Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_12CoP-120-2026.pdf
PDF · 114.6 KB
Case nature
Area
Subarea
12CoP/120/2026
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Silvie Tisovej a členov JUDr. Táne Rapčanovej a Mgr. Petra Straku, v právnej veci navrhovateľa (otec): A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. B. C. XXXX, E., F. G., zastúpený splnomocneným zástupcom: B. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom I. XXX, adresa na doručovanie D. J. K. XXX/X, E. L., proti osobe, ktorá podľa navrhovateľa porušuje právo (matka): A. M. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. H. XXXX/X, N. - O., zastúpená splnomocneným právnym zástupcom: AK JUDr. Repáň a partneri, s.r.o., so sídlom M. R. Štefánika 25, Martin, IČO: 50 711 776, o návrat maloletého dieťaťa P. C., nar. XX.XX.XXXX, t. č. bytom ako matka, zastúpený kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Martin, do krajiny obvyklého pobytu pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní, o odvolaní otca proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 8Pn/1/2026-205 zo dňa 03.03.2026, takto
r o z h o d o l :
Uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku I. a II. p o t v r d z u j e . Uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku III. z r u š u j e . Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Banská Bystrica ako súd prvej inštancie (ďalej aj ako „prvostupňový súd“) uznesením č. k. 8Pn/1/2026-205 zo dňa 03.03.2026 rozhodol nasledovne:
I. Premiestnenie maloletého P. C., nar. XX.XX.XXXX a jeho zadržanie na území Slovenskej republiky nie je neoprávnené.
II. Návrh otca na nariadenie návratu maloletého na územie F. G. sa zamieta. III. Súd dočasne upravuje styk otca s maloletým tak, že otec je oprávnený s maloletým sa stýkať každý párny kalendárny týždeň v nedeľu od 15:00 hod do 17:30 hod a každý nepárny kalendárny týždeň v stredu od 16:30 hod do 18:30 hod za účasti matky maloletého a jednej inej osoby z jej strany a na strane otca maloletého za účasti jednej inej osoby. Matka je povinná maloletého na styk s otcom pripraviť a otcovi umožniť styk s maloletým.
IV. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
V rovine právnej odôvodnil svoje rozhodnutie podľa čl. 3, 4, 5, 12 a 13 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí zo dňa 25.10.1980 (ďalej len „Haagský dohovor“), čl. 2 ods. 11 Brusel IIa, čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, § 123 ods. 1, 2, § 125, § 126, § 127, § 130 ods. 1, 2, 3 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“), § 191 ods. 1, § 217 ods. 1 veta prvá, § 234 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Súd prvej inštancie vychádzal z vykonaného dokazovania, z ktorého mal za preukázané, že maloletý sa narodil v F. republike, kde od narodenia do 05.05.2025 žil spolu s oboma rodičmi v spoločnej domácnosti vo Vsetíne. Následne sa matka spolu s maloletým presťahovala na C. Q. N., kde sa zdržiavali u jej rodičov.
