Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_9C-45-2026.pdf
PDF · 102.61 KB
Case nature
Subarea
9C/45/2026
Uznesenie
Mestský súd Bratislava IV, v spore žalobkyne: Y.. Y. T., T.., nar. XX.XX.XXXX, s pobytom Q. XXXX/XX, F., proti žalovanému: doc. T.. R. A., T.., nar. XX.XX.XXXX, s pobytom Q. XXXX/XX, F., o nariadenie neodkladného opatrenia, takto
r o z h o d o l :
I. Súd nariaďuje neodkladné opatrenie v nasledovnom znení:
„Žalovaný je povinný zdržať sa vodenia psa - menom Q. plemena O., farby Y. - J. (šedej farby), č. čipu: XXXXXXXXXXXXXXX na verejnom priestranstve bez vôdzky a nasadeného náhubku.“
II. Súd vo zvyšnej časti návrh žalobkyne na nariadenie neodkladného opatrenia zo dňa 23.06.2026 zamieta.
III. Súd podľa § 337 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku poučuje žalovaného o možnosti podať voči žalobkyni žalobu vo veci samej, predmetom ktorej bude určenie neexistencie uloženej povinnosti s tým, že ak súd tejto žalobe vyhovie, uznesenie o nariadení neodkladného opatrenia zruší.
IV. Súd žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
I.
1. Návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia zo dňa 23.06.2026 sa žalobkyňa domáhala, aby súd uložil žalovanému povinnosť (1) zdržať sa umožnenia voľného pohybu psa vo svojom vlastníctve alebo držbe, ktorý dňa 21. júna 2025 napadol žalobkyňu a jej manžela T. T. na Q. ulici v F. bez toho, aby bol pes po celý čas súčasne vedený na vôdzke a mal riadne nasadený náhubok spôsobilý zabrániť pohryzeniu človeka alebo zvieraťa a (2) nepribližovať sa k žalobkyni na vzdialenosť menšiu ako 10 metrov, ani v tejto vzdialenosti zotrvávať.
2. Žalobkyňa v rámci skutkových a právnych tvrdení odôvodňujúcich svoj návrh na nariadenie neodkladného opatrenia uviedla, že dňa XX.XX.XXXX. o XX:XX hod. sa s manželom vracala po Q. ulici v F., kde mal žalovaný voľne pusteného šedého weimarského stavača bez náhubku, pričom mu nevenoval pozornosť. Žalobkyňa s manželom zviera nevyprovokovali a mali v úmysle prejsť na opačnú stranu ulice, pričom zviera sa následne rozbehlo a pohrýzlo žalobkyňu do pravého stehna a jej manžela do brucha. Udalosť si vyžiadala ošetrenie v nemocnici na E. ulici a nútené očkovanie proti besnote v dôsledku nepredloženia očkovacieho preukazu vlastníkom zvieraťa, pričom došlo aj k poškodeniu odevu, majetkovej škode spojenej s nemožnosťou nástupu na zaplatenú dovolenku a k ujme na zdraví. Žalobkyňa konštatovala, že v čase incidentu podstupovala liečbu umelého oplodnenia a užívala lieky, pričom proces liečby bol ovplyvnený očkovaním a antibiotikami. Namietala skutočnosť, že žalovaný po udalosti neposkytol súčinnosť, pomoc ani očkovací preukaz, v dôsledku čoho sama privolala záchrannú službu a políciu, ktorá zviera nezaistila, neprivolala veterinára a pes nebol podrobený
behaviorálnemu ani veterinárnemu vyšetreniu. Ďalšiu rovinu argumentácie predstavuje poukaz na neúčinnosť doterajšieho postupu orgánov verejnej moci, ktoré podľa podania neposkytli adekvátnu ochranu pred konaním žalovaného. Svoje tvrdenie strana odôvodnila chronologickým opisom podaní, pričom po oznámení na polícii dňa 22.06.2025 nebola o výsledku oboznámená. Následne sa obrátila na Okresnú prokuratúru Bratislava V, ktorá ju upovedomením zo dňa 24.11.2025 informovala, že vlastníctvo psa žalovaným potvrdili susedia a vec bola postúpená Magistrátu hlavného mesta SR na priestupkové konanie. Pre nesúhlas s týmto postupom podala podnet na Krajskú