Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Sfk/14/2026

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej (sudkyňa spravodajkyňa) a členov senátu JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. a prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD., vo veci žalobcu (sťažovateľa): 5CDI s.r.o. v likvidácií, IČO: 36 197 882, so sídlom Šebastovská 150, 040 17 Košice, právne zastúpeného: JUDr. Ján Spišák, advokát, so sídlom Idanská 17, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100470272/2021 z 22. marca 2021, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. -85 z 15. októbra 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa z a m i e t a.

II. Žalovanému sa nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Košice (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu zameranú na daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie marec 2017, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. 102321154/2019 z 8. októbra 2019 (ďalej len „Protokol“). Následne správca dane rozhodnutím č. 101719332/2020 z 11. novembra 2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 3 486,64 eur na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2017.

2. Správca dane neuznal žalobcovi právo na odpočítanie dane od deklarovaného dodávateľa L+Real s.r.o. (od 1. júla 2017 právny nástupca Bazostav s.r.o.) z faktúry za dodanie nasledovných služieb: · konzervačné a zabezpečovacie práce RZ MV SR Plesnivec, Starý Smokovec a od ďalšieho deklarovaného dodávateľa M-Bio, s.r.o. (od 6. februára 2019 premenovaná na 5CMI s.r.o.) z faktúr za dodanie nasledovných tovarov a služieb: · rozmer 3,0 x 1,5 x 0,025 m, rozmer 3,0 x 2,0 x 0,025 m, preprava tovaru v rámci SR za mesiac III.17, Košice, Južná tr. - Tornaľa spol. ARIES, Bratislava WELD expres, Trenčín, a to z titulu porušenia v nadväznosti na a . písm. a) o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

3. Správca dane v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia okrem iného uviedol, že žalobca ani jeho deklarovaní dodávatelia L+Real s.r.o. (od 1. júla 2017 právny nástupca Bazostav s.r.o.) a M-Bio, s.r.o. (od 6. februára 2019 premenovaná na 5CMI s.r.o.), nepredložili žiadne dôkazy, na aký účel bol prijatý tovar a služby určené, nepredložili dôkazy, kde, kedy a komu bol tovar a služby poskytnuté. K dodávateľským

faktúram neboli priradené odberateľské faktúry a nebol predložený žiadny dôkaz, kto v skutočnosti prepravu vykonal.

4. Správca dane tiež vyhodnotil kontrolné výkazy deklarovaných dodávateľov L+Real s.r.o. (od 1. júla 2017 právny nástupca Bazostav s.r.o.) a M-Bio, s.r.o. (od 6. februára 2019 premenovaná na 5CMI s.r.o.) a ich dodávateľov, pričom zistil, že dodávateľmi pre žalobcu boli nekontaktné spoločnosti, bez účtovnej a inej evidencie, ktoré nemajú reálne sídla spoločností, zásielky správcu dane nepreberajú a ich ekonomická činnosť bola v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania spochybnená. Išlo o spoločnosti, ktoré nedisponovali žiadnym personálnym zabezpečením, majetkom, nepodávali daňové priznania a nevykazovali reálnu daň voči štátnemu rozpočtu. Mali nedoplatky na daniach, keď daň na výstupe ani v kontrolných výkazoch nepriznávali a sú už buď vymazané alebo ich právnymi nástupcami sa stali nekontaktné spoločnosti.

5. Bývalý konateľ deklarovaného dodávateľa M-Bio, s.r.o. (od 6. februára 2019 premenovaná na 5CMI s.r.o.) p. Silva a bývalý konateľ L+Real s.r.o. (od 1. júla 2017 právny nástupca Bazostav s.r.o.) p. Lengeň len potvrdzovali dodania, avšak nepredložili žiadne dôveryhodné písomnosti. Dodávateľské spoločnosti nikdy nedisponovali so žiadnym majetkom a preukázateľným spôsobom nepredložili dôkazy k skladovaným tovarom, k oprávnenému prenájmu priestorov, k uskutočneným prepravám, oprávnený vzťah k motorovým vozidlám, na ktorých sa tovar mal prevážať, nepredložili žiadne dôkazy k spolupráci s osobami, ktorí sa na preprave mali podieľať tak, ako neboli preukázané žiadne dôkazy k preberaniu a vyskladňovaniu tovarov.

