Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Stk-6-2025.pdf
PDF · 136.82 KB
Case nature
Area
Subarea
3Stk/6/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD., a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobkyne: Slovenská televízia a rozhlas, Mlynská dolina 845 45 Bratislava, IČO: 56 398 255, proti žalovanému: Rada pre mediálne služby, Palisády 36, 811 06 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. RL/19/2019 zo dňa 22.05.2019, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-6S/167/2019 - 94 zo dňa 29.01.2025, takto
r o z h o d o l :
I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.
II. Žalobkyni sa priznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.
o d ô v o d n e n i e :
I. Administratívne konanie 1. Žalovaný, v rozhodnom čase Rada pre vysielanie a retransmisiu, aktuálne Rada pre mediálne služby, začala správne konanie voči právnemu predchodcovi žalobkyne v postavení vysielateľa vo veci možného porušenia § 16 ods. 3 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej „zákon o vysielaní“), t. j. povinnosti vysielateľa zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajského programu „Správy RTVS“ vysielaného dňa 27.11.2018 v čase od cca 19.00 hod. na programovej službe „Jednotka“, v súvislosti s odvysielaním príspevkov „Spor Ukrajina-Rusko“ (ďalej „príspevok 1“), „Čo znamená vyhlásenie výnimočného stavu na Ukrajine“, „Reportáž z mesta Berďansk na Ukrajine“, „NATO: Rusko bude niesť následky“ a „Séria rokovaní o situácií na Ukrajine“ (ďalej „príspevky 2 až 5“). Rozhodnutím č. RZK/17/2019 zo dňa 22.05.2019 žalovaný zastavil konanie v časti týkajúcej sa príspevkov 2 až 5 a predmetom správneho konania zostalo možné porušenie v súvislosti s odvysielaním príspevku 1. 2. Žalovaný v rozhodnutí č. RL/19/2019 zo dňa 22.05.2019 (ďalej „napadnuté rozhodnutie“) dospel k záveru, že v príspevku 1 boli odvysielané kritické vyjadrenia na akciu ukrajinského námorníctva v Kerčskom prielive, ako i vyhranené názory na budúce politické dianie na Ukrajine v kontexte vzniknutého konfliktu bez sprostredkovania ukrajinského pohľadu na uvedený incident, hoci v čase jeho odvysielania už bol verejnosti známy postoj ukrajinskej strany k zverejnenému kontroverznému videu z vypočúvania veliteľa divízie ukrajinských plavidiel, resp. k incidentu samotnému. 3. Potrebu vyváženia spravodajského programu videl žalovaný v súvislosti s odvysielaním kritickej informácie o tom, že ruská strana vnímala incident v Azovskom mori zo strany Ukrajiny ako provokáciu, ako i s odvysielaním videozáznamu zobrazujúceho vyjadrenie zadržaného ukrajinského námorníka. Odvysielanie stanoviska ukrajinského prezidenta o ozrejmení územného rozsahu vojnového stavu na Ukrajine, odvysielanie vyjadrenia generálneho tajomníka NATO týkajúceho sa odsúdenia aktu zadržania
ukrajinských námorníkov zo strany Ruska, ani ďalšie informácie v príspevkoch 2 až 5, podľa žalovaného neobsahovali vyvažujúce informácie. 4. Žalovaný dospel k záveru, že informácie o bezpečnostnej situácii na Ukrajine a vývoj sporu s Ruskom sú informáciami vo verejnom záujme, pričom právo verejnosti na informácie je legitímnym prostriedkom na obmedzenie slobody prejavu vysielateľa. Odvysielaný príspevok 1 neposkytoval objektívne a nestranné informácie v dôsledku absentujúceho stanoviska predstaviteľov Ukrajiny, pričom divák nemal možnosť utvoriť si na prezentovanú tému vlastný názor, založený na pluralitných a vyvážených informáciách. Žalovaný konštatoval porušenie povinnosti vysielateľa podľa § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní a uložil vysielateľovi podľa § 64 ods. 1 písm. a) tohto zákona sankciu vo forme upozornenia na porušenie zákona. II. Konanie pred správnym súdom 5. Žalobkyňa navrhla zrušiť rozhodnutie žalovaného z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej „SSP“), nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP a z dôvodu, že zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP. 6. Podľa žalobkyne žalovaný z bloku logicky usporiadaných a po sebe nasledujúcich príspevkov 1 až 5 vyňal krátke vyjadrenia z príspevku 1, pričom informácia obsiahnutá vo vyjadrení zajatého ukrajinského námorníka mala vo vzťahu k hlavnej informačnej línii celého spravodajského bloku iba sekundárny charakter. Poukázala na nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 307/2014 z 18.12.2014 (ďalej „nález sp. zn. II. ÚS 307/2014“) s tým, že namietané informácie neboli predmetom opakovaného či dlhodobého šírenia a vzhľadom na ich obsah, formu, jednorazovosť a intenzitu neboli schopné ovplyvniť diváka spôsobom nedostatočného či zavádzajúceho obrazu o okolnostiach pokrývanej spravodajskej témy. 7. Žalobkyňa nesúhlasila s argumentom, že v čase vysielania príspevku 1 už boli dostupné ďalšie informácie či reakcie zúčastnených strán a poukázala na tvorbu spravodajských príspevkov v predstihu. Zabezpečenie vyváženosti a objektivity vysielania neznamená nevyhnutne povinnosť vysielateľa odvysielať reakciu zúčastnenej strany na každú informáciu či vyjadrenie. V príspevkoch 2 až 5 zazneli vyvažujúce vyjadrenia predstaviteľov medzinárodného spoločenstva (napr. vyjadrenie generálneho tajomníka NATO, nemeckého ministra zahraničných vecí, hovorkyne Európskej komisie, estónskeho ministra obrany či rakúskej ministerky zahraničných vecí). Preskúmanie porušenia § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní žalovaný zúžil na prítomnosť či neprítomnosť vyjadrenia zástupcu Ukrajiny k vyjadreniu zajatého námorníka, ktoré malo sekundárnu informačnú povahu. 