prokuratúru v Bratislave, ktorá jej dňa 13.05.2026 oznámila podanie protestu proti rozkazu magistrátu zo dňa 22.09.2025, ktorým bol žalovaný uznaný za vinného z priestupku podľa zákona č. 282/2002 Z.z. Proti uvedenému rozkazu podala žalobkyňa návrh na povolenie obnovy konania. V dôsledku ďalších incidentov smerovala podanie na Úrad inšpekčnej služby, ktorý vec odložil s konštatovaním absencie pochybenia príslušníkov polície. Dňa 16.02.2026 podala trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu všeobecného ohrozenia, ktoré nebolo vybavené, pričom namietala, že orgány činné v trestnom konaní mali možnosť nariadiť zhabanie veci podľa ustanovení Trestného poriadku. Žalobkyňa vyjadrila presvedčenie, že pre absenciu konania orgánov došlo k ďalším poraneniam, v dôsledku čoho neodkladné opatrenie vníma ako posledný prostriedok nápravy po tom, čo žalovaný po dobu 1 roka ohrozuje svoje okolie. Žalobkyňa argumentovala ďalej tým, že žalovaný bol od útoku zo dňa 21.06.2025 oboznámený so schopnosťou svojho psa napadnúť človeka, napriek čomu nevykonal opatrenia vo forme použitia vôdzky a náhubku. Podľa jej vyjadrení sa žalovaný pohybuje na bicykli, zatiaľ čo pes behá v jeho okolí bez kontroly, pričom viackrát nemal ani obojok. Uviedla, že k popísanému správaniu dochádza aj v čase konania nedeľných omší pri kostole na Krupinskej ulici za prítomnosti zvýšeného počtu osôb a detí. Žalobkyňa následne opísala sériu ďalších incidentov, ku ktorým došlo dňa 23.06.2025 pri útoku na dvoch chlapcov, neskôr pri napadnutí študenta vyžadujúcom zásah mestskej polície a inšpekcie, a pri ďalších incidentoch s útokmi do oblasti krku a ruky. Doplnila, že dňa 11.02.2026 pes napadol dvoch mužov, pričom jedného z nich pohrýzol a poškodil mu odev, čo si vyžiadalo očkovanie a policajnú evidenciu. Dňa 30.05.2026 malo zviera napadnúť 17-ročnú študentku s následkom zranenia nohy a straty tkaniva, čo je orgánmi vyšetrované ako prečin ublíženia na zdraví. Neoddeliteľnou súčasťou návrhu je preukazovanie trvajúceho ohrozenia telesnej integrity a života navrhovateľky s ohľadom na jej špecifický zdravotný stav. K tejto otázke ďalej uviedla, že jej bydlisko sa nachádza v blízkosti bydliska žalovaného, pričom Q. ulicu využíva na prístup k svojmu domu a pri pohybe so svojím psom, čo jej znemožňuje bezpečný pohyb. Tento stav konfrontovala so skutočnosťou, že sa nachádza v 5. mesiaci, respektíve v 18. týždni tehotenstva, ktoré dosiahla po 9 rokoch liečby po absolvovaní umelého oplodnenia. Vyslovila obavu, že prípadný ďalší útok, pád alebo stresová reakcia by mohli viesť k strate dieťaťa, k neplodnosti a následkom v psychickej rovine. Podľa jej vyjadrení žalovaný na základe záznamov z bezpečnostných kamier púšťa psa pred jej domom, zotrváva tam a usmerňuje psa jej smerom. Zároveň poukázala na prítomnosť zraniteľných osôb v okolí Q. a U. ulice, kde sa nachádza škôlka, stredná škola a internát, a na nemožnosť čakať na výsledky iných konaní. Právne posúdenie uplatňovaného nároku bolo založené na subsumpcii skutkového stavu pod normy upravujúce ochranu osobnosti a predchádzanie škodám. Na margo hmotnoprávneho základu strana konštatovala, že podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka má fyzická osoba právo na ochranu osobnosti, života a zdravia a právo domáhať sa upustenia od neoprávnených zásahov. Konanie žalovaného vyhodnotila ako porušenie objektívnej prevenčnej povinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka, pričom