Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/29/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov senátu JUDr. Moniky Géciovej, PhD. a Mgr. Miloša Greguša v právnej veci navrhovateľky C. C. nar. XX.XX.XXXX bývajúcej na M. ul. č. XX, v Košiciach - Šaca právne zastúpenej JUDr. JCLic. Tomášom Majerčákom, PhD., advokátom so sídlom advokátskej kancelárie na Južnej triede č. 28 v Košiciach proti povinnému P. C. nar. XX.XX.XXXX bývajúcemu na M. ul. č. XX v C. - Š. v konaní o určenie výživného na plnoleté dieťa o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. -334 zo dňa 7.2.2020 takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí návrhu za obdobie od 1.5.2017 do 20.3.2018.

Mení rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí návrhu na určenie výživného tak, že zaväzuje povinného prispievať na výživu navrhovateľky 200 Eur mesačne od 21.3.2018 do budúcnosti vždy do 15-teho dňa v mesiaci dopredu navrhovateľke.

Dlžné výživné za obdobie od 21.3.2018 do 31.5.2021 v sume 7.670,96 Eur zaväzuje povinného zaplatiť navrhovateľke do 90 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh navrhovateľky, ktorým žiadala, aby súd uložil povinnému platiť jej výživné 200 eur mesačne od podania návrhu, vždy do 15. dňa toho-ktorého mesiaca vopred. Zároveň žiadala, aby súd uložil povinnému povinnosť zaplatiť jej zmeškané výživné za obdobie od 01.05.2017 do 21.03.2018 v sume 2.200 eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia a priznal jej náhradu trov konania.

2. Zistený skutkový stav súd právne posúdil podľa § 62 ods. 1, 2, 4 a 5, § 65 ods. 3, § 75 ods. 1, 2 § 76 ods. 1 a § 77 ods. 1 Zákona o rodine. Konštatoval, že na základe vykonaného dokazovania mal jednoznačne za preukázané, že vyživovacia povinnosť P. C., nar. XX.XX.XXXX k jeho dcére C. C., nar. XX.XX.XXXX trvá, nakoľko v čase podania návrhu na začatie konania bola navrhovateľka študentkou strednej školy (Gymnázia sv. EV.j), ktorú ukončila dňa 30.05.2018 vykonaním maturitnej skúšky a následne kontinuálne pokračovala v štúdiu na vysokej škole v Sunderlande (Anglicko). Z uvedených skutočností vyplýva, že navrhovateľka sa súvisle až do tohto času pripravuje na výkon svojho budúceho povolania štúdiom na vysokej škole dennou formou. Aj napriek tejto skutočnosti dospel súd na základe dokazovania k záveru, že výživné pre navrhovateľku od povinného nemožno priznať s poukazom na ustanovenie § 75 ods. 2 Zákona o rodine, teda pre rozpor s dobrými mravmi. Zo zhodných vyjadrení oboch účastníkov konania mal súd preukázané, že ich vzťahy sú aktuálne napäté, sprevádzané vyhrotenými situáciami

a celkovo nepriateľskou atmosférou. Obaja účastníci zhodne uviedli, že zlom v ich vzájomnom vzťahu nastal v období roku 2016, kedy bol povinný vzatý do vyšetrovacej väzby pre podozrenie zo spáchania majetkovej trestnej činnosti. Povinný zhodnotil vzájomné vzťahy účastníkov konania do tohto obdobia ako harmonické, na rozdiel od navrhovateľky, ktorá síce uviedla, že otca mala dovtedy rada, ale ani v tomto období ich vzájomné vzťahy neboli ideálne. Po nástupe povinného do vyšetrovacej väzby, došlo k prerušeniu vzájomných väzieb aj komunikácie medzi nimi, ktorá trvá až do súčasnosti. Počas takmer rok trvajúcej väzby, bola navrhovateľka povinného navštíviť iba raz a aj to len v rozsahu jednej hodiny a napísala mu jeden list. Aj keď sa povinný snažil o obnovenie komunikácie s navrhovateľkou, táto vo svojej výpovedi zreteľne uviedla, že o komunikáciu s povinným nemala záujem, nechcela sa s ním rozprávať ani stretávať a dokonca nesúhlasila ani s jeho prítomnosťou v jej blízkosti napr. pri návštevách v dome, kde bývala. Aj keď svoje správanie a motiváciu odôvodňovala navrhovateľka frustráciou z prebiehajúceho trestného konania voči povinnému a jeho vplyvu na jej sociálne a finančné istoty, súd na základe vykonaného dokazovania zhodnotil, že od 10/2016, kedy bol povinný vzatý do väzby až po súčasnosť, bol vytvorený dostatočný časový priestor pre navrhovateľku na vyrovnanie sa so vzniknutou situáciou, na nadviazanie a obnovenie kontaktu medzi otcom a dcérou a prejavenie aspoň snahy o harmonizáciu ich vzájomného vzťahu z jej strany. Naproti tomu navrhovateľka jasne a zreteľne vo svojej výpovedi uviedla, že jej vzťah k otcovi je t.č. neutrálny, nevie, či ho má ešte rada, zmenila si telefónne číslo bez toho, aby mu ho oznámila a bez akejkoľvek informácie, či rozhovoru s povinným, odišla študovať do zahraničia, kde sa zdržiava prevažnú časť roka, bez akéhokoľvek kontaktu s ním. Takýmto spôsobom navrhovateľka znemožnila obnovenie vzájomného kontaktu medzi účastníkmi konania a zároveň prejavila absolútny nezáujem o povinného, o jeho bežný život a ďalšie smerovanie. Jediná možnosť kontaktu medzi povinným a navrhovateľkou sa tak obmedzila na príležitostné stretnutia v dome, ktoré boli sprevádzané vysoko napätou situáciou, kde navrhovateľka vystupovala v jednoznačnej opozícii voči povinnému a ako sama uviedla, žiadala ho, aby opustil nehnuteľnosť v ktorej sa zdržiavala, uvádzala na jeho adresu tvrdenia ako "mal by si sa spamätať" a nechcela sa s ním o ničom rozprávať. Súd za jednoznačný rozpor s dobrými mravmi v správaní sa na strane navrhovateľky zhodnotil jej vyjadrenia adresované povinnému za vulgárne , čo sama potvrdila v jednom prípade a ďalšie tvrdenia povinného o vulgarizmoch, ktoré navrhovateľka používala na jeho adresu jednoznačne nepoprela, iba uviedla, že si to nepamätá a ak k tomu došlo, bolo to pod vplyvom vypätej situácie a vo svojej výpovedi potvrdila, že list a SMS komunikáciu, ktorú povinný doložil do spisu, sú od nej. Vyjadrenia navrhovateľky, ktorá na adresu povinného v doloženej SMS komunikácii je konaním, ktoré nerešpektuje nie len úctu voči rodičovi, ale ani pravidlá slušnosti a ľudskosti a ktoré nie je možné pričítať na ťarchu povinného. Súd prvej inštancie na adresu navrhovateľky poznamenal, že ako dospelý človek si musí byť vedomá svojho správania a prijať zodpovednosť za jeho následky. Pritom sama navrhovateľka poukázala na to, že má už 20 rokov a nie je nikým ovplyvňovaná, rozhoduje sa celkom sama. Aj keď navrhovateľka vo svojej výpovedi uviedla, že do budúcna by nechcela, aby sa s povinným stále hádali, vo svojom vyjadrení a svojím doterajším správaním nepreukázala žiadnu reálnu snahu o napravenie ich vzťahu. Vzhľadom na uvedené, toto správanie sa navrhovateľky k povinnému, ktorý je jej otcom, posúdil súd prvej inštancie ako správanie sa v rozpore s dobrými mravmi, pre ktoré nie je možné priznať navrhovateľke nárok na výživné od povinného a preto návrh ako nedôvodný zamietol.

