Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

B3-16C/103/2014

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Jany Janics Bajánkovej a členiek senátu JUDr. Otílie Belavej a JUDr. Renáty Janákovej v spore žalobkyne: D.. T.. J.K. V., Z.. XX.X.XXXX, B. Č. XX, B., zastúpenej advokátom Mgr. Matejom Krajči, PhD., Záhradnícka 51, Bratislava, proti žalovanému: F.. T.. D. H., Z.. X.X.XXXX, B. Š. XX, Q. K., zastúpenému advokátskou kanceláriou Priecel & Partners s. r. o., so sídlom Pribišova 3174/8, Bratislava, IČO: 50 840 878, o náhradu škody v sume 751,54 eur s príslušenstvom, na H. Ž. proti J. F. Q. B. D. I. L. X. Z. XXXX, Č..A.. B.-XXC/XXX/ XXXX-XXX, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa z r u š u j e a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom č.k. -435, zo dňa 7.11.2024, súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol (výrok I.), a žalovanému priznal voči žalobkyni v plnom rozsahu nárok na náhradu trov konania (výrok II.).

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobou (návrhom na vydanie platobného rozkazu), doručenou bývalému Okresnému súdu Bratislava III. dňa 30.9.2013, sa žalobkyňa voči žalovanému domáhala zaplatenia náhrady škody v celkovej výške 751,54 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 751,53 eur od 8.9.2013 do zaplatenia, predstavujúcej nárok na náhradu za bolesť (bolestné) v sume 462 eur, náhradu za vypracovanie znaleckého posudku vo výške 288,84 eur a náhradu parkovného vo výške 0,70 eur a súčasne sa domáhala náhrady trov konania.

3. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul skutkové zdôvodnenie žaloby, priebeh konania, podstatné vyjadrenia sporových strán, záverečné reči sporových strán, obsah predložených listinných dôkazov a vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu uviedol, že v konaní nebolo sporné, že žalobkyňa a žalovaný boli partnermi cca 10 rokov, žili v spoločnej domácnosti do 15.12.2011, kedy sa žalobkyňa odsťahovala a z tohto vzťahu sa im narodila dcéra Z.E., Z.. XX.XX.XXXX. Žalobkyňa bola od 28.9.2009 uznaná za invalidnú s mierou poklesu schopnosti zárobkovej činnosti o 70 % z dôvodu ochorenia postihujúceho svalstvo. Mal za nesporné aj to, že medzi žalobkyňou a žalovaným došlo v ich rodinnom dome v D. X. L. dňa 14.12.2011, počas raňajok okolo 10:00 hod., ku konfliktu a k slovnej hádke v prítomnosti v tom čase 83 ročnej matky žalovaného, ktorá vyústila do privolania polície žalobkyňou aj žalovaným a podaním trestného oznámenia zo strany matky žalovaného a zo strany žalobkyne. Súd prvej inštancie zaradil k nesporným skutkovým zisteniam aj to, že ani trestné oznámenie podané žalobkyňou a ani to, ktoré podala matka žalovaného v súvislosti s predmetným rodinným konfliktom, nebolo ukončené uznaním viny z priestupku alebo trestného činu, či už žalobkyne alebo žalovaného. Na základe tohto mal za nesporné, že žalovaný nebol v súvislosti s konfliktom zo dňa 14.12.2011 uznaný vinným z protiprávneho konania proti života a zdraviu a to ani v rámci priestupkového, ani v rámci trestného konania.

4. Ďalej ozrejmil, že spornou skutočnosťou bol samotný priebeh hádky dňa 14.12.2011 a najmä to, či pri nej došlo k fyzickému napadnutiu žalobkyne zo strany žalovaného, príp. predtým matky žalovaného zo strany žalobkyne. Sporný bol celý opísaný úrazový dej, sporné boli samotné poškodenia zdravia žalobkyne, ktoré hodnotil znalec v posudku a napokon bola spornou aj príčinná súvislosť medzi diagnostikovanými poškodeniami zdravia žalobkyne a ňou opísaným konaním žalovaného dňa 14.12.2011. Taktiež bolo sporným, či dcéra strán sporu, v tom čase maloletá Z., videla celý priebeh hádky vrátane údajných fyzických útokov, alebo len časť hádky, resp. tieto iba počula. Rozhodujúcou spornou otázkou preto bola aj otázka existencie protiprávneho konania žalovaného, existencia fyzického napadnutia žalobkyne žalovaným a existencia príčinnej súvislosti medzi týmto fyzickým útokom (škodovou udalosťou) a poškodením zdravia žalobkyne v oblasti ľavého ramena a ľavého bedra vyplývajúceho z lekárskych správ, za ktoré si žalobkyňa uplatňovala náhradu škody vo forme bolestného. Okrem toho bola sporná aj objektívna existencia diagnóz - poškodení zdravia podľa predložených lekárskych správ a napokon bola sporná aj správnosť bodového hodnotenia zodpovedajúca konkrétnej diagnóze (pomliaždenie ťažšieho alebo ľahšieho stupňa), tzn. aj výška vypočítaného bolestného v peňažnom vyjadrení. Súd prvej inštancie poznamenal, že vykonal všetky dôkazy navrhnuté stranami sporu, pričom nevykonal iba dokazovanie výsluchom svedkyne F. Q., ktorá je dlhoročnou kolegyňou a priateľkou žalobkyne, u ktorej žalobkyňa po incidente prespala, avšak ktorá nebola osobne prítomná pri incidente dňa 14.12.2011 a nemohla sa bezprostredne vyjadriť k žiadnej z podstatných sporných okolností a mohla by svedčiť len o skutočnostiach, ktoré jej boli známe po incidente a sprostredkovane od žalobkyne.

5. Na uvedenom základe, konštatujúc, že za daného stavu, keď strany sporu žiadne ďalšie návrhy na dokazovanie nepredniesli, právne odkazujúc na ustanovenia , , , , , v znení neskorších predpisov (ďalej ako „“), , , , , , , , , , , , , , Prílohy č. 1 položka 113, a, , a o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov - v znení účinnom od 1.8.2014 (ďalej ako „“) a (ďalej ako „“), dospel súd prvej inštancie k záveru o nedôvodnosti žaloby.

6. Objasnil, že podľa procesnej právnej úpravy je dokazovanie založené výlučne na zásadách - prejednacej, kontradiktórnosti konania a koncentračnej zásade, pričom v zmysle súd vychádza pri svojom rozhodovaní výlučne z tých dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu (princíp formálnej pravdy), hodnotenie dôkazov súdom má oporu vo vykonanom dokazovaní a je v súlade so zásadami formálnej logiky; dôkazná iniciatíva súdu je obmedzená a nositeľmi procesnej aktivity sú predovšetkým strany sporu, pričom tzv. dôkazné bremeno, spočíva takmer vždy na strane v postavení žalobcu, ktorý je povinný označiť, resp. predložiť všetky dôkazy, ktorými preukáže svoje tvrdenia, resp. sporné skutočnosti, o ktoré opiera uplatnený nárok (, a nasl. ). Podotkol, že uvedené zásady sporového konania a dokazovania platia aj v prejednávanej veci, v ktorej konanie na súde začalo pred dňom nadobudnutia účinnosti novej procesnej právnej úpravy ( účinný od 1.7.2016), okrem možnosti uplatniť ako prostriedok procesného útoku a obrany popretie skutkových tvrdení protistrany a sudcovskú koncentráciu konania (, v spojení s a ).