na základe existencie ohrozenia odôvodnila aplikáciu § 417 odseku 2 Občianskeho zákonníka. Pripomenula, že predmetné zviera napĺňa znaky nebezpečného psa v zmysle § 2 odseku 1 písmena b zákona č. 282/2002 Z.z., z čoho vlastníkovi vyplýva povinnosť predchádzať ohrozovaniu ľudí a na verejnom priestranstve nasadiť psovi náhubok. Za primerané opatrenie označila súčasné používanie vôdzky a náhubku, čím by sa znížilo nebezpečenstvo, pričom odobratia zvieraťa sa nedomáhala s ohľadom na prevahu jej záujmu na ochrane zdravia pred záujmom žalovaného na voľnom pohybe psa. Z procesného hľadiska strana odôvodňovala splnenie kumulatívnych podmienok pre vydanie neodkladného opatrenia ukladajúceho povinnosť zdržať sa určitého konania bez nutnosti nariaďovania pojednávania. Svoj procesný postup odôvodnila poukazom na skutočnosť, že podľa § 324 ods. 1 a § 325 ods. 1 C.s.p. môže súd nariadiť neodkladné opatrenie pri potrebe bezodkladnej úpravy pomerov. Súčasne s poukazom na § 325 odsek 2 písm. d) C.s.p. konštatovala možnosť uložiť strane povinnosť niečo vykonať, niečoho sa zdržať alebo niečo znášať. Mala za to, že osvedčila existenciu práva, bezprostredného nebezpečenstva a potrebu okamžitej súdnej ochrany, pričom hroziacu ujmu na zdraví by nebolo možné napraviť neskorším priznaním náhrady škody. Účel rovnako nebolo možné dosiahnuť zabezpečovacím opatrením podľa § 343 C.s.p., keďže predmetom ochrany nebola peňažná pohľadávka. Vzhľadom na povahu hrozby žiadala súd rozhodnúť bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 329
ods. 1) C.s.p. Žalobkyňa mala za to, že požiadavka na uloženie príkazu vodenia psa bola kumulovaná s požiadavkou na vyslovenie zákazu priblíženia sa k osobe žalobkyne na určenú vzdialenosť. Plynulo na to nadviazala argumentom, že podľa § 325 ods. 2) písm. h) C.s.p. môže súd strane uložiť zákaz približovať sa k osobe, ktorej integrita môže byť ohrozená. Samotná povinnosť viesť psa na vôdzke a s náhubkom by podľa jej vyjadrenia neposkytla ochranu pre opakované nerešpektovanie povinností zo strany žalovaného a blízkosť bydlísk. Za primeranú vzdialenosť označila métu 10 m, ktorá by jej umožnila reagovať a vzdialiť sa, pričom toto opatrenie žalovaného v pohybe neobmedzuje a ukladá mu len povinnosť vzdialiť sa pri náhodnom stretnutí. Navrhla výnimku zo zákazu pre účasť strán na úkonoch pred súdom alebo inými orgánmi v nevyhnutnom rozsahu, pričom skutkový základ pre túto požiadavku odvodzovala z predložených videozáznamov dokumentujúcich prístup žalovaného. Záverečná fáza argumentácie bola venovaná otázke trvalej úpravy pomerov a absencii povinnosti podať žalobu vo veci samej. K tomuto procesnému aspektu napokon uviedla, že s odkazom na § 330 ods. 2) C.s.p. môže byť obsah neodkladného opatrenia totožný s výrokom vo veci samej. Navrhované povinnosti zamedzenia voľného pohybu a zákazu priblíženia sú totožné s opatrením podľa § 417 odseku 2 Občianskeho zákonníka, čím by podľa jej názoru zanikla potreba vedenia konania vo veci samej. Plnenie povinnosti pri držbe psa trvá počas existencie okolností a voľný pohyb psov je regulovaný všeobecne záväznými nariadeniami obcí. Nároky na náhradu škody plánuje uplatniť v správnom alebo trestnom konaní. Z uvedených dôvodov navrhla, aby súd využil postup podľa § 336 ods. 1) C.s.p. a povinnosť podať žalobu vo veci samej neukladal, čo právne odôvodnila poukazom na predchádzajúce listiny v spojení so všeobecne záväznými nariadeniami.
