Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_17CoCsp-4-2026.pdf
PDF · 123.75 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoCsp/4/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu JUDr. Eduarda Valenčina a JUDr. Mariána Hoffmanna, PhD., v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, C. D. XXX/XX, E., právne zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., Kuzmányho 29, Košice-Staré Mesto, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: 365. bank, a. s., Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31 340 890, právne zastúpený: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., Advokátska kancelária, Štefánikova 8, Bratislava, IČO: 36 853 186, v konaní o zaplatenie 1.800,- eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 12Csp/7/2024-151 zo dňa 20.10.2025 takto
r o z h o d o l :
Potvrdzuje rozsudok v zamietavom výroku v napadnutej časti 618,40 eur a v súvisiacom výroku o trovách konania.
Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd rozhodol takto: I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 150,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a . III. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady rozhodne súd I. inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
2. Prvoinštančný súd tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 1.800 eur z titulu primeraného finančného zadosťučinenia a trovy konania. Prvoinštančný súd zistil, že žalobca uzatvoril s C. F., A. zmluvu o úvere pod názvom Dostupná pôžička, na základe ktorej sa banka zaviazala dlžníkovi poskytnúť úver v celkovej výške 2.000 eur, ktorý mal dlžník splácať v 70 splátkach po 60,27 eur s termínom konečnej splatnosti 23.1.2015. Výška nákladov bola vyčíslená na 1.687,93 eur, úroková sadzba bola 24 %, RPMN banky 26,82 % a priemerná RPMN 17,91 %. Z vykonaného dokazovania prvoinštančný súd zistil, že žalobca vyčerpal úver vo výške 2.000 eur, istinu zaplatil len v rozsahu 55,21 eur, pričom nezaplatená časť istiny ostala vo výške 1.944,79 eur. Žalobca zaplatil úroky 386,83 eur a poplatky vo výške 101,99 eur. V priebehu ďalšieho obdobia C. F., A. postúpila pohľadávku na ďalší subjekt, a to spoločnosť BOSSNUT INVESTMENTS LIMITED, Cyprus, kde pohľadávka voči žalobcovi bola vo výške 3.804,60 eur. Následne opätovne došlo k postúpeniu pohľadávky na ďalší subjekt.
Prvoinštančný súd zistil, že voči žalobcovi bolo vedené exekučné konanie pred Okresným súdom Poprad sp. zn. 20Er/508/2012, kde exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 1.5.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19.6.2012, kde žalobca (v rozhodcovskom konaní v postavení žalovaného) bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi v rozhodcovskom konaní istinu 1.944,79 eur, úrok vo výške 24 % z uvedenej istiny od 2.11.2010 a úrok z omeškania vo výške 9 % za rovnaké obdobie, sumu dlžných úrokov 222,50 eur a 269,03 eur, poplatku za rozhodcovské konanie, a to všetko v splátkach. V exekučnom konaní poverenie na vykonanie exekúcie prvoinštančným exekučným súdom bolo vydané. Exekučné konanie bolo zastavené uznesením zo dňa 5.8.2024, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 13.9.2024, kde súd priznal exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie a povinnému nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní voči oprávnenému. Z obsahu tohto rozhodnutia vyplýva, že rozhodcovská doložka, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok je neprijateľnou zmluvnou podmienkou brániacou tomu, aby na základe nej bol vydaný rozhodcovský rozsudok. Preto exekúcia bola zastavená. V rámci exekučného konania sp. zn. 20Er/508/2012 bola evidovaná súdnym exekútorom úhrada vo výške 20 eur, z ktorej sumy 15,20 eura bolo poukázané na účet oprávneného. Spoločnosť BENNCONT COLLECTION, a.s., ktorá voči žalobkyni evidovala pohľadávku plynúcu zo sporného úveru, ktorú získala od C. F., A., eviduje úhradu sumy 15,20 eur a spoločnosť C. F. evidovala úhradu 544,03 eur. Prvoinštančný súd vec posúdil podľa § 2 písm. u) zákona č. 250/2007 Z.z. a ďalej podľa ust. § 3 ods. 3 a 5 zákona č. 250/2007 Z.z. Aplikoval na daný právny vzťah