Maloletý bol po príchode R. C. O. poistený, mal zabezpečenú pediatrickú starostlivosť, bol zapojený do rôznych aktivít primeraných veku a nachádzal sa v celodennej osobnej starostlivosti matky. Zo správ orgánov sociálnoprávnej ochrany vyplynulo, že bytové a výchovné podmienky matky boli vyhovujúce, maloletý bol zdravý, primerane zabezpečený a silne naviazaný na matku, ktorá ho naďalej dojčila. Súd prvej inštancie sa zaoberal otázkou, či premiestnenie maloletého na územie Slovenskej republiky bolo neoprávneným premiestnením alebo zadržaním v zmysle Haagskeho dohovoru a nariadenia Brusel IIa. Vychádzal pritom z toho, že obaja rodičia boli nositeľmi rodičovských práv a povinností vrátane práva rozhodovať o mieste pobytu dieťaťa. Za nesporné považoval, že maloletý bol na Slovensko premiestnený matkou bez predchádzajúceho formálneho súhlasu otca. Následne však skúmal, či sa otec s týmto stavom nezmieril. Z vykonaných dôkazov, najmä zo SMS komunikácie, výpovedí účastníkov a ďalších listín, dospel súd prvej inštancie k záveru, že otec sa počas spolužitia k matke správal neúctivo a opakovane ju vyzýval, aby sa zo spoločnej domácnosti odsťahovala. Podľa názoru súdu prvej inštancie si pritom musel byť vedomý, že matka ako osoba zabezpečujúca každodennú starostlivosť neodíde bez niekoľkomesačného dojčaťa. Po odchode matky a maloletého na Slovensko jej otec dobrovoľne zasielal finančné prostriedky na výživu dieťaťa, realizoval osobné kontakty s maloletým na C. a dlhodobo nerobil kroky smerujúce k okamžitému návratu dieťaťa do F. G.. O. týchto okolností súd prvej inštancie vyvodil, že sa s premiestnením maloletého na Slovensko a jeho ďalším pobytom na území Slovenskej republiky zmieril. Pri hodnotení otázky obvyklého pobytu maloletého vychádzal súd prvej inštancie z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej je potrebné skúmať najmä rodinné a sociálne väzby dieťaťa, centrum jeho života a mieru integrácie do prostredia. Zdôraznil, že obvyklý pobyt nemožno určovať výlučne podľa štátnej príslušnosti, miesta narodenia ani evidenčných údajov. Osobitný význam prikladal skutočnosti, že išlo o maloleté dieťa veľmi nízkeho veku, pri ktorom rodinné prostredie predstavuje predovšetkým osoba primárneho opatrovateľa. Súd prvej inštancie prihliadol na to, že ku dňu podania návrhu na návrat maloletý prežil väčšiu časť svojho života na území Slovenskej republiky, kde sa nachádzalo jeho každodenné životné prostredie. Konštatoval, že maloletý od premiestnenia žil výlučne s matkou, ktorá mu poskytovala všestrannú osobnú starostlivosť, pričom vzhľadom na jeho útly vek bola jeho najvýznamnejšou vzťahovou osobou. Za centrum života maloletého preto považoval C. G. a uzavrel, že v čase rozhodovania bol jeho obvyklý pobyt na území C. G.. Na základe uvedených skutkových a právnych záverov dospel k záveru, že premiestnenie ani následné zadržiavanie maloletého na C. nemožno považovať za neoprávnené v zmysle ustanovení Haagskeho dohovoru. Rozhodujúci význam prisúdil jednak existencii konkludentného súhlasu, respektíve zmiereniu sa otca so situáciou po odchode matky a dieťaťa, a jednak záveru, že obvyklým pobytom maloletého už bola C. G.. Z týchto dôvodov návrh otca na nariadenie návratu maloletého do F. G. zamietol. Napriek zamietnutiu návrhu považoval súd prvej inštancie za potrebné upraviť dočasný styk otca s maloletým. Vychádzal pritom z práva dieťaťa na zachovanie vzťahu s oboma rodičmi, zo vzdialenosti bydlísk rodičov, veku maloletého a jeho denného režimu. Styk upravil za prítomnosti matky a ďalšej osoby na každej strane, keďže medzi rodičmi existovali výrazné konflikty. Zdôraznil pritom potrebu vyhnúť sa pri realizácii styku akýmkoľvek konfliktom a negatívnym prejavom správania v prítomnosti maloletého. Neprihliadal na námietku otca, týkajúcu sa nedostatku právomoci všeobecného súdu. Uviedol, že Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže vystupuje v konaní ako ústredný orgán podľa medzinárodných predpisov, avšak právomoc rozhodnúť o návrate maloletého patrí súdu. Z tohto dôvodu potvrdil svoju právomoc konať a rozhodnúť vo veci návrhu na návrat maloletého. O trovách konania rozhodol podľa § 52 CMP.