6. Správca dane v priebehu daňovej kontroly vypočul aj bývalých konateľov dodávateľských spoločností deklarovaných dodávateľov žalobcu, pričom žiadny z nich nepredložil relevantný dôkaz, ktorý by potvrdil uskutočnenie obchodných aktivít tak, ako ich deklaroval žalobca. Jediný dôkaz, ktorý žalobca predložil, boli účtovné doklady, hlavná kniha, účtovný denník, faktúry, dodacie listy, objednávky, a tak správca dane preveroval dôveryhodnosť poskytnutých písomností. Správca dane však dodal, že ako bolo už nespočetnekrát konštatované rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“), na preukázanie dodania tovaru za účelom odpočítanie DPH nepostačuje ako dôkaz len samotná faktúra, predmetom ktorej je preskúmavaná obchodná transakcia. Navyše správca dane pri preverovaní týchto dokladov preukázateľne spochybnil vierohodnosť a pravdivosť týchto písomností.

7. Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 100470272/2021 z 22. marca 2021 (ďalej aj „rozhodnutie žalovaného“) prvostupňové rozhodnutie správcu dane podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil. Žalovaný zrekapituloval priebeh a výsledky konania pred správcom dane a uzavrel, že deklarované dodania tovarov a služieb sú len formálne, pričom k vecnému plneniu medzi dodávateľskými spoločnosťami a žalobcom nedošlo. Argumentáciu žalobcu vyhodnotil ako všeobecnú, bez uvedenia vecných a právnych argumentov k tomu, v čom žalobca vidí nesprávnosť a nezákonnosť postupu správcu dane. Žalobca síce citoval z rozsudkov Súdneho dvora EÚ, avšak bez toho, aby konkretizoval, ktoré právne názory uvedené v predmetných rozsudkoch sú v jeho prospech, t. j. že zdôvodňujú jeho nárok na odpočítanie dane zo sporných obchodov.

II. Konanie na správnom súde a jeho rozhodnutie

8. Žalobca podal proti rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu, ktorú Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. -85 z 15. októbra 2025 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) zamietol.

9. V odôvodnení napadnutého rozsudku správny súd odkázal na rozhodnutie tamojšieho súdu sp. zn. z 13. februára 2025 (zdaňovacie obdobie január 2017), v obdobnej veci žalobcu, ktorá sa týkala totožného predmetu konania (preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného o vyrubení rozdielu na DPH), v rámci totožnej daňovej kontroly, s rovnakými žalobnými dôvodmi uvádzanými žalobcom v správnej žalobe a dokonca rovnakým vyjadrením žalovaného, pričom ako správny súd uviedol, rozdiel spočíval iba v inom zdaňovacom období. Táto odlišnosť však podľa správneho súdu nemala vplyv na prijaté závery v predmetnej veci.

10. Vo vyššie cit. rozhodnutí, na ktoré správny súd poukázal a s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil, správny súd uviedol, že vzhľadom na obsah podanej správnej žaloby, v ktorej žalobca iba citoval

jednotlivé dôvody zrušenia rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa až g) , vyjadril v nej iba všeobecný nesúhlas so závermi daňových orgánov o nepriznaní práva na odpočítanie dane a odkázal na podané odvolanie, správny súd považoval za potrebné na prvom mieste zdôrazniť, že správny súd vo väčšine prípadov nepodrobuje svojmu prieskumu v konaní o všeobecnej správnej žalobe celé rozhodnutie žalovaného (v rámci plnej jurisdikcie) a ani za žalobcu nevyhľadáva nezákonnosti rozhodnutia žalovaného. Prieskum správneho súdu sa sústreďuje na rozsah a dôvody, ktoré žalobca prezentoval vo svojej správnej žalobe, resp. ich bol spôsobilý v súdnom konaní vzniesť do uplynutia lehoty na podanie správnej žaloby. S týmto nastavením správneho súdnictva súvisí aj povinné právne zastúpenie v správnom súdnom konaní advokátom - osobou, ktorej znalosť práva a právnych predpisov umožňuje v požadovanom rozsahu a včas identifikovať zásadné vady rozhodnutia, ktoré má správny súd posúdiť.