aj ust. § 4 ods. 2 písm. a) a b) zákona č. 250/2007 Z.z. Pre posúdenie uplatneného nároku prvoinštančný súd poukázal aj na ust. § 3 Občianskeho zákonníka, § 53 ods. 1 – 5 Občianskeho zákonníka a na ust. § 100 a § 101 Občianskeho zákonníka. Skonštatoval, že žaloba je čo do základu dôvodná. Jediným predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom. Zákon nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola spôsobená ujma, stačí, ak dôjde k porušeniu práva alebo povinnosti. Prvoinštančný súd zistil, že strany uzatvorili v roku 2009 úverovú zmluvu, na základe ktorej bol žalobcovi bankou poskytnutý úver vo výške 2.000 eur za dohodnutých zmluvných podmienok. Bolo dohodnuté, že spory budú rozhodované na základe rozhodcovskej doložky rozhodcovským súdom. Keďže exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok a prvoinštančný Okresný súd v Poprade v exekučnom konaní dospel k záveru, že dohoda o rozhodcovskej doložke je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, exekučné konanie uznesením zo dňa 5.8.2024, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 13.9.2024, zastavil. Teda zo strany dodávateľa došlo k porušeniu práv spotrebiteľa dojednaním rozhodcovskej doložky, a preto žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. Žalobca si mohol tento nárok uplatniť nielen voči pôvodnému veriteľovi, ako aj proti osobe, ktorá získala túto pohľadávku postúpením. Keďže žalobca si uplatnil pohľadávku voči banke, banka je pasívne vecne legitimovanou stranou sporu. Prvoinštančný súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 7Cdo/237/2021. Keďže žalobca si v exekučnom konaní úspešne uplatnil porušenie práv ako spotrebiteľ namietaním neplatnosti rozhodcovskej doložky, splnil tak podmienku podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a preukázal dôvodnosť (základ) svojho nároku. Prvoinštančný súd sa veľmi podrobne zaoberal priznanou výškou uplatňovaného nároku. Žalobca si uplatňoval nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.800 eur. Prvoinštančný súd uviedol, že určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia je výsledkom voľnej úvahy súdu, ktorá nemôže byť svojvoľná, ale má racionálny základ a musí byť preskúmateľná. Uviedol okolnosti, ktoré pri úvahe o výške primeraného finančného zadosťučinenia hodnotil a dodal, že jediným kritériom pre priznanie výšky primeraného finančného zadosťučinenia je primeranosť so zreteľom na okolnosti prejednávanej veci. Cieľom tohto inštitútu je satisfakcia. Tento inštitút nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu. Poukázal aj na to, že pokiaľ žalobca neuplatňuje len symbolickú výšku zadosťučinenia, musí opísať sám nepriaznivé následky a preukázať tieto okolnosti, ktoré majú vplyv na určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia. V danej veci prvoinštančný súd dospel k záveru, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzatvoreniu úverovej zmluvy, ktorá bola zabezpečená rozhodcovskou doložkou, v dôsledku ktorej sa následne žalovaný domáhal uspokojovania svojich práv z úverovej zmluvy len pred rozhodcovským súdom a bol v rozhodcovskom konaní úspešným. Následne došlo k nútenému výkonu rozhodcovského rozsudku, ktoré exekučné konanie trvalo od roku 2012 do roku 2024. Z obsahu exekučného spisu bolo zistené, že zo strany súdneho exekútora neboli vykonávané žiadne kroky k vymoženiu pohľadávky, neboli nariadené zrážky zo mzdy povinného, nedošlo k blokovaniu nehnuteľnosti patriacej žalobcovi. Žalobca nebol obmedzovaný v zabezpečovaní svojich základných
