Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_4Co-50-2020.pdf
PDF · 162.64 KB
Case nature
Subarea
4Co/50/2020
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobkyne: H. R., X.. XX.X.XXXX, bytom KaŠ. XX, L., zastúpená: E.. G. F., X.. XX.XX.XXXX, bytom F. XX, L., proti žalovaným: X/ L. Y. R. C..R.., R. R. J. XX, L., A.: XX XXX XXX, zastúpená: IN. C., R..K..S.., R. R. O.F. X, L., A.: XX XXX XXX, X/ R.Á. K. B. H. P. R. K., R. R. H. XX, L., A.: XX XXX XXX, X/ P. H. R. K. L., R. R. J.Z. X. X, L., A.: XX XXX XXX, X/ H. Č. L.-K., R. R. H. XX, L., A.: XX XXX XXX, o určenie vlastníckeho práva a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 19. júna 2017 č.k.21C 134/2010-780 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti voči výroku I. a v závislej časti k nemu vo výroku II., a v časti vo výroku IV. týkajúcej sa náhrady trov konania voči žalovanému 1/ z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 15.000 Eur v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.), v časti žalobného návrhu, ktorým si žalobkyňa uplatňuje voči žalovaným 1/,2 ,3/ a 4/ zaplatenie sumy 30.000 Eur, žalobu zamietol (II. výrok) a v časti žalobného návrhu, ktorým sa žalobkyňa voči žalovaným 1/,2/,3/,4/ domáha určenia, že sú vlastníkmi verejnej časti vodovodnej prípojky, nachádzajúcej sa na verejnom priestranstve- ceste a chodníku - parc.č XXXX/X evidovanej správou katastra pre P. H. R. L., pre kat. úz. K., a to od verejného vodovodného rádu k hranici pripojovanej nehnuteľnosti - pozemku parc. č. XXX o výmere 624 m2, druh pozemku zastavané plochy nádvoria, zapísanej na LV č.XXXX a evidovanej správou katastra pre hl. mesto R. L., pre kat. úz. K. zamietol (III. výrok). Žalobkyni proti žalovanému 1/ priznal náhrada trov konania vo výške 25% (IV. výrok) a žalovaným 2/,3/,4/ proti žalobkyni nepriznal náhrada trov konania (V. výrok).
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa sa proti žalovaným 1/,2/,3/,4/ domáhala náhrady nemajetkovej ujmy v sume 30.000 Eur a určenia, že sú vlastníkmi verejnej časti vodovodnej prípojky, nachádzajúcej sa na verejnom priestranstve- ceste a chodníku - parc. č. XXXX/X, evidovanej Správou katastra pre P. H. R. L., pre kat. úz. K., a to od verejného vodovodného rádu k hranici pripojovanej nehnuteľnosti- pozemku parc. č. XXX o výmere 624 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, zapísanej na LV č. XXXX a evidovanej Správou katastra pre P. H. R. L., evidovanej Správou katastra pre P. H. R. L., ako aj úhrady trov konania. Žalobu odôvodnila tým, že dňa 23.2.2010 volala poruchovú službu, nakoľko na verejnej komunikácii nachádzajúcej sa pred jej nehnuteľnosťou vyvierala voda. Bolo jej interpretované, že porucha bude pravdepodobne niekde v oblasti vodovodnej prípojky, kde však bolo sucho a voda vyvierala v inej časti cesty. V stredu 24.2.2010 ju pracovníci BVS a.s. odpojili od prívodu vody. Po uzatvorení prívodu vody žalobkyni voda na ceste však vyvierala opätovne, a preto pracovníci BVS, a.s. uskutočnili zameranie v oblasti verejného vodovodu, ktoré potvrdilo poruchu v miestach verejného vodovodu. V stredu bola na celej F. N. Y. L. pre spomínanú poruchu na verejnom
vodovode voda odstavená cca okolo 21,00 hod. bola prevádzka vody opäť obnovená, avšak v piatok 26.2.2010 bez akéhokoľvek vysvetlenia bola iba žalobkyni voda opäť odstavená, túto skutočnosť v ten istý deň žalobkyňa za účasti E.. F. nahlásila osobne v sídle spoločnosti L., C..R.., J. XX, L. ako aj telefonicky vo večerných hodinách. Dňa 1.3.2010 v ranných hodinách bola žalobkyňa za účasti E.. F. na zákazníckom centre L., C..R... V počítačovej evidencii sa však nenachádzala žiadna zmienka o prerušení prívodu vody žalobkyni. Preto v ten deň na L. C..R.. obratom predložili sťažnosť a žiadosť o poskytnutie daných dokladov. Dňa 11.3.2010 dostali odpoveď na sťažnosť v ktorej im žalovaný 1/ tvrdil, že porucha je na vodovodnej prípojke napájajúcej nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobkyne. Porucha mala byť podľa predmetného listu riadne zameraná už 24.2.2010, aj napriek tomu, že v piatok 26.2.2010 sa žiadna zmienka ani akýkoľvek doklad o chybnosti vodovodnej prípojky nikde nenachádzal, a to ani v počítačovom systéme, na dispečingu ani v sídle L. C..R.. na J. XX Y. L., ani na G. G. Y. na R.Á. XX Y. L.. Pracovníci L., C..R.. zameriavali prostredníctvom prístroja poruchu mimo miesta vodovodnej prípojky, a to na mieste verejného vodovodu, nie však na vodovodnej prípojke, kde toto zameranie označili modrým sprejom. Čo sa týka zamerania vodovodnej prípojky, tá zameraná nebola, čo môžu potvrdiť svedkovia nachádzajúci sa na danom mieste počas vykonania opravy pán J. R. C. J. Y. F.. V dôsledku neoprávneného konania BVS a.s., žalobkyňa bola a je nútená žiť v neľudských podmienkach bez možnosti využitia vody ako základnej ľudskej potreby, s obmedzenou možnosťou užívania nehnuteľnosti v jej výlučnom vlastníctve na minimum s obmedzením vykonávania podnikateľskej činnosti. Je prinútená zabezpečovať si vodu náhradným spôsobom, a to kupovaním vody v supermarketoch, nosením vody od suseda za účelom možnosti umytia i čistenia nehnuteľnosti, využívaním reštauračných zariadení za účelom stravovania sa, pravidelného prenášania špinavej bielizne k dcére. V súvislosti s neúnosnou situáciou musela žalobkyňa vyhľadať pomoc psychológa. Týmto svojím protiprávnym nemorálnym konaním jej žalovaný 1/ nielen závažným spôsobom poškodil zdravie a psychiku, ale aj narušil jej osobnosť, spočívajúcu v neoprávnenom zásahu do jej života, zdravia občianskej cti, ľudskej dôstojnosti ako i súkromia. Predmetným správaním žalovaný 1/ vážne zasiahol do jej ľudských práv na zachovanie ľudskej dôstojnosti, cti a súkromia chránených Ústavou SR.
3. Po právnej stránke súd prvej inštancie vychádzal z ustanovení § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 132 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“).
4. Z kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 12.5.1958 súd prvej inštancie zistil, že rodičia žalobkyne predmetnú nehnuteľnosť kúpili od manželov L.. Žalobkyňa nadobudla vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti kúpnou zmluvou zo dňa 23.10.1980, na základe ktorej odkúpila vyššie uvedenú nehnuteľnosť od svojich rodičov. Z vykonaného dokazovania mal tiež za preukázané, že dňa 23.2.2010 došlo k poruche, nakoľko na verejnej komunikácii pred domom žalobkyne začala vyvierať voda. Žalobkyňa zavolala poruchovú službu, dňa 24.2.2010 pracovníci žalovaného na celej F. odstavili vodu a túto spustili okolo 21.00 hod. Prívod vody bol spustený aj žalobkyni. V piatok 26.2.2010 pracovníci žalovaného 1/ bez akéhokoľvek vysvetlenia odstavili žalobkyňu od prívodu vody a táto odstávka trvá doposiaľ. Žalovaný 1/ okrem iného namietal, že v konaní nebolo preukázané, že by vodovodná prípojka žalobkyne prešla do jeho vlastníctva. Mal za preukázané, že Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky vydalo dňa 2.10.2002 Rozhodnutie č. XXX o privatizácii podniku Y. C. F. L., Š.. J.., J. XX, L., A.: XX XXX XXX a časti podniku ZápadoslovenR. Y. C. F., Š..J.., V. XX, L., A.: XX XXX XXX. Zistil, že podľa špecifikácie privatizovaného majetku, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť privatizačného projektu, prešli podľa strany 39 do vlastníctva žalovaného 1/ okrem iného aj kanalizácie F. a verejná časť prípojok F.. Tieto prípojky nadobudol do vlastníctva jeden z právnych predchodcov žalobcu 1/ už v roku 1994, pričom vybudovanie vodovodných prípojok jedným z právnych predchodcov žalovaného 1/ potvrdil vo svojej svedeckej výpovedi svedok pán H. L.. Nepriamym dôkazom existencie vybudovaného vodovodného potrubia aj s prípojkami je Správa k 70. výročiu začiatku činnosti nemocnice v L. - J. 1939-2009, z ktorej bolo zistené, že v roku 1933 kaštieľ a hospodársku budovu zakúpila Kongregácia Dcér R.. O. od grófa J. B.. V rokoch 1933-1934 bola hospodárska budova Kongregáciou adaptovaná na detský domov a uvedená do prevádzky H. Z., ktorá tu sústreďovala deti matiek s tuberkulóznym ochorením. V roku 1937-1939 -zrušenie Detského domova v budove a zriadenie materskej škôlky. V roku 1939 - september-prispôsobenie budovy na nemocnicu - interné oddelenie. V roku 1948 došlo k poštátneniu nemocnice, v roku 1952 došlo k pričleneniu k Š. X., v roku 1954 k nemocnici H. L. a v r. 1956 k prideleniu do administratívy nemocnice na L. N.. Z tohto dôkazu podľa súdu prvej inštancie logicky vyplýva, že štát nemohol prevádzkovať nemocnicu, ktorá by nebola pripojená na prívod vody a kanalizáciu, a to hlavne z hygienických dôvodov. Uviedol, že podľa § 132 ods. 1,2 OZ vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho
orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. Ak sa vlastníctvo nadobúda rozhodnutím štátneho orgánu, nadobúda sa vlastníctvo dňom v ňom určeným, a ak určený nie je, dňom právoplatnosti rozhodnutia. V tomto prípade konštatoval, že žalovaný 1/ nadobudol vlastníctvo verejnej časti predmetnej vodovodnej prípojky ako aj iných vodovodných prípojok na F.V. N. Y. L. rozhodnutím štátneho orgánu a to konkrétne rozhodnutím, ktoré vydalo Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky dňa 2.10.2002 pod č. 853 o privatizácii podniku VS. C. F.M. L., Š. J., J. XX, L., A.: XX XXX XXX a časti podniku B. Y. C. F., Š..J.., V. XX, L., A.: XX XXX XXX. Podľa špecifikácie privatizovaného majetku, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť privatizačného projektu, prešli podľa strany 39 do vlastníctva žalovaného 1/ okrem iného aj kanalizácie F. a verejná časť prípojok F.. Tieto prípojky nadobudol do vlastníctva jeden z právnych predchodcov žalobcu 1/ už v roku 1994. Z prevádzkového poriadku žalovaného 1/ zo dňa 10.12.2007 súd prvej inštancie zistil, čo sa týka potrubnej siete II. obvodu, že tzv. nízkotlakové potrubie odvádza od uzáverového objektu 208 potrubím DN 1200 po okraji zastavaného územia J. a po prekrižovaní ulíc H. a D. vedie k starému mŕtvemu ramenu H. G.. Zo situačnej mapky, ktorá tvorí prílohu k vyššie uvedenému prevádzkovému poriadku, je jednoznačne vidieť zákres vodovodného potrubia aj s prípojkami na F.V. N. Y. L.. Z fotografie založenej do spisu žalobkyňou je vidieť modré označenie zakreslené pracovníkmi žalovaného 1/, ktoré je jednoznačne zakreslené na chodníku tesne vedľa cesty a šachta žalobkyne sa nachádza až niekoľko metrov za bránou. Vzhľadom k vykonanému dokazovaniu mal súd prvej inštancie preto za to, že vlastníctvo žalovaného 1/ k predmetnej vodovodnej prípojke bolo v tomto konaní preukázané. Konštatoval, že podľa § 4 ods. 1zákona 442/2002 Z.z. vodovodná prípojka je úsek potrubia spájajúci rozvádzaciu vetvu verejnej vodovodnej siete s vnútorným vodovodom nehnuteľnosti alebo objektu okrem meradla, ak je osadené. Vodovodná prípojka sa spravidla pripája na verejný vodovod navŕtavacím pásom s uzáverom. Pripojenie na rozvádzaciu vetvu s uzáverom je súčasťou verejného vodovodu. Vodovodnou prípojkou sa privádza voda z verejného vodovodu do nehnuteľnosti alebo do objektu, ktorá je pripojená na verejný vodovod. Vodovodná prípojka je vodnou stavbou podľa osobitného predpisu. Odberateľom vody (ďalej len "odberateľ") je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá má uzatvorenú zmluvu o dodávke vody s vlastníkom verejného vodovodu a ktorá odoberá vodu z verejného vodovodu na účely konečnej spotreby vody alebo jej ďalšej dodávky konečnému spotrebiteľovi (ods. 3). Vlastníkom vodovodnej prípojky alebo vlastníkom kanalizačnej prípojky je osoba, ktorá zriadila prípojku na svoje náklady, a to spôsobom určeným prevádzkovateľom verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie. Ak je vlastník nehnuteľnosti vlastníkom vodovodnej prípojky alebo vlastníkom kanalizačnej prípojky, prechádza pri zmene vlastníctva nehnuteľnosti vlastníctvo vodovodnej prípojky alebo vlastníctvo kanalizačnej prípojky na nového vlastníka nehnuteľnosti (ods. 6).
4. Vychádzal tiež z ustanovení § 32 ods. 1 písm.a/,b, c/, d/, e/, f/, g/, h/, i/, j/, k/, l/, m/, n/, o/, p/, ods. 2,3,4,5,6,7/písm. a,b, ods. 8, § 33 ods. 1,2,3,4 zákona 442/2002 Z.z. a uviedol, že podľa § 32 ods.1 písm. b/,m/,o/ zákona č. 442/2002 Z.z., prevádzkovateľ môže prerušiť alebo obmedziť dodávku vody z verejného vodovodu alebo odvádzanie odpadových vôd do verejnej kanalizácie pri poruche na verejnom vodovode alebo verejnej kanalizácii pri poruche na verejnom vodovode alebo verejnej kanalizácii v prípade neplatenia vodného alebo stočného, pri poruche na vodovodnej prípojke alebo kanalizačnej prípojke, ak je vodovodná prípojka alebo kanalizačná prípojka majetkom vlastníka verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie. Podľa § 32 ods.3 zák.č. 442/2002 Z.z. v prípade prerušenia alebo obmedzenia dodávky vody alebo odvádzania odpadových vôd podľa ods. 1 písm. b/ až e/ a o/ je prevádzkovateľ oprávnený stanoviť podmienky tohto prerušenia alebo obmedzenia a je povinný zabezpečiť náhradné zásobovanie obyvateľstva pitnou vodou alebo náhradné odvádzanie odpadových vôd. V tomto prípade žalovaný 1/ prerušil dodávku pitnej vody žalobkyni, hoci bol povinný v zmysle vyššie uvedenej citácie zákona zabezpečiť náhradné zásobovanie pitnou vodou, neurobil tak, čím podľa súdu prvej inštancie žalobkyňu vystavil neúnosným útrapám, pretože takýmto spôsobom vážne zasiahol do ľudských práv žalobkyne, došlo aj do zásahu do jej ľudskej dôstojnosti, kedy táto nemá zabezpečenú vodu ako základnú surovinu potrebnú pre život, je odkázaná na druhých ľudí, aby si mohla vykonať základné hygienické potreby ako sprchovanie, pranie, umývanie. Poukázal na to, že žalobkyňa si voči žalovanému 1/ vždy riadne plnila svoje povinnosti, t.j. uhrádzala vodné a stočné. Žalovaný 1/ napriek tomu, že je vlastníkom tejto prípojky, nápravu nezjednal a žalobkyňu stále ponechal bez prívodu pitnej vody, čím jej spôsobil dlhodobé strádanie, zásah do základných ľudských práv a zásah do jej ľudskej dôstojnosti z uvedených dôvodov. Preto súd prvej inštancie priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 15.000 Eur, považujúc túto sumu za postačujúcu ako primerané zadosťučinenie za spôsobené útrapy žalobkyni žalovaným 1/. Vo zvyšku návrhu uplatnenej si nemajetkovej ujmy žalobkyňou návrh žalobkyne zamietol.
5. Návrh žalobkyne voči žalovaným 2/,3/,4/ v časti návrhu o náhradu nemajetkovej ujmy, ako aj v časti určovacej žaloby súd prvej inštancie zamietol, pretože z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalovaný 2/,3/,4/ neboli v tomto spore pasívne legitimovaní. Pasívnu legitimáciu v tomto spore mal len žalovaný 1/, ktorého vlastníctvo k predmetnej prípojke mal za preukázané z vyššie uvedeného vykonaného dokazovania, ale aj zo samotného Prevádzkového poriadku žalovaného 1/, kde ako vyplýva z ustanovenia § 33 ods. 3 zák.č. 442/2002 Z.z. Prevádzkový poriadok verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie schvaľuje vlastník verejného vodovodu alebo vlastník verejnej kanalizácie. Zo schvaľovacieho listu k Prevádzkovému poriadku zo dňa 10.12.2007 bolo potvrdené pečiatkou a podpisom schvaľovateľa L. Y. R. C..R.., že je vlastníkom verejného vodovodu a aj prevádzkovateľom verejného vodovodu VodárU. R. L.. Na prílohovej mapke k tomuto Prevádzkovému poriadku je vyznačené okrem iného aj vodovodné potrubie s prípojkami na F. N. Y. L..
6. Keďže v spore úspešným žalovaným 2/,3/,4/ v tomto konaní trovy nevznikli, súd prvej inštancie im trovy konania nepriznal.
7. O trovách konania žalobkyni voči žalovanému 1/ rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods.1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a priznal úspešnej žalobkyni proti žalovanému 1/ vo výške 25%.
8. Proti tomuto rozsudku vo vyhovujúcej časti (výrok I.) a v trovách konania (výrok IV.) podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalovaný 1/ a žiadal ho v týchto napadnutých častiach zmeniť a žalobu žalobkyne, ako aj jej nárok na náhradu trov konania voči nemu zamietnuť. Nesúhlasil s konštatovaním súdu prvej inštancie v bode 18 odôvodnenia rozsudku, že z vykonaného dokazovania v konaní bolo preukázané vlastníctvo žalovaného 1/ k predmetnej vodovodnej prípojke a považoval ho za nesprávne a ničím nepodložené. Mal za to, že v konaní nebolo hodnoverne preukázané, že predmetná vodovodná prípojka je v súpise majetku, ktorý bol zahrnutý v Privatizačnom projekte č.XXXX, ktorý na neho prešiel, odkaz na všeobecné položky typu: vodovod Vrakuňa, Prípojka J. a iné, nemožno považovať za hodnoverné preukázanie skutočností. Takýto dôkaz považoval za neurčitý a nejasný, nie je z neho zrejmé, čoho konkrétne sa týka a či sa vôbec týka prejednávanej veci. Rovnako vyjadrenia svedkov sú podľa neho všeobecného charakteru a v žiadnom prípade sa netýkal konkrétnej vodovodnej prípojky, ktorej určenia vlastníctva je predmetom tohto konania. Bol toho názoru, že v rámci celého konania nebol predložený žiaden priamy dôkaz zo strany žalobkyne, ktorý by jednoznačným spôsobom (bez vyvolania pochybností) preukazoval tvrdenia, na ktorých žalobca zotrváva, t.j. že je vlastníkom predmetnej vodovodnej prípojky. Naopak, vie preukázať, že mu predmetná vodovodná prípojka nepatrí, nie je v evidencii jeho majetku a nebola predmetom privatizácie, čo potvrdil aj Fond národného majetku vo svojom vyjadrení -Vyjadrenie k žiadosti zo dňa 17.5.2011. Uviedol, že pre platnosťou Spoločného privatizačného projektu reg.č. XXXX (ďalej len „Privatizačný projekt“) bolo vodovodné potrubie, ako aj vodovodné prípojky na území L. vo vlastníctve viacerých subjektov (napr. P. H. L., H. Č.-L. K., a pod.) a nie vo výlučnom vlastníctve spoločnosti Y. C. F. L., Š..J.. Práve z toho dôvodu bolo treba podľa neho v konaní hodnoverne preukázať, kto je vlastníkom vodovodného potrubia na F. N., kto toto vodovodné potrubie (spolu s vodovodnými prípojkami) vybudoval, kto ho mal v správe (resp. mal k nemu právo hospodárenia) a akým relevantným spôsobom (ak vôbec) prešlo vlastníctvo k uvedenému potrubiu (resp. prípojok) na neho. Vytýkal súdu prvej inštancie, že sa týmito primárnymi otázkami, ktorých zodpovedanie by malo pre konanie význam s ohľadom na zistenie skutočného stavu nezaoberal. Uviedol, že ak by aj Vodárne a kanalizácie Bratislava, š.p. (jeho právny predchodca) mali v správe predmetný verejný vodovod, tento preukázateľne nebol v súpise majetku zahrnutého do Privatizačného projektu Je preto podľa neho pravdepodobné, že vlastníctvo k verejnému vodovodu na F. N. a teda aj k predmetnej vodovodnej prípojke mohlo prejsť na Ministerstvo hospodárstva SR. Poukázal na to, že súd prvej inštancie síce v III. výroku rozsudku žalobu žalobkyne v časti žalobného návrhu, ktorým sa domáha voči žalovaným 1/ až 4/ určenia, že sú vlastníkmi vodovodnej prípojky, zamietol, avšak z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, prečo žalobu v časti žalobného návrhu o určenie vlastníctva k prípojke zamietol, t.j. nie je zrejmé, čím bol pri svojom rozhodovaní vedený, resp. podľa akého procesného ustanovenia postupoval a ako vec právne posúdil. Žalovaný 1/ bol toho názoru, že žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno a jednoznačne a hodnoverne nebolo preukázané jeho vlastníctvo k vodovodnej prípojke. Uviedol, že ako „nevlastník“ vodovodnej prípojky nemá žiadnu zákonnú ani zmluvne dojednanú povinnosť vodovodnú prípojku spravovať, opravovať, či inak sa starať jej funkčnosť a zabezpečovať jej údržbu. Nakoľko nemá žiadnu povinnosť vykonávať opravy na vodovodnej prípojke žalobkyne,
nemohol sa svojim konaním, resp. svojou nečinnosťou (neopravením vodovodnej prípojky) dopustiť neoprávneného zásahu do práv, resp. právom chránených záujmov žalobkyne, čím neboli naplnené podmienky podľa § 13 OZ, a teda neexistuje právny základ na priznanie primeranej nemajetkovej ujmy. Žalobkyňu síce odpojil od dodávky vody, no postupoval len v intenciách § 32 ods. 1 písm.g/ zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách v znení neskorších predpisov. Žalovaný 1/ vytýkal súdu prvej inštancie, že len stroho skonštatoval, že žalobkyni priznal sumu vi výške 15.000 Eur, avšak nekonkretizoval v čom majú uvedené útrapy spočívať, rovnako ako vôbec neuviedol, ako dospel k tejto sume, akými úvahami bol vedený, v čom vidí zníženie dôstojnosti žalobkyne a prečo suma 15.000 Eur zodpovedá primeranému zadosťučineniu. Poukázal na ust. § 13 ods. 2 OZ a vytýkal súdu prvej inštancie, že v odôvodnení rozsudku nevysvetlil a primerane, resp. vôbec neodôvodnil prečo pristúpil k aplikácii § 13 ods. 2 OZ a kde videl naplnenie podmienok na jeho uplatnenie. V tejto súvislosti sa tak mal súd prvej inštancie podľa žalovaného 1/ zaoberať otázkou, či vôbec došlo k značnému zníženiu dôstojnosti a vážnosti a pod. a ak áno, v čom spočíva značné zníženie dôstojnosti a vážnosti žalobkyne. Navyše mal za to, že v súvislosti so spomínanými údajnými útrapami žalobkyne, ktoré mali nastať v dôsledku údajnej absencie vody v nehnuteľnosti sa mal súd prvej inštancie vysporiadať aj so skutočnosťou, že žalobkyňa mala vybudovanú studňu, t.j. že žalobkyňa mala prístup k vode priamo vo svojej nehnuteľnosti. Odôvodnenie rozsudku podľa žalovaného 1/ nespĺňa ani náležitosti ust. § 220 ods. 2 CSP. Za zmätočný a nevykonateľný považoval žalovaný 1/ aj výroky rozsudku, keď v II. výroku rozsudku súd prvej inštancie konštatuje zamietnutie nároku na zaplatenie sumy 30.000 Eur, avšak v predchádzajúcom výroku žalobkyni priznáva sumu 15.000 Eur, ktoré výroky si navzájom odporujú. Mal tiež za to to, že dôsledkom I. výroku je aj napadnutie aj IV. výroku rozsudku o trovách konania, keďže rozhodnutie o I. výroku rozsudku bude mať dopad aj na výšku trov konania. Namietal pritom aj nezohľadnenie neúspechu žalobkyne v časti žalobného návrhu o určenie vlastníckeho práva.
9. Žalovaný 3/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1/ s tvrdením žalovaného 1/ nesúhlasil, nakoľko súd prvej inštancie v časti o náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovaným 2/, 3/ a 4/ žalobu zamietol, keď z vykonaného dokazovania mal preukázané, že v konaní neboli pasívne legitimovaní. Bol toho názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza zo správneho právneho a skutkového posúdenia veci, je zákonné a v plnom rozsahu preskúmateľné, preto navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.
10. Žalovaný 4/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1/ zotrval na svojich predchádzajúcich písomných a ústnych vyjadreniach, predložených v konaní pred súdom. Predovšetkým namietal svoju pasívnu legitimáciu v spore. Konštatoval a poukazoval na skutočnosť, že jeho právne postavenie je určené najmä zákonom č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v platnom znení, zákonom č. 377/1990 Zb. o Hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v platnom znení, zákonom č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v platnom znení a Štatútom hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy. Zdôraznil, že v súvislosti so spravovaním majetku hospodári buď so svojim majetkom alebo majetkom zvereným mu do správy Hlavným mestom Slovenskej republiky Bratislavou. Uviedol, že preskúmal majetok vo svojom vlastníctve, prípadne v správe a po preskúmaní zistil, že v jeho evidencii majetku sa nenachádza verejná časť vodovodnej prípojky, ktorá je predmetom tohto súdneho konania. Napadnutý rozsudok považoval za vecne správny, založený na správnom právnom posúdení tejto veci. Súhlasil aj s vyjadrením žalovaného 3/.
11. Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného 4/ s vyjadrením žalovaného 4/ nesúhlasil a jeho obranu spočívajúcu v tvrdení, že predmetnú verejnú časť vodovodnej prípojky neeviduje vo svojom majetku mal za nepreukázanú a ničím nepodloženú. Naopak, vie jednoznačným spôsobom preukázať, že mu predmetná vodovodná prípojka nepatrí - nie je v evidencii jeho majetku a nebola predmetom privatizácie, čo potvrdil aj vtedajší Fond národného majetku vo svojom vyjadrení - Vyjadrenie k žiadosti zo dňa 17.05.2011.
12. Nestotožnil sa tiež vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného 3/ s jeho vyjadrením a zotrval na svojom tvrdení, že z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, prečo konajúci súd žalobu v časti žalobného návrhu, ktorým sa žalobkyňa domáha určenia vlastníckeho práva k prípojke zamietol, t.j. nie je zrejmé, čím bol konajúci súd pri svojom rozhodovaní vedený. Strohé konštatovanie ohľadom absencie pasívnej legitimácie žalovaných 2/, 3/ a 4/ nepovažoval za preukázané, ničím podložené. Opakovane konštatoval, že vie jednoznačným spôsobom preukázať, že mu predmetná vodovodná prípojka nepatrí- nie je v
evidencii jeho majetku a nebola predmetom privatizácie., čo potvrdil aj vtedajší Fond národného majetku vo svojom vyjadrení zo dňa 17.5.2011. Rovnako ani poukázanie na Prevádzkový poriadok k verejnému vodovodu alebo verejnej kanalizácie nepovažoval za dostatočné odôvodnenie súdom vysloveného záveru.
13. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1/ podanom prostredníctvom svojej právnej zástupkyne navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť majúc za to, že ním bolo rozhodnuté na základe jasných a jednoznačných dôkazov preukazujúcich skutočnosť, že žalovaný 1/ nadobudol do vlastníctva na základe privatizácie nielen verejný vodovod na F. N. Y. L., ale aj všetky vodovodné prípojky tam sa nachádzajúce, pričom sám žalovaný 1/ predložil na preukázanie toho, čo sa nachádzalo v sprivatizovanom majetku (tabuľka: Špecifikácia (ocenenie) privatiz. majetku BUDOVY, HALY, STAVBY) inventárne karty bližšie konkretizujúce jednotlivé položky v danej tabuľke (ďalej len „inventárne karty“) tak, aby bolo pre všetky strany zrozumiteľné, jasné a nespochybniteľné, ktorý majetok, ktoré vodovodné potrubia a vodovodné prípojky sa nachádzajú v jeho majetku. Tiež vyjadrenia svedkov považovala za preukazujúce, že o predmetný verejný vodovod na F. N. a jednotlivé vodovodné prípojky tam sa nachádzajúce sa predchodca žalovaného 1/ Vodárne a kanalizácie, š.p. staral, spravoval ich a na ich náklady tiež zabezpečoval opravy. Mala za to, že v konaní bolo preukázané, že Y. C. F. L., Š..J.. mali v správe verejný vodovod aj vodovodné prípojky, preto nesúhlasila s tvrdením žalovaného 1/, že nebolo preukázané, kto mal predmetný vodovod s vodovodnými prípojkami v správe. V rámci privatizácie a následného prechodu majetku štátneho podniku Vodárne a kanalizácie Bratislava, š.p., prešiel na žalovaného 1/ všetok majetok podniku, pod ktorým sa rozumie v zmysle § 2 zákona č. 92/1991 Zb. súhrn vecí a finančných prostriedkov, ku ktorým má podnik právo hospodárenia alebo ktoré sú v jeho vlastníctve, ako aj súhrn práv, iných majetkových hodnôt a záväzkov podniku. V zmysle uvedeného zákona postačovalo, ak Y. C. F. L., Š..J.. mali právo hospodárenia, na prechod majetku sa nevyžadovalo výlučne vlastnícke právo podniku k vodovodným potrubiam a ich prípojkám. Avšak napriek tomu bolo podľa žalobkyne v konaní preukázané, že okrem správy mal predchodca žalovaného 1/ aj vlastnícke právo k vodovodnému potrubiu a vodovodným prípojkám v J. aj na F. N. Y. L.. Žalobkyňa poukázala aj na vyjadrenie Ministerstva životného prostredia SR zo dňa 15.3.2010, že eviduje jediného vlastníka a prevádzkovateľa verejného vodovodu Bratislavy ako celok práve žalovaného 1/. Tiež Prevádzkový poriadok schválený žalovaným 1/ eviduje jediného prevádzkovateľa a vlastníka verejného vodovodu na území druhého obvodu Bratislavy, ktorý ako celok žalovaný 1/ odmietol predložiť. Uviedla, že žalovaný 1/ ako vlastník verejnej časti vodovodnej prípojky, ktorá zostala v jeho správe a vlastníctve a v súvislosti s § 4 ods. 7 písm.c/ zák.č. 442/2002 Z.z. v platnom znení je povinný zabezpečiť opravy a údržbu vodovodnej prípojky na vlastné náklady. Žalovaný 1/ do dnešného dňa pokračuje v činnosti zrušeného štátneho podniku a naďalej vykonáva právo hospodárenia k verejnému vodovodu na F.R. N. Y. L., t.j. zabezpečuje jeho údržbu, opravy, revízie, inkasuje poplatky od občanov za prívod vody, za pripojenie na verejný vodovod na F. N. Y. L., ukladá sankcie a vykonáva všetky ďalšie práva prináležiace iba vlastníkovi verejného vodovodu. Poukázala na ust. § 15 ods. 1 písm.a/ zák.č. 442/2002 Z.z., v zmysle ktorého vlastník verejného vodovodu je povinný okrem iného zabezpečiť nepretržitú dodávku pitnej vody, túto povinnosť má len vlastník verejného vodovodu a nie jeho prevádzkovateľ. K tvrdeniu žalovaného 1/, že jej nemohla byť spôsobená ujma aj v dôsledku toho, že mala vybudovanú studňu, žalobkyňa uviedla, že to nezbavuje žalovaného 1/ zodpovednosti a toho, že mal povinnosť obnoviť prívod vody do jej nehnuteľnosti. Uviedla, že studňa bola vybudovaná až niekoľko rokov po neoprávnenom prerušení dodávky vody zo strany žalovaného 1/, vedúcej do jej nehnuteľnosti, voda zo studne nie je nezávadnou, čiže pitnou, studňa bola zriadená len provizórne preto, že k tomu bola prinútená v dôsledku neoprávneného zásahu žalovaného 1/do jej práv, oprávnených záujmov, dôstojnosti a do jej osobnosti. Nenahradila a ani nemohla nahradiť dodávku kontrolovanej nezávadnej pitnej vody dodávanej žalovaným 1/všetkým ostatným obyvateľom F. N., pitná voda je odstavená od roku 2010, čiže vyše 8 rokov. Čo sa týka výrokov rozsudku, žalobkyňa ich nepovažovala za zmätočné a nevykonateľné ako žalovaný 1/, pretože súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že žalobkyni priznal náhradu nemajetkovej ujmy v sume 15.000 Eur a vo zvyšku návrhu uplatnenej nemajetkovej ujmy žalobkyňou súd návrh žalobkyne zamietol. Žalobkyňa sa tiež stotožnila s vyjadreniami žalovaných 3/ a 4/.