3. V zákonom stanovenej lehote podala proti rozsudku navrhovateľka odvolanie. Uplatnila odvolacie dôvody v zmysle , , a s odôvodnením, že súd pri zamietnutí návrhu pre rozpor s dobrými mravmi nezval do úvahy viaceré skutočnosti. Navrhla, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie alternatívne aby rozsudok zmenil tak, že vyhovie návrhu v plnom rozsahu. Je pravdou, že napísala list povinnému dňa 5.11.2016 krátko po jeho vzatí do väzby 7.10.2016. Dňa 10.11.2016 jej bola z AK JUDr. Michaľova doručená výzva z 9.11.2016, v ktorej ju vyzýva, aby zaplatila dlžnú sumu 5.000 eur na účet klienta B. C.. Uvedenému predchádzalo konanie povinného, kedy zriadil v jej mene účet a zneužíval ho na svoje „kšefty“. Predložila výpis svojho účtu, z ktorého je zrejmé, že 9.6.2016 vložil B. C. na jej účet 4.500 eur a 500 eur a v ten istý deň z jej účtu vybral 5.000 eur. Predmetná výzva prišla v období krátko po vzatí povinného do väzby. Nie je preto možné čudovať sa jej postoju, keď povinný do svojej trestnej činnosti zahrnul aj ju a ona vo veku 17 rokov bez svojho vedomia sa ocitla v hrozbe súdneho konania. Uviedla, že krátko po narodení mala uzavreté poistenie, z ktorého jej malo byť vyplácané štipendium v období štúdia na vysokej škole. Poistné plnenie, štipendium však bolo poukázané čiastočne na účet povinného a jednak na účet exekútora v exekučnom konaní povinného. Poistné plnenie teda nebolo použité na podporu jej štúdia, pretože peniaze spotreboval povinný. Keď to zistila, napísala mu na auto „ďakujem za všetko tatík“. I toto jej konanie, na ktoré povinný poukazoval, bolo iba v nadväznosti na jeho konanie voči nej a toto zistenie

bolo pre ňu ďalším sklamaním. Uviedla, že nevedela ani o trestnej činnosti povinného, preto aj list z 5.11.2016 je poznačený emóciami mladého človeka, ktorému sa naraz zrútil celý svet a cítil strach i hnev a zo strany povinného prichádzali ďalšie a ďalšie sklamania. Na rodinu bol vyvíjaný tlak okolia, keďže vec bola medializovaná a jednalo sa o závažnú trestnú činnosť. K nim domov chodili cudzí ľudia a žiadali vyplatiť finančné prostriedky od povinného. Povinný v listoch, ktoré posielal z väzby vôbec neprejavil ľútosť nad tým čo sa stalo a čo sa deje, neustále len niečo vyčítal. V takomto prípade nemožno od nej spravodlivo očakávať, že bude mať záujem o harmonizáciu vzťahu s povinným a bude mať záujem o jeho bežný život, bude ho navštevovať vo väzbe, písať mu a zaujímať sa o jeho ďalšie smerovanie. Z návštevy povinného odišla skôr, pretože bola sklamaná a frustrovaná z jeho postoja. Súd pri hodnotení týchto skutočností nebral do úvahy čo ju viedlo k uvedenému konaniu. Povinný síce tvrdí, že počas trvania väzby písal listy aj dcére, v ktorých sa rodine ospravedlňoval, čo však ona poprela a z listinných dôkazov takáto skutočnosť nevyplynula. Uviedla, že nie je pravdou tvrdenie povinného, že nemal možnosť osobne sa ospravedlniť po tom, čo vyšiel z väzby. Mal možnosť vždy, keď bol v dome. V súvislosti s ochotou povinného platiť jej výživné a žiadal ju uviesť mu číslo jej účtu vysvetlila, že povinný v minulosti v jej mene založil študentský účet, ktorý zneužíval pri svojej trestnej činnosti (v súvislosti s nárokom B. C.), v dôsledku čoho bola vystavená hrozbe súdneho konania, preto mala obavu uviesť mu číslo účtu. Ak by mal skutočnú vôľu platiť výživné a stretávať sa s ňou tak príde za ňou osobne a finančné prostriedky jej dá v hotovosti, alebo jej pošle šekom. Túto možnosť nevyužil, nemal záujem platiť výživné. Aj prebiehajúce trestné a exekučné konanie pre neplnenie si vyživovacej povinnosti otca voči ďalším dvom maloletým deťom preukazuje jeho nezáujem o potreby detí a ich bežný život a nie jej konanie. Ona iba stratila dôveru v neho a bála sa ďalších problémov. Vytýkala súdu, že nevzal do úvahy, že samotná väzba nebola príčinou zhoršenia vzťahu medzi ňou a povinným. V prvom rade zo samotného listu z 5.11.2016 vyplýva, že ešte v tom období pociťovala k povinnému pozitívne city, záverom uvádza „máme ťa radi“. Ich vzájomný vzťah sa rúcal postupne tým, že povinný sa rodine dostatočne neospravedlnil, nevysvetlil im čo sa deje, neustále žili v strachu o strechu nad hlavou, rodine chýbali peniaze, bol na nich vyvíjaný tlak z okolia, vec bola medializovaná, pribúdali exekúcie, ývali sa rôzni veritelia a rodina pociťovala strach. Povinný namiesto podpory adresoval rodine iba výčitky, zadával ďalšie a ďalšie úlohy čo majú robiť. Viac ako potreby a život detí ho zaujímali financie. Dom nenavštevoval preto, že chcel vidieť ju, ale preto, že riešil materiálnu stránku. Voči povinnému boli doteraz vedené už štyri trestné konania za trestné činy podvodu alebo sprenevery. V trestnej veci, z dôvodu ktorej bol vo väzbe, je ešte stále vedené trestné konanie pre zločin podvodu. Pre jeho trestnú činnosť je toho času na dome, v ktorom býva s matkou a súrodencami vedených 19 exekučných konaní. Nemožno preto konštatovať, že mala dostatok času na vyrovnanie sa so situáciou a harmonizáciou vzťahov, pokiaľ ju a jej rodinu následky konania povinného zasahujú i v súčasnosti a hrozí im, že ostanú na ulici. Konštatovala, že povinný nepreukázal, že má o ňu skutočný záujem. K ich stretnutiam dochádzalo iba počas jeho návštev v dome, ktoré mali zakaždým dramatický priebeh, počas nich na ňu kričal, o.i. že práve ona by mala skončiť na ulici ako prvá. Nie je možné sa čudovať, že sa v reakcii na to dostávala do opozičného (skôr obranného) správania. Uznáva, že SMS správy mu písala, avšak vždy ako rekciu na určitú situáciu. Priznala, že ho možno raz vulgárne nazvala, zároveň však uviedla, že nepoužíva nadávky, nie je taká a nepamätá si presne svoje vyjadrenie povinnému. Uvedené nie je možné hodnotiť ako potvrdenie požívania vulgarizmov na adresu povinného. Uviedla, že vytesnila z pamäti väčšinu súvislostí s ním, ktoré jej spôsobovali traumu a snaží sa cez to preniesť i tým, že sa snaží na negatívne spomienky zabudnúť. Situáciu v rodine nesie ťažko, preto aby sa dala dokopy odišla do Anglicka a nikdy nečakala, že sa stane niečo také, že sa rodina rozvedie. Nevyrovnala sa ešte ani s rozvodom rodičov, ani s trestným stíhaním povinného, ktorý jej v tom nepomohol. Konštatovanie súdu, že mala dostatok času na vyrovnanie sa so situáciou a na harmonizáciu vzťahu, že má už 20 rokov, je dospelá, má si byť vedomá svojho správania a prijať zodpovednosť za jeho následky a to pričítať na ťarchu povinnému je bez kontextu ostatných okolností, ktoré sa diali. Nie iba vek je garanciou prijímania rozhodnutí, podstatný je charakter osobnosti, vplyv prežitých vecí a ich vážnosť, sklamania, ktoré zo správania povinného ona pociťovala, nespracované emócie a pod.. Uviedla, že sa s povinným nechce hádať do konca života, ale z jeho strany nevníma snahu, nemá pocit, že má záujem a je teda zrejmé, že chce mať s ním dobrý vzťah, avšak cíti nezáujem z jeho strany. Napriek veku 20 rokov nie je natoľko vyspelá ako on. Navyše prežila veľa negatívneho, ktoré prišlo náhle, bez vysvetlenia a nevie sa s tým vysporiadať. Povinný neurobil nič, čím by jej pomohol a čím by prejavil snahu harmonizovať ich vzťah. Konštatovala, že súd nesprávne vec právne vec posúdil, keď z vykonaného dokazovania je zrejmé, že jej správanie je dôsledkom správania sa a konania povinného vo vzťahu k nej a preto vyživovacia povinnosť jeho voči nej trvá i naďalej. Zdôraznila, že bola dlhodobo vystavovaná tlaku prebiehajúceho trestného konania povinného a jeho dôsledkom (exekučné konanie, hrozba žaloby na ňu, návštevy a telefonáty veriteľov povinného...). V konaní bolo preukázané, že vzťahy