potrieb a základných potrieb svojej rodiny. Od roku 2015 súd exekúciu odložil. Žalobca aj napriek tvrdeniu, že mu boli vykonávané zrážky zo mzdy, tieto nepreukázal, jediným výnosom v exekučnom konaní bola platba 20 eur. Ani počas pobytu žalobcu vo Veľkej Británii neboli voči nemu vedené žiadne kroky k úhrade pohľadávky. Až v roku 2024 nadobudlo právoplatnosť uznesenie o zastavení exekúcie. Vtedy s konečnou platnosťou sa žalobca domohol ochrany svojich spotrebiteľských práv. Žalovaný počas celého trvania záväzkového vzťahu sa so svojimi nárokmi neobrátil na všeobecný súd, pričom musel mať vedomosť, že obdobné rozhodcovské rozsudky C. F. sú nulitné a takisto aj exekučné konania boli vo všeobecnosti práve pre neplatnú rozhodcovskú doložku zastavované. Prvoinštančný súd pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia zohľadnil dĺžku trvania exekučného konania voči žalobcovi od roku 2012 do roku 2024 a predtým ešte vedené rozhodcovské konanie. Uvedená okolnosť vo všeobecnosti pre bežného občana predstavuje značnú záťaž, ujmu minimálnej v psychickej rovine, čo samo o sebe odôvodňuje oprávnenosť priznania práva žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie a neumožňuje uvažovať iba o symbolickej výške tohto nároku. Úspešný výsledok súdneho konania nebol istý, a preto až do právoplatného skončenia bol žalobca v určitej neistote, najmä čo sa týka konečného dopadu z finančného hľadiska. Žalobca opísal povahu, intenzitu, trvanie, rozsah a dopad pôsobenia týchto nepriaznivých následkov, ako aj to, ako to pociťoval a prežíval, vedené exekučné konanie ho však nijako neobmedzovalo v možnosti voľnej dispozície s vlastným majetkom. Žalobca tvrdil vo všeobecnej rovine porušenie ďalších práv spotrebiteľa v súvislosti s uzatvorenou úverovou zmluvou s C. F., A. a dojednanie ďalších neprijateľných zmluvných podmienok čo do neprijateľnej výšky úroku z úveru tieto však súd v konaní o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nie je oprávnený samostatne vyhodnocovať ako prejudiciálnu otázku pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Tieto tvrdenia musia byť preukázané v inom konaní. Mimo dojednania neprijateľnej zmluvnej podmienky rozhodcovskej doložky v inom konaní, než je preskúmavané exekučné konanie, súd nekonštatuje porušenie iných práv žalobcu ako spotrebiteľa, vyplývajúcich zo zákona č. 250/2007 Z.z., resp. zákona o spotrebiteľských úveroch. Teda tvrdenie žalobcu, aby zmluva o úvere bola v inom konaní vyhlásená za neplatnú, prípadne bezúročnú a bezpoplatkovú, resp. aby súd konštatoval ďalšie neprijateľné zmluvné podmienky vo vzťahu k žalobcovi ako spotrebiteľovi nebolo preukázané. Žalobca nepreukázal, aby konanie žalovaného viedlo aj ku vzniku iných, ďalších negatívnych dôsledkov v jeho súkromnom a spoločenskom živote. Žalobcovi mimo hroziacej ujmy nevznikla žiadna materiálna ujma či vo forme skutočnej škody alebo bezdôvodného obohatenia žalovaného. Žalobca dokonca neuhradil ani výšku poskytnutého úveru 2.000 eur, kedy banka a postupca evidujú úhradu len sumy 564 eur. Nie je možné prijať záver, či sa banka mohla alebo nemohla domáhať mimo poskytnutej istiny aj plnenia z titulu úrokov a prísl. a preto nie je možné v tomto štádiu konania prijať záver, aká ujma žalobcovi vlastne hrozila. Prvoinštančný súd uviedol, že rozhodovacia prax súdov a odvolacích súdov, čo sa týka výšky primeraného finančného zadosťučinenia je rozdielna. Rôzne sú aj skutkové tvrdenia žalobcov, ktorí kvantifikujú uplatňovanú pohľadávku individuálne percentom z hroziacej škody, resp. ujmy, alebo súdom deklarovaných neprijateľných zmluvných podmienok, ku ktorému priraďuje individuálnu sumu za každé porušenie zmluvných podmienok a iné. Rozhodovacia prax súdov v regióne prešovského a košického kraja prešla vývojom, kedy vo všeobecnosti je priznávané finančné zadosťučinenie, ak nie je priznané v symbolickej výške, v rozsahu od 100 do 800 eur. Prvoinštančný súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 7Cdo/92/2021 z 30.6.2022, kde pre priznanie práva na zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil na súde proušeníie práva alebo povinnosti v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, je rozhodujúcim kritériom primeranosť požadovaného zadosťučinenia; jeho konkrétnu výšku určí súd úvahou so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu. Prvoinštančný súd ďalej poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v uznesení sp. zn. 7Cdo/91/2022 zo dňa 31.10.2023, kde uviedol, že správna výška primeraného finančného zadosťučinenia v danom spore bude vždy závislá od výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Pri posúdení a hodnotení východísk pre určenie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. musia súdy postupovať diferencovane v každom konkrétnom prípade, a preto nemôžu vychádzať z nejakého univerzálneho zovšeobecnenia, či