7. Vo vzťahu k zodpovednosti za spôsobenú škodu uviedol, že jej zákonná konštrukcia vychádza z ustanovenia a a poškodený teda v prípade sporu znáša dôkazné bremeno v tom smere, že musí preukázať predpoklady vzniku tejto zodpovednosti, a to existenciu protiprávneho konania inej osoby (právny delikt), existenciu škody (vrátane preukázania jej výšky) a príčinnú súvislosť medzi týmto konaním a vznikom škody; s tým, že pre úspech v súdnom spore o náhradu škody musia byť tieto zodpovednostné znaky splnené (preukázané) súčasne. Zdôraznil, že protiprávnym konaním je každé konanie, ktorým bolo porušené určité právo alebo záujem chránený právom (život, zdravie) a teda protiprávnym je už samotné poškodenie zdravia; protiprávnosť predpokladá faktické správanie konajúcej osoby (konanie alebo opomenutie) v rozpore s objektívnym právom bez ohľadu na to, či bola porušená norma občianskeho, trestného, správneho alebo iného práva, s prihliadnutím na účel, ktorý sa právnou normou sleduje. K pojmu škoda objasnil, že ide o akúkoľvek ujmu, ktorá vznikla na

osobe alebo na majetku (na právach a veciach), vrátane majetkovej a nemajetkovej ujmy; avšak len taká škoda, ktorá sa dá vyjadriť peniazmi ( ). Pri škode na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného (bolestné) a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia ( v spojení s a ). Dodal, že príčinná súvislosť je otázkou skutkovou (Š. Luby, Právny obzor, 1953; R 7/1979), pričom atribútom príčinnej súvislosti je „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho; vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, pričom nestačí, ak je iba „sprostredkovaný“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ), preto súd pri skúmaní príčinnej súvislosti musí posúdiť všetky dôkazne preukázané, resp. nesporné okolnosti konkrétneho prípadu, izolovať jednotlivé príčiny vzniku škody (pokiaľ sa preukáže jej vznik) a dospieť k záveru, či vznikla alebo nevznikla zodpovednosť označenej osoby, ktorá mala škodu spôsobiť (škodca).

8. Vo vzťahu k aplikácii vyššie uvedených princípov na prejednávaný spor skonštatoval, že nespornými a vyplývajúcimi aj z vykonaných dôkazov boli skutkové okolnosti vzniku slovnej hádky medzi žalobkyňou, žalovaným a jeho matkou dňa 14.12.2011, za situácie, že žalobkyňa mala v pláne sa odsťahovať zo spoločnej domácnosti v rodinnom dome v D. X. L.. Súd prvej inštancie vychádzal z výpovedí zúčastnených bezprostredne po incidente pred políciou a následne aj v súdnom konaní, pričom ich výpovede sa zhodovali v tom, že najskôr vznikla napätá situácia medzi matkou žalovaného a žalovaným na jednej strane, a maloletou Z. na strane druhej, ktorej vyčítali neslušné chovanie (nepozdravila, nepoužila slovíčko „prosím“). Uvedené vyprovokovalo k reakcii žalobkyňu, ktorá to počula a zaútočila slovne na matku žalovaného, vo vzťahu ku ktorej zdôrazňovala, že v dome jej nič nepatrí. Žalobkyňa odmietla, že by matku žalovaného buchla päsťou do čela a do pŕs, avšak neskôr pripustila, čo vyplývalo z jej výpovede pred políciou dňa 14.12.2011, a aj pri podaní oznámenia dňa 15.12.2011 (ods. 11. a 13. odôvodnenia napadnutého rozsudku), že v rámci tejto slovnej hádky matke žalovaného poťukala prstom po čele so slovami „či jej nešibe“, čo bolo spúšťačom reakcie žalovaného, ktorý následne žalobkyňu chytil za rameno a odsotil od matky. Súd prvej inštancie podčiarkol, že ďalší opis konfliktu žalobkyňou v danom čase pred políciou a neskôr s odstupom času na pojednávaní súdu (ods. 9., 11. až 13. odôvodnenia napadnutého rozsudku), sa rozchádzal vo viacerých vlastných tvrdeniach žalobkyne, ako aj s opisom hádky dcérou Z. pred políciou (v tom čase vo veku 8 rokov) a neskôr uvedenom v písomnom čestnom vyhlásení; pričom úplne odlišne danú situáciu opísal pred políciou a pred súdom žalovaný a tiež jeho matka (pred políciou). Tieto závery súd prvej inštancie vyvodil z toho, že najskôr žalobkyňa dňa 14.12.2011 pred políciou po príchode hliadky na mieste uviedla, že „medzi ňou a žalovaným a jeho matkou došlo k slovnej hádke z dôvodu, že nadávali dcére Z., na čo žalobkyňa matke žalovaného povedala, aby sa prestala rozťahovať v dome, pretože tam jej nič nepatrí a pohrozila jej päsťou pred tvárou, ale neudrela ju a následne ju žalovaný chytil za ruku a odsotil ju a žalobkyňa spadla na schodisko a potom utekala na poschodie vziať si mobil a zavolať políciu“. Následne na druhý deň 15.12.2011 o 19:10 hod. žalobkyňa podala na polícii sama oznámenie na žalovaného, kde konflikt z predchádzajúceho dňa opísala tak, že „... žalovaný ju deň predtým okolo 10:00 hod. doma po slovnej potýčke fyzicky napadol, keď ju chytil za ľavú ruku, silne ňou triasol a hádzal a keď sa vytrhla a snažila utiecť do inej časti domu, žalovaný ju dobehol, chytil a hodil na zem, pričom žalobkyňa dopadla na schody ľavým bedrovým kĺbom, čo jej spôsobilo zranenia vyžadujúce si lekárske ošetrenie, pričom sa nachádzala na poschodí domu a z prízemia počula ako matka žalovaného vulgárne vykrikuje po jej 8 ročnej dcére a preto jej jemne poťukala po čele so slovami „či je nešibe“. Následne dňa 30.1.2012 pri podaní vysvetlenia na polícii žalobkyňa už uvádzala, že „pri hádke o cca 10:00 hod. matke žalovaného nijak fyzicky neublížila a jediným fyzickým kontaktom medzi nimi bolo, že jej poklepala prstom po čele, pretože nadávala maloletej dcére Z., pričom poprela to, ako situáciu opísala v oznámení na polícii matka žalovaného a odmietla podať polícii k oznámeniu matky žalovaného vlastné vysvetlenie“. Neskôr na pojednávaní súdu s odstupom času uvádzala, že „žalovaného matka v prízemí domu vulgárne nadávala dcére, ktorá... následne vybehla za žalobkyňou na poschodie domu a plakala... žalobkyňa dcéru upokojovala... žalovaný voči svojej matke nezakročil... vznikla slovná hádka, v rámci ktorej žalobkyňa matke žalovaného povedala „či jej nešibe“, ...na základe toho ju žalovaný zdrapil a sotil... žalobkyňa plakala a kričala a chcela volať políciu, avšak nevedela nájsť mobil, ktorý vzala jej dcéra a vybehla s ním von z domu“. V deň incidentu na polícii v tom čase maloletá Z. uvádzala, že „po príchode do kuchyne, kde sedel žalovaný a babka si bez pozdravu vypýtala šálku a preto jej obaja začali nadávať, na čo pribehla dolu z poschodia žalobkyňa, aby ju nechali na pokoji a priložila pred tvár babky päsť, ale ju neudrela a povedala jej, aby sa tu prestala rozťahovať, nakoľko jej tu nič nepatrí... a preto žalovaný žalobkyňu chytil za ruku a odsotil ju preč a žalobkyňa spadla na schodisko a následne utiekla na poschodie, aby vzala mobil a zavolala políciu“. V písomnom Čestnom vyhlásení (ods. 19. odôvodnenia