8. Žalovaný odignoroval nález sp. zn. II. ÚS 307/2014, napr. poukázaním na povinnosti vyplývajúce z čl. 7 od. 3 Európskeho dohovoru o cezhraničnej televízii (ďalej „Dohovor o cezhraničnej televízii“), interpretujúc požiadavku „objektívnosti a nestrannosti názorov odvysielaných v spravodajských programoch“ prísne formalisticky. Dôsledkom neaplikovania záverov z nálezu sp. zn. II. ÚS 307/2014 bolo zamieňanie práva na prijímanie informácii podľa čl. 26 ods. 2 ústavy s právom na prístup k informáciám podľa čl. 26 ods. 5 ústavy, čo viedlo k zmätočnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia. 9. Napokon žalobkyňa namietala, že uložená sankcia (upozornenie) nespĺňa požiadavky rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sž/27/2002 z 25.06.2002 a namietala aj nejednoznačnosť a arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodu nejednoznačne používanej terminológie. 10. Žalovaný zotrval na správnosti svojich záverov a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na to, že požiadavka objektivity a nestrannosti názorov odvysielaných v spravodajských programoch vyplýva z čl. 7 ods. 3 Dohovoru o cezhraničnej televízii a právo verejnosti na pluralitné informácie v médiách vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej „ESĽP“), napr. Cetin proti Turecku ESĽP. V súlade s európskym legislatívnym nastavením žalovaný nesúhlasil s výkladom § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní v náleze sp. zn. II. ÚS 307/2014. 11. V ďalších vyjadreniach žalobkyňa aj žalovaný zotrvali na svojej argumentácii, pričom žalovaný svoje tvrdenia podporil rozhodnutiami ESĽP (Manole a spol. proti Moldavsku zo dňa 17.09.2009, ATV Zrt. proti Maďarsku zo dňa 28.04.2020, Animal Defenders International proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 22.04.2013 a NIT S.R.L. proti Moldavsku zo dňa 05.04.2022), v zmysle ktorých opatrenia a zásahy do slobody prejavu vysielateľov na účely zabezpečenia vyváženosti, nezaujatosti, nestrannosti a rozmanitosti informovania sledujú legitímny cieľ ochrany práv iných v zmysle čl. 10 ods. 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej „EDĽP“). 12. Správny súd v Bratislave (ďalej „správny súd“) napadnutým rozsudkom rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
13. Správny súd vychádzal z toho, že zákon o vysielaní neobsahuje definičnú úpravu pojmov „objektívnosti“ a „nestrannosti“ a proces ustálenia týchto pojmov tak primárne prebiehal v rámci administratívnych konaní priamo prostredníctvom procesu aplikácie práva, ako aj v rámci správnych súdnych konaní a rozhodovacej činnosti ústavného súdu a ESĽP. Zároveň, obsah týchto pojmov je nevyhnutne podmienený individuálnymi okolnosťami zisteného skutkového stavu. Poukázal na východiská stanovené v bodoch 54.-59. nálezu sp. zn. II. ÚS 307/2014, ktoré použil vo svojich rozhodnutiach aj Najvyšší súd Slovenskej republiky. 14. Správny súd ustálil, že žalovaný posudzoval spravodajský program vysielateľa, tematicky pokrývajúci zahraničné dianie, resp. vývoj rusko-ukrajinského konfliktu v súvislosti s prípadným vyhlásením vojnového stavu na hraničných rusko-ukrajinských územiach a dospel k záveru, že primárnou informačnou líniou celého spravodajského bloku tvoreného piatimi po sebe nasledujúcimi príspevkami bolo informovanie divákov o aktuálnom dianí rusko-ukrajinského konfliktu trvajúceho dlhšie časové obdobie. Príspevok 1 sa venoval incidentu zo dňa 25.11.2018 v Kerčskom prielive. Aj keď predmetom konania zostalo len preskúmavanie príspevku 1 s individuálne ustáleným informačným motívom, úvahy o povinnosti podľa § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní bolo nevyhnutné posudzovať v súvislostiach spravodajskej programovej štruktúry, týkajúcej sa informovania diváka o spravodajsky pokrývanej téme rusko-ukrajinského konfliktu. 15. Ako nedôvodné vyhodnotil správny súd námietky smerujúce k nedostatočne zistenému skutkovému stavu a nejednoznačnosti či arbitrárnosti rozhodnutia z dôvodu používanej terminológie. 16. Ako dôvodnú však správny súd uznal námietku nesprávneho právneho posúdenia. Z prepisu príspevku 1 mal preukázané, že sprostredkované tvrdenia, napriek použitiu pojmu „provokácia“ pri charakteristike konania ukrajinských námorníkov, nebolo nevyhnutné považovať za také, ktorých odvysielaním bez reakcie dotknutej ukrajinskej strany bez ďalšieho došlo k porušeniu povinnosti vysielateľa podľa § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní. Správny súd mal za to, že v rámci príspevkov 2 až 5, tematicky nadväzujúcich na primárnu informačnú líniu spravodajského bloku, došlo k odvysielaniu vyvažujúcich informácii, a poukázal na vyjadrenie generálneho tajomníka NATO a estónskeho ministra obrany. Tieto vyjadrenia u bežného diváka mohli vzbudzovať dojem vyváženia tvrdenia vtedajšieho ruského premiéra o „provokácii“, a to poukazom na vnímanie incidentu inými svetovými predstaviteľmi v súvislostiach s prípadnými následkami pre stranu Ruska. 