Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Sfk-51-2025.pdf
PDF · 99.15 KB
Case nature
Area
Subarea
8Sfk/51/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a zo sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): 5CDI, s.r.o. v likvidácii, so sídlom Šebastovská 150, Košice, IČO: 36 197 882, právne zastúpený: JUDr. Ján Spišák, advokát so sídlom Idanská 17, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100472418/2021 z 22. marca 2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. KE- 6S/54/2021-92 z 29. apríla 2025, takto
r o z h o d o l :
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
I. Konanie pred orgánmi verejnej správy 1. Daňový úrad Košice (ďalej len ,,správca dane“ a spolu so žalovaným ako „daňové orgány“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2017, o výsledkoch ktorej vyhotovil Protokol z daňovej kontroly č. 102321154/2019 z 8. októbra 2019 (ďalej len „protokol“). 2. Správca dane následne na základe výsledkov vykonanej daňovej kontroly, protokolu a vyrubovacieho konania vydal rozhodnutie č. 101718240/2020 z 11. novembra 2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 8.670,48 eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie jún 2017. Správca dane v prvostupňovom rozhodnutí konštatoval, že na základe zistených skutočností a hodnotení dôkazov zistil, že žalobca si neoprávnene uplatnil odpočítanie dane, čím podľa správcu dane porušil § 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „zákon o DPH“). Rozdiel v sume DPH bol žalobcovi vyrubený v dôsledku nepriznania práva na odpočítanie DPH z dodania tovarov a služieb od dodávateľa
- obchodnej spoločnosti M-Bio, s.r.o., so sídlom Čs. armády 16/A, 040 01 Košice, IČO: 46 859 861 (od 6. februára 2019 zmena obchodného mena na 5CMI s.r.o. a od 30. novembra 2019 na 5CMI s.r.o. v likvidácií; ďalej ako „dodávateľ“), faktúry č. 09170025 až č. 09170032 s predmetom dodania tovarov a služieb - „Repasia náhradných dielov, Predaj dreva, Konzervačné a zabezpečovacie práce RZ MV SR Plesnivec, Starý Smokovec“. 3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100472418/2021 z 22. marca 2021 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) tak, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil.
4. Podľa daňových orgánov v danej veci boli deklarované dodania tovarov a služieb len formálne, pričom k vecnému plneniu medzi dodávateľom a žalobcom nedošlo. II. Konanie pred správnym súdom 5. Správnou žalobou z 13. júna 2021 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Navrhol aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 6. Žalobca taxatívne vymenoval dôvody zakladajúce zrušenie rozhodnutí orgánov verejnej správy správnym súdom v zmysle § 191 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) bez explicitného tvrdenia existencie niektorého z nich v prejednávanej veci. Následne žalobca vyjadril nesúhlas so záverom žalovaného, že posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery správcu dane sú správne. V plnom rozsahu odkázal na dôvody uvedené v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, kde namietal nesprávnosť skutkových a právnych záverov ohľadom neuznania práva žalobcu na odpočítanie DPH. 7. Správny súd v Košiciach (ďalej aj ako len „správny súd“) rozsudkom č. k. KE- 6S/54/2021-92 z 29. apríla 2025 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) správnu žalobu zamietol ako nedôvodnú. Využil inštitút tzv. skráteného odôvodnenia rozsudku v zmysle § 140 SSP a poukázal na odôvodnenie skôr vydaného rozsudku Správneho súdu Košiciach č. k. KE- 8S/78/2021-94 z 13. februára 2025 vo veci toho istého žalobcu a totožného predmetu konania (zdaňovacie obdobie január 2017). 