Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Cob-37-2026.pdf
PDF · 134.73 KB
Case nature
Area
Subarea
2Cob/37/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Ragana a sudcov JUDr. Ondreja Hvišča, PhD. a JUDr. Natálie Štrkolcovej v spore žalobcu: Československá obchodná banka, a.s., Žižkova 11, 811 02 Bratislava, IČO: 36 854 140, proti žalovanému: Zmysel, občianske združenie, Thurzova 1525/8, 040 01 Košice-Staré Mesto, IČO: 51 251 132, právne zastúpený: JUDr. Danicou Holováčovou, advokátom, Čajakova 5, 040 01 Košice, IČO: 31 303 064, o neúčinnosť právneho úkonu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice z 20. októbra 2025, č. k. 87Cb/27/2023-394, takto
r o z h o d o l :
I. Potvrdzuje rozsudok Mestského súdu Košice z 20. októbra 2025 č. k. 87Cb/27/2023-394 v napadnutom druhom a treťom výroku.
II. Odmieta odvolanie proti prvému výroku rozsudku, ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania.
III. Priznáva žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol takto:
I. Návrh žalovaného na prerušenie konania zamieta.
II. Určuje, že darovacia zmluva uzavretá medzi darcom GI PARTNERS s.r.o., so sídlom Zvonárska 9, 040 01 Košice, IČO: 46 220 801 a žalovaným, predmetom ktorej bol prevod nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území A. B., obec C. - A. B., okres C. D., zapísaných na liste vlastníctva č. XXXXX vedenom E. F. C., katastrálny odbor, ako nebytový priestor č. 12-2, č. vchod: 9, nachádzajúci sa na 1. posch. bytového domu na ulici G. H. X A. A. H. XXX, postavenom na pozemku parcely registra „C“ s parcelným číslom XXXX, (právny vzťah k pozemku parcelné číslo 1048 pod stavbou súpisné číslo 144 nie je evidovaný na liste vlastníctva), s podielom priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 611/10000 a nebytový priestor č. 12-3, č. vchod: 9, nachádzajúci sa na 1. posch. bytového domu na ulici G. H. X A. A. H. XXX, postavenom na pozemku parcely registra „C“ s parcelným číslom XXXX, (právny vzťah k pozemku parcelné číslo 1048 pod stavbou súpisné číslo 144 nie je evidovaný na liste vlastníctva), s podielom priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 768/10000, ktorých vklad bol povolený rozhodnutím Okresného úradu Košice, katastrálneho odboru, pod sp. zn. V-259/2023 zo dňa 01.02.2023 č. z. 89/23, je voči žalobcovi neúčinná.
III. Žalobcovi priznáva proti žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 24.11.2023 domáhal určenia neúčinnosti darovacej zmluvy uzavretej medzi darcom GI PARTNERS s.r.o., IČO: 46 220 801 a žalovaným ako obdarovaným, predmetom ktorej bol prevod vyššie špecifikovaných nehnuteľností.
3. Žalobca dôvodil, že so spoločnosťou GI PARTNERS s.r.o. (ďalej len ako „dlžník“ alebo „GI PARTNERS s.r.o.“) uzatvoril dňa 5.11.2019 Zmluvu o EÚ kontokorentnom úvere č. 637097 P/2019/4, ktorou bol dlžníkovi poskytnutý úver vo výške úverového limitu 11.300,- eur a Zmluvu o EÚ investičnom úvere č. 637097 M/2019/4, ktorou bol dlžníkovi poskytnutý úver vo výške úverového limitu 11.700,- eur. Z dôvodu porušovania zmluvných záväzkov dlžníkom vyhlásil žalobca dňa 29.10.2021 za splatné všetky pohľadávky z úverových zmlúv a disponuje exekučnými titulmi, platobným rozkazom sp. zn. 31Up/413/2023 zo dňa 5.4.2023, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 10.5.2023 a platobným rozkazom sp. zn. 38Up/1657/2022 zo dňa 2.12.2022, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 06.01.2023.
4. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný je výlučným vlastníkom nehnuteľností, ktoré nadobudol od dlžníka na základe napadnutej Darovacej zmluvy zo dňa 5.1.2023, pričom štatutárnym orgánom dlžníka aj žalovaného je totožná osoba - I. J. A., v súvislosti s čím považuje prevod vlastníckeho práva na žalovaného za špekulatívny a účelový, v snahe zbaviť sa majetku v prospech žalovaného. Žalobca akcentoval, že išlo o bezodplatný právny úkon, pri ktorom na strane dlžníka a žalovaného vystupovala totožná osoba štatutárneho orgánu, z čoho vyplýva vedomosť žalovaného o existencii záväzkov dlžníka a vedomosť o úmysle dlžníka ukrátiť žalobcu. Žalobca súčasne poukázal, že dlžník nedisponuje iným majetkom, ktorý by postačoval na uspokojenie pohľadávok žalobcu, čo preukazoval zoznamom majetku dlžníka v exekučnom konaní.
5. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Namietal nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení neúčinnosti darovacej zmluvy z dôvodu dostatočného zabezpečenia jeho pohľadávky priamo voči fyzickej osobe, I. J. A., na základe exekúcie vedenej pod sp. zn. 289EX/80/23 na byt, ktorého hodnota vysoko prevyšuje pohľadávky žalobcu. Pohľadávky žalobcu sú zabezpečené exekučným záložným právom vedeným proti dlžníkovi a I. J. A. ako ručiteľke. Zároveň poukázal na poníženie pohľadávok žalobcu na základe vedenej exekúcie, v rámci ktorej je zablokovaný účet dlžníka, ako aj súkromný účet I. J. A., ktorej sú strhávané aj zrážky zo mzdy a z prídavkov na dieťa. Ďalej zvýraznil, že žalobca nepreukázal úmysel žalovaného ukrátiť uspokojenie pohľadávky žalobcu.
6. Žalobca v replike namietal, že žalovaným uvedené exekučné záložné právo bolo zriadené až ako ďalšie v poradí, preto je vysoko nepravdepodobné, aby v prípadnej dražbe došlo aj k uspokojeniu jeho pohľadávok. Opätovne akcentoval, že dlžník nedisponuje žiadnym majetkom, z ktorého by mohla byť pohľadávka žalobcu uspokojená a ani forma zrážok zo mzdy I. J. A. nezaručuje, že týmto spôsobom dôjde k uspokojeniu jeho pohľadávok.
7. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 42a ods. 1, 4 Občianskeho zákonníka, ďalej podľa § 137 písm. d) C.s.p. a skúmal naplnenie podmienok odporovateľnosti darovacej zmluvy.
8. Súd prvej inštancie posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, vykonal dokazovanie výsluchom štatutárnej zástupkyne žalovaného a listinami založenými v spise. Konštatoval, že žaloba bola podaná v zákonnej lehote, keďže od vecnoprávnych účinkov darovacej zmluvy, ktoré nastali dňa 1.2.2023, neuplynuli viac ako tri roky.
9. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca disponuje pohľadávkou vo výške 18.306,48 eur, titulom úverových zmlúv, ktorú vymáha v exekučných konaniach sp. zn. 289EX/80/23 a 289EX/142/25. Spoločnosť GI PARTNERS s.r.o. ako darca (v mene ktorého konala I. J. A. ako konateľ) uzatvorila dňa 5.1.2023 so žalovaným ako obdarovaným (v mene ktorého konala I. J. A. ako predseda) Darovaciu zmluvu, predmetom ktorej bol bezodplatný prevod špecifikovaných nehnuteľností.
10. Z výsluchu I. J. A. vyplynulo, že dlžník k 1.2.2023 okrem nebytových priestorov, ktoré boli predmetom napadnutej darovacej zmluvy, nevlastnil žiaden iný majetok. Ako dôvod uzatvorenia predmetnej darovacej zmluvy I. A. uviedla, že dlžník sa počas pandémie Covid-19 dostal do finančných problémov, pričom zároveň vo vzťahu k predmetným nebytovým priestorom výrazne vzrástli energetické náklady, ktoré nedokázal uhrádzať. Z uvedených dôvodov sa so žalovaným dohodli na prevode predmetných nebytových priestorov s tým, aby energetické náklady následne znášal žalovaný ako vlastník. Štatutárna zástupkyňa žalovaného uviedla, že nemala žiaden úmysel poškodiť žalobcu a jej cieľom bolo postarať sa o udržanie predmetných nebytových priestorov.