2. Proti uzneseniu okresného súdu podal otec odvolanie. Namietal rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu a domáhal sa jeho zrušenia. Tvrdil, že súd prvej inštancie nesprávne a neúplne zistil skutkový stav veci, dospel k nesprávnym skutkovým záverom a vec nesprávne právne posúdil. Namietal tiež existenciu viacerých procesných pochybení, porušenie práva na spravodlivý proces, nedostatok procesných podmienok, nevykonanie navrhnutých dôkazov, nesprávne obsadenie súdu a nedostatočné vysporiadanie sa s jeho tvrdeniami a návrhmi. Otec tvrdil, že súd prvej inštancie fakticky spojil návratové konanie s konaním vo veciach starostlivosti o maloleté dieťa, hoci podľa jeho názoru ide o dve samostatné a navzájom nezávislé konania. Namietal, že v návratovom konaní nebolo možné rozhodovať o otázkach rodičovských práv a povinností ani o úprave styku. V tejto súvislosti spochybňoval aj zákonnosť výroku o dočasnej úprave styku otca s maloletým.
Podstatou odvolacej argumentácie bolo tvrdenie, že predmetom konania bol medzinárodný únos dieťaťa podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980 (ďalej aj „Dohovor“) s tým, že súd prvej inštancie nerešpektoval účel, zmysel a záväznosť tohto dohovoru. Podľa odvolateľa bolo primárnou povinnosťou súdu skúmať podmienky podľa čl. 3, 4, 12, 13 a 14 Haagskeho dohovoru a rozhodnúť o okamžitom návrate dieťaťa do štátu jeho obvyklého pobytu. Namietal, že súd prvej inštancie nepostupoval v súlade s ustanoveniami Dohovoru a nesprávne aplikoval vnútroštátne procesné predpisy. Zdôrazňoval, že účelom návratového konania nie je rozhodovanie o rodičovských právach a povinnostiach, ale výlučne obnovenie stavu existujúceho pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním dieťaťa. Otec nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého premiestnenie a zadržiavanie maloletého na území C. G. nebolo neoprávnené. Uvádzal, že matka premiestnila dieťa na C. bez jeho súhlasu a bez dohody rodičov o zmene obvyklého pobytu dieťaťa. Zdôrazňoval, že nikdy neudelil súhlas s vysťahovaním maloletého do iného štátu, pričom na podporu svojich tvrdení poukazoval najmä na e- mail zo dňa 06.05.2025, v ktorom bezprostredne po odchode matky vyjadril nesúhlas s premiestnením dieťaťa mimo územia F. G. a žiadal jeho návrat. Namietal preto záver prvostupňového súdu, podľa ktorého sa s premiestnením dieťaťa zmieril alebo ho konkludentne akceptoval. Za nesprávny považoval aj záver súdu prvej inštancie o obvyklom pobyte dieťaťa. Tvrdil, že pri návratovom konaní bolo potrebné skúmať obvyklý pobyt maloletého bezprostredne pred premiestnením, nie stav existujúci v čase rozhodovania. Kritizoval postup súdu prvej inštancie, ktorý vychádzal z dĺžky pobytu dieťaťa na Slovensku po premiestnení a z faktu, že sa tam dieťa nachádzalo v čase rozhodovania. Podľa neho prvostupňový súd nesprávne založil svoje závery na porovnávaní počtu dní strávených v jednotlivých štátoch, čím podľa jeho názoru legitimizoval protiprávne premiestnenie dieťaťa. Zdôrazňoval, že maloletý mal bezprostredne pred odchodom obvyklý pobyt v Českej republike, kde sa narodil, žil so svojimi rodičmi a kde sa nachádzalo centrum jeho života. Otec ďalej namietal, že súd prvej inštancie nevykonal a nevyhodnotil všetky predložené dôkazy, nevenoval dostatočnú pozornosť zisteniam príslušných orgánov zúčastnených na návratovom konaní a nesprávne posúdil otázku najlepšieho záujmu dieťaťa. Mal za to, že najlepší záujem dieťaťa bol v zmysle Haagskeho dohovoru spojený predovšetkým s obnovením pôvodného stavu a návratom do krajiny jeho obvyklého pobytu. Zároveň zastával názor, že v konaní neboli preukázané žiadne okolnosti odôvodňujúce odmietnutie návratu dieťaťa podľa čl. 13 alebo čl. 20 Haagskeho dohovoru. Tvrdil, že mu bolo odňaté právo na spravodlivý proces tým, že nebol riadne vypočutý a súd prvej inštancie sa podľa jeho názoru dostatočne nezaoberal jeho argumentáciou. Namietal tiež, že vec nebola pridelená zákonnému sudcovi, pričom neexistoval zákonom predpokladaný postup pri pridelení návratového konania konkrétnemu sudcovi.
