Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Co-50-2026.pdf
PDF · 134.71 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/50/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudkýň JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Oľgy Mičietovej v spore žalobcu A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C., A. XX, zast. Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc, s.r.o., so sídlom Košice, Ku Potoku 4, IČO: 54 725 542, proti žalovanej Slovenskej republike, v ktorej mene koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 10.000 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice č. k. 77C/17/2023-448 z 8. januára 2026
r o z h o d o l :
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania.
P r i z n á v a žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II.), žalobcovi voči žalovanej priznal nárok na náhradu trov celého konania v plnom rozsahu (výrok III.).
2. Opätovne tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 10.000 eur za porušenie práva Európskej Únie žalovanou, z dôvodu práce žalobcu nad zákonom povolený limit pracovnej doby stanovenej v čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj „smernica“). Týždenný pracovný čas žalobcu ako príslušníka hasičského zboru Slovenskej republiky sa skladá zo 16,5 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7,5 hodinová pohotovosť (t.j. 24-hodinové zmeny) v takom rozsahu, že súhrn takto naskladaného týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín. Článok 6 písm. b/ smernice upravuje maximálny týždenný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov, ktorý nesmie prekročiť 48 hodín. Smernica mala byť prebratá do znenia zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej aj „zákon o HZZ“), ako to vyplýva z prílohy č. 4 k predmetnému zákonu, avšak žiadne ustanovenie tohto zákona nepotvrdzuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich týždenného pracovného času v zmysle úniového práva. Nakoľko služobná pohotovosť hasičov sa podľa zákona č. 315/2001 Z. z. nepovažuje za súčasť ich týždenného pracovného času, dochádza k jeho pravidelnému prekračovaniu, čím spôsobuje žalobcovi škodu, náhrady ktorej sa môže domáhať pred vnútroštátnymi súdmi. Žalobca poukázal na rozhodnutie vo veci C-429/09, G. Fuß, z ktorého vyplýva, že smernica má priamy účinok (bod 35), keďže priamo priznáva jednotlivcom právo, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi a síce právo na to, aby v členskom štáte EÚ priemerný týždenný pracovný čas pracovníka neprekračoval týždennú hranicu 48 hodín. Čo sa týka uplatnenia práva na náhradu škody ako aj spôsob jej výpočtu smernica neobsahuje ustanovenia týkajúce sa samotného procesu náhrady škody vzniknutej porušením
jej ustanovení, rozsudky ESD formulujú len zásady (zásada rovnocennosti a primeranosti), ktoré je potrebné rešpektovať. S poukazom na Preambulu prvej Smernice Rady 93/104/ES z 23.11.1993, ktorá sa týka niektorých aspektov pracovnej doby žalobca uviedol, že pravidelné nedodržiavanie maximálneho týždenného pracovného času sa môže prejaviť v rámci osobnostnej sféry žalobcu predovšetkým vo vzťahu k ochrane jeho práva na zdravie (na jeho úroveň a kvalitu) a tiež na jeho celkovú fyzickú a morálnu integritu. Podľa žalobcu sú vo veci splnené tri podmienky k legitímnemu uplatneniu nároku žalobcu na náhradu vzniknutej škody porušením práva EÚ fyzickej osoby a tejto náhrady je možné sa domáhať na základe § 11- 13 Občianskeho zákonníka. Nárok na náhradu tejto škody možno posúdiť ako nemajetkovú ujmu, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka), pretože ju nepodmieňuje výlučne situáciami zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti (formulácia najmä). Zároveň sa žalobca domáhal náhrady trov konania v rozsahu 100 %.
3. Súd prvej inštancie prvýkrát vo veci rozhodol rozsudkom z 12.9.2024, v ktorom žalobu zamietol (výrok I.) a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu proti žalobcovi (výrok II.). Po podaní odvolania žalobcom bol tento rozsudok v celom rozsahu zrušený a vrátený súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 2Co/21/2025-198 z 5.5.2025 pre nesprávne právne posúdenie veci.