11. Vo vzťahu k podmienke ukrátenia súd prvej inštancie uviedol, že zo samotného charakteru napadnutého právneho úkonu je zrejmé, že sa nejedná o ekvivalentný právny úkon, ale o právny úkon bez primeraného protiplnenia – bezodplatný úkon. Súd prvej inštancie mal s ohľadom na žalobcom predložený zoznam majetku dlžníka a výpoveď I. J. A. za to, že po nadobudnutí vecnoprávnych účinkov napadnutej darovacej zmluvy, neostal dlžníkovi žiaden majetok postačujúci na uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu, v dôsledku čoho bola naplnená aj podmienka ukrátenia uspokojenia pohľadávok žalobcu. Procesnú obranu žalovaného, podľa ktorej je pohľadávka žalobcu voči dlžníkovi dostatočne zabezpečená v prebiehajúcich exekučných konaniach voči I. J. A., nepovažoval súd prvej inštancie vo vzťahu k predmetu sporu za významnú. Súd prvej inštancie zvýraznil, že v zmysle § 42a ods. 1 posledná veta Občianskeho zákonníka, má veriteľ právo odporovať dlžníkovmu právnemu úkonu aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný, alebo ak už bol uspokojený. Žalovaný zároveň v konaní nepreukázal, že majetok I. J. A. (byt v bezpodielovom spoluvlastníctve) postačuje na uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu, a to predovšetkým v reakcii na poukaz žalobcu, že predmetný byt je zaťažený prednostným záložným právom banky a aj v prípade dražby, by uspokojenie pohľadávok žalobcu bolo otázne, resp. nepravdepodobné.
12. Vo vzťahu k úmyslu dlžníka napadnutým právnym úkonom ukrátiť uspokojenie pohľadávok žalobcu súd prvej inštancie uviedol, že v konaní bolo nesporné, že za dlžníka a aj za žalovaného konala I. J. A., ako štatutárny orgán, preto v súlade s ust. § 42a ods. 4 písm. d) Občianskeho zákonníka platí, že žalovaný sa môže odporovacej žalobe ubrániť len vtedy, ak preukáže, že ani pri vynaložení náležitej starostlivosti nemohol poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho žalobcu. Žalobcu v predmetnom prípade nezaťažuje dôkazné bremeno preukázania úmyslu dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, pretože v takomto prípade sa ukracujúci úmysel dlžníka predpokladá a závisí od žalovaného, aby preukázal opak.
13. Súd prvej inštancie v kontexte okolností uzatvorenia predmetnej zmluvy neprisvedčil ani obrane žalovaného, podľa ktorej bolo úmyslom dlžníka uzatvoriť predmetnú zmluvu z dôvodu nedostatkov finančných prostriedkov na úhradu energetických nákladov spojených s udržaním nebytových priestorov. Vzhľadom na personálnu prepojenosť dlžníka a žalovaného prostredníctvom totožného štatutárneho zástupcu, ako aj vykonané dokazovanie, mal súd prvej inštancie za zrejmé, že žalovaný musel vedieť o splatných záväzkoch dlžníka voči žalobcovi. Súd prvej inštancie dal do pozornosti aj skutočnosť, že k uzavretiu napadnutej darovacej zmluvy došlo po doručení platobného rozkazu počas plynutia paričnej lehoty.
14. V reakcii na procesnú obranu žalovaného o nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu na podaní odporovacej žaloby súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku, možnosť domáhať sa určenia právnej skutočnosti (neúčinnosti právneho úkonu) nie je viazaná na preukázanie naliehavého právneho záujmu, ale len na možnosť podania takejto žaloby vyplývajúcej z osobitného predpisu, v predmetnom spore z ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka.
15. Žalovaný na pojednávaní dňa 20.10.2025 navrhol prerušiť konanie do právoplatného skončenia exekučných konaní a to z dôvodu, že výsledok týchto exekučných konaní (predmetom ktorých je vymoženie pohľadávok žalobcu z úverových zmlúv) má zásadný význam pre rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie tento návrh ako nedôvodný zamietol s odôvodnením, že cieľom úspešne podanej odporovacej žaloby je to, aby sa veriteľ práve v exekúcii vedenej proti dlžníkovi (ak nedôjde k dobrovoľnému plneniu) domohol uspokojenia svojho nároku z majetku, ktorý „ušiel“ z majetkovej sféry dlžníka. Prerušenie konania do právoplatného skončenia exekučného konania vedeného proti dlžníkovi, by de facto znemožnilo nútený výkon rozhodnutia o určení neúčinnosti predmetnej darovacej zmluvy.
16. Súd prvej inštancie zamietol aj ďalšie návrhy žalovaného na vykonanie dokazovania (výsluch zamestnancov, resp. členov žalovaného a predloženie účtovnej závierky dlžníka), nakoľko ich nepovažoval za účelné a uplatnené včas.
17. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že na strane dlžníka existoval úmysel ukrátiť žalobcu uzatvorením predmetnej darovacej zmluvy a preto žalobe vyhovel. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
18. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to v celom rozsahu. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne, aby rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne. Odvolanie vymedzil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), e) f) a h) C.s.p.
