinnej sa nezlepšuje (a kedy povinná súhlasila aj s vyradením zo zdravotnej starostlivosti H. H. C. na jej odporúčanie). Nepreukázaný je však záver H. H. C. o tom, že povinná nie je dlhodobo a trvale schopná vykonávať žiadnu pracovnú činnosť a záver o tom, že nie je predpoklad obnovenia pracovného potenciálu. Tento záver je spochybnený aj znaleckým posudkom H. J. I., B. ktorá jednak uviedla, ktoré práce by mohli byť vhodné pre povinnú a mohla by ich vykonávať za pozitívnej odozvy na liečbu ochorenia, resp. v prípade stabilizácie zdravotného stavu. Aj pri rešpekte k skutočnosti, že v období od marca 2023 (kedy sa H. H. C. prvýkrát vyjadrila, že povinná nie je schopná vykonávať žiadnu prácu (dovtedy pripúšťala výkon jednoduchej nenáročnej činnosti tak psychologička H. H. K. B. vo svojej správe z 13.10.2021, a absolútnym spôsobom ju nevylučovala ani správa H. H. C. z marca 2023 (hoci už odporúčala invalidizáciu, pričom záverovala aj absenciu trvalej systematickej zárobkovej
činnosti). Predovšetkým však nemá oporu a nemožno považovať za preukázaný záver, že u povinnej nie je predpoklad obnovenia pracovného potenciálu, ktorý spochybňovala aj H. J. I., B.. Hoci ani H. K. C. H., ani H. J. I., B. nespochybňovali skutočnosť, že psychiatrické diagnózy, ktoré invalidizujú povinnú, môžu byť sprevádzané stavom pacienta, ktorý mu môže v prípade nedostatočnej, prípadne žiadnej reakcie na liečbu znemožňovať výkon akejkoľvek pracovnej činnosti. To ale neznamená, že možno dopredu prijať záver o absolútnej neschopnosti vykonávať akúkoľvek pracovnú činnosť kedykoľvek do budúcna. Obzvlášť, ak posledná správa o nezlepšovaní zdravotného stavu je z januára 2025, kedy povinnú H. H. C. vyradila po dohode s povinnou z poskytovania zdravotnej starostlivosti a k dátumu rozhodnutia súdu prvej inštancie (27.10.2025) povinná iné potvrdenie o nemožnosti vykonávať akúkoľvek pracovnú činnosť nedoložila, a minimálne do dátumu 22.10.2025 ani nemala iného ošetrujúceho psychiatra a podľa vlastných tvrdení považovala za dostačujúce telefonické konzultácie s bývalou psychiatričkou.
17. Odvolací súd zdôrazňuje, že ani súd prvej inštancie nespochybňoval zmenu pomerov na strane navrhovateľky pokiaľ ide o jej zdravotný stav. Zo samotného rozhodnutia ale jednoznačne a presvedčivo vyplýva, že táto zmena nemala taký vplyv na zmenu pomerov na strane povinnej, ktorá by mohla mať za následok rozhodnutie o znížení vyživovacej povinnosti povinnej. Z pohľadu odôvodnenia súdu prvej inštancie vo vzťahu k záveru o neexistencii podstatnej zmeny pomerov je dôležité, že súd prvej inštancie jasne vyargumentoval, že povinná má dostatočné prostriedky, resp. by ich mohla mať, ak by prejavila zodpovedajúcu snahu, na to, aby mohla uhrádzať výživné v celej stanovenej výške.
