Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Co-89-2025.pdf
PDF · 125.25 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
K2-10Cpr/9/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tutka a členov senátu JUDr. Jany Dudíkovej a JUDr. Ľuboša Kunaya v spore žalobcu A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom v C. D. XXX, zastúpeného Vašiv & Partners s.r.o., so sídlom v Košiciach, Murgašova 3, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, o zaplatenie 5.907,56 eura, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 23.5.2025 č.k. 5C/128/2022-244 takto
r o z h o d o l :
P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.
Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v celom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 2.000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcom nároku žalobu zamietol a zároveň priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
2. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žaloba je založená na tvrdení, že žalobca je príslušníkom E. F. G. G. v štátnozamestnaneckom pomere v zmysle zák. č. 315/2001 Z.z., na útvare v H.. Žalovaná, za ktorú koná Ministerstvo vnútra SR v dôsledku nesprávneho prevzatia smernice alebo nedodržania lehoty na jej prebratie spôsobila žalobcovi škodu pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, preto navrhol zaviazať žalovanú zaplatiť mu túto škodu vo výške 5.907,56 eura.
3. Na zdôvodnenie žaloby žalobca uviedol, že organizácia času práce zmenných hasičov je upravená v Pokyne prezidenta E. F. G. G. I. J. I. E. F. G. G. na operatívno-technickom úseku zo dňa 30.08.2012, ktorý bol publikovaný v Zbierke pokynov prezídia Hasičského a záchranného zboru č. 35 z roku 2012 (ďalej len v texte aj ako „Pokyn“). Podľa Čl. 3, bodu (1) : „Začiatok výkonu zmenovej služby je o 07.00 h a koniec výkonu zmenovej služby je o 7.00 h nasledujúceho dňa...“. Podľa vzoru Poriadku výkonu zmenovej služby, ktorý tvorí prílohu č. 2 a č. 3 Pokynu, pripadá zo zmeny trvajúcej 24 hodín na výkon služby 16,5 hodín a na výkon služobnej pohotovosti 7,5 hodín. V priebehu celej zmenovej služby je žalobca povinný zdržiavať sa fyzicky v mieste výkonu štátnej služby a v prípade potreby musí byť pripravený bezodkladne plniť úlohy HaZZ (vykonávať zásahovú činnosť). Po odpracovaní 24-hodinovej zmeny nasleduje 48 hodín odpočinku. Takýmto spôsobom sa striedajú tri hasičské zmeny. Po týždni, v ktorom žalobca odpracuje tri 24-hodinové zmeny, teda spolu 72 hodín týždenne, (napr. 1., 4. a 7. deň v týždni), nasledujú dva týždne, počas ktorých odpracuje dve 24-hodinové zmeny, teda spolu 48 hodín týždenne (napr. 2. a 5. deň v týždni, resp. 3. a 6. deň v týždni). Priemerne tak žalobca odpracuje týždenne 56 hodín (72h + 48h + 48h / 3 = 56h), teda 8 hodín nad limit stanovený právom Európskej únie. Pri priemernom počte týždňov v roku (52,179) to predstavuje 417,4 hodín odpracovaných nad limit
ročne. Zmena je rozdelená na aktívnu časť (výkon služby) a neaktívnu časť (pracovná pohotovosť). Podľa platných právnych predpisov sa pracovná pohotovosť nezapočítava do fondu pracovného času a žalobcovi za ňu neprináleží plat, len náhrada vo výške 15% platového stupňa, do ktorého je zaradený. V období od februára 2018 do januára 2021 bola žalobcovi nariadená pohotovosť v trvaní 1901,43 hodín.
4. Vzhľadom na tieto skutkové okolnosti žalobca žiada o odškodnenie vo forme vyplatenia primeranej peňažnej náhrady škody formou doplatku vo výške 35% (50%-15%) zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu. Vychádzal pritom z ust. § 122 ods. 2 písm. a/ Zákona o hasičskom a záchrannom zbore, podľa ktorého ak je príslušníkovi nariadená služobná pohotovosť na pracovisku, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada vo výške 50% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu.
