Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Co-127-2025.pdf
PDF · 119.3 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
K3-15C/245/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Mikovej a členiek senátu JUDr. Gizely Majerčák a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobcov: 1. A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C. XXX, 2. D. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXX, 3. E. F., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXX, 4. A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C. XXX, všetci zastúpení advokátom Mgr. Peter Kocák, so sídlom Rožňavská 8, Moldava nad Bodvou, proti žalovaným: 1. Judit G. H., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXX, 2. I. J., nar. X.X.XXXX, bytom D. XX, K., 3. E. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, I. L. D., žalovaný v 2. a 3. rade zastúpení advokátkou JUDr. Gabriela Jablonská, so sídlom Letná 47, Košice, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 10. apríla 2025 č.k. K3-15C/245/2017-265
r o z h o d o l :
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalovaným 2. a 3. oprávneným spoločne a nerozdielne priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcom povinnými spoločne a nerozdielne v celom rozsahu.
Vo vzťahu medzi žalobcami a žalovanou 1. žiadnej strane sporu náhradu trov konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
1. Súd prvej inštancie preskúmavaným rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia, že pozemky reg. C-KN parc. č. 61/4, trvalé trávnaté porasty o výmere 1110 m2 a parc. č. 61/6, zastavané plochy a nádvoria o výmere 829 m2, evidované na LV č. XXX, kat. úz. C., obec C., okres Košice-okolie patria do dedičstva po neb. M. B., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX. Poručiteľ bol otcom žalobcov v 1. až 4. rade a manželom pôvodnej žalobkyne v 5. rade A. B., ktorá v priebehu konania zomrela a jej dedičmi, s ktorým súd ďalej pokračoval v konaní sú už v konaní vystupujúci žalobcovia v 1. až 4. rade. Žalobcovia svoj návrh zakladali na tvrdení, že ich právny predchodca uzavrel 13.9.1962 kúpnu zmluvu, ktorej originál sa nezachoval, na základe ktorej mal nadobudnúť vlastnícke právo k 2 600 m2 (26 árov) parcely č. 61 zapísanej v pkv. č. 115 kat. územie C. za 5.000,- korún českých od pozemnoknižnej vlastníčky E. B., ktorá časť nehnuteľnosti je aktuálne vedená ako parcela č. 61/7 zastavané plochy a nádvoria o výmere 55 m2, č. XX/XX zastavané plochy a nádvoria o výmere 149 m2, parc. č. 61/21 zastavané plochy a nádvoria o výmere 557 m2 zapísaná na LV č. XX kat. územia C. vo vlastníctve právneho predchodcu žalobcov M. B. a v zostávajúcom rozsahu ako parcela č. 61/4 trvale trávnaté porasty o výmere 1 100 m2 a 61/6 zastavané plochy a nádvoria o výmere 829 m2 zapísaných na LV č. XXX kat. územia C. v podielovom spoluvlastníctve žalovaných. Z výpisu z listu vlastníctva č. XX súd zistil, že vlastnícke právo právneho predchodcu žalobcov M. B. k nehnuteľnostiam bolo zapísané na základe registrácie Dohody o zriadení práva osobného užívania pod RII 220/68, a na parcele č. 61/20 postavený rodinný dom súp. č. XXX bol na list vlastníctva zapísaný v roku 2012. Podielové spoluvlastníctvo žalovaných k nehnuteľnostiam evidovaným na LV č. XXX kat. územie C. bolo zapísané
na základe rozhodnutia Okresného súdu Košice -okolie o dedičstve 10D/568/2005 zo dňa 4.4.2008 po pôvodnej pozemnoknižnej vlastníčke Apolónii Kissovej. Žalobcovia tvrdili, že ich právny predchodca od roku 1962 celú časť odkúpenej parcely užíval ako svoje výlučné vlastníctvo, aj keď nie je vedený ako vlastník v katastri nehnuteľností v celej výmere odkúpenej časti pôvodnej parc. č. 61, pripadajú na neho aj podiely žalovaných titulom vydržania. Uvádzali, že rodinný dom na pozemkoch bol postavený v roku 1972, k oploteniu pozemkov došlo niekedy 8 rokov po úmrtí pôvodnej pozemnoknižnej vlastníčky, v roku 1987 si vystavali altánok a garáž, pričom žalovaní ich vlastnícke právo začali spochybňovať až v roku 2012, kedy ich vyzývali na vypratanie pozemkov zastavaných altánkom a garážou.
