Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_3Tos-22-2026.pdf
PDF · 87.83 KB
Case nature
Area
Subarea
3Tos/22/2026
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Moniky Halkociovej a sudcov JUDr. Mariána Sninského a Mgr. Iva Maruščáka na neverejnom zasadnutí konanom dňa 25.08.2026, v trestnej veci proti odsúdenému A. B., pre prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona, o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Okresného súdu Prešov sp. zn. 4PP/37/2026 zo dňa 19.06.2026, takto
r o z h o d o l :
Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku z a m i e t a sťažnosť odsúdeného A. B..
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým uznesením Okresný súd Prešov podľa § 66 ods. 1 Tr. zákona v spojení s § 415 ods. 1 Tr. poriadku zamietol žiadosť odsúdeného A. B. o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody v trvaní 2 (dva) roky uloženého mu trestným rozkazom Okresného súdu Rimavská Sobota, sp. zn. 0T/72/2020 zo dňa 27.07.2020, právoplatným dňa 27.07.2020 v spojení s uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota, sp. zn. 0T/72/2020 zo dňa 21.02.2024, právoplatným dňa 23.05.2024.
Proti tomuto uzneseniu, ihneď po jeho vyhlásení a poučení o opravnom prostriedku, priamo do zápisnice o verejnom zasadnutí podal odsúdený sťažnosť, ktorú dodatočne písomne odôvodnil. V písomných dôvodoch sťažnosti uviedol, že by chcel ísť domov k družke a spoločným deťom, byť platným členom komunity, rodiny. Pochopil, že jeho konanie bolo zlé, v uvedomení mu pomohla jeho družka s deťmi. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, s tým že má všetko judikatúrne podložené. Na základe uvedenej judikatúry uviedol, že si je vedomý toho, že na podmienečné prepustenie nemá právny nárok, namietal však, že súd je povinný okolnosti rozhodné pre posúdenie splnenia zákonných podmienok hodnotiť materiálne, a nie iba formálne, a v prípade ich neakceptovania sa s nimi náležite vysporiadať. Vo vzťahu k samotnému výkonu trestu odsúdený pripustil existenciu určitých nedostatkov vo svojom správaní, poukázal však na to, že tieto nedostatky boli riešené v rámci kompetencie príslušného pedagogického pracovníka. Odmietol prijať, že dva nedostatky majú zmeniť všetko dobré, čo počas výkonu trestu urobil. Práve to je dôkazom toho, že sa zmenil. Vyslovil, že už nechce byť neužitočný „cigáň“, po ktorého chrbte sa domov dostane ďalší biely. Pochopil, že ak niečo chce, musí si to zaslúžiť. Poukázal na to, že mu pribudli dva kladné poznatky za mesiac máj a jún 2026 súvisiace s príkladným prístupom k výkonu čistiacich a upratovacích prác. Mal za to, že preukázal polepšenie napriek záznamom v hodnotení a je možné od neho očakávať, že povedie riadny život. V ďalšej časti s poukazom na judikatúru uviedol, že recidíva nemôže byť dôvodom k zamietnutiu žiadosti o podmienečné prepustenie. Je nutné hodnotiť jeho život komplexne. Súd nemá k dispozícii relevantný register dobrých skutkov, ktoré odsúdený počas života vykonal. Preto považoval zamietnutie jeho žiadosti za v rozpore s judikatúrou ústavného súdu. Odsúdený ďalej spochybnil spôsob hodnotenia jeho resocializačnej prognózy prostredníctvom nástroja CRA. Namietal zákonnosť a objektívnosť použitia tohto nástroja, ktorý podľa jeho tvrdenia vychádza z hodnotenia štandardných kriminogénnych faktorov, ich bodového ohodnotenia a následného algoritmického spracovania. Poukázal na to, že výsledné hodnotenie je podľa neho ovplyvnené nielen