5. V tabuľke, ktorú pripojil je v prehľadnej forme uvedené, koľko hodín pohotovosti odslúžil v jednotlivých mesiacoch za obdobie od februára 2018 až január 2024 a aká bola príslušná časť jeho služobného platu za jednotlivé mesiace rozhodného obdobia, a tiež aká náhrada mu bola vyplatená za 1 hodinu pracovnej pohotovosti, aký doplatok v už zaplatenej náhrade za 1 hodinu pracovnej pohotovosti požaduje a aká je celková požadovaná náhrada škody za jednotlivé mesiace rozhodného obdobia. Žalobca tak požaduje titulom náhrady škody sumu vo výške 5.907,56 eura.
6. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní ustálil, že žalobca je od roku 1990 príslušníkom E. F. G. G. a ako príslušník zboru vykonáva štátnu službu so zaradením vo J. K.. Štátnu službu vykonáva v zmenových službách s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom. V súlade s ustanovením § 92 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z.z. mu služobný úrad určuje služobnú pohotovosť v mieste výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 1 v rámci rozvrhnutia služobného času. Organizácia času práce hasičov je upravená v Pokyne prezidenta E. F. G. G. o vnútornej organizácii zboru na operatívno-technickom úseku zo dňa 30.8.2012, ktorý bol publikovaný v Zbierke pokynov prezídia Hasičského a záchranného zboru č.35 z roku 2012. Podľa prílohy 2. a 3 pripadá zo zmeny, ktorá trvá 24 hodín na výkon služby 16,5 hodín a na výkon služobnej pohotovosti 7,5 hodín. V uvedenom čase je žalobca povinný zdržiavať sa v mieste výkonu práce. Po odpracovaní 24 hodín má žalobca voľno 48 hodín. Z výplatných pások žalobcu a podľa prehľadu a rozsahu nariadených pracovných pohotovostí vyplýva, že od júna 2018 do júna 2021 žalobca odpracoval nad právom únie povolený týždenný limit služobného času 1.901,43 hodín z dôvodu pracovnej pohotovosti. Žalobca vyše troch rokov pracuje v priemere 56 hodín týždenne a tak odpracuje každý týždeň 8 hodín nad limit stanovený a povolený právom únie, čo pri priemernom počte týždňoch 52,179 je 417,4 hodín do roka a teda za posledné tri roky, resp. žalované obdobie takto odpracoval 417,4 hodín nad limit ročne. Podľa platných právnych predpisov sa pracovná pohotovosť nezapočítava do fondu pracovného času a žalobcovi za ňu neprináleží plat, ale iba náhrada vo výške 15% platového stupňa, do ktorého je zaradený. Žalobcovi takto obdobne od februára 2018 do januára 2021 bola nariadená pracovná pohotovosť v trvaní 1.901,43 hodín.
7. Po právnom posúdení veci v zmysle článku 1 bod 1, článku 2 bod 1 a článku 6 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES, § 12 ods. 6, § 85 ods. 1, 2, § 86 ods. 1, 2, § 91 ods. 1, 3, § 92 ods. 1 a § 193 zák. č. 315/2001 Z.z., § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že žaloba je opodstatnená čo do zaplatenia sumy 2.000 eur, preto žalobe v tomto rozsahu vyhovel a v zostávajúcej časti žalobu zamietol.
8. Na zdôvodnenie rozhodnutia uviedol, že pokiaľ žalovaná namietla pasívnu vecnú legitimáciu, opakovane už v obdobných veciach vnútroštátnymi súdmi bolo judikované, že vecná pasívna legitimácia štátu, za ktorý koná Ministerstvo vnútra je daná. Pri nárokoch na náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie členským štátom sa subsidiárne použije vnútroštátne právo pri zachovaní princípu rovnosti a účinnosti s únijným právom, to znamená, že zohľadňujúc vnútroštátnu úpravu pri rešpektovaní princípov rovnosti a efektivity nie sú prekážky preto, aby pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o nároku na náhradu škody bola Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do ktorého pôsobnosti spadá aj E. F. G. G. L..