2. Vo veci súd rozhodoval opätovne potom, čo jeho predchádzajúce vyhovujúce rozhodnutie založené na vydržaní pozemkov právnym predchodcom žalobcov bolo zrušené pre nevysporiadanie sa s námietkami protistrany o absencii oprávnenej dobromyseľnej držby právneho predchodcu žalobcov, keď z vykonaného dokazovania vyplývalo, že vlastnícke právo k pozemkom, na ktorých mal postavený rodinný dom bolo legalizované na základe dohody o zriadení osobného užívania práva k pozemkom v roku 1968 v rozsahu výmery 761 m2, ktoré je aktuálne v ich vlastníctve, teda najneskôr k uvedenému dňu musel mať právny predchodca žalobcov vedomosť o tom, že mu nesvedčí vlastnícke právo k inej nehnuteľnosti, než k tej, ktorá mu bola pridelená do osobného užívania vymedzeného v dohode. Súd sa mal tiež vysporiadať so skutočnosťami, že z identifikácie parciel z roku 1966 je zrejmé, že prevažná časť parcely č. 61 pôvodnej pozemnoknižnej vložky č. XXX bola vedená na meno E. B. ako užívaná JRD Rešica, že pozemky boli prideľované právnemu predchodcovi žalobcov z vlastníctva štátu, pričom vydržanie bolo vylúčené u veci v socialistickom štátnom vlastníctve a k ohradeniu pozemkov došlo až po úmrtí pôvodnej vlastníčky E. B. v roku 1982.
3. Pri opätovnom rozhodnutí súd prvej inštancie vzal do úvahy aj novú obranu žalobcov, že v čase uzatvárania kúpnej zmluvy v roku 1962 neplatil intabulačný princíp, prevody vlastníckych práv nebolo povinné zaznamenať v pozemnoknižných vložkách a už len samotným uzatvorením kúpno-predajnej zmluvy právny predchodca žalobcov nadobudol vlastníctvo k pozemkom. Fakt, že v roku 1968 bola uzavretá dohoda o pridelení pozemku do jeho osobného užívania, žalobcovia nepovažovali za rozhodujúcu, keďže už v tom čase bol vlastníkom pozemkov a z nejakého dôvodu bol nútený túto uzatvoriť. Pokiaľ aj boli pozemky v užívaní jednotného roľníckeho družstva, jednalo sa o užívacie právo nie vlastníctvo, čo nemá vplyv na možnosť vydržania pozemkov, pričom súčasne popierali, aby niekedy dotknuté pozemky boli poľnohospodársky užívané JRD Rešica. Súd prihliadal na vyjadrenia žalovaných, že kúpna zmluva reálne neexistovala, lebo bol predložený len odpis fotokópie bez riadnych podpisov strán, že žalobcovia preukázali len to, že v roku 1968 ich právny predchodca nadobudol pozemok do osobného užívania, na ktorom bol postavený rodinný dom zapísaný na LV až v roku 2012. K vymedzeniu oplotenia na pozemku pristúpil právny predchodca žalobcu až s oneskorením niekoľkých rokov po úmrtí vlastníčky E. B., čo nesvedčí o dobrom úmysle, a právny predchodca ani žalobcovia sa v žiadnom konaní nebránili existenciou svojho vlastníctva, ani to netvrdili v konaní o registri obnovenej evidencie pozemkov, ktorá prebehla v obci. Dotknuté pozemky pôvodne ako parcela č. 61 v pkv č. XXX, kat. úz. C. podľa identifikácie parciel z roku 1966 boli vo vlastníctve E. B. v užívaní iných osôb a JRD Rešica. Žalobcovia nepreukázali, aby užívali práve spornú časť nehnuteľnosti, ku ktorej sa domáhajú vlastníckeho práva, a ku ktorým bolo vlastníctvo žalovaných zapísané na základe výsledkov dedičského konania. Pozemky, ktoré sú predmetom sporu boli vytvorené geometrickým plánom č. 68/2013 z pôvodnej parcely č. 61 – lúka v intraviláne o výmere 1 ha 2743 m2 vedených v prospech E. B., a parcela č. 61 z pkv č. XXX, evidovaná na LV č. XXX, kat. úz. C., okres Košice-okolie bola od roku 2007 tiež predmetom prenájmu pozemkov spoločnosti Agro Edemi s.r.o..
4. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že na preukázanie tvrdeného vlastníckeho práva právneho predchodcu žalobcov bola do konania predložená len kópia kúpnej zmluvy bez podpisu zmluvných strán a fotokópia resp. odpis kúpnej zmluvy overenej Miestnym národným výborom v Buzici v roku 1964, bez zachytenia podpisov zmluvných strán, no podľa obsahu ktorej kópie/odpisu mali byť na origináli overené podpisy predávajúcej aj kupujúceho v roku 1962. Súd konštatoval, že podľa obsahu listiny E. B. ako predávajúca uzavrela zmluvu s kupujúcim M. B. na predaj nehnuteľného majetku zapísaného v pozemnoknižnej zápisnici Rešica 115 o výmere 26 árov z parcely č. 61 za sumu 5.000,00 Kčs, ktorá mala byť toho dňa aj zaplatená. Kupujúci bral na vedomie, že zmluva mala byť v zmysle zákona č. 65/61 schválená Okresným národným výborom. Dohodou o pridelení pozemkov do osobného užívania z 12.4.1968 RII/220/68 mal preukázané, že právnemu predchodcovi žalobcov bola pridelené z vlastníctva štátu do osobného užívania parcela č. 61/7 v kat. úz. C. o výmere 761 m2, ktorý pozemok
bol v uvedenej výmere odčlenený z pôvodnej parcely č. 61 z pkv č. XXX vedenej na meno E. B.. Aktuálne je nehnuteľnosť zapísaná v podielovom spoluvlastníctve žalobcov na LV č. XX, kat. úz. C., okres Košice- okolie ako parcela č. 61/7 - zastavaná plochy a nádvoria o výmere 55 m2, 61/20 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 149 m2, 61/21 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 557 m, na parcele č. 61/20 sa nachádza rodinný dom so súp. č. XXX, na základe zápisu rodinného domu zo dňa 2.4.2012. Spoluvlastnícke právo žalovaných k sporným parcelám č. 61/4 a 61/6 zapísané na LV č. XXX, kat. úz. C. vyplývalo z obsahu zápisu na uvedenom liste vlastníctva, na ktorom sa tiež nachádzal zápis parciel č. 61/1 – záhrada o výmere 1117 m2, 61/5 – záhrada o výmere 1027 m2, 61/8 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 672 m2, 61/12 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 822 m2, 61/13 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 699 m2. Titulom nadobudnutia bolo osvedčenie o dedičstve 10D 568/2005 zo dňa 4.4.2008.
5. Zo správy Okresného úradu Košice-okolie, katastrálny odbor zo dňa 16.10.2014 zistil, že v pkvl. č. 115 bola okrem iných vedená pozemnoknižná parcela č. 61 s výmerou 12.743 m2 vo vlastníctve E. B. C. M. v celosti, ďalej, že v roku 1963 prílohou kúpnopredajnej zmluvy č. Čd 388 bol geometrický plán č. D 332-25/201-920.61, že týmto geometrickým plánom sa m.p.č. 61 rozdelila na m.p.č. XX/X s výmerou 1098 m2, 61/2 s výmerou 158 m2, č. XX/X s výmerou 800 m2 a č. XX/X s výmerou 805 m2. Touto kúpnopredajnou zmluvou sa m.p.č. 61/3 dostala do vlastníctva G. B. a C. B., ostatné m.p.č. ostali naďalej vo vlastníctve E. B., C. M.; že v roku 1968 sa z parcely č. 61/1 odčlenila parcela č. 61/7 s výmerou 761 m2 v prospech M. B., v roku 1969 ďalej došlo k z parcely č. 61/1 k odčleneniu parcely č. 61/9 s výmerou 791 m2 v prospech H. C. a E. C. B., a parcely č. 61/11 s výmerou 802 m2 v prospech A. B. a E. C. D. a parcely č. 61/12 s výmerou 822 m2 v prospech A. B..
