Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_8Svk-6-2026.pdf
PDF · 108.95 KB
Case nature
Area
Subarea
8Svk/6/2026
Uznesenie
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o. z., so sídlom Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava, IČO: 31 820 174, právne zastúpený: Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 53 929 691, proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor starostlivosti o životné prostredie, so sídlom: Vysokoškolákov 8556/33B, 010 08 Žilina, o preskúmanie zákonnosti záväzného stanoviska žalovaného č. OU-ZA-OSZP3-2025/050714-012 zo dňa 07.07.2025, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. 2S/55/2025-108 zo dňa 21.10.2025, takto
r o z h o d o l :
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta.
II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
o d ô v o d n e n i e :
I. Konanie pred orgánmi verejnej správy
1. Záväzným stanoviskom č. OU-ZA-OSZP3-2025/050714-012 zo dňa 07.07.2025 (ďalej aj ako „záväzné stanovisko“) žalovaný podľa § 3 písm. k) a § 56 písm. b) zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31.10.2025 (ďalej ako „zákon č. 24/2006 Z. z.“ alebo „zákon EIA“ alebo „zákon o posudzovaní vplyvov“) po vykonaní zisťovacieho konania pre navrhovanú činnosť „REZIDENČNÝ KOMPLEX ORCHIDEA RAJEC - VOJTOVÁ“, navrhovateľa ZRUBY RAJEC s. r. o., rozhodol, že navrhovaná činnosť sa nebude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z. z. 2. Proti záväznému stanovisku podal žalobca odvolanie, ktoré bolo doručené žalovanému dňa 22.07.2025. 3. Okresný úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov, rozhodnutím č. OU-ZA-OOP3-2025/068884-002 zo dňa 25.08.2025 (ďalej aj ako „rozhodnutie o odvolaní“) odvolanie žalobcu zamietol a záväzné stanovisko potvrdil. Rozhodnutie o odvolaní nadobudlo právoplatnosť dňa 10.09.2025.
II. Konanie pred správnym súdom a jeho rozhodnutie
4. Dňa 02.09.2025 bola Správnemu súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „správny súd“) doručená správna žaloba, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti záväzného stanoviska. Žalobca tiež požiadal správny súd, aby v zmysle § 185 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „SSP“) priznal správnej žalobe odkladný účinok. 5. Uznesením č. k. 2S/55/2025-108 zo dňa 21.10.2025 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) správny súd žalobu odmietol, žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že hoci žalobca v správnej žalobe poukázal na výnimku uvedenú v ustanovení § 7 písm. a) SSP, teda že na neho ako zainteresovanú verejnosť sa nevzťahuje povinnosť vyčerpať všetky riadne opravné prostriedky, ak nebol na podanie riadneho opravného prostriedku
oprávnený, správny súd dospel k záveru, že uvedená výnimka sa na žalobcu ako zainteresovanú verejnosť nevzťahuje, keďže žalobca mal v tomto zisťovacom konaní možnosť, resp. bol oprávnený podať opravný prostriedok, t. j. odvolanie. Poukázal pritom na ustanovenie § 29 ods. 16 písm. b) zákona č. 24/2006 Z. z. v znení účinnom pre posudzovaný prípad, t. j. od 01.04.2025 do 31.10.2025, v zmysle ktorého proti záväznému stanovisku zo zisťovacieho konania, v ktorom žalovaný určil, že navrhovaná činnosť sa nebude posudzovať podľa tohto zákona, môže podať odvolanie len dotknutá obec, na ktorej území sa má navrhovaná činnosť alebo jej zmena realizovať a dotknutá verejnosť podľa § 3 písm. t) zákona č. 24/2006 Z. z. Správny súd vyslovil názor, že v predmetnom konaní mal žalobca postavenie dotknutej verejnosti a na podanie riadneho opravného prostriedku bol oprávnený podľa § 29 ods. 16 písm. b) zákona č. 24/2006 Z. z. O možnosti podať riadny opravný prostriedok (odvolanie) proti záväznému stanovisku zo zisťovacieho konania bol žalobca v napadnutom rozhodnutí aj riadne poučený. 