v určitých striktných hraniciach. Z uvedených dôvodov odpoveď na žalobcom nastolenú otázku nemožno judikatórne uzavrieť. Prvoinštančný súd preto dospel v úvahe k záveru, že primeraná k povahe a rozsahu preukázaného porušenia práv žalovaným vo vzťahu k žalobcovi, a to v rozsahu porušených povinností, doby trvania protiprávneho stavu, nepreukázanej majetkovej ujmy, ani jej hrozby, vzhľadom na odškodnenie v obdobných prípadoch, je suma 150 eur. Poskytuje spotrebiteľovi satisfakciu za prežitú nepohodu počas vedenia pôvodného rozhodcovského a exekučného konania a neistý výsledok tohto súdneho sporu a odradiť dodávateľa od ďalšieho porušovania práv. Výška priznaného zadosťučinenia je postačujúca na kompenzáciu nekonformnej situácie žalobcu, a preto v prevyšujúcej časti súd nárok zamietol. Prvoinštančný súd procesnú obranu žalovaného a hmotnoprávnu obranu vznesením námietky premlčania nepovažoval za dôvodnú. Právo na primerané finančné zadosťučinenie sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe a prvoinštančný súd tento nárok nepovažoval za premlčaný. Procesná obrana žalovaného spočívajúca v tvrdení šikanózneho uplatnenia práva žalobcu v rozpore s dobrými mravmi nemá oporu v zákonných ustanoveniach. Žalobca si uplatňuje výkon práva spotrebiteľa v súlade so zákonom. Bol aktívny v hájení svojich práv podaním návrhu na odklad exekúcie, na jej zastavenie a preto vzniklo právo domáhať sa žalobcovi primeraného finančného zadosťučinenia. Prvoinštančný súd vo vzťahu k trovám konania vyhodnotil aplikáciu ust. § 2 bod 57 CSP, pričom na aplikáciu tohto zákonného ustanovenia nezistil dôvody, a to dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti, pre ktoré by súd žalobcovi nemal priznať náhradu trov konania. Žalovaný je bankou disponujúcou finančnými prostriedkami poskytovanými občanom vo forme pôžičiek za úrok, preto jeho majetkové pomery neodôvodňujú vôbec uvažovať o priznanie tohto kritéria a rovnako nie sú výnimočnými ani okolnosti danej veci. Preto prvoinštančný súd o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, kedy úspech žalobcu odôvodňuje tomuto priznať nárok na náhradu trov konania.
3. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Žalobca namietal zamietavý výrok prvoinštnačného rozsudku v rozsahu sumy 618,40 eur. Čo do zvyšnej časti zamietavého výroku v rozsahu 1.031,60 eur odvolanie nepodáva. Žalobca ako odvolacie dôvody uviedol dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Žalobca rozporuje správnosť rozhodnutia prvoinštančného súdu o zamietnutí žaloby v rozsahu sumy 618,40 eur. Prvoinštančný súd odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že v prevažnej časti podľa rozhodovacej praxe všeobecných súdov sa primerané finančné zadosťučinenie poskytuje vo výške 100 - 800 eur, pričom nie je možné považovať za správne, keď prvoinštančný súd priznal žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie v nízkej sume, keď prvoinštančný súd si je vedomý okolnosti o potrebe individuálneho posudzovania týchto nárokov. V prevažnej väčšine prípadov sa výška vypočítava skôr ako určité percento vzniknutej, resp. hroziacej ujmy. Prvoinštančný súd sa nezaoberal konkrétnymi okolnosťami prípadu, keď nezohľadnil nielen spôsob uzatvárania úverovej zmluvy, priebeh rozhodcovského konania, priebeh exekučného konania, ale poukázal aj na dobu trvania protiprávneho stavu, možné prieťahy v exekučnom konaní, zníženie životnej úrovne žalobcu, ktorý v dôsledku vedeného exekučného konania bol výrazne obmedzený v uplatňovaní svojich základných práv a to najmä ústavného práva na majetok a na zdravotné dôsledky priamo spojené s porušením jeho práv a následným exekučným konaním. Bolo povinnosťou súdu odôvodniť, prečo práve vzhľadom na uvedené argumenty priznal žalobcovi sumu 150 eur, ktorú považuje za primeranú. V prejednávanej veci protiprávny stav pretrvával od roku 2009 do roku 2024, teda od uzavretia úverovej zmluvy do právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie, teda približne 15 rokov, pričom porušenie vyústilo do rozhodcovského