6. Z identifikácie parciel č. 204 zo dňa 15.4.1966 mal zistené, že pozemok v pozemnoknižnej vložke č. XXX, parc. č. 61 podľa evidencie nehnuteľností zodpovedá parcele č. 61/1 – lúka o výmere 10980 m2 v užívaní JRD Rešica, parcele č. 61/2 – cesta o výmere 158 m2 v užívaní JRD Rešica, parcele č. 61/3 – stavebný pozemok v užívaní G. B., parcele č. 61/4 – záhrada v užívaní G. B. (Kocai).
7. Podľa nájomných zmlúv predložených žalovanými predmetom prenájmu pozemkov na poľnohospodárske účely na prevádzkovanie poľnohospodárskeho podniku spoločnosti Agro Edemi s.r.o. Rešica, IČO: 31663699 boli aj pozemky žalovaných zapísané na LV č. XXX, k.ú. C., ktoré nájomné zmluvy pochádzali z roku 2007. Obec C. potvrdila, že za nehnuteľnosti vedené na LV č. XXX bola vyplatená daň z nehnuteľností vlastníkmi.
8. Súd prvej inštancie po pozitívnom vyhodnotení procesnej prípustnosti žaloby podľa § 137 písm. c/ CSP konštatujúc existenciu naliehavého právneho záujmu na ustálení právneho vzťahu žalobcov k nehnuteľnostiam, posudzoval nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcov na základe uzavretia kúpnej zmluvy a titulom vydržania.
9. Vychádzal z ustanovení zákona č. 141/1950 Zb., tzv. Stredného občianskeho zákonníka, ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (OZ) so zohľadnením jeho novelizácie vykonanej zákonom č. 131/1982 Zb. účinným od 1.4.1983 a zákonom č. 509/91 Zb. účinným od 1.1.1992. Vychádzajúc z času tvrdeného vstupu do oprávnenej držby v roku 1962 na základe kúpnej zmluvy, ktorej existenciu dokladovala len jej nejasná kópia, súd aplikoval § 115, § 116 v spojení s § 145 Stredného občianskeho zákonníka v zmysle ktorých, vydržaním bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnej veci, pokiaľ ju mal držiteľ v oprávnenej držbe po dobu 10 rokov, keď za oprávneného sa považoval ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí. Konštatoval, že účinnosťou zákona č. 40/1964 Zb. od 1.4.1964 až do jeho novelizácie zákonom č. 131/1982 Zb. nebolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, až ustanovenie § 135a zákona č. 131/1985 Zb. s účinnosťou od 1.4.1983 upravilo držbu a vydržanie s možnosťou započítania času predchádzajúcej nepretržitej držby pred 1.4.1983, ktorý čas sa neskončil skôr než 1.4.1984. Takýmto spôsobom nebolo možné nadobudnúť vec v socialistickom vlastníctve, vydržať bolo možné iba pozemok alebo jeho časť, ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania, vlastníctvo k takému pozemku však nadobudol štát, občan nadobudol právo len na uzavretie dohody o osobnom užívaním. Novela Občianskeho zákonníka zákonom č. 509/91 Zb. účinným od 1.1.1992 upravila právo vydržania s možnosťou započítanie držby právneho predchodcu aj k nehnuteľnostiam, ktoré nemohli byť v minulom režime predmetom vydržania. Súd zdôraznil, že spoločným znakom vydržania tak podľa Stredného občianskeho zákonníka ako aj podľa právnej úpravy Občianskeho zákonníka bola oprávnenosť držby,
faktické ovládanie veci s vôľou nakladať s ňou ako s vlastnou, založenou na presvedčení držiteľa vychádzajúcich z objektívnych okolností, že mu vec vlastnícky patrí. Posúdenie dobromyseľnosti a dobrej viery držiteľa je potrebné hodnotiť vždy objektívne a dobrá viera zaniká v okamihu, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré museli vyvolať objektívne pochybnosti o tom, že mu právo patrí, na čom nič nemení skutočnosť, že držiteľ by naďalej subjektívne ostal v presvedčení o tom, že mu vec patrí. Dobrá viera sa musí vzťahovať tak k okolnostiam, za ktorých mohlo vlastnícke právo vzniknúť, ako aj k právnemu titulu vlastníctva. Obdobne to platí tiež o strate dobrej viery, k čomu poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1Cdo 8/2009.