medzi ňou a povinným boli pred jeho nástupom do vyšetrovacej väzby dobré. Jej postoj k povinnému sa formoval postupne pod vplyvom toho čo sa dialo. V roku 2016 mala iba 17 rokov, bola ešte maloletá a u povinného ide o trestné konanie za závažnú trestnú činnosť, ktoré existenčne ohrozilo ju a zvyšok rodiny. Nie je možné nebrať ohľad na individuálne okolnosti prípadu a obmedziť to iba na konštatovanie, že od vzatia povinného do väzby ubehlo dosť času, kedy sa mohla so všetkým vysporiadať a harmonizovať s povinným vzťah. Konštatovala, že súd svojim rozhodnutím neprispel k zlepšeniu vzťahu medzi otcom a dcérou, ale práve naopak vytvoril väčšiu priepasť medzi nimi. Súd nič z jej tvrdení nevzal v úvahu, prijal rozhodnutie bez vyhodnotenia širších súvislostí, nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a právne závery súdu nezodpovedajú skutkovým zisteniam a skutkové zistenia súdu nezodpovedajú vykonanému dokazovaniu.

4. Povinný vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že rozhodnutie súdu považuje za správne, vyčerpávajúce, vecne, skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedajúce požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Poukázal na to, že navrhovateľka v odvolaní uvádza, že mu napísala list krátko po jeho vzatí do väzby 5.11.2016, avšak bol vzatý do väzby 7.10.2016. K tomuto tvrdeniu navrhovateľky uviedol, že list, ktorý mu navrhovateľka napísala je datovaný 5.11.2016, avšak na poštovú prepravu bol podaný až dňa 2.5.2017. Konštatoval, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že navrhovateľka sa voči nemu (ako otcovi) dlhodobo správa neúctivo, bez rešpektu, ktorý si ako jej otec, ktorý jej poskytoval a zabezpečoval starostlivosť od jej narodenia zaslúži. Navrhovateľka si tak neplní povinnosť, ktorá jej vyplýva z platnej právnej úpravy (§ 43 ods. 2 ZoR). Správanie navrhovateľky voči nemu je vysoko neštandardné, absentujúce prirodzený rešpekt a úctu, ktorá má existovať na strane detí voči rodičom. Navrhovateľka v konaní pred súdom nevyjadrila svoju ľútosť ani náznakom nad intenzitou narušenia vzájomných vzťahov a nevyjadrila potrebu ich nápravy. On práve naopak, hneď po prepustení z vyšetrovacej väzby osobne navštívil navrhovateľku, kde si pýtal číslo účtu, na ktorý jej má zaslať peniaze, keďže začínal školský rok. Bol však z jej strany, jej matky a jej rodinných príslušníkov „vyhodený“ z vlastného domu. S tvrdením navrhovateľky o jeho záujme o ňu sa nestotožňuje, je založené na klamstve a na skreslení celej situácie tak ako to jej vyhovuje. V roku 2017 bol vyhodený matkou navrhovateľky aj samotnou navrhovateľkou z domu, matka navrhovateľky vymenila zámky na dome a prístupové kódy od alarmu, preto nemal umožnený prístup do rodinného domu, v ktorom žila navrhovateľka. Uviedol, že nie je preto možné súhlasiť s tvrdením navrhovateľky, že k jej stretnutiam s ním dochádzalo iba počas návštev v dome. Jemu nebol umožnený prístup a užívanie rodinného domu od augusta 2017. Keďže konaním matky navrhovateľky aj konaním samotnej navrhovateľky skončil prakticky „na ulici“, bol nútený domáhať sa prístupu do domu najprv zmierlivo cestou výziev adresovaných právnemu zástupcovi matky, neskôr samotnej matke navrhovateľky, zakaždým však bezúspešne. Napokon podal návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sa domáhal uloženia povinnosti matke navrhovateľky zdržať sa konania, ktorým mu bránila užívať nehnuteľnosť. Okresný súd Košice II uznesením sp. zn. z 28.2.2020 nariadil neodkladné opatrenie, ktorým matke navrhovateľky uložil povinnosť umožniť mu užívanie rodinného domu, ktorého je podielovým spoluvlastníkom a povinnosť vydať prístupové kódy od alarmu rodinného domu. Konštatoval, že navrhovateľka je vedená svojou matkou k nenávisti k nemu, neštíti sa posielať mu nenávistné a osočujúce správy, z jej postoja od roku 2016 nevyplýva žiadna snaha o obnovenie normálneho, prirodzeného vzťahu medzi dieťaťom a rodičom. Viackrát sa snažil s ňou komunikovať, avšak každá snaha skončila bez odozvy zo strany navrhovateľky, ktorá samotná trvala na tom, aby odišiel z domu. Navrhovateľka mu vedome ubližuje a neobstojí jej tvrdenie, že sa nevyrovnala s rozvodom rodičov. V ďalšom poukazoval na rozsudok Okresného súdu Košice II č.k. z 20.2.2018 o rozvode manželstva, vyjadroval sa k trestnému oznámeniu za prečin zanedbania povinnej výživy a domnieval sa, že toto konanie matky navrhovateľky a samotnej navrhovateľky bolo účelové a zarážajúce a v rozpore s dobrými mravmi je to, že navrhovateľka tak urobila na podnet svojej matky v snahe privodiť mu trestné stíhanie. Konštatoval, že tvrdenie navrhovateľky, že si dlhodobo nesie hlbokú traumu neobstojí, pretože je aj po štyroch rokoch vedená túžbou a snahou privodiť mu ďalšie a ďalšie trestné stíhania. Rozporuplne uvádza, že sa nevyrovnala s jeho trestným stíhaním, na druhej strane však nemá absolútne žiadne morálne zábrany podnecovať a pridávať sa k trestným oznámeniam, ktoré iniciuje jej matka. Záverom povinný uviedol, že súdom zistený rozpor s dobrými mravmi je nepochybne a náležite odôvodnený a nie je možné považovať za spravodlivé, aby navrhovateľka, ktorá sa takého konania dopúšťala aj dopúšťa (či už z vlastného podnetu alebo na popud svojej matky) mohla požadovať plnenie na tomto osobnom vzťahu medzi subjektmi rodinného práva. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