19. Žalovaný považoval rozsudok súdu prvej inštancie za vydaný na základe neúplne a nesprávne zisteného skutkového stavu, pri nesprávnom právnom posúdení veci a v konaní zaťaženom závažnými procesnými vadami, ktoré mali vplyv na výsledok sporu. Súčasne namietol, že súd prvej inštancie odmietol vykonať rozhodujúce dôkazy a vec posúdil formalistickým spôsobom, ktorý viedol k popretiu materiálnej spravodlivosti. Podľa žalovaného mu týmto postupom bolo znemožnené účinne uplatniť jeho procesné práva a došlo k porušeniu rovnosti zbraní.
20. Podľa žalovaného dospel súd prvej inštancie k skutkovým zisteniam, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď svoje závery založil predovšetkým na formálnych znakoch napadnutého právneho úkonu – jeho bezodplatnosti, personálnom prepojení subjektov a časovej súvislosti s existenciou pohľadávok žalobcu, z ktorých vyvodil existenciu úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa a splnenie podmienky ukrátenia. Žalovaný namietol, že súd prvej inštancie pri skutkovom hodnotení neprihliadol na dôvod prevodu nebytových priestorov, ktorým bola objektívna ekonomická neudržateľnosť ich ďalšej prevádzky. Tieto tvrdenia žalovaného neboli vyvrátené a dôkazmi spochybnené. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s tým, že pohľadávky žalobcu boli zabezpečené ručením a následne aj exekučnými záložnými právami na nehnuteľnosť vo vlastníctve ručiteľky, čo považoval za zásadné pre posúdenie kauzálneho vzťahu medzi napadnutým právnym úkonom a údajnou nemožnosťou uspokojenia pohľadávky.
21. Žalovaný ďalej namietol, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhované dôkazy (vypočutie ďalších osôb zapojených do prevádzky nebytových priestorov a predloženie relevantných účtovných dokladov), spôsobilé objasniť rozhodujúce skutkové otázky – ukracujúci úmysel dlžníka a skutočné ukrátenie pohľadávky žalobcu, ktoré žalovaný považoval za zásadné pre posúdenie splnenia zákonných podmienok odporovateľnosti. Odôvodnenie nevykonania predmetných dôkazov, poukazom na ich oneskorené uplatnenie, neúčelnosť alebo nadbytočnosť, považoval žalovaný za nepostačujúce, formalistické a porušujúce jeho právo na spravodlivý proces.
22. Vo vzťahu k nedostatkom odôvodnenia rozsudku žalovaný namietol, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal s viacerými podstatnými námietkami žalovaného, najmä s tvrdeniami týkajúcimi sa absencie materiálneho ukrátenia pohľadávok žalobcu, existencie zabezpečenia týchto pohľadávok, ako aj ekonomických dôvodov uzatvorenia napadnutého právneho úkonu. Odôvodnenie považoval za selektívne a jednostranné.
23. Nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie sa týkalo formalistickej aplikácie § 42a Občianskeho zákonníka a nesprávneho posúdenia návrhu na prerušenie konania. Podľa žalovaného vyložil súd prvej inštancie § 42a Občianskeho zákonníka v rozpore s jeho obsahom, účelom a zmyslom, keď považoval za rozhodujúce predovšetkým formálne znaky napadnutého právneho úkonu (bezodplatnosť, personálne prepojenie zmluvných strán a časovú súvislosť s existenciou pohľadávok žalobcu). Ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka nezakladá neúčinnosť právneho úkonu automaticky, na základe jeho bezodplatnosti alebo personálneho prepojenia subjektov, ale vyžaduje si individuálne posúdenie materiálnych predpokladov odporovateľnosti, predovšetkým existencie reálneho ukrátenia uspokojenia pohľadávky a príčinnej súvislosti medzi napadnutým právnym úkonom a týmto ukrátením. Súd prvej inštancie však nevykonal žiadnu analýzu toho, či by žalobca bol objektívne v lepšom postavení, ak by k napadnutému právnemu úkonu nedošlo, ani toho, či
prevod nebytových priestorov mal reálny a bezprostredný negatívny dopad na možnosť uspokojenia pohľadávok žalobcu. Súd prvej inštancie v kontexte uvedeného nezohľadnil ani to, že pohľadávky žalobcu boli zabezpečené ručením fyzickej osoby a následne aj exekučnými záložnými právami zriadenými na nehnuteľnostiach vo vlastníctve ručiteľky, ktorých hodnota podstatne prevyšuje výšku uplatnených pohľadávok. V súvislosti s uvedeným žalovaný konštatoval, že účelom odporovacej žaloby je obnoviť možnosť uspokojenia pohľadávky v rozsahu, v akom bola skutočne ukrátená, a nie vytvoriť veriteľovi lepšie postavenie, než by mal bez napadnutého právneho úkonu, ani mu umožniť kumuláciu alebo nadmerné zabezpečenie jeho pohľadávky. Žalovaný zároveň namietal nesprávne rozloženie dôkazného bremena medzi stranami a šikanózny výkon práva žalobcu, ktorého pohľadávku považoval (aj s poukazom na exekučné záložné právo) za dostatočne zabezpečenú.
24. Nesprávne právne posúdenie v kontexte zamietnutia návrhu na prerušenie konania vzhliadol žalovaný v tom, že konštatáciu o nezávislosti odporovacej žaloby od exekučného konania nepodporil súd prvej inštancie konkrétnou analýzou dopadov prebiehajúcich exekučných konaní na posúdenie podmienok odporovateľnosti v predmetnej veci. Súd prvej inštancie sa nesprávne nezaoberal tým, či a v akom rozsahu mohlo dôjsť v priebehu exekučných konaní k uspokojeniu pohľadávok žalobcu, ani tým, či by výsledok týchto konaní mohol spochybniť záver o existencii ukrátenia uspokojenia pohľadávky.
25. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny. Odvolanie považoval za nedôvodné a neobsahujúce skutkové ani právne tvrdenia, ktoré by mohli viesť k zmene alebo zrušeniu napadnutého rozhodnutia. Tvrdenia uplatnené v odvolaní už súd prvej inštancie riadne preskúmal, správne vyhodnotil a právne posúdil. Uplatnené námietky podľa žalobcu nepreukazujú existenciu vád konania, nesprávnosť skutkových zistení, ani nesprávne právne posúdenie veci. Žalobca sa plne stotožnil so skutkovými a právnymi závermi napadnutého rozsudku, zároveň zotrval na svojich skutkových a právnych tvrdeniach uplatnených v konaní pred súdom prvej inštancie.
26. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že žalobca na odvolaciu argumentáciu vecne nereagoval, neuviedol žiadne protiargumenty, ani nevyvrátil tvrdenia žalovaného. Vzhľadom na to žalovaný považoval svoje odvolacie dôvody naďalej za zachované a procesne relevantné.
27. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (až na výrok I.), bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“). Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
28. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 C.s.p. odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 C.s.p. oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.
29. Odvolací súd zisťoval, či odvolanie žalovaného podané proti výroku I. smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon takýto opravný prostriedok pripúšťa.
30. Podľa § 355 ods. 2 C.s.p., proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa.
31. Podľa § 357 písm. n) C.s.p., odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164.
32. Podľa § 386 písm. c) C.s.p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
33. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 357 expessis verbis uvádza, v ktorých prípadoch je voči uzneseniu súdu prvej inštancie prípustné odvolanie, pričom vo vyššie citovanom písmene n) § 357 C.s.p., je ustanovená prípustnosť odvolania len proti uzneseniu o prerušení konania. V tejto veci však nejde o uznesenie o prerušení konania, ale o uznesenie, ktorým bol zamietnutý návrh strany sporu – žalovaného na prerušenie konania.
34. Odvolací súd je toho názoru, že pokiaľ zákonodarca v § 357 písm. n) C.s.p. stanovil prípustnosť odvolania len proti uzneseniu o prerušení konania a nie aj proti zamietnutiu návrhu na prerušenie konania, toto ustanovenie treba vykladať reštriktívne a nemožno rozširovať prípustnosť odvolania na prípady, ktoré nie sú v tomto ustanovení výslovne uvedené. Ak by zákonodarca chcel pripustiť odvolanie aj proti zamietnutiu návrhu na prerušenie konania, bol by to v § 357 C.s.p. výslovne uviedol, tak ako je tam výslovne uvedená prípustnosť odvolania proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku, proti zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie či o návrhu na predbežnú vykonateľnosť rozsudku [písmená g), h), i)]. Ak v týchto prípadoch zákonodarca výslovne uviedol, že ide o odvolania proti uzneseniam „o zamietnutí návrhu“, resp. „o návrhu“, neexistuje dôvod, aby to nebol uviedol aj v prípade, ak by chcel pripustiť odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
35. Pokiaľ teda nie je možné zo žiadneho ustanovenia C.s.p. vyvodiť prípustnosť odvolania voči konkrétnemu typu uznesenia súdu prvej inštancie, je nutné z toho vyvodiť záver, že odvolanie voči takémuto uzneseniu prípustné nie je.
36. V posudzovanom spore preto odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaného proti prvému výroku rozsudku súdu prvej inštancie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému procesný predpis odvolanie nepripúšťa. Z uvedeného dôvodu odvolací súd odvolanie proti prvému výroku rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 386 písm. c) C.s.p. odmietol.