8. Správny súd uviedol, že obsah správnej žaloby bol v celom rozsahu zhodný a identické bolo v obidvoch súdnych konaniach aj vyjadrenie žalovaného. Nakoľko dôvodom pre zamietnutie žaloby vo veci sp. zn. KE-8S/78/2021 bola absencia kvalifikovaných žalobných námietok, dospel z dôvodu úplnej totožnosti oboch žalôb správny súd k záveru o plnej aplikovateľnosti ním vydaného rozsudku č. k. KE-8S/78/2021-94 z 13. februára 2025; na uvedený záver nemala podľa správneho súdu vplyv ani odlišnosť dodávateľskej spoločnosti v tu súdenej veci v porovnaní s vecou sp. zn. KE-8S/78/2021. III. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov 9. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP. Navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. 10. Kasačný súd na tomto mieste v stručnosti rekapituluje sťažnostné námietky:
- napadnutý rozsudok je formálny a arbitrárny a ani sám žalovaný vo svojom vyjadrení ničím nevyvrátil skutkové a právne tvrdenia žalobcu,
- správca dane nepostupoval v priebehu výkonu daňovej kontroly úplne v úzkej súčinnosti so žalobcom ako daňovým subjektom, inak by nemohol dospieť k vyčísleniu rozdielu dane z pridanej hodnoty podľa nesprávne vyhodnotených listinných dôkazov. Zamestnanci správcu dane pritom obdržali kompletnú dokumentáciu ohľadne dodávateľských faktúr, a to vrátane ich príloh,
- totožnosť predmetu konania je daná totožnosťou nároku uplatneného z rovnakého skutkového základu. Sťažovateľ má za to, že správny súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 140 SSP, keďže ide o preskúmanie iného rozhodnutia žalovaného za iné obdobie, ktoré sa netýka identických žalobných námietok a totožný nie je ani skutkový stav,
- sťažovateľ cituje ustanovenia zákona o DPH, daňového poriadku, výňatky z judikatúry Súdneho dvora EÚ vo veci práva zdaniteľných osôb na odpočítanie DPH a daňového podvodu,
- poukazuje na skutočnosť, že správny súd sa v napadnutom rozsudku ani nemohol vysporiadať s formálnymi tvrdeniami správcu dane o tom, že deklarované dodania tovarov a služieb v rozhodnom zdaňovacom období sú len formálne. Zistil totiž, že z účtovnej agendy odovzdanej sťažovateľom ku kontrole Kriminálnemu úradu finančnej služby v Košiciach, ktorý ju mal odstúpiť na kontrolu správcovi dane, chýbali do konca daňovej kontroly dva šanóny práve s bankovými výpismi a pokladničnými dokladmi za rok 2017. Zároveň namieta, že doposiaľ (pozn. do doby vyhotovenia kasačnej sťažnosti) mu správca dane nevrátil účtovníctvo za rok 2017,
- zákonná lehota na ukončenie daňovej kontroly nebola dodržaná. 11. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na svojich predchádzajúcich stanoviskách. Posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery týkajúce sa porušenia ustanovení zákona o DPH boli podľa názoru žalovaného vecne správne a sú v súlade tak s príslušnými ustanoveniami zákona o DPH, ako aj daňového poriadku. Navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol ako nedôvodnú. 12. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej ako „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) dňa 16. septembra 2025. Vec bola náhodným výberom pridelená do ôsmeho senátu Najvyššieho správneho súdu, ktorý koná v zložení JUDr. Anita Filová, Mgr. Kristína Babiaková a JUDr. Rastislav Dlugoš, PhD. a v tomto senáte bola pridelená JUDr. Anite Filovej ako sudkyni spravodajkyni.
IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom 13. Najvyšší správny súd ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 14. Kasačný súd zistil, že predmetom konania pred kasačným súdom už boli právne obdobné, skutkovo súvisiace veci identických účastníkov konania, týkajúce sa iných zdaňovacích období a v podstate rovnakého skutkového stavu. V uvedených konaniach Najvyšší správny súd rozhodol rozsudkami sp. zn. 2Sfk/35/2025 z 30. apríla 2026 (zdaňovacie obdobie júl 2017) a sp. zn. 4Sfk/19/2026 zo 17. júna 2026 (zdaňovacie obdobie september 2017), argumentáciu sťažovateľa vyhodnotil ako nedôvodnú a podané kasačné sťažnosti zamietol. 15. Kasačný súd tak v súlade s § 464 ods. 1 SSP poukazuje na odôvodnenie skôr vydaného rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 2Sfk/35/2025 z 30. apríla 2026 (zdaňovacie obdobie júl 2017). S týmto rozsudkom kasačného súdu sa konajúci senát v podstatnom rozsahu stotožňuje, na toto rozhodnutie poukazuje a v príslušnom rozsahu ho uvádza (s prípadnými upresneniami v hranatých zátvorkách). „17. V prvom rade kasačný súd uvádza, že z textu podanej kasačnej sťažnosti nie je zrejmé, v akom postupe správneho súdu vidí sťažovateľ porušenie jeho práva na spravodlivý proces, keď napadnutý rozsudok len všeobecne označuje ako arbitrárny a formálny. Rovnako tak neobjasňuje, v čom malo spočívať porušenie zásady postupovať počas daňovej kontroly v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a aký mala tvrdená vada konania dopad na procesné práva sťažovateľa v daňovom konaní. Vychádzajúc z obsahu kasačnej sťažnosti možno vyabstrahovať len jedinú adresnú a konkrétnu námietku, a to vytýkanie správnemu súdu, že § 140 SSP aplikoval nesprávne, pretože nebola daná totožnosť predmetu konania, čím malo dôjsť k naplneniu sťažnostného dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP. Vo zvyšku je kasačná sťažnosť len citáciou ustanovení Daňového poriadku, zákona o DPH a judikatúry vo veci neuznania odpočítania dane pre nesplnenie hmotnoprávnych podmienok, resp. účasť na podvode, ktoré nie sú nijakým spôsobom prepojené, resp. naviazané na závery žalovaného či správneho súdu v posudzovanej veci. 18. K obsahu kasačných sťažností tohto charakteru sa kasačný súd vyjadril už v rozhodnutí sp. zn. 5Sfk/38/2022 zo dňa 27.04.2023, keď uviedol: ,,Kasačnému súdu záverom nedá nespomenúť, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je plná všeobecných formulácií týkajúcich sa povinností správnych orgánov a správneho súdu v súvislosti so zisťovaním skutkového stavu a vydávaním a odôvodňovaním rozhodnutí a tomu zodpovedajúcich rovnako všeobecných konštatácií sťažovateľa, že v danom prípade si správne orgány a správny súd tieto povinnosti nesplnili. Takéto závery sťažovateľa sú však svojou povahou skôr len všeobecnými ponosmi či vyjadreniami nespokojnosti sťažovateľa s rozhodnutiami správnych orgánov a správneho súdu. V kasačnej sťažnosti takmer úplne absentuje snaha o reakciu na konkrétne závery správneho súdu, prípadne vady napadnutého rozsudku krajského súdu a zistenia správcu dane ako aj žalovaného v predmetnej právnej veci... ...podaná kasačná sťažnosť mala povahu paušálneho univerzálneho podania na kasačný súd, ktorý nebol vôbec konkretizovaný na prejednávanú vec, a to ani skutkovo ani právne. Kasačná sťažnosť s ohľadom na jej formuláciu je tak hraničná z pohľadu zrozumiteľnosti ako aj (ne)zmätočnosti, že vzbudzuje pochybnosti o cieli podania, účelovo predlžovať súdne konanie v predmetnej veci bez záujmu o úspech v nej. Kasačný súd preto zvažoval možnosť postupu podľa § 28 v spojení s § 452 ods. 1 SSP, keď môže odmietnuť kasačnú sťažnosť z dôvodu zjavne šikanózneho charakteru alebo ktorou sa sleduje zneužitie práva či jeho bezúspešné uplatňovanie. S ohľadom na celkovú dĺžku kasačného konania však kasačný súd nepristúpil k odmietnutiu kasačnej sťažnosti a meritórne ju posúdil. V duchu starorímskeho vigilantibus iura scripta sunt kasačný súd v predmetnej veci dodáva, že spôsob formulácie kasačnej sťažnosti a vágnosť námietok v nej obsiahnutých sa nepochybne odrazili aj v charaktere a konkrétnosti odpovedí, ktoré od kasačného súdu sťažovateľ získal, za čo nesie zodpovednosť práve sťažovateľ (§ 453 ods. 2 SSP).“ 19. Je pravdou, že aj kasačná sťažnosť podaná v prejednávanej veci bola formulovaná na samej hranici preskúmateľnosti. Spôsob jej koncipovania kopíroval metódy použité žalobcom pri vyhotovovaní správnej žaloby, ku ktorej vyhodnoteniu správny súd celkom správne uzavrel, že ak je žalobný bod uplatnený vo všeobecnej rovine a fakticky sa obmedzuje len na vyjadrenie nesúhlasu so závermi orgánu verejnej správy, bez uvedenia pádnych protiargumentov, môže súd na tento žalobný bod reagovať iba porovnateľnou mierou konkrétnosti. Identické platí aj pri posudzovaní kasačnej sťažnosti, ktorá má slúžiť predovšetkým na nápravu výnimočných najzávažnejších procesných pochybení, t. j. zmätočných rozhodnutí a riešenie otázok zásadného právneho významu a zjednocovanie judikatúry so svojím nezameniteľným vplyvom na posilňovanie princípu právnej istoty (Baricová, J., Fečík, M., Števček,
M., Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2018, komentár k druhej vete § 440 ods. 2 SSP). Kasačný súd pri takto koncipovanej kasačnej sťažnosti s ohľadom na viazanosť sťažnostnými bodmi musí konštatovať, že sťažovateľ relevantne nespochybnil právne posúdenie správneho súdu. 20. Podľa sťažovateľa neboli naplnené zákonné predpoklady pre skrátené odôvodnenie rozsudku v prejednávanej veci kvôli absencii totožnosti predmetu konania, keďže prieskumu zákonnosti boli podrobené odlišné rozhodnutia žalovaného za iné zdaňovacie obdobia. Zdôrazňuje, že nie je daná ani identickosť žalobných námietok a odlišný je aj skutkový stav. 21. Podľa § 140 SSP vo veciach toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli predmetom konania pred správnym súdom, v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku správny súd poukáže už len na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho dôvody. 22. K citovanému ustanoveniu kasačný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/117/2020 zo dňa 25. mája 2022, bod 55): „Sledujúc záujem na hospodárnosti súdneho konania zákonodarca v ustanovení § 140 SSP upravil výnimku z povinnosti správneho súdu v plnom rozsahu odôvodniť svoje rozhodnutie možnosťou použiť skrátenú formu odôvodnenia odkazom na už vydané predchádzajúce rozhodnutie správneho súdu. Zmyslom tohto ustanovenia je, aby pri opakujúcich sa totožných žalobách toho istého žalobcu správny súd nemusel opakovať identické dôvody rozhodnutia. Oba účely odôvodnenia rozhodnutia - či už dovnútra alebo navonok - sú už totiž naplnené predchádzajúcim rozhodnutím, ktoré má poskytovať náležité odpovede na všetky sporné otázky, ktoré mali byť riešené aj v odkazujúcom rozhodnutí. Z takéhoto poňatia následne vyplývajú podmienky pre uplatnenie skráteného odôvodnenia rozhodnutia súdu podľa § 140 SSP. Ide o (i) totožnosť žalobcu a (ii) totožnosť predmetu konania. O totožnosť (obdobnosť) predmetu konania pritom ide, ak sa obe súdne konania týkajú rovnakého právneho problému a vo svojej podstate sa formálne líšia „iba“ spisovou značkou (mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžfk/68/2019 zo dňa 4. novembra 2020).“ 23. Pokiaľ by podmienka totožnosti predmetu konania bola chápaná ako úplná identickosť preskúmavaných rozhodnutí (aj čo sa týka čísla rozhodnutia či zdaňovacieho obdobia), k čomu nepriamo smeruje argumentácia sťažovateľa, bolo by ustanovenie nepoužiteľné. Opätovné rozhodovanie o tej istej/identickej veci totožných účastníkov konania je totiž vylúčené, a identita predmetu konania je dôvodom na odmietnutie žaloby [§ 98 ods. 1 písm. a) a b) SSP], nie na vydanie skráteného rozsudku. Podmienku totožnosti predmetu konania v § 140 SSP treba vykladať ako totožnosť/obdobnosť právnych problémov riešených v daných veciach (obdobne aj rozsudok kasačného súdu sp. zn. 1Sfk/133/2022 z 30. septembra 2024, body 59-60). 24. V predmetnej veci je pritom nepochybné, že rozhodnutie správneho súdu vo veci sp. zn. KE-8S/78/2021 z 13. februára 2025 (zdaňovacie obdobie január 2017), na ktoré správny súd v napadnutom rozsudku odkázal, sa týkalo rovnakej daňovej kontroly sťažovateľa, pričom závery správcu dane vychádzajú z identického protokolu, a rozhodnutia finančných orgánov viedli v oboch prípadoch k rovnakému záveru o nesplnení hmotnoprávnych podmienok odpočítania dane z realizovaných obchodov, dôvodiac pasivitou sťažovateľa rezultujúcou do neunesenia dôkazného bremena ohľadne preukázania ním tvrdených skutočnosti. V tejto súvislosti správca dane a žalovaný v oboch prípadoch zhodne uzavreli, že sťažovateľ nepredložil žiaden dôkaz o tom, na aký účel bol prijatý tovar, resp. služba od dodávateľskej spoločnosti, nepredložil dôkazy, kde, kedy a komu boli tovary, resp. služby poskytnuté, k dodávateľským faktúram nepriradil odberateľské faktúry ani nepreukázal úhrady za poskytnuté služby/ tovar. 25. Rozdiel spočíval v zásade len v rôznych spisových značkách, zdaniteľných obdobiach a v uvedení deklarovaných dodávateľov. Pri posudzovaní poslednej uvedenej odlišnosti kasačný súd zdôrazňuje, že v danom prípade ide len o technickú odlišnosť. Kasačný súd zastáva názor, že skutočne išlo o totožné veci a ustanovenie § 140 SSP bolo aplikované dôvodne. Navyše v prospech totožnosti svedčí aj skutočnosť, že obsah správnej žaloby vo veci sp. zn. KE-8S/78/2021 je v celom rozsahu zhodný so žalobnou argumentáciou žalobcu uvedenou v správnej žalobe v tu posudzovanej veci. Rovnako tak sú (s výnimkou argumentácie o nesprávnej aplikácii § 140 SSP) v zásade identické aj obe kasačné sťažnosti. Kasačný súd poukazuje aj na skutočnosť, že ani samotný sťažovateľ v kasačnej sťažnosti neargumentuje konkrétnymi vecnými námietkami, že by niektoré zo zistení týkajúce sa zdaniteľného obdobia január 2017 vo vzťahu ku konkrétnemu deklarovanému dodávateľovi a zdaniteľnému obdobiu júl 2017 [v posudzovanej veci jún 2017] skutkovo nesedeli, naopak sťažovateľ v kasačnej sťažnosti len vo všeobecnosti namieta nesprávnosť postupu podľa § 140 SSP s odôvodnením, že v daných prípadoch ide o iné zdaniteľné obdobia.