10. Zohľadnil tiež, že v zmysle § 111, § 112 zákona č. 141/1950 Zb. tzv. Stredného občianskeho zákonníka vlastníctvo k veciam jednotlivo určeným sa prevádzalo už samotnou zmluvou, čo v prípade prevodu k nehnuteľným veciam zapísaným v pozemkových knihách sa malo zapísať do týchto kníh. Pri právnych úkonoch, týkajúcich sa nehnuteľností bolo podmienkou platnosti zmluvy písomná forma, pričom bolo upustené od zásady intabulácie právnych vzťahov v pozemkových knihách, ktorý zápis mal evidenčný, nie konštitutívny charakter. Nakoľko však nebola reálne predložená kúpna zmluva o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, len kópia fotokópie/odpisu bez podpisov, aj keď zaznamenajúca, že na zmluve by sa mali nachádzať podpisy zmluvných strán, uvedenú listinu považoval len za spôsobilý titul na vstup do držby sporných pozemkov, nie za samotný nadobúdací titul. Skúmal preto existenciu a trvanie dobromyseľnej držby u právneho predchodcu žalobcov so záverom, že najneskôr v roku 1968 v čase uzavretia Dohody o osobnom užívaní pozemkov v rozsahu 761 m2, týkajúcich sa výmery, na ktorej sa nachádza rodinný dom nadobudol právny predchodca vedomosť o skutočnosti, že mu nesvedčí vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, iba právo užívania pozemkov a to v rozsahu, ktorý vyplýval z dohody o zriadení práva užívania. Túto dohodu pritom podľa v tom čase platnej právnej úpravy uzatváral s občanom národný výbor alebo organizácia, ktorí mali pozemok v správe, alebo ktorí boli vlastníkom pozemku, teda muselo byť právnemu predchodcovi žalobcov zrejmé, že sa nejedná o predmet jeho vlastníctva, pričom do doby uzavretia dohody o pridelení pozemkov do osobného užívania v roku 1968 od času tvrdeného nadobudnutia vlastníckeho práva v roku 1962 neuplynula potrebná doba vydržania. Súčasne považoval za nepreukázané, aby dotknuté nehnuteľnosti žalobcovia nerušene a dlhodobo užívali po dobu potrebnú na vydržanie pozemkov, keď nepreukázali, v akom rozsahu, od akého obdobia, kto zo strany žalobcov, resp. ich právnych predchodcov nehnuteľnosti užíval, keď aj z identifikácie parciel z roku 1966 je zrejmé, že prevažná časť parcely č. 61 bola zapísaná stále na meno E. B. a mala byť v užívaní JRD Rešica. Iba samotné užívanie pozemku či zriadenie stavby na nich nesvedčí o oprávnenosti užívateľa pozemkov s týmto nakladať ako so svojim vlastníctvom a nepreukazuje existenciu dobrej viery. Pretože nezistil žiadne skutočnosti zakladajúce vlastnícke právo žalobcov, žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP podľa zásady procesnej zodpovednosti za výsledok konania. Náhradu trov konania priznal v rozsahu 100% procesne úspešným žalovaným 2/ a 3/, vo vzťahu medzi žalobcami a žalovaným 1/, ktorému trovy v konaní nevznikli, rozhodol tak, že ich náhradu nepriznáva.