37. Vo zvyšnej časti žalovaný odôvodnil podanie odvolania dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) C.s.p. Odvolací súd zastáva názor, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
38. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný procesný postup, ktorým sa strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej C.s.p. priznáva, a to v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces.
39. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p. (neúplnosť zistenia skutkového stavu) je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal navrhnuté dôkazy, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.
40. Ďalší odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo ktoré vyšli inak najavo z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené, spôsobom vyplývajúcim z ust. C.s.p. o vykonávaní dokazovania.
41. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.
42. Vo vzťahu k odvolaním napadnutému druhému a tretiemu výroku napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie presvedčivo a logicky odpovedal na každý relevantný argument vznesený v spore a odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie spĺňa kritériá vyžadované vyššími súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho rozhodnutia. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správne právne závery. Podrobné, vecne správne a zákonu zodpovedajúce je odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje a odkazuje naň (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalovaného a k podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní, odvolací súd uvádza nasledovné:
43. Súd prvej inštancie konštatoval správne závery, podľa ktorých sa v súlade s § 42a ods. 4 písm. d) Občianskeho zákonníka pri právnych úkonoch v prípade personálnej prepojenosti dlžníka a žalovaného (prostredníctvom totožného štatutárneho zástupcu) predpokladá ukracujúci úmysel dlžníka a odporovacej žalobe sa možno ubrániť, len ak žalovaný preukáže, že ani pri náležitej starostlivosti nemohol poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.
44. Správne súd prvej inštancie uviedol, že nakoľko za obe zmluvné strany odporovaného úkonu konala I. J. A., vedomosť zmluvných strán o vymáhateľnej pohľadávke žalobcu a neexistencii iného exekúciou postihnuteľného majetku dlžníka, možno mať za nepochybnú. V predmetnom prípade tak nie je polemika o tom, že žalovanému boli zrejmé okolnosti uzavretia napadnutej zmluvy, v ktorých je objektívne rozpoznateľný ukracujúci dôsledok pre vymáhateľnú pohľadávku žalobcu.
45. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na závery právnej teórie, podľa ktorej je na naplnenie subjektívnej stránky odporovateľnosti, spočívajúcej v úmysle dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, postačujúci aj nepriamy úmysel, teda ak dlžník vedel, že svojím úkonom ukracuje uspokojenie veriteľovej pohľadávky a pre prípad, že takýto následok reálne nastane, bol s tým uzrozumený (ŠTEVČEK, Marek, DULAK, Anton, BAJÁNKOVÁ, Jana, FEČÍK, Marián, SEDLAČKO, František, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Občiansky zákonník I. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2019).
46. Uvedená interpretácia logicky súvisí s faktom, že úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle, sú v obidvoch prípadoch psychickým stavom (podobne ako napríklad dobrá viera). To znamená, že samy o sebe nemôžu byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť len skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie subjektu (jeho vnútorné zámery) prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno existenciu tohto úmyslu, či vedomosť o ňom dôvodiť (rozhodnutia NS SR sp. zn. 2Cdo/109/2007, sp. zn. 3Cdo/224/2017). Štatutárna zástupkyňa dlžníka aj žalovaného, nepochybne majúca vedomosť o vymáhateľných pohľadávkach žalobcu a majetkovej situácii žalovaného, bola nesporne uzrozumená s tým, že napadnutá darovacia zmluva ukrátila veriteľa v možnosti domáhať sa uspokojenia z majetkovej sféry dlžníka.
47. Žalovanou uvádzaná kauza napádaného právneho úkonu („odbremenenie“ dlžníka od energetických nákladov spojených s udržaním nebytových priestorov), je bez právnej relevancie, nakoľko dlžník ukracujúcim úkonom previedol nehnuteľnosti bez primeraného protiplnenia, v súvislosti s čím síce prirodzene predišiel ďalším nákladom súvisiacim s vlastníctvom predmetných nehnuteľností, ale bez primeranej protihodnoty za daný prevod svoju majetkovú sféru zmenšil podstatne významnejšie. Po nadobudnutí vecnoprávnych účinkov prevodu vlastníckeho práva už dlžník nedisponoval žiadnym ďalším majetkom, v dôsledku čoho bolo uspokojenie vymáhateľných pohľadávok žalobcu ukrátené.
48. Odvolací súd v uvedených okolnostiach prejednávaného sporu považuje záver súdu prvej inštancie o naplnení podmienok odporovateľnosti napadnutej darovacej zmluvy za dostatočne preukázaný
a správne vyhodnotený. Žalovaný neprezentoval pred súdom prvej inštancie a ani v odvolacom konaní žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé tento záver spochybniť.
