Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_2Tos-69-2026.pdf
PDF · 82.81 KB
Case nature
Area
Subarea
2Tos/69/2026
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Kuráka a sudcov JUDr. Marcely Malatkej a JUDr. Štefana Tomáša, na neverejnom zasadnutí konanom 26. augusta 2026 prejednal sťažnosť podanú odsúdeným A. B., nar. X.XX.XXXX, proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 3Pp/3/2026 zo dňa 8.4.2026 a takto
r o z h o d o l :
Pod3a § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. s?ažnos? odsúdeného A. B. z a m i e t a , pretože nie je dôvodná.
o d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením, sp. zn. 3Pp/3/2026 zo dňa 8.4.2026 podľa § 415 ods. 1 Tr. por. z dôvodu § 66 ods. 1 písm. a) Tr. zák., zamietol žiadosť odsúdeného A. B., nar. X.XX.XXXX v C., D. E., trvale bytom A. F. A., t.č. vo výkone trestu odňatia slobody o podmienečné prepustenie na slobodu z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený trestným rozkazom Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 7T/68/2024-134 zo dňa 27.12.2024, právoplatným dňa 17.1.2025 a trestným rozkazom Okresného súdu Spišská Nová Ves, č.k. 1T/52/2022-117 zo dňa 17.6.2022, právoplatným dňa 28.12.2022, v spojení s uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves, č.k. 1T/52/2022-229 zo dňa 9.4.2025, právoplatným dňa 17.5.2025.
Citované uznesenie okresného súdu nenadobudlo právoplatnosť, pretože písomným podaním zo dňa 13.4.2026 podal odsúdený prostredníctvom obhajcu sťažnosť okresnému súdu doručenú toho istého dňa, ktorej dôvody sťažnosti podal písomným podaním zo dňa 24.6.2026. Odsúdený v sťažnosti namietal, že súd nesprávne posúdil splnenie podmienok na jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Zdôraznil, že popri splnení zákonných podmienok predstavoval hlavný dôvod jeho návrhu nepriaznivý zdravotný stav, ktorý podľa jeho názoru nebol vo výkone trestu primerane liečený a zo strany ústavu zostával bez náležitej pozornosti, pričom takýto prístup mal negatívne vplývať na jeho zdravotný stav aj do budúcnosti. Poukázal na to, že súd sám vo svojom rozhodnutí konštatoval jeho dlhodobý záujem o pracovné zaradenie, riadne plnenie pracovných povinností, udelenie disciplinárnej odmeny a absenciu disciplinárnych trestov, čo podľa neho preukazovalo splnenie podmienky polepšenia v zmysle § 66 ods. 1 Trestného zákona. Namietal, že záver súdu o nenaplnení procesu resocializácie vychádzal výlučne z jeho obmedzenej účasti na vzdelávacích, resocializačných a výchovno-vzdelávacích aktivitách, čo samo osebe nemožno považovať za dôkaz nesplnenia podmienok na podmienečné prepustenie. Uviedol, že svojím správaním a plnením povinností vo výkone trestu preukázal nápravu a polepšenie, pričom zo správy riaditeľa ústavu nevyplývali žiadne konkrétne zistenia o porušovaní povinností alebo nevhodnom správaní, ktoré by odôvodňovali opačný záver. Záver súdu preto považoval za neprimerane prísny, subjektívny a účelovo smerujúci k zamietnutiu jeho návrhu. Ďalej namietal, že súd pri rozhodovaní nadmerne prihliadal na jeho trestnú minulosť, vrátane odsúdení, na ktoré sa už hľadí, akoby nebol odsúdený. Podľa jeho názoru nemôže samotná existencia predchádzajúcich odsúdení negovať splnenie podmienok ustanovených v § 66 ods. 1 Trestného
zákona, ak aktuálne preukazuje riadne plnenie povinností a nápravu vo výkone trestu. Argumentoval, že prijatie záverov okresného súdu by viedlo k situácii, že recidivista by v praxi nikdy nemohol preukázať polepšenie a dosiahnuť podmienečné prepustenie, hoci zákon takúto prekážku neustanovuje. Zdôraznil, že práve výkon trestu plní svoj prevýchovný účel a jeho správanie vo výkone trestu podľa neho dokazuje, že oproti svojej minulosti preukázal pozitívnu zmenu. V závere sťažnosti uviedol, že okresný súd postupoval pri hodnotení splnenia podmienok podmienečného prepustenia príliš formalisticky a kriticky, pričom vytváral dôvody na zamietnutie návrhu aj tam, kde podľa neho neexistovali. Opätovne poukázal na svoj zdravotný stav, pretrvávajúce bolesti a tvrdenú nedostatočnú zdravotnú starostlivosť vo výkone trestu, keď mu podľa jeho názoru neboli poskytované lieky, ktoré by mu boli dostupné na slobode a ktoré by zmierňovali jeho zdravotné ťažkosti. Zdravotný stav považoval za významnú podpornú okolnosť odôvodňujúcu jeho podmienečné prepustenie. Navrhol preto, aby nadriadený súd napadnuté uznesenie zrušil a sám rozhodol o jeho podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody so stanovením primeranej skúšobnej doby, prípadne aby vec vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie. Okresný prokurátor vo vyjadrení k sťažnosti odsúdeného uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 3PP/3/2026 zo dňa 8.4.2026 a jeho odôvodnením.