26. Po zvážení vyššie uvedených skutočností, najmä (i) povahy a rozsahu pochybností správcu dane a žalovaného, (ii) rozsahu žalobných námietok a (iii) charakteru argumentácie sťažovateľa v správnej žalobe, kasačný súd zastáva názor, že odlišnosť napadnutého rozsudku a rozsudku, na ktorý správny súd odkázal, je v danom prípade prihliadnuc na vyššie uvedené len technickou odlišnosťou. Nejde teda o takú zásadnú odlišnosť, ktorá by si vyžadovala osobitnú argumentáciu správneho súdu a vo vzťahu ku ktorej by bolo možné konštatovať, že napadnutý rozsudok a rozsudok, na ktorý správny súd odkázal, nie sú obdobné, a teda ani dostatočne odôvodnené. Kasačný súd preto uzatvára, že v predmetnej veci boli (napriek sťažovateľom akcentovanej odlišnosti) splnené podmienky pre aplikáciu § 140 SSP. 27. K argumentácii sťažovateľa, že pri výkone daňovej kontroly nemal správca dane k dispozícii účtovné dokumenty za rozhodné zdaňovacie obdobie, kasačný súd uvádza, že takéto rozširovanie argumentácie je uplatnením novoty v konaní pred kasačným súdom v zmysle § 441 SSP. Novoty v kasačnom konaní zásadne nie sú prípustné, pretože kasačná sťažnosť je mimoriadnym opravným prostriedkom a režim koncentrácie konania nepripúšťa od istej fázy uplatňovanie práva novôt. Sťažovateľ uvedenou námietkou v správnej žalobe neoperoval, a preto sa správny súd takto smerovanou argumentáciou ani nemohol zaoberať, keďže posudzoval správnu žalobu len v rozsahu vymedzenom samotným sťažovateľom. Každopádne, ak tieto sťažovateľom označené ako „správcovi dane neodovzdané šanóny“ mali obsahovať doklady na preukázanie ním tvrdených skutočností či úhrad faktúr, mal na to daňový subjekt poukázať už v priebehu daňového konania, brániť sa ich existenciou a prípadne zabezpečiť ich dostupnosť správcovi dane. Argumentácia sťažovateľa sa v tomto ohľade však javí len ako snaha o prenášanie zodpovednosti za vlastnú pasivitu počas daňovej kontroly na iný orgán štátnej správy (v tomto prípade Kriminálny úrad finančnej služby v Košiciach). Zároveň neuniklo pozornosti kasačného súdu, že sťažovateľ si v tejto súvislosti protirečí, keď na druhej strane v kasačnej sťažnosti deklaruje, že zamestnanci správcu dane obdržali kompletnú dokumentáciu ohľadne dodávateľských faktúr, vrátane ich príloh. 16. V nadväznosti na vyššie uvedené sa kasačný súd s citovaným právnym posúdením obsiahnutým v rozsudku Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 2Sfk/35/2025 z 30. apríla 2026 stotožnil, majúc za správne závery správneho súdu viažuce sa na nekonkrétnosť žalobných bodov, keď táto okolnosť sama osebe odôvodňovala zamietnutie správnej žaloby sťažovateľa. Argumentácia sťažovateľa uvedená v kasačnej sťažnosti nebola spôsobilá spochybniť závery správneho súdu, ktoré sú obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku. 17. Navyše k uvedenému kasačný súd dodáva, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti v tu posudzovanej veci namietal aj nedodržanie zákonnej lehoty na ukončenie daňovej kontroly. Nakoľko táto námietka nebola uplatnená v podanej správnej žalobe, ide o novotu a vzťahuje sa na ňu všetko, čo bolo vyššie uvedené k novotám pri námietke žalobcu, že pri výkone daňovej kontroly nemal správca dane k dispozícii účtovné dokumenty za rozhodné zdaňovacie obdobie (bod 27 citovaného rozsudku) - t.j., že uplatňovanie novôt v kasačnej sťažnosti nie je prípustné. V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov 18. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa, keď napadnutý rozsudok správneho súdu vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 19. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že ju žiadnemu z účastníkov nepriznal, keďže sťažovateľ nemal úspech v kasačnom konaní a u procesne úspešného žalovaného nezistil výnimočné dôvody, pre ktoré by mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania (§ 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP). 20. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.