9. Dospel k záveru, že pokiaľ žalobca odvodzuje svoj nároku na náhradu škody od porušenia únijného práva t.j. nedodržania 48 hodinového týždenného pracovného času, ktorý mu únijné právo garantuje, zodpovednosť žalovanej je daná tým, že do pracovného času hasiča sa v zmysle zákona nezarátava aj
jeho pracovná pohotovosť na pracovisku počas neaktívnej časti. Ust. § 12 ods. 6 v spojení s § 193 zák. č. 315/2001 Z.z. totiž vylúčilo aplikáciu ust. § 96 ods. 2 Zákonníka práce na služobné pomery hasičov.
10. Pokiaľ žalovaná namietala, že žalobca bol povinný upozorniť svojho nadriadeného zamestnávateľa v súlade s ust. § 69 ods. 4 zák. č. 315/2001 Z.z. a žiadať, aby mu pracovná pohotovosť nebola nariaďovaná na 48 hodín, súd uviedol, že z únijného práva nevyplýva povinnosť zamestnanca upozorňovať zamestnávateľa na jeho porušenie.
11. K ďalšej námietke žalovanej, že Smernicu 2003/88/ES nie je možné aplikovať na služobné pomery príslušníkov Hasičského a záchranného zboru súd s poukazom na rozhodnutie C-420/09 Súdneho dvora uviedol, že z rozsahu tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči.
12. Súd bol toho názoru, že výsledky dokazovania pred ním vykonané preukazujú, že žalobca v období, za ktoré uplatnil nárok na náhradu škody pracoval nad rámec 48 hodinového pracovného týždňa určeného v článku 6 písm. b/ Smernice 203/88/ES, keďže sa mu do pracovného času stráveného na pracovisku nezapočítal čas nariadenej služobnej pohotovosti v rozsahu 7,5 hodín pri 24 hodinovej zmene. To spôsobilo, že žalobca týždenne pracoval nad rámec určený smernicou, teda nad 48 hodín. V priemere tak žalobca odpracoval namiesto 48 hodín 56 hodín. Tým došlo k porušeniu práva únie a za toto porušenie mu patrí náhrada škody.
13. Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy posudzoval okolnosti prípadu a závažnosť vzniknutej ujmy a vychádzal z toho, že táto musí byť primeraná okolnostiam konkrétnej veci.
14. Žalobca tým, že v rozhodnom období pracoval nad 48 hodinový týždenný pracovný čas, prišiel o voľný čas, ktorý mohol venovať rodine, priateľom, fyzickému či psychickému odpočinku, preto nerešpektovaním maximálneho týždenného pracovného času došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného a rodinného života, ako aj do práva na ochranu zdravia. Vzhľadom na formu zásahu ide o nezvratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, preto len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. V konaní určite nie je sporné, že žalobca ako hasič vykonáva fyzicky a psychicky náročnú a spoločensky veľmi potrebnú prácu. O to viac potrebuje regeneráciu tak po stránke fyzickej ako aj psychickej. O túto regeneráciu bol výkonom práce nad stanovený limit ukrátený.
15. Je potrebné prisvedčiť žalovanej, že žalobca sám okrem prepočtu doplatku výšku nemajetkovej ujmy bližšie neodôvodňoval a neprodukoval v tomto smere dôkazy. Iba všeobecne konštatoval, že bol nútený pracovať nad rámec týždenného pracovného času, v dôsledku čoho stráca čas na odpočinok či na čas strávený s rodinou a priateľmi. Uvedenú skutočnosť súd zohľadnil, keď vychádzal z toho, že k porušeniu práv žalobcu došlo, že výkonom práce nad stanovený čas bol ukrátený o čas strávený s blízkymi a že poruchový stav trval po dobu troch rokov. Práve preto, že žalobca bližšie nezdôvodnil, či okrem všeobecne uvedeného práca nad čas spôsobila aj iné poruchové stavy - zhoršenie zdravotného stavu, zhoršenie vzťahov v rodine, s priateľmi a pod., súd priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 2.000 eur, a vo zvyšku žalobu zamietol, pretože práva žalobcu preukázateľne porušené boli.