14. Žalovaný 3/ vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne, žalovaného 1/ a žalovaného 4/ vzhľadom na to, že je v nich opätovne poukazované na skutočnosti písomne ako aj ústne podané počas súdneho konania, sa pridržiaval všetkých svojich písomných ako aj ústnych vyjadrení, majúc za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam,
rozhodnutie vychádza zo správneho právneho a skutkového posúdenia veci, je zákonné a v plnom rozsahu preskúmateľné.
15. Žalovaný 1/ vo svojom ďalšom vyjadrení, podanom prostredníctvom svojho právneho zástupcu, zotrval na svojich doterajších tvrdeniach. Nestotožnil sa s Vyjadrením žalobcu k odvolaniu a zotrval na svojich vyjadreniach prednesených a predložených v konaní. Opätovne zdôraznil, že v konaní nebolo hodnoverne preukázané, že predmetná vodovodná prípojka je v súpise majetku, ktorý bol zahrnutý v Spoločnom privatizačnom projekte č. 2276 (ďalej len ako „Privatizačný projekt“), a ktorý prešiel na žalovaného 1/. Odkaz na všeobecné položky typu: Vodovod Y., Prípojky J. a iné nemožno podľa neho považovať za hodnoverné preukázanie uvedenej skutočnosti. Takýto dôkaz je neurčitý a nejasný, nie je z neho zrejmé čoho konkrétne sa týka a či sa vôbec týka prejedávanej veci. Rovnako tak vyjadrenia svedkov sú všeobecného charakteru a v žiadnom prípade sa netýkali konkrétnej vodovodnej prípojky, ktorej určenie vlastníctva je predmetom toho konania. V nadväznosti na uvedené nebolo v konaní hodnoverne preukázané, že je/stal sa vlastníkom predmetnej vodovodnej prípojky. V rámci celého konania nebol predložený žiaden priamy dôkaz zo strany žalobkyne, ktorý by jednoznačným spôsobom (bez vyvolania pochybností) preukazoval tvrdenia, na ktorých žalobkyňa zotrváva, t.j. že vlastníkom predmetnej vodovodnej prípojky je žalovaný 1/. Naopak, vie jednoznačným spôsobom preukázať, že mu predmetná vodovodná prípojka nepatrí - nie je v evidencii majetku žalovaného 1/ a nebola predmetom privatizácie, čo potvrdil aj vtedajší Fond národného majetku vo svojom vyjadrení - Vyjadrenie k žiadosti zo dňa 17.05.2011. Spochybňovanie relevantného a priameho dôkazu - Vyjadrenia FNM - zo strany žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu, žalovaný 1/ považuje za účelové a ničím nepodložené, a preto bez právnej relevancie. Tvrdenie žalobkyne, že:„...dôležité je tiež upriamiť pozornosť aj na oficiálne vyjadrenie Ministerstva životného prostredia SR zo dňa 15.03.2010..., ktoré jednoznačne potvrdilo, že eviduje jediného vlastníka a prevádzkovateľa verejného vodovodu Bratislavy ako celok práve žalovaného 1/, označil za nepravdivé. Uviedol, že listinnými dôkazmi (najmä Zmluva o zabezpečení odborného výkonu prevádzky verejnej vodovodnej prípojky č. ZOP 8/1010/1999 VaK B; Zmluva o zabezpečení odborného výkonu prevádzky verejného vodovodu č. ZOP 148/1010/2000 VaK B; Zmluva o zabezpečení výkonu prevádzky verejného vodovodu č. ZOP 885/1010/200 VaK B, ktoré sú už súčasťou súdneho spisu) jednoznačne preukázal, že nie je vlastníkom všetkých verejných vodovodov na území Bratislavy a v mnohých prípadoch plnil a plní len úlohu prevádzkovateľa. Aj v čase pred platnosťou Privatizačného projektu bolo vodovodné potrubie, ako aj vodovodné prípojky na území Bratislavy vo vlastníctve viacerých subjektov (napr. P. H. L., H. Č.C. - L. K. a pod.) a nie vo výlučnom vlastníctve spoločnosti Y. C. F.M. L. Š..J... Práve z toho dôvodu bolo podľa žalovaného 1/ v prebiehajúcom súdnom konaní potrebné hodnoverne preukázať, kto je vlastníkom vodovodného potrubia a vodovodných domových prípojok na F. N., odvodiac túto skutočnosť od preukázania toho, kto a kedy predmetné vodovodné potrubie ako aj konkrétnu vodovodnú prípojku vybudoval, kto ich mal v správe (resp. mal k nim právo hospodárenia) a akým právne relevantným spôsobom (ak vôbec!) prešlo vlastníctvo k uvedenému vodovodnému potrubiu (resp. vodovodným domovým prípojkám) na žalovaného 1/. V prípade, ak by aj Y. C. F. L., Š..J.. (ako právny predchodca súčasného žalovaného 1/) mali v správe predmetný verejný vodovod (ide však len o domnienku a nie dokázanú skutočnosť!), tento preukázateľne (viď. Vyjadrenie FNM) nebol v súpise majetku zahrnutého do Privatizačného projektu. Je preto pravdepodobné (nie však doteraz jednoznačne preukázané a dokázané), že mohlo vlastníctvo k verejnému vodovodu na F.R. N. (vrátane verejných častí vodovodných prípojok, a teda aj k predmetnej Vodovodnej prípojke) prejsť na Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky (s poukazom § 47c ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov - majetok podniku alebo tieto časti, ktoré nebolo z akýchkoľvek dôvodov privatizovať a podnik bol zrušený a vymaznaný z obchodného registra je v správe ministerstva). Opätovne zdôraznil, že žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno a jednoznačne a hodnoverne nebolo preukázané jeho vlastníctvo k vodovodnej prípojke, ako „nevlastník“ vodovodnej prípojky nemá žiadnu zákonnú a ani zmluvne dojednanú povinnosť vodovodnú prípojku spravovať, opravovať či inak sa starať o jej funkčnosť a zabezpečovať jej údržbu. Nakoľko nemá žiadnu povinnosť vykonávať opravy na vodovodnej prípojke žalobkyne, nemohol sa svojím konaním, resp. svojou nečinnosťou - neopravením vodovodnej prípojky - dopustiť neoprávneného zásahu do práv, resp. právom chránených záujmov žalobkyne, čím neboli naplnené podmienky podľa § 13 OZ, a teda neexistuje právny základ na priznanie primeranej nemajetkovej ujmy. Síce odpojil žalobkyňu od dodávky vody, no postupoval z dôvodu identifikácie poruchy na tejto vodovodnej prípojke len v intenciách § 32 ods. 1 písm. g) zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoVV“ý. „Prevádzkovateľ môže prerušiť alebo obmedziť dodávku vody z verejného vodovodu alebo odvádzanie
odpadových vôd do verejnej kanalizácie ak zariadenie odberateľa alebo producenta alebo spôsob odberu vody alebo odvádzania odpadových vôd je v rozpore s dohodnutými technickými podmienkami tak, že môže ohroziť zdravie, bezpečnosť osôb alebo majetok, prípadne spôsobiť neprípustné technické alebo technologické zmeny v dodávke vody, v odvádzaní odpadových vôd alebo čistení odpadových vôd.“ Považoval za nespravodlivé, že žalobkyňa bez hodnoverného preukázania jeho vlastníckeho vzťahu k jej vodovodnej prípojke požaduje od neho opravu vodovodnej prípojky a navyše aj nemajetkovú ujmu, ktorú jej mal údajne svojim konaním, resp. opomenutím spôsobiť. Opäť poukázal na to, že žalobkyňa mala prístup k vode, nakoľko mala vybudovanú studňu. Nemal za preukázanú ňou tvrdenú skutočnosť, že táto bola vybudovaná až niekoľko rokov po prerušení dodávky vody. Samotná výška nároku priznaná súdom prvej inštancie nebola tiež žiadnym právne relevantným a ústavne udržateľným spôsobom dostatočne odôvodnená. Petit rozsudku považuje za zmätočný a nevykonateľný, nakoľko v II. výroku rozsudku súd konštatuje zamietnutie nároku na zaplatenie sumy 30.000,00 Eur (t.j. tento zamietol v celom rozsahu), avšak v predchádzajúcom priznáva žalobcovi nárok na sumu 15.000,00 Eur, a teda si jednotlivé výroky navzájom odporujú.
16. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného 1/ uviedla, že súd prvej inštancie rozhodol na základe jasných a jednoznačných dôkazov, ktoré preukazujú tú skutočnosť, že žalovaný 1/ nadobudol do vlastníctva na základe privatizácie nielen verejný vodovod na F. N. Y. L. (ktorá spadá nespochybniteľne do oblasti J.), ale aj všetky vodovodné prípojky tam sa nachádzajúce. Sám žalovaný 1/ predložil na preukázanie toho, čo sa nachádzalo v sprivatizovanom majetku (tabuľka: Špecifikácia (ocenenie) privatiz. majetku BUDOVY, HALY, STAVBY) inventárne karty bližšie konkretizujúce jednotlivé položky v danej tabuľke (ďalej len „inventárne karty") tak, aby bolo pre všetky strany zrozumiteľné, jasné a nespochybiteľné, ktorý majetok, ktoré vodovodné potrubia a vodovodné prípojky sa nachádzajú v jeho majetku a boli privatizáciou presunuté do majetku žalovaného 1/. Z týchto inventárnych kariet jednoznačne vyplýva (viď. konkrétne inventárna karta predložená žalovaným prvom rade inventárne číslo XXXXXXX - vodovodné prípojky domové, nadväzujúca na inventárnu kartu štátneho podniku číslo 121 - Vodovodné prípojky domové L. J.), že domové prípojky v celej oblasti J. boli zahrnuté v inventári Y. C. F. L., Š..J.., a to od 01.01.1956. Tento fakt podporujú aj svedectvá pána L.Í. a pána R., ktorí dosvedčili nielen, že daný verejný vodovod budovala štátna verejná vodovodná organizácia v rokoch 1955- 56 (tento dátum si pán L. nemohol vymyslieť, pretože predmetné inventárne karty boli predložené žalovaným 1/ až o niekoľko rokov neskôr po čestnom vyhlásení pána L.). Dátum uvedený v čestnom vyhlásení sa jednoznačne a presne zhoduje s inventárnou kartou uvedenou vyššie - rok vybudovania podľa čestného vyhlásenia p. L. 1955-56, rok nadobudnutia VaK Bratislava, š.p. podľa inventárnej karty 1956. Ďalším faktom preukazujúcim, že žalovaný 1/ prevzal a spravoval (takisto ako to robil aj jeho právny predchodca) verejný vodovod spolu s jeho vodovodnými prípojkami naň pripojenými v J., ako aj na F. N. Y. L., potvrdzujú aj svedectvá jednotlivých svedkov, ako napr. p. Slivku ktorý potvrdil, že o predmetný verejný vodovod na F.R. N. a jednotlivé vodovodné prípojky tam sa nachádzajúce sa predchodca žalovaného 1/ Y. C. F.Á. L., Š..J.. staral, spravoval ich a na ich náklady tiež zabezpečoval opravy (čiže už vtedy k nim vykonával právo hospodárenia). Tento fakt preukazuje, že predchodca žalovaného 1/ mal vo vlastníctve ako aj v správe nielen verejný vodovod na F. N., ale aj jeho vodovodné prípojky napájajúce jednotlivé nehnuteľnosti. Na základe uvedeného nikdy nebolo potrebné zo strany žalobkyne dohadovať sa s predchodcom žalovaného 1/, resp. s ním usporiadavať vzťahy a odovzdávať verejné časti vodovodných prípojok, tak ako tvrdí jeho právny zástupca poukazujúc na vyhlášku č. 154/1978. Už aj v roku 1998/99 - čo bolo preukázané svedkom pánom R., predchodca žalovaného 1/ spravoval a opravoval verejný vodovod a vodovodnú prípojku pána R. na F. N. Y. L., preto nebol žiadny dôvod, aby odovzdávali obyvatelia Kaštieľskej ulice verejné časti vodovodných prípojok, keďže ich mali v tom období vo vlastníctve a v správe Y. C. F. L., Š..J.. Od vybudovania verejného vodovodu a vodovodných prípojok naň pripojených na F. N. Y. L. vykonáva správu a údržbu výlučne žalovaný 1/ (pred jeho vznikom túto činnosť vykonávali Y. C. F. L., Š..J.., čiže jeho právny predchodca). Tieto fakty sú nevyvrátiteľné. Žalovaný 1/ do dnešného dňa spravuje celý vodovod na F. N. Y. L., ako aj jeho verejné prípojky. Neskôr budované verejné prípojky, ktoré boli vybudované po roku 2002, ako je napríklad bytový dom na F.V. N. XX, XX, XX C. Č.. V danom prípade vystupoval ako jediný vlastník a správca verejného vodovodu v tejto oblasti (jednalo sa o napojenie vodovodu na verejný vodovod na F. N. Y. L.) a to žalovaný v prvom rade (viď predložené dôkazy stanoviská žalovaného v prvom rade k obytnému súboru Č.-F., L. J. z roku 2003,2004). Čiže sám žalovaný 1/ dával súhlas na napojenie sa daného bytového komplexu na verejný vodovod na F. N.. Poberal, a stále, poberá poplatky za napojenie sa na verejný vodovod na F.V. N. Y. L., berie úžitky a obohacuje sa. Podľa žalobkyne sa žalovaný 1/ snaží zbaviť sa zodpovednosti a aby v prípadoch podobných jej nemusel znášať prípadnú škodu. Žalovaný 1/
nemá právo, a už vonkoncom nie povinnosť (ako sám tvrdí, že správa verejného vodovodu na ulici F. a všeobecne ostatných verejných vodovodov ako aj dodávka pitnej vody mu vyplýva zo zákona) zasahovať do cudzieho majetku. Konštatovala, že podľa § 15 ods. 1 písm. a) zákona číslo 442/2002 Z.z. vlastník verejného vodovodu je povinný okrem iného zabezpečiť nepretržitú dodávku pitnej vody. Túto povinnosť má len vlastník verejného vodovodu a nie jeho prevádzkovateľ. Prevádzkovateľ verejného vodovodu nemôže zastúpiť vlastníka verejného vodovodu v plnení tejto povinnosti (viď. § 15 ods. 4 citovaného zákona), s výnimkou pokiaľ je nato oprávnený v prípade zákonom povoleného vyhlásenia nútenej správy (§ 14 citovaného zákona), ktorá v danom prípade vyhlásená nebola. Na základe uvedeného (v prípade tvrdenia žalovaného 1/, že nie je vlastníkom) žalovaný 1/ ako prevádzkovateľ verejného vodovodu na F.R. N. nemá akékoľvek právo doň zasahovať a tiež nemôže zabezpečovať nepretržitú dodávku pitnej vody cez verejný vodovod, ktorý nevlastní. Na to má právo výlučne vlastník verejného vodovodu, čo len potvrdzuje, že je skutočným vlastníkom. Správanie žalovaného 1/ ako aj skutočnosť, že vykonal a naďalej vykonáva zásahy do predmetného vodovodu, len potvrdzuje a nasvedčuje tomu, že nezasahuje do cudzieho majetku len tak pre nič za nič, ale že má k danému verejnému vodovodu vlastnícky vzťah. A ak nemá ako to tvrdí sám, musí znášať všetky následky spojené s neoprávnenými zásahmi do verejného vodovodu a vodovodných prípojok na F. N. v L.. V dôsledku uvedených skutočností, mala žalobkyňa za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a správne právne posúdil vec, a preto považovala jeho rozhodnutie vo veci za právne a skutkovo správne, a plne v súlade so zákonom.
17. Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k tomuto vyjadreniu žalobkyne k jej tvrdeniu, že sám predložil inventárne karty za účelom preukázania toho, čo bolo súčasťou prevodu privatizovaného majetku. Medzi týmito inventárnymi kartami bola aj karta s číslom XXXXXXX - vodovodné prípojky domové L., J., z ktorého listinného dôkazu žalobkyňa usudzuje, že domové prípojky údajne z celej oblasti Prievoz boli zahrnuté do majetku jeho právneho predchodcu, uviedol, že tento jej záver je nesprávny a mylný. Vodovodné prípojky sa na inventárnej karte č. XXXXXXX začínajú vyskytovať na štvrtej strane (číslo lisu XXX) v celkovom počte 3 zápisy, na nasledujúcej strane sú vodovodné prípojky Trávniky, a od dátumu 30.4.1968 do 31.7.1968 je uvedených 11 prípojok, na ďalšej strane od 31.7.1968 do 1.1.1969 je celkom 13 vodovodných prípojok. Ďalšie strany sú v horšie čitateľnej podobe (aspoň tak ich má k dispozícii žalovaný 1/), avšak je zjavné, že nie každý riadok karty predstavuj e vodovodnú prípojku, nakoľko do inventárnych kariet sa zapisovali aj koeficienty, odpisy, počiatočné stavy, a ďalšie údaje a napr. číslo listu XXX dole sa údaje týkajú už časti J. S.. Aj keby sa na čísle listu XXX vyskytovali záznamy o vodovodných prípojkách, bolo by ich pravdepodobne v priemere 11-15. Žalovaný 1/ mal tak za to, že na inventárnej karte č. XXXXXXX na listoch číslo XXX a XXX sú záznamy reálne len o niekoľkých desiatkach (cca 40-50) vodovodných prípojok v časti Prievoz, a teda rozhodne nie je možné dospieť k tvrdeniu žalobkyne, že domové prípojky v celej oblasti Prievoz boli zahrnuté do inventára (v celom Prievoze už v čase budovania vodovodu na kaštieľskej ulici muselo byť oveľa viac ako 40-50 vodovodných prípojok). Takéto tvrdenie žalobkyne nemá oporu v listinných dôkazoch a je krajne zavádzajúce. Opätovne poukázal najmä na písomné potvrdenie Fondu národného majetku Slovenskej republiky zo dňa 17.5.2011, kde FNM SR potvrdil, že verejný vodovod DN 100 tvárna liatina, vodovodná prípojka na F. N., nebol uvedený v tabuľke špecifikácie privatizovaného majetku Y. C. F. L.. Uviedol, že skutočne spravuje aj verejné vodovodné prípojky alebo ich časti, ktoré buď nadobudol v rámci privatizácie svoj ho právneho predchodcu, alebo ktoré nadobudol v zmysle § 4 ods. 9 zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách v platnom znení. Avšak vodovodná prípojka, ktorá vedie od verejného vodovodu do nehnuteľnosti žalobkyne, nie je jeho majetkom (viď vyjadrenie FNM), Žalobkyňa bez akýchkoľvek pochybností nepreukázala, že vodovodná prípojka vedúca od verejného vodovodu k jej nehnuteľnosti bola súčasťou majetku privatizovaného podniku Y. C. F. L. (žalobkyňa len paušálne tvrdí, že všetky vodovodné prípojky v J. boli súčasťou privatizovaného majetku, avšak bez akéhokoľvek dôkazu pravdivosti svoj ho tvrdenia - v takom prípade by v celom J. muselo existovať len 40-50 prípojok - čo je nezmysel). Žalobkyňa zjavne nerobí rozdiel medzi pojmami „verejný vodovod", či „vodovodná prípojka". Podľa obsahu otázok žalobkyne je totiž zjavné, že situáciu vníma tak, že vlastník verejného vodovodu automaticky musí byť vlastníkom všetkých vodovodných prípojok napojených na verejný vodovod. Žalobkyňa nevie pochopiť, že môžu existovať verejné vodovodné prípojky, ale aj súkromné vodovodné prípojky - teda také, ktoré slúžia len konkrétnej nehnuteľnosti. Možnosť existencie súkromného vlastníctva vodovodnej prípojky bola pripúšťaná aj právnymi predpismi, ktoré problematiku upravovali ešte pred Zákonom. Podrobnejšie sa k tomu vyjadril v jeho podaní zo dňa 26.05.2020. Poukázal na to, že ako vlastníčka vodovodnej prípojky je žalobkyňa povinná ju udržiavať a opravovať tak, aby technicky spĺňala normy pre prívod pitnej vody z verejného vodovodu, a teda keď
najskôr vznikol spor o vlastníctvo vodovodnej prípojky, mohla žalobkyňa miesto zdĺhavému súdnemu sporu využiť možnosť podľa § 4 ods. 9 zákona. Mal za to, že ani sama žalobkyňa nie je presvedčená o svojom tvrdení, že žalovaný 1/ je vlastníkom vodovodnej prípojky vedúcej k jej nehnuteľnosti, nakoľko ešte aj teraz žaluje ďalších troch žalovaných: Slovenskú republiku, P. H. R. L. C. H. Č. L. - K.. V ostatnom sa pridržiaval svojich podaní a vyjadrení.
18. Žalobkyňa vo svojom následnom vyjadrení zopakovala skutočnosti uvedené v jej vyjadreniach, okrem iného, že žalovaný 1/ sám na preukázanie toho, čo sa nachádzalo v sprivatizovanom majetku (tabuľka: Špecifikácia (ocenenie) privatiz. majetku BUDOVY, HALY, STAVBY), inventárne karty, z ktorých jednoznačne vyplýva, že domové prípojky v celej oblasti Prievoz boli zahrnuté v inventári Vodárne a kanalizácie, š.p., a to od 1.1.1955-56. poukázala znova na podporné svedecké výpovede. Od vybudovania verejného vodovodu a vodovodných prípojok naň pripojených Na F.R. N. Y. L. vykonáva správu a údržbu výlučne žalovaný 1/ a aj po roku 2002 čo sa týka bytového domu na F. N., vystupoval ako jediný vlastník a správca verejného vodovodu žalovaný 1/, ktorý sám dával súhlas na napojenie sa daného komplexu na verejný vodovod na F. N. Y. L.. Mala za to, že zo žiadneho právneho predpisu týkajúceho sa verejných vodovodov na území SR nevyplýva právo pre žalovaného 1/ bez právneho titulu užívať cudziu vec. Poukázala na ust. § 15 ods. 1 písm. a/zákon č. 442/2002 Z.z., podľa ktorého je vlastník verejného vodovodu povinný okrem iného zabezpečiť nepretržitú dodávku pitnej vody, a ktorú povinnosť má len vlastník verejného vodovodu a nie jeho prevádzkovateľ, ktorý nemôže zastúpiť vlastníka verejného vodovodu v plnení tejto povinnosti (§ 15 ods. 4 cit. zákona) s výnimkou pokiaľ je na to oprávnený v prípade zákonom povoleného vyhlásenia nútenej správy (§ 14 cit. zákona), ktorá v danom prípade nebola vyhlásená. V prípade tvrdenia žalovaného 1/, že nie je vlastníkom, ako prevádzkovateľ vereného vodovodu na F. N., nemá akékoľvek právo doň zasahovať a tiež nemôže zabezpečovať nepretržitú dodávku pitnej vody cez verejný vodovod, ktorý nevlastní, na to má právo výlučne vlastník verejného vodovodu, čo len potvrdzuje, že žalovaný 1/ je skutočným vlastníkom. Správanie žalovaného 1/, ako aj skutočnosť, že vykonal a naďalej vykonáva zásahy do predmetného vodovodu len potvrdzuje a nasvedčuje tomu, že nezasahuje do cudzieho majetku len tak, ale že má k danému verejnému vodovodu vlastnícky vzťah a pokiaľ ho žalovaný 1/ nemá, potom musí znášať všetky následky spojené s neoprávnenými zásahmi do verejného vodovodu a vodovodných prípojok na F. N. Y. L..
19. Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k vyššie uvedenému vyjadreniu žalobkyne považoval záver žalobkyne, že domové prípojky údajne z celej oblasti J. boli zahrnuté do majetku jeho právneho predchodcu, označil za nesprávny a mylný. Mal za to, že na inventárnej karte č. XXXXXXX na LV č. XXX a XXX sú záznamy reálne len o niekoľkých desiatkach (cca 40-50) vodovodných prípojok v časti J., nie jej možné dospieť k tvrdeniu žalobkyne, že domové prípojky v celej oblasti J. boli zahnuté do inventára a jej tvrdenie nemá oporu v listinných dôkazoch a je krajne zavádzajúce. Opätovne poukázal na písomné potvrdenie Fondu národného majetku SR zo dňa 17.5.2011, v ktorom tento potvrdil, že verejný vodovod DN 100, vodovodná prípojka na F. N., nebol uvedený v tabuľke špecifikácie privatizovaného majetku Y. C. F., Š..J.. Zotrval na svojom tvrdení, že vodovodná prípojka, ktorá vedie od verejného vodovodu do nehnuteľnosti žalobkyne, nie je jeho majetkom. Je toho názoru, že bez akýchkoľvek pochybností nepreukázala, že vodovodná prípojka vedúca od verejného vodovodu k jej nehnuteľnosti bol súčasťou privatizovaného majetku Y. C. F., Š..J..
20. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací § 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania v napadnutých častiach (vo výrokoch I. a IV.) ako aj v závislom II. výroku od výroku I. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného 1/ je dôvodné.
21. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý. Žalovaný 1/ svojim odvolaním síce napadol I. a IV. výrok rozsudku, avšak II. várok rozsudku, ktorý odvolaním žalovaného 1/ nebol napadnutý (nakoľko išlo o zamietajúci výrok voči nemu), závisí od napadnutého I. výroku rozsudku (oba sa týkajú povinnosti žalovaného 1/ voči žalobkyni, pričom si navzájom odporujú a boli by nevykonateľné).
22. Podľa § 216 ods. 1 CSP súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu.
23. Súd môže prekročiť žalobný návrh a prisúdiť viac, než čoho sa strany domáhajú iba vtedy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu (§ 216 ods. 2 CSP).
24. Pokiaľ ide o materiálnu zložku vykonateľnosti žalobného petitu vo výroku rozsudku súdu, musí byť uložená povinnosť formulovaná určito a jednoznačne, aby nevznikla pochybnosť o rozsahu uloženej povinnosti.
25. V danom prípade sa žalobkyňa svojou žalobou domáhala voči žalovaným 1/, 2/, 3/ a 4/ náhrady nemajetkovej ujmy v sume 30.000 Eur a určenia, že sú vlastníkmi verejnej časti vodovodnej prípojky, nachádzajúcej sa na verejnom priestranstve- ceste a chodníku - parc. č. XXXX/X, evidovanej Správou katastra pre P. H. R. L., pre kat. úz. K., a to od verejného vodovodného rádu k hranici pripojovanej nehnuteľnosti- pozemku parc. č. XXX o výmere 624 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, zapísanej na LV č. XXXX a evidovanej Správou katastra pre P. H. R. L., evidovanej R. F. pre P. H. R. L., čo aj súd prvej inštancie sám v odôvodnení svojho rozsudku skonštatoval. Prvým výrokom svojho rozsudku však žalovanému 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 15.000 Eur v rozpore s druhým výrokom rozsudku, keď v časti žalobného návrhu, ktorým si žalobkyňa uplatňuje voči žalovaným 1/, 2/, 3/ a 4/ zaplatenia sumy 30.000 Eur žalobu zamietol, pretože pokiaľ voči všetkým žalovaným, a to aj voči žalovanému 1/ žalobu žalobkyne v celom ňou uplatňovanom nároku ( v sume 30.000 Eur) zamietol, nemohol súčasne žalovanému 1/ uložiť povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 15.000 Eur (nárok žalobkyne totiž nepredstavoval sumu 45.000 Eur). V takom prípade by vznikla nielen pochybnosť o rozsahu uloženej povinnosti žalovanému 1/, ktorému prvým výrokom bola uložená povinnosť plniť, avšak v rozpore s druhým výrokom, keď nárok žalobkyne na peňažné plnenie bol v celom rozsahu a voči všetkým žalovaným, a to aj voči žalovanému 1/ zamietnutý. Takouto formuláciou prvého a druhého výroku nešlo o jednoznačne uloženú povinnosť, resp. neuloženie povinnosti, v dôsledku čoho by k pochybeniu pri jeho vykonateľnosti. Uvedené výroky I. a II. vo výrokovej časti rozsudku nezodpovedajú ani odôvodneniu rozsudku.
26. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Medzi práva strany sporu civilného súdneho konania na zabezpečenie spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite, v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. odôvodniť, je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vyporiadava so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Podľa § 202 CSO. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
27. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 202 ods. 2 CSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Procesným právom účastníka je i právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie vyplývajúca z ust. § 202 ods. 2 CSP totiž znamená právo účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a jeho porušením sa účastníkovi odníma možnosť náležite a skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu, voči ktorému chce využiť možnosť opravného prostriedku. Súd prvej inštancie v dôsledku skutkovo a právne neodôvodnených záverov dostatočne neposúdil a v rozhodnutí nevysvetlil tie otázky, ktoré boli v danom prípade rozhodujúce, nedostatočne sa zaoberal predpokladmi nevyhnutnými pre úspešnosť žalobného nároku žalobkyne na náhradu jej nemajetkovej ujmy, keď sa dostatočne nevysporiadal s otázkou zásahu do osobnostných práv žalobkyne, či a v akej súvislosti k nemu došlo a kto tento zásah spôsobil, ktoré z chránených osobnostných práv žalobkyne boli dotknuté a akými konkrétnymi neoprávnenými zásahmi vyhodnotenými v súlade so zásadou primeranej rovnováhy základných práv a slobôd v postavení žalobkyne a tým, kto mal zásah spôsobiť, v rozhodnom čase. Tiež neposúdil a nevysvetlil, v ktorých sférach a oblastiach a akým spôsobom sa prejavila ujma spôsobená žalobkyni, aký bol stupeň
závažnosti spôsobenej jej ujmy a pod. Jeho rozhodnutie je vzhľadom na uvedené neúplné, rozporné vo svojich súvislostiach, tým predčasné a v dôsledku toho nepreskúmateľné.
28. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti voči výroku I. a v závislej časti k nemu vo výroku II., a v časti vo výroku IV. týkajúcej sa náhrady trov konania voči žalovanému 1/ podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom konaní sa súd prvej inštancie bude riadiť vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu so zameraním sa na posúdenie predpokladov potrebných pre úspešné uplatnenie nároku žalobkyne v ním uvedených intenciách a svoje rozhodnutie aj náležite, dostatočne a presvedčivo v súlade s ust. § 202 ods. 2 CSP odôvodní . V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách odvolacieho konania (§396 ods. 3 CSP).
29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) v zmysle § 428 CSP.