5. Navrhovateľka v stanovisku k vyjadreniu povinného uviedla, že k povinnému sa správa primerane podľa jeho správania, teda je to len odozva na jeho správanie. Počas dlhých rokov s ňou trávil málo času, nechodil s ňou k lekárke, na rodičovské združenia, zaoberal sa len materiálnymi vecami a v novembri 2016 boli jeho aktivity zavŕšené zaistením do vyšetrovacej väzby, trestnými oznámeniami, výzvami veriteľov, ktorí konali prostredníctvom exekútorov a kontaktovali ich aj osobne. Bývanie v dome po prepustení z vyšetrovacej väzby bolo vecou jej rodičov. Ona žila v spoločnej domácnosti s mamou v čase, keď bola rodina existenčne ohrozená dlhmi spôsobenými povinným a podporila matku vo vyžadovaní riešenia finančnej situácie rodiny po prepustení z vyšetrovacej väzby. Povinný sám odišiel z domu. Vedome jej ubližuje a jej konanie je vždy odpoveďou na jeho útoky. Manželstvo jej rodičov bolo rozvedené a výživné bolo určené jej maloletým súrodencom, ona bola v čase rozvodu rodičov plnoletá. Trestné oznámenie bolo podané z dôvodu neplnenia vyživovacej povinnosti v danom období. Uviedla, že je zodpovedná a slušná osoba, ktorá si zodpovedne plní svoje študentské povinnosti. Počas štúdia na gymnáziu mala veľmi dobré študijné výsledky. Povinný mal neporiadok vo veciach čo dokazuje množstvo exekučných konaní v Sociálnej poisťovni na základe nesprávneho a oneskoreného uhrádzania poistného za seba aj zamestnancov. Tiež údaje zo zdravotných poisťovní, daňového úradu, dodávateľov tovaru dokazujú jeho nezodpovednosť, sústavné porušovanie pravidiel a nedodržiavanie povinností, okrem právoplatných odsúdení za rôzne trestné činy.

6. Povinný vo vyjadrení k stanovisku navrhovateľky zopakoval svoje tvrdenia z predchádzajúceho vyjadrenia, obsah ktorých vzhľadom na skutočnosť, že nepriniesli do veci žiadne nové svetlo, nebolo potrebné pojať do odôvodnenia tohto rozhodnutia.

7. Podľa na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia , ak tento zákon neustanovuje inak.

8. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o určení výživného za obdobie od 1.5.2017 do 20.3.2018 spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z ust. a bez nariadenia pojednávania podľa a contrario v spojení s a dospel k záveru, že súd prvej inštancie posúdil nárok navrhovateľky podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine a zákonne rozhodol o zamietnutí návrhu na určenie výživného za obdobie od 1.5.2017 do 20.3.2018 ak s poukazom na Zákona o rodine uzatvára, že zmyslom tejto úpravy je, aby si oprávnené osoby uplatňovali svoje zákonné nároky včas a nepoužívali ich účelovo. Okrem toho, výživné ako priebežná úhrada osobných potrieb vznikajúcich priebežne má svoje opodstatnenie v aktuálnom čase, kedy úhrada potrieb vzniká, a nie za minulé obdobie. Plnoletej oprávnenej tak možno priznať právo na výživné najskôr odo dňa začatia súdneho konania, nie spätne. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí návrhu na určenie výživného za obdobie od 1.5.2017 do 20.3.2018 ako vecne správny podľa .

10. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

11. Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Podľa ods. 4 citovaného ustanovenia, pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.

12. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie

13. Podľa § 75 ods. 2 Zákona o rodine výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.

14. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie aj v napadnutom výroku o určení výživného za obdobie od 21.3.2018 do budúcnosti ako aj konanie mu predchádzajúce a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav, použil správne ustanovenia Zákona o rodine ale nesprávne ich aplikoval na správne zistený skutkový stav. Vyživovacia povinnosť predstavuje obsahovú zložku základných rodinno-právnych vzťahov. Je praktickým vyjadrením ekonomickej funkcie rodiny, ktorej účelom je zabezpečovať pre svojich členov uspokojovanie materiálnych potrieb a to vzájomnou pomocou podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Zákon o rodine upravuje základné pravidlá pre určenie výšky výživného, ktorého konkrétna výška je ovplyvňovaná faktormi jednak na strane oprávneného a jeho odôvodnenými potrebami a taktiež schopnosťami, možnosťami a majetkovými pomermi na strane povinného. Avšak bez ohľadu na naplnenie zákonných kritérií pre určenie vyživovacej povinnosti súd nemôže priznať výživné v prípade zisteného rozporu s dobrými mravmi (ust. § 75 ods. 2 Zákona o rodine). Nepochybná odôvodnenosť predmetného kritéria je daná prioritným predmetom úpravy rodinného práva, ktorým sú osobné vzťahy medzi subjektmi rodinného práva, na ktoré sa vyživovacie vzťahy viažu. Narušenie príslušných osobných vzťahov z relevantných dôvodov zákon sankcionuje tým, že nepovažuje za spravodlivé, že by osoba, ktorá sa takéhoto konania dopustila, požadovala plnenia založené práve na takomto osobnom vzťahu. Pojem dobré mravy je neurčitým právnym pojmom, jeho obsah nevyplýva z pozitívneho práva. Okrem práva existujú aj iné systémy noriem, niektorým z nich takouto úpravou práva poskytuje ochranu tým, že im prepožičiava sankcie charakteristické pre systém práva. Nejde o akékoľvek normy, ale o všeobecne spoločensky uznávané pravidlá, prostredníctvom ktorých sa zavrhujú spoločensky nežiaduce javy. Dobré mravy sú nepísané pravidlá slušnosti, ľudskosti, tolerancie, poctivosti a dôvery, z ktorých v prvom rade vychádza písané právo. Nie sú presne definované a vychádzajú zo všeobecne akceptovaných mravných princípov v prevažnej časti spoločnosti. Súd ich vždy posudzuje konkrétne v každom individuálnom prípade v kontexte konania účastníkov a súslednosti ich úkonov v čase a mieste. Na prípady rozporu s dobrými mravmi súd prihliada z úradnej povinnosti a v prípade zistenia rozporu s dobrými mravmi súd nemá inú možnosť, ako nárok nepriznať.