11. Rozsudok odvolaním napadli žalobcovia tvrdiac existenciu odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, h/ Civilného sporového poriadku, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhovali rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Záver súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby považovali za zjavne neodôvodnený, svojvoľný a nepresvedčivý, rozsudok nespĺňa podľa ich názoru náležitosti vymedzené § 220 ods. 2 CSP. Po stručnom zrekapitulovaní dôvodov rozhodnutia uviedli, že súd uzavrel, že i keď právnemu predchodcovi vznikol titul na nadobudnutie vlastníctva kúpnou zmluvou, dobromyseľnosť mu zanikla v okamihu, keď sa oboznámil so skutočnosťami, ktoré v ňom mohli vyvolať pochybnosti o tom, že mu nehnuteľnosti reálne patria, avšak nevysporiadal sa presvedčivo s obranou žalobcov, že Občiansky zákonník v čase uzavretia kúpnej zmluvy v roku 1962 upustil od zásady intabulácie právnych vzťahov, teda nedostatok zápisu nemal vplyv na vlastníctvo pozemkov a preto sa ich vlastníkom bez ďalšieho stal žalobca samotným uzavretím zmluvy. Vytkli súdu prvej inštancie, že tento argument bol argumentom rozhodujúcim, na ktorý nedostali v odôvodnení súdneho rozhodnutia odpoveď.
12. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu navrhovali rozhodnutie ako vecne správne a riadne odôvodnené potvrdiť. Zopakovali svoju obranu, že k sporným nehnuteľnostiam si až do roku 2013, kedy si žalovaní dali spracovať geometrický plán, právni predchodcovia žalobcov ani žalobcovia neuplatňovali žiadne
vlastnícke práva, a to ani v priebehu konania o registri obnovenej evidencie pozemkov. Pokiaľ mali zlegalizovanú časť pôvodnej parc. č. 61 z pkvl. 15 k.ú. C., jednalo sa len o tú časť, ktorú získali od štátu ako stavebnú parcelu, na základe Dohody o zriadení práva osobného užívania RII220/68, ktorú štát prideľoval zo svojho vlastníctva, teda ju musel odkúpiť od pôvodnej vlastníčky. Zvyšok pôvodnej parcely č. 61 z pozemnoknižnej vložky č. XXX bol vnesený do družstva v 50. tych rokoch, čo dokladá aj identifikácia parciel z 15.4.1966. Žalobcovia či ich právni predchodcovia sa ani po roku 1968 nesprávali tak, že im právo vlastnícky patrí, mali vedomosti o zapísaných vlastníckych právach, žiadne nároky si neuplatňovali, čo nesvedčí o práve na nadobudnutie vlastníctva titulom zmluvy ani vydržania.
13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd po kladnom vyhodnotení procesnej prípustnosti a včasnosti odvolania podaného subjektom v neprospech ktorého bolo rozhodnuté, prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok je v napadnutých výrokoch vecne správny, preto bol v zhode s § 387 ods. 1 CSP potvrdený.
14. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 8.júla 2026 v pojednávacej miestnosti č.dv. 210/II.poschodie, miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s § 219 ods. 3 CSP.
15. K tvrdeným odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza, že právne posúdenie veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu; nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, ku ktorej dochádza vtedy, keď súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo keď síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo keď zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V prejednávanej veci naplnenie tohto odvolacieho dôvodu nebolo zistené, lebo súd prvej inštancie na správne skutkové zistenia aplikoval zodpovedajúcu právnu úpravu, ktorú aj správne interpretoval. Odôvodnenie rozsudku je dostatočné, spĺňajúce náležitosti § 220 CSP, pretože sa v ňom súd právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je obhájiteľné, v dôsledku čoho je rozsudok preskúmateľný.