konania, následne do exekučného konania. Samotný žalobca v rámci výsluchu uviedol, že v exekučnom konaní sa položil psychicky, bál sa o rodinu a bol na liekoch, bál sa, či rodine nezoberú dom a čo bude ďalej. Takýto zásah zasiahol do života žalobcu nielen v majetkovej rovine, ale aj v rovine osobnostnej, keďže uvedené zapríčinilo psychické ťažkosti žalobcu, pre ktoré sa lieči až do dnešného dňa. S tým sa súd relevantným spôsobom nevysporiadal. Preto uvedené okolnosti nasvedčujú tomu, že suma priznaného nároku na úrovni 150 eur, teda na spodnej hranici súdom uvádzaného rozmedzia nemôže byť primeraná. Žalovaný sa snažil voči žalobcovi vymôcť sumu 3.842 eur, ktorá v priebehu exekúcie narastala. Celková uplatnená suma 1.800 eur preto predstavuje zhruba 40 % oproti tomu, čo malo byť od žalobcu vymožené. Prvoinštančný súd sa s touto okolnosťou nezaoberal, hoci podľa rozhodovacej praxe všeobecných súdov je známe, že za primerané sa bežne považujú obdobné sumy týchto nárokov. Ďalej žalobca namietal, že žalovaný sám sa rozhodol uplatnil svoje práva na rozhodcovskom súde bez toho, aby mal platne založenú právomoc na prejednanie a rozhodnutie. Žalovaný následne inicioval exekučné konanie a mal
možnosť ovplyvniť dĺžku exekučného konania, pričom trvanie nezákonne vedenej exekúcie, ktorú vyvolal žalovaný podaním svojho návrhu na podklade nespôsobilého exekučného titulu a ďalšie bezdôvodné zotrvávanie na tomto návrhu je skutočnosť, ktorú je možné ako predmet pričítať žalovanému. Keďže posúdenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia patrí výlučne do kompetencie súdu, súd musí svoje rozhodnutie odôvodniť presvedčivo, jasne a výstižne. Súd otázke zamietnutia časti žalovanej sumy postupoval v rozpore s ust. § 220 ods. 2 CSP. Súd neuviedol, na základe akých okolností sa mu suma 150 eur javí primeraná a nevysporiadal sa s argumentáciou žalobcu. Preto napáda zamietavý výrok v rozsahu 618,40 eura, keďže suma primeraného finančného zadosťučinenia musí byť primeraná aj s ohľadom na to, že táto s priznaným nárokom vo výške 150 eur predstavuje len 20 % z celkovej sumy, ktorej sa dodávateľ v rozhodcovskom konaní a následne v exekučnom konaní domáhal. Preto žiadal zmeniť rozsudok prvoinštnačného súdu o priznanie ďalšej sumy 618,40 eur tak, aby výška celkového nároku priznaného žalobcovi predstavovala 768,40 eur, ktorú považuje žalobca za primeranú. Žalobca namietal nedostatočne odôvodnené súdne rozhodnutie, ktoré považuje za arbitrárne, svojvoľné, bez splnenia parametrov vyplývajúcich z ust. § 220 ods. 2 CSP. Takéto rozhodnutie nie je preskúmateľné a tým bolo porušené právo žalobcu na spravodlivé súdne konanie, čo zakladá ďalší odvolací dôvod. Na záver žalobca poukázal na čl. 2 ods. 1, 2 CSP, ktorým sa zabezpečuje princíp právnej istoty v civilnom sporovom konaní. Preto žiadal prvoinštančný rozsudok zmeniť a žalobe v časti sumy 618,40 eur vyhovieť. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému.
4. K odvolaniu zaujal písomné stanovisko žalovaný. Žalovaný považuje rozsudok prvoinštnačného súdu v zamietavom výroku za vecne správny a žiadal, aby odvolací súd tento výrok potvrdil a priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Podané odvolanie nie je dôvodné, rozsudok v napadnutej časti je vecne správny. Osobitne žalovaný poukázal na ods. 40 rozsudku vo vzťahu k primeranosti primeraného finančného zadosťučinenia. Žalovaný namietal podanú žalobu, z ktorej vôbec nevyplývalo, akú celkovú sumu uhradil žalobca na úver a výšku vymáhaného dlhu, ktorý bol medzičasom postúpený na iného veriteľa, ďalej, prečo bol žalobca v rozhodcovskom konaní procesne pasívny, prečo žalobca nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, prečo žalobca neodstúpil od úverovej zmluvy, nepodal návrh na uzavretie dodatku, nepodal sťažnosť alebo reklamáciu na bankové služby, ďalej prečo žalobca prvýkrát namietal domnelú neprijateľnosť rozhodcovskej doložky až 14.12.2015, teda viac ako 3 roky po podaní návrhu na vykonanie exekúcie a prečo žalobca zamlčal postúpenie pohľadávky. Keďže žalobca prestal splácať úver, žalovaný bol nútený vymáhať si zostatok nesplateného úveru v rozhodcovskom konaní.