18. Povinná síce nespochybňovala záver o tom, že jej matka za ňu hradí pravidelné platby a tiež že vykonáva úhrady dlžných splátok úverovej karty, ktorú používa, ktoré úhrady v súčte odvolací súd aj na základe tvrdení povinnej, ako aj vyhlásení jej matky a doložených výpisov z účtov ustálil na sume 600 až 700 eur mesačne v priemere. Povinná ale tvrdila, že sa jedná o pôžičku zo strany jej matky, určenú výlučne na úhradu jej potrieb, a teda ju nemožno považovať za prostriedky, ktoré by mohla použiť na úhradu vyživovacej povinnosti. Takéto tvrdenie povinnej ale z pohľadu ustálenej súdnej praxe neobstojí. Súdy opakovane judikujú, že aj prostriedky získané pôžičkou (hoci aj poskytovanou pravidelne na mesačnej báze) predstavujú príjem, ktorý sa poskytnutím dostáva do dispozície poberateľa týchto prostriedkov, ktorý aj sám rozhoduje o tom, ako ich použije. V konkrétnom prípade súd prvej inštancie správne uzavrel, že tieto prostriedky priamo znamenajú, že spolu s dôchodkom vyplácaným navrhovateľke sa jej mesačný príjem zásadne neodlišuje od príjmu, ktorý dosahovala v čase posledného rozhodovania súdu o výške jej vyživovacej povinnosti. Ak tvrdila povinná, že časť prostriedkov poskytovaných na úverovú kartu bolo použitých pre potreby jej rodičov, prípadne brata, pre ktorých mala údajne nakupovať časť produktov spoločnosti I., takéto tvrdenie dostatočne nepreukázala. Jediným dôkazom, ktorý to má preukazovať sú vyhlásenia jej matky, bez toho, aby jasne konkretizovali ktorých produktov, prípadne presne v akej hodnote sa majú týkať a toto súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako nepreukazné.
19. Ustanovenie § 75 ods. 1 navyše dáva súdu možnosť prihliadať na to, či má osoba povinná z vyživovacej povinnosti možnosť získať majetkový prospech a či túto možnosť zodpovedajúcim spôsobom využíva. V tomto kontexte správne súd prvej inštancie správne prihliadol na skutočnosť, že povinná je vlastníčkou podielov na pozemku a trojizbového bytu. Dôvodne možno prijať záver, že už toto vlastníctvo, aj bez toho, aby povinná musela pracovať, resp. aby musela hradiť výživné z prostriedkov, ktoré má od svojej matky, dáva povinnej možnosť hradiť výživné v celom rozsahu. Vo vzťahu k pozemku neobstojí argument, že ho povinná plánuje ponechať oprávneným 1 a 2. Nie za predpokladu ak si povinná riadne neplní vyživovaciu povinnosť. Neobstojí ani argument, že nie je (s ohľadom na jej zdravotný stav) v jej možnostiach vykonávať úkony smerujúce k získaniu majetkového prospechu z tohto vlastníctva, či už prípadným prenájmom alebo priamo jeho predajom. Ak by povinná prejavila úprimný záujem, môže na úkony spojené s prípadným prenájmom pozemkov alebo ich predajom splnomocniť inú osobu a nemusí ich realizovať sama. Pokiaľ ide o hodnotu pozemkov, znalecký posudok č. XX/XXXX z roku 2023 má nepochybne čo do aktuálnosti vyššiu výpovednú hodnotu ako posudok z roku 2011. V konkrétnom prípade je správna aj úvaha súdu prvej inštancie, že prostriedky potrebné na plnenie vyživovacej povinnosti môže povinná získať výmenou bytu v ktorom býva, za menší. Samotná skutočnosť, že by sa jednalo o byt s menšou výmerou, resp. menším počtom izieb sama o sebe neznamená, že by sa tým akokoľvek znížila kvalita bývania povinnej, ako to povinná vo svojich vyjadreniach naznačuje. Navyše, správny je aj záver, že prípadné prostriedky môže povinná získať aj z prípadného prenájmu svojho bytu (nemusí sa teda znižovať ani hodnota jej vlastníctva), s tým, že na zabezpečenie vlastného bývania si zabečí menší byt s menším prenájmom. Povinná
síce argumentovala, že izbu navyše potrebuje pre oprávnených, tento argument však s ohľadom na skutočnosť, že títo sú už dospelí a u povinnej beztak netrávia čas ani teraz, neobstojí, obzvlášť, ak by mal mať za následok, že si povinná voči oprávneným nemôže plniť vyživovaciu povinnosť.
