Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25Ca-11-2024.pdf
PDF · 162.97 KB
Case nature
Area
Subarea
25Ca/11/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Mestský súd Košice sudkyňou JUDr. Mgr. Monikou Dubjel v právnom spore žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, Mozartova 9, Bratislava, IČO: 00 420 166, zast.: Mgr. Peter Kubovič, advokát, s.r.o., advokátska kancelária, Námestie Biely kríž 3, Bratislava proti žalovanému: Hradby Prešov s.r.o., Prešov, Hlavná 125, IČO: 46 352 155, zast.: Advokátska kancelária VAĽO & PARTNERS s.r.o., Konštantínova 3, Prešov, IČO: 36 868 434, v konaní o zaplatenie 304,20 EUR s príslušenstvom takto
r o z h o d o l :
I. Konanie sa zastavuje v časti o zaplatenie istiny 32,40 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo sumy 32,40 eur od 10.12.2024 do zaplatenia. II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 108,00 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo sumy 108,00 eur od 10.12.2024 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. III. Vo zvyšnej časti sa žaloba zamieta. IV. Žalovanému sa voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 7,70 %, o výške ktorého bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
o d ô v o d n e n i e :
1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 23.12.2024 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 304,20 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo sumy 304,20 eur od 10.12.2024 do zaplatenia a náhrady trov konania z titulu vydania bezdôvodného obohatenia vzniknutého neoprávneným zásahom do autorských práv.
2. Žalobu odôvodnil tým, že je organizáciou kolektívnej správy v zmysle § 144 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon, ktorá vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv na základe oprávnenia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. MK-1587/2016-232/10421 zo dňa 18.08.2016. Uviedol, že v rozsahu udeleného oprávnenia vykonáva kolektívnu správu majetkových práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia, a to v zmysle Oprávnenia písm. o) aj v odbore použitia diel uvedením na verejnosti iným spôsobom verejného prenosu a v zmysle písm. k) v odbore použitia diel verejným vykonaním vo forme technického predvedenia. Žalobca tvrdil, že žalovaný bol v roku 2023 prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Penzión Hradby na adrese A. XXXX, B., ktoré bolo podľa žalobcu zaradené do kategórie penzión 3*. Podľa tvrdení žalobcu žalovaný v roku 2023 používal v predmetnom ubytovacom zariadení predmety ochrany v správe žalobcu prostredníctvom 13 kusov zvukovoobrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia. Žalobca uviedol, že žalovaný poskytoval svojim zákazníkom ubytovacie služby, pričom v izbách určených pre hostí boli umiestnené televízne prijímače umožňujúce sledovanie televízneho vysielania. Verejné deklarovanie zvukovoobrazových zariadení v ubytovacom zariadení žalovaného znamená to, že na izbách ubytovacieho zariadenia boli v rozhodnom čase umiestnené zariadenia
vybavené signálom tak, aby tieto mohli ubytovaní hostia používať na účely, na ktoré sú určené, teda na sledovanie televíznych programov. Podľa žalobcu poskytovanie televízneho signálu prostredníctvom technických zariadení klientom ubytovacieho zariadenia predstavuje verejný prenos diel v zmysle autorskoprávnych predpisov a relevantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. To znamená, že keďže mal žalovaný vo svojej prevádzke na izbách umiestnené zvukovoobrazové zariadenia vybavené príjmom, týmto konaním žalovaného došlo k vykonávaniu verejného prenosu. V tejto súvislosti žalobca poukázal, že v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zo dňa 7.12.2006 vo veci Sociedad General de Autores y Editores De Espana (SGAE) proti Rafael Hoteles Sa, sp. zn. C-306/05 je poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, a to nezávisle od používanej techniky prenosu signálu, verejným prenosom v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES zo dňa 22.5.2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti. Poukázal tiež na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo dňa 12.3.2012 vo veci Phonographic Performance (Ireland) limited proti Írsku, sp.zn. C-162/10, v ktorom Súdny dvor EÚ v rámci odpovede na prejudiciálnu otázku uviedol, že prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos. V rámci prostriedkov procesného útoku žalobca poukázal aj na výrok uznesenia Súdneho dvora EÚ C-136/09 zo dňa 18.3.2010 vo veci Organismos Sillogikis Diacheirisis Theatrikon kai Optikoakoustikon Ergon proti Dívania Akkropolis Anonimi Xenocheaki kai Touristiki Etairai, podľa ktorého prevádzkovateľ hotela tým, že umiestni do izieb svojho zariadenia televízory a napojí ich na centrálnu anténu, uskutočňuje na základe tejto samotnej skutočnosti verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES zo dňa 22.5.2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti. Žalobca uviedol, že v zmysle § 19 Autorského zákona je použitie diela možné len so súhlasom autora, ak zákon neustanovuje inak, pričom autor má za použitie diela právo na odmenu. Zdôraznil, že pri masovom použití diel verejným prenosom je získanie individuálnych súhlasov od jednotlivých autorov prakticky nemožné, a práve preto právna úprava zavádza inštitút kolektívnej správy práv a rozšírených hromadných licenčných zmlúv. Žalobca uviedol, že je organizáciou kolektívnej správy oprávnenou uzatvárať rozšírené hromadné licenčné zmluvy aj na technické predvedenie alebo verejný prenos diel v prevádzkarni alebo inom priestore prostredníctvom technického zariadenia. Tvrdil, že žalovaný bol povinný disponovať súhlasom autorov získaným prostredníctvom rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy uzatvorenej so žalobcom, ktorú však v rozhodnom období neuzatvoril. Žalobca uviedol, že žalovaný síce mohol disponovať oprávneniami udelenými inými organizáciami kolektívnej správy, najmä organizáciami SOZA a SLOVGRAM, avšak nedisponoval súhlasom autorov a nositeľov práv zastupovaných žalobcom. Podľa žalobcu je vylúčené, aby žalovaný používal predmety ochrany spravované organizáciami SOZA a SLOVGRAM a súčasne nepoužíval diela spravované žalobcom, keďže tieto tvoria súčasť jedného a toho istého verejného prenosu. Žalobca ďalej uviedol, že zastupuje slovenských aj zahraničných autorov na základe zmlúv o zastupovaní a recipročných zmlúv so zahraničnými organizáciami kolektívnej správy. Žalobca poukázal v tejto súvislosti, že na svojej internetovej stránke uverejňuje zoznamy nositeľov práv, ktorých na zmluvnom základe zastupuje. V roku 2023 zastupoval na základe zmlúv o zastupovaní 3141 slovenských nositeľov práv a tiež zastupoval na území Slovenskej republiky všetkých zahraničných autorov a nositeľov práv, ktorých organizácie