17. Správny súd s poukazom na nález sp. zn. II. ÚS 307/2014 dospel k záveru, že incident zo dňa 25.11.2018 možno považovať za súčasť v rozhodnom čase už dlhší čas trvajúceho rusko- ukrajinského konfliktu, ktorého dianie žalobkyňa pokrývala už aj pred časom odvysielania príspevku 1 a teda sa nejednalo o informácie spravodajského charakteru prezentované vecne či časovo izolovane, vyznievajúce v rámci príspevku 1 zaujato či poškodzujúc niektorú z dotknutých strán spôsobom, ktorý by odôvodňoval zásah do slobody prejavu žalobkyne. Naviac, v rozhodnom čase okrem žalobkyne uvedenú problematiku pokrývali aj ďalší vysielatelia pôsobiaci na mediálnom trhu. Aj videozáznam z vypočúvania veliteľa divízie ukrajinských plavidiel bolo potrebné posúdiť v celkovom vyznení rusko- ukrajinského konfliktu s tým, že hoci by vyjadrenie vtedajšieho veliteľa námorných síl ukrajinskej armády o tom, že ruská armáda donútila ukrajinských námorníkov k falošným výpovediam, nesporne pôsobilo „vyvažujúcejšie“, odvysielané vyjadrenie vtedajšieho generálneho tajomníka NATO či vtedajšieho estónskeho ministra obrany možno považovať za odvysielanie vyjadrení majúcich tendenciu odvysielané vyjadrenia o provokácii vyvážiť. 18. Správny súd ďalej poukázal na to, že žalovaným vnímané vyhranené názory, aj odvysielaný videozáznam zachytávajúci vyjadrenie ukrajinského vojaka, boli buď priamym vyjadrením (vtedajší premiér Ruska) resp. informáciou priamo poskytnutou (video zverejnené ruskou tajnou službou FSB) predstaviteľmi strán konfliktu, ktorý vznikol dávno pred incidentom zo dňa 25.11.2018. V kontexte predpokladu o schopnosti diváka vnímať poskytované informácie a utvárať si názory v širšom meradle a nie izolovane s ohľadom na poskytnutú informáciu, v spojení so stavom dlhodobého pokrývania rusko-ukrajinského konfliktu vysielateľom, správny súd uzavrel, že „problematické“ informácie a názory obsiahnuté v príspevku 1 neboli spôsobilé dosiahnuť takú intenzitu jednostrannosti, nekritickosti či vyhranenosti, následkom čoho by bolo dôvodné konštatovať porušenie povinnosti vysielateľa podľa § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní, s následkom zásahu do ústavou garantovaného práva na slobodu prejavu upraveného v čl. 26 ods. 1 ústavy SR. 19. Ďalej sa správny súd zaoberal slobodou prejavu médií s tým, že k jej obmedzeniu môže dôjsť výlučne v prípadoch nevyhnutnosti takéhoto zásahu, ktoré sú upravené v čl. 26 ods. 4 ústavy SR (prípady ochrany práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochrany verejného zdravia a mravnosti).
20. Žalovaný po tom, ako dospel k záveru o existencii skutkových okolností zakladajúcich porušenie povinnosti vysielateľa, dospel k záveru o nevyhnutnosti obmedzenia slobody prejavu vysielateľa v súvislosti s legitímnym cieľom vo verejnom záujme, ktorý v rozhodnutí dostatočne neodôvodnil. V súvislosti s potrebou uvedenia precíznych úvah nadväzujúcich na záver o porušení povinnosti vysielateľa podľa § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní, vnímal správny súd nedostatky aj vo vysporiadaní sa žalovaného so závermi nálezu sp. zn. II. ÚS 307/2014. Ak mal žalovaný za to, že nie je možné akceptovať záver ústavného súdu o tom, že slobodu prejavu vysielateľa nemožno obmedziť požiadavkou na objektívne a nestranné informovanie verejnosti v rámci ústavného práva na prijímanie informácií podľa čl. 26 ods. 2 ústavy SR, tento záver (bod 61. nálezu) tvoril len časť relevantných úvah a záverov. Žalovaný v priebehu súdneho konania poukázal na viacero rozhodnutí ESĽP ohľadne sledovania legitímneho cieľa „ochrany práv iných“ podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru o EDĽP, ktoré však „nekonfrontoval“ s dotknutým záverom ústavného súdu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. 21. Ako dôvodnú vyhodnotil správny súd aj argumentáciu týkajúcu ukladaného druhu sankcie - upozornenia na porušenie zákona s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sž 27/2002 zo dňa 25.06.2002, judikát R 55/2003. V zmysle tohto rozhodnutia žalovaný žalobkyni neposkytol návod, ako v obdobných prípadoch do budúcna postupovať. 22. Správny súd uzavrel, že rozhodnutie žalovaného trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia v podstatných okolnostiach prejednávaného prípadu, ako aj vadou čiastočnej nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, preto ho zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovanému uložil opätovne posúdiť skutkové okolnosti prípadu v súvislosti so zistením, či zo strany vysielateľa došlo k porušeniu povinnosti zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajského programu, ako aj to, či boli prípadne splnené podmienky legitimizujúce zásah do práv slobody prejavu vysielateľa nevyhnutne spôsobom zvoleným konajúcim správnym orgánom, a nové rozhodnutie riadne odôvodniť. III. Kasačná sťažnosť žalovaného, stanovisko žalobkyne a) kasačná sťažnosť
23. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný (sťažovateľ) kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. písm. g) SSP (nesprávne právne posúdenie) a žiadal, aby kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol nasledovné argumenty: · Objektivitu, nestrannosť a vyváženosť posudzoval v rámci celého spravodajského programu Správy RTVS a zohľadnil aj všetky nasledujúce spravodajské príspevky týkajúce sa námorného incidentu, či neobsahujú dostatočné vyváženie vo vzťahu k príspevku 1, čo vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia. · Zásadnou spornou skutkovou otázkou bolo, či námorný incident v Azovskom mori bol agresívnou vojenskou akciou, resp. provokáciou Ukrajiny (či na palube ukrajinských lodí boli strelné zbrane a či tam boli členovia ukrajinskej vojenskej kontrarozviedky), alebo či bol zinscenovanou a agresívnou akciou Ruska, ktoré tak chcelo vyvolať dojem, že Ukrajina postupuje voči Rusku agresívne. V príspevku 1 trvajúcom cca 2 