údajmi spracúvanými prostredníctvom algoritmu, ale aj subjektívnym úsudkom jednotlivých hodnotiteľov, ktorými sú pedagóg, sociálny pracovník, psychológ a príslušník ZVJS. Namietal, že nie sú známe všetky kritériá a hodnoty, na základe ktorých CRA generuje výsledok, a preto podľa jeho názoru nemožno jeho záverom priznávať rozhodujúcu váhu. V tejto súvislosti poukázal aj na právnu úpravu ochrany osobných údajov a zákaz rozhodovania založeného výlučne na automatizovanom spracúvaní údajov, pričom argumentoval, že výsledok CRA je závislý od algoritmu a od údajov, ktoré má k dispozícii ZVJS, a zároveň je doplnený subjektívnym hodnotením jednotlivých odborných pracovníkov. Poukázal na právnu úpravu vychádzajúcu zo smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/680 a namietal nedostatočnú transparentnosť takéhoto spôsobu hodnotenia. Z uvedených dôvodov navrhoval, aby súd vypočul osoby podieľajúce sa na jeho hodnotení, prípadne autorov predmetného nástroja, a aby ZVJS predložil hodnotiaci dotazník použitý pri jeho hodnotení. Podľa jeho názoru nemá profilovanie odsúdených prostredníctvom CRA a výsledok v podobe stanovenia rizika sociálneho zlyhania dostatočný zákonný podklad, a preto by naň súd nemal pri rozhodovaní prihliadať. Namietal, že pedagogická pracovníčka, ktorá bola vypočutá v konaní pred okresným súdom, podľa jeho tvrdenia počas výkonu jeho trestu nepôsobila priamo v jeho kolektíve a nemala tak osobnú skúsenosť s jeho každodenným správaním. Jej výpoveď preto označil za výpoveď z počutia, keďže podľa jeho názoru nemohla vlastnými zmyslami vnímať všetky skutočnosti, ku ktorým sa vyjadrovala. Záverom dodal, že v prípade prepustenia sa vráti ku družke, ktorá je rozhodnutá mu pomáhať so zaradením do spoločnosti a má prisľúbenú prácu. Odsúdený zároveň uviedol, že splnil materiálne podmienky ustanovené Trestným zákonom, a vyjadril presvedčenie, že jeho doterajší výkon trestu preukazuje polepšenie a umožňuje očakávať, že na slobode povedie riadny život. V prípade, ak by súd jeho sťažnosti vyhovel, požiadal, aby mu bola určená primeraná skúšobná doba a podľa potreby aj primerané povinnosti a obmedzenia podľa § 51 Trestného zákona, ktoré by podľa jeho názoru mohli napomôcť zavŕšeniu jeho osobnostnej premeny začatej výkonom trestu.
Na základe takto riadne a včas podanej sťažnosti preskúmal krajský súd ako súd sťažnostný, v zmysle ustanovenia § 192 ods. 1 Tr. poriadku správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie, ktoré tomuto výroku napadnutého uznesenia predchádzalo a dospel k nasledovným záverom.
Tak, ako to konštatuje súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia, z obsahu spisu je zrejmé, že odsúdený A. B. vykonáva trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov, ktorý mu bol uložený trestným rozkazom Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 0T/72/2020, právoplatným dňa 27.07.2020 pre prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona, ktorého výkon mu bol pôvodne podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 3 rokov a bol mu zároveň uložený trest zákazu pobytu v meste Hnúšťa v trvaní 1 roka. Uznesením vydaným v predmetnom konaní sp. zn. 0T/72/2020 dňa 21.02.2024 a právoplatným dňa 23.05.2024 súd vyslovil, že odsúdený A. B. sa v skúšobnej dobe podmienečne odloženého výkonu trestu odňatia slobody uloženého mu vyššie uvedeným trestným rozkazom neosvedčil a nariadil mu výkon uloženého trestu v trvaní dvoch rokov, pričom na výkon tohto trestu ho zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Odsúdený na výkon trestu odňatia slobody nastúpil dňa 17.04.2025, pričom uznesením zo dňa 16.05.2026 v predmetnom konaní súd do uloženého trestu započítal dobu obmedzenia osobnej slobody v trvaní od 25.07.2020 do 27.07.2020.
Krajský súd v prvom rade konštatuje, že prvostupňový súd správne skúmal, či sú v danom prípade splnené podmienky, ktoré zákon v ustanovení § 66 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona vyžaduje.
Podľa § 66 ods. 1 Tr. zákona, súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, a a) ak ide o osobu odsúdenú za prečin po výkone polovice uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody.
Odsúdený po formálnej stránke v zmysle § 66 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona splnil všetky podmienky, ktoré zákon ukladá pre jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, keď vykonal potrebnú časť (polovicu) trestu odňatia slobody ku dňu 15.04.2026.
Pokiaľ ide o materiálne podmienky, a to preukázanie polepšenia odsúdeného, vykonané dokazovanie musí poskytovať dostatočný a spoľahlivý podklad pre záver, že odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a že možno od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Odsúdený teda musí plnením svojich povinností a svojím správaním vo výkone trestu odňatia slobody v podstate preukázať, že v jeho prípade je odpykanie aj kratšej, než pôvodne uloženej doby trestu postačujúce a účel trestu bol v jeho prípade dosiahnutý.
To, či sa odsúdený polepšil (čo je vývojový proces vnútornej premeny páchateľovej osobnosti), je možné zisťovať prakticky len z jeho vonkajších prejavov a jeho správania, teda z toho, ako si vo výkone trestu plnil svoje povinnosti a aké bolo jeho celkové správanie, vrátane jeho postoja k trestnej činnosti, za ktorú mu bol uložený trest, ktorý vykonáva. To je zistiteľné okrem prejavov odsúdeného predovšetkým z hodnotenia ústavu na výkon trestu, v ktorom odsúdený trest vykonáva. Dobré správanie odsúdeného vo výkone trestu však samo osebe automaticky neznamená, že sa odsúdený polepšil, pretože môže byť iba prejavom vonkajšej adaptácie na prostredie výkonu trestu, bez skutočnej zmeny osobnosti odsúdeného. Dosiahnutý stupeň nápravy je preto potrebné posudzovať nielen podľa správania odsúdeného vo výkone trestu, ale aj podľa toho, či sa zbavil negatívnych vlastností, charakterových čŕt, sklonov a zlých návykov, ktoré ho viedli k spáchaniu trestnej činnosti alebo k nej aspoň prispeli. Takýto záver vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Urtos/7/2020 zo dňa 19.11.2020.
Aj keď podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody nie je mimoriadnym inštitútom, ktorý by súd mal aplikovať len výnimočne, na podmienečné prepustenie odsúdený nemá automatický nárok, ale súd ho môže použiť len za splnenia zákonom stanovených podmienok. Pokiaľ teda súd, na základe vykonaného dokazovania nedospeje k bezpečnému záveru, že odsúdený sa polepšil, nemôže odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody podmienečne prepustiť. K splneniu materiálnych podmienok pre podmienečné prepustenie odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody, podľa názoru krajského súdu, teda dôjde až vtedy, keď odsúdený sa vo výkone trestu odňatia slobody dobre správa, pretože si uvedomuje nesprávnosť svojho doterajšieho konania spočívajúceho v páchaní trestnej činnosti, je odhodlaný viacej takto nekonať a aktívne prejavuje snahu po náprave, objektivizovanú najmä disciplinárnymi odmenami.
Vychádzajúc z vyššie uvedených zákonných ustanovení a vykonaného dokazovania, aj krajský súd dospel k záveru, že odsúdený celkom jednoznačne nepreukázal, že už doterajší výkon trestu ho prevychoval takým spôsobom, že možno očakávať, že po jeho podmienečnom prepustení povedie riadny život a nebude sa dopúšťať ďalšej trestnej činnosti. Preto nebola splnená materiálna podmienka ust. § 66 ods. 1 Tr. zákona.
Z hodnotenia ústavu na výkon trestu vyplýva, že odsúdený rešpektuje pokyny príslušníkov, plní povinnosti vyplývajúce z ústavného poriadku a jeho správanie sa po zaznamenaných nedostatkoch stabilizovalo. V mesiacoch apríl, máj a jún 2026 boli zaznamenané aj dva kladné poznatky týkajúce sa jeho prístupu k pracovným povinnostiam. Tieto skutočnosti však nepostačujú na záver o dostatočnom stupni jeho polepšenia, vnútornej zmene jeho osobnosti odsúdeného a že ďalší výkon trestu už nie je potrebný. Hoci sa jeho správanie následne stabilizovalo, ide o pomerne krátke obdobie pozitívneho vývoja, ktoré je treba hodnotiť v kontexte jeho celkovej osoby. Krajský súd pritom nijako nespochybňuje, že uvedené pozitívne skutočnosti svedčia o určitej miere adaptácie odsúdeného na výkon trestu a o jeho schopnosti rešpektovať pravidlá ústavného režimu. Nemožno ich ale vytrhnúť z celkového kontextu výkonu trestu a bez ďalšieho ich považovať za dostatočný dôkaz úplného polepšenia odsúdeného. Odsúdený je vo výkone predmetného trestu od 17.04.2025, pričom počas jeho výkonu boli zaznamenané aj dva negatívne poznatky a to vzťahové problémy v rámci izby a nedostatok týkajúci sa evidencie povolených vecí a nebola mu udelená žiadna disciplinárna odmena. Nebol ani raz disciplinárne odmenený, ani disciplinárne potrestaný.
V tejto súvislosti krajský súd pripomína, že zmyslom podmienečného prepustenia nie je odmeniť odsúdeného za dobré správanie vo výkone trestu, ale umožniť jeho návrat na slobodu vtedy, keď možno vzhľadom na všetky relevantné okolnosti dôvodne predpokladať, že ďalší výkon trestu už nie je potrebný na dosiahnutie jeho nápravy a že na slobode povedie riadny život. Tento záver musí vyplývať z konkrétnych a dostatočne presvedčivých okolností prípadu.
Za podstatnú krajský súd považuje aj tú skutočnosť, že resocializačná prognóza odsúdeného bola vyhodnotená ako menej priaznivá a riziko recidívy ako stredné, pričom riaditeľ ústavu napriek tomu odporučil jeho podmienečné prepustenie s probačným dohľadom a uložením konkrétnych povinností a obmedzení. Uvedené odporúčanie ústavu však nie je pre súd záväzné. Hodnotenie ústavu predstavuje významný podklad pre rozhodnutie súdu, avšak konečné posúdenie splnenia podmienok podľa § 66 ods. 1 Tr. zákona patrí súdu. Súd preto môže dospieť aj k odlišnému záveru, ak takýto záver vyplýva z komplexného posúdenia všetkých rozhodujúcich okolností prípadu. Rovnako ani odporúčanie riaditeľa ústavu na podmienečné prepustenie nemožno chápať ako konštatovanie, že účel trestu už bol vo vzťahu k odsúdenému dosiahnutý. Ide o odborné stanovisko, ktoré musí súd zaradiť do širšieho rámca svojej prognostickej úvahy.
Za dôležitý považuje krajský súd aj postoj odsúdeného k trestnej činnosti, ktorú rovnako správne vyhodnotil aj okresný súd. Z hodnotenia ústavu vyplýva, že jeho postoj je iba čiastočne kritický. Odsúdený pri výsluchu formálne deklaroval ľútosť nad svojim konaním a uviedol, že sa počas výkonu trestu poučil. Súčasne však skutok, pre ktorý aktuálne vykonáva trest, označil za nedorozumenie a uviedol, že policajtovi iba verbálne odpovedal. Takéto vyjadrenia neposkytujú dostatočný podklad pre záver, že u odsúdeného došlo k takej vnútornej zmene postoja k vlastnému protiprávnemu konaniu, ktorá by odôvodňovala záver o jeho skutočnom polepšení.