kolektívnej správy zastupujú v ich domovských štátoch. Žalobca v rámci prostriedkov procesného útoku predložil príkladmo do konania 20 zmlúv o zastupovaní slovenských nositeľov práv a recipročnú zmluvu, ktorú uzatvoril so zahraničnou organizáciou kolektívnej správy. Tvrdil, že žalovaný používal diela zastupovaných autorov bez príslušného súhlasu, čím neoprávnene zasiahol do autorských práv a vznikla mu povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie. Žalobca poukázal na § 58 ods. 1 písm. i) Autorského zákona a § 63 ods. 2 písm. d) Autorského zákona, podľa ktorých sa organizácia kolektívnej správy môže vo vlastnom mene domáhať vydania bezdôvodného obohatenia na účet autora. Uviedol, že výška bezdôvodného obohatenia sa v zmysle § 458a Občianskeho zákonníka v spojení s § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka určuje najmenej vo výške odmeny, ktorá by za získanie licencie bola v čase neoprávneného zásahu zvyčajná, súd má preto skúmať, za akú odmenu zvyčajne v čase, keď došlo zo strany žalovaného k neoprávnenému zásahu do žalobcom kolektívne spravovaných práv, žalobca poskytoval licencie iným používateľom. Žalobca tvrdil, že v roku 2023 uzatvoril celkovo 737 rozšírených hromadných licenčných zmlúv a licenčné odmeny boli vo všetkých prípadoch určované podľa sadzobníka žalobcu účinného od 01.01.2023,
pričom tieto odmeny považuje za zvyčajnú licenčnú odmenu. Nerešpektovanie takejto dohodnutej odmeny by znamenalo poskytnutie neoprávnenej výhody pre porušovateľov autorských práv oproti takým používateľom, ktorí si plnia svoje povinnosti. Pri určení výšky nároku žalobca vychádzal zo sadzobníka licenčných odmien účinného od 01.01.2023, podľa ktorého ročná licenčná odmena za jedno zvukovoobrazové zariadenie umiestnené v izbe ubytovacieho zariadenia kategórie 3* predstavovala sumu 23,40 eur. Keďže žalovaný napriek výzvam žalobcu neuviedol a nepreukázal mieru vyťaženosti izieb za predchádzajúci kalendárny rok, žalobca pri výpočte nároku uplatnil sadzbu zodpovedajúcu 100 % vyťaženosti zariadenia. Na základe uvedeného žalobca vypočítal výšku bezdôvodného obohatenia za obdobie od 01.01.2023 do 31.12.2023 pri 13 zvukovoobrazových zariadeniach v zariadení kategórie 3* v sume 304,20 eur. Žalobca uviedol, že pred podaním žaloby opakovane vyzýval žalovaného na uzatvorenie rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy a na dobrovoľné vydanie bezdôvodného obohatenia, avšak žalovaný svoj záväzok dobrovoľne nesplnil. Žalobca si zároveň uplatnil zákonný úrok z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo žalovanej sumy od 10.12.2024 do zaplatenia, keďže žalovaný v lehote určenej v predžalobnej výzve bezdôvodné obohatenie nevydal. Z uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby súd žalobe v plnom rozsahu vyhovel a priznal mu aj nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
3. Žalobca, na preukázanie svojich tvrdení, označil a do konania predložil tieto listinné dôkazy: Oprávnenie na výkon kolektívnej správy č.k. MK-1587/2016-232/10421 zo dňa 18.8.2016, záznam z webstránky žalovaného a ubytovacích portálov, zoznam nositeľov práv registrovaných na území Slovenskej republiky zastupovaných žalobcom v roku 2023, zmluvy o zastupovaní nositeľov práv na území Slovenskej republiky, recipročnú zmluvu uzavretú s ALCS, The Authors' Licensing and Collecting Society Limited zo dňa 28.10.2010, zoznam zahraničných partnerských organizácií kolektívnej správy na základe zmluvy o zastupovaní, Sadzobník odmien za používanie audiovizuálnych diel, audiovizuálnych použitých diel, rozhlasových hier a diel použitých v rozhlase účinný odo dňa 1.1.2023; predžalobnú výzvu zo dňa 2.12.2024, doklad o doručení predžalobnej výzvy žalovanému; CD nosič so zoznamom vysielaných diel v roku 2023 a štatistikou vyplácania licenčných odmien za rok 2023.
4. Súd vo veci rozhodol platobným rozkazom č. k. 25Ca/11/2024-91 zo dňa 10.01.2025, ktorým žalobe vyhovel a žalovaného zaviazal na zaplatenie uplatneného nároku spolu s príslušenstvom a náhradou trov konania.
5. Žalovaný podal dňa 15.01.2025 odpor proti platobnému rozkazu, v ktorom uplatnený nárok žalobcu neuznal čo do dôvodu ani čo do výšky a navrhol, aby súd platobný rozkaz v celom rozsahu zrušil a po vykonanom dokazovaní žalobu zamietol. Žalovaný uviedol, že skutkové tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe považuje za nepravdivé a zavádzajúce. Namietal predovšetkým tvrdenie žalobcu o počte izieb v prevádzkovanom ubytovacom zariadení. Uviedol, že v Penzióne Hradby v žiadnom prípade neprevádzkuje 13 izieb, ako tvrdí žalobca, ale len 6 izieb. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že ako prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia má povinnosť mesačne zasielať Štatistickému úradu Slovenskej republiky výkaz CR 1-12 o ubytovacom zariadení, v ktorom uvádza nielen počet izieb nachádzajúcich sa v zariadení, ale aj ich vyťaženosť za jednotlivé obdobia. Z predložených výkazov podľa žalovaného vyplýva, že v ubytovacom zariadení sa nachádza 6 izieb a ich vyťaženosť v roku 2023 bola nasledovná: v januári 8 %, vo februári 12 %, v marci 16 %, v apríli 21 %, v máji 18 %, v júni 16 %, v júli 18 %, v auguste 18 %, v septembri 20 %, v októbri 15 %, v novembri 15 % a v decembri 10 %, pričom priemerná vyťaženosť za rok 2023 predstavovala 16 %. Žalovaný ďalej namietal tvrdenie žalobcu o kategorizácii ubytovacieho zariadenia ako penziónu kategórie 3*. Uviedol, že z predložených výkazov zasielaných Štatistickému úradu SR vyplýva, že zariadenie nemožno považovať za zariadenie kategórie 3*, keďže vo výkazoch je uvedený kód kategórie a triedy ubytovacieho zariadenia 18, čo podľa žalovaného zodpovedá penziónu kategórie 1* alebo 2*. Žalovaný poukázal aj na to, že jeho penzión podľa jeho tvrdenia nemôže byť zaradený do kategórie 3* aj z dôvodu, že poskytuje výlučne ubytovacie služby bez poskytovania stravovania. Na základe uvedeného žalovaný tvrdil, že žalobca nesprávne vychádzal pri výpočte bezdôvodného obohatenia z počtu 13 izieb, kategórie penzión 3* a 100 % vyťaženosti zariadenia. Žalovaný zastával názor, že žalobca má maximálne nárok na zaplatenie sumy 32,40 eur, vypočítanej pri kategórii penzión 1* až 2*, pri 6 izbách a pri zohľadnení vyťaženosti izieb. Žalovaný uviedol, že z uvedených skutočností podľa neho jednoznačne vyplýva, že žalobca si pred podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu objektívne neoveril skutkový stav a pri výpočte bezdôvodného obohatenia vychádzal z nesprávnych údajov. Z týchto dôvodov žalovaný navrhol, aby
súd platobný rozkaz v celom rozsahu zrušil a po vykonanom dokazovaní žalobu zamietol, pričom si zároveň uplatnil nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
6. Žalovaný k odporu doložil vyplnené štatistické formuláre - mesačné výkazy o činnosti ubytovacieho zariadenia za rok 2023.