11. Správny súd v predmetnom rozsudku ďalej odkázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) sp. zn. z 29. septembra 2021, v zmysle ktorého skutkové tvrdenia obsiahnuté v správnej žalobe nemôžu byť iba typovo charakteristikou „obvyklých“ nezákonností, ale musia predstavovať jasne individualizovaný popis. Správny súd uviedol, že nepostačuje len jednoduchý odkaz na námietky, ktoré žalobca vzniesol v administratívnom konaní, pričom aj odvolacie námietky boli formulované len vo všeobecnej rovine. Bližšie spresnil, že odvolanie žalobcu obsahovalo iba vágne formulované generálne výhrady voči prvostupňovému rozhodnutiu, citáciu jednotlivých ustanovení Daňového poriadku, a tiež rozhodnutí Súdneho dvora EÚ a ich útržkov bez toho, aby žalobca poukázal, aký význam majú pre prejednávanú vec, a či sú na ňu vôbec aplikovateľné. Keďže predmetný žalobný bod bol uplatnený vo všeobecnej rovine a fakticky sa obmedzoval len na jednoduché vyjadrenie nesúhlasu so závermi orgánu verejnej správy, bez uvedenia pádnych protiargumentov, správny súd uviedol, že reagovať môže porovnateľnou mierou konkrétnosti.

12. Správny súd tak k meritórnemu preskúmaniu nezákonnosti rozhodnutia o nepriznaní práva na odpočet DPH uviedol, že daňové orgány založili svoje rozhodnutia na záveroch, že k dodaniu stavebného materiálu nedošlo, teda spochybnili existenciu materiálneho plnenia. Preto ak správcovi dane vznikli pochybnosti, že určitá udalosť (časť) zdaniteľného obchodu sa nerealizovala, potom bolo dôkazným bremenom žalobcu preukázať, že v spochybnenej časti sa zdaniteľný obchod zrealizoval. Následne pokračoval, že obchodné transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou, zmluvou), predložené doklady však musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný. V tomto smere poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. z 21. apríla 2020 a sp. zn. z 11. júna 2019.

III. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní

13. Žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) podal proti napadnutému rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť, v ktorej žiadal zmeniť tento rozsudok z dôvodov podľa a tak, že kasačný súd zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie.

14. Sťažovateľ argumentoval, že napadnutý rozsudok v celom jeho obsahu a obzvlášť v bodoch 3 až 9 považuje absolútne za formálny a arbitrárny, pričom sám žalovaný vo svojom vyjadrení podľa neho nijako nevyvrátil jeho skutkové a právne tvrdenia uvedené v žalobe a v iných písomných podaniach.

15. Pokračoval, že správca dane pri kontrole na zistenie oprávnenosti nároku sťažovateľa na odpočítanie DPH z predmetných faktúr nepostupoval v súlade s ustanoveniami , kontrolná skupina v priebehu výkonu daňovej kontroly nepostupovala v úzkej súčinnosti so sťažovateľom ako daňovým subjektom a zrejme ani nedbala na zachovávanie všetkých práv a právom chránených záujmov sťažovateľa a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní. Inak by podľa sťažovateľa nemohla dospieť k vyčísleniu rozdielu DPH podľa nesprávne vyhodnotených listinných dôkazov. Sťažovateľ mal zároveň za to, že záver správcu dane o nepreukázaní vzniku daňovej povinnosti v zmysle a v spojení s porušením v nadväznosti na a . písm. a) , nie je správny. Sťažovateľ si ako daňový subjekt nemal ako preverovať iné daňové

subjekty, s ktorými obchodoval, aby predišiel riziku, že sa ocitne v reťazci subjektov, ktoré si možno neplnia povinnosti vyplývajúce z platných predpisov alebo sú nekontaktné.

16. Sťažovateľ tiež argumentoval tým, že zamestnanci správcu dane obdržali ku kontrole celé účtovníctvo sťažovateľa za rok 2017 a postupne v rokoch 2018 a 2019 kompletnú dokumentáciu ohľadne dodávateľských faktúr, čo podľa sťažovateľa sám správca dane konštatoval, avšak vzápätí sťažovateľ dodal, že vzhľadom na to, že 31. mája 2019 zhorela uskladnená korporátna agenda sťažovateľa pri požiari v skladovej hale na Šebastovskej ulici č. 150 v Košiciach, boli správcovi dane predložené pri kontrole len dochované listiny. Navyše tiež uviedol, že sťažovateľ pri návšteve správcu dane zistil závažnú skutočnosť, že z účtovnej agendy odovzdanej Kriminálnemu úradu finančnej služby v Košiciach chýbali dva šanóny, práve s bankovými výpismi a pokladničnými dokladmi sťažovateľa za rok 2017. Preto správca dane aj z tohto dôvodu nemohol vykonať kontrolu u sťažovateľa správne. Podotkol, že mu doposiaľ napriek jeho výzve nebolo vrátené účtovníctvo za rok 2017, čím mu bolo znemožnené riadne konať nielen pred správcom dane, ale aj brániť svoje oprávnené záujmy v tomto súdnom konaní.