6. Správny súd ďalej uviedol, že hoci v zmysle ustanovenia § 29 ods. 20 zákona č. 24/2006 Z. z. v znení účinnom do 31.10.2025 má dotknutá verejnosť možnosť domáhať sa zrušenia napadnutého záväzného stanoviska zo zisťovacieho konania podaním žaloby na súd, toto je možné len za splnenia podmienok vyplývajúcich zo SSP pre podanie správnej žaloby. Jednou z nich je aj vyčerpanie všetkých riadnych opravných prostriedkov pred jej podaním. Správny súd preto uzavrel, že v prejednávanej veci nie sú splnené procesné podmienky konania, nakoľko sa žalobca síce domáha prieskumu rozhodnutia orgánu verejnej správy, avšak nie konečného rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté o riadnom opravnom prostriedku, a ktorého použitie mu umožňoval osobitný predpis. Napadnuté rozhodnutie žalovaného preto nie je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu a je v zmysle § 7 písm. a) SSP zo súdneho prieskumu vylúčené. Na základe uvedeného správny súd žalobu podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP odmietol. 7. Keďže v rámci skúmania procesných podmienok konania dospel k záveru, že žaloba je neprípustná, čo vyústilo do odmietnutia žaloby v zmysle § 98 ods. 1 písm. g) SSP, správny súd doplnil, že nevykonával ďalšie úkony a nerozhodoval o návrhu žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe v zmysle § 185 SSP. V tejto súvislosti poznamenal, že rozhodnúť o návrhu žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe je možné len po vyjadrení žalovaného k takémuto návrhu, pričom správny súd prihliadol aj na to, že v zmysle § 186 ods. 2 SSP odkladný účinok zaniká právoplatnosťou rozhodnutia správneho súdu vo veci samej. Postup správneho súdu zodpovedá základnému princípu konania vyplývajúcemu z ustanovenia § 5 ods. 7 SSP.
III. Kasačná sťažnosť, vyjadrenia k nej
8. Proti napadnutému uzneseniu, domáhajúc sa jeho zrušenia, podal žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ)“ kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. g), písm. h), písm. i), písm. j) SSP. Úvod kasačnej sťažnosti venoval pomerne obsiahlej argumentácii o postavení seba samého ako reprezentanta zainteresovanej verejnosti v zmysle § 42 SSP a svojej žalobnej legitimácii, čo podporil citáciou rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie, Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj kasačného súdu. Zopakoval, že svojou žalobou chránil verejný záujem, a preto z rovnakého dôvodu podáva aj kasačnú sťažnosť. Zdôraznil, že podmienka vyčerpania riadnych opravných prostriedkov podľa § 7 písm. a) SSP nebola v jeho prípade daná, keďže odvolanie upravené v § 29 ods. 16 zákona o posudzovaní vplyvov sťažovateľ nepovažuje za riadny opravný prostriedok, na ktorý odkazuje § 7 písm. a) SSP, pretože tu chýba suspenzívny účinok, devolutívny účinok a nie je daná ani jednota prvostupňového a odvolacieho konania. Keďže v zisťovacom konaní sa nepoužíva zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „správny poriadok“), nie je podľa neho zrejmé, z čoho by účinky, aké má odvolanie podľa správneho poriadku, mali pre záväzné stanovisko vyplývať. Ustanovenie § 29 ods. 20 zákona EIA je osobitnou úpravou voči Správnemu súdnemu poriadku a odvolanie podľa § 29 ods. 16 tohto zákona je osobitným druhom opravného prostriedku. Ide podľa neho o mimoriadny opravný prostriedok. Sťažovateľ tiež vytkol správnemu súdu, že nesprávne ustálil jeho žalobnú legitimáciu, keď ho považoval za zainteresovanú verejnosť, nie za jej zástupcu, ako to (podľa neho) vyplýva z uznesenia veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 19SVs/7/2024 zo dňa 30.04.2025. Svoju argumentáciu uzavrel tým, že povinnosť vyčerpania riadnych opravných prostriedkov pred podaním správnej žaloby sa týka len účastníkov správneho súdneho konania podľa § 178 ods. 1 SSP, nie jeho ako reprezentanta zainteresovanej verejnosti. Preto bol oprávnený podať žalobu proti prvostupňovému rozhodnutiu zo zisťovacieho konania, keďže toto rozhodnutie v čase vydania a podania žaloby nemalo vlastnosť „právoplatnosti“, ako je tento inštitút vnímaný správnym poriadkom.
9. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.
IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom
10. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) konajúci ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) po?zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná v?lehote, oprávnenou osobou a je prípustná, sa oboznámil s?obsahom kasačnej sťažnosti a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 11. Sťažovateľ postavil kasačný súd najmä pred zodpovedanie otázky právnej povahy záväzného stanoviska a na to nadväzujúcej otázky, či na zainteresovanú verejnosť sa vzťahuje povinnosť podľa § 7 písm. a) SSP (vyčerpanie riadneho opravného prostriedku pred podaním správnej žaloby) a či sťažovateľ mohol právne účinne podať správnu žalobu proti záväznému stanovisku ako prvostupňovému rozhodnutiu aj v situácii, keď predtým využil opravný prostriedok podľa zákona o posudzovaní vplyvov, o ktorom odvolací orgán riadne rozhodol. 12. Kasačný súd zistil, že s totožnými spornými právnymi otázkami (vymedzenými v predchádzajúcom bode), ktoré v rámci inej kasačnej sťažnosti vzniesol totožný sťažovateľ v totožnej procesnej situácii, t. j. keď správna žaloba zainteresovanej verejnosti bola podaná proti záväznému stanovisku, pričom žalovaným bol prvostupňový správny orgán, hoci zainteresovaná verejnosť podala proti záväznému stanovisku odvolanie, o ktorom odvolací orgán riadne rozhodol, sa Najvyšší správny súd zaoberal už v uznesení sp. zn. 7Svk/16/2026 zo dňa 25.06.2026, ktorého závery aj z dôvodu, že v oboch prípadoch išlo o záväzné stanoviská vydané v čase účinnosti rovnakej právnej úpravy (zákona EIA v znení účinnom od 01.01.2025 do 31.10.2025), sú podľa názoru kasačného súdu aplikovateľné aj na práve posudzovanú vec. Preto kasačný súd postupom podľa § 464 ods. 1 SSP poukazuje na odôvodnenie uznesenia sp. zn. 7Svk/16/2026 zo dňa 25.06.2026 a v príslušnom rozsahu (body 7. až 16.) ho uvádza (s prípadnými upresneniami týkajúcimi sa tu posudzovanej veci v hranatých zátvorkách):
„7. Predmetom prieskumu v prerokúvanej veci je záväzné stanovisko príslušného orgánu v zmysle § 29 ods. 10 zákona o posudzovaní vplyvov v znení účinnom od 1. januára do 31. októbra 2025, podľa ktorého je výsledkom zisťovacieho konania [teda postupu, ktorého účelom je zistiť, či navrhovaná činnosť alebo jej zmena môže mať významný nepriaznivý vplyv na životné prostredie, pozri definíciu v ust. § 3 písm. c) cit. zák.] záväzné stanovisko, ktorým sa určuje, či pre navrhovanú činnosť alebo jej zmenu je potrebné posudzovanie vplyvov na životné prostredie. Podľa § 29 ods. 15 cit. zák. ak v záväznom stanovisku zo zisťovacieho konania príslušný orgán určil, že sa navrhovaná činnosť alebo jej zmena nemá posudzovať podľa tohto zákona, záväzné stanovisko zo zisťovacieho konania po nadobudnutí účinnosti oprávňuje navrhovateľa podať návrh na začatie povoľovacieho konania. Podľa § 29 ods. 16 písm. b) cit. zák. proti záväznému stanovisku, v ktorom príslušný orgán určil, že sa navrhovaná činnosť nebude posudzovať, môže podať odvolanie len dotknutá obec a dotknutá verejnosť podľa § 3 písm. t) cit. zák. Odvolanie možno podľa § 29 ods. 17 cit. zák. podať do 15 dní od doručenia záväzného stanoviska, inak záväzné stanovisko nadobúda účinnosť. Dotknutá verejnosť uvedená v § 3 písm. t) sa môže podľa § 29 ods. 20 cit. zák. žalobou domáhať zrušenia záväzného stanoviska vydaného podľa odseku 15, ktorým sa určilo, že navrhovaná činnosť alebo jej zmena sa nebude posudzovať podľa tohto zákona, a napadnúť jeho vecnú správnosť.