15. Z uvedeného vyplýva, že narušenie príslušných osobných vzťahov z relevantných dôvodov Zákon o rodine sankcionuje tým, že nepovažuje za spravodlivé, aby osoba, ktorá sa takéhoto konania dopustila, požadovala plnenia založené práve na takomto osobnom vzťahu. Zákon presne nešpecifikuje, kedy ide o rozpor s dobrými mravmi a je len na posúdení súdu, či vzhľadom na všetky objektívne okolnosti došlo k porušeniu dobrých mravov. Z judikatúry súdov Slovenskej republiky vyplýva, že nestačí len obyčajná nevďačnosť, prípadne nezáujem dieťaťa o rodiča, ale sa vyžaduje také správanie, ktoré svojou intenzitou a závažnými dôsledkami je možné objektívne posúdiť ako porušovanie dobrých mravov. Odvolací súd zdôrazňuje, že správanie dieťaťa je v prvom rade podmienené správaním, výchovou a prístupom rodičov k nemu, ktorí sú za jeho zdravie, výchovu a vývin zodpovední. Bez ohľadu na povahu dieťaťa, v prvom rade za charakter a kvalitu vzťahov v rodine nesú zodpovednosť rodičia, ktorí majú rodičovské práva a povinnosti k dieťaťu za účelom jeho riadnej výchovy.

16. V danom prípade súd prvej inštancie nepovažoval za odporujúce dobrým mravom určenie výživného pre navrhovateľku z dôvodu jej správania sa spočívajúce v odmietaní akéhokoľvek styku s povinným. Odvolací súd sa s takýmto právnym názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, pretože nepovažuje za prirodzené prenášať zodpovednosť za negatívne vzťahy výlučne na dieťa, keď rodič je práve ten, ktorý má dieťa chápať, podporovať a vychovávať. Vychádzajúc z výpovedí účastníkov i zabezpečených listinných dôkazov je možné konštatovať, že v danom prípade navrhovateľ ako otec navrhovateľky, pokiaľ aj mal na zreteli jej osobnostný rozvoj, vzhľadom k jej veku kedy mala navrhovateľka 17 rokov a bol vzatý do väzby, (ktorý vek v takejto pre deti ťaživej situácii je zaťažujúcim), spôsobom necitlivým voči jej prežívaniu a potrebám, neprimeraných situácii vytvára len dojem presadzovania jeho vlastných názorov a záujmov na úkor budovania stabilného rodičovského vzťahu. Odvolací súd konštatuje, že konflikt medzi

rodičom a dieťaťom spočívajúci vo vzájomnom nepochopení a nerešpektovaní nemožno jednostranne vyhodnotiť ako správanie sa dieťaťa v rozpore s dobrými mravmi, na základe ktorého by povinnému rodičovi zanikla jeho vyživovacia povinnosť, pretože dieťa vo veku, v ktorom dosiahlo plnoletosť, prechádza osobnostnými a vývojovými zmenami, ktoré si vyžadujú väčšiu mieru pochopenia a tolerancie od rodičov (ktorí už majú usporiadaný život a vytvorené tak rodinné ako aj pracovné zázemie), ako pochopenie požiadaviek dieťaťa rodičom, ktoré sa sústavne pripravuje na výkon povolania, zaradenie do sociálneho a pracovného života a nemá ešte vybudované vlastné nezávislé zázemie. Rodič nemôže dieťaťu obmedziť právo na výživu z dôvodu potrestania ho za nerešpektovanie jeho požiadaviek ohľadom pochopenia a zohľadňovania starostlivosti o „jeho bežný život a ďalšie smerovanie“ a vôbec nie preto, že dieťa má dôvodné obavy o seba a svoju rodinu. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že od dieťaťa nie je možné automaticky jednostranne vyžadovať slušné a úctivé správanie k rodičom len na základe existencie vzťahu rodič - dieťa, ale je nevyhnutné, aby k takémuto správaniu dieťa bolo vedené rodičmi, videlo príklad v ich slušnom a úctivom správaní k nemu, ako aj navzájom a vnímalo ho ako bežné správanie medzi ľudskými bytosťami bez ohľadu na hierarchické postavenie v rodine a spoločnosti. Z uvedeného dôvodu odvolací súd dospel k záveru, že správanie sa navrhovateľky, ktorá odmieta styk s povinným otcom a jej nezáujem o neho nie je možné považovať za konanie porušujúce dobré mravy a že by nebolo spravodlivé sankcionovať ho nepriznaním zákonného práva na výživu.

17. K povinným namietanému rozporu práva navrhovateľky na výživné s dobrými mravmi (§ 75 ods. 2 Zákona o rodine) odvolací súd dopĺňa, že dobré mravy nie sú presne definované a vychádzajú zo všeobecne akceptovaných mravných princípov uznávaných prevažnou časťou spoločnosti. Súd ich vždy posudzuje konkrétne v každom individuálnom prípade v kontexte konania účastníkov a súslednosti ich úkonov v čase a v mieste. Vo všeobecnosti možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných a uznávaných v spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel (noriem) v spoločnosti všeobecne uznávaných a činnosť namierenú proti uvedeným pravidlám možno preto označiť za činnosť proti dobrým mravom. V preskúmavanom prípade odvolací súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by dovoľovali záver, že navrhovateľka zneužíva inštitút výživného, pretože pokračuje v príprave na budúce povolanie štúdiom na vysokej škole, pričom uvedené štúdium nie je možné charakterizovať ani ako „štúdium pre štúdium“, nakoľko ide o absolvovanie prvej vysokej školy a nebolo preukázané, že by si navrhovateľka svoje študijné povinnosti neplnila riadne, teda že by študovala „pro forma“, o čom svedčí i úspešné štúdium na vysokej škole vo Veľkej Británii v študijnom odbore kozmetická veda. Pokiaľ povinný namietal nevhodné správanie sa navrhovateľky v období po jeho vzatí do väzby a následne po jeho prepustení a to že ho nerešpektovala, prípadne jej správanie voči nemu bolo prejavmi vulgárne, bola voči nemu negatívna a uvádzala osočujúce tvrdenia, odvolací súd konštatuje, že správanie sa navrhovateľky nemožno pričítať len na ťarchu navrhovateľke, na psychický vývoj ktorej mala nesporne dopad situácia väzobného stíhania povinného - otca a následný rozvod rodičov (rozpad rodiny), k čomu došlo v citlivom veku dospievajúceho dievčaťa, ktoré bez empatického prístupu povinného - otca spracovalo situáciu primerane svojim osobnostným predpokladom. Povinnému nemožno uprieť snahu zvládnuť túto situáciu možným obnovením vzťahu s dcérou. Na druhej strane ale povinný nepochopil, že navrhovateľka mohla v dôsledku svojho veku a prežívania porozvodovej situácie a jeho trestného stíhania vnímať túto snahu rozdielne, keď mala veľký problém sama spracovať skutočnosť, že jej otec bol vo výkone väzby takmer rok. Vzájomné nepochopenie je zjavné z emotívne ladených prednesov či podaní oboch účastníkov konania, ako aj ich odlišného hodnotenia rovnakých situácií. Povinný ako zrelá osobnosť so životnými skúsenosťami by si mal uvedomiť, že vek navrhovateľky, v ktorom došlo k jeho trestnému stíhaniu odôvodňoval správanie sa navrhovateľky, ktoré nebolo podľa jeho predstáv, pretože takéto správanie nie je v uvedenom veku výnimočné a je spravidla charakterizované presadzovaním vlastných názorov dospievajúceho človeka, citovým prežívaním, nachádzaním pochopenia a vysporiadaním sa so vzniknutou situáciu.