3. Žalobkyňa na osvedčenie skutkových tvrdení k návrhu pripojila nasledovné listinné dôkazy, a to: čestné vyhlásenie manžela žalobkyne, čestné vyhlásenie Q. L., čestné vyhlásenie Y. L., čestné vyhlásenie I. L., čestné vyhlásenie C. L., email zo dňa 22.06.2025 s fotografiami poranení, upovedomenie o spôsobe vybavenia podnetu zo dňa 13.05.2026, lekárske správy zo dňa 21.06.2025, tehotenský preukaz a rozkaz o uložení sankcie zo dňa 22.09.2025.
II.
4. Súd mal z predložených listinných dôkazov osvedčený nasledovný skutkový stav rozhodný pre právne posúdenie dôvodnosti návrhu žalobkyne na nariadenie neodkladného opatrenia.
5. Žalobkyňa a jej manžel boli dňa XX.XX.XXXX o XX:XX hod. na Q. ulici pred domom č. XX v F. napadnutí psom menom Q. plemena O., farby Y. - J. (šedej farby), č. čipu: XXXXXXXXXXXXXXX, ktorého majiteľom bol H. A., bytom V. XX, F. (ďalej už len „pes“), ktorého v tom čase viedol žalovaný, ktorý mu v útoku na žalobkyňu a jej manžela nezabránil. Žalovaný psa nemal riadne pripevneného na vôdzke, ten stál pri ňom, keď vykladal svoj bicykel z osobného motorového vozidla. Počas toho pes začal náhle štekať, rozbehol sa na druhú stranu cesty, kadiaľ prechádzala žalobkyňa s manželom. Ihneď ako si to žalovaný všimol, začal na psa kričať a utekať za ním. Keď psa chytil, zavrel ho na pozemku na Q.. XX. Žalobkyni pes spôsobil povrchovú hryznú ranu na stehne pravej nohy. Následne žalobkyňa privolala rýchlu lekársku službu, ktorá ju spolu s manželom zobrala na ošetrenie do nemocnice na E. v F., a odtiaľ na V. v F.. Po útoku žalovaný nevedel predložiť očkovací preukaz psa. U žalobkyne aj z toho dôvodu bola začatá vakcinácia proti besnote.
X. Žalovaný dňa 02.07.2025 podal k incidentu vysvetlenie a spolu s ním predložil aj pas psa, z ktorého vyplývalo, že bol proti besnote očkovaný dňa 21.03.2023 s platnosťou do 21.03.2026.
7. Správny orgán Mestskej polície hlavného mesta SR Bratislavy (ďalej už len „správny orgán“) dňa 22.09.2025 rozkazom uznal žalovaného vinným zo spáchania priestupku, keďže ako ten, kto viedol psa mu nezabránil v útoku na človeka, za čo mu správny orgán uložil pokutu v sume 50,- EUR. Proti tomuto rozkazu podal prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave dňa 13.05.2026 protest.
8. Žalobkyňa sa momentálne nachádza v piatom mesiaci tehotenstva. Z čestných vyhlásení manžela žalobkyne, Q. L., Y. L., I. L. a C. L. vyplývalo, že žalovaný aj po predmetnom incidente púšťal psa bez vôdzky a náhubku, pričom vyjadrili obavu o svoje zdravie a život, keďže u predmetného psa došlo k opakovaným útokom na viaceré osoby.
III.
9. Súd na takto osvedčený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“) upravujúce neodkladné opatrenie (§ 324 a nasl.), ako aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce predchádzanie hroziacim škodám (§ 415 a nasl.) a zákona č. 282/2002 Z.z. upravujúce podmienky držania psov.
10. Neodkladné opatrenie je procesným prostriedkom poskytnutia reálnej a efektívnej súdnej ochrany pri bezprostrednom ohrození práva. Základným predpokladom pre nariadenie neodkladného opatrenia je existencia potreby bezodkladnej úpravy pomerov medzi účastníkmi, alebo obavy, že vykonanie exekúcie súdneho rozhodnutia bude ohrozené, a to i napriek okolnosti, že sporné právo doposiaľ nebolo právoplatne priznané, avšak za predpokladu, že je aspoň osvedčená jeho danosť. So zreteľom na podstatu, účel a zmysel inštitútu neodkladného opatrenia možno zároveň dospieť k záveru, že pre rozhodnutie o nariadení neodkladného opatrenia síce nie je potrebné vykonávať dokazovanie, avšak splnenie predpokladov pre jeho nariadenie nemožno vyvodiť len zo samotných tvrdení jeho navrhovateľa, ale je potrebné tieto tvrdenia aspoň osvedčiť, a to aspoň do tej miery, že možno dôvodne nadobudnúť presvedčenie o ich pravdivosti. Zároveň tieto tvrdenia umožňujú súdu prijať záver o dôvodnosti a trvaní nároku, ktorému sa má poskytnúť bezodkladne ochrana a tiež záver o potrebe úpravy pomerov, resp. o dôvodnosti obavy zo zmarenia exekúcie a povinný ich je súdu osvedčiť navrhovateľ neodkladného opatrenia. Zároveň súd musí uvážiť, aby dôsledkom nariadeného opatrenia nevznikla niekomu neprimeraná ujma s prihliadnutím na to, že nariadením opatrenia súdu možno iného obmedziť vo výkone jeho práv len v nevyhnutnom rozsahu a opätovne len v záujme sledovaného cieľa a účelu opatrenia tak, aby nový stav (novoupravené pomery) nezakladali ďalšie právne spory, rešpektujúc vymedzené zákonné a ústavné limity.
11. Skutkový základ žalobkyňou požadovanej súdnej ochrany formou neodkladného opatrenia spočívajúcej v uložení zákazu žalovanému vodiť psa navoľno a bez náhubku a približovať sa k žalobkyni na vzdialenosť 10 metrov spočíval v nasledovných právne významných skutočnostiach, a to a) v útoku psa bez vôdzky a náhubku na žalobkyňu a jej manžela zo dňa 21.06.2025, ktorého následkom bolo poranenie žalobkyne na stehne v dôsledku uhryznutia týmto psom, b) opakovaných útokoch psa bez vôdzky a náhubku na ďalšie osoby, ku ktorým došlo po útoku na žalobkyňu a jej manžela a c) aktuálnom tehotenstve žalobkyne.
12. V danom prípade pomer medzi žalobkyňou a žalovaným bol založený práve útokom psa zo dňa 21.06.2025, pričom išlo o pomer medzi poškodeným (žalobkyňou) a faktickým držiteľom tohto psa (žalovaným). V tejto súvislosti musel súd poznamenať, že v zmysle § 4 ods. 4 zákona č. 282/2002 Z.z. za psa vždy zodpovedá osoba, ktorá psa vedie alebo nad psom vykonáva dohľad. Zodpovednosť za psa sa teda neodvíja od vlastníckeho práva k tomuto psovi, ale od porušenia povinnosti (všeobecnej prevencie) konkrétnou konajúcou osobou. Preto nebolo právne relevantné, kto bol ako majiteľ psa zapísaný v pase tohto psa, ale výlučne len to, kto mal faktickú moc v čase incidentu nad týmto psom. Zápis v pase psa má len evidenčný charakter, ktorý slúži na preukázanie totožnosti psa a identifikáciu formálneho vlastníka psa pre verejnoprávne účely (napr. úhradu dane), a teda nedefinuje nositeľa zodpovednosti za škodu spôsobenú týmto psom. V čase incidentu nesie právnu zodpovednosť za konanie psa výlučne ten, kto má so psom bezprostredný fyzický kontakt a možnosť ovplyvniť jeho správanie - teda osoba, ktorá psa vedie alebo vykonáva nad ním dohľad. V danom prípade mal súd za osvedčené, že či už v prípade incidentu zo dňa 21.06.2025, ktorý sa priamo dotkol žalobkyne a ktorým získala status poškodenej osoby, resp. v prípade nasledovných incidentov potvrdených čestnými vyhláseniami, mal práve žalovaný status osoby, ktorá nad predmetným psom vykonávala dohľad, teda status osoby, ktorá podľa § 4 ods. 4 zákona č. 282/2002 Z.z. za útoky psa zodpovedala.