Ústav na výkon trestu odňatia slobody sa k sťažnosti odsúdeného vyjadril písomným podaním zo dňa 9.7.2026. Riaditeľ ÚVTOS vo svojom vyjadrení poukázal na svoje hodnotenie č. ÚVTOS-00399/23- RK-2026-2 zo dňa 3.3.2026, v ktorom neodporučil podmienečné prepustenie odsúdeného. Vo vzťahu k podaniu odsúdeného uviedol, že od vypracovania hodnotenia nedošlo k žiadnym zmenám, ktoré by mali vplyv na záver uvedeného hodnotenia.
Odsúdený sa následne vyjadril k stanovisku prokurátora a aj k vyjadreniu ÚVTOS písomným podaním zo dňa 30.7.2026. Vo vzťahu k vyjadreniu prokurátora uviedol, že nesúhlasí s jeho záverom, podľa ktorého mala byť jeho sťažnosť zamietnutá ako nedôvodná. Namietal, že prokurátor sa s rozhodnutím okresného súdu stotožnil iba všeobecne, bez uvedenia konkrétnych dôvodov, pre ktoré považoval napadnuté uznesenie za správne, a bez bližšieho vyhodnotenia jeho osoby, splnenia zákonných podmienok podmienečného prepustenia či dôvodov uvedených v jeho žiadosti a sťažnosti. Zastával názor, že rozhodnutie okresného súdu nezohľadnilo všetky okolnosti významné pre posúdenie jeho návrhu a nesprávne vyhodnotilo splnenie podmienok na podmienečné prepustenie.
K vyjadreniu ústavu uviedol, že ho považuje za účelové, nesprávne a neobjektívne. Namietal najmä záver o neplnení resocializačnej prognózy, keďže podľa jeho názoru boli hodnotené programy určené predovšetkým pre osoby závislé od alkoholu alebo omamných a psychotropných látok, pričom on sám takouto osobou nie je. Tvrdil, že vzhľadom na svoj zdravotný stav a dlhodobú liečbu alkohol ani návykové látky neužíva, a preto nevidel dôvod na účasť v programoch zameraných na problematiku závislostí. Z uvedeného dôvodu považoval záver ústavu o neplnení resocializačnej prognózy za zavádzajúci a nevzťahujúci sa na jeho osobu. Súčasne zdôraznil, že počas výkonu trestu nebol disciplinárne potrestaný, naopak, bola mu udelená disciplinárna odmena, a že dlhodobo riadne a zodpovedne vykonával pracovné povinnosti napriek svojim zdravotným problémom. Tieto okolnosti podľa neho preukazovali jeho zodpovedný prístup, snahu viesť riadny život a dosiahnutú nápravu, pričom ich ústav pri hodnotení jeho osoby dostatočne nezohľadnil. Ďalej namietal, že negatívne hodnotenie jeho osoby a následné vyjadrenie ústavu mohli byť ovplyvnené jeho predchádzajúcimi sťažnosťami na zdravotnícky personál ústavu, ktorými sa domáhal predpísania a podávania liekov, ktoré užíval pred nástupom do výkonu trestu. Podľa jeho názoru sa hodnotenie a vyjadrenie ústavu neprimerane sústreďovali práve na otázku predpisovania liekov a jeho komunikáciu so zdravotníckym personálom, pričom nedostatočne reflektovali jeho správanie vo výkone trestu, plnenie povinností a okolnosti svedčiace o jeho náprave. Tvrdil, že ústav neuviedol objektívne dôvody, ktoré by odôvodňovali neodporučenie jeho podmienečného prepustenia, a že prezentované závery vychádzali z neobjektívneho a nadmerne kritického hodnotenia jeho osoby. Z uvedených dôvodov zotrval na podanej sťažnosti v celom rozsahu a navrhol, aby bolo jeho žiadosti o podmienečné prepustenie vyhovené.