4. Súd prvej inštancie po zrušení a vrátení veci vykonal ďalšie dokazovanie. Na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia čl. 7 ods. 2 druhej a tretej vety, čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 bod 2 a 3, čl. 2 bod 1, čl. 6 písm. b/, čl. 16 písm. b/, čl. 17 písm. b/ bod iii/ smernice 2003/88/ES, § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2, § 91 ods. 1 a 3, § 92 ods. 1 a 2, § 97 ods. 1 písm. h/, § 103 ods. 5 a § 122 ods. 1 a 2 zákona o HZZ, § 11, § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Súd mal za nesporné, že žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru SR, vykonáva stálu štátu službu v Košiciach. Ďalej že žalobcovi boli nerovnomerne rozvrhované služby takým spôsobom, že na 16,5-hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzovala určená 7,5-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Súd uzavrel, že priemerný 48-hodinový týždenný pracovný čas počas žalovaného obdobia (12/2020 - 03/2023) bol v rámci jednotlivých mesiacoch tohto ktorého roku prekročený, konkrétne v mesiacoch 12/2020 - 54,67 hod., 3/2021 - 50,40 hod., 4/2021 -53,83 hod., 6/2021 - 48,28 hod., 7/2021 - 52,14 hod., 3/2022 - 56,05 hod., 4/2022 - 52,14 hod., 12/2022 - 53,47 hod., 1/2023 - 59,61 hod., 2/2023 - 49,78 hod. V prvom rade sa súd zaoberal splnením procesných podmienok a dospel k záveru, že súd má právomoc i príslušnosť. Nárok žalobcu tak, ako ho skutkovo vymedzil, nemôže v slovenskom právnom systéme prejednať a rozhodnúť žiaden iný orgán ako všeobecný súd v zmysle § 3 CSP a z názorov (úvah) prezentovaných Ústavom medzinárodných vzťahov a aproximácie práva, pričom bolo nepochybné, že žalobca neuplatnil mzdový nárok, ale nárok na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť porušením úniového práva. K namietanému nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v spore súd s poukazom na rozsudok vo veci Fuß uzavrel, že v prípade porušenia práva na dodržiavanie 48-hodinového pracovného času má poškodený právo domáhať sa náhrady škody proti členskému štátu (bod 45, 46 a 61 Rozsudku Fuß), preto sa žalobca môže domáhať v prípade porušenia smernice na vnútroštátnom súde svojho práva priamo voči členskému štátu, t.j. voči Slovenskej republike, v mene ktorého koná ústredný orgán verejnej správy (Ministerstvo vnútra SR), do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor. K povinnosti aplikácie komunitárneho práva súd s poukazom na prípad Simmenthal uviedol, že vnútroštátna norma odporujúca komunitárnej norme nemôže byť právoplatne aplikovaná (body 16 a 21 rozsudku Simmethal). Súd sa ďalej zaoberal námietkou žalovanej, či sa na daný prípad aplikuje Smernica 2003/88/ES. Podľa názoru súdu výklad pôsobnosti jej aplikácie žalovanou je nesprávny, keď čl. 1 ods. 3 smernice odkazuje na pozitívne vymedzenie čl. 2 smernice, negatívne vymedzenie upravuje výslovne („táto smernica sa nevzťahuje na námorníkov definovaných v smernici 1999/63/ES bez toho, aby bol dotknutý článok 2 ods. 8 tejto smernice“). ESD v Rozsudku Fuß uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči, keď v bode 33 konštatuje, že článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník. Súd mal za to, že v danom prípade je smernica aplikovateľná. Za kľúčové mal súd zodpovedanie otázky, či do pracovného, resp. služobného času sa zarátava aj doba pracovnej pohotovosti a uzavrel, že predmetnú otázku riešil v prípade hasičov Súdny dvor EÚ vo svojom rozsudku C - 429/09 G. Fuß tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť ich týždenného pracovného času v spojení s ďalším „riadnym“ pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. V tejto veci týkajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých hasičov ďalej súd uviedol, že: „pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe,
počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ v zmysle Smernice 2003/88/ES“. V dôsledku toho právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6 písm. b/ uvedenej smernice (bod 25 Rozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010). Súd ďalej uviedol, že z § § 85, 92 zákona o HZZ vyplýva, že služobná pohotovosť sa nepovažuje za súčasť týždenného služobného času jeho príslušníkov, keďže „bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby a začína až po skončení výkonu štátnej služby v služobnom čase“, preto nebola smernica do nášho právneho poriadku správne prebratá. Vzhľadom na uvedené služobná pohotovosť nie je výkonom štátnej služby, keď odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Ustanovenie § 122 zákona o HZZ potom upresňuje, že ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, „takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas“ (ods. 2) a § 91 ods. l zákona tiež uvádza, že „štátnou službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 2“. Podľa súdu existujúca právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorý nemá povahu služobného platu (§ 103 zákona o HZZ). K tvrdeniu žalovanej o povinnosti súdu preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu, pričom odkazovala na rozsudok ESD C - 46/93 Brasserie du Pecheur a Factortame, súd uviedol, že na rozdiel od žalovanej, rozsudok Fuß na rozsudok C - 46/93 Brasserie du Pecheur a Factortame v tejto súvislosti neodkazuje. Podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody sú podľa súdu dané v zmysle stabilizovanej judikatúry Európskeho súdneho dvora (C - 429/09, Fuß, C - XXX/ XX D. E. F. G.) - 1. cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie je dostatočne závažné a 3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť, súd mal tieto podmienky za splnené. K žalobcom uplatnenej výške škody súd uviedol, že kritériá na stanovenie výšky takej náhrady musia byť analogicky „prepožičané" od ustanovení o ochrane osobnosti v Občianskom zákonníku. Súd ustálil, že nedodržaním 48-hodinového týždenného pracovného času nedošlo k výraznejším zásahom do osobnostnej integrity žalobcu, súd považoval za primeranú sumu 3.000 eur s prihliadnutím na skutočnosť, že sumu v žalobcom uplatnenej výške súdy priznávajú v prípadoch zásahu práva na ochranu osobnosti spočívajúcom v porušení práva na súkromie a rodinný život, ku ktorému dochádza napr. aj v prípade ublíženia na zdraví či zverejnenia a šírenia difamujúcich skutočností, čo vzhľadom na intenzitu zásahu do osobnostného práva a následkov nemožno (zásadne) určiť rovnako. Súd zohľadnil aj to, že k prekročeniu 48-hodinového týždenného pracovného času došlo opakovanie ale nie neustále, preto sa súdu suma 10.000 eur zdala neprimeraná i s prihliadnutím na rovnaké konania. Na základe uvedených skutočností súd vyhovel podanej žalobe a vo výroku I. zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 3.000 eur a vo výroku II. žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. Rozhodnutie o trovách celého konania súd odôvodnil s poukazom na § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku plným procesným úspechom žalobcu, napriek tomu, že mu priznal len časť uplatneného práva, keďže výška náhrady nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu, preto priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Súd zároveň nevidel priestor pre aplikáciu § 257 CSP.
5. Proti rozsudku v jeho vyhovujúcom výroku a výroku o trovách konania, podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie, odôvodniac ho odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, f/, g/ a h/ CSP a navrhla, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a priznal jej nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %, alternatívne, aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V úvodnej časti odvolania žalovaná namietala, že žalobca predložil súdu po zrušení odvolacím súdom nové výpočty svojho pracovného času, v ktorých znižuje počet dní jednotlivých referenčných období tak, že „neutralizuje“ (teda nezarátava) všetky dni, čo je spolu 34 dní. V zmysle Smernice 2003/88/ES sa nemajú zarátavať len dni riadnej dovolenky a práceneschopnosti žalobcu. Nesprávnosť výpočtov žalobcu spočíva v nesprávnom výklade pojmu „pracovný čas“. Pojem pracovný čas je pojmom práva Európskej únie, od jeho výkladu nie je možné sa odchýliť, preto žalobca si nárokuje náhradu nemajetkovej ujmy za časové úseky, ktoré boli pre žalobcu časom odpočinku. Podľa žalovanej nebol ťalobcom určcený priemerný týždenný pracovný čas preukázaný, k pracovnému času bolo nesprávne prirátaných 538 h. a 30 min. Tvrdenia ohľadom priemerného týždenného pracovného času žalobcu obsiahnuté v druhých výpočtoch žalobcu neboli v konaní preukázané (použitý bol chybný delenec – priemer nie je správny). Ďalej žalovaná uviedla, že dĺžka referenčného obdobia je šesťmesačná. Žalovaná zdôrazňovala, že referenčné obdobie je obdobie, na ktoré má byť pracovný čas rozvrhnutý. To presne stanovuje §