3. Kolízny opatrovník sa vyjadril k odvolaniu otca. Odporučil potvrdiť uznesenie súdu prvej inštancie ako súladné s najlepším záujmom maloletého dieťaťa.
4. Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca navrhla potvrdiť rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne a zákonné. Podľa nej odvolanie otca bolo síce rozsiahle, avšak otec formálne označil všetky zákonné odvolacie dôvody, ale bez jasného vysvetlenia, v čom konkrétne mali byť naplnené. Zdôraznila, že súd prvej inštancie správne vychádzal z rozhodujúcich okolností týkajúcich sa samotného maloletého, predovšetkým z jeho nízkeho veku, pokračujúceho dojčenia, silnej väzby na matku ako osobu zabezpečujúcu každodennú starostlivosť a zo skutočnosti, že dieťa sa dlhodobo nachádzalo v stabilnom rodinnom prostredí na C.. D., že v čase rozhodovania sa maloletý nachádzal na Slovensku dlhšie, ako predtým žil v Českej republike, pričom jeho každodenný život, rodinné zázemie a sociálne väzby boli sústredené práve v mieste pobytu matky. Matka sa stotožnila so závermi súdu prvej inštancie, podľa ktorých sa otec počas spoločného spolužitia správal k nej neúctivo a opakovane ju vyzýval na odchod zo spoločnej domácnosti. Poukázala na to, že otec si bol vedomý veku maloletého a jeho závislosti od matky, a preto musel vedieť, že prípadný odchod matky bude spojený aj s odchodom dieťaťa. Za významné považovala aj to, že po presťahovaní matky a dieťaťa na C. otec dobrovoľne prispieval na výživu maloletého, realizoval s ním kontakty na C. a dlhší čas nepodnikal účinné kroky smerujúce k návratu dieťaťa. Z týchto okolností podľa nej správne vyplynul záver, že sa s premiestnením dieťaťa na Slovensko zmieril a konkludentne ho akceptoval. Vo vzťahu k otázke obvyklého pobytu maloletého poukázala na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorej je pri veľmi malých deťoch rozhodujúce ich faktické začlenenie do sociálneho a rodinného prostredia prostredníctvom osoby primárneho opatrovateľa. Zdôraznila, že maloletý od mája 2025 žil nepretržite na Slovensku, kde sa nachádzalo centrum jeho života, kde mu matka poskytovala každodennú starostlivosť a kde si vytváral svoje rodinné a sociálne väzby. Za správny preto považovala
záver súdu prvej inštancie, že obvyklým pobytom maloletého bola v čase rozhodovania Slovenská republika. Matka ďalej uviedla, že zistené skutkové okolnosti neodôvodňovali záver o neoprávnenom premiestnení alebo zadržiavaní maloletého. Podľa jej názoru dieťa opustilo Českú republiku so súhlasom otca, resp. minimálne za situácie, keď otec takéto premiestnenie svojím správaním a následnými krokmi akceptoval. Zdôraznila, že medzi rodičmi nešlo o jednostranné odňatie dieťaťa, ale o situáciu, ktorá bola dôsledkom dlhodobých problémov v ich vzťahu a ktorú otec svojím konaním spoluvytváral. Za významnú považovala aj skutočnosť, že otec v minulosti podal na súde vo Vsetíne návrh na úpravu rodičovských práv a povinností, ktorý následne vzal späť. Z toho vyvodzovala záver o nejednotnosti a účelovosti jeho procesných postojov. Podľa jej názoru jednotlivé kroky otca pôsobili vzájomne rozporným dojmom, čo oslabovalo vierohodnosť jeho tvrdení o trvalom nesúhlase s pobytom dieťaťa na Slovensku.
5. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 2 ods. 1 CMP, § 34 ods. 1 CSP, § 3 ods. 5 písm. a/ CMP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, na to oprávneným účastníkom konania (§ 362, § 359 CSP, § 7 CMP, § 126), proti uzneseniu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 355 ods. 2, § 359 písm. p/ CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu (§ 65 CMP) a bez viazanosti dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania uznesenie súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a II. potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. Vo výroku III. uznesenia súdu prvej inštancie rozhodnutie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. d/ CSP.
6. Odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom v prvom rade musí poukázať na to, že súd prvej inštancie aplikoval okrem iných právnych predpisov už neaktuálnu právnu normu, ktorú označil skráteným názvom Brusel IIa. Ide o nariadenie (ES) 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorá bola počnúc 01.08.2022 nahradená nariadením Rady (EÚ) 2019/1111 z 25. júna 2019 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí tzv. Brusel IIter (ďalej len „Brusel IIter“). Podľa čl. 100 ods. 1 Brusel IIter sa vzťahuje na konania začaté od 01.08.2022. Keďže predmetné konanie bolo začaté po tomto dátume, na posúdenie veci je potrebné aplikovať nariadenie Brusel IIter.
7. Je zároveň potrebné uviesť, že v návratových konaniach medzi členskými štátmi Európskej únie sa Haagsky dohovor neuplatňuje samostatne, ale v spojení s nariadením Brusel IIter. Haagsky dohovor predstavuje základný právny rámec pre posúdenie neoprávneného premiestnenia alebo zadržania dieťaťa, podmienok jeho návratu a dôvodov, pre ktoré návrat nemožno nariadiť. Nariadenie Brusel IIter tento rámec dopĺňa najmä úpravou právomoci súdov, procesného postupu a spolupráce orgánov členských štátov.
8. Uvedený záver vyplýva aj z čl. 22 nariadenia Brusel IIter, ktorý pri rozhodovaní o návrate neoprávnene premiestneného alebo zadržaného dieťaťa výslovne predpokladá súbežné uplatnenie Haagskeho dohovoru a príslušných ustanovení nariadenia Brusel IIter.
9. Právomoc slovenského súdu (ako súdu štátu, do ktorého bolo dieťa unesené) rozhodnúť o návrhu na vrátenie dieťaťa vyplýva jednak z článku 12 Haagskeho dohovoru z roku 1980, a zároveň z čl. 22 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111 (Brusel IIter) podľa ktorých je na konanie o návrate príslušný orgán (súd) zmluvného štátu, na ktorého území sa unesené dieťa nachádza.
10. V slovenskom procesnom práve je táto právomoc vykonávaná tromi špecializovanými súdmi podľa § 124 CMP. Slovenský súd v návratovom konaní nemá právomoc rozhodovať o tom, komu bude dieťa zverené do osobnej starostlivosti ani upravovať práva a povinnosti rodičov k maloletým deťom, s výnimkou primeraných opatrení počas trvania návratového konania. Vzhľadom na to, že maloleté dieťa sa nachádza v obvode Krajského súdu v Žiline, je v súlade s § 124 ods. 1 písm. b/ CMP príslušný na rozhodnutie Okresný súd Banská Bystrica. Zo spisu vyplýva, že návrh bol pridelený na prejednanie prostredníctvom súdneho manažmentu v súlade s pravidlami prideľovania vecí na Okresnom súde Banská Bystrica. Odvolací súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala záver, že vo veci rozhodoval nezákonný sudca. Pokiaľ preto otec namietal, že vec nebola pridelená zákonnému sudcovi, odvolací súd túto námietku nepovažuje za dôvodnú.
11. Pokiaľ otec namietal porušenie ostatných svojich procesných práv, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie síce pochybil, pokiaľ predvolal ako zástupkyňu otca jeho matku, ktorá mala splnomocnenie len na nahliadnutie do spisu. Z obsahu spisu však vyplýva, že pojednávania sa napriek tomu zúčastnil splnomocnený zástupca otca s adresou na doručovanie v Slovenskej republike. Tento sa na pojednávaní vyjadril k veci, predložil písomné stanovisko otca a nežiadal o odročenie pojednávania. Odvolací súd preto dospel k záveru, že otec mal vedomosť o pojednávaní a mal možnosť uplatniť svoje procesné práva prostredníctvom splnomocneného zástupcu. Tým bola splnená aj podmienka podľa čl. 27 ods. 1 Brusel IIter. Aj keď súd prvej inštancie nepostupoval procesne bezchybne, uvedené pochybenie nedosiahlo intenzitu porušenia práva na spravodlivý proces. Z uvedených dôvodov odvolací súd nezistil dôvod na zrušenie uznesenia súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a II.
12. Na tomto mieste odôvodnenia odvolací súd pripomína, že podľa čl. 19 Haagskeho dohovoru návratové konanie nie je konaním vo veci samej, keďže jeho predmetom nie je úprava rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu. V tomto konaní sa rozhoduje výlučne o tom, či sú splnené podmienky na nariadenie návratu dieťaťa do štátu jeho obvyklého pobytu, prípadne či sú dané dôvody, pre ktoré návrat nemožno nariadiť.
13. Kľúčovým elementom pre rozhodnutie o návrate dieťaťa je v prvom rade vyhodnotenie krajiny obvyklého pobytu dieťaťa. Pokiaľ ide o stanovenie obvyklého pobytu súd prvej inštancie správne zameral svoje dokazovanie i posudzovanie skutkových okolností na zistenie miesta obvyklého pobytu maloletého dieťaťa, existenciu opatrovníckeho práva, či bolo premiestnenie maloletého dieťaťa neoprávnené a či je daný niektorý z dôvodov pre nenariadenie návratu. Prvostupňový súd na tieto otázky podrobne zodpovedal, s jeho závermi sa odvolací súd plne stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP). Na zdôraznenie správnosti dôvodov ako aj reagujúc na odvolacie námietky otca, odvolací súd uvádza nasledovné:
14. V Haagskom dohovore nie je daná definícia obvyklého pobytu. Je nepochybné, že miesto obvyklého pobytu dieťaťa je potrebné vyhodnocovať s ohľadom ku všetkým skutkovým okolnostiam. Obvyklý pobyt dieťaťa ako autonómny pojem medzinárodného práva. vo všeobecnosti odzrkadľuje istú mieru začlenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Podporne judikatúra Súdneho dvora Európskej únie zdôrazňuje faktory, ktoré treba brať do úvahy pri posudzovaní obvyklého pobytu ako najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky, dôvody pobytu na území členského štátu, podmienky a pohnútky pre presťahovanie sa do iného štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v tomto štáte.
15. Odvolací súd konštatuje, že maloleté dieťa malo bezprostredne pred premiestnením obvyklý pobyt v F. G.. Samotná dĺžka pobytu dieťaťa na území F. G. však nebola pre rozhodnutie vo veci jedinou rozhodujúcou okolnosťou. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku otca založenú výlučne na tejto skutočnosti, a to aj s prihliadnutím na jeho ďalšie konanie po odchode matky a maloletého, keď akceptoval vedenie konania o úprave rodičovských práv a povinností pred Okresným súdom Martin.
16. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovým záverom súdu prvej inštancie, že otec opakovane vyzýval matku na opustenie spoločnej domácnosti. Tento záver vyplýva najmä z elektronickej komunikácie medzi rodičmi a ďalších listinných dôkazov založených v spise. Vzhľadom na vek maloletého dieťaťa v čase odchodu matky, jeho závislosť od matky a skutočnosť, že bolo dojčené, musel si byť otec vedomý, že prípadný odchod matky zo spoločnej domácnosti bude spojený aj s odchodom maloletého dieťaťa. Zo zistení súdu prvej inštancie ďalej vyplýva, že medzi rodičmi existoval výrazný partnerský konflikt, pričom dochádzalo aj k fyzickým konfliktom, ktoré boli preukázané vykonaným dokazovaním.
17. Z vykonaného dokazovania zároveň nevyplynulo, že by matka mala na území F. republiky vytvorené vlastné rodinné alebo sociálne zázemie umožňujúce jej samostatný život s maloletým. Za týchto okolností odvolací súd považuje za logické a pochopiteľné, že po rozpade spoločného spolužitia vyhľadala pomoc a zázemie u svojich rodičov na S. C. republiky.
18. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani argumentáciu otca založenú na e-mailovej správe zo dňa 06.05.2025, prostredníctvom ktorej vyjadril nesúhlas s premiestnením maloletého dieťaťa. Uvedený prejav nemožno posudzovať izolovane od jeho ďalšieho konania. Z obsahu návrhu podaného otcom na Okresný súd vo Vsetíne vyplýva, že navrhoval zverenie maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti
matky a domáhal sa úpravy svojho styku s maloletým. Z obsahu rozhodnutia Okresného súdu vo Vsetíne zároveň vyplýva, že po zistení prebiehajúceho konania na Okresnom súde Martin vzal svoj návrh späť. Tieto skutočnosti odvolací súd hodnotí v ich vzájomnej súvislosti a dospel k záveru, že následné konanie otca nezodpovedalo jeho pôvodne deklarovanému nesúhlasu s pobytom maloletého dieťaťa na území Slovenskej republiky. Samotný e-mail zo dňa 06.05.2025 preto nebolo možné považovať za rozhodujúci pre posúdenie veci bez zohľadnenia ďalšieho procesného a faktického konania otca.
19. Uvedený záver podporuje aj ďalšie správanie otca po odchode matky a maloletého do Slovenskej republiky, keď s maloletým realizoval kontakty na území Slovenskej republiky a podieľal sa na jeho výžive. Odvolací súd preto hodnotil e-mail zo dňa 06.05.2025 v kontexte všetkých následných skutkových okolností, nie izolovane. Následné konanie otca totiž nebolo bezvýhradne konzistentné s jeho pôvodne deklarovaným nesúhlasom s pobytom maloletého dieťaťa na území Slovenskej republiky.
20. Rovnako neobstála otcova námietka nesprávneho posúdenia obvyklého pobytu maloletého, keďže súd prvej inštancie pri jeho určovaní správne vychádzal z kritérií ustálených judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (viď C – 497/10 Mercredi, C -512/17 H. R.) , pričom zohľadnil najmä vek maloletého, jeho rodinné a sociálne väzby, osobu primárneho opatrovateľa a miesto, kde sa nachádzalo centrum jeho života. Odvolací súd dopĺňa, že pri posudzovaní okolností presťahovania matky s maloletým bolo potrebné prihliadnuť aj na dôvody, ktoré ju k tomu viedli, spočívajúce vo výzvach otca na opustenie spoločnej domácnosti a v konfliktoch medzi rodičmi. Matka pod vplyvom tejto situácie opustila spoločnú domácnosť a zotrvala u svojich rodičov v Slovenskej republike. Zohľadniac dôvody presťahovania, kontinuitu starostlivosti o maloletého, zámer matky zotrvať v C. G., jeho nízky vek, odkázanosť na matku a stabilné bytové podmienky, ako aj ďalšie konanie otca po odchode matky a maloletého do Slovenskej republiky, odvolací súd dospel k záveru, že premiestnenie a následné zotrvanie maloletého na území Slovenskej republiky nemožno v okolnostiach prejednávanej veci považovať za neoprávnené. Za významnú okolnosť pritom považoval aj to, že otec po odchode matky navrhoval zverenie maloletého do jej osobnej starostlivosti, realizoval kontakty s maloletým na území Slovenskej republiky, podieľal sa na jeho výžive a následne akceptoval vedenie konania o úprave rodičovských práv a povinností pred slovenským súdom. Uvedené okolnosti podľa názoru odvolacieho súdu zároveň odôvodňujú záver, že otec sa s novovzniknutou situáciou následne zmieril. Odvolací súd sa preto stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v okolnostiach prejednávanej veci bolo dôvodné podľa čl. 13 písm. a/ Haagskeho dohovoru nenariadiť návrat maloletého dieťaťa. Námietky otca smerujúce proti tomuto záveru preto neboli opodstatnené. Odvolací súd nezistil dôvod na odklon od skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie a napadnuté rozhodnutie vo výrokoch I. a II. ako vecne správne potvrdil.