napadnutého rozsudku) už dcéra Z. s odstupom takmer 12 rokov celý incident opísala úplne inak, keď uviedla že „sa hrala v detskej izbe a počula veľký tresk a mamin hlas, ktorý znel ako plač a stonanie od bolesti a zároveň aj hádku, vystrčila hlavu cez zábradlie, videla dole do domu ako aj na schody, kde potom videla ako otec mamu hodil o schody, preto rýchlo utekala dole schodmi, kde videla mamu hodenú na schodoch, aby jej pomohla, vybehla späť hore, snažila sa vytočiť 158, počas toho mama kričala, bolo počuť naďalej plač, hádku a strašný krik, sa zľakla, že otec ide hore schodmi a bála sa, že ju tiež zbije, preto schovala mobil a utekala do izby sa skryť, mama prišla hore, zatvorili sa do jej spálne“. Súd prvej inštancie považoval za sporné a dostatočne nepreukázané aj tvrdenia žalovaného, že žalobkyňa napadla jeho matku tak, že zovretou päsťou ju buchla po čele a do pŕs. Poznamenal, že zo zisteného skutkového stavu nevyplývalo jednoznačne ani to, či sa v danej chvíli v priestore kuchyne nachádzala aj maloletá Z., nakoľko z obsahu jednotlivých výpovedí zúčastnených osôb v ich vzájomnej súvislosti vyplývalo, že v tom čase vybehla na poschodie, avšak s odstupom času sa k veci vyjadrovala akoby bola pri hádke prítomná, resp. tvrdila, že túto hádku pozorovala z poschodia zo schodov. Pokiaľ sa jedná o ďalší priebeh konfliktu, výpovede žalobkyne a žalovaného sa v tomto konaní rozchádzali zásadným spôsobom, keď žalobkyňa uvádzala verziu, že žalovaný ju vysácal z kuchyne na sedačku, sotil alebo dokonca hodil ju o skriňu a neskôr ju sotil na schody, kde spadla; naopak žalovaný opisoval ako prehnane hysterickú reakciu žalobkyne, ktorá po tom čo ju schytil za ruku, aby ju odtiahol od svojej matky, ktorú mala udrieť, sa mu žalobkyňa začala vyhrážať políciou, kričať, že ju bije, pričom žalovaný nevylúčil, že v rámci tejto vypätej situácie sa žalobkyňa sama mohla potknúť, prípadne šmyknúť a padnúť na schody.

9. Súd prvej inštancie poukázal na to, že podstatná a rozhodujúca skutočnosť - že žalovaný sotil žalobkyňu o skriňu a na schody, v dôsledku čoho utrpela pomliaždenie ľavého ramena a bedra - zostala v konaní sporným; a z opísaného sledu udalostí, ani z vykonaného dokazovania nebolo možné vyvodiť jednoznačný záver, že pri hádke medzi žalobkyňou, žalovaným a jeho matkou, žalovaný napadol žalobkyňu opísaným spôsobom, pri ktorom v dôsledku fyzického útoku žalovaného spadla na schody, prípadne sa udrela o skriňu. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti prihliadol aj na nejasné opísanie samotného fyzického útoku žalobkyňou, aj na dôkaznú núdzu na strane žalobkyne a napokon aj na tú skutočnosť, že žalobkyňa sa k lekárovi na ošetrenie dostavila až podvečer v deň incidentu (hoci predtým už vypovedala na polícii ohľadom napadnutia matky žalovaného), potom, čo si odsťahovala svoje veci z rodinného domu v D. X. L.. Nebolo preukázané, že k poškodeniu zdravia žalobkyne došlo v dôsledku fyzického napadnutia žalovaným a nie napríklad tým, že žalobkyňa pri hádke sama spadla alebo sa udrela, príp. že k udretiu ramena a bedra žalobkyne mohlo dôjsť aj v čase medzi hádkou o cca 10:00 a ošetrením u lekára o 20:30 hod., tzn. počas asi 10 hodín, kedy žalobkyňa sťahovala svoje veci z domu. Súd prvej inštancie mal za to, že tieto okolnosti významne spochybňovali tvrdenia žalobkyne, že zistené diagnózy boli priamym následkom hádky dňa 14.12.2011 o cca 10:00 hod.; pričom ani lekárske správy a závery znaleckého dokazovania nepotvrdzovali jednoznačne diagnostikované poškodenia zdravia žalobkyne a ani kauzálny nexus tak, aby bolo možné dospieť k záveru o zodpovednosti žalovaného za škodu na zdraví žalobkyne, ktorá teda v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno. Dodal, že žalobkyňou opísaný úrazový dej nebol preukázaný ani na základe vykonaného znaleckého dokazovania a ani výsluchom znalca, nakoľko ani v posudku a ani pri svojej výpovedi sa znalec nevedel jednoznačne vyjadriť, či jedinou príčinou poškodení zdravia žalobkyne, ktoré vyplývali z predložených lekárskych správ, bolo fyzické napadnutie žalobkyne žalovaným, keďže znalec nevylúčil ani možnosť, že k pomliaždeniu ramena a bedra mohlo dôjsť aj v dôsledku pádu žalobkyne bez fyzického kontaktu so žalovaným. Znalec sa k tejto otázke v podstate nevedel vôbec vyjadriť a jeho vyjadrenia smerovali najmä k hodnoteniu poškodení zdravia žalobkyne (bolestnému).