8. Z citovaných ustanovení vyplýva, že namiesto pôvodného rozhodnutia zo zisťovacieho konania sa podľa úpravy účinnej od 1. januára do 31. októbra 2025 vydávalo záväzné stanovisko. Z hľadiska systematiky Správneho súdneho poriadku bolo toto záväzné stanovisko opatrením podľa § 3 ods. 1 písm. c) SSP, pretože nebolo označené ako rozhodnutie, bolo vydané v určitom administratívnom (zisťovacom) konaní a mohli ním byť priamo dotknuté práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti osôb (už len napríklad tak, že podľa cit. § 29 ods. 15 zákona č. 24/2006 Z. z. oprávňovalo navrhovateľa podať návrh na povoľovacie konanie). Išlo však o opatrenie, ktoré možno za určitých podmienok napadnúť odvolaním, o ktorom sa zasa rozhodovalo „rozhodnutím“ [§ 3 ods. 1 písm. b) SSP]. Obdobná situácia (proti opatreniu vydanému v prvom stupni je prípustné odvolanie, o ktorom sa rozhoduje rozhodnutím) je pritom známa aj iným právnym predpisom. Napríklad podľa § 91 ods. 5 Daňového poriadku (č. 563/2009 Z. z.) je odvolanie prípustné proti daňovej exekučnej výzve a podľa § 225n zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení je odvolanie prípustné proti upovedomeniu o vymáhaní pohľadávok. Ani v jednom prípade pritom správne súdy nemajú pochybnosti, že odvolanie je riadnym opravným prostriedkom, a
preto v súlade s § 7 písm. a) a § 180 ods. 1 SSP prejednávajú správne žaloby smerujúce proti orgánom, ktoré o týchto odvolaniach rozhodli (pozri napr. rozsudky sp. zn. 2 Sfk 1/2025, 5 Sfk 17/2023, 1 Sfk 88/2022, ale aj 7 Ssk 1/2025, 6 Ssk 129/2024, 7 Ssk 82/2023, 6 Ssk 113/2023).
9. Pri výklade pojmu „právoplatnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy“, ktorý používajú ustanovenia § 7 písm. a) alebo § 181 ods. 3 SSP, je potrebné mať na pamäti, že Správny súdny poriadok upravuje konanie, v ktorom súdy poskytujú ochranu právam v oblasti verejnej správy (§ 2 ods. 1 SSP). Činnosť verejnej správy je rozmanitá nielen odvetvovo, ale aj typovo (čo do foriem činnosti) a právnou úpravou (jej činnosť upravujú najrozličnejšie predpisy, často s rôznou mierou podrobnosti). Niektoré z týchto rozmanitostí sa Správny súdny poriadok pokúša preklenúť legálnymi definíciami v § 3, z ktorých je napríklad zrejmé, že sa rozhodnutie a opatrenie [porov. definície v odseku 1 písm. b) a c)] môžu byť vydané v akomkoľvek „administratívnom konaní“, teda [podľa definície v odseku 1 písm. a)] na základe akéhokoľvek postupu orgánu verejnej správy. Citované ustanovenia tak akceptujú, že rozhodovacie procesy orgánov verejnej správy nemusia spočívať len vo formalizovanom konaní s podrobne upravenými fázami, ale ich úprava môže byť stručná, kusá či neúplná. Napríklad v nej môže chýbať výslovná úprava „právoplatnosti“ rozhodnutia v takom zmysle, ako ju napríklad upravuje § 52 Správneho poriadku, § 63 ods. 9 Daňového poriadku alebo § 213 zákona o sociálnom poistení.