20. Možno tak uzavrieť, že aj s ohľadom na zmenu v pomeroch povinnej spočívajúcu v jej zdravotnom stave, majúcu za následok zníženie schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v porovnaní so zdravou osobou, s ohľadom na ostatné zistené okolnosti majetkových pomerov nedošlo k takej zmene pomerov, ktorá by mohla mať za následok zníženie vyživovacej povinnosti povinnej. Skutočnosť, že otec oprávnených, ktorý má voči nim rovnako vyživovaciu povinnosť, a ktorý si ju aj podľa vyjadrenia oprávnených na rozdiel od povinnej riadne po celý čas plnil, medzičasom nadobudol dedičstvom byt a staršie ojazdené vozidlo na tomto závere nič nemení. Rovnako na ňom nemení nič skutočnosť, že oprávnení sa snažia zabezpečiť si aspoň čiastkový, resp. príležitostný príjem popri plneniu školských povinností. Skutočnosť, že sa snažia sami si zabezpečiť príjem popri príprave na povolanie, nepredstavuje zmenu, ktorú by bolo možno z pohľadu povinnej na zníženie jej vyživovacej povinnosti zohľadniť.
21. Vo vzťahu k odvolaniu voči rozhodnutiu o trovách konania odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne. So záverom súdu prvej inštancie, že samotný návrh povinnej nemožno bez ďalšieho považovať za bezdôvodný, sa odvolací súd stotožňuje. Je preukázaným faktom, že zdravotný stav povinnej sa v porovnaní s posledným rozhodovaním zhoršil a zásadným spôsobom mal aj na schopnosť zárobkovej činnosti povinnej. Skutočnosť, že dokazovaním v konaní pred súdom nebola v komplexe preukázaná taká zmena pomerov, ktorá by viedla k zníženiu vyživovacej povinnosti povinnej, sama o sebe neznamená, že by vykonané dokazovanie a jeho vyhodnotenie popierali záver, že neboli splnené predpoklady aplikácie ustanovenia § 55 CMP, v zmysle ktorého možno náhradu trov konania priznať, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé. Skutočnosť, že navrhovateľka nebola so svojím návrhom úspešná nie je s ohľadom na charakter konania relevantná, keďže rozhodovanie o trovách nie je v konkrétnom prípade vedené úspechom v konaní, ale uplatňuje sa generálna klauzula § 52 CMP, v zmysle ktorého žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania. Skutočnosť, že si povinná dlhodobo neplnila riadne svoju vyživovaciu povinnosť je spojená s vystavením sa riziku, že ponesie následky v podobe vedenia exekučného konania, prípadne trestného konania, pričom k obom konaniam aj došlo. Ani z pohľadu ustálenej súdnej praxe to však nie je to však skutočnosť, ktorú možno vyhodnocovať ako dôvod aplikácie § 55 CMP.
22. Odvolací súd na pripomína, že úlohou odôvodnenia rozhodnutia nie je dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/2004, III.ÚS 209/2004, II.ÚS 200/2009 a pod.). Odvolací súd preto aj s ohľadom na podrobné odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje reagoval výlučne na podstatné odvolacie námietky prednesené v odvolaniach účastníkov konania.
23. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 52 CMP v spojení s § 396 ods.1 a 2 CSP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, pričom aj pre rozhodnutie o trovách odvolacieho konania platí argumentácia uvedená v bode 21. Napriek tomu, že odvolatelia (oprávnení 1 a 2 a ich otec) si nárok na náhradu trov konania uplatnili odvolací súd nevzhliadol ani v odvolacom konaní žiadne dôvody hodné osobitné zreteľa, pre ktoré by sa mal odkloniť od generálnej klauzuly mimosporového konania.
24. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 Civilného sporového poriadku). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 Civilného sporového poriadku). Dovolanie je podľa § 421 Civilného sporového poriadku prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 Civilného sporového poriadku). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 Civilného sporového poriadku). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 Civilného sporového poriadku). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§ 426 Civilného sporového poriadku). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 Civilného sporového poriadku). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 Civilného sporového poriadku). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 Civilného sporového poriadku).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 Civilného sporového poriadku). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 Civilného sporového poriadku). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 Civilného sporového poriadku).