Krajský súd na podklade takto podanej sťažnosti v zmysle ustanovenia § 192 ods. 1 písm. a), písm. b) Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce výroku napadnutého uznesenia a po zvážení všetkých okolností významných
pre rozhodnutie, dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná. Sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou a včas v lehote ustanovenej v § 187 ods.1 Tr. por.
Krajský súd na podklade riadne a včas podanej sťažnosti odsúdeného podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.
Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že okresný súd vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, zadovážil si aktuálne hodnotenie odsúdeného z ústavu na výkon trestu odňatia slobody, oboznámil sa s výpisom z registra trestov, s údajmi o výkone trestu, ako aj s listinnými dôkazmi predloženými odsúdeným vrátane lekárskych správ. Na verejnom zasadnutí vypočul odsúdeného a umožnil mu uplatniť všetky skutočnosti, ktoré považoval za významné pre rozhodnutie vo veci. Skutkové zistenia okresného súdu majú oporu vo vykonaných dôkazoch a krajský súd sa s nimi v podstatných bodoch stotožňuje.
Správne okresný súd konštatoval, že v prípade odsúdeného bola splnená formálna podmienka na podmienečné prepustenie spočívajúca vo výkone zákonom ustanovenej časti uložených trestov odňatia slobody. Samotné splnenie tejto podmienky však na vyhovenie žiadosti nepostačuje. Inštitút podmienečného prepustenia je založený na súčasnom splnení aj materiálnych podmienok ustanovených v § 66 ods. 1 Tr. zák., teda že odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a zároveň možno od neho dôvodne očakávať, že po prepustení povedie riadny život. Podmienečné prepustenie pritom nepredstavuje nárokovateľné právo odsúdeného, ale zákonom upravenú možnosť, ktorej použitie predpokladá pozitívnu prognózu ďalšieho života odsúdeného na slobode.
Pokiaľ odsúdený v sťažnosti namietal, že svojím správaním a plnením pracovných povinností preukázal polepšenie, krajský súd neprehliadol, že vo výkone trestu bol disciplinárne odmenený, disciplinárne potrestaný nebol a pracovné povinnosti si plní na požadovanej úrovni. Uvedené skutočnosti sú nepochybne hodnotiteľné v jeho prospech. Nie je však možné abstrahovať od ostatných zistení obsiahnutých v hodnotení ústavu. Z neho vyplýva, že odsúdený program zaobchádzania plní len čiastočne, v oblasti vzdelávania, resocializačných a výchovno-vzdelávacích aktivít stanovené ciele neplní, do organizovaných aktivít sa zapája minimálne, pričom postoj k spáchanej trestnej činnosti zostáva nekritický a má tendenciu svoje konanie ospravedlňovať alebo minimalizovať. Nemožno preto prisvedčiť jeho tvrdeniu, že záver okresného súdu o neukončenom procese resocializácie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Hodnotenie polepšenia nie je možné zúžiť výlučne na absenciu disciplinárnych previnení a na riadne vykonávanie pracovných povinností, ale musí byť výsledkom komplexného posúdenia osoby odsúdeného, jeho postojov, hodnotovej orientácie a miery vnútorného prijatia zodpovednosti za spáchanú trestnú činnosť.