10. Ustanovenie § 7 písm. a) SSP však počíta s „právoplatnosťou“ aj pri rozhodnutiach a opatreniach vydaných v takých administratívnych konaniach, v ktorých tento inštitút nie je upravený vôbec alebo dostatočne jasne. V takýchto prípadoch sa pod týmto pojmom musí obdobne ako právoplatnosť rozumieť ich „konečnosť“, teda okamih, odkedy konečne a (zásadne) nenapadnuteľne vyvolávajú tie právny účinky, ktoré majú vyvolať. Napokon, napríklad § 101 ods. 6 SSP volí veľmi podobnú formuláciu, keď hovorí, že rozhodnutie, opatrenie alebo iný úkon orgánu verejnej správy nadobudne „právoplatnosť alebo obdobné právne účinky“. Ako už bolo uvedené, ustanovenia § 29 ods. 15, 17 a 18 zákona o posudzovaní vplyvov výslovne upravujú inštitút účinnosti záväzného stanoviska, ktorá nastáva márnym uplynutím lehoty na odvolanie a ktorého hlavným účinkom je, že navrhovateľa oprávňuje navrhnúť začatie povoľovacieho konania. Z § 29 ods. 18 pritom jasne plynie, že tieto účinky sa odkladajú (suspendujú) podaním odvolania, a to až do rozhodnutia o odvolaní proti záväznému stanovisku. Práve preto už kasačný súd vyslovil, že inštitút účinnosti záväzného stanoviska vyjadruje jeho konečnosť a nastúpenie jeho právnych účinkov, a preto v tomto zmysle zodpovedá účinkom, ktoré sú inak obvyklé pre právoplatnosť (porov. uznesenie sp. zn. 7 Svk 31/2025).
11. V tejto súvislosti nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že účinnosť je len vlastnosťou právnych predpisov, pretože aj právny poriadok bežne hovorí o účinnosti napríklad zmlúv (§ 47a Občianskeho zákonníka, § 59a Obchodného zákonníka), ale dokonca aj o účinnosti rozhodnutí (napr. § 88 ods. 6 zákona č. 452/2021 Z. z. o elektronických komunikáciách, § 40 ods. 2 zákona č. 187/2021 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže). Aj cit. § 101 ods. 6 SSP hovorí o obdobných „právnych účinkoch“. Koniec koncov, zákonodarca nie je pri vytváraní právnych inštitútov viazaný tým, čo je obvyklé, a z citovanej úpravy § 29 ods. 15, 17 a 18 zákona o posudzovaní vplyvov dostatočne jasne plynie, aký obsah má mať ním zvolený inštitút „účinnosť záväzného stanoviska“. Práve tento odkladný (suspenzívny) účinok odvolania na účinnosť záväzného stanoviska (spolu s devolutívnosťou) znamená, že je riadnym opravným prostriedkom v zmysle § 7 písm. a) a § 180 ods. 1 SSP. Nie je zrejmé, čo žalobca myslí opätovným odkazom na „procesnú jednotu“ konania; ak tým však rozumie možnosť odvolacieho orgánu dopĺňať a meniť prvostupňové rozhodnutie, tak tá neplatí vždy ani v správnom konaní [porov. § 4 ods. 3 písm. a) zákona č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy, podľa ktorého okresný úrad ako odvolací orgán nemôže meniť rozhodnutia, ktoré obec alebo vyšší územný celok vydali pri výkone územnej samosprávy].
12. V prerokúvanej veci je však podstatné, že správny súd na § 7 písm. a) SSP neodkazoval ani tak v súvislosti s otázkou, či žalobca mal alebo nemal pred podaním žaloby vyčerpať odvolanie v zmysle § 29 ods. 16 zákona o posudzovaní vplyvov proti záväznému stanovisku z 23. mája 2025 [v práve posudzovanej veci ide o záväzné stanovisko zo dňa 07.07.2025]. Zistený skutkový stav totiž svedčí o tom, že ho nielen vyčerpal, ale že Okresný úrad Banská Bystrica [v práve posudzovanej veci ide o Okresný úrad Žilina] potvrdil toto záväzné stanovisko, ktoré tým nadobudlo svoje konečné účinky [teda v terminológii § 7 písm. a) SSP „právoplatnosť“]. Naopak, podstatou veci je otázka, či za takýchto okolností môže správna žaloba smerovať proti záväznému stanovisku ako prvostupňovému opatreniu, alebo len voči rozhodnutiu o odvolaní. Hneď skraja treba uviesť, že hoci žalobca s odkazom na uznesenie
veľkého senátu tunajšieho súdu sp. zn. 19SVs/7/2024 opakovane žiadal, aby správny súd vychádzal z jazykového znenia príslušných ustanovení, pomerne jasné je najmä jazykové znenie § 180 ods. 2 SSP. Podľa tohto ustanovenia totiž platí, že ak je žalobcom zainteresovaná verejnosť podľa § 42 SSP (teda aj občianske združenie ako žalobca), žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol v poslednom stupni. Uvedené ustanovenie pritom nerozlišuje, či rozhodol v poslednom stupni na základe riadneho, prípadne na základe iného (bližšie nevymedzeného) opravného prostriedku, ale podstatné je, že išlo o posledný stupeň. V prerokúvanej veci je celkom zjavné, že v poslednom stupni nerozhodoval žalovaný označený žalobcom, ktorý vydal záväzné stanovisko, ale na základe odvolania Okresný úrad Banská Bystrica [v práve posudzovanej veci Okresný úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov], proti ktorému však žaloba nesmeruje.