5. K vyjadreniu žalovaného zaujal písomné stanovisko žalobca. Žalobca zotrval na svojom odvolaní a s vyjadreniami žalovaného nesúhlasil. Primerané finančné zadosťučinenie je nepostačujúce, porušenie práv spotrebiteľa ani rozsah porušenia svojich práv nemá vplyv na určení tohto nároku.
6. K vyjadreniu žalobcu zaujal písomné stanovisko žalovaný, ktorý zotrval na svojom predchádzajúcom vyjadrení a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.
7. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP preskúmal napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu podľa zásad uvedených v § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, a to v rozsahu sumy 618,40 eura z celého zamietavého výroku je správne a odvolanie nedôvodné. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na správne závery prvoinštnačného súdu, ktorý zistil správny skutkový stav, správne vec právne posúdil a správne vo veci aj rozhodol. Odvolací súd poukazuje na dôvody prvoinštančného rozsudku a naviac, vzhľadom na odvolacie argumenty žalobcu k veci udáva:
8. Predmetom uplatneného nároku je primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z., ktoré si žalobca v žalobe uplatnil v sume 1.800,- eur. Základ uplatňovaného nároku nie je sporný, strany sporu základ uplatňovaného nároku nerozporovali, základ uplatňovaného nároku nie je ani predmetom odvolacieho konania. Základná odvolacia argumentácia vo vzťahu k uplatňovanému nároku je nesprávna úvaha súdu a výsledok úvahy súdu o výške priznaného primeraného finančného zadosťučinenia, kedy podľa žalobcu táto výška by mala byť o 618,40 eura vyššia, než súdom určená suma 150 eur.
9. Ako to vyplýva zo žaloby, žalobca si uplatnil primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.800 eur, kde sám v žalobe uviedol ako jediným kritériom pre posúdenie tohto nároku kritérium primeranosti. Ako okolnosť dôležitú pre zohľadnenie pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia žalobca uviedol neprijateľnosť konania žalovaného už na počiatku zmluvného vzťahu, čo vyústilo nielen do konania pred rozhodcovským súdom, ale do náročného exekučného konania, kde žalobca ako spotrebiteľ bol nútený obhajovať svoje práva a v tomto konaní bol úspešný. Žalobca sumu 1.800 eur odôvodnil rozsahom porušenia spotrebiteľských práv, ktorý sa prejavuje vo vyčíslení celkovej výšky vymáhaných nárokov v danom exekučnom konaní, ktorá k 6.11.2012 dosahovala sumu 3.842,62 eur a ktorá suma s pribúdajúcim časom rástla. Výška uplatňovaného nároku oproti výške vymáhaného nároku zo strany žalovaného predstavuje len 46,84 %, teda žalobca si uplatňuje minimálnu časť nároku oproti tomu, čo sa žalovaný v rámci exekúcie snažil získať. Vymoženie celej sumy v rámci exekučného konania by malo pre žalobcu fatálne následky.
10. Ako to vyplýva zo žaloby, základným atribútom určenia výšky primeraného finančného zadosťučinenia bola okolnosť výšky vymáhaného nároku žalovaným, ktorý si žalovaný uplatnil v exekučnom konaní a uplatňovaná suma predstavuje určité percento z takto vymáhaného nároku. Žalobca iné okolnosti pre posúdenie výšky uplatňovaného nároku v žalobe netvrdil a ani na tvrdený nárok neoznačil žiadne dôkazy, ktoré žiada v priebehu konania vykonať.
11. Na výzvu súdu žalobca vo vyjadrení zo dňa 18.03.2025 zotrval na tvrdení zo žaloby, kde výška primeraného finančného zadosťučinenia má predstavovať určité percento z vymáhaného nároku dodávateľa a označil túto mieru vymáhaného nároku a výšky primeraného finančného zadosťučinenia v rozsahu 50 %, a preto za primerané považoval uplatňovanie nároku vo výške 46,83 %. Poukázal však aj na dĺžku trvania protiprávneho stavu, kde tento s tav ohraničil dobou 16 rokov, keďže zmluva o úvere bola uzatvorená dňa 23.03.2009. Exekučné konanie trvalo 12 rokov a žalovaný voči žalobcovi inicioval nielen rozhodcovské konanie, ale aj exekučné konanie, čím žalobca bol vystavený psychickej záťaži, stresu, pretože pomery žalobcu v majetkovej oblasti boli priamo ohrozené. Celé toto obdobie pre žalobcu predstavovalo psychickú ujmu, resp. psychickú záťaž, bol plný obáv z výsledku exekučného konania. Opäť na tieto tvrdenia týkajúce sa psychickej záťaže žalobca neoznačil žiadne dôkazy.