21. Pokiaľ otec namietal aj výrok III. o úprave styku, odvolací súd dospel k záveru, že tento výrok nemôže obstáť, hoci samotná úvaha súdu prvej inštancie o potrebe dočasnej úpravy styku bola správna. Ustanovenie § 130 ods. 2 CMP výslovne umožňuje súdu konajúcemu o návrate maloletého dieťaťa dočasne upraviť styk navrhovateľa s maloletým dieťaťom. Zmyslom takéhoto opatrenia je predchádzať odcudzeniu rodiča a dieťaťa, zabezpečiť výkon ich práva na vzájomný styk a zachovať alebo obnoviť ich vzájomné väzby počas trvania návratového konania. Ide však o opatrenie výlučne dočasného charakteru, ktorého existencia je viazaná na prebiehajúce návratové konanie.
22. Súd prvej inštancie preto správne vychádzal z potreby zachovania kontaktu medzi otcom a maloletým dieťaťom. Napriek tomu odvolací súd považuje výrok III. za nesprávny v tom, že dočasnú úpravu styku časovo neohraničil do skončenia návratového konania. Úprava styku podľa § 130 ods. 2 CMP nemá nahrádzať rozhodovanie vo veciach starostlivosti súdu o maloleté dieťa ani vytvárať trvalý režim výkonu rodičovských práv a povinností. Jej účel je spojený výlučne s trvaním návratového konania a po jeho právoplatnom skončení v zásade zaniká dôvod na jej ďalšie trvanie. Odvolací súd dodáva, že len výnimočne môže trvať dlhšie, ak má napomôcť napr. návratu dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu, kde býva rodič, ktorý konanie inicioval. V tejto veci sa však o takýto prípad nejedná.
23. Keďže návratové konanie sa právoplatne skončí doručením rozhodnutia odvolacieho súdu účastníkom konania, ďalšia úprava styku medzi otcom a maloletým dieťaťom už nepatrí do rámca konania podľa Haagskeho dohovoru a § 123 a nasl. CMP, ale má byť predmetom rozhodovania súdu príslušného vo veciach starostlivosti súdu o maloleté dieťa. Z uvedených dôvodov odvolací súd výrok III. uznesenia súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. d/ CSP, keďže dôvody, pre ktoré
bola dočasná úprava styku v návratovom konaní vydaná, právoplatným skončením návratového konania zanikli.
24. Podľa § 396 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd vzhľadom na zrušenie výroku III. uznesenia súdu prvej inštancie rozhodoval o trovách celého konania. Vychádzajúc z § 52 CMP v spojení s § 57 CMP rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, keďže v prejednávanej veci nezistil okolnosti odôvodňujúce priznanie náhrady trov niektorému z účastníkov.
25. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním v pomere hlasov 3 (za) : 0 (proti).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).