13. K otázke, či je možné správnou žalobou napadnúť prvostupňové rozhodnutie alebo prvostupňové opatrenie, ak bol podaný riadny opravný prostriedok a bolo o ňom rozhodnuté, existuje pomerne bohatá judikatúra kasačného súdu (porov. napríklad uznesenia sp. zn. 6Ssk/42/2025 alebo 7Ssk/70/2024). Tá z už cit. § 7 písm. a) SSP a contrario vyvodila, že predmetom súdneho prieskumu v správnom súdnictve je zásadne rozhodnutie v poslednom stupni. To isté možno vyvodiť aj z citovaných § 180 ods. 1 a 2 SSP, podľa ktorého je žalovaným orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, prípadne v poslednom stupni. Podobne z § 190 a 191 SSP vyplýva, že správne súdy v prvom rade preskúmavajú (a prípadne zrušujú) rozhodnutie žalovaného, teda zásadne orgánu, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, resp. rozhodol v poslednom stupni. Rozhodnutie orgánu verejnej správy nižšieho (prvého) stupňa možno zrušiť len spolu so zrušením rozhodnutia žalovaného (vymedzeného v § 180 SSP) za podmienok § 191 ods. 3 písm. a) SSP, nikdy nie samostatne. Uvedené závery podľa kasačného súdu platia rovnako aj v prípade, ak - ako v prípade § 29 ods. 15 až 18 zákona o posudzovaní vplyvov - prvostupňovým správnym aktom je opatrenie, o ktorého preskúmaní sa rozhoduje rozhodnutím. Všeobecná správna žaloba je totiž rovnocenne určená na ochranu tak pred rozhodnutím, ako aj opatrením (porov. § 177 SSP).
14. Ako už bolo uvedené, § 29 ods. 20 zákona o posudzovaní vplyvov výslovne pripúšťa aj správnu žalobu zainteresovanej verejnosti proti záväznému stanovisku podľa § 29 ods. 15. Žalobca v tomto ustanovení vidí základ pre svoj názor, že správna žaloba môže smerovať priamo proti záväznému stanovisku, aj keď bolo proti nemu riadne podané odvolanie a nadriadený orgán ho potvrdil (§ 29 ods. 18). Tunajší súd však už vo svojej judikatúre (porov. cit. uznesenie sp. zn. 7Svk/31/2025) objasnil, že cit. ustanovenie § 29 ods. 20 zákona o posudzovaní vplyvov reagovalo na judikatúru, ktorá záväzné stanoviská vo všeobecnosti nepovažuje za preskúmateľné (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžk4/2018, judikát R 70/2019), a založilo výnimku práve pre záväzné stanovisko podľa § 29 ods. 15 cit. zákona. Cit. ust. § 29 ods. 20 sa však nedotklo ustanovení Správneho súdneho poriadku o predmete prieskumu, jeho procesných podmienkach, o žalovanom orgáne verejnej správy a o oprávneniach správneho súdu (cit. § 191 SSP). Pôvodne navrhovaná právna úprava (Národná rada Slovenskej republiky, IX. volebné obdobie, tlač 230) predpokladala, že zainteresovaná verejnosť bude mať možnosť napadnúť záväzné stanovisko len správnou žalobou podľa § 29 ods. 20, teda nie odvolaním podľa § 29 ods. 15. Počas legislatívneho procesu sa potom v ustanovení § 29 ods. 16 písm. b) cit. zák. doplnilo aj jej právo podať odvolanie. Ani v jednom, ani v druhom prípade však nič nesvedčí v prospech názoru, že by sa tým chcel zákonodarca odchýliť od citovaných ustanovení Správneho súdneho poriadku, podľa ktorých žalovaným je vždy orgán, ktorý rozhodol v poslednom stupni, a jeho rozhodnutie je predmetom prieskumu a zrušenia.
15. S vývodmi žalobcu na tému toho, či on sám je „zainteresovaná verejnosť“ alebo len reprezentant zainteresovanej verejnosti ako abstraktného kolektívneho spoločenstva, sa už tunajší súd pomerne obsiahlo vyrovnal v uznesení sp. zn. 8Svk/41/2025. V ňom mu jednak vysvetlil, že odborná literatúra, na ktorej jednu pasáž žalobca opakovane poukazuje na podporu svojich argumentov, nie je prameňom práva záväzným pre kasačný súd. Sudcovia kasačného súdu sú totiž podľa čl. 144 ústavy viazaní len ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a tam citovanými medzinárodnými zmluvami. Navyše čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru výslovne uvádza, že prístup k súdu majú mať „členovia“ zainteresovanej verejnosti (porov. napr. rozsudok Súdneho dvora zo 14. januára 2021, C-826/18, Stichting Varkens in Noord a iní). Vytváranie abstraktného kolektívneho spoločenstva „zainteresovanej verejnosti“ v skutočnosti opomína, že jednotliví jej členovia môžu často zastupovať protichodné záujmy, a to aj v rámci ochrany životného prostredia (napr. záujmy na ochrane vôd alebo lesa proti záujmom na ochrane živočíchov). Argumentom o postavení žalobcu ako „opatrovníka“ zainteresovanej verejnosti
či zástupcu nerozlučných spoločníkov chýba akákoľvek opora v hmotnom práve (§ 37 SSP, § 29 Občianskeho zákonníka, § 77 Civilného sporového poriadku). Celkovo sa však argumentácia žalobcu v týchto otázkach javí samoúčelná, pretože vôbec nie je zrejmé, ako inak by sa s ním bolo v konaní konalo a aké iné procesné práva by bol mohol uplatňovať, ak by s ním aj správny súd konal tak ako to požaduje. Práve porušenie zákona správnym súdom (teda jeho nezákonný postup) je pritom podľa predvetia § 440 ods. 1 SSP základným predpokladom každého sťažnostného bodu kasačnej sťažnosti.
16. Podľa žalobcu ďalej požiadavka vyčerpania odvolania podľa § 29 ods. 16 zákona o posudzovaní vplyvov je v rozpore s čl. 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru, ako aj čl. 11 smernice 2011/92/EÚ o posudzovaní vplyvov niektorých projektov na životné prostredie. K tomu však treba predovšetkým zopakovať, že v prerokúvanej veci správny súd neodmietol jeho správnu žalobu primárne preto, že by nevyčerpal riadne opravné prostriedky, ale preto, že aj keď ich vyčerpal (podal odvolanie) a príslušný orgán o nich rozhodol, jeho správna žaloba aj tak smerovala proti záväznému stanovisku z 23. mája 2025 [v práve posudzovanej veci ide o záväzné stanovisko zo dňa 07.07.2025], nie proti rozhodnutiu nadriadeného orgánu o odvolaní. Otázka, proti komu má smerovať správna žaloba a čo presne má byť jej predmetom, však nie je otázka prístupu k súdu, ale viac modalít tohto prieskumu, na ktoré sa vzťahuje čl. 9 ods. 4 cit. dohovoru a čl. 11 ods. 4 citovanej smernice a ktoré sú v zásade vecou procedurálnej autonómie členských štátov. Navyše, tunajší súd v už cit. uznesení sp. zn. 8Svk/41/2025 žalobcovi vysvetlil, že tak cit. dohovor, ako aj cit. smernica výslovne pripúšťajú, aby sa prístup k súdu podmienil využitím opravného prostriedku v administratívnom konaní. Rovnako s odkazom na judikatúru Súdneho dvora (rozsudky z 18. marca 2010, C-317/08 až C-320/08, Alassini a i. alebo zo 14. júna 2017, C-75/16, Menini a Rampanelli) objasnil, že podmienku, aby takéto konanie bolo primerané, spravodlivé, včasné a nie nedostupne drahé, spĺňa odvolacie konanie, ktoré je: (i) časovo ohraničené (§ 29 ods. 18 zákona o posudzovaní vplyvov ustanovuje lehotu na rozhodnutie o odvolaní 21 dní, teda tri týždne), (ii) nevedie k finančným výdavkom (zákon nepredpokladá ani povinné zastúpenie, ani správny poplatok), (iii) má odkladný účinok (podľa § 29 ods. 17 podanie odvolania bráni účinkom záväzného stanoviska) a (iv) vykonáva ho iný orgán (podľa § 29 ods. 18 rozhodne o odvolaní najbližšie nadriadený orgán, ktorý ho môže potvrdiť alebo zrušiť).“