min. odznela ruská verzia priebehu incidentu sprostredkovaná rôznymi spôsobmi až 5 krát, a neodznelo žiadne stanovisko Ukrajiny. Odvysielanie videa s priznaním ukrajinského veliteľa má u divákov veľkú dôveryhodnosť a presvedčovaciu silu, možno predpokladať, že ho diváci budú vnímať ako dôveryhodné, potvrdzujúce pravdivosť verzie ruskej strany, hoci v čase odvysielania spravodajského programu už bol známy ukrajinský postoj k zverejnenému videu aj incidentu. Vyjadrenie ukrajinského prezidenta sa netýka zásadnej spornej skutkovej otázky, rovnako ani názor opozičných ruských novín. · S poukazom na rozsudky NS SR (sp. zn. 3Sžo 33/2013), ako aj Najvyššieho správneho súdu ČR a Ústavného súdu ČR, sťažovateľ vysvetľuje rozdiel medzi spravodajským a publicistickým vysielaním. Zdôrazňuje, že spravodajské programy majú pre svoju povahu, z dôvodu, že diváci od spravodajstva spravidla očakávajú objektívne a nestranné informácie a viac sa na informácie odvysielané v spravodajstve spoliehajú, väčší vplyv na formovanie demokratickej diskusie a verejnej mienky v porovnaní s programami aktuálnej publicistiky. Z konkrétneho spravodajského príspevku by sa diváci mali dozvedieť o relevantných názoroch všetkých relevantných strán závažného politického sporu a ak je témou spravodajského príspevku závažný politický spor, nemala by byť zvýhodnená žiadna strana. · Ďalej sťažovateľ poukazuje na závery odbornej literatúry z oblasti teórie žurnalistiky, podľa ktorých, pri nesporných, preukázaných informáciách, alebo takých informáciách, na ktorých je široký vedecký konsenzus, musí byť dôraz na pravdivosti a presnosti, a nie na vyváženosti. Vyvažovanie preukázanej informácie, alebo informácie (faktu), na ktorom je široký vedecký konsenzus, by totiž znamenalo skresľovanie reality alebo relativizáciu pravdy, čo by bolo v priamom rozpore s požiadavkou objektivity. Ak sú však prezentované kontroverzné alebo doposiaľ nepreukázané informácie (fakty), vtedy treba klásť dôraz na vyváženosť. Podstatné tiež je, kde leží hlavná os [ťažisko, hlavná línia] diskusie a ktoré
sú dôležité argumenty na tejto osi. Pri spornej či kontroverznej skutkovej otázke, ktorá nie je skutkovo vyjasnená, je preto potrebné uviesť verzie oboch strán sporu. Stanovisko ukrajinskej a ruskej strany k námornému incidentu predstavuje jednoznačne „hlavnú os“ diskusie a „dôležité argumenty na tejto osi“. · Sťažovateľ s poukazom na súčasnú geopolitickú situáciu, zápas o sféry vplyvu, šírenie propagandy a dezinformácií a vplyv takýchto informácií na verejnú mienku obyvateľov Slovenska konštatuje, že informácia o tom, ako presne sa udial daný incident, je závažnou informáciou s potenciálom ovplyvňovania verejnej mienky obyvateľov Slovenska v otázke geopolitického ukotvenia Slovenska. · Sťažovateľ nesúhlasil so záverom správneho súdu o tom, že pre vyváženie nebolo potrebné stanovisko ukrajinskej strany, pričom súd toto tvrdenie ničím nepodložil. Vyjadrenie generálneho tajomníka NATO sa netýka spornej skutkovej otázky, a naviac, hoci toto vyjadrenie bolo kritické, verejnosť môže byť presvedčená, že tomu tak bolo preto, že NATO je geopolitickým súperom Ruska. Naviac, ESĽP v judikatúre rozlišuje medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami. Keďže hodnotiaci úsudok je názorom, nemá žiadnu pravdivostnú hodnotu a nie je možné preukazovanie jeho pravdivosti. Na vyváženie závažných skutkových tvrdení, ktoré majú pravdivostnú hodnotu, nepostačuje iba uvedenie odsudzujúceho hodnotiaceho úsudku, ktorý je vždy iba subjektívnym názorom. Z tohto dôvodu podľa sťažovateľa nemôže vyvažujúco pôsobiť ani vyjadrenie estónskeho ministra zahraničných vecí. · Účelom vyváženosti programu nie je odvysielať „aspoň nejaké“ vyjadrenie druhej strany. Sťažovateľ poukázal na nález sp. zn. II. ÚS 307/2014, požadujúci o. i. „ohrozenie práv a slobôd iných“ a uviedol, že účelom povinnosti vysielateľa zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov je aj zabezpečenie „práv a slobôd“ divákov a poslucháčov - konkrétne práva verejnosti na objektívne, pluralitné a vyvážené informácie podané nestranným spôsobom a zabezpečenie možnosti pre recipientov (divákov, poslucháčov), aby si mohli slobodne vytvoriť na predmetnú tému názor na základe pluralitných a rozmanitých, resp. rôznorodých informácií. · Sťažovateľ nesúhlasil so záverom, že problematika je pokrývaná aj viacerými inými vysielateľmi s tým, že z § 16 ods. 3 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z. vyplýva povinnosť vysielateľa zabezpečiť objektivitu a nestrannosť, a teda aj vyváženosť, v rámci každého konkrétneho spravodajského programu, pričom program je definovaný v § 3 písm. i) bod 2 zákona č. 308/2000 Z. z. Dodal, že pokiaľ nie je možné okamžite získať stanovisko druhej strany v danom programe, môže byť divákom bude oznámené, v ktorom konkrétnom neskoršom programe bude stanovisko druhej strany neskôr odvysielané. · Ďalej sťažovateľ argumentoval limitovanou aplikovateľnosťou nálezu sp. zn. II. ÚS 307/2014 s tým, že od jeho vydania v roku 2014 sú známe nové poznatky o fungovaní algoritmov sociálnych sietí a fungovaní ľudskej mysle, čo zvyšuje význam požiadavky na objektivitu, nestrannosť a vyváženosť v každom spravodajskom programe. · Sťažovateľ mal za to, že jeho rozhodnutie je aj s ohľadom na nález sp. zn. II. ÚS 307/2014 dostatočne odôvodnené. Z rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že legitímnym cieľom (účelom) obmedzenia slobody prejavu vysielateľa je ochrana práv