49. K námietke žalovaného, podľa ktorej súd prvej inštancie nevykonal žalovaným navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie uplatnil sudcovskú koncentráciu vo vzťahu k zamietnutému návrhu žalovaného na vykonanie dokazovania v súlade s § 153 C.s.p., keďže uvedené dôkazné prostriedky mohol žalovaný navrhnúť už skôr a ich vykonanie by si vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania. Nad rámec tohto odôvodnenia súd prvej inštancie uviedol, že vykonanie uvedených dôkazných návrhov zároveň nepovažoval za účelné, keďže úmysel dlžníka, ako aj jeho majetkovú podstatu prezentovala I. J. A. pri svojom výsluchu. Odvolací súd sa zhoduje so súdom prvej inštancie, ktorý sudcovskú koncentráciu uplatnil zákonne a opodstatnene. Ako už odvolací súd uviedol, odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p. je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť. Výsluch zamestnancov, resp. členov žalovaného, ktorým chcel žalovaný bližšie objasniť okolnosti uzatvorenia darovacej zmluvy a jej ekonomické dôvody, považoval odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené závery za nadbytočné. Predloženie účtovnej závierky rovnako nebolo spôsobilé objasniť ďalšie relevantné skutočnosti, a to najmä v kontexte výpovede I. J. A. a predloženého zoznamu majetku dlžníka, z ktorých mal súd prvej inštancie za dostatočne preukázané, že k uspokojeniu veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky preukázateľne nie je možné použiť iný majetok dlžníka.
50. Žalovaný rozporoval ukrátenie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu aj s poukazom na prebiehajúce exekučné konania vedené proti povinnej I. J. A. (z titulu ručenia), ktorej sú strhávané zrážky zo mzdy, z prídavkov na dieťa a ktorej nehnuteľnosť je zaťažená exekučným záložným právom. Aj v tejto súvislosti súd prvej inštancie správne poukázal na to, že žalovaný nepreukázal, že majetok I. J. A. (byt v bezpodielovom vlastníctve) postačuje na uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu, a to predovšetkým v reakcii na poukaz žalobcu, že predmetný byt je zaťažený prednostným záložným právom banky, v súvislosti s čím je úplné uspokojenie pohľadávok žalobcu aj v prípade dražby nehnuteľnosti otázne, resp. nepravdepodobné. Uvedené skutočnosti žalovaný v konaní nevyvrátil, vzhľadom na čo nemožno prisvedčiť argumentácii, že k ukráteniu žalobcu vzhľadom na zabezpečenie pohľadávky žalobcu v exekučných konaniach nedošlo. Vymáhateľné pohľadávky žalobcu nemohli byť na základe zisteného skutkového stavu v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie v celosti uspokojené z aktuálneho majetku dlžníka a ani ručiteľky.
51. Odvolací súd má v okolnostiach daného sporu za to, že „zbavenie sa“ exekvovateľného majetku bezodplatným prevodom na personálne prepojenú osobu viedlo k zmenšeniu majetku dlžníka a k ukráteniu žalobcu, pretože nebyť napadnutého právneho úkonu, žalobca by mohol dosiahnuť uspokojenie svojej vymáhateľnej pohľadávky z hodnoty prevedených nehnuteľností.
52. Na dôvažok dáva odvolací súd do pozornosti, že podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/280/2019, ani objektívne zmenšenie majetkovej sféry dlžníka nie je nevyhnutným predpokladom úspešnej odporovateľnosti, ale rozhodujúcou pre právne posúdenie odporovacej žaloby veriteľa je skutočnosť, či za splnenia ďalších zákonných podmienok odporovateľnosti, vytvára relatívna neúčinnosť odporovaného právneho úkonu aktuálne (t. j. v čase vyhlásenia rozhodnutia súdu) priestor na zlepšenie právneho postavenia veriteľa v tom zmysle, že umožňuje úplné alebo čiastočné uspokojenie jeho inak neuspokojenej pohľadávky.