Okresný súd prihliadol okrem iného aj na trestnú minulosť odsúdeného. Odsúdený bol opakovane súdne trestaný, z odpisu z registra trestov vyplýva až 13 záznamov a nejde o osobu, ktorá by bola vo výkone trestu len raz, ale ide o šiesty výkon trestu. Predmetný trest pritom vykonáva po tom, čo sa neosvedčil v skúšobnej dobe podmienečne odloženého výkonu trestu a bolo rozhodnuté o jeho výkone. Práve tieto skutočnosti sú podľa názoru krajského súdu pri prognóze jeho ďalšieho správania významné. Odsúdenému už v minulosti bola poskytnutá možnosť viesť riadny život bez výkonu uloženého trestu, pričom sa v skúšobnej dobe neosvedčil. Aktuálne preto nejde o prvú príležitosť, pri ktorej by mal preukázať schopnosť viesť riadny život. Táto skutočnosť je významná pri hodnotení prognózy jeho budúceho správania, pretože predstavuje konkrétnu skúsenosť s tým, ako odsúdený reagoval na možnosť viesť riadny život bez bezprostredného výkonu nepodmienečného trestu.
Krajský súd pritom prihliadol aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktorú poukazoval samotný odsúdený, najmä na nález sp. zn. I. ÚS 36/2022. Ústavný súd v ňom zdôraznil, že trestná minulosť je relevantným faktorom pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení, avšak predpoklad vedenia riadneho života v budúcnosti nemôže byť založený predovšetkým alebo výlučne na trestnej minulosti odsúdeného. Je potrebné zohľadniť aj aktuálne poznatky o jeho osobe, stav jeho nápravy, prostredie, v ktorom by sa po prepustení ocitol, ako aj okolnosti spáchania trestnej činnosti a mieru prekonania subjektívnych príčin, ktoré k nej viedli. Práve týmto spôsobom však podľa názoru krajského súdu okresný súd postupoval. Nezaložil svoje rozhodnutie výlučne na trestnej minulosti odsúdeného, ale zohľadnil ju v spojení s jeho aktuálnym správaním vo výkone trestu, jeho postojom k spáchanej trestnej činnosti, hodnotením ústavu a ďalšími okolnosťami významnými pre vytvorenie prognózy jeho budúceho správania.
Je nepochybné, že rodinné zázemie aj možnosť pracovného uplatnenia, na ktorú sťažovateľ poukázal, môže byť významným stabilizačným faktorom a pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení je potrebné naň prihliadať. U odsúdeného však nepredstavujú záruku vedenia riadneho života. Odsúdený mal rodinné väzby a možnosť vytvárať si riadny spôsob života aj v minulosti, napriek tomu sa dopúšťal opakovanej trestnej činnosti. Nejde preto o novú okolnosť, ktorá by bez ďalšieho preukazovala zmenu jeho spôsobu života. Pokiaľ ide o deklaráciu vôle zamestnať sa, odsúdený svoj pracovný zámer nepodložil konkrétnym prísľubom zamestnania.
Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že okresný súd správne vyhodnotil všetky rozhodujúce okolnosti prípadu vo vzájomných súvislostiach. Neobmedzil sa iba na konštatovanie počtu predchádzajúcich odsúdení, ale prihliadol predovšetkým na aktuálne správanie odsúdeného, jeho disciplinárnu minulosť, nedostatky zaznamenané vo výkone trestu, jeho postoj k trestnej činnosti, hodnotenie ústavu, resocializačnú prognózu ako aj riziko recidívy.
Z uvedených dôvodov preto krajský súd, nezistiac dôvody pre zmenu alebo zrušenie napadnutého uznesenia, toto považoval za zákonné a vecne správne, preto sťažnosť odsúdeného A. B. postupom podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku zamietol ako nedôvodnú.
Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne. jednomyseľne
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.