16. Žalobcovia svoje odvolacie námietky založili na absencii právneho záveru súdu prvej inštancie k nadobudnutiu vlastníckeho práva ich právnym predchodcom na základe nimi predloženej kópie, resp. „fotokópie/ odpisu“ kúpnej zmluvy o prevode časti výmery z parcely č. 61v rozsahu 26 árov, zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. XXX Rešica, vtedy vo vlastníctve E. B. dôvodiac, že už samotná táto listina preukazuje existenciu vlastníckeho práva právneho predchodcu žalobcov a nebol dôvod zaoberať sa otázkou vydržania. Z bodu 33. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že k existencii uvedenej zmluvy prihliadal vyhodnotiac ju vzhľadom na jej charakter – kópia bez podpisov resp. ako kópia nie čitateľnej „fotokópie/odpisu“, ktorá len deklarovala obsahové náležitosti zmluvy, len ako spôsobilý titul oprávnenej držby, nie listinu majúcu za následok nadobudnutie vlastníckeho práva, preto sa zaoberal otázkou vydržania. Z obsahu spisu vyplýva, že zmluva bola vyhotovená v maďarskom jazyku, (žalobcovia zabezpečili jej preklad), pričom žalovaní s prihliadnutím na charakter písomnosti, z ktorej jednoznačne nevyplývalo, že bola podpísaná, spochybňovali existenciu a platnosť právneho titulu, ako i dôveryhodnosť „fotokópie/odpisu“ overenej MsNV v Buzici v roku 1964, ktorá len deklarovala existenciu podpisov na zmluve. Žalobcovia neprodukovali žiadne ďalšie dôkazy o pravosti predloženej fotokópie, a originál listiny sa už nenachádzal v archívoch bývalého miestneho národného výboru a podľa tvrdení žalobcov nebol ani v ich držbe. Samotná kópia listiny, u ktorej je pochybnosť o jej obsahových náležitostiach, zhode s originálom sama o sebe nemôže založiť žiadne práva k nehnuteľnostiam. Preto súd prvej inštancie posudzoval nárok žalobcov na určenie vlastníckeho práva ich právneho predchodcu nahliadajúc na uvedenú listinu len ako titul vstupu do držby, ktorá by mohla zakladať na strane právneho predchodcu dobromyseľnosť, že nadobudol vlastnícke právo k tvrdeným pozemkom. Vyjmúc však uvedené, je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že aj v prípade, ak by bol predložený originál kúpno- predajnej zmluvy opatrený podpismi predávajúcej a kupujúceho, nemal by za následok nadobudnutie vlastníckeho práva právneho predchodcu žalobcov pre nedostatok určitosti a zrozumiteľnosti tohto právneho úkonu. Tak podľa zákona č. 141/1950 Zb. Stredného občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy, ako aj následnej občianskoprávnej úpravy vykonanej zákonom č. 40/1964
Zb. Občianskeho zákonníka, platného aj v súčasnom období, predpokladom nadobudnutia vlastníckeho práva k určitej nehnuteľnosti je písomná zmluva, ktorá musí bez pochybností identifikovať subjekty kupujúceho, predávajúceho, predmetu prevodu, kúpnu cenu. Ustanovenie § 32 zákona č. 141/1950 Zb. účinnom v čase tvrdeného uzavretia kúpnej zmluvy v roku 1962 upravovalo, že právny úkon je neplatný, ak nie je zrozumiteľný a súčasne § 38 zák.č. 141/1950 Zb. stanovoval ako predpoklad platnosti právneho úkonu nepochybne prejavenú vôľu dotknutého subjektu. Z predloženej kópie i fotokópie/odpisu kúpnej zmluvy je možné vyvodiť záujem o prevod časti výmery (26 árov) z parcely č. 61 zapísanej v pkv č. XXX. Pozemnoknižná parcela č. 61 mala výmeru 12743 m2, z čoho mal žalobca nadobudnúť 2600 m2. Na účely prevodu však chýbala určitá, zrozumiteľná tj nezameniteľná identifikácia predmetu kúpy, teda reálne vyčlenenie pozemku o uvedenej výmere 26 árov (2600 m2). Chýbala teda nepochybne prejavená vôľa predávajúceho a kupujúceho o tom, čo má byť predmetom prevodu