53. V reakcii na žalovaným formulovaný nesúhlas s procesným postupom a závermi súdu prvej inštancie odvolací súd pripomína, že civilný sporový proces sa okrem iného riadi princípom dispozičným a prejednacím, princípom kontradiktórnosti, princípom koncentrácie a s ním spojeným princípom formálnej pravdy. Z princípu koncentrácie vyplýva, že strany sporu nie sú oprávnené vykonať niektoré procesné úkony kedykoľvek v priebehu konania, ale iba v určitom štádiu konania. Ak procesný úkon strany, ktorý podlieha koncentrácii konania, nie je vykonaný včas, nespôsobuje (za zákonom stanovených podmienok) procesnoprávne účinky. Absencia procesnoprávnych účinkov sa prejaví v tom, že súd na procesný úkon neprihliada. Procesné úkony strán sporu, ktoré podliehajú koncentrácii konania, sú prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany (§ 149 C.s.p.). Z normatívneho hľadiska má koncentrácia konania za následok osobitné procesnoprávne sankcie (v podobe neúčinnosti procesného úkonu strany sporu) za to, že strana sporu porušila procesnú povinnosť riadneho vedenia
sporu (procesná diligencia). Povinnosť riadneho vedenia sporu je všeobecne vyjadrená v článku 8 C.s.p. tak, že strany sporu sú povinné vykonať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany v súlade s princípom hospodárnosti. Procesné úkony nesmú viesť k prieťahom v konaní (článok 5 C.s.p.). Účelom a zmyslom koncentrácie konania je prispieť k rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. Zásada koncentrácie konania sa uplatňuje v dvoch podobách, a to ako koncentrácia vhodná (§ 153 C.s.p. - sudcovská koncentrácia konania) a koncentrácia nutná (§ 154 C.s.p. - zákonná koncentrácia konania). Sudcovská koncentrácia konania je v diskrečnej právomoci súdu. Zákonná koncentrácia konania je pre súd a strany sporu obligatórna. Zásada koncentrácie konania sa uplatňuje výlučne v sporovom konaní.
54. V sporovom konaní strany realizujú svoju procesnú aktivitu prostredníctvom prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany, návrhmi na vykonanie dôkazov. Súd v súlade s článkom 6 ods. 1 C.s.p. umožní stranám v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany v súlade so zásadami sudcovskej koncentrácie podľa § 153 C.s.p. Úlohou súdu je určiť, čo sa bude dokazovať, ako bude dokazovanie prebiehať, ktoré skutočnosti bude preukazovať a ktoré dôkazy vykoná, t. j. aktívne nevyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“ či „materiálnej“ pravdy, ale zistiť skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Pre súd je rozhodujúcim to, aký skutkový stav vyplynul zo zhromaždených prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany v čase, keď dochádza k rozhodovaniu. Z pohľadu úspechu v spore tak ide o to, ktoré z objektívne relevantných skutočností svedčiacich v prospech strany sporu, sa tejto strane do vyhlásenia rozsudku podarilo súdu preukázať, resp. dosiahnuť to, aby ich súd vyhodnotil v jej prospech. Toto sa žiada opakovane zdôrazniť aj v súvislosti s odvolacími námietkami týkajúcimi sa nesprávnych skutkových zistení.
55. Žalovaný odvolaním napadol rozsudok súdu prvej inštancie okrem iného z dôvodu nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho vyhodnotenia uskutočneného súdom prvej inštancie. Odvolací súd vo všeobecnosti k námietke ohľadom nesprávnych skutkových zistení súdu prvej inštancie uvádza, že ak strana v podanom odvolaní namieta skutkové závery súdu prvej inštancie, jej námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo/204/2009, v zmysle ktorého „...dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 C.s.p.).“ Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi strán sporu (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).
56. Zákon nepredpisuje, a ani predpisovať nemôže pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový postup, ktorého podstatou sú jednak dielčie, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti správ získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti stranami tvrdené, má sudca za preukázané, a ktorými tvorí zistený skutkový stav. Základom hodnotiaceho postupu sudcu sú okrem ľudských a odborných skúseností, pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Je na zvážení súdu, ktorému dôkaznému prostriedku prizná väčšiu vypovedaciu schopnosť a vierohodnosť. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
57. Odvolací súd nezistil taký postup súdu prvej inštancie, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutia súdu prvej inštancie sa opierali o nesporné tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní.
58. Z obsahu odvolania žalovaného v zásade vyplýva, že nesúhlasí s právnymi závermi súdu prvej inštancie. Skutočnosť, že strana mala na vec odlišný názor, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie
nebolo odôvodnené podľa jej predstáv, nie je dostačujúcou bázou pre tvrdenia o nepreskúmateľnosti napádaného rozhodnutia a existencii vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.
59. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v druhom výroku ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.).
60. Odvolací súd potvrdil ako vecne správny aj tretí výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania, ktorým úspešnému žalobcovi priznal voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1 C.s.p.
61. Vzhľadom na nedôvodnosť (a čiastočnú procesnú neprípustnosť) podaného odvolania a plný úspech žalobcu, odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
62. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení § 419 C.s.p.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom podľa § 429 ods. 1 C.s.p.
V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).