13. S citovaným uznesením sa kasačný súd stotožňuje. Pre úplnosť dodáva, že postrehol argumentačnú líniu správneho súdu, ktorý v napadnutom uznesení dôvodil primárne tým, že správnu žalobu odmieta preto, že sťažovateľ nevyčerpal riadne opravné prostriedky. Napriek tomu nenašiel kasačný súd dôvod, aby pre tento argumentačný nedostatok bolo napadnuté uznesenie zrušené, nakoľko správny súd rozhodol vecne správne a skutkový a právny stav vyplývajúci z administratívneho spisu je taký, že iný výrok ako výrok o odmietnutí správnej žaloby by správny súd prijať ani nemohol. 14. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že jeho podanie (správna žaloba) bolo nezákonne odmietnuté v zmysle § 440 ods. 1 písm. j) SSP, kasačný súd uvádza, že tento kasačný dôvod mieri na odmietnutie z rôznych dôvodov formálne a obsahovo nekorektného podania postupom podľa § 59 ods. 3 SSP, pričom ak bolo podanie (správna žaloba) odmietnuté z dôvodu neprípustnosti, takéto odmietnutie sa skúma primárne ako otázka správneho právneho posúdenia, čo platí aj pre tu posudzovanú vec (viď obdobne rozhodnutia kasačného súdu sp.?zn.?2Asan/25/2019 z 30. septembra 2021, bod 37, sp. zn. 5Svk/12/2023 z 22. júna 2023, bod 28 alebo sp. zn. 8Svk/41/2025 z 29. januára 2026, bod 32). 15. Kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. i) SSP (nerešpektovanie záväzného právneho názoru, vysloveného v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti) kasačný súd neidentifikoval, nakoľko táto vec nebola ešte predmetom posudzovania kasačným súdom, t. j. nebol tu ešte (a ani objektívne nemohol byť) vyslovený žiadny skorší právny názor kasačného súdu, od ktorého by bolo možné sa odchýliť. 16. Rovnako ani kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP (odklon správneho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu) nebol kasačným súdom identifikovaný. Sťažovateľ síce najčastejšie odkazoval na uznesenie veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 19SVs/7/2024 zo dňa 30.04.2025, ktorého závery nemal správny súd rešpektovať, avšak spornou otázkou, ktorú v predmetnom uznesení veľký senát riešil, bola lehota na podanie správnej žaloby zainteresovanou verejnosťou. S takouto spornou otázkou však nebol správny súd žiadnym zo žalobných bodov konfrontovaný a zmeškanie lehoty na podanie správnej žaloby zainteresovanou verejnosťou nebolo dôvodom, pre ktorý správny súd žalobu odmietol.
V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie uznesenia v časti trov
17. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 18. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že ju žiadnemu z účastníkov nepriznal, keďže sťažovateľ nemal úspech v kasačnom konaní a u procesne úspešného žalovaného nezistil výnimočné dôvody, pre ktoré by mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania (§ 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP). 19. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.