17. Sťažovateľ správnemu súdu tiež vytkol, že nesprávne na vec aplikoval ustanovenie , keďže sa jedná o preskúmanie iného rozhodnutia žalovaného za iné obdobie, ktoré sa netýka identických žalobných námietok a totožný nie je ani skutkový stav veci.

18. Záverom sťažovateľ namietol, že zákonná lehota na ukončenie daňovej kontroly nebola zrejme dodržaná a protokol z daňovej kontroly bol vydaný až po uplynutí 12 mesiacov, a preto nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. Sťažovateľ vo všeobecnosti poukázal aj na judikatúru Súdneho dvora vo vzťahu k daňovému podvodu.

19. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že sa stotožňuje s napadnutým rozsudkom a navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť.

IV. Argumentácia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky

20. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu 16. marca 2026 a ten o veci rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozsudku.

21. Najvyšší správny súd, po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas ( ), oprávnenou osobou ( ), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná ( ) a má predpísané náležitosti ( a ), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

22. Spornou otázkou v predmetnej veci, ku ktorej riešeniu bol kasačný súd sťažovateľom vyzvaný, je posúdenie toho či správny súd vychádzal zo správneho posúdenia veci, ak dospel k záveru, že sťažovateľ relevantne nenamietal spochybnenie splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet DPH sťažovateľom a rovnako tak, či správny súd postupoval správne, keď v prejednávanej veci aplikoval ustanovenie .

23. Kasačný súd zo svojej úradnej činnosti zistil, že predmetom jeho právneho posúdenia v inom konaní už bola obdobná vec sťažovateľa, v ktorej správny súd postupoval rovnako podľa , keď odkázal na identický rozsudok tamojšieho súdu vo veci sp. zn. z 13. februára 2025, pričom k takto zhodne nastolenej právnej otázke tunajší súd vyslovil právny názor v rozsudku sp. zn. z 30. apríla 2026 (zdaňovacie obdobie júl 2017). Obdobným smerom postupoval tunajší súd aj v rozsudku sp. zn. zo 17. júna 2026 (zdaňovacie obdobie september 2017), avšak jeho odôvodnenie bolo v prejednávanej veci, vzhľadom na prieskum napadnutého rozhodnutia žalovaného správnym súdom, mierne odlišné. Preto kasačný súd postupom podľa v ďalšom poukazuje práve na odôvodnenie rozsudku sp. zn. z 30. apríla 2026, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil a neidentifikoval žiadne dôvody, pre ktoré by sa mal od tejto argumentácie odchýliť. Nasledovne uvádza jeho vybrané časti: „17. V prvom rade kasačný súd uvádza, že z textu podanej kasačnej sťažnosti nie je zrejmé, v akom postupe správneho súdu vidí sťažovateľ porušenie jeho práva na spravodlivý proces, keď napadnutý rozsudok len všeobecne označuje ako arbitrárny a formálny. Rovnako tak neobjasňuje, v čom malo spočívať porušenie zásady postupovať počas daňovej kontroly v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom

a aký mala tvrdená vada konania dopad na procesné práva sťažovateľa v daňovom konaní. Vychádzajúc z obsahu kasačnej sťažnosti možno vyabstrahovať len jedinú adresnú a konkrétnu námietku, a to vytýkanie správnemu súdu, že aplikoval nesprávne, pretože nebola daná totožnosť predmetu konania, čím malo dôjsť k naplneniu sťažnostného dôvodu podľa . Vo zvyšku je kasačná sťažnosť len citáciou ustanovení Daňového poriadku, a judikatúry vo veci neuznania odpočítania dane pre nesplnenie hmotnoprávnych podmienok, resp. účasť na podvode, ktoré nie sú nijakým spôsobom prepojené, resp. naviazané na závery žalovaného či správneho súdu v posudzovanej veci. 18. K obsahu kasačných sťažností tohto charakteru sa kasačný súd vyjadril už v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 27.04.2023, keď uviedol: ,,Kasačnému súdu záverom nedá nespomenúť, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je plná všeobecných formulácií týkajúcich sa povinností správnych orgánov a správneho súdu v súvislosti so zisťovaním skutkového stavu a vydávaním a odôvodňovaním rozhodnutí a tomu zodpovedajúcich rovnako všeobecných konštatácií sťažovateľa, že v danom prípade si správne orgány a správny súd tieto povinnosti nesplnili. Takéto závery sťažovateľa sú však svojou povahou skôr len všeobecnými ponosmi či vyjadreniami nespokojnosti sťažovateľa s rozhodnutiami správnych orgánov a správneho súdu. V kasačnej sťažnosti takmer úplne absentuje snaha o reakciu na konkrétne závery správneho súdu, prípadne vady napadnutého rozsudku krajského súdu a zistenia správcu dane ako aj žalovaného v predmetnej právnej veci... ...podaná kasačná sťažnosť mala povahu paušálneho univerzálneho podania na kasačný súd, ktorý nebol vôbec konkretizovaný na prejednávanú vec, a to ani skutkovo ani právne. Kasačná sťažnosť s ohľadom na jej formuláciu je tak hraničná z pohľadu zrozumiteľnosti ako aj (ne)zmätočnosti, že vzbudzuje pochybnosti o cieli podania, účelovo predlžovať súdne konanie v predmetnej veci bez záujmu o úspech v nej. Kasačný súd preto zvažoval možnosť postupu podľa v spojení s , keď môže odmietnuť kasačnú sťažnosť z dôvodu zjavne šikanózneho charakteru alebo ktorou sa sleduje zneužitie práva či jeho bezúspešné uplatňovanie. S ohľadom na celkovú dĺžku kasačného konania však kasačný súd nepristúpil k odmietnutiu kasačnej sťažnosti a meritórne ju posúdil. V duchu starorímskeho vigilantibus iura scripta sunt kasačný súd v predmetnej veci dodáva, že spôsob formulácie kasačnej sťažnosti a vágnosť námietok v nej obsiahnutých sa nepochybne odrazili aj v charaktere a konkrétnosti odpovedí, ktoré od kasačného súdu sťažovateľ získal, za čo nesie zodpovednosť práve sťažovateľ ( ).“ 19. Je pravdou, že aj kasačná sťažnosť podaná v prejednávanej veci bola formulovaná na samej hranici preskúmateľnosti. Spôsob jej koncipovania kopíroval metódy použité žalobcom pri vyhotovovaní správnej žaloby, ku ktorej vyhodnoteniu správny súd celkom správne uzavrel, že ak je žalobný bod uplatnený vo všeobecnej rovine a fakticky sa obmedzuje len na vyjadrenie nesúhlasu so závermi orgánu verejnej správy, bez uvedenia pádnych protiargumentov, môže súd na tento žalobný bod reagovať iba porovnateľnou mierou konkrétnosti. Identické platí aj pri posudzovaní kasačnej sťažnosti, ktorá má slúžiť predovšetkým na nápravu výnimočných najzávažnejších procesných pochybení, t. j. zmätočných rozhodnutí a riešenie otázok zásadného právneho významu a zjednocovanie judikatúry so svojím nezameniteľným vplyvom na posilňovanie princípu právnej istoty (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. . Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2018, komentár k druhej vete ). Kasačný súd pri takto koncipovanej kasačnej sťažnosti s ohľadom na viazanosť sťažnostnými bodmi musí konštatovať, že sťažovateľ relevantne nespochybnil právne posúdenie správneho súdu. 20. Podľa sťažovateľa neboli naplnené zákonné predpoklady pre skrátené odôvodnenie rozsudku v prejednávanej veci kvôli absencii totožnosti predmetu konania, keďže prieskumu zákonnosti boli podrobené odlišné rozhodnutia žalovaného za iné zdaňovacie obdobia. Zdôrazňuje, že nie je daná ani identickosť žalobných námietok a odlišný je aj skutkový stav. 21. Podľa vo veciach toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli predmetom konania pred správnym súdom, v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku správny súd poukáže už len na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho dôvody. 22. K citovanému ustanoveniu kasačný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 25. mája 2022, bod 55): „Sledujúc záujem na hospodárnosti súdneho konania zákonodarca v ustanovení upravil výnimku z povinnosti správneho súdu v plnom rozsahu odôvodniť svoje rozhodnutie možnosťou použiť skrátenú formu odôvodnenia odkazom na už vydané predchádzajúce rozhodnutie správneho súdu. Zmyslom tohto ustanovenia je, aby pri opakujúcich sa totožných žalobách toho istého žalobcu správny súd nemusel opakovať identické dôvody rozhodnutia. Oba účely odôvodnenia rozhodnutia - či už dovnútra alebo navonok - sú už totiž naplnené predchádzajúcim rozhodnutím, ktoré má poskytovať náležité odpovede na všetky sporné otázky, ktoré mali byť riešené aj v odkazujúcom rozhodnutí. Z