a slobôd iných - konkrétne ochrana práva verejnosti na informácie v podmienkach demokratického pluralitného štátu, a to vzhľadom na to, že informácie o aktuálnej bezpečnostnej situácii na Ukrajine, ako aj vývoji sporu Ukrajina-Rusko sú nesporne informáciami vo verejnom záujme, nakoľko vývoj diania v tejto oblasti môže mať dopad na celosvetovú bezpečnostnú a ekonomickú situáciu. Sťažovateľ dostatočným spôsobom zdôvodnil nevyhnutnosť zásahu do slobody prejavu vysielateľa v súvislosti s legitímnym cieľom vo verejnom záujme na str. 12 rozhodnutia, a to aj s poukazom na implementáciu čl. 7 ods. 3 Dohovoru o cezhraničnej televízii do § 16 ods. 3 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z. zákona. Závery predmetného nálezu nemôžu byť automaticky aplikovateľné na všetky spravodajské žánre, keďže tento nález sa týkal posudzovania veľmi krátkych správ (tzv. flashových správ). Sťažovateľove závery podporujú aj viaceré rozhodnutia ESĽP, pričom niektoré z nich neuvádzal v rozhodnutí vzhľadom na to, že v tom čase ešte neboli vydané (rozhodnutie ATV Zrt v. Maďarsko bolo vydané 28.04.2020 a zásadné rozhodnutie Veľkej komory NIT S.R.L. v. Moldavsko bolo vydané 05.04.2022), resp. mu v tom čase neboli známe. Sťažovateľ poukázal aj na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 4035/14 zo dňa 30.01.2018, podľa ktorého šírenie neobjektívnych a nevyvážených informácií môže byť dôvodom na obmedzenie slobody prejavu vysielateľa v záujme ochrany ústavných záujmov podľa čl. 17 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd (ktorá je súčasťou slovenského právneho poriadku ako ústavný zákon č. 23/1991 Zb., a ktorej čl. 17 ods. 4 je identický s čl. 26 ods. 4 Ústavy SR), a že zákonné požiadavky pravdivosti, objektívnosti a vyváženosti vysielaných programov majú ústavnú oporu z dôvodu ochrany nevyhnutných požiadaviek na vedenie informovanej, demokratickej diskusie o veciach verejného záujmu. · Napokon sťažovateľ namietal, že rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 4Sž 27/2002 zo dňa 25.06.2002, R 55/2003, týkajúce sa uloženia sankcie - upozornenia, na ktoré sa správny súd odvoláva, nemožno automaticky aplikovať na prejednávanú vec, pretože toto rozhodnutie sa netýka porušenia
povinnosti objektivity a nestrannosti. Súčasne, v rozhodnutí na str. 10 žalovaný dostatočne odôvodnil, akým spôsobom mohol vysielateľ zabezpečiť splnenie zákonnej povinnosti objektívnosti a nestrannosti.
b) stanovisko žalobkyne
24. Žalobkyňa navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť. Nesúhlasila s názorom sťažovateľa, že príspevok mal priniesť odpoveď na spornú otázku, či bol incident ukrajinskou vojenskou akciou alebo zinscenovanou agresívnou akciou Ruska. Žalobkyňa o incidente nestranne informovala tak, ako o ňom informovala ruská tlačová agentúra TASS a ako o ňom informovali ruské opozičné médiá. Mala za to, že z príspevku implicitne vyplýva stanovisko Ukrajiny s poukazom na vyjadrenie jej prezidenta, stanoviska NATO, zvolaného na návrh Ukrajiny, ako aj EÚ. Zdôraznila aj výpovednú hodnotu informácie ruského opozičného média. 25. Žalobkyňa sa stotožnila so závermi správneho súdu, podrobne sa vyjadrila aj k prezentovanej judikatúre ESĽP a Ústavného súdu ČR s tým, že tieto neprotirečia prístupu v náleze sp. zn. II. ÚS 307/2014. Kasačnú sťažnosť navrhla zamietnuť. IV. Posúdenie kasačného súdu 26. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktorému predchádzalo a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. V. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal § 16 zákona č. 308/2000 Z. z.
(3) Vysielateľ je povinný
b) zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov a politickopublicistických programov; názory a hodnotiace komentáre musia byť oddelené od informácií spravodajského charakteru, VI. Závery kasačného súdu 27. Podstatou kasačnej sťažnosti je posúdenie správnosti právnych záverov správneho súdu o tom, či sťažovateľ v napadnutom rozhodnutí správne právne posúdil zistený skutkový stav ako porušenie povinnosti nezabezpečenia nestrannosti odvysielaného príspevku 1. 28. Základné východiská pre posúdenie naplnenia skutkovej podstaty § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní formuloval ÚS SR v náleze sp. zn. II. ÚS 307/2014, publikovanom v Zbierke nálezov a uznesení ÚS SR pod č. 35/2014. Pod vplyvom tohto rozhodnutia došlo k vývoju aj v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 8Asan/27/2020 z 28.04.2021, sp. zn. 1Asan/25/2020 z 16.12.2021, sp. zn. 7Sžo/36/2016 z 25.04.2018, sp. zn. 5 Sžo/30/2016 z 29.01.2018, sp. zn. 3Sžo/34/2016 z 21.06.2017, sp. zn. 3Sžo/88/2015 z 23.11.2016), a prístup, ktorý ÚS SR nálezom nastolil, nasledoval vo svojej praxi aj tunajší súd (sp. zn. 5Asan/13/2020 z 27.04.2022, sp. zn. 1Asan/25/2021 z 16.12.2021). Vzhľadom na uvedené možno tento prístup považovať za súčasť ustálenej rozhodovacej praxe a preto správny súd postupoval správne, keď ho v napadnutom rozsudku aplikoval. Kasačný súd nesúhlasí s námietkou o neaktuálnosti nálezu, keďže tento obsahuje všeobecné východiská, reflektujúce relevantnú právnu úpravu. 29. Východiská k aplikácii § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní sú obsiahnuté najmä v bodoch 54.-55. a 59.-63. nálezu a pre rozhodovaciu činnosť sťažovateľa je podstatné cit:
„ Zákonodarca tak vytvoril diskrečný rámec (porov. bod 57), v ktorom sa pohybuje rada pre vysielanie, všeobecné súdy, ako aj ústavný súd. Iba ak sa neobjektívnosť a nestrannosť informovania dostáva do kolízie s niektorým z limitačných dôvodov podľa čl. 26 ods. 4 ústavy, tak je možnosť intervenovať zo strany rady pre vysielanie za splnenia ústavných podmienok (pozri ďalej body 62 až 63) opodstatnená. Inak povedané, zákonné obmedzenie slobody prejavu médií požiadavkou (i keď racionálnou) na objektívne a nestranné informovanie v rámci spravodajských programov a politickopublicistických programov v zmysle § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní a s tým spojenou právomocou rady pre vysielanie ukladať sankcie za porušenie tohto ustanovenia je potrebné v dnešnej pluralitnej demokratickej spoločnosti vykladať striktne v súvislosti s ochranou práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranou verejného zdravia a mravnosti (porov. čl. 26 ods. 4 ústavy a obdobne čl. 10 ods. 2 dohovoru), a otázku, či nesplnenie požiadavky uloženej § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní zo strany vysielateľa (média) sa dostáva do kolízie s verejným záujmom v zmysle čl. 26 ods. 4
ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru, je potrebné skúmať vždy jednotlivo, vzhľadom na konkrétnosti daného prípadu a charakter nedodržania požiadavky na objektívne a nestranné informovanie. (bod. 60)“
„Ako už bolo vyššie naznačené, účelom zákonného obmedzenia slobody prejavu médií požiadavkou na objektívne a nestranné informovanie v rámci spravodajských programov a politickopublicistických programov v zmysle § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní a s tým spojenou právomocou rady pre vysielanie ukladať sankcie za porušenie tejto požiadavky je ochrana práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochrana verejného zdravia a mravnosti (porov. čl. 26 ods. 4 ústavy a obdobne čl. 10 ods. 2 dohovoru) a v istom zmysle implicitne s tým spojené napĺňanie požiadavky čl. 31 ústavy, a to v tom smere, že týmto zákonným obmedzením slobody prejavu v zmysle jeho textácie sa má predchádzať šíreniu a uvádzaniu jednostranných názorov, myšlienok a ideí na konkrétnu tému v rámci spravodajských programov a politickopublicistických programov, ktoré pri ich jednostrannosti [t. j. nezabezpečení viacerých alebo opozičných názorov, myšlienok a ideí na konkrétnu tému, pričom termíny „objektívnosť“ a „nestrannosť“ sú vzájomne podmienené, t. j. čím viac rôznorodých názorov (kladných, záporných, opozičných, súhlasných a pod.) na danú tému médium odprezentuje, tým objektívnejší obraz o téme médium recipientom poskytne a zároveň nebude preferovaný niektorý názor na danú tému na úkor iných názorov] zároveň môžu, skúmajúc každý prípad jednotlivo, jeho konkrétnosti a s ohľadom na charakter šírenia a uvádzania jednostranných názorov, myšlienok a ideí, ako aj charakter samotných jednostranných názorov, myšlienok a ideí, znamenať ohrozenie práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ohrozenie verejného zdravia a mravnosti. (bod 62.)“
„59. V dnešnej dobe plurality médií, participácie tuzemských i zahraničných súkromnoprávnych médií na formovaní mediálneho trhu a sprostredkovávaní informácií, dobe neobmedzených zdrojov informácií, počnúc tlačenými a elektronickými médiami, internetovej a mobilnej siete, nových médií a sociálnych sietí, a členstva Slovenskej republiky v Európskej únii uvedenú zákonnú požiadavku na objektívne a nestranné informovanie v rámci spravodajských programov a politickopublicistických programov zo strany médií, ktorej účelom pri jej zákonnom upravení bolo podporiť transformáciu krajiny na slobodnú a demokratickú spoločnosť a predchádzať manipulatívnemu informovaniu verejnosti zo strany malého počtu médií (resp. jednej verejnoprávnej televízie a rozhlasu), pri absencii iných zdrojov informácií, nemožno bez ďalšieho odôvodniť záujmom na ochrane demokratického verejného poriadku, resp. jeho posilnenie v tých intenciách, ako bolo uvedené v predchádzajúcom bode v súvislosti so zákonom č. 468/1991 Zb. ... Každopádne, ako bolo uvedené, zákonodarca určil v rámci žánru spravodajstva kritérium objektívnosti a nestrannosti (pozri bod 55). Kritérium objektívnosti a nestrannosti môže byť vo všeobecnosti vnímané v demokratickej spoločnosti tradične ako obmedzenie slobody prejavu, alebo naopak, aj ako posilnenie slobody prejavu požiadavkou objektívnosti a nestrannosti vzhľadom na takpovediac oligopol držiteľov vysielacích licencií. Diskréciu, ktorú ponechal zákonodarca rade pre vysielanie, je nutné využívať (i) triezvo tak, aby nedochádzalo k prílišnému odradzujúcemu (chilling) efektu vysielateľov, a (ii) kontextuálne, t. j. nie príliš upäto či analyticky - vytrhnuto z kontextu, avšak vždy (iii) ústavne aprobovateľným spôsobom s ohľadom na ústavou garantovanú slobodu prejavu a ústavné možnosti jej obmedzenia (pozri ďalej body 60 až 63).“