16. Súd zohľadnil aj rozhodovaciu prax ostatných súdov keď zistil, že vychádzala prakticky z rovnakého skutkového a právneho stavu. V obdobnej veci Okresný súd Humenné v konaní 12C/67/2023 priznal ujmu 2.600 eur oproti požadovaným 5.000 eur. Rozhodnutie bolo potvrdené odvolacím súdom pod 11Co/36/2024. Ten istý súd v konaní vedenom pod sp.zn. 21C/75/2023 priznal ujmu 2.200 eur oproti požadovaným 5.000 eur. Rozhodnutie bolo potvrdené pod 3Co/39/2024. Okresný súd Rimavská Sobota v konaní 3C/16/2023 priznal 2.000 eur oproti požadovaným 5.998,45 eur, rozhodnutie bolo potvrdené pod 16Co/43/2024 a Okresný súd Rožňava v konaní 11C/89/2023 priznal 2.000 eur oproti požadovaným 10.000 eur, rozhodnutie bolo potvrdené pod 6Co/90/2024.
17. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania, keďže výška priznanej nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu.
18. Proti tomuto rozsudku, a to proti jeho vyhovujúcemu výroku a výroku o trovách konania v zákonnej lehote podala odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ C.s.p. a odvolaciemu súdu navrhla, aby rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne
a prizná žalovanej nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. V dôvodoch odvolania uviedla, že žalobu nie je možné považovať za dôvodnú. Pokiaľ žalobca trval na tom, že došlo k porušeniu jeho práva na to, aby jeho priemerný týždenný pracovný čas nepresiahol 48 hodín, mal možnosť podať pracovnoprávnu žalobu. Pokiaľ ide o otázku nezarátavania pohotovosti do služobného času žalobcu žalovaná uviedla, že pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore sa nepovažuje za služobný čas, čo nie je v nijakom rozpore s tým, že sa táto považuje za pracovný čas. Platí, že v zmysle § 193 ods. 1 tohto zákona sa na služobný pomer primerane použije § 85 Zákonníka práce, ktorý presne definuje pracovný čas a z ktorého vyplýva, že služobná pohotovosť je pracovným časom. Pojmy „pracovný čas“ a „služobný čas“ nie sú totožné. Pojem „pracovný čas“ je pojmom európskeho práva. V zmysle znenia smernice a v súlade s logikou smernice pracovný čas je potrebné chápať ako protiklad k času odpočinku, pričom oba pojmy sa navzájom vylučujú. Smernica nestanovuje žiadnu prechodnú kategóriu medzi pracovným časom a časom odpočinku. Súdny dvor rozhodol, že pojmy pracovný čas a čas odpočinku sa nemôžu vykladať z hľadiska požiadaviek rôznych právnych úprav členských štátov, ale že predstavujú pojmy práva spoločenstva, ktoré je potrebné definovať na základe objektívnych znakov a pri zohľadnení systému a cieľa smernice, ktorým je stanovenie minimálnych požiadaviek určených na zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Iba takýto nezávislý výklad zaručí smernici plnú účinnosť, ako aj jednotné uplatňovanie pojmov vo všetkých členských štátoch. Členské štáty nemôžu jednostranne určovať rozsah týchto pojmov. Slovenská republika zaviedla ďalší pojem „služobný čas“, ktorý nepredstavuje konkurenciu pojmu „pracovný čas“. Uvedené nemá nijaký dopad na priemerný týždenný pracovný čas príslušníkov hasičského a záchranného zboru a je len otázkou platov a ďalších náhrad, ktoré sú príslušníkom zboru vyplácané. Poukázala na to, že Súdnemu dvoru Európskej únie boli Okresným súdom Lučenec dňa 26.11.2024 predložené prejudiciálne otázky, o ktorých sa koná. Poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/97/2024 v obdobnej veci v súvislosti s odklonom od judikatúry okresných a krajských súdov. Žalovaná má za to, že žalobca nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života, či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil v medziľudských vzťahoch v súvislosti s tým, že smernica bola nesprávne transponovaná do právneho poriadku. Nepreukázal ani existenciu závažnej ujmy. Má za to, že rozsudok trpí nepreskúmateľnosťou, ak súd svoj právny záver riadne nezdôvodnil. Odôvodnenie je v