takéhoto poňatia následne vyplývajú podmienky pre uplatnenie skráteného odôvodnenia rozhodnutia súdu podľa . Ide o (i) totožnosť žalobcu a (ii) totožnosť predmetu konania. O totožnosť (obdobnosť) predmetu konania pritom ide, ak sa obe súdne konania týkajú rovnakého právneho problému a vo svojej podstate sa formálne líšia „iba“ spisovou značkou (mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 4. novembra 2020).“ 23. Pokiaľ by podmienka totožnosti predmetu konania bola chápaná ako úplná identickosť preskúmavaných rozhodnutí (aj čo sa týka čísla rozhodnutia či zdaňovacieho obdobia), k čomu nepriamo smeruje argumentácia sťažovateľa, bolo by ustanovenie nepoužiteľné. Opätovné rozhodovanie o tej istej/identickej veci totožných účastníkov konania je totiž vylúčené, a identita predmetu konania je dôvodom na odmietnutie žaloby [ a ], nie na vydanie skráteného rozsudku. Podmienku totožnosti predmetu konania v treba vykladať ako totožnosť/obdobnosť právnych problémov riešených v daných veciach (obdobne aj rozsudok kasačného súdu sp. zn. z 30. septembra 2024, body 59-60). 24. V predmetnej veci je pritom nepochybné, že rozhodnutie správneho súdu vo veci sp. zn. z 13. februára 2025 (zdaňovacie obdobie január 2017), na ktoré správny súd v napadnutom rozsudku odkázal, sa týkalo rovnakej daňovej kontroly sťažovateľa, pričom závery správcu dane vychádzajú z identického protokolu, a rozhodnutia finančných orgánov viedli v oboch prípadoch k rovnakému záveru o nesplnení hmotnoprávnych podmienok odpočítania dane z realizovaných obchodov, dôvodiac pasivitou sťažovateľa rezultujúcou do neunesenia dôkazného bremena ohľadne preukázania ním tvrdených skutočnosti. V tejto súvislosti správca dane a žalovaný v oboch prípadoch zhodne uzavreli, že sťažovateľ nepredložil žiaden dôkaz o tom, na aký účel bol prijatý tovar, resp. služba od dodávateľskej spoločnosti, nepredložil dôkazy, kde, kedy a komu boli tovary, resp. služby poskytnuté, k dodávateľským faktúram nepriradil odberateľské faktúry ani nepreukázal úhrady za poskytnuté služby/ tovar. 25. Rozdiel spočíval v zásade len v rôznych spisových značkách, zdaniteľných obdobiach a v uvedení deklarovaných dodávateľov. Pri posudzovaní poslednej uvedenej odlišnosti kasačný súd zdôrazňuje, že v danom prípade ide len o technickú odlišnosť. Kasačný súd zastáva názor, že skutočne išlo o totožné veci a ustanovenie bolo aplikované dôvodne. Navyše v prospech totožnosti svedčí aj skutočnosť, že obsah správnej žaloby vo veci sp. zn. je v celom rozsahu zhodný so žalobnou argumentáciou žalobcu uvedenou v správnej žalobe v tu posudzovanej veci. Rovnako tak sú (s výnimkou argumentácie o nesprávnej aplikácii ) v zásade identické aj obe kasačné sťažnosti. Kasačný súd poukazuje aj na skutočnosť, že ani samotný sťažovateľ v kasačnej sťažnosti neargumentuje konkrétnymi vecnými námietkami, že by niektoré zo zistení týkajúce sa zdaniteľného obdobia január 2017 vo vzťahu ku konkrétnemu deklarovanému dodávateľovi a zdaniteľnému obdobiu júl 2017 skutkovo nesedeli, naopak sťažovateľ v kasačnej sťažnosti len vo všeobecnosti namieta nesprávnosť postupu podľa s odôvodnením, že v daných prípadoch ide o iné zdaniteľné obdobia. 26. Po zvážení vyššie uvedených skutočností, najmä (i) povahy a rozsahu pochybností správcu dane a žalovaného, (ii) rozsahu žalobných námietok a (iii) charakteru argumentácie sťažovateľa v správnej žalobe, kasačný súd zastáva názor, že odlišnosť napadnutého rozsudku a rozsudku, na ktorý správny súd odkázal, je v danom prípade prihliadnuc na vyššie uvedené len technickou odlišnosťou. Nejde teda o takú zásadnú odlišnosť, ktorá by si vyžadovala osobitnú argumentáciu správneho súdu a vo vzťahu ku ktorej by bolo možné konštatovať, že napadnutý rozsudok a rozsudok, na ktorý správny súd odkázal, nie sú obdobné, a teda ani dostatočne odôvodnené. Kasačný súd preto uzatvára, že v predmetnej veci boli (napriek sťažovateľom akcentovanej odlišnosti) splnené podmienky pre aplikáciu . 27. K argumentácii sťažovateľa, že pri výkone daňovej kontroly nemal správca dane k dispozícii účtovné dokumenty za rozhodné zdaňovacie obdobie, kasačný súd uvádza, že takéto rozširovanie argumentácie je uplatnením novoty v konaní pred kasačným súdom v zmysle . Novoty v kasačnom konaní zásadne nie sú prípustné, pretože kasačná sťažnosť je mimoriadnym opravným prostriedkom a režim koncentrácie konania nepripúšťa od istej fázy uplatňovanie práva novôt. Sťažovateľ uvedenou námietkou v správnej žalobe neoperoval, a preto sa správny súd takto smerovanou argumentáciou ani nemohol zaoberať, keďže posudzoval správnu žalobu len v rozsahu vymedzenom samotným sťažovateľom. Každopádne, ak tieto sťažovateľom označené ako „správcovi dane neodovzdané šanóny“ mali obsahovať doklady na preukázanie ním tvrdených skutočností či úhrad faktúr, mal na to daňový subjekt poukázať už v priebehu daňového konania, brániť sa ich existenciou a prípadne zabezpečiť ich dostupnosť správcovi dane. Argumentácia sťažovateľa sa v tomto ohľade však javí len ako snaha o prenášanie zodpovednosti za vlastnú pasivitu počas daňovej kontroly na iný orgán štátnej správy (v tomto prípade Kriminálny úrad finančnej služby v Košiciach). Zároveň neuniklo pozornosti