12. Z obsahu výsluchu žalobcu pred prvoinštančným súdom na pojednávaní dňa 08. septembra 2025 vyplýva, že voči žalobcovi bolo vedených viacero konaní, a to vo vzťahu k C. F., A., kde bolo vedené sporné exekučné konanie 20Er/508/2012. Voči žalobcovi si uplatňovala nároky aj spoločnosť Pohotovosť, a.s. Žalobca sa bližšie nevedel vyjadriť k tomu, v prospech ktorej spoločnosti mu bolo zamestnávateľom vykonávané zrážky zo mzdy, dokonca si nespomínal na žiadne rozhodcovské konanie. Žalobca potvrdil však, že v súvislosti s exekučným konaním sa psychicky položil, bál sa o rodinu bol na liekoch, aktuálne sú mu predpisované obdobné lieky aj počas života zahraničí, kde v súčasnej dobe žije.
13. Z tejto výpovede nie je jednoznačne možné posúdiť, či vážnosť zdravotného stavu, o ktorom tvrdil žalobca, reálne existuje a ktoré konanie o vymoženie pôžičky, resp. úveru, a to konanie žalovaného, resp. konanie inej nebankovej inštitúcie malo vplyv na psychiku žalobcu a či priamo tieto konania mohli ovplyvniť jeho zdravotný stav natoľko, že by žalobca trpel následkami až doposiaľ. V priebehu prvoinštančného konania okrem tvrdenia žalobcu opäť žiadne dôkazy na preukázanie uvedených okolností neboli žalobcom ponúknuté a ani predložené a dokonca ani len označené. Z obsahu spisu však vyplýva a exaktne bolo zistené, že žalobca do postúpenia pohľadávky zaplatil veriteľovi 544,03 eur a v rámci exekučného konania bola vymožená suma 20 eur, z ktorej 15,20 eura bola poukázaná v tom čase oprávnenej osobe, a to spoločnosti Bencont Collection, Bratislava.
14. Podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti poručiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len kolektívne záujmy spotrebiteľov). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané
finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti stanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR z 30. júna 2022 pod sp. zn. 7Cdo 92/2021 (R 48/2022) pre priznanie práva na zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil na súde porušenie práva alebo povinnosti v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta zákona 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, je rozhodujúcim kritériom primeranosť požadovaného zadosťučinenia; jeho konkrétnu výšku určuje súd úvahou so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu.
15. V prejednávanej veci prvoinštančný súd považoval za primerané primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150 eur.
16. Prvoinštančný súd ako nedôvodné považoval primerané finančné zadosťučinenie vo zvyšku. Zvyšok predstavoval sumu 1.650 eur. Z tejto sumy žalobca považoval za nárok, ktorý si ďalej uplatňovať nebude, sumu 1.031,60 eur a sumu v rozsahu 618,40 eur považoval za sumu, ktorá spolu s už priznanou sumou 150 eur zodpovedá kritériám primeranosti v prejednávanej veci so zreteľom na okolnosti tohto individuálneho prípadu.
17. Zákon v ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. neponúka jednoznačný vzorec, na základe ktorého by bolo možné ustáliť výšku primeraného finančného zadosťučinenia spotrebiteľovi tak, aby uspokojenie jeho práva bolo spravodlivé a objektívne. Preto výška tohto nároku v rozsahu primeranosti sa určuje na základe úvahy súdu. V súlade so základnými princípmi CSP (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), na ktoré poukázal žalobca, súd nemôže o výške primeraného finančného zadosťučinenia rozhodnúť ľubovoľne, ale úvaha sa musí opierať o konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Súd je povinný svoju úvahu v rozhodnutí náležitým spôsobom vysvetliť a vyhodnotiť, prečo na základe úvahy dospel k záveru o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia práve vo výške 150 eur, a nie vo výške, ako ju požaduje aktuálne v odvolaní žalobca, teda vo výške o 618,40 eura viac.
18. Táto úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne preskúmateľné hľadiská, ktoré odôvodňujú priznanie uvedenej sumy a nepriznanie zvyšku uplatňovaného na roku v odvolaní s cieľom zabrániť, aby primerané finančné zadosťučinenie predstavovalo určitý spôsob obohacovania sa spotrebiteľa a uplatňovanie až tak vysokej sumy, ktorá oproti iným konaniam by iné, doposiaľ priznané nároky nezohľadňovala a dokonca bez porovnania individuálnych okolností až bagatelizovala.
19. Prvoinštančný súd jednoznačne vo svojom rozhodnutí uviedol, že okolnosti, ktoré mali vplyv na určenie výšky priznaného nároku spočívali nielen v dĺžke konania exekučného od roku 2012 do roku 2024, ale aj v tom, že v rámci exekučného konania nedošlo k blokovaniu majetku žalobcu a žiadnym spôsobom majetkovo rodina žalobcu nebola obmedzovaná. Dokonca za celé toto obdobie bola výnosom exekúcie len suma 20 eur. Ďalej pri objektivizovaní výšky nároku prvoinštančný súd zohľadnil aj pasivitu žalovaného, ktorý si svoje nároky neuplatňoval súdnou cestou, a to dokonca ani poskytnutú istinu. Vyhodnotil, že práve dĺžka konania objektívne spôsobí u bežného človeka, ktorý s takýmito konaniami nemá skúsenosti a sa ho dotýkajú, určitú psychickú nepohodu spočívajúcu v neistote z výsledku exekučného konania. Prvoinštančný súd správne nezohľadnil argumenty žalobcu spočívajúce v ďalších tvrdených neprijateľných zmluvných podmienkach, okrem rozhodcovskej doložky, keď prejudiciálne pri uplatňovanom nároku nie je možné preskúmavať zmluvy z dodávateľmi pre účely určenia výšky primeraného finančného zadosťučinenia, pretože by neboli naplnené predpoklady ust. § 3 ods. 5 tretia veta zák. č. 250/2007 Z. z..
12. Prvoinštančný súd si všimol aj okolnosť, že žalobca istinu nezaplatil v plnej výške.
13. Okolnosti uvádzané v odvolaní žalobcu, ktoré mohli ovplyvniť výšku primeraného finančného zadosťučinenia, a to okolnosti zlého zdravotného stavu žalobcu a liečby psychiatrickými liekmi a doposiaľ pretrvávajúcim stavom, preukázané neboli, preto súd pri vyhodnocovaní dôkazov dôležitých pre zaujatie objektívneho a spravodlivého rozhodnutia o výške primeraného finančného zadosťučinenia nemohol uvedené okolnosti zohľadniť, pretože na podporu svojich tvrdení žalobca neoznačil žiadne dôkazy.
Preto úvaha prvoinštančného súdu nemôže zohľadniť uvedené okolnosti ako okolnosti majúce vplyv na výšku primeraného finančného zadosťučinenia a správne postupoval prvoinštančný súd, pokiaľ na tieto tvrdené a nepreukázané skutočnosti neprihliadol.
14. Pokiaľ žalobca namietal výšku primeraného finančného zadosťučinenia priznaného prvoinštančným súdom v nízkom percente oproti hroziacej ujme, kde v odvolaní si uplatňuje minimálne 20 % z hroziacej ujmy žalovaným, je potrebné uviesť, že percentuálne určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia v závislosti od hroziacej finančnej ujmy nezodpovedá kritériám primeranosti a individuality každej jednotlivej veci tak, ako to ustálil Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 7Cdo 92/2021 (R 48/2022) a takto zjednodušený výpočet pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia je neprípustný. Tým by sa obišlo skúmanie všetkých individuálnych okolností prejednávanej veci, ktoré môžu mať zásadný vplyv pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia a ktoré okolnosti v individuálnych prípadoch môžu mať individuálny dopad na úvahu súdu o výške primeraného finančného zadosťučinenia. Preto odvolací súd považoval rozhodnutie prvoinštančného súdu za správne aj v rozsahu, v ktorom žalobca podal v zamietavom výroku napadnutého rozsudku odvolanie. Rozsudok prvoinštančného súdu neporušuje základné práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Odvolací súd nezistil žiadnu vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a skutkové zistenia prvoinštančného súdu sú dostatočné pre riadne právne posúdenie veci.
15. Preto v napadnutom rozsahu zamietavý výrok prvoinštančného rozsudku a súvisiaci výrok o trovách konania podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
16. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešnou stranou sporu, preto je zodpovedný za trovy odvolacieho konania, ktoré vznikli žalovanému ako úspešnej strane sporu.
17. Toto rozhodnutie tie bolo vydané senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).