18. K odvolacím námietkam navrhovateľky odvolací súd zdôrazňuje, že subjektívne práva a povinnosti vyplývajú z hmotného práva, pričom právo procesné upravuje činnosť súdu, účastníkov konania a ďalších subjektov pri posudzovaní ochrany porušeným či ohrozeným právom, ako aj procesné vzťahy, ktoré sa medzi uvedenými subjektmi pri tejto činnosti vytvárajú. Rodinnoprávne vzťahy, teda aj práva a povinnosti z nich vyplývajúce sú upravené výlučne špeciálnym právnym predpisom, a to Zákonom o rodine, ktorého ustanovenia sú kogentné a nemožno ich vykladať rozširujúco a ani zužujúco. Vyživovacia povinnosti rodičov k dieťaťu je povinnosťou zákonnou vyplývajúcou z rodinnoprávneho vzťahu, to

znamená, že existuje po celú dobu trvania tohto vzťahu, teda od narodenia dieťaťa do smrti dieťaťa alebo rodiča, prípadne právoplatného rozhodnutia o osvojení dieťaťa či zapretí rodičovstva. Koncepcia úpravy vyživovacej povinnosti vychádza z predpokladu dobrovoľného zabezpečovania výživy dieťaťa jeho rodičmi a len v prípade, ak rodič túto povinnosť dobrovoľne neplní, je potrebný zákrok súdu, ktorý svojím rozhodnutím určí rozsah plnenia vyživovacej povinnosti podľa zákonných kritérií vyplývajúcich zo Zákona o rodine, ako aj jeho splatnosť a počiatok plnenia stanoveného výživného v súlade s hmotným právom, teda Zákonom o rodine (§ 62 a 65 a § § 75 až 77 Zákona o rodine).

19. Zo zákonných ustanovení týkajúcich sa určovania rozsahu vyživovacej povinnosti rodičov k deťom vyplýva, že kritériami určovania rozsahu výživného sú popri odôvodnených potrebách dieťaťa aj možnosti, schopnosti a majetkové pomery rodičov. Pri určovaní konkrétneho rozsahu výživného je preto potrebné vychádzať predovšetkým z toho, aká peňažná suma mesačne je potrebná na úhradu odôvodnených potrieb dieťaťa, pričom medzi tieto potreby patria výživa vo vlastnom zmysle slova, hmotné potreby ako sú šatstvo, bielizeň, náklady na bývanie, ako aj potreby súvisiace s rozširovaním a prehlbovaním vzdelania dieťaťa, rozvojom jeho záujmov, prípravou na budúce povolanie, kultúrne, športové a rekreačné potreby, t.j. všetky nevyhnutné potreby, ktoré vyžaduje život kultúrneho človeka v súčasnosti. Miera týchto potrieb je odstupňovaná a závisí predovšetkým od veku dieťaťa, jeho zdravotného stavu, pričom ak to možnosti a schopnosti rodičov dovoľujú, má výživné zabezpečovať primeraný podiel na výhodách, ktoré dovoľujú možnosti rodičov. Odôvodnené potreby detí v rovnakom veku a na rovnakom stupni školskej dochádzky sú spravidla rovnaké, pokiaľ nie sú v určitom konkrétnom prípade zvýšené v dôsledku zhoršeného zdravotného stavu, finančne náročnej záujmovej alebo športovej činnosti, prípadne finančne náročného štúdia, pričom ide o všeobecne známu skutočnosť, ktorú nie je potrebné osobitne dokazovať. Dokazovať je potrebné len nadštandardné výdavky, resp. potreby dieťaťa, ktoré vybočujú z rámca potrieb iných detí v rovnakom veku a na rovnakom stupni školskej dochádzky. Pri určovaní rozsahu vyživovacej povinnosti je súd povinný prihliadať aj na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Na strane povinných, rodičov dieťaťa, súd zisťuje ich reálne príjmy, celkové majetkové pomery, nevyhnutné životné náklady a prihliada aj na ich ďalšie zákonné vyživovacie povinnosti. Vychádzajúc z uvedených úvah je potrebné zdôrazniť, že výživné nie je možné určovať mechanickým výpočtom.

20. V predmetnej prejednávanej veci z vykonaného dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie je preukázané, že navrhovateľka je dcérou povinného, s ktorým nežije v spoločnej domácnosti. Manželstvo rodičov navrhovateľky bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Košice II z 20.2.2018 č.k. . O výživnom pre navrhovateľku na čas po rozvode súd nerozhodoval, pretože v čase rozhodovania bola navrhovateľka už plnoletá. Navrhovateľka v čase podania návrhu na začatie konania o určenie výživného bývala u svojej matky a bola študentkou na Gymnáziu sv. N. A. v Košiciach. V júni 2018 vykonala maturitnú skúšku a podala si 5 prihlášok na vysoké školy v Anglicku, na ktoré bola prijatá a v súčasnosti je študentkou 2. ročníka na univerzite v Sunderlande vo Veľkej Británii. Na štúdium jej finančne prispieva matka a starí rodičia, tiež jej boli poskytnuté dve štipendiá a to zo spol. U.S.Steel Košice s.r.o. na základe úspešne absolvovaného pohovoru, vo výške 1.700-1.800 eur. Štipendium bolo rozdelené do dvoch splátok. Následne požiadala o predĺženie tohto štipendia a v priebehu roku 2019 jej táto suma bola opakovane vyplatená. Za výborné maturitné výsledky dostala prospechové štipendium na univerzite v zahraničí a vo februári 2019 jej bola vyplatená suma 1.000 libier (L). Štipendium je poskytnuté 2x a po vyplatení druhej splátky už na štipendium nemá nárok. Mesačné výdavky navrhovateľky zahŕňajú platby za ubytovanie 300 L, stravu cca 100 L, cestovné za jednu cestu 4,50 L. Popri štúdiu pracuje brigádnicky v sklade, kde kompletizuje objednávky, na základe ktorých balí objednaný tovar. Má uzavretú dohodu bez nároku na pravidelnú prácu, spravidla pracuje cez víkendy 12 hodín za dojednanú odmenu 8 L/hod.. Takto pracuje od októbra 2018 a priemerný príjem z brigády odhadla na 400 L mesačne. Bežné výdavky na kozmetiku a hygienu 20-30 L mesačne, školské potreby (zošity, knihy, perá) 20-30 L, oblečenie, obuv cca 150 za 2-3 mesiace. Je zdravá, nemá zvýšené výdavky súvisiace so zdravotným stavom, pravidelne navštevuje fitness centrum, mesačný poplatok za permanentku je 20 L. Štúdium je spoplatnené sumou 9.250 L na rok. Táto suma je financovaná z pôžičky poskytnutej Anglickou bankou, je vyplatená priamo škole. Splátky pôžičky začne splácať po ukončení štúdia. Matka navrhovateľky pracuje v U.S.Steel s.r.o. s príjmom 1.000 eur. Od doby, kedy bol povinný vzatý do vyšetrovacej väzby (10/2016) a po jeho prepustení žiadnym spôsobom na výživu navrhovateľky neprispieval. Z vyjadrenia povinného vyplynulo, že býva v rodinnom dome na A.T. F.. Č.. XX Z. C., vlastníkom ktorého je jeho matka a sestra. Mesačné výdaje na bývanie sú 195 eur SIPO, ktoré uhrádza s matkou na polovicu, ďalšími jeho výdavkami sú splátka pôžičky 250 eur a poplatok za internet a telefón 15 eur. Má vyživovaciu povinnosť k