vlastníckeho práva. Taká zmluva nemohla založiť žiadne právne účinky pre jej neurčitosť a nezrozumiteľnosť, lebo absentovala podstatná obsahová zložka - predmet prevodu. Napokon nedostatok identifikácie dokazuje aj uvedený spor, keď žalobcovia i žalovaní sa sporia o rozsah užívania pozemkov, u ktorého si hranice žalobcovia vybudovaním plotu vymedzili až po úmrtí pôvodnej vlastníčky v roku 1982 bez toho, aby bolo zrejmé, na základe čoho tak učinili. Súd prvej inštancie preto správne skúmal otázku vydržania vychádzajúc z pôvodných tvrdení žalobcov o tomto spôsobe nadobudnutia ich vlastníckeho práva právnym predchodcom. Prihliadajúc ku skutočnosti, že časť pozemku, ktorá mala byť už predmetom prevodu od pôvodnej vlastníčky na základe zmluvy z roku 1962 preukázateľne M. B. až na základe dohody o zriadení práva osobného užívania z roku 1968, kedy nepochybne získal vedomosť, že nehnuteľnosť nie je vedená ako jeho vlastníctvo, a vzhľadom na existujúce vady právneho titulu, keď nebolo zrejmé, čo bolo predmetom prevodu, je správny záver súdu prvej inštancie, že právny predchodca sa nestal vlastníkom sporných nehnuteľností. Žalobcovia neuviedli žiadne skutočnosti, ktoré by svedčili pre právo ich právneho predchodcu ako dobromyseľného držiteľa pozemky užívať v hraniciach, ktoré si sami stanovili. Tak ako to už zmienil súd prvej inštancie, dobrá viera vyjadruje vnútorný psychický stav držiteľa a o posúdenie toho, či v dobrej viere je alebo nie je sa vždy hodnotí objektívne, nie je rozhodujúce jeho osobné presvedčenie. Pokiaľ aj právny predchodca žalobcov, či žalobcovia zotrvali subjektívne v domnení, že im vec vlastnícky patrí, to samo o sebe neznamená nadobudnutie vlastníckeho práva, keďže v zásade sa jednalo o okupáciu cudzej nehnuteľnosti bez právneho dôvodu. Zastavanie pozemkov stavbami nesvedčí pre dobromyseľnosť užívania nehnuteľností, ale len pre faktickú držbu pozemkov bez toho, aby k tomu disponovali spôsobilým právnym titulom. Žalobcovia v priebehu celého konania neoznačili žiadne skutočnosti svedčiace o tom, že určitá konkrétna časť pozemku mala byť predmetom prevodu podľa údajnej zmluvy z roku 1962. Pritom aj zo správy Okresného úradu Košice- okolie, katastrálneho odboru je zrejmé, že pokiaľ E. B. odpredávala časti pozemku z parcely č. 61 z pkvl 115, na účely prevodu boli vyhotovené geometrické plány, na podklade ktorého bolo neskôr zapísané vlastnícke právo G. B. a C. B.. Aj právny predchodca žalobcov dostal do osobného užívania v roku 1968 geometrickým plánom konkrétne vyčlenenú parcelu č. 61/7. Voči záverom súdu prvej inštancie o absencii podmienok vydržania u právneho predchodcu žalobcu, žalobcovia v odvolaní ani nevzniesli žiadne námietky. Zhrnúc vyššie uvedené zistenia, je možné konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza zo správneho právneho vyhodnotenia všetkých rozhodujúcich skutočností zistených v priebehu sporu, ktoré viedli súd dôvodne k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť. Rozsudok bolo preto ako vecne správne potvrdený včítane zákonu zodpovedajúceho výroku o náhrade vzniknutých trov.
17. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 CSP, vychádzajúc z procesnej zodpovednosti odvolateľov za neúspech v spore, ktorým náhrada trov nepatrí. Žalobcovia boli preto zaviazaní povinnosťou k náhrade trov odvolacieho konania v rozsahu 100% tým žalovaným, ktorým v konaní preukázateľne trovy odvolacieho konania vznikli. Vo vzťahu k ostatným žalovaným, ktorým žiadne trovy konania nevznikli, ich náhrada nebola priznaná.
18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).