86 ods. 1 zákon o HZZ: „....Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.“ Ak súd identifikuje nedostatok právnej úpravy v tom, že nebola presne stanovená dĺžka trvania referenčného obdobia (6-mesiacov), má prijať také vhodné riešenie, ktoré bude nasledovať hypotetickú vôľu zákonodarcu (ak by zákonodarca neopomenul nejasnú otázku upraviť). Na to by súd mal využiť všetky indície nachádzajúce sa v celom právnom poriadku (čl. 4 ods. 2 CSP). Súd má prihliadať na normatívne zmluvy, teda kolektívne zmluvy pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na dané obdobie (kolektívne zmluvy zabezpečovali žalobcovi voľno navyše práve v šesťmesačných obdobiach) ako aj v uplatňovanej praxi. V prípade žalobcu skutočne dochádzalo k „nulovaniu fondu“ ku koncu mesiacov jún a december. Žalobca na základe potreby vyrovnania fondu mal viac voľna než by zodpovedalo jednoduchému striedaniu služieb systémom služba-voľno-voľno. Spolu mal žalobca o 163 h. 6 min. viac času odpočinku. Žalobca uvedené nerozporoval a jednoznačne to vyplýva z listinných dôkazov (záznamy systému SAP), pričom tieto korekcie slúžili na to, aby sa kompenzoval prípadný iný pracovný čas (školenie, výcvik a pod.), ako aj na to, aby boli dodržané práva žalobcu, teda na to, aby jeho priemerný týždenný pracovný čas v rámci 6-mesačných referenčných období neprekročil 48 h/t. Ďalej žalovaná akcentovala, že právo na to, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu nepresiahol 48 h/t do právneho poriadku Slovenskej republiky prevzaté bolo, pretože § 193 zákona o HZZ stanovuje delegovanú pôsobnosť § 85 ods. 9 Zákonníka práce. Žalovaná zotrvala na tom, že nesprávna transpozícia Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky vôbec nenastala, a preto nemohol vzniknúť ani zodpovednostný právny vzťah týkajúci sa náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu. Ďalej poukazovala na to, že súd prvej inštancie riadne neodôvodnil svoj rozsudok čo sa týka dĺžky referenčného obdobia.
6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že dodatočné „dovytváranie“ referenčného obdobia prostredníctvom procesných tvrdení žalovanej nemožno považovať za riadnu transpozíciu smernice, čo podporil rozhodnutiami Súdneho dvora vo veciach C-475/07 a C-292/07. Zopakoval, že služobná pohotovosť sa podľa § 86 ods. 2 a § 92. ods. 1 zákona o HZZ v žalovanom období nepovažovala za výkon štátnej služby a v skutočnosti sa nezapočítavala celkového počtu odpracovaných hodín, až legislatívna zmena účinná od 1.11.2024 tento režim modifikovala. Ďalej akcentoval, že zákon o HZZ v žalovanom období vôbec neupravoval mechanizmus výpočtu priemerného týždenného služobného času, a ani výslovne neriešil ani to, ktoré časy sa do referenčného obdobia pre účel tohto výpočtu zahŕňajú a ktoré nie. Do účinnosti predmetnej novely (1. 11. 2024) platilo, že § 97 ods. 1 obsahoval taxatívny zoznam časov, ktoré sa „posudzujú ako vykonávanie štátnej služby“, zákon neobsahoval žiadne ustanovenie, ktoré by vylučovalo niektoré z týchto časov z výpočtu služobného času alebo priemerného týždenného pracovného (služobného) času, zákon nepoznal žiadny „druhový rozdiel“ medzi výkonom služby pre účely odmeňovania a výkonom služby pre účely služobného času. Ak sa určitý čas považoval za výkon štátnej služby (§ 97), potom bol služobným časom (§ 85) a vstupoval do všetkých jeho výpočtov vrátane priemerného týždenného služobného času. Nakoniec žalobca poukazoval na to, že súdy sa už vysporiadali dostatočne s otázkou transpozície referenčného obdobia do právneho poriadku SR, dĺžkou referenčného obdobia a zmyslom § 86 zákona o HZZ. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.
7. Žiadne ďalšie vyjadrenia neboli v odvolacom konaní podané.
8. Rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (II.) nebol odvolaním napadnutý, v tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť v zmysle § 367 ods. 2 CSP a nebol predmetom odvolacieho prieskumu.
9. Vo vzťahu k ostatným častiam rozsudku (napadnutému vyhovujúcemu výroku I. a tiež závislému výroku o trovách konania III.) Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas (§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP), v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP, z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, f/, g/ a h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.
10. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 9.7.2026 o 9:55 hod. v pojednávacej miestnosti č. 210/ II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade § 219 ods. 3 CSP.
11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. a/ CSP je naplnený vtedy, ak súd konal napriek tomu, že neboli splnené procesné podmienky. Ide o podmienky, za ktorých súd môže konať a rozhodovať. Ide tu o vecné procesné podmienky (kvalifikovaný spôsob začatia konania, t.j. v sporovom konaní žaloba, splnenie poplatkovej povinnosti), podmienky na strane súdu (právomoc, príslušnosť), procesné podmienky strán sporu (procesná subjektivita procesná spôsobilosť, prípadné povinné zastúpenie advokátom) a tzv. negatívne procesné podmienky (prekážka začatého konania, prekážka rozsúdenej veci). Skúmanie týchto procesných podmienok je úradnou povinnosťou súdu počas celého konania. Výnimkou je skúmanie splnenia podmienky všeobecnej miestnej príslušnosti a osobitnej miestnej príslušnosti danej na výber, ktorú súd skúmal len na námietku žalovaného pri prvom procesnom úkone, ktorý mu patrí. Nedostatky niektorých procesných podmienok sú neodstrániteľné a prítomnosť takéhoto nedostatku bráni súdu v konaní a rozhodovaní, čo vedie k zastaveniu konania. V ostatných prípadoch je povinnosťou súdu nedostatok procesnej podmienky odstrániť. Vadou predpokladanou v § 365 ods. 1 písm. a/ CSP tak trpí konanie v prípade, keď súd vec prejednal a rozhodol napriek vyššie naznačeným nedostatkom. V prípade namietaného nedostatku príslušnosti súdu, o vadu konania v podobe nedostatku príslušnosti súdu pôjde iba v prípade, keď v konaní neboli dodržané ustanovenia o vecnej príslušnosti, osobitnej i výlučnej miestnej príslušnosti alebo o kauzálnej príslušnosti.)
12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým sa strane sporu znemožní realizácia jej procesných práv, priznaných jej v súdnom konaní za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Medzi tieto procesné práva patria v zmysle judikatúry najvyššieho súdu napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom, právo nazerať do spisu a robiť si z neho výpisky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, právo byť predvolaný na súdne pojednávanie, právo strany konať pred súdom vo svojom materinskom jazyku, alebo v jazyku, ktorému rozumie, právo na to, aby bol strane rozsudok doručený do vlastných rúk. K odňatiu možnosti pred súdom konať dochádza tiež vtedy, keď súd nedostatočne odôvodní svoje rozhodnutie, t.j. že dôvody rozhodnutia nespĺňajú požiadavky kladené ustanovením § 220 ods. 2, 3 CSP. Naopak medzi tieto práva nepatrí právo strany sporu na to, aby súd akceptoval jej procesné návrhy, aby súd rozhodol v súlade s predstavami strany sporu, alebo aby súd odôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu. Pri tomto odvolacom dôvode musí intenzita zásahu do procesných práv strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu dosahovať mieru porušenia práva na spravodlivý proces.
13. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP je naplnený, ak má konanie vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacími dôvodmi nie je len nesprávne či neúplné zistenie skutkového stavu či nesprávne právne posúdenie veci. Rovnako je podstatný aj správny procesný postup súdu v konaní, teda dodržanie všetkých procesnoprávnych predpisov. Inou vadou treba rozumieť práve nedodržanie predpísaných postupov. V praxi môže ísť o postup súdu pri dokazovaní (svedok nebol poučený, dôkaz listinou nebol prevedený v súlade so zákonom), poučenie subjektov, posúdenie procesných otázok (strane nebola doručená písomnosť). Takéto vady považujeme za odvolací dôvod vtedy, ak mohli spôsobiť nesprávne rozhodnutie vo veci, čo je otázkou posúdenia súdu v každom konkrétnom prípade. Súd môže vyvodiť i záver, že napriek existencii vady v konaní, takýto postup nemohol mať vplyv na správnosť rozhodnutia.
14. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. e/ CSP je v súdnej praxi daný vtedy, ak súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, k čomu je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy účastníkmi konania, najmä súd nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a nevykoná ani dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré boli už preukázané iným spôsobom alebo založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Neúplné zistenie skutkového stavu je odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť. Iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v spore spôsobilým odvolacím dôvodom. Zároveň musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.
15. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1,2 CSP, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192,§ 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.
16. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g/ CSP je daný vtedy, ak strana oprávnene uplatní nové dôkazné prostriedky za splnenia podmienok upravených § 366 CSP (novoty v odvolacom konaní), z ktorých vyplynie skutkový stav, ktorý je v zrejmom rozpore so zisteným skutkovým stavom tvoriaci základ napadnutého rozhodnutia, teda je zrejmé, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav, ktorý ako základ rozhodnutia neobstojí. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, ak sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
17. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h/ CSP je naplnený pri mylnej aplikácii právnych predpisov súdom na zistený skutkový stav, ktorá situácia nastáva v prípade, ak bol použitý iný právny predpis, než ktorý mal súd správne použiť alebo bol aplikovaný síce správny právny predpis, ale tento bol nesprávne interpretovaný, prípadne bol na zistený skutkový stav nesprávne aplikovaný, keď súd vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu.
18. Žalovaná svojimi odvolacími námietkami nastolila predmetom odvolacieho prieskumu otázku transpozície smernice a jej výkladu, otázku nerovnomerného rozvrhnutia služobného času a s tým späté vymedzenie referenčného obdobia, otázku naplnenia podmienok pre priznanie práva na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu porušenia únijného práva.
19. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu prvej inštancie v intenciách uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok žalovanej uvedených v podanom odvolaní uvádza, že argumentácia žalovanej je nesprávna, pretože zamieňa povinnosť eurokonformného výkladu s právomocou súdu vytvárať nové normatívne pravidlá. Judikatúra Súdneho dvora EÚ (vrátane rozsudkov Von Colson a Kamann; a Dominguez) zaväzuje vnútroštátny súd vykladať vnútroštátne právo v súlade so smernicou len v rozsahu, v akom to umožňuje text, účel a systematika vnútroštátnej právnej úpravy. Ak zákon o HZZ neustanovuje, že šesťmesačné obdobie predstavuje referenčné obdobie na účely posudzovania priemerného týždenného služobného času, súd nemôže tento podstatný normatívny prvok do zákona dopĺňať bez toho, aby prekročil hranice výkladu a vstúpil do sféry zákonodarnej činnosti. Práve naopak, rešpektovanie princípu deľby moci vyžaduje, aby súd aplikoval právo v jeho existujúcej podobe a nenahrádzal činnosť zákonodarcu tam, kde právna úprava určitý mechanizmus výslovne neupravuje. Povinnosť zabezpečiť riadnu a jednoznačnú transpozíciu smernice zaťažuje predovšetkým členský štát prostredníctvom jeho zákonodarnej činnosti, nie súdy prostredníctvom dotvárania chýbajúcich zákonných ustanovení. Ak by súd prijal výklad presadzovaný žalovanou, fakticky by do právnej úpravy vložil nový obsah, ktorý z jej znenia nevyplýva, čím by prekročil medze eurokonformného výkladu a dostal by sa do rozporu s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej povinnosť konformného výkladu nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem ani pre vytváranie právnych noriem, ktoré vnútroštátny zákon neobsahuje. Navyše, ak by bolo možné absenciu podstatných prvkov transpozície nahrádzať výlučne súdnym výkladom, poprel by sa samotný význam požiadavky právnej istoty a predvídateľnosti práva. Adresáti právnych noriem musia byť schopní zo zákona zistiť rozsah svojich práv a povinností bez toho, aby boli odkázaní na následné dotváranie zákonného textu súdom. Z uvedených dôvodov nemožno súhlasiť s tvrdením žalovanej, že súd je povinný určiť šesťmesačné obdobie uvedené v § 86 ods. 1 zákona o HZZ za referenčné obdobie len preto, že takýto inštitút predpokladá smernica. Takýto záver nemá dostatočnú oporu vo vnútroštátnom
právnom predpise a predstavoval by neprípustné dopĺňanie zákona súdnou mocou pod zámienkou eurokonformného výkladu.