rozpore s ust. § 220 C.s.p. Žalovaná má za to, že nárok bol nesprávne uplatnený a súd vec nesprávne právne posúdil. Právna úprava vyjadrená v smernici zaručujúca žalobcovi právo na to, aby jeho priemerný týždenný pracovný čas neprekročil 48 hodín bola do právneho poriadku SR prevzatá správne v ust. § 193 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z.z. a následne v § 85 ods. 9 Zákonníka práce. Právna skutočnosť – nesprávna transpozícia Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku SR nenastala, preto nemohol vzniknúť ani zodpovednostný právny vzťah týkajúci sa náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu. Skutočnosť, že pohotovosť na pracovisku sa nezarátava do služobného času žalobcu v zmysle Zákonníka práce je v rozpore s Európskym právom alebo nie je, je v súčasnosti predmetom konania pred Súdnym dvorom Európskej únie. Súd odoprel význam platným a účinným ustanoveniam § 193 zák. č. 315/2001 Z.z. a § 85 ods. 9 Zákonníka práce bez akéhokoľvek racionálneho zdôvodnenia. Smernica 2003/88/ES bola správne transponovaná do právneho poriadku SR, preto žaloba nemôže obstáť.
19. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) v rozsahu danom v ust. § 379 a § 380 C.s.p., z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie nie je opodstatnené.
20. Odvolací súd po preskúmaní odvolania dospel k záveru, že žalovanou namietané odvolacie dôvody nie sú naplnené.
21. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil, že žalobcovi vznikla škoda v dôsledku porušenia únijového práva nedostatočnou transpozíciou Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 4.11.2002 do slovenského právneho poriadku a vec aj správne právne posúdil, pokiaľ dospel k záveru o povinnosti žalovanej nahradiť žalobcovi vzniknutú škodu v podobe nemajetkovej ujmy. Konanie netrpí vadou, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
22. Na zdôraznenie správnosti rozsudku v napadnutej časti, ktorým bolo čiastočne čo do zaplatenia sumy 2.000 eur vyhovené návrhu žalobcu a k odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd dopĺňa nasledovné:
23. Na margo argumentácie žalovanej v odvolacom konaní, majúcej za cieľ presvedčiť, že porušenie limitu týždenného pracovného bolo spôsobené nesprávnou interpretáciou transpozičnej normy zo strany zamestnávateľa, odvolací súd poznamenáva, že ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecne záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia právnej istoty (porov. napr. rozhodnutie ESD vo veci C-475/07 Komisia proti Poľsku) a že ani samotná súdna prax (už vôbec nie prax v rámci realizácie súkromnoprávnych vzťahov) interpretujúca vnútroštátne právo v súlade s požiadavkami smernice bez náležitej transpozície nespĺňa požiadavky jasnosti a presnosti (rozhodnutie ESD vo veci C-292/07 Komisia proti Belgicku). Nakoniec odvolací súd k tejto otázke dodáva, že podľa § 11 písm. d/ zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy (ďalej len „ZoOČV“) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre Policajný zbor a Hasičský a záchranný zbor. Za L. M. tak v zmysle § 11 písm. d/ ZoOČV koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor.
24. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „zákon HaZZ) v § 85 až § 94 upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na pojmy: týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Podľa prílohy č. 4 bod 5 zákona do jeho znenia bola prebratá Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Z predmetných ustanovení zákona ale nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor slovenskej právnej úpravy s právom Európskej únie. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktorá ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy ako aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo aj prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka.