7. K odporu žalovaného sa žalobca písomne vyjadril podaním doručeným súdu 04.02.2025. Vo vzťahu k námietke žalovaného týkajúcej sa počtu izieb žalobca uviedol, že pri podaní žaloby vychádzal z počtu izieb, ktoré uvádzal samotný žalovaný vo svojich verejných vyhláseniach, najmä prostredníctvom ubytovacích portálov. Žalobca na podporu svojich tvrdení predložil záznam z profilu žalovaného na sociálnej sieti Facebook, z ktorého podľa jeho tvrdenia vyplýva, že žalovaný uvádzal a aj naďalej uvádza, že jeho ubytovacie zariadenie ponúka 10 izieb a 3 apartmány. Žalobca zároveň predložil aj záznam z ubytovacieho portálu Booking.com, na ktorom žalovaný podľa jeho tvrdenia ponúkal na ubytovanie najmenej 12 druhov ubytovacích priestorov. Pokiaľ ide o kategorizáciu ubytovacieho zariadenia žalovaného, žalobca uviedol, že vychádzal z verejne dostupných zdrojov, najmä z údajov ubytovacích portálov, ktoré uverejňujú charakteristiku ubytovacích zariadení na podnet ich prevádzkovateľov a na základe údajov nimi poskytovaných. Žalobca tvrdil, že aj v otázke kategorizácie vychádzal z verejných vyhlásení samotného žalovaného, ktoré preukazoval predloženými záznamami z ubytovacích portálov Booking.com a Travelguide.sk. Na základe uvedeného žalobca zastával názor, že bolo preukázané, že v ubytovacom zariadení žalovaného sa v rozhodnom období nachádzalo 13 ubytovacích jednotiek a že zariadenie bolo kategorizované ako penzión 3*. Žalobca považoval obranu žalovaného za účelovú a uviedol, že tvrdenia žalovaného sú v rozpore s jeho vlastnými verejnými vyhláseniami adresovanými zákazníkom. Žalobca zároveň spochybnil vierohodnosť údajov uvádzaných žalovaným vo výkazoch zasielaných Štatistickému úradu Slovenskej republiky, keď uviedol, že tieto výkazy podľa jeho názoru nepodliehajú kontrole a sú v rozpore s ostatnými predloženými dôkazmi. Žalobca poukázal aj na skutočnosť, že žalovaný pred podaním žaloby nenamietal počet izieb ani kategorizáciu zariadenia, hoci tieto údaje boli zrejmé z výpočtu požadovaného bezdôvodného obohatenia uvedeného v predžalobnej výzve. Žalobca ďalej uviedol, že ešte pred zaslaním predžalobnej výzvy vyzýval žalovaného na splnenie povinností súvisiacich s používaním predmetov ochrany v správe žalobcu a na poskytnutie relevantných údajov v zmysle zákonnej informačnej povinnosti, avšak žalovaný na tieto výzvy nereagoval. Vo vzťahu k námietke žalovaného týkajúcej sa miery vyťaženosti ubytovacieho zariadenia žalobca uviedol, že pri svojej činnosti zohľadňuje vyťaženosť ubytovacích zariadení v súlade s autorským zákonom, sadzobníkom odmien a uzatváranými licenčnými zmluvami. Žalobca uviedol, že pre zohľadnenie vyťaženosti je potrebné, aby používateľ oznámil žalobcovi mieru vyťaženosti ubytovacieho zariadenia a zároveň predložil relevantné doklady, najmä výpis z interného rezervačného systému alebo iné obdobné podklady. Podľa žalobcu táto povinnosť vyplýva používateľom zo zákona, ako aj zo sadzobníka žalobcu. Ak si používateľ túto povinnosť nesplní riadne a včas, pri výpočte licenčnej odmeny sa podľa žalobcu uplatní základná odmena platná pri 100 % miere vyťaženosti ubytovacieho zariadenia. Žalobca uviedol, že predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého výška sa odvíja od zvyčajnej licenčnej odmeny, teda od odmeny zodpovedajúcej licenčným odmenám plateným inými používateľmi predmetov ochrany v správe žalobcu. Žalobca zastával názor, že v prípade, ak používateľ v rozpore so svojimi zákonnými povinnosťami neoznámi žalobcovi údaje o vyťaženosti a nepreukáže ich relevantnými dokladmi, zvyčajnou licenčnou odmenou je odmena zodpovedajúca 100 % miere vyťaženosti. Žalobca uviedol, že žalovaný v rozhodnom období žalobcovi neuviedol žiadne tvrdenia o vyťaženosti ubytovacieho zariadenia a nepredložil ani žiadne doklady tieto tvrdenia preukazujúce. Žalobca zároveň namietal, že žalovaný ani v podanom odpore neuviedol relevantné tvrdenia a nepredložil také doklady, ktoré by podľa sadzobníka umožňovali zohľadniť vyťaženosť jeho ubytovacieho zariadenia.
8. Žalobca zároveň uviedol, že žalovaný po podaní žaloby dňa 15.01.2025 uhradil žalobcovi sumu 32,40 eur z titulu používania diel v správe žalobcu za rok 2023, čím podľa žalobcu došlo k čiastočnému dobrovoľnému uspokojeniu uplatneného nároku. V nadväznosti na uvedenú úhradu žalobca vzal žalobu čiastočne späť v rozsahu istiny 32,40 eur spolu s príslušnými úrokmi z omeškania viažucimi sa k tejto sume.
9. Na základe uvedeného žalobca uviedol, že svoj nárok považuje za riadne preukázaný čo do dôvodu aj výšky a navrhol, aby súd po čiastočnom zastavení konania v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby vo zvyšnej časti žalobe v plnom rozsahu vyhovel.
10. Žalobca doložil tiež výtlačky z internetových stránok Travelguide.sk, Booking.com a Facebook.com, Výzvu k vysporiadaniu autorskoprávnych vzťahov za roky 2023 a 2024 zo dňa 26.09.2024 adresovanú žalovanému, detail bankovej transakcie zo dňa 15.01.2025.
11. K vyjadreniu žalobcu sa žalovaný vyjadril podaním zo dňa 17.02.2025, v ktorom zotrval na svojej procesnej obrane a uviedol, že nesúhlasí s tvrdeniami žalobcu týkajúcimi sa počtu izieb a kategorizácie ubytovacieho zariadenia. Žalovaný uviedol, že prevádzkuje penzión so šiestimi izbami. Zároveň tvrdil, že ďalšie ubytovacie zariadenie nachádzajúce sa na adrese B., A. C. XXX prevádzkuje iný, tretí subjekt. Vo vzťahu ku kategorizácii penzióna žalovaný uviedol, že keďže v penzióne neprevádzkuje reštauráciu ani kuchyňu, v žiadnom prípade nemôže ísť o penzión kategórie 3*. K žalobcom predloženým záznamom z internetových ubytovacích portálov žalovaný uviedol, že tieto nepovažuje za relevantné pre určenie počtu izieb ani kategorizácie ubytovacieho zariadenia. Tvrdil, že označenie „Penzión Hradby“ predstavuje iba obchodnú značku a nie právnickú osobu, ktorá by predmetný penzión ako celok prevádzkovala. Žalovaný zastával názor, že jediným relevantným dôkazom preukazujúcim počet izieb a kategorizáciu ubytovacieho zariadenia sú výkazy, ktoré je povinný pravidelne mesačne zasielať Štatistickému úradu Slovenskej republiky. Zároveň uviedol, že v prípade potreby na pojednávaní predloží aj kópiu knihy hostí. Pokiaľ ide o vyťaženosť ubytovacieho zariadenia, žalovaný opätovne poukázal na výkazy zasielané Štatistickému úradu Slovenskej republiky a uviedol, že dosiahnutie 100 % vyťaženosti ubytovacieho zariadenia v meste Prešov je nereálne, pričom takúto vyťaženosť žalovaný podľa svojho tvrdenia nikdy v minulosti nedosiahol. Žalovaný zároveň uviedol, že žalobcom uplatnený nárok v rozsahu 32,40 eur žalobcovi uhradil. Vo zvyšnej časti zotrval na podanom odpore proti platobnému rozkazu a navrhol, aby súd žalobu zamietol a priznal mu náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
12. Na pojednávaní konanom dňa 10.06.2026 právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že žalobca v celom rozsahu zotrváva na podanej žalobe, ako aj na písomnom vyjadrení k odporu vrátane čiastočného späťvzatia žaloby. Zdôraznila, že pri podaní žaloby žalobca vychádzal z verejne dostupných údajov z internetových portálov a z verejných vyhlásení samotného žalovaného, ktoré boli adresované spotrebiteľom. Podľa žalobcu z týchto údajov vyplýva, že ubytovacie zariadenie bolo verejne prezentované ako penzión kategórie 3* s 10 izbami a 3 apartmánmi. Žalobca zastával názor, že údaje uvádzané žalovaným vo výkazoch zasielaných Štatistickému úradu Slovenskej republiky nemožno považovať za rozhodujúce, keďže sú v rozpore s jeho verejnými vyhláseniami. Vo vzťahu k vyťaženosti ubytovacieho zariadenia žalobca uviedol, že žalovaný napriek výzvam neposkytol žalobcovi v zákonom stanovenej lehote údaje o vyťaženosti ani relevantné podklady, pričom podľa sadzobníka žalobcu sa v takom prípade pri určení zvyčajnej licenčnej odmeny vychádza zo 100 % vyťaženosti. Žalobca zastával názor, že pri určení výšky bezdôvodného obohatenia nemožno neoprávnenému používateľovi priznať výhodu spočívajúcu v dodatočnom zohľadnení vyťaženosti, ktorú v rozhodnom období riadne neoznámil ani nepreukázal.
13. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní zotrval na doterajších písomných vyjadreniach. Uviedol, že žalovaný prevádzkoval iba šesť izieb, pričom ostatné izby prevádzkuje iný podnikateľský subjekt. Zopakoval, že označenie „Penzión Hradby“ predstavuje obchodnú značku a nie označenie žalovaného ako prevádzkovateľa celého ubytovacieho zariadenia. K otázke kategorizácie uviedol, že žalovaný vo výkazoch predkladaných Štatistickému úradu Slovenskej republiky uvádzal kategóriu zodpovedajúcu penziónu 1* až 2* a že v penzióne neprevádzkuje reštauračné zariadenie. Na otázky súdu žalovaný uviedol, že ide o jeden objekt, v ktorom ubytovacie služby poskytujú dva podnikateľské subjekty, pričom žalovaný prevádzkuje iba šesť izieb. Vyťaženosť bola podľa jeho tvrdenia vypočítaná z počtu stálych lôžok a počtu návštevníkov za jednotlivé mesiace. Ďalej uviedol, že internetové stránky sa týkajú obchodnej značky „Penzión Hradby“, nie žalovaného ako právnickej osoby, a že v minulosti tento penzión spravovala fyzická osoba, pričom následne bol rozdelený medzi dve právnické osoby. Právny zástupca žalovaného navrhol žalobu zamietnuť s odôvodnením, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k počtu izieb, kategorizácii ubytovacieho zariadenia ani k vyťaženosti ubytovacieho zariadenia.
14. Žalobca zotrval na tvrdení, že z verejne dostupných informácií adresovaných spotrebiteľom jednoznačne vyplýva existencia jedného penziónu Hradby s deklarovaným počtom ubytovacích jednotiek a kategóriou 3*, pričom namietal, aby súd prihliadal na prípadné ďalšie dôkazy žalovaného s poukazom na zásadu koncentrácie konania. V záverečných návrhoch právna zástupkyňa žalobcu zotrvala na žalobe, navrhla v časti späťvzatia žaloby konanie zastaviť a vo zvyšnej časti žalobe vyhovieť.
15. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s podaniami a vyjadreniami strán sporu, listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu, a zistil skutkový stav:
16. Z oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv udeleného Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky zo dňa 18.08.2016 súd zistil, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy oprávnenou vykonávať kolektívnu správu majetkových práv nositeľov práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam alebo dielam úžitkového umenia aj vo vzťahu k verejnému prenosu diel prostredníctvom technických zariadení. Oprávnenie bolo udelené na dobu neurčitú. Zo Zmluvy o zastupovaní autorov pri výkone ich majetkových práv a ďalších zmlúv predložených žalobcom súd zistil, že žalobca vykonáva kolektívnu správu práv nositeľov práv, ktorých predmety ochrany sú používané aj prostredníctvom zvukovo-obrazových zariadení umiestnených v ubytovacích zariadeniach.
17. Zo sadzobníka odmien žalobcu, účinného od 01.01.2023, súd zistil, že výška licenčnej odmeny za používanie predmetov ochrany v ubytovacích zariadeniach závisí od kategórie ubytovacieho zariadenia, počtu izieb vybavených zvukovo-obrazovými zariadeniami a za splnenia podmienok uvedených v sadzobníku aj od miery vyťaženosti ubytovacieho zariadenia. V časti týkajúcej sa verejného prenosu a technického predvedenia diel v prevádzkarni alebo inom priestore prostredníctvom technických zariadení sadzobník rozlišuje technické zariadenie označené ako „R“, ktorým sa rozumie zariadenie umožňujúce reprodukciu zvuku, a technické zariadenie označené ako „TV“, ktorým sa rozumie zariadenie umožňujúce reprodukciu zvuku a obrazu zároveň, teda najmä televízor, počítač alebo iné zvukovo-obrazové zariadenie. Ak sa v prevádzkarni alebo v inom priestore nachádza súčasne zariadenie R aj TV, uplatní sa iba odmena platná pre TV, ktorá zahŕňa aj odmenu za R.
V časti 5.2.1 sadzobníka (tabuľka), označenej ako „Izby ubytovacích zariadení“, je základná odmena bez zohľadnenia vyťaženosti ubytovacieho zariadenia stanovená podľa kategórie ubytovacieho zariadenia nasledovne: pri turistických ubytovniach, rekreačných zariadeniach, kempingoch a ubytovaní v súkromí bez živnosti vo výške 13,00 eur pri zariadení TV; pri ubytovacích zariadeniach kategórie 1* a 2* a pri ubytovacích zariadeniach bez kategorizácie vo výške 18,00 eur pri zariadení TV; pri ubytovacích zariadeniach kategórie 3* vo výške 23,40 eur pri zariadení TV; a pri ubytovacích zariadeniach kategórie 4* a 5* vo výške 28,40 eur pri zariadení TV. Odmeny uvedené v tabuľkách 5.2.1 až 5.2.6 zodpovedajú licencii na používanie diel verejným prenosom a technickým predvedením na obdobie jedného roka, ak nie je uvedené inak. Výška odmeny uvedená v tabuľke predstavuje základnú odmenu bez zohľadnenia vyťaženosti ubytovacieho zariadenia. Výška odmeny v konkrétnom ubytovacom zariadení sa následne určí so zohľadnením vyťaženosti ubytovacieho zariadenia za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, v ktorom sa používateľovi udeľuje licencia na použitie diel. Na účely zohľadnenia vyťaženosti je používateľ povinný preukázať vyťaženosť ubytovacieho zariadenia výpisom z interného rezervačného systému najneskôr do 31.03. daného kalendárneho roka; inak sa uplatní základná odmena platná pri 100 % vyťaženosti ubytovacieho zariadenia. Podľa sadzobníka sa pri vyťaženosti do 30 % uplatní odmena vo výške 30 % zo základnej odmeny, pri vyťaženosti od 31 % do 50 % odmena vo výške 50 % zo základnej odmeny, pri vyťaženosti od 51 % do 70 % odmena vo výške 70 % zo základnej odmeny, pri vyťaženosti od 71 % do 90 % odmena vo výške 90 % zo základnej odmeny a pri vyťaženosti od 91 % do 100 % odmena vo výške 100 % zo základnej odmeny. Zo sadzobníka zároveň vyplýva, že ak používateľ neoznámi žalobcovi údaje o vyťaženosti v lehote najneskôr do 31.03. daného kalendárneho roka a spôsobom ustanoveným sadzobníkom, pri výpočte licenčnej odmeny sa vychádza zo základnej odmeny zodpovedajúcej 100 % vyťaženosti ubytovacieho zariadenia.