20. K tvrdenému významu kolektívnych zmlúv a čerpania voľna pre posúdenie súladu právnej úpravy so smernicou odvolací súd uvádza, že samotné čerpanie dodatkového voľna alebo dovolenky zo strany žalobcu nemožno považovať za akceptáciu právneho názoru žalovanej o existencii referenčného obdobia podľa smernice. Čerpanie voľna predstavuje výkon práva vyplývajúceho zo služobno-právneho vzťahu a z kolektívnej zmluvy, nie prejav vôle smerujúci k uznaniu určitého právneho režimu alebo k vzdaniu sa práv vyplývajúcich z právnych predpisov Európskej únie. Zo skutočnosti, že žalobca čerpal voľno, preto nemožno vyvodzovať jeho súhlas s interpretáciou žalovanej ani uznanie toho, že vnútroštátna právna úprava bola v súlade so smernicou. Rovnako nemožno súhlasiť s tvrdením, že existencia ustanovení kolektívnej zmluvy naviazaných na kalendárne polroky automaticky preukazuje existenciu referenčného obdobia v zmysle smernice. Skutočnosť, že určitý nárok alebo organizačné opatrenie je viazané na polročné obdobie, ešte neznamená, že ide o referenčné obdobie určené na výpočet priemerného týždenného pracovného času podľa požiadaviek smernice. Ďalej je potrebné zdôrazniť, že kolektívna zmluva nemôže nahrádzať zákonnú úpravu tam, kde zákon požadovaný mechanizmus neobsahuje alebo ho neupravuje dostatočne určito. Kolektívna zmluva je normatívny akt nižšej právnej sily, ktorý môže konkretizovať alebo rozvíjať zákonnú úpravu v medziach zákona, nemôže však vytvárať zákonné predpoklady, ktoré zákon sám neustanovil. Ak teda zákon o HZZ explicitne neupravuje referenčné obdobie na účely priemerného posudzovania služobného času, jeho existenciu nemožno odvodiť len z ustanovení kolektívnej zmluvy upravujúcich čerpanie voľna alebo organizáciu služby v polročných intervaloch. Navyše, tvrdenie žalovanej, že čerpaním dodatkového voľna bol „naplnený účel smernice“, je právne neudržateľné. Účelom smernice nie je poskytnúť určitý objem voľna bez ohľadu na organizáciu pracovného času, ale zabezpečiť účinnú ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov prostredníctvom dodržiavania minimálnych dôb odpočinku a maximálneho priemerného týždenného pracovného času.
21. Žalovaná ďalej poukazovala na to, že smernica bola do právneho poriadku SR transponovaná správne, pretože zákon o HZZ v § 193 určuje delegovanú pôsobnosť niektorých ustanovení Zákonníka práce, konkrétne i § 85 ods. 9 Zákonníka práce. Odvolací súd poukazuje na to, že Smernica 2003/88/ ES je uvedená v Zozname preberaných právne záväzných aktov Európskej únie, ktorý je prílohou č. 4 zákona o HZZ od 1.1.2006. Podľa § 193 zákona o HZZ sa na služobný pomer príslušníkov použije primerane § 85 ods. 9 Zákonníka práce, ktorý znie: „Priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín“. Lenže problémom ostáva to, že z ustanovení zákona o HZZ nevyplýva, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času. V posudzovanej veci sa jedná o pohotovosť na pracovisku, ktorá je v § 96 ods. 2 Zákonníka práce upravená nasledovne: „Čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas“. Ustanovenie § 193 zákona o HZZ však primerané použitie odkazom na § 96 ods. 2 Zákonníka práce neuvádza. Z § 122 ods. 3 zákona o HZZ vyplýva, že ak počas služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej služby, až takáto situácia je považovaná za štátnu službu nadčas. Za uvedeného stavu, z dôvodu nesprávnej transpozície smernice do zákona o HZZ, žalobca nemal možnosť požadovať od zamestnávateľa dodržiavanie požiadaviek upravených ustanoveniami smernice. Na služobný pomer žalobcu sa vzťahuje právna úprava zákona o HZZ, preto porušenie právnej normy vyplývajúcej z unijného práva zaťažuje žalovanú. Z uvedeného vyplýva, že zákon o HZZ nepovažuje za súčasť týždenného pracovného času služobnú pohotovosť hasičov, a v dôsledku toho dochádza k pravidelnému prekračovaniu vymedzeného maximálneho týždenného pracovného času.