25. V zmysle rozhodnutí Súdneho dvora, členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Poukaz žalovanej v odvolaní na primerané použitie ustanovení Zákonníka práce v tomto smere neobstojí. Zákon o HaZZ v zmysle jeho § 12 ods. 6 umožňuje aplikovať Zákonník práce na právne vzťahy príslušníkov zboru pri vykonávaní štátnej služby, len ak to výslovne ustanovuje zákon. Zákonník práce v ust. § 85 ods. 9 uvádza, že priemerný týždenný pracovný čas zamestnancov, vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín. V ust. § 96 ods. 2 Zákonník práce uvádza, že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Ust. § 193 zákona o HaZZ však na primerané použitie ust. § 96 ods. 2 Zákonníka práce na služobný pomer príslušníka HaZZ neodkazuje. Nedôvodná je preto odvolacia námietka žalovanej , že Smernice 2003/88/ES bola do právneho poriadku SR transponovaná správne. Z ustanovení Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. 10. 2024 nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, čo je v rozpore s právom Európskej únie.
26. V danom prípade nebolo sporné, že žalobcovi boli rozvrhované služby takým spôsobom, že na 16,5 hodinovú riadnu službu služobného dňa nadväzovala určená 7,5 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku v jednej 24-hodinovej zmene. Služobné povinnosti mu boli určované aj na čas nočných hodín v prípade, že počas služobnej pohotovosti bol vyhlásený poplach a bol vyslaný na zásah, kedy sa služobná pohotovosť zmenila na prácu nadčas a žalobca strávil na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín.
27. Zákon o HaZZ umožňoval zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Je potrebné zdôrazniť, že povinnosť členských štátov vyplývajúca zo smernice, ktorou je dosiahnuť výsledok stanovený smernicou, ako aj ich povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie splnenia tejto povinnosti, sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov.
28. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, je potrebné konštatovať, že Slovenská republika ako členský štát EÚ v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, konkrétne príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, stanovená v čl. 6 písm. b/ cit. Smernice.
29. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v § 85 až § 94 upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním na pojmy: týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka. Podľa prílohy č. 4 bod 5 zákona do jeho znenia bola prebratá Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Z predmetných ustanovení zákona ale nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor slovenskej právnej úpravy s právom Európskej únie. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktorá ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy ako aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo aj prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Ako už Súdny dvor viackrát rozhodol, členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Poukaz žalovaného v odvolaní na primerané použitie ustanovení Zákonníka práce v tomto smere neobstojí. Zákon o HaZZ v zmysle jeho § 12 ods. 6 umožňuje aplikovať Zákonník práce na právne vzťahy príslušníkov zboru pri vykonávaní štátnej služby, len ak to výslovne ustanovuje zákon. Zákonník práce v ust. § 85 ods. 9 uvádza, že priemerný týždenný pracovný čas zamestnancov, vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín. V ust. § 96 ods. 2 Zákonník práce uvádza, že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Ust. § 193 zákona o HaZZ však na primerané použitie ust. § 96 ods. 2 Zákonníka práce na služobný pomer príslušníka HaZZ neodkazuje.
30. Odvolací súd konštatuje nesprávnu transpozíciu Smernice 2003/88/ES, ktorá spočíva v tom, že z ustanovení Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. 10. 2024 nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, čo je v rozpore s právom Európskej únie.
31. Zákon o HaZZ umožňoval zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Odvolací súd zdôrazňuje, že povinnosť členských štátov vyplývajúca zo smernice, ktorou je dosiahnuť výsledok stanovený smernicou, ako aj ich povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie splnenia tejto povinnosti, sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, odvolací súd má za to, že Slovenská republika ako členský štát EÚ v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, konkrétne príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, neprijala opatrenia nevyhnutné
na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, stanovená v čl. 6 písm. b/ cit. Smernice.
32. Za uvedeného stavu, z dôvodu nesprávnej transpozície smernice do zákona o HaZZ, žalobca nemal možnosť požadovať od zamestnávateľa dodržiavanie požiadaviek upravených ustanoveniami smernice. Na služobný pomer žalobcu sa vzťahuje právna úprava zákona o HaZZ, preto porušenie právnej normy vyplývajúcej z únijného práva zaťažuje žalovanú. Odvolací súd má za to, že zákon o HaZZ nepovažuje za súčasť týždenného pracovného času služobnú pohotovosť hasičov, a v dôsledku toho dochádza k pravidelnému prekračovaniu vymedzeného maximálneho týždenného pracovného času. Taktiež polemika žalovanej s pojmami „pracovný čas“ a „služobný čas“ nemá oporu v zákone, pretože tak ako i samotná žalovaná uvádza, zákon o HaZZ v § 193 ods. 1 stanovuje delegovanú pôsobnosť Zákonníka práce, to platí primerane i pre § 85 ods. 9 Zákonníka práce, ktorý stanovuje priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca.