Sadzobník tiež upravuje, že v prípade novovzniknutých ubytovacích zariadení uvedených do prevádzky sa výška odmeny za použitie diel verejným prenosom počas prvého kalendárneho roka ich prevádzky určí ako odmena platná pri 100% vyťaženosti ubytovacieho zariadenia, pričom pre každý ďalší kalendárny rok sa výška odmeny určí s prihliadnutím na vyťaženosť ubytovacieho zariadenia v súlade s príslušnými ustanoveniami.
18. Z predžalobnej výzvy zo dňa 02.12.2024 a z výzvy na vysporiadanie autorskoprávnych vzťahov zo dňa 26.09.2024 vrátane potvrdenia o ich doručení súd zistil, že žalobca žalovaného pred podaním žaloby vyzýval na uzavretie licenčného vzťahu, na splnenie informačnej povinnosti a na úhradu odmeny za používanie predmetov ochrany za rok 2023. Predžalobná výzva bola žalovanému doručená dňa 04.12.2024, pričom žalobca vyzval žalovaného k vydaniu bezdôvodného obohatenia vo výške 304,20 eur na účet žalobcu v lehote 5 dní od obdržania výzvy.
19. Z výpisu z bankového účtu žalobcu súd zistil, že žalovaný po začatí konania dňa 15.01.2025 uhradil žalobcovi sumu 32,40 eur, ktorú žalobca zohľadnil čiastočným späťvzatím žaloby.
20. Z výtlačkov internetových stránok Facebook, Booking.com a Travelguide.sk predložených žalobcom súd zistil, že ubytovacie zariadenie označené ako „Penzión Hradby" bolo vo vzťahu k verejnosti prezentované ako penzión kategórie 3*, pričom na portáli D., E. bolo uvádzané, že disponuje nadštandardným ubytovaním v 10 komfortne zariadených izbách a v 3 apartmánoch. Uvedené listiny preukazujú spôsob verejnej prezentácie ubytovacieho zariadenia voči zákazníkom.
21. Z mesačných výkazov o činnosti ubytovacieho zariadenia za rok 2023 predkladaných žalovaným Štatistickému úradu Slovenskej republiky súd zistil, že žalovaný vo výkazoch uvádzal prevádzkovanie šiestich izieb. Z týchto výkazov zároveň vyplývajú údaje o mesačnej obsadenosti ubytovacieho zariadenia za jednotlivé mesiace roku 2023, pričom priemerná vyťaženosť za rok 2023 predstavovala 16 %. Súčasťou výkazov bolo aj zaradenie ubytovacieho zariadenia pod kódom kategórie 18, ktorý podľa žalovaným predložených metodických vysvetliviek zodpovedá penziónu kategórie 1* alebo 2*.
22. Zistený skutkový stav súd posúdil podľa nasledujúcich ustanovení právnych predpisov:
23. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Autorský zákon“) autor má právo použiť svoje dielo a právo udeliť súhlas na použitie svojho diela.
24. Podľa § 27 ods. 1 Autorského zákona verejný prenos diela je verejné šírenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ho bez tohto prenosu vnímať nemohli.
25. Podľa § 58 ods. 1 písm. i) Autorského zákona, autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, sa môže domáhať vydania bezdôvodného obohatenia.
26. Podľa § 63 ods. 2 písm. d) Autorského zákona, nárokov podľa § 58 ods. 1 písm. b) až i) a ods. 2 sa môže vo svojom mene a na účet autora domáhať aj organizácia kolektívnej správy.
27. Podľa § 141 ods. 1 a 2 Autorského zákona správou práv sa na účely tohto zákona rozumie správa výkonu majetkových práv k dielu, umeleckému výkonu, zvukovému záznamu, audiovizuálnemu záznamu, vysielaniu a databáze podľa § 131 (ďalej len "predmet ochrany"). Správu práv vykonáva za nositeľa práv nezávislý subjekt správy alebo organizácia kolektívnej správy podľa tohto zákona, ak nie je v § 146 a 147 ustanovené inak.
28. Podľa § 144 ods. 1 a 3 Autorského zákona právnická osoba oprávnená na základe zákona alebo dohôd s nositeľmi práv spravovať majetkové práva v mene viacerých nositeľov práv a v záujme spoločného prospechu týchto nositeľov práv ako jediný alebo hlavný účel svojej činnosti, je organizáciou kolektívnej správy, ak a/ jej riadenie a kontrola sa uskutočňuje s účasťou nositeľov práv, b/ kolektívnu správu práv vykonáva bez účelu dosahovania zisku a c/ má sídlo na území Slovenskej republiky a bolo jej ministerstvom udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv (ďalej len "oprávnenie"). Organizácia kolektívnej správy zastupuje viacerých nositeľov práv vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a na účet nositeľov práv.
29. Podľa § 165 ods. 1 Autorského zákona organizácia kolektívnej správy je povinná v dobrej viere a za primeraných a nediskriminačných podmienok viesť s osobou, ktorá prejaví záujem o použitie predmetu ochrany, s osobou, ktorá je oprávnená na použitie predmetu ochrany bez povinnosti získať súhlas na použitie predmetu ochrany, alebo s osobou povinnou zaplatiť náhradu odmeny podľa § 36 ods. 3 (ďalej len „používateľ“) rokovania o uzavretí a/ licenčnej zmluvy, b/ hromadnej licenčnej zmluvy, c/ kolektívnej licenčnej zmluvy, d/ zmluvy o primeranej odmene, na ktorú sa môžu primerane uplatniť ustanovenia šiestej hlavy druhý a tretí oddiel druhej časti tohto zákona okrem § 81 alebo e/ zmluvy o náhrade odmeny.
30. Podľa § 165 ods. 6 Autorského zákona používateľ je povinný poskytnúť organizácii kolektívnej správy pravdivé a úplné informácie o použití predmetov ochrany, ktoré sú predmetom zmluvy podľa odseku 1. Podrobnosti o spôsobe, rozsahu a čase poskytnutia týchto informácií ustanoví zmluva podľa odseku 1, inak sa primerane použije § 166. Organizácia kolektívnej správy je oprávnená pri výkone kontroly riadneho použitia predmetov ochrany vyhotovovať zvukové záznamy alebo audiovizuálne záznamy takéhoto použitia aj bez súhlasu používateľa alebo osôb prítomných na mieste výkonu takejto kontroly. Takto získané záznamy môže organizácia kolektívnej správy použiť výhradne na účely výkonu kolektívnej správy práv.
31. Podľa § 169 ods. 1 prvá veta Autorského zákona organizácia kolektívnej správy je povinná viesť sadzobník odmien, ktorý vychádza zo zásad výberu, prerozdelenia a vyplatenia príjmov z výkonu kolektívnej správy práv.
32. Podľa § 169 ods. 1 posledná veta Autorského zákona Sadzobník odmien obsahuje odmeny za obvyklé použitie predmetu ochrany alebo spôsob výpočtu výšky tejto odmeny vrátane spôsobu uplatnenia kritérií použitých pri výpočte odmeny podľa odseku 2, zaručujúci primerané a nediskriminačné podmienky.
33. Podľa § 169 ods. 2 Autorského zákona pri určení výšky odmien určených v sadzobníku odmien a v zmluvách podľa § 165 ods. 1 organizácia kolektívnej správy zohľadní a)rozsah, spôsob, účel a čas použitia predmetu ochrany, b)ekonomickú hodnotu použitia predmetu ochrany, c) ekonomickú hodnotu služby kolektívnej správy práv poskytnutej organizáciou kolektívnej správy, d) skutočnosť, či pri použití predmetu ochrany dochádza alebo nedochádza k priamemu alebo nepriamemu majetkovému prospechu používateľa, e) vyťaženosť ubytovacej kapacity v ubytovacom zariadení alebo v inom zariadení poskytujúcom ubytovanie verejnosti najviac v rozsahu ubytovania, ktoré nie je hradené z verejného zdravotného poistenia alebo iných verejných zdrojov; v prípade ubytovacej kapacity, ktorá je hradená z verejných zdrojov len čiastočne, sa do vyťaženosti ubytovacej kapacity započítava len podiel, ktorý nie je hradený z verejného zdravotného poistenia alebo iných verejných zdrojov, f) v prípade doplnkovej on-line služby jej vlastnosti, najmä trvanie jej dostupnosti, jej publikum a poskytované jazykové verzie; tým nie je dotknuté určenie výšky odmien na základe príjmov vysielateľa.
34. Podľa § 169 ods. 4 Autorského zákona Organizácia kolektívnej správy je povinná a) vyberať v súlade s týmto zákonom a zmluvami podľa § 165 ods. 1 pre nositeľa práv licenčné odmeny, primerané odmeny, náhrady odmien a dodatočné odmeny a b) domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo náhrady škody; to neplatí, ak nositeľ práv prejavil výslovne vôľu domáhať sa tohto nároku sám alebo ak je to nehospodárne.
35. Podľa § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
36. Podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.
37. Podľa § 458a Občianskeho zákonníka, ak pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva nemožno určiť bezdôvodné obohatenie sa inak, na určenie peňažnej náhrady sa použije primerane ustanovenie § 442a ods. 2.
38. Podľa § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva, ktoré môže byť predmetom licenčnej zmluvy, výška náhrady škody, ak ju nemožno určiť inak, určí sa najmenej vo výške odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva.
39. Podľa § 559 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka splnením dlh zanikne. Dlh musí byť splnený riadne a včas.
40. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
41. Podľa § 517 ods. 1 prvej vety a ods. 2 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžnika popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
42. Podľa § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
43. Podľa § 145 ods. 2 CSP, ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.
44. Súd vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby žalovaným a súhlas žalovaného, konanie v tejto časti zastavil.
45. Predmetom konania po čiastočnom späťvzatí žaloby zostal nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 271,80 eur s príslušenstvom, ktorý žalobca odvodzoval z tvrdenia, že žalovaný v období od 01.01.2023 do 31.12.2023 bez uzavretia licenčnej zmluvy uskutočňoval verejný prenos predmetov ochrany v správe žalobcu prostredníctvom zvukovo-obrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia, pričom výška bezdôvodného obohatenia sa odvíja od licenčnej odmeny, ktorá bola v rozhodnom období zvyčajná za získanie takej licencie, a ktorú by za získanie danej licencie žalovaný zaplatil, keby používal predmety ochrany v správe žalobcu oprávnene. Výšku uplatneného nároku žalobca odvodzuje od počtu izieb, kategórie ubytovacieho zariadenia, miery jeho vyťaženosti a sadzobníka odmien účinného v rozhodnom období.
46. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy oprávnenou vykonávať kolektívnu správu práv na základe oprávnenia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo dňa 18.08.2016, a že je aktívne vecne legitimovaný na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vo vlastnom mene a na účet nositeľov práv.
47. Medzi stranami nebolo sporné ani to, že žalovaný v rozhodnom období - v období kalendárneho roka 2023 prevádzkoval ubytovacie zariadenie – izby v zariadení označenom ako „Penzión Hradby“, v ktorom boli na izbách umiestnené televízne prijímače umožňujúce hosťom sledovanie televízneho vysielania. Rovnako nebolo medzi stranami sporné, že žalovaný nemal so žalobcom uzatvorenú licenčnú zmluvu ani rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu upravujúcu použitie predmetov ochrany v správe žalobcu. V tejto veci nebola sporná ani existencia neoprávneného používania predmetov ochrany.
48. Žalovaný existenciu svojej povinnosti zaplatiť odmenu za používanie predmetov ochrany v zásade nespochybňoval, nesúhlasil však s rozsahom uplatneného nároku, keď tvrdil, že prevádzkoval iba šesť izieb (žalobca tvrdil 13 izieb), ubytovacie zariadenie nebolo kategórie 3 a pri určení výšky nároku bolo potrebné vychádzať zo skutočnej vyťaženosti ubytovacieho zariadenia.* (po podaní žaloby uhradil žalobcovi sumu, ktorá podľa výpočtu žalovaného zohľadňuje počet izieb, kategóriu ubytovacieho zariadenia 2* alebo 1* a vyťaženosť)
49. Žalovaný navyše počas konania nespochybňoval samotný základ uplatneného nároku. Z procesného postoja žalovaného vyplýva, že žalovaný uznal existenciu povinnosti zaplatiť odmenu, len nesúhlasil s jej výškou. V odpore sám vypočítal sumu 32,40 € ako podľa neho správnu výšku nároku, túto sumu následne dobrovoľne uhradil, na pojednávaní uviedol, že "žalovaný sumu, ktorú uznával, riadne uhradil, vo zvyšku žalobu neuznáva", žalobca preto žalobu v tejto časti vzal spät. Súd z zo správania žalovaného vyvodil, že žalovaný uznáva základ nároku (že určitú licenčnú odmenu resp. bezdôvodné obohatenie je povinný vydať), ale spochybňuje rozsah svojej povinnosti.
50. Spornými skutkovými otázkami zostali: koľko izieb žalovaný v roku 2023 skutočne prevádzkoval, aká bola kategória ubytovacieho zariadenia, či sa pri určení bezdôvodného obohatenia vychádza zo skutočnej alebo zo sadzobníkovej (100 %) vyťaženosti.
Počet izieb
51. Pokiaľ ide o počet izieb, žalobca vychádzal z údajov zverejnených na internetových portáloch a sociálnych sieťach, podľa ktorých bolo pod označením „Penzión Hradby“ prezentovaných desať izieb a tri apartmány. Žalovaný naopak tvrdil, že v rozhodnom období prevádzkoval iba šesť izieb, pričom ostatné ubytovacie jednotky prevádzkoval iný podnikateľský subjekt v tom istom objekte.
52. Súd pri hodnotení vykonaných dôkazov vychádzal zo zásady voľného hodnotenia dôkazov podľa § 191 CSP. Internetové portály a reklamné prezentácie síce predstavujú relevantný dôkaz o tom, akým spôsobom bolo ubytovacie zariadenie označené ako „Penzión Hradby“ prezentované navonok, samy osebe však nepreukazujú, ktorý konkrétny podnikateľ jednotlivé izby v rozhodnom období skutočne prevádzkoval.
53. Žalobca pri určení počtu izieb vychádzal výlučne z informácií zverejnených na internetových stránkach a ubytovacích portáloch, na ktorých boli ponúkané ubytovacie služby v izbách a apartmánoch ubytovacieho zariadenia označeného ako „Penzión Hradby“. Z týchto internetových stránok však nevyplýva jednoznačný údaj o prevádzkovateľovi jednotlivých ubytovacích jednotiek, ani údaj, že všetky takto prezentované izby a apartmány v rozhodnom období prevádzkoval práve žalovaný, jednoznačne označený obchodným menom Hradby Prešov, s.r.o. Uvedené listiny preto preukazujú najmä vonkajšiu prezentáciu ubytovacieho zariadenia ako celku, nie však rozsah ubytovacích služieb poskytovaných priamo žalovaným ako konkrétnym podnikateľským subjektom.
54. Na druhej strane žalovaný predložil mesačné výkazy o činnosti ubytovacieho zariadenia za celý rok 2023, ktoré pravidelne predkladal Štatistickému úradu Slovenskej republiky ešte pred vznikom tohto sporu. Tieto výkazy obsahujú údaje o počte izieb, lôžok, počte hostí i obsadenosti zariadenia za jednotlivé mesiace roku 2023. Súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali ich autenticitu alebo nasvedčovali tomu, že boli vyhotovené dodatočne pre účely tohto konania.
55. Za tejto dôkaznej situácie súd považoval za preukázané, že žalovaný v rozhodnom období prevádzkoval šesť izieb. Samotná skutočnosť, že pod obchodným označením „Penzión Hradby“ boli navonok prezentované aj ďalšie ubytovacie jednotky, bez ďalšieho nepreukazuje, že ich prevádzkovateľom bol práve žalovaný. Žalobca v tejto časti neuniesol dôkazné bremeno, že žalovaný prevádzkoval všetkých 13 ubytovacích jednotiek, z ktorých vychádzal pri výpočte nároku v žalobe.
Kategória penzióna
56. Pokiaľ ide o kategorizáciu ubytovacieho zariadenia, žalobca vychádzal z údajov zverejnených na internetových portáloch, na ktorých bolo ubytovacie zariadenie označené ako „Penzión Hradby“ prezentované ako penzión kategórie 3*. Žalovaný naopak poukazoval na údaje uvádzané vo výkazoch zasielaných Štatistickému úradu Slovenskej republiky, podľa ktorých malo ísť o penzión nižšej kategórie, a argumentoval aj tým, že v penzióne neprevádzkuje reštauračné zariadenie.
57. Súd dospel k záveru, že v otázke kategorizácie ubytovacieho zariadenia žalobca uniesol dôkazné bremeno. Z výtlačkov internetových stránok a ubytovacích portálov predložených žalobcom vyplýva, že ubytovacie zariadenie označené ako „Penzión Hradby“ bolo vo vzťahu k verejnosti a potenciálnym zákazníkom prezentované ako penzión kategórie 3*. Zároveň bolo prezentované ako nadštandardné, resp. komfortné ubytovanie v 10 izbách a 3 apartmánoch, a to bez akéhokoľvek rozlíšenia, že
by jednotlivé izby alebo apartmány mali byť poskytované v rozdielnej kategórii alebo v rozdielnom štandarde.
58. Hoci súd pri počte izieb vychádzal zo záveru, že žalobca nepreukázal prevádzkovanie všetkých 13 ubytovacích jednotiek práve žalovaným, uvedené nebráni záveru, že izby prevádzkované žalovaným boli navonok prezentované v rámci toho istého ubytovacieho zariadenia, pod tým istým obchodným označením „Penzión Hradby“ a v rovnakom deklarovanom štandarde ako ostatné izby a apartmány. Aj keby jednotlivé ubytovacie jednotky v rámci objektu prevádzkovali odlišné podnikateľské subjekty, z internetovej prezentácie nevyplývalo žiadne rozlíšenie kategórie alebo štandardu podľa konkrétneho prevádzkovateľa. Naopak, vo vzťahu k spotrebiteľom bolo ubytovacie zariadenie prezentované jednotne a spoločne ako penzión kategórie 3*.
59. Žalovaný nepreukázal, že by informácie zverejnené na internetových stránkach a ubytovacích portáloch určených spotrebiteľom nepochádzali od prevádzkovateľov ubytovacích služieb, prípadne že by boli zverejnené bez ich vedomia alebo v rozpore so skutočným stavom. Nepreukázal ani to, že by ním prevádzkované izby boli vo vzťahu k verejnosti prezentované ako izby nižšej kategórie alebo nižšieho štandardu než ostatné ubytovacie jednotky ponúkané pod označením „Penzión Hradby“.
60. Skutočnosť, že vo výkazoch zasielaných Štatistickému úradu Slovenskej republiky bolo zariadenie zaradené pod kódom, ktorý podľa žalovaného zodpovedá nižšej kategórii, sama osebe nepostačuje na vyvrátenie verejnej prezentácie ubytovacieho zariadenia vo vzťahu k zákazníkom. Súd preto pri určení výšky zvyčajnej licenčnej odmeny vychádzal zo sadzby určenej pre ubytovacie zariadenie kategórie 3*.
Vyťaženosť
61. Za rozhodujúcu považoval súd otázku, či bolo pri určení výšky bezdôvodného obohatenia potrebné vychádzať zo skutočnej vyťaženosti ubytovacieho zariadenia žalovaného, ktorú žalovaný preukázal až v súdnom konaní, alebo zo spôsobu výpočtu zvyčajnej licenčnej odmeny podľa sadzobníka žalobcu, ktorý pri nesplnení podmienok na zohľadnenie vyťaženosti vychádza zo základnej odmeny zodpovedajúcej 100 % vyťaženosti.
62. Zo sadzobníka žalobcu účinného v rozhodnom období súd zistil, že žalobca pri určovaní licenčnej odmeny zohľadňuje aj mieru vyťaženosti príslušného ubytovacieho zariadenia za kalendárny rok, ktorý predchádza kalendárnemu roku, v ktorom sa používateľovi udeľuje licencia . Súčasne však sadzobník ustanovuje, že zohľadnenie vyťaženosti je podmienené splnením informačnej povinnosti používateľa, ktorý je povinný žalobcovi v určenej lehote – najneskôr do 31.03. daného kalendárneho roka oznámiť údaje o vyťaženosti a preukázať ich relevantnými podkladmi. Ak používateľ túto povinnosť nesplní, pri určení licenčnej odmeny sa vychádza zo základnej sadzby zodpovedajúcej 100 % vyťaženosti.
63. Uvedená úprava nadväzuje na § 165 ods. 6 Autorského zákona, podľa ktorého je používateľ povinný poskytovať organizácii kolektívnej správy pravdivé a úplné informácie o použití predmetov ochrany. Účelom tejto zákonnej povinnosti je umožniť organizácii kolektívnej správy riadne určiť výšku licenčnej odmeny ešte pred samotným použitím predmetov ochrany, resp. počas trvania licenčného vzťahu.
64. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalovaný so žalobcom licenčný vzťah neuzatvoril a svoju informačnú povinnosť voči žalobcovi v rozhodnom období nesplnil. Údaje o vyťaženosti ubytovacieho zariadenia žalobcovi neposkytol ani po jeho výzve zo dňa 26.09.2024, hoci bol na túto povinnosť upozornený.
65. Až v priebehu súdneho konania žalovaný predložil mesačné výkazy zasielané Štatistickému úradu Slovenskej republiky, z ktorých vyplýva priemerná vyťaženosť ubytovacieho zariadenia vo výške 16 %. Súd dospel k záveru, že tieto listiny síce preukazujú skutočnú obsadenosť ubytovacieho zariadenia, samy osebe však nemôžu viesť k zmene spôsobu určenia výšky zvyčajnej licenčnej odmeny podľa sadzobníka žalobcu. %. Súd na tieto listiny prihliadol pri hodnotení skutkových tvrdení žalovaného o obsadenosti zariadenia, avšak nepriznal im účinok dodatočného splnenia podmienok sadzobníka na zníženie licenčnej odmeny.