13. V zmysle § 415 Občianskeho zákonníka je každý povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví a majetku, na čo nadväzuje § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý zakladá subjektívnu zodpovednosť za škodu založenú na zavinenom porušení tejto prevenčnej povinnosti vyjadrenej v § 415 Občianskeho zákonníka. Incident zo dňa 21.06.2025 bolo možné jednoznačne definovať ako porušenie prevenčnej povinnosti žalovaným, na základe čoho bol založený jeho zodpovednostný vzťah voči žalobkyni za škodu, ktorú žalobkyni (a jej manželovi) pes spôsobil. V tejto súvislosti musel súd poznamenať, že pes, ktorý pohrýzol alebo poranil človeka bez toho, aby bol sám napadnutý alebo vyprovokovaný, zákon č. 282/2002 Z.z. v ustanovení § 2 ods. 1 písm. b) definuje ako nebezpečného psa. To znamenalo, že aj psa, nad ktorým žalovaný vykonával dozor, bolo možné vzhľadom na incident zo dňa 21.06.2025 definovať ako nebezpečného. Vodenie psa, ktorý
spĺňa definíciu nebezpečného psa, samotný zákon č. 282/2002 Z.z. obmedzuje tak, že na verejnom priestranstve musí mať takýto pes nasadený náhubok (§ 4 ods. 2 druhá veta zákona č. 282/2002 Z.z.). To znamená, že ak pes v minulosti bezdôvodne napadol človeka, získal zo zákona status nebezpečného psa, čo u osoby, ktorá nad ním vykonáva dozor, radikálne a objektívne zvyšuje intenzitu požadovanej opatrnosti. Následkom toho je osoba, ktorá vedie psa, bezpodmienečne povinná nasadiť psovi na verejnom priestranstve náhubok a zamedziť jeho voľnému pohybu. Ignorovanie povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 4 ods. 2 druhej vety zákona č. 282/2002 Z.z. vzťahujúcej sa na nebezpečného psa - čo v tomto prípade je aj pes, nad ktorým žalovaný vykonával dohľad, predstavuje nielen základ pre vznik opakovaných zodpovednostných vzťahov za škodu zo strany žalovaného, ale aj stav pretrvávajúceho ohrozenia v dôsledku pokračujúceho protiprávneho konania žalovaného spočívajúceho v zavinenom porušení jeho všeobecnej prevenčnej povinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka v spojení s povinnosťou podľa § 4 ods. 2 druhej vety zákona č. 282/2002 Z.z. Inak povedané, prevenčná povinnosť vo všeobecnosti znamená zachovávať taký stupeň opatrnosti, ktorý možno od subjektu rozumne požadovať a ktorý je spôsobilý zabrániť riziku. Ak v danom prípade žalovaný vie, že pes, nad ktorým vykonáva dohľad, má sklony k agresivite (čo v tomto konaní mal súd osvedčené), jeho povinnosť predvídať vznik škody v budúcnosti sa mení z hypotetickej na reálnu. Ak teda žalovaný v danom prípade disponoval vedomosťou o nebezpečných vlastnostiach psa (minimálne na základe incidentu zo dňa 21.06.2025), a i napriek predchádzajúcemu útoku a uloženej sankcii pokračoval v konaní - vodení psa na verejnom priestranstve bez vôdzky a náhubku - ktoré k útoku na žalobkyňu viedlo, vytvoril stav pretrvávajúceho ohrozenia nielen voči žalobkyni, ale aj ďalším osobám.
14. Súd musel taktiež poznamenať, že hoci od incidentu zo dňa 21.06.2025 ubehol značný čas, čo by za iných okolností znamenalo stratu potreby bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami sporu, práve vyššie popísané opakujúce sa konanie žalovaného, transformuje pôvodne jednorazový incident na trvajúci protiprávny stav vážneho ohrozenia, čím je charakter bezodkladnosti plne zachovaný. Potrebu bezodkladnej úpravy pomerov strán sporu znásobuje aj tá skutočnosť, že žalobkyňa je tehotná. Táto skutočnosť zo žalobkyne robí mimoriadne zraniteľný subjekt, pri ktorom aj inak menej závažný incident (napr. úľak z voľne bežiaceho psa) môže mať nezvratné a fatálne následky v podobe potratu. A preto aj samotné tehotenstvo žalobkyne transformuje abstraktnú obavu zo psa na reálnu a aktuálnu, čo plne legitimizuje okamžitý a bezodkladný zásah súdu formou neodkladného opatrenia voči žalovanému. Podľa § 7 ods. 1 druhej vety Občianskeho zákonníka má totiž aj počaté dieťa spôsobilosť na práva, ak sa narodí živé. Hoci až do momentu narodenia predstavuje nenarodené dieťa časť tela matky, aj napriek tomu mu právny poriadok pred narodením zabezpečuje náležitú ochranu, ktorá sa poskytuje predovšetkým prostredníctvom ochrany tehotnej ženy. V danom prípade sa charakter žalobkyne ako zraniteľnej osoby v dôsledku tehotenstva plne pripočítava na ťarchu ohrozovateľa - žalovaného. Súd preto túto okolnosť vzal do úvahy ako mimoriadne silný subjektívny a zároveň aj objektívny dôvod na ochranu žalobkyne voči žalovanému.
15. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností preto súd dospel k záveru, že je potrebné upraviť pomery medzi stranami sporu, a to tým, že sa žalovanému formou neodkladného opatrenia uloží zákaz vodiť psa na verejnom priestranstve bez vôdzky a náhubku. Toto opatrenie sa súdu javilo ako vhodné, primerané a dostačujúce na odvrátenie ujmy hroziacej žalobkyni, pričom zároveň ním dôjde aj k odstráneniu protiprávneho stavu, ktorý žalovaný vyvoláva práve vodením psa bez vôdzky a náhubku na verejných priestranstvách. Zabezpečený, hoci nebezpečný pes, už totiž nepredstavuje vážne ohrozenie, na základe čoho možno konštatovať, že zdroj hrozby bol v plnom rozsahu eliminovaný. Súd žalobkyňou požadovaný zákaz mierne preformuloval, keď presne identifikoval nebezpečného psa, pričom použil právnu terminológiu súladnú so zákonom č. 282/2002 Z.z. - t.j. vodenie psa, verejné priestranstvo a nasadený náhubok. V tejto súvislosti súd uviedol, že navrhovaným petitom je viazaný výlučne po obsahovej stránke, avšak nie jeho doslovnou formuláciou (viď rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Obo 46/2012). Preto súd nemusel vo výroku rozhodnutia uviesť identické znenie petitu ako navrhovala žalobkyňa.
16. Súd však návrh na nariadenie neodkladného opatrenia v časti uloženia zákazu žalovanému nepribližovať sa k žalobkyni na vzdialenosť menšiu ako 10 metrov ako nedôvodný zamietol. Zákaz priblíženia sa k inej osobe ukladaný v rámci inštitútu neodkladného opatrenia predstavuje mimoriadne prísny a reštriktívny zásah do osobnostných práv, ktorého primárnym účelom je okamžité zamedzenie fyzického kontaktu alebo priestorovej blízkosti medzi dvoma osobami. Podstatou a účelom tohto inštitútu je ochrana pred osobným, cieleným a protiprávnym konaním konkrétneho človeka (agresora),
ktorý svojou vlastnou fyzickou prítomnosťou, verbálnymi útokmi, prenasledovaním alebo fyzickým násilím priamo ohrozuje telesnú alebo duševnú integritu inej osoby. V danom prípade však priamym a objektívnym zdrojom ohrozenia bol pes, a nie človek, hoci tak pes konal výlučne v dôsledku zanedbania povinnosti zo strany žalovaného. Inak povedané, hrozbou pre žalobkyňu nebola fyzická prítomnosť samotného žalovaného, ale prítomnosť ním vedeného nebezpečného psa. Súd preto žalobkyňou požadovaný zákaz priblíženia sa žalovaného považoval za neproporcionálny, nesmerujúci voči zdroju ohrozenia a v dôsledku objektívnej účinnosti vyššie uloženého zákazu aj za právne nadbytočný.
17. Na záver súd konštatoval, že daným neodkladným opatrením bolo možné dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami sporu, a preto podľa § 336 ods. 1 C.s.p. neuložil žalobkyni povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej. V zmysle § 337 ods. 1 C.s.p. však poučil žalovaného o možnosti podať žalobu vo veci samej, ktorej predmetom bude určenie neexistencie uloženej povinnosti.
18. Súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 C.s.p. tak, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania, keďže úspech žalobkyne, ako aj žalovaného, bol v rovnakom pomere.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie. Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.