30. Z citovaných častí nálezu sp. zn. II. ÚS 307/2014 podľa kasačného súdu vyplýva, že tieto sú uplatniteľné rovnako na spravodajské aj publicistické programy, pričom sťažovateľ musí pri využití svojej kompetencie vždy (I) zohľadniť konkrétne okolnosti prípadu (charakter šírenia jednostranných informácií a charakter samotných informácií) a súčasne (II) náležite odôvodniť, ako dochádza k ohrozeniu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ohrozenie verejného zdravia a mravnosti. 31. V prejednávanej veci nebolo sporné, že sťažovateľ aj správny súd neposudzovali informácie v príspevku 1 izolovane, ale spoločne v rámci bloku všetkých piatich, po sebe nasledujúcich príspevkov v spravodajskom programe „Správy RTVS“. Z obsahu týchto príspevkov je zrejmé, že sa jednalo o sprostredkovanie aktuálnych informácií, obsahom ktorých boli informácie o incidente v Azovskom mori, vyhlásení výnimočného stavu na Ukrajine, reportáž z mesta Berďansk, ktorého sa vyhlásenie vojnového stavu dotkne, o mimoriadnom rokovaní NATO, zvolanom na žiadosť Ukrajiny, a sérií rokovaní o situácii na Ukrajine. Posúdenie odvysielaných informácií, týkajúcich sa aktuálneho diania na Ukrajine spoločne, podľa kasačného súdu zodpovedá požiadavke zohľadnenia kontextu, t. j. konkrétnych okolností prípadu. Takýto náhľad podľa kasačného súdu potom vedie k správnosti záveru správneho súdu, ktorý ako primárnu informačnú líniu identifikoval informovanie divákov o aktuálnom dianí rusko-
ukrajinského konfliktu, trvajúceho dlhšie časové obdobie (bod. 45 rozsudku), a nie k dôvodnosti kasačnej argumentácie o potrebe užšieho posúdenia veci len vo vzťahu k otázke, či bol námorný incident v Azovskom mori agresívnou vojenskou akciou, resp. provokáciou Ukrajiny. 32. Ďalej kasačný súd v zhode so správnym súdom konštatuje, že napriek použitiu vyjadrení o „provokácii“ v príspevku 1 (vyjadrenie redaktora o tom, že takto vníma incident ruská strana, vyjadrenie vtedajšieho ruského premiéra, ako aj odvysielaný videozáznam z vypočúvania zajatého ukrajinského námorníka), nemožno uzavrieť, že by tieto informácie, týkajúce sa skutkovej otázky, či bol incident ukrajinskou vojenskou akciou alebo zinscenovanou agresívnou akciou Ruska, neboli dostatočným spôsobom vyvážené. Ako uviedol a náležite odôvodnil správny súd v rozhodnutí (body 51. - 55. rozsudku), v rámci celého bloku piatich príspevkov odzneli aj vyvažujúce informácie, konkrétne vyjadrenie vtedajšieho generálneho tajomníka NATO a estónskeho ministra zahraničných vecí, t. j. vysokých predstaviteľov medzinárodnej organizácie, zastrešujúcej desiatky členských štátov, resp. aj konkrétnej krajiny. V tejto súvislosti kasačnému súdu nedá neuviesť, že samotná informácia o tom, že sa malo jednať o provokáciu zo strany Ukrajiny, nebola prezentovaná ako všeobecný záver alebo hodnotiaci úsudok redaktora, ale ako „informácia o informácii“. Inými slovami povedané, redaktor pre účely reportáže reprodukoval to, ako určitú skutkovú okolnosť, resp. udalosť hodnotia vybraní aktéri na základe ich vlastných vyjadrení (k tomu pozri prvú vetu tohto bodu odôvodnenia), pričom v ďalších častiach reportáže boli prezentované opozitné, resp. vyvažujúce názory k tým, ktoré boli obsahom príspevku 1 (k tomu pozri tento bod odôvodnenia vyššie). Podľa názoru kasačného súdu potom príspevok 1 - ako skutkový základ správneho deliktu, za ktorý bol žalobca sťažovateľom postihnutý - nie je možné hodnotiť izolovane a bez ďalšieho vnímať ako prvok spôsobujúci neobjektívnosť alebo nevyváženosť predmetnej reportáže. 33. Kasačný súd má za to, že takýto prístup zohľadňuje požiadavku ústavného súdu „skúmať každý prípad jednotlivo, jeho konkrétnosti, s ohľadom na charakter šírenia a uvádzania jednostranných názorov, myšlienok a ideí, ako aj charakter samotných jednostranných názorov ...“ Aplikujúc uvedenú požiadavku na prejednávanú vec kasačný súd konštatuje, že vzhľadom na to, že išlo o jednorazové informácie, ktorých odvysielanie trvalo krátky čas a boli odvysielané v bloku viacerých príspevkov, ktoré obsahovali aj vyvažujúce informácie, nemožno dospieť k záveru, že by tieto informácie dosahovali takú mieru intenzity jednostrannosti, že by boli schopné ovplyvniť diváka spôsobom nedostatočného či zavádzajúceho obrazu o aktuálnom dianí rusko-ukrajinského konfliktu. 34. Pokiaľ ide o dôvodnosť zohľadnenia schopnosti diváka vnímať poskytované informácie a utvárať si názory aj v širšom meradle, v spojení so stavom dlhodobého pokrývania rusko-ukrajinského konfliktu žalobkyňou (bod 57. rozsudku), ako aj inými vysielateľmi na mediálnom trhu (bod 53. rozsudku), kasačný súd zdôrazňuje, že tieto závery správneho súdu nemožno bez ďalšieho všeobecne aplikovať. Požiadavku na objektívne a nestranné informovanie nemusí totiž naplniť napríklad situácia, ak vyvažujúce informácie odznejú s dlhším časovým odstupom alebo v úplne inom type programu. Nie je preto vylúčené, že by prípadná neobjektívnosť alebo nevyváženosť určitého programu nemohla byť dôvodom pre deliktuálne konanie aj napriek tomu, že mediálne pokrytie určitej témy zo strany vysielateľa - ako celok (v priebehu dlhšieho časového úseku) - neobjektívnosť, resp. nevyváženosť inak vykazovať nemusí. Tu sa práve uplatnia úvahy Ústavného súdu o potrebe vyhodnotenia konkrétnych okolností prípadu. V prejednávanej veci je podľa kasačného súdu podstatné, že všetky informácie (t. j. kritické aj vyvažujúce) odzneli v rámci jedného spravodajského programu „Správy RTVS“, a to dokonca bezprostredne po sebe, pričom už len vo vzťahu k tomuto programu, v ktorom bol odvysielaný príspevok 1 (spolu s ďalšími parciálnymi príspevkami) absentuje taká intenzita neobjektívnosti alebo nevyváženosti, ktorá by odôvodňovala potrebu skúmania širšieho kontextu, resp. širšieho pokrytia predmetnej témy žalobkyňou za dlhší časový úsek (k tomu pozri aj bod 33. vyššie). Naviac, uvedenou skutočnosťou, t. j. celkovou neobjektívnosťou, príp. celkovou nevyváženosťou mediálneho pokrytia predmetnej témy žalobkyňou sťažovateľ v napadnutých administratívnych rozhodnutiach ani neargumentoval. 35. Kasačný súd považuje za správny aj záver správneho súdu o potrebe dostatočného odôvodnenia vo vzťahu k nevyhnutnosti zásahu do slobody prejavu vysielateľa, t. j. akým spôsobom odvysielanie príspevku 1 vedie k ohrozeniu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ohrozenie verejného zdravia a mravnosti. Takáto požiadavka je v zhode s nálezom sp. zn. II. ÚS 307/2014, ako aj s ustáleným prístupom kasačného súdu (rozhodnutia uvádzané v bode 30. tohto rozsudku). Sťažovateľ argumentuje, že potrebné odôvodnenie je v rozhodnutí obsiahnuté, konkrétne na str. 12 rozhodnutia, kde sa sťažovateľ vyjadruje k nálezu sp. zn. II. ÚS 307/2014 tak, že ho nemožno automaticky vzťahovať na predmetný prípad, a čl. 7 ods. 3 Dohovoru o cezhraničnej televízii, podľa ktorého „Prevádzkovateľ vysielania je povinný zabezpečiť, aby spravodajské relácie objektívne uvádzali fakty a udalosti a
podporovali slobodné utváranie názorov“. Ďalej v kasačnej sťažnosti sťažovateľ zmieňuje viaceré rozhodnutia ESĽP, ktoré podľa neho potvrdzujú, že v záujme zachovania objektívnosti, vyváženosti a plurality vysielania je možné obmedziť právo vysielateľa na slobodu prejavu a udeliť mu sankciu, pričom účelom obmedzenia je „ochrana práv a slobôd iných“. 36. Kasačný súd má za to, že vzhľadom na to, že skutková podstata § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní je implementáciou Dohovoru o cezhraničnej televízii (čo uvádza aj sťažovateľ), samotné znenie predmetného článku Dohovoru neprotirečí výkladu, ktorý poskytol Ústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 307/2014. Takáto argumentácia teda na odôvodnenie nevyhnutnosti zásahu nepostačuje. 37. Na str. 13 rozhodnutia je ďalej uvedené, že ide o informáciu vo verejnom záujme, nakoľko vývoj diania v tejto oblasti môže mať dopad na celosvetovú bezpečnostnú a ekonomickú situáciu, teda informácie boli odvysielané vo verejnom záujme, a právo verejnosti na informácie je legitímnym prostriedkom na obmedzenie slobody prejavu vysielateľa. Tu kasačný súd uvádza, že ochrana práv a slobôd iných je aj v zmysle vyššie citovaných častí nálezu sp. zn. II. ÚS 307/2014 jedným z dôvodov obmedzenia slobody prejavu vysielateľa, je však potrebné, aby sťažovateľ v rozhodnutí konkretizoval a dostatočne odôvodnil, ako dochádza k ohrozeniu tohto záujmu. 38. Pokiaľ ide o argumentáciu samotným právom verejnosti na informácie, táto nie je dostatočná. Ako vyplýva z nálezu sp. zn. II. ÚS 307/2014 cit: „Zákonné obmedzenie slobody prejavu médií požiadavkou na objektívne a nestranné informovanie v rámci spravodajských programov a politicko-publicistických programov a s tým spojenou právomocou Rady pre vysielanie a retransmisiu ukladať sankcie za porušenie tohto ustanovenia nie je možné vyvodiť z ústavného práva jednotlivcov na prijímanie informácií v zmysle čl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky alebo čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže právo prijímať informácie zahŕňa právo prijímať informácie tak pravdivé, overiteľné a neutrálne, ako aj fiktívne, neoveriteľné, nepravdivé alebo pravdu skresľujúce či prezentujúce určitý svetonázor.“. Potrebu konkrétneho zdôvodnenia v tomto smere vyžaduje aj následná rozhodovacia prax kasačného súdu (bod 30. tohto rozsudku). 39. Napokon sťažovateľ namietal závery správneho súdu vo vzťahu k uloženej sankcii - upozorneniu. Vzhľadom na to, že ešte nebol ustálený záver ohľadom porušenia povinnosti vysielateľa, bolo by predčasné, aby sa kasačný súd touto otázkou zaoberal. VII. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov 40. Kasačný súd konštatuje, že správny súd vec správne posúdil, poskytol logický výklad relevantných právnych noriem a svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil. Kasačný súd preto kasačnú sťažnosť žalovaného ako nedôvodnú podľa § 461 SSP zamietol. V ďalšom konaní bude úlohou žalovaného vec posúdiť v intenciách právneho názoru správneho súdu a kasačného súdu. 41. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku. Kasačný súd žalobkyni priznal úplnú náhradu účelne vynaložených trov kasačného konania voči žalovanému, pretože žalobkyňa bola v kasačnom konaní úspešná. 42. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 147 ods. 2 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP). Iba ak sa neobjektívnosť a nestrannosť informovania dostáva do kolízie s niektorým z limitačných dôvodov podľa čl. 26 ods. 4 ústavy, tak je možnosť intervenovať zo strany rady pre vysielanie za splnenia ústavných podmienok opodstatnená. Inak povedané, zákonné obmedzenie slobody prejavu médií požiadavkou (i keď racionálnou) na objektívne a nestranné informovanie v rámci spravodajských programov a politickopublicistických programov v zmysle § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní a s tým spojenou právomocou rady pre vysielanie ukladať sankcie za porušenie tohto ustanovenia je potrebné v dnešnej pluralitnej demokratickej spoločnosti vykladať striktne v súvislosti s ochranou práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranou verejného zdravia a mravnosti, a otázku, či nesplnenie požiadavky uloženej § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní zo strany vysielateľa (média) sa dostáva do kolízie s verejným záujmom v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru, je potrebné skúmať vždy jednotlivo, vzhľadom na konkrétnosti daného prípadu a charakter nedodržania požiadavky na objektívne a nestranné informovanie. (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 307/2014).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.