66. Predmetom tohto konania nie je určenie odmeny podľa skutočného rozsahu využívania ubytovacieho zariadenia v individuálne dojednávanej licenčnej zmluve, ale vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého výška sa odvíja od zvyčajnej licenčnej odmeny. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca poskytoval licencie používateľom za podmienok ustanovených sadzobníkom, ktorý zohľadňoval vyťaženosť iba tým používateľom, ktorí splnili svoju informačnú povinnosť.
67. Ak by súd v prípade používateľa, ktorý svoju zákonnú povinnosť nesplnil a licenčnú zmluvu neuzatvoril, prihliadal dodatočne na údaje predložené až v súdnom konaní, dostal by sa takýto používateľ do výhodnejšieho postavenia než používateľ, ktorý svoje povinnosti voči organizácii kolektívnej správy splnil riadne a včas. Takýto výklad by podľa názoru súdu odporoval účelu právnej úpravy kolektívnej správy práv a popieral by význam zákonom ustanovenej informačnej povinnosti používateľa.
68. Nemožno pritom prehliadnuť, že žalovaný mal možnosť dosiahnuť zohľadnenie skutočnej vyťaženosti svojho ubytovacieho zariadenia ešte pred vznikom sporu tým, že by žalobcovi oznámil požadované údaje a predložil príslušné podklady spôsobom predpokladaným sadzobníkom. Túto možnosť však nevyužil.
69. Súd preto dospel k záveru, že pri určení výšky bezdôvodného obohatenia bolo potrebné vychádzať zo zvyčajnej licenčnej odmeny určenej podľa sadzobníka žalobcu pre prípad nesplnenia informačnej povinnosti používateľa, teda zo sadzby zodpovedajúcej 100 % vyťaženosti ubytovacieho zariadenia.
70. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca preukázal dôvodnosť nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia čo do základu. Žalobca preukázal, že je organizáciou kolektívnej správy oprávnenou vykonávať kolektívnu správu práv k predmetom ochrany, ktoré môžu byť používané verejným prenosom prostredníctvom zvukovo-obrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacích zariadení, a že je oprávnený domáhať sa vo vlastnom mene a na účet nositeľov práv vydania bezdôvodného obohatenia.
71. Žalovaný v období od 01.01.2023 do 31.12.2023 prevádzkoval ubytovacie zariadenie, v ktorom poskytoval hosťom možnosť sledovať televízne vysielanie prostredníctvom zvukovo-obrazových zariadení umiestnených v izbách. Žalovaný nemal so žalobcom uzatvorenú licenčnú zmluvu ani rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, a preto používal predmety ochrany v správe žalobcu bez potrebného súhlasu. Tým získal majetkový prospech spočívajúci v tom, že nemusel zaplatiť licenčnú odmenu, ktorú by bol povinný zaplatiť pri oprávnenom použití predmetov ochrany.
72. Výška bezdôvodného obohatenia sa v prípade zásahu do práv duševného vlastníctva určuje podľa § 458a Občianskeho zákonníka v spojení s § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka najmenej vo výške odmeny, ktorá by bola za získanie licencie zvyčajná v čase neoprávneného zásahu. Žalobca v konaní preukázal, že v roku 2023 uzatváral s používateľmi rozšírené hromadné licenčné zmluvy za odmenu určovanú podľa sadzobníka odmien účinného od 01.01.2023. Súd preto považoval odmenu určenú podľa tohto sadzobníka za zvyčajnú licenčnú odmenu.
73. Súd zároveň uvádza, že predmetom tohto konania nebolo preskúmanie primeranosti sadzobníka žalobcu ani určenie obsahu licenčnej zmluvy podľa § 165 ods. 8 Autorského zákona. Ak používateľ nesúhlasí s podmienkami navrhovanej zmluvy alebo s výškou odmeny, Autorský zákon mu poskytuje osobitný postup podľa § 165 ods. 8 až 10 Autorského zákona. Žalovaný však tento postup v rozhodnom období nevyužil.
74. Pri určení výšky bezdôvodného obohatenia súd vychádzal z toho, že žalovaný v rozhodnom období prevádzkoval šesť izieb vybavených zvukovo-obrazovými zariadeniami a že ubytovacie zariadenie bolo navonok prezentované ako penzión kategórie 3. Podľa sadzobníka žalobcu predstavovala ročná odmena za jedno zariadenie TV v izbe ubytovacieho zariadenia kategórie 3 sumu 23,40 eur. Pri šiestich izbách tak zvyčajná licenčná odmena za rok 2023 predstavuje sumu 140,40 eur.
75. Keďže žalovaný po podaní žaloby uhradil žalobcovi sumu 32,40 eur a žalobca v tejto časti vzal žalobu späť, zostala po zohľadnení tejto úhrady dôvodná istina vo výške 108,00 eur. Súd preto žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 108,00 eur spolu s príslušným úrokom z omeškania.
76. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol, keďže žalobca nepreukázal, že žalovaný v rozhodnom období prevádzkoval všetkých 13 ubytovacích jednotiek, z ktorých žalobca vychádzal pri pôvodnom výpočte nároku
77. Pokiaľ ide o úrok z omeškania, žalobca predžalobnou výzvou zo dňa 02.12.2024 vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia v lehote piatich dní od doručenia výzvy. Predžalobná výzva bola žalovanému doručená dňa 04.12.2024, preto sa žalovaný po márnom uplynutí poskytnutej lehoty dostal odo dňa 10.12.2024 do omeškania s plnením peňažného dlhu. Keďže ide o omeškanie s peňažným plnením, žalobcovi patrí podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka úrok z omeškania vo výške určenej podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. Súd preto žalobcovi priznal úrok z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo sumy 108,00 eur od 10.12.2024 do zaplatenia.
78. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP.
79. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia istiny vo výške 304,20 eur s príslušenstvom. V priebehu konania vzal žalobu čiastočne späť v rozsahu istiny 32,40 eur a zodpovedajúceho príslušenstva po tom, čo žalovaný túto časť nároku po podaní žaloby uhradil. Keďže k späťvzatiu žaloby došlo v dôsledku správania žalovaného, ktorý svoju povinnosť splnil až po začatí konania, procesné zavinenie zastavenia konania v tejto časti nesie žalovaný (§ 256 ods. 1 CSP). Uvedený rozsah preto predstavuje úspech žalobcu pri rozhodovaní o náhrade trov konania.
80. Vo zvyšnej časti súd žalobe vyhovel v rozsahu 108,00 eur a vo zvyšnej časti ju zamietol. Celkový úspech žalobcu tak predstavuje 140,40 eur z pôvodne uplatnenej istiny 304,20 eur, t. j. 46,15 %, pričom úspech žalovaného predstavuje 53,85 %. Po vzájomnom zohľadnení úspechu oboch strán predstavuje čistý úspech žalovaného 7,70 %.Súd preto priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 7,70 %.
81. O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením súdny úradník podľa § 262 ods. 2 CSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie na Mestský súd Košice v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, v troch písomných vyhotoveniach (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku, z. č. 160/2015 Z.z., ďalej iba CSP). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne( odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (§ 363 CSP).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť iba dôvodmi uvedenými v § 365 ods.1 CSP:
a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie možno odôvodniť aj tým, že súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci ( §62 ods.1 Civilného mimosporového poriadku, z. č.161/2015 Z.z., ďalej iba CMP).
Odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať až do rozhodnutia o odvolaní (§62 ods.2 CMP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.