33. Odvolací súd uzatvára vychádzajúc zo žalobcom reálne odpracovaných hodín v rozhodnom období vrátane hodín jeho služobnej pohotovosti, že v žalobcovom prípade pravidelne dochádzalo k prekročeniu maximálneho priemerného 48 hod. týždenného pracovného času v žalovanom období. Odvolací súd dodáva, že rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-303/98 Simap žalovaná vykladá nesprávne, treba ho vykladať v súlade so základnými princípmi práva Európskej únie, najmä s princípom priameho účinku smerníc a zákazom ich použitia v neprospech jednotlivca. Súdny dvor v uvedenom rozsudku síce konštatoval, že pri absencii transpozície článku 16 ods. 2 smernice 93/104 alebo výnimiek podľa článku 17 môžu mať tieto ustanovenia priamy účinok, avšak tento priamy účinok pôsobí výlučne v prospech jednotlivca a proti štátu. Z toho vyplýva, že jednotlivci sa môžu dovolávať ochrany, ktorú im smernica priznáva, teda aj práva na to, aby referenčné obdobie nepresiahlo 12 mesiacov. Zároveň však platí, že výnimky upravené v článku 17 smernice predstavujú odchýlky od ochranného režimu pracovného času, a preto musia byť vykladané reštriktívne a môžu byť uplatnené len vtedy, ak boli riadne a výslovne transponované do vnútroštátneho práva. V opačnom prípade ich štát nemôže uplatňovať, pretože platí zákaz tzv. obráteného priameho účinku.
34. Správne súd prvej inštancie dospel k záveru, že v prejednávanej veci vznikla žalobcovi nemajetková ujma, ktorú je možné posúdiť podľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.
35. Jedným z najvýznamnejších osobnostných práv je právo na ochranu zdravia, ktoré v článku 40 Ústavy SR zaväzuje štát zabezpečiť jeho realizáciu predovšetkým prostredníctvom právnej úpravy materiálnych a inštitucionálnych predpokladov nevyhnutných na jeho efektívny výkon.
36. Každý má právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej dovolenky (článok 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv).
37. Je potrebné sa stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že žalobcovi nepochybne vznikla nemajetková ujma spočívajúca v porušení jeho základného osobnostného práva - práva na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity a súkromia spočívajúca v porušení práva na primeranú dobu odpočinku.
38. S prihliadnutím na to, že právo na odpočinok žalobcu bolo permanentne za požadované obdobie spätne porušované a žalobca plní v spoločnosti zodpovedné úlohy, ktoré vyžadujú nasadenie vlastného života, je o to viac dôležitejšie, aby mal možnosť po práci si odpočinúť, venovať sa svojim záľubám, súkromiu, rodine, resp. vykonávaniu aktivít, ktoré nemusia súvisieť ani s výkonom jeho povolania. Vychádzajúc z toho, že za uplatnené obdobie bol permanentne prekračovaný týždenný limit dovolený právom únie, je náhrada nemajetkovej ujmy predstavujúca sumu 2.000 eur aj podľa názoru odvolacieho súdu primeraná.
39. V danom prípade bol žalobca úspešný čo do základu uplatneného nároku, pričom výška súdom priznaného plnenia závisela len od úvahy súdu, preto možno konštatovať, že žalobca bol v konaní úspešným. Žalobcovi preto patrí plná náhrada trov konania vo vzťahu k neúspešnej žalovanej z prisúdenej sumy.
40. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok v jeho napadnutej vyhovujúcej časti vrátane výroku o trovách konania podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny.
41. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnej žalovanej.
42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).