10. Súd prvej inštancie ďalej objasnil, že nemohol vychádzať ani z predloženého čestného vyhlásenia dcéry žalobkyne a žalovaného - Z. V. zo dňa 15.3.2023 (č.l. 192), ktoré spísala ako dospelá o tom, čo si pamätala z incidentu v čase ktorého mala 8 rokov, nakoľko opis incidentu sa v podrobnostiach rozchádzal s tým, ako ho ako maloletá opísala bezprostredne po ňom dňa 14.12.2011 pred políciou (č.l. 84). Podotkol, že samotné písomné čestné vyhlásenie ako listinný dôkazný prostriedok nemožno označiť za objektívny dôkaz, bez ďalšieho preukazujúci sporné skutkové okolnosti, nakoľko na rozdiel od svedeckej výpovede sa obmedzuje iba na to, čo sa pisateľ vyhlásenia rozhodol do neho obsiahnuť, bez možnosti kladenia upresňujúcich otázok, ako je to v prípade svedeckej výpovede; napríklad takým bol rozpor v tvrdení, keď ako maloletá dcéra pred políciou uviedla, že videla ako žalovaný žalobkyňu po tom, čo hrozila matke žalovaného päsťou, schytil za ruku a odsotil ju tak, že spadla na schodisko a následne maloletá vybehla na poschodie domu, pričom naproti tomu v čestnom vyhlásení dcéra Z. ako dospelá uviedla, že to ako žalovaný žalobkyňu hodil o schody videla z poschodia domu spoza zábradlia

schodov a preto rýchlo zbehla dolu na prízemie. Čestné vyhlásenie aj z hľadiska pravdivosti v ňom uvedených skutočností teda nemožno porovnať so svedeckou výpoveďou, pri ktorej je svedok povinný vypovedať pravdivo a nič nezamlčovať pod hrozbou trestnoprávnych následkov krivej výpovede, pokiaľ nevyužije právo výpoveď odoprieť v zákonom stanovených prípadoch (§ 196, § 201 C.s.p). Dodal, že na pôvodnom návrhu na výsluch dcéry Z. ako svedka v tomto konaní, právny zástupca žalobkyne netrval (č.l. 294 - pojednávanie zo dňa 16.3.2023). Súd prvej inštancie pripomenul, že z výpovede žalobkyne pritom vyplýva iný dej, a to že žalovaný ju schytil za ruku, rameno, sotil ju do sedačky, sácal ju až sa narazila o skriňu a neskôr, v rámci ďalšej hádky ju sotil tak, že spadla na schody. Ďalej dôvodil, že napriek tomu, že znalecký posudok predložený zo strany žalovaného (vypracovaný znaleckým v konaní o úprave práv a povinností k maloletej Z. v súvislosti s posúdením jej vzťahu k matke a k otcovi / k žalobkyni a k žalovanému/ a ich spôsobilosti ju vychovávať) nebol výsledkom znaleckého dokazovania v tomto konaní; súd z neho vychádzal ako z listinného dôkazu, pričom nemohol nechať bez povšimnutia jeho závery, že v tom čase maloletá Z. mala pozitívny vzťah k matke s potrebou byť nápomocná matke pri splnení cieľa ich finančného zabezpečenia a aktuálne (k 11.2.2015) mala navonok negatívny vzťah k otcovi. Poznamenal, že zároveň z ničoho nevyplývalo a nebolo preukázané, akým spôsobom sa od toho času jej vzťah k otcovi vyvíjal, resp. upravil tak, aby bolo možné skonštatovať, že jej čestné vyhlásenie je založené na objektívnom a nestrannom hodnotení opisovanej situácie.

11. Za nepreukázanú mal súd prvej inštancie aj existenciu zranení, ktoré boli neskôr znalcami hodnotené z hľadiska bolestného podľa ; keďže jedinou lekárskou správou, z ktorej vyplýval objektívny nález - poškodenie ľavého ramena a bedra žalobkyne - bola lekárska správa zo dňa 14.12.2011 o 20:30 F.. L.. A. (č.l. 91c), ktorá však bola založená na subjektívnych vyjadreniach žalobkyne oznámených lekárovi. Poznamenal, že túto spornú otázku malo objasniť nariadené znalecké dokazovanie, v rámci ktorého však znalec k otázke charakteru, rozsahu a mechanizmu poškodenia zdravia žalobkyne, ktoré mala utrpieť dňa 14.12.2011, konštatoval, že „ ...v zdravotnej dokumentácii žalobkyne je veľa nepresností, chýba tam presný popis lokálnych prejavov zranení na tele žalobkyne, podľa ktorých by bolo možné presnejšie určiť závažnosť a rozsah zranení, pričom v lekárskej správe z úrazovej ambulancie chýba nielen lokálny nález, ale aj diagnostický záver. Zo zdravotnej dokumentácie nie je jasné ani to, či má žalobkyňa pomliaždený ľavý ramenný kĺb alebo ľavé rameno, či mala pomliaždenú ľavú bedrovú časť panvy alebo ľavý bedrový kĺb. Diagnostický záver je postavený hlavne na subjektívnych ťažkostiach žalobkyne. V žiadnej lekárskej správe a zdravotnej dokumentácii nie je presný popis lokalizácie a rozsahu zranení a preto nie je možné sa z pohľadu znalca presnejšie vyjadriť ani k mechanizmu ich vzniku“. K otázke, či stanoveným diagnózam (pomliaždenie ľavého ramena a bedra) zodpovedá opis, priebeh a mechanizmus zranenia, ktoré uviedla žalobkyňa, znalec konštatoval, že „ ...nie je možné sa z pohľadu znalca jednoznačne vyjadriť a opísaný mechanizmus vzniku zranení žalobkyne nemožno vylúčiť, ale pre vyššie uvedené skutočnosti ani jednoznačne potvrdiť.“ K predloženému Znaleckého posudku č. XXXXXX - XX/XX, zo dňa X.X.XXXX, znalca MUDr. Petra Malinovského, PhD., súd prvej inštancie ozrejmil, že nakoľko sa nejedná o znalecký posudok vypracovaný na základe znaleckého dokazovania nariadeného súdom podľa v tom čase účinného , ani o súkromný znalecký posudok v zmysle (podľa procesnej úpravy účinnej ku dňu jeho vypracovania ako aj neskoršej, účinnej od 1.7.2016), tento posudok možno v rámci dokazovania vziať do úvahy iba ako listinný dôkaz týkajúci sa určitej odbornej otázky. Podotkol, že v uvedenom posudku vypracovanom na základe požiadavky žalobkyne s odstupom rok a pol od opísaného napadnutia, znalec pri otázke existencie zdravotných poškodení žalobkyne v súvislosti incidentom zo dňa 14.12.2011 vychádzal z predložených lekárskych správ a vyjadrenia žalobkyne, a bez bližšieho odôvodnenia svojich záverov len stručne a všeobecne konštatoval, že „ ...žalobkyňa bola napadnutá fyzickým útokom manžela, pri ktorom podľa zdokumentovaných skutočností, predložených materiálov a lekárskych správ utrpela pomliaždenie ramena, pomliaždenie bedrového kĺbu a psychickú traumu. K otázke mechanizmu vzniku týchto zranení žalobkyne znalec skonštatoval „ ...že majú charakter ľahkého poranenia s liečbou do 7 dní, lekárske nálezy a dokumentácia súhlasia s uvedenými okolnosťami vzniku poranení tak, ako sú zadokumentované a ako ich uvádzala poškodená.“; lekárske správy a dokumentácia, na ktoré znalec odkazoval však neboli súčasťou posudku a z jeho obsahu je zrejmé, že otázky týkajúce sa existencie poškodenia zdravia žalobkyne a jeho mechanizmu posudzoval znalec iba všeobecne, formálne, pričom vychádzal z vyjadrení žalobkyne a jeho stručné závery neobsahujú žiadne odborné odôvodnenie alebo konkrétne uvedenie, z akých zistení vychádzal.