kasačného súdu, že sťažovateľ si v tejto súvislosti protirečí, keď na druhej strane v kasačnej sťažnosti deklaruje, že zamestnanci správcu dane obdržali kompletnú dokumentáciu ohľadne dodávateľských faktúr, vrátane ich príloh.“

24. Len dôvetkom kasačný súd uvádza, že sťažovateľ rozšíril svoju argumentáciu v kasačnej sťažnosti aj o námietku súvisiacu s prekročením zákonnej lehoty daňovej kontroly v zmysle Daňového poriadku. Predmetná námietka vznesená v správnej žalobe nebola a rovnako tak ako pri námietke absencii účtovných dokladov, ide o novotu v konaní pred kasačným súdom, ktorá vzhľadom na ustanovenie nie je prípustná. Preto sa s ňou kasačný súd nemohol vysporiadať.

V. Záver

25. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa. Rozsudok správneho súdu považuje za v postačujúcej miere odôvodnený a vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci. Preto kasačnú sťažnosť podľa ako nedôvodnú zamietol.

26. O nároku na náhradu trov kasačného konania bolo rozhodnuté v zmysle v spojení s tak, že kasačný súd účastníkom konania právo na náhradu trov konania nepriznal. Kasačný súd urobil tak z dôvodu, že sťažovateľ úspech v kasačnom konaní nemal a kasačný súd súčasne nezistil výnimočné dôvody ( ), pre ktoré by žalovaný mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania.

27. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.