dvom deťom Viliamovi a Petronele v celkovej výške 150 eur mesačne, iné vyživovacie povinnosti nemá. Povinný predložil listinné dôkazy - potvrdenie o zdaniteľných príjmoch fyzickej osoby zo závislej činnosti za zdaňovacie obdobie 2019 zo dňa 30.01.2020, podľa ktorého v mesiacoch od 05-12 dosiahol povinný u zamestnávateľa PQ. s.r.o. úhrn vyplatených zdaniteľných príjmov 542,- Eur. Z oznámenia Sociálnej poisťovne ústredie zo dňa 02.07.2019 adresované Q. C.M.Á.P. vyplýva, že po vykonaní zrážky 87,70,- Eur jej budú poukazovať dôchodky v sume 385,60,- Eur mesačne od 24.08.2019; platobný doklad SIPO II za obdobie 0319 na meno Q. na sumu 198,08,- Eur; dva ústrižky poštových poukazov od Q. C. pre Home Credit Slovakia a.s. na sumu 24,29,- Eur z 26.08.2019 a na sumu 83,67,- Eur z 26.08.2019 a poštový poukaz na meno Q. C. znejúci na sumu 88,12,- Eur pre Consumer Finance Holding, a.s.. Povinný predložil súdu vyjadrenie Kooperatíva Vienna insurence group z 03.05.2018 o mesačnej výške štipendia k výplate 55,11,- Eur, celkové ročné štipendium 675,72,- Eur a Údaje o poistení a škode, kde je uvedené, že bola vyplácaná suma na meno C. P., poistné zaplatené do 01.09.2017, v poznámke je, že škodové riziko - výplata štipendia na žiadosť poistníka, vyplatená suma 505,59,- Eur, zostávajúca rezerva 13,69,- Eur, k výplate došlo na meno C.P. P.. Ide o poukazovanie sumy v období od 9/2017 do 3/2018 a 26.04.2018 a 29.04.2018 - posledná suma 1,20,- Eur. Navrhovateľka predložila súdu v kópii vyrozumenie a oznámenie k poistnej udalosti z 03.10.2019, kde sa uvádza, že dňa 01.10.2019 bola doručená žiadosť ohľadom výplaty štipendia z poistnej zmluvy. Výplata štipendia na základe žiadosti C. P. sa začala vyplácať 01.09.2017 a naďalej trvá. S účinnosťou od 01.12.2018 na základe exekúcie zo dňa 04.07.2019 je štipendium z hore uvedenej poistnej zmluvy poukazované v prospech exekútorského úradu. Preplatok vyššie uvedenej poistnej zmluvy tiež bol poukázaný na účet exekútora. Na základe výsledkov lustrácie povinného v obchodnom registri cez www.orsr.sk súd zistil, že P. C. je aktuálne vedený ako jediný spoločník a jediný konateľ v spoločnosti WT. service, s.r.o., IČO: 36 761 214, so sídlom Mierová 35, Košice - Šaca 040 15, od 03.04.2007 a v spoločnosti H. Q. O., s.r.o., IČO: 46 023 216, so sídlom Mierová 35, Košice 040 15, od 05.02.2011. Na základe oznámenia Daňového úradu Košice z 20.09.2019 týkajúceho sa spoločnosti Z. service s.r.o. bola zaslaná súdu kópia daňového priznania k dani z príjmu právnickej osoby za rok 2015; za roky 2016, 2017, 2018 neboli podané daňové priznania. V zmysle daňového priznania za rok 2015 bola platená len daňová licencia vo výške 960,- Eur. Z oznámenia Daňového úradu Košice z 20.09.2019 vyplýva, že spoločnosť Z. Q. O. s.r.o. za roky 2016, 2017, 2018 nepodala daňové priznania k dani z príjmu právnickej osoby. V zmysle doloženej kópie daňového priznania tejto spoločnosti k dani z príjmu právnickej osoby za rok 2015 súd zistil, že v roku 2015 vykázala spoločnosť súčet výnosov z hospodárskej činnosti 7.290,- Eur, súčet nákladov na hospodársku a finančnú činnosť 4.300,- Eur a výsledok hospodárenia pred zdanením bol 2.990,- Eur. Z oznámenia Daňového úradu Košice z 25.05.2018 vyplýva, že daňový subjekt P. nepodal k danému dňu daňové priznania k dani z príjmu fyzickej osoby za rok 2016, 2017. Na základe oznámenia Daňového úradu Košice z 20.09.2019 súd zistil, že na meno povinného z vyživovacej povinnosti nebolo podané daňové priznanie k dani z príjmu fyzickej osoby za rok 2016, 2017, 2018. Podľa daňového priznania P. C. k dani z príjmu fyzickej osoby za rok 2015 vyplýva, že v tomto roku vykázal základ dane 2.620,38,- Eur, pri príjmoch vo výške 141.771,- Eur a výdavkov 139.150,62,- Eur. Z oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice z 10.04.2018 súd zistil, že P. C., nar. 04.05.1974, nepoberá žiadne soc. dávky ani rodičovský príspevok, nie je vedený ako uchádzač o zamestnanie. C. C., nar. XX.XX.XXXX, rovnako nepoberá žiadne soc. dávky ani rodičovský príspevok, je posudzovaná na žiadosti o prídavok na dieťa od 01.04.2004, žiadateľkou je Ing. J. C.Á., nar. XX.XX.XXXX, nie je a nebola vedená ako uchádzač o zamestnanie. Na základe oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice zo 14.05.2019 súd zistil, že navrhovateľka nepoberá ani nepoberala dávky v hmotnej núdzi, rodičovský príspevok ani iné soc. dávky. Nie je vedená ako uchádzač o zamestnanie. Rovnako povinný z vyživovacej povinnosti. Zo správ Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice z 23.9.2019 súd zistil, že ani jeden z účastníkov od 01.05.2019, nepoberá sociálne dávky a nie je evidovaný ako uchádzač o zamestnanie. Povinný má uzatvorenú dohodu o vykonaní práce so spol. Partners W. od apríla 2019 s priemerným príjmom od 470 do 520 eur mesačne (potvrdenie o mzde č.l. 190). S týmto zamestnávateľom mal uzatvorenú dohodu aj v období od 8/2018 do 2/2019 pričom dosahoval vyšší príjem od 1.000 do 1.100 eur, keďže necestoval a nemal zvýšené výdavky na cestovné. V trvalom pracovnom pomere sa zamestnať nechce, pretože sú voči nemu vedené exekučné konania. Ak sa aj zaujímal o trvalý pracovný pomer, bol odmietnutý z dôvodu, že bol súdne trestaný. Je evidovaný ako spoločník spol. Z. auto Servis s.r.o. a ako jediný spoločník a konateľ v spol. Vilis auto O. s.r.o.. Pred nástupom do väzby dosahoval príjem z podnikania 5.000-6.000 eur mesačne netto. Tieto spoločnosti ďalej nepodnikajú, nemôže vykonávať funkciu konateľa, pretože bol odsúdený pre trestný čin podvodu a sprenevery. Má ukončené SOU v odbore strojný mechanik oceľových konštrukcií, 20 rokov podnikal s predmetom činnosti novinové stánky a predajne, autoservis, autoumývareň, odťahová služba, autobazár. Z uvedených dôvodov bolo