12. Súd prvej inštancie zhrnul, že žalobkyňa bez vážnejších pochybností nepreukázala v konaní súčasnú existenciu zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, keď nepreukázala existenciu protiprávneho konania žalovaného spočívajúceho vo fyzickom napadnutí žalobkyne dňa 14.12.2011 tak, že žalobkyňu schmatol za rameno, sotil o skriňu a sácal až spadla na schodisko, ani existenciu poškodenia zdravia žalobkyne spočívajúce v pomliaždení ľavého ramena a bedra v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s práve takto opísaným fyzickým útokom žalovaného, keď aj tieto poškodenia zdravia vyplývajúce z lekárskej správy zo dňa 14.12.2011 boli spochybnené nedostatočnou zdravotnou dokumentáciou alebo iným vyšetrením žalobkyne v danom čase, čo konštatoval znalec v rámci nariadeného znaleckého dokazovania; a na uvedenom základe dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala dôvodnosť žalovanej náhrady škody vo forme bolestného. Vzhľadom na to, že ďalší nárok predstavujúci náklady spojené s uplatnením bolestného pred podaním žaloby ( ), t.j. predstavujúci náhradu za vypracovaný znalecký posudok, je priamo odvodený od nároku na náhradu škody - bolestného, súd prvej inštancie považoval tento rovnako za nedôvodný. Na uvedenom základe žalobu v celom rozsahu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s princípom úspechu vo veci podľa tak, že žalovanému ako úspešnej strane sporu priznal v plnom rozsahu nárok na náhradu trov konania voči v konaní neúspešnej žalobkyni v súlade s

13. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietala, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; a že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené. V odvolaní podrobne zopakovala skutočnosti uvedené v žalobe (návrhu na vydanie platobného rozkazu), citovala zo svojho výsluchu vykonaného súdom prvej inštancie a aj z výsluchu žalovaného.

14. Súdu prvej inštancie vyčítala, že na pojednávaní dňa 22.9.2016 oboznámil obsah pripojeného priestupkového spisu č. ORP-P-222/BE-2011 vedeného Okresným úradom v Q.; avšak nebolo zrejmé, na základe čoho bol tento spis pripojený do konania, kto taký dôkaz navrhol a na základe čoho ho súd prvej inštancie vykonal. Zdôraznila, že podaním zo dňa 4.10.2016 žiadala o pripojenie trestného spisu vedeného pod ČVS: ORP-274/BE-SC-2012 na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru V. Q., pre prečin ublíženia na zdraví podľa , , kde poškodenou je D.. T.. J. H., Z.. XX.X.XXXX, B. A. XX/B, XXX XX B. a osobou podozrivou F.. T.. D. H., Š. X, XXX XX D. X. L.; avšak uvedený spis súd prvej inštancie nepripojil a ani nevykonal ako dôkaz. Bola názoru, že súd prvej inštancie takýmto konaním naplnil odvolacie dôvody podľa , , Považovala za potrebné poukázať na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -30, zo dňa 27.8.2024, vydaný v tomto konaní v prospech žalobkyne (v súvislosti s právom na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom mala za to, že na základe tohto nálezu došlo k zjavne negatívnemu ovplyvneniu prejednávanej veci v jej neprospech.

15. Domnievala sa, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie neprípustným spôsobom a následne vyhodnotil iba niektoré dôkazy, a aj to v jej neprospech. V tejto súvislosti poukázala na dôkaz - čestné vyhlásenie Z. V. zo dňa 15.3.2023, a argumentovala, že súd prvej inštancie v priebehu celého konania neprejavil žiadne pochybnosti o dôveryhodnosti tohto vyhlásenia, že žalovaný nenavrhol osobný výsluch Z. V., a súd prvej inštancie nekonfrontoval vyjadrenie Z.Á. V. zo dňa 15.3.2023 so Záznamom zo dňa 14.12.2011, ktoré považoval za rozporné. Podčiarkla, že sa pritom jednalo o úradný záznam spísaný príslušníkmi polície, ktorí navyše ani nemohli vykonávať výsluch maloletej osoby, a ktorí uviedli len svoje osobné hodnotenia, ktoré údajne mala uviesť maloletá Z. V. toho času ešte nie 8 ročná. Na uvedenom základe mala za to, že vykonaný dôkaz - čestné vyhlásenie Z. V. zo dňa 15.3.2023 - možno považovať za nesporný dôkaz, ktorý bol však súdom prvej inštancie hodnotený svojvoľne a prekvapivo, bez náležitého odôvodnenia. Ďalej poznamenala, že súd prvej inštancie nezákonne vykonal dôkaz Znalecký posudok č. X/XXXX Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie (ďalej ako „Znalecký posudok č. X/XXXX“), keďže ona k predmetnému dôkazu (a to nehomogénnej žalovaným vybranej časti Znaleckého posudku č. X/XXXX) na ostatnom pojednávaní konanom dňa 29.2.2024, na

jeho úplnom závere uviedla, že sa nejedná o dôkaz v zmysle , , a , nakoľko tento dôkaz nie je možné považovať za znalecký posudok podľa a nasl. alebo listinu podľa Pripomenula, že podľa zápisnice z pojednávania konaného dňa 16.3.2023, súd prvej inštancie odročil pojednávanie za účelom predloženia písomných návrhov na dokazovanie zo strany žalovaného, v zmysle jeho prednesu na pojednávaní, pričom však žalovaný ani po takmer roku nepredložil žiadne takéto návrhy a ani žiadne dôkazy v zmysle jeho prednesu. Na uvedenom základe žiadala, aby na dôkaz vo forme nehomogénnej vybranej časti Znaleckého posudku č. X/XXXX, ktorý nebol predložený riadne a včas, súd uplatnil sudcovskú koncentráciu konania v zmysle a na uvedený dôkaz neprihliadal. Dodala, že jej navyše ani nie je zrejmé, čo mal predmetný „dôkaz“ preukazovať, nakoľko z jeho obsahu nevyplýva žiadna skutočnosť použiteľná pre toto konanie, a to ani údajná zaujatosť dcéry žalovaného, práve naopak z jeho obsahu vyplýva, že žalovaný reálne nejavil záujem o akýkoľvek relevantný kontakt so svojou dcérou, čo je však pre posúdenie dôvodnosti žaloby irelevantné. Mala za to, že súd prvej inštancie jej vo vzťahu k vykonaným dôkazom - čestné vyhlásenie Z.Á. V. zo dňa 15.3.2023 a Znaleckému posudku č. X/XXXX - odňal možnosť navrhnúť a vykonať dôkaz výsluchom svedka Z. V., a uvedené je taktiež naplnením odvolacích dôvodov podľa , ,

16. Žalobkyňa bola názoru, že preukázala skutkové okolnosti tak, ako sú uvádzané v žalobe zo dňa 30.9.2013, a to najmä výsluchom účastníkov, kde ona uviedla podstatný priebeh vzniku zranenia a čiastočne to potvrdil žalovaný, ktorý poprel len to, že by ju bol sotil na schody a uviedol, že sama spadla, keď odchádzala z izby smerom na schody. Podotkla, že jej verziu o priebehu vzniku zranení zo dňa 14.12.2011 v čase cca o 10:00 hod., potvrdila dcéra oboch účastníkov konania Z. V. vo svojom čestnom vyhlásení zo dňa 15.3.2023, a nepriamo aj znalec MUDr. Marián Nosáľ, ktorý vo svojom výsluchu dňa 29.2.2024, uviedol, že: „V prípade, ak by žalobkyňu schmatol a sotil do kresla, pri silnom stlačení ramena mohlo by vzniknúť pomliaždenie ramena, podliatina, a v prípade ak by pri prudkom sotení do kresla narazila na ostrú tvrdú hranu /opierka/ mohlo by prísť k pomliaždeniu bedrového kĺbu. Obdobné zranenia by nastali aj v prípade pádu zo schodov, avšak ide iba o teoretické úvahy, ktoré neviem žiadnym spôsobom posúdiť... Znalec ďalej dopĺňa, že rovnaké alebo obdobné poškodenia by mohli nastať aj pri páde pri výstupe po schodoch pričom tieto by z hľadiska následkov boli zrejme ľahšie ako pri páde zo schodov.“ Domnievala sa, že vyvrátenie verzie žalovaného o páde pri výstupe v smere hore schodmi, v kontexte vyjadrení znalca MUDr. Mariána Nosáľa, dokazuje fotodokumentácia schodov z pohľadu zdola, kde malo k údajnému pádu dôjsť; pretože pri bežnom laickom pohľade na schody, ktoré majú šírku presne 90 cm - podľa stavebnej dokumentácie, je absolútne vylúčené, aby došlo k jej pádu a k zraneniam tak ako uviedol žalovaný. Skonštatovala, že žalovaný nepreukázal svoje tvrdenia ohľadom dôvodov, pre ktoré nárok na náhradu škody na zdraví, ktorú jej spôsobil neuhradil, a teda on neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, v dôsledku čoho sa mu nepodarilo účinne poprieť jej skutkové tvrdenia. Vzhľadom na uvedené mala za to, že žaloba je dôvodná.

17. Vo vzťahu k výroku o trovách konania žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie tento výrok žiadnym spôsobom neodôvodnil (okrem citácie paragrafového znenia ustanovení a ). Bola názoru, že súd prvej inštancie mal na náhradu trov konania aplikovať ustanovenie , a to najmä s ohľadom na okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré súd prvej inštancie sám prejudikoval v zmysle uznesenia č.k. - 207, zo dňa 5.2.2021, ktorým jej bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu. Dodala, že žalovaný bol procesne neaktívny, nenavrhoval vykonať žiadne dôkazy, okrem Znaleckého posudku č. X/XXXX, ktorý predložil súdu prvej inštancie aj jej neskoro, v rozpore s poučením súdu; z čoho sa dá jednoznačne odvodiť, že sám žalovaný zavinil podstatnú časť trov súdneho konania.

18. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a zaviazal žalobkyňu k náhrade trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Mal za to, že v odvolaní nie je uvedená žiadna relevantná skutočnosť, ktorá by vniesla pochybnosť do hmotnoprávneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, prípadne do jeho procesného postupu. Nesúhlasil so žalobkyňou, že v konaní bolo preukázané, že on ju mal fyzicky napadnúť v dôsledku čoho jej mali byť spôsobené akékoľvek zranenia; naopak bol názoru, že uvedené zostalo len v rovine nepreukázaných tvrdení žalobkyne. Pokiaľ sa jedná o znalecký posudok MUDr. Mariána Nosáľa, žalovaný poukázal na to, že v tomto sa explicitne uvádza, že vzhľadom na kvalitu a kvantitu predloženej dokumentácie sa „nemôže jednoznačne vyjadriť“ prakticky k ničomu, čo od neho súd požadoval. Ďalej poznamenal, že znalec vo svojich záveroch v absolútnom rozpore s prezumpciou neviny a dôkaznou situáciou používal slovné spojenie „žalobkyňa pri fyzickom napadnutí žalovaným“, čo je v rozpore so zásadami

výkonu znaleckej činnosti a aj v rozpore s ; pričom závery znaleckého posudku boli absolútne nekonzistentné ohľadom zranení žalobkyne, že tieto boli raz ľahšieho stupňa a potom zas ťažšieho stupňa. Dodal, že na pojednávaní konanom dňa 29.2.2024 znalec uviedol, že z predloženej dokumentácie nevyplýva, že by šlo o ťažké zranenie, ale keďže chcel žalobkyni priznať náhradu bolestného, tak z etického hľadiska ohodnotil zranenie ako ťažšieho stupňa; a tento záver znalca je absolútne neprijateľný. Žalovaný dal do pozornosti aj to, že zo záverov znaleckého posudku vyplýva, že v predloženej zdravotnej dokumentácii žalobkyne je veľa nepresností, chýba presný popis lokálnych prejavov zranení, chýba lokálny ako aj diagnostický záver a dokumentácia obsahuje množstvo pisárskych chýb; pričom znalec nie je schopný sa vyjadriť ani k mechanizmu vzniku zranení, a teda nie je ani schopný jednoznačne potvrdiť alebo vyvrátiť skutkový opis údajného deja, pri ktorom mali vzniknúť zranenia žalobkyne.

19. Vo vzťahu k predloženému Znaleckému posudku č. X/XXXX uviedol, že tento vylučuje relevanciu a objektivitu pisateľky čestného vyhlásenia (dcéry strán sporu), na ktoré sa žalobkyňa aj v odvolaní upína. Bol názoru, že ich dcéra nemôže byť braná za dôveryhodnú v tom smere, že by bez pochybností dokazovala jeho protispoločenské, či protiprávne konanie, pretože z predmetného posudku explicitne vyplýva skutočnosť, že dcéra strán sporu bola ovplyvnená žalobkyňou a jeho (žalovaného) nenávidela (nenávidí). Domnieval sa, že toto malo priamy súvis s tým, že výpovede žalobkyne a dcéry strán sporu sa v podstatných okolnostiach rozchádzali, a to dokonca nielen výpovede žalobkyne a dcéry navzájom, ale aj opakované výpovede žalobkyne neboli konzistentné tak, ako neboli konzistentné opakované výpovede dcéry strán sporu.

20. Zdôraznil, že on žalobkyňu dňa 14.12.2011 nenapadol a už vôbec jej nespôsobil zranenia, ktoré by zapríčinili vznik nejakej škody; naopak žalobkyňa v ten deň verbálne aj fyzicky napadla jeho bezmála 90 ročnú matku. Podotkol, že žalobkyňa si v deň údajného napadnutia a deň nasledujúci (15.12.2011) sama balila veci a sťahovala sa, všetko bez pomoci tretej osoby a používajúc motorové vozidlo; pričom nevykazovala žiadne známky poruchy fyzického zdravia. Bol názoru, že v prospech uvedeného svedčí aj to, že žalobkyňa neabsolvovala vyšetrenie u lekára ihneď ako bola údajne napadnutá, ale až s odstupom niekoľko hodín potom, ako sa prakticky sama presťahovala; a jej údajné zranenia mohli mať a s prihliadnutím na vyjadrenie znalca MUDr. Nosáľa, zrejme aj mali, úplne inú príčinu, ak vôbec rozsah a intenzita týchto údajných zranení môžu byť jednoznačne ustálené. Pripomenul, že prvý znalecký posudok bol vypracovaný prakticky 2 roky po údajnom napadnutí a následný posudok MUDr. Nosáľa prakticky viac ako 10 rokov po údajnom napadnutí; s tým, že v oboch prípadoch rezonuje to, že tieto posudzujú za veľmi nejasných okolností údajné zranenia, ktorých pôvod však nie je objektívne ustálený.

21. Podčiarkol, že ohľadom údajného napadnutia sa voči nemu neviedlo a nevedie žiadne trestné konanie, nikdy nebol uznaný vinným zo spáchania žiadneho trestného činu proti životu a zdraviu voči žalobkyni a ani nebol uznaný vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu voči žalobkyni. Mal za to, že z uvedeného jednoznačne vyplýva, že skutok (napadnutie žalobkyne) nebol preukázaný, teda sa nestal; a keďže nedošlo zo strany žalovaného k protiprávnemu konaniu, nemohlo ani dôjsť v jeho príčinnej súvislosti k vzniku škody, ktorej náhrady sa žalobkyňa domáha. K nároku na náhradu trov konania podotkol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne, nakoľko neexistovala a neexistuje akákoľvek okolnosť odôvodňujúca nepriznanie nároku na náhradu trov konania strane, ktorá mala vo veci plný úspech. Pokiaľ sa žalobkyňa odvoláva na jej osobné pomery a predmet konania uviedol, že predmetom konania je vyfabulovaný nárok žalobkyne determinovaný osobnou zášťou voči nemu a jej osobné pomery sú viac ako dobré, a to najmä po majetkovej stránke; pričom on považuje podanú žalobu za šikanóznu a celkom zjavne nedôvodnú, bol nútený sa 10 rokov brániť voči legendám a údajne oprávneným nárokom žalobkyne a bránil sa úspešne; a teda jedinou a zákonnou satisfakciou je priznanie nároku na náhradu trov konania, a to v rozsahu 100%.

22. Žalobkyňa v replike uviedla tie skutočnosti ako v podanom odvolaní a zotrvala na svojej argumentácii. Zdôraznila, že skutkový dej konfliktu so žalovaným dňa 14.12.2011 prebehol tak, ako to opísala ona, pričom svedkom incidentu, resp. fyzického napadnutia žalovaným bola v tom čase ich maloletá dcéra Z. V., ktorá vo svojom čestnom vyhlásení zo dňa 15.3.2023 uviedla, že „videla ako otec mamu hodil o schody“, čím zároveň potvrdila, že k fyzickému napadnutiu žalovaným došlo, pričom dôsledkom tohto napadnutia utrpela zranenia zodpovedajúce škode na zdraví, za ktorú nesie zodpovednosť žalovaný. Zopakovala, že skutkové okolnosti, tak ako sú uvádzané v žalobe zo dňa 30.9.2013, sú preukázané najmä výsluchom účastníkov, pričom bola názoru, že jej verziu priebehu vzniku zranení potvrdzuje

nepriamo aj znalec MUDr. Marián Nosáľ, ktorý vo svojom výsluchu dňa 29.2.2024, uviedol, že „ ... V prípade ak by žalobkyňu schmatol a sotil do kresla, pri silnom stlačení ramena mohlo by vzniknúť pomliaždenie ramena, podliatina a v prípade ak by pri prudkom sotení do kresla narazila na ostrú tvrdú hranu /opierka/ mohlo by prísť k pomliaždeniu bedrového kĺbu. Obdobné zranenia by nastali aj v prípade pádu zo schodov, avšak ide iba o teoretické úvahy, ktoré neviem žiadnym spôsobom posúdiť. Znalec ďalej dopĺňa, že rovnaké alebo obdobné poškodenia by mohli nastať aj pri páde pri výstupe po schodoch pričom tieto by z hľadiska následkov boli zrejme ľahšie ako pri páde zo schodov.“ K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobkyňa podotkla, že toto je neetické, bez naplnenia obsahových náležitostí a bez argumentácie; a vychádzajúc z princípu „excusatio non petita, accusatio manifesta“, je vyjadrenie žalovaného prejavom „vlastného postoja“ k prejednávanej veci, a bezobsažné po formálnej a materiálnej stránke k obsahu jej odvolacích námietok. Domnievala sa, že došlo k porušeniu jej práva navrhovať dôkazy, práva vyjadrovať sa k nim a práva na rovnosť zbraní, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva na základe čoho bol pripojený do konania spis č. ORP-P-222/BE-2011 vedený Okresným úradom v Q., kto taký dôkaz navrhol, a na základe čoho ho súd vykonal; a navyše jej nikdy nebolo oznámené prečo súd nepripojil trestný spis vedený pod ČVS: ORP-274/BE-SC-2012 na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v Q. a prečo tento nebol vykonaný ako dôkaz.

23. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (, ), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a contrario a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

24. Žalobkyňa sa žalobou (návrhom na vydanie platobného rozkazu) doručenou bývalému Okresnému súdu Bratislava III. dňa 30.9.2013 voči žalovanému domáhala zaplatenia náhrady škody predstavujúcej nárok na náhradu za bolesť (bolestné) a náhrady nákladov súvisiacich s uplatnením bolestného; na tom skutkovom základe, že dňa 14.12.2011 približne o 10:00 hod. bola napadnutá manželom - žalovaným, v domácom prostredí spoločného rodinného domu v D. X. L., pri ktorom utrpela poranenia

- pomliaždenie ramena a bedrového kĺbu, ktoré boli zdokumentované odbornými nálezmi z lekárskych vyšetrení. Na účel preukázania svojich tvrdení disponovala procesným právom navrhovať dôkazy, ktorých vykonanie pokladá za potrebné, a tomuto jej právu zodpovedala povinnosť súdu o navrhnutých dôkazoch rozhodnúť. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú vykonané je vždy vecou súdu ( , predtým obdobne ); súd však musí dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodné skutkové tvrdenie strany sporu, ak toto tvrdenie nebude preukazovať iným relevantným dôkazom.

25. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že vo vzťahu k zodpovednosti za spôsobenú škodu (ktorej náhrady sa žalobkyňa domáhala v tomto konaní) vychádza zákonná konštrukcia z ustanovenia a , pričom poškodený v prípade sporu znáša dôkazné bremeno v tom smere, že musí preukázať predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, a to existenciu protiprávneho konania inej osoby (právny delikt), existenciu škody (vrátane preukázania jej výšky) a príčinnú súvislosť medzi týmto konaním a vznikom škody s tým, že pre úspech v súdnom spore o náhradu škody musia byť tieto zodpovednostné znaky splnené (preukázané) súčasne. Na základe uvedeného potom súd prvej inštancie pri zamietnutí žaloby vychádzal najmä z toho, že žalobkyňa bez vážnejších pochybností nepreukázala v konaní súčasnú existenciu zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, pričom nepreukázala ani samotnú existenciu protiprávneho konania žalovaného spočívajúceho vo fyzickom napadnutí žalobkyne dňa 14.12.2011 tak, že žalobkyňu schmatol za rameno, sotil o skriňu a sácal až spadla na schodisko.

26. V situácii dôkaznej núdze žalobkyne, keď súd prvej inštancie dospel k záveru o neunesení dôkazného bremena tvrdení uvedených v žalobe, tak treba prisvedčiť odvolacej námietke žalobkyne, že súd prvej inštancie porušil jej právo na spravodlivý proces, keď nevykonal dôkaz navrhnutý podaním zo dňa 4.10.2016 (č.l. 141) a to konkrétne pripojenie trestného spisu vedeného pod ČVS: ORP-274/BE-SC-2012 na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v Q., pre prečin ublíženia na zdraví podľa , , kde poškodenou je žalobkyňa a osobou podozrivou žalovaný; pričom ani nijakým spôsobom neodôvodnil prečo tento dôkaz nevykonal.

27. Odvolací súd v tejto súvislosti akcentuje, že pokiaľ súd návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovie, vo svojom rozhodnutí je povinný uviesť, z akých dôvodov tak urobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany

sporu pritom možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz, je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. A nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s a , ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej Republiky sp. zn. , zo dňa 31.3.2021).

28. Súd prvej inštancie v odôvodení napadnutého rozsudku neuviedol žiadne argumenty, z ktorých by bolo zrejmé, prečo nevykonal dôkaz navrhnutý žalobkyňou podaním zo dňa 4.10.2016; dokonca v bode 26. odôvodnenia napadnutého rozsudku výslovne uviedol, že vykonal všetky dôkazy navrhnuté stranami sporu, pričom nevykonal iba dokazovanie výsluchom svedkyne F. Q., ktorá je dlhoročnou kolegyňou a priateľkou žalobkyne, u ktorej žalobkyňa po incidente prespala, avšak ktorá nebola osobne prítomná pri incidente dňa 14.12.2011 a nemohla sa bezprostredne vyjadriť k žiadnej z podstatných sporných okolností a mohla by svedčiť len o skutočnostiach, ktoré jej boli známe po incidente a sprostredkovane od žalobkyne. Uvedený stav tak v prejednávanej veci generuje existenciu tzv. opomenutého dôkazu, keď opomenutým je predovšetkým taký dôkaz, ktorého vykonanie má pre rozhodnutie vo veci zásadný význam, avšak vo veci konajúci súd jeho vykonanie bez adekvátneho odôvodnenia nezrealizuje, prípadne jeho vykonanie opomenie bez akéhokoľvek odôvodnenia. Pre posúdenie existencie opomenutého dôkazu odvolací súd prihliadol najmä na to, že návrh na vykonanie dôkazu na č.l. 141 bol odôvodnený a týkal sa podstaty veci, t.j. žalobkyňa v podaní zo dňa 4.10.2016 uviedla, že predmetný trestný spis, ktorý žiada pripojiť, súvisí s prejednávanou vecou, pričom ona v danej veci vystupuje ako poškodená a žalovaný ako podozrivý. Odvolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že súd prvej inštancie mal v konaní za nesporné (bod 23. odôvodnenia napadnutého rozsudku), že medzi žalobkyňou a žalovaným došlo v ich rodinnom dome v D. X. L. dňa 14.12.2011, počas raňajok okolo 10:00 hod. ku konfliktu a k slovnej hádke v prítomnosti v tom čase 83 ročnej matky žalovaného, ktorá vyústila do privolania polície žalobkyňou aj žalovaným, a podania trestného oznámenia zo strany matky žalovaného a zo strany žalobkyne; pričom však nereflektoval na žiadosť žalobkyne pripojiť spis z trestného konania.

29. Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie pochybil, keď v odôvodnení napadnutého rozsudku opomenul uviesť ako posúdil význam dôkazu navrhnutého žalobkyňou na č.l. 141 a v tejto súvislosti neposkytol žiadne dôvody, prečo dôkaz nebol v priebehu konania vykonaný. Odvolací súd tak dospel k záveru, že toto pochybenie narušilo celkovú spravodlivosť konania, keďže právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán v prípade, ak majú význam pre rozhodnutie vo veci. Sumarizujúc vyššie uvedené, ak súd nevykoná dôkaz spôsobilý prispieť k relevantnému zisteniu skutkového stavu, a ktorého vykonanie je prípustné (a súčasne jeho nevykonanie ani riadne a presvedčivo nezdôvodní), jednoznačne zaťaží konanie procesnou vadou, ktorá môže mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keďže týmto postupom sťažuje dôkaznú pozíciu strany sporu, čo môže nespravodlivo rezultovať v neunesení jej dôkazného bremena a neodôvodnene sa vzdiali želanej a možnej miere zistenia skutkového stavu.

30. Odvolací súd ďalej konštatuje, že takzvané opomenuté dôkazy, o ktorých v konaní nebolo súdom rozhodnuté, prípadne dôkazy, ktorými sa súd podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov nezaoberal, vždy už sami o sebe zakladajú nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia. Keďže súd prvej inštancie nevykonal žalobkyňou navrhnutý dôkaz na pripojenie trestného spisu, v ktorom ona vystupuje ako poškodená a žalovaný ako podozrivý (a súčasne jeho nevykonanie ani riadne a presvedčivo nezdôvodnil), zaťažil rozhodnutie a konanie mu predchádzajúce aj tzv. inou vadou majúcou za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia z hľadiska zistenia skutkového stavu veci. Týmto postupom znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Nedostatok odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia, v tomto prípade spočívajúci v nedostatku odôvodnenia vo vzťahu k navrhnutému a nevykonanému dôkazu, je tiež vo svojej podstate porušením základného práva strany sporu na

spravodlivý proces, ktoré zaručuje okrem aj a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. , , , , ) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavku na riadne odôvodnenie rozsudku súdu ustanovuje , podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

31. Na uvedenom základe tak odvolací súd dospel k záveru, že došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa Nakoľko uvedené nedostatky nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa zrušil a podľa vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

32. V ďalšom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je v zmysle viazaný; opätovne posúdi dôvodnosť nároku na náhradu škody žalobkyne, spor opätovne prejedná na pojednávaní, riadne podľa návrhov strán vykoná dokazovanie (v súlade s príslušnými ustanoveniami o dokazovaní), na základe vykonaných dôkazov ustáli skutkový stav potrebný pre svoje rozhodnutie, a zo zisteného skutkového stavu vyvodí záver, ktorý riadne a presvedčivo odôvodní, v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z ustanovenia

33. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania ( ).

34. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b)ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( c.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( prvá veta ) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).