22. Pokiaľ v tomto smere žalovaná predostrela námietku zohľadnenia nerovnomerného rozvrhnutia služobného času v referenčnom období 6 mesiacov, odvolací súd udáva, že smernica umožnila členským štátom stanoviť pre uplatnenie článku 6 referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace (článok 16 písm. b/). Je však nutné si uvedomiť, že na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatniť, bolo nevyhnutné ho prevziať do právneho poriadku Slovenskej republiky, čo sa však nestalo. Ustanovenia § 86 zákona o HZZ sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času podľa smernice. Vzhľadom na uvedené, námietku žalovanej o zisťovaní splnenia podmienok v rámci 6-mesačného referenčného obdobia je nutné hodnotiť ako nedôvodnú, nakoľko ustanovenie o referenčnom období, súvisiacom s maximálnou výmerou týždenného pracovného času, nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky riadne
prevzaté, preto sa žalovaná nemôže dovolávať jeho aplikácie, a z tohto dôvodu sú pre tento spor irelevantné prepočty maximálneho limitu 48 hodín priemerného pracovného týždňa v uvedených referenčných obdobiach, či už jednomesačného alebo šesťmesačného referenčného obdobia, ktoré uvádzali strany sporu a súd v tomto konaní, preto je zároveň nedôvodná námietka žalovanej, čo mal/ nemal v tomto prepočte súd zohľadniť a polemika s pojmom „služobný čas“. Odvolací súd uzatvára, vychádzajúc zo žalobcom reálne odpracovaných hodín v rozhodnom období vrátane hodín jeho služobnej pohotovosti, že v žalobcovom prípade pravidelne dochádzalo k prekročeniu maximálneho priemerného 48 hod. týždenného pracovného času v žalovanom období.
23. Odvolací súd má za preukázaný základ nároku žalobcu, pretože nerešpektovaním čl. 6 písm. b/ smernice v rozsahu prekročenia limitu 48 hodín priemerného týždenného pracovného času žalobcovi vznikla nemajetková ujma, ktorú súd právne posúdil podľa právnej úpravy nemajetkovej ujmy v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Má za preukázané, že u žalobcu k prekročeniu maximálneho limitu 48 hodín priemerného pracovného týždňa došlo. V príčinnej súvislosti s nerešpektovaním čl. 6 písm. b/ smernice tak vznikla žalobcovi nemajetková ujma, porušením práva na ochranu zdravia, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci, práva na realizáciu súkromného rodinného života. Žalobca preukázal výpisom zo systému SAP (pozn. odvol. súdu: tento samotný výpis žalovaná nerozporovala), že v žalovanom období od 12/2020 do 3/2023 opakovane dochádzalo k presahu maximálneho limitu 48 hodín priemerného pracovného týždňa. Tento stav bol v príčinnej súvislosti s nemajetkovou ujmou, ktorú žalobca utrpel. Nemajetková ujma žalobcovi vznikla tým, že prekročením limitu 48-hodinového priemerného pracovného týždňa boli trvalo, permanentne porušované práva žalobcu na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, na primeraný odpočinok po práci, ktorá je vzhľadom na povahu výkonu práce hasiča psychicky aj fyzicky náročná, na ochranu zdravia, žalobcovi bolo skracované právo na odpočinok a realizáciu súkromného a rodinného života. Aj podľa odvolacieho súdu porušením práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času utrpel žalobca nemajetkovú ujmu, ktorá spočíva v zásahu do prirodzených práv žalobcu na ochranu zdravia a na primeraný odpočinok po práci, ktorá je vzhľadom na povahu práce hasiča psychicky aj fyzicky náročná. Odvolací súd má za to, že všeobecné okolnosti, za ktorých k porušeniu práva Európskej únie došlo, ktoré aj ESD v rozhodnutí vo veci C-429/09 Fuß považoval za vážne, zakladajú v spojitosti s objektom zásahu (vnútorné prežívanie dôsledkov nerešpektovania limitu pracovného času žalobcom), intenzitou porušenia (týždenný pracovný čas žalobcu presiahol opakovane nad rámec 48 hodín) a jeho trvaním (v posudzovanom období vyše 2 rokov pred podaním žaloby), potrebu odškodniť tým vzniknutú ujmu peňažnou náhradou.
24. Námietky žalovanej nie sú podľa odvolacieho súdu dôvodné, preto súd podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil rozsudok v napadnutých výrokoch ako vecne správny.
25. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP, preto v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej, ktorá nemala úspech v odvolacom konaní. Odvolací súd nevzhliadol dôvody osobitného zreteľa na aplikáciu § 257 CSP.
26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0. (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§ 435 CSP).