Za rozhodujúce však krajský súd považuje najmä otázku splnenia druhej materiálnej podmienky, teda existenciu dôvodného očakávania, že odsúdený bude po prípadnom prepustení viesť riadny život. Práve v tomto smere krajský súd považuje závery okresného súdu za plne správne. Odsúdený bol podľa odpisu registra trestov opakovane súdne trestaný, celkovo sedemnásťkrát, pričom ide o dlhodobú a viacročnú trestnú činnosť páchanú opakovane napriek predchádzajúcim odsúdeniam a napriek výkonom nepodmienečných trestov odňatia slobody. Osobitne významná je skutočnosť, že aktuálne vykonáva aj trest, ktorého výkon bol nariadený po tom, čo sa v skúšobnej dobe predchádzajúceho podmienečného odsúdenia neosvedčil. Tieto okolnosti nemožno bagatelizovať a nemožno ich považovať za právne bezvýznamné, ako sa snaží prezentovať odsúdený vo svojej sťažnosti. Krajský súd sa nestotožňuje ani s jeho názorom, že okresný súd neprípustne prihliadal na jeho minulosť. Pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení je práve doterajší spôsob života odsúdeného, jeho trestná minulosť, charakter a frekvencia predchádzajúcej trestnej činnosti, ako aj výsledky predchádzajúcich trestnoprávnych opatrení významným kritériom pre posúdenie rizika recidívy a prognózy budúceho správania. Okresný súd nevyvodzoval záver o nesplnení podmienok podmienečného prepustenia iba z existencie predchádzajúcich odsúdení, ale tieto posudzoval v spojení s ostatnými zistenými okolnosťami, predovšetkým s aktuálnou resocializačnou prognózou odsúdeného, ktorú ústav označil za menej priaznivú, a so stredným rizikom sociálneho zlyhania. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia nevyplýva záver, že by recidivista nemohol nikdy splniť podmienky podmienečného prepustenia. Vyplýva
z neho iba to, že za konkrétnych okolností posudzovaného prípadu nebol vytvorený dostatočný podklad pre priaznivú prognózu budúceho života odsúdeného na slobode.
Pokiaľ odsúdený opakovane poukazoval na svoj zdravotný stav a na ním tvrdené nedostatky v poskytovaní zdravotnej starostlivosti vo výkone trestu, krajský súd uvádza, že otázka podmienečného prepustenia neslúži na riešenie prípadných námietok voči poskytovaniu zdravotnej starostlivosti v ústave na výkon trestu odňatia slobody. Predložené lekárske správy samy osebe nepreukazujú splnenie zákonných podmienok podmienečného prepustenia a ani neodstraňujú pochybnosti o budúcom vedení riadneho života odsúdeným. Zdravotný stav odsúdeného mohol predstavovať jednu z okolností hodnotených v jeho prospech, avšak nebol spôsobilý preklenúť nedostatok priaznivej resocializačnej prognózy ani závažné skutočnosti vyplývajúce z jeho dlhodobej trestnej minulosti.
Rovnako krajský súd nepovažoval za dôvodné námietky odsúdeného smerujúce voči hodnoteniu ústavu. Zo spisového materiálu nevyplýva žiadna konkrétna skutočnosť nasvedčujúca tomu, že by hodnotenie bolo výsledkom odvety za sťažnosti odsúdeného voči zdravotníckemu personálu alebo že by bolo vypracované neobjektívne. Naopak, hodnotenie obsahuje tak pozitívne, ako aj negatívne poznatky o osobe odsúdeného, vrátane jeho pracovného zaradenia, disciplinárnej odmeny a bezproblémového plnenia pracovných povinností. Nemožno preto hovoriť o jednostrannom alebo účelovom hodnotení.
Za daného stavu krajský súd dospel k záveru, že okresný súd správne vyhodnotil všetky rozhodné okolnosti a správne uzavrel, že u odsúdeného nie sú v súčasnosti splnené všetky zákonné podmienky podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody. Hoci určité čiastkové pozitívne výsledky vo výkone trestu nemožno prehliadnuť, tieto samy osebe neodôvodňujú záver o tom, že proces jeho nápravy bol zavŕšený a že možno dôvodne očakávať vedenie riadneho života po prepustení na slobodu. Z uvedených dôvodov preto krajský súd sťažnosť odsúdeného ako nedôvodnú zamietol.
Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.