potrebné posudzovať konanie povinného - otca v zmysle ust § 75 ods. 1 vety druhej Zákona o rodine ako vzdanie sa bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, resp. majetkového prospechu a príjmu z podnikateľskej činnosti, ktorá okolnosť nepreukazuje kvalifikovaný dôvod na neurčenie výživného pre plnoleté dieťa. K odvolacím námietkam povinného vo vzťahu k jeho deklarovaným nedostatočným príjmom pre určenie výživného na 200 € mesačne odvolací súd dodáva, že jeho obrana s poukazom na výsledky jeho podnikateľskej činnosti, kde nedosahuje príjem neobstojí, nakoľko povinný je podnikateľom podľa , teda uvedenú činnosť vykonáva okrem iného na vlastné riziko a za účelom dosiahnutia zisku. Pokiaľ je povinný toho názoru, že uvedená pozícia na trhu práce mu neprináša dostatočné finančné zabezpečenie a materiálne uspokojovanie, resp. mu subjektívne nedovoľuje plniť si vyživovaciu povinnosť, odvolací súd poukazuje predovšetkým na využitie jeho subjektívnych vlastností, najmä vzdelania a pracovných skúseností v súvislosti s povinnosťou organizovať svoje podnikateľské aktivity v záujme dosiahnutia primeraného zisku a v neposlednom rade aj možnosť zváženia iného zamestnania, resp. inej ďalšej činnosti na zabezpečenie dostatočného príjmu tak, aby vyživovacia povinnosť k navrhovateľke nebola ohrozená aj s prihliadnutím na súdom prvej inštancie zistený skutočný stav, z ktorého vyplýva, že povinný bol niekoľkokrát v minulosti odsúdený za úmyselnú majetkovú trestnú činnosť, preto je jeho argumentácia o dôvodoch a terajšieho výkonu väzby zjavne bezdôvodná. Judikatúra totiž ustálila, že pokiaľ si rodič svojim úmyselným konaním, kvôli ktorému bol vzatý do väzby, resp. odsúdený na trest odňatia slobody, zbavil možnosti plniť si svoju vyživovaciu povinnosť voči oprávnenému dieťaťu, nemožno túto skutočnosť pričítať na ťarchu dieťaťa, ktoré podľa čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd má základné právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Citovaným článkom Listiny je garantované právo rodičov vychovávať svoje deti a naopak, deťom sa sa zaručuje právo na rodičovskú starostlivosť a výchovu. Tento ústavne zaručený princíp ochrany práv teda zahŕňa zo strany rodičov zabezpečenie podmienok materiálnej a nemateriálnej povahy na to, aby dieťa mohlo dostatočne rozvíjať svoje možnosti a schopnosti vedúce k jeho uplatneniu v spoločnosti. Pokiaľ ide o materiálne podmienky, tie sa realizujú prostredníctvom rodičov podieľať sa na na vyživovacej povinnosti ku svojim deťom podľa kritérií uvedených v Zákona o rodine, pričom povinnosťou súdu pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti u každého z rodičov je zohľadniť i podiel osobnej starostlivosti o dieťa, tým ktorým z rodičov v závislosti od veku a vyspelosti dieťaťa. Opačný výklad by viedol k absurdným dôsledkom, kedy by sa rodič spáchaním úmyselného trestného činu mohol zbaviť vyživovacej povinnosti k svojmu nezaopatrenému dieťaťu (porovnaj nález ÚS ČR , rozsudok NS SR ). Na základe uvedeného odvolací súd je toho názoru, že je v potencionálnych schopnostiach a možnostiach povinného prispievať na výživu navrhovateľky 200 Eur mesačne (čo predstavuje denné výživné 6,66 Eur) čo nepostačuje ani na úhradu stravného pre ňu a nezohľadňuje ani len nevyhnutnú časť potrieb navrhovateľky, ktorej odôvodnené výdavky ako mladej dospelej ženy pripravujúcej sa na budúce povolanie sú rozhodne vyššie, ako výdavky povinného, ktorého potreby sú už stabilizované a je nepochybné, že matka navrhovateľky dopĺňa zdroj jej výživy na hranicu prospešnú a nevyhnutnú pre jej všestranný rozvoj. Odvolací súd dodáva, že je neakceptovateľné, aby povinný počas svojho aktívneho veku nevyvinul snahu o zabezpečenie si adekvátneho zdroja príjmu tak, aby si mohol plniť vyživovaciu povinnosť k navrhovateľke a dodáva, že Žiadny účinný zákon v Slovenskej republike nezakotvuje povinnosť pracovať. Nezakotvuje ani právo, resp. povinnosť pracovať v odbore, v ktorom je osoba vyučená. Zákon o rodine však výslovne zakotvuje povinnosť rodiča živiť svoje dieťa (), takže nemôže obstáť argumentácia, podľa ktorej rodič nepracuje, pretože sa nevie umiestniť na trhu práce vo svojom odbore alebo na pozícii adekvátnej svojim predstavám, že sa nechce zamestnať v trvalom pracovnom pomere, odôvodňujúc to prebiehajúcimi exekučnými konaniami, príp. že bol súdne trestaný, preto nemá možnosť sa zamestnať a preto nie je schopný plniť svoju vyživovaciu povinnosť. Pre určenie výšky vyživovacej povinnosti nie je vôbec smerodajné, koľko si rodič prácou (podnikaním alebo inou zárobkovou činnosťou) zarobí, alebo či vôbec pracuje. Potencionálny príjem nie je to, čo povinný skutočne zarobí, ale to, čo objektívne je možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosti, zručnosti, pracovné skúsenosti a tiež situáciu na trhu práce. V tejto veci povinný nepredložil žiaden dôkaz objektívne preukazujúci, že má problém pracovať, zamestnať sa, čo by malo podstatný vplyv na jeho potencionálne schopnosti plniť si vyživovaciu povinnosť v rozsahu primeranom veku a potrebám navrhovateľky. Preto odvolací súd vychádzal z potencionálnych schopností povinného, z jeho možností uplatniť sa na trhu práce a schopností zvýšiť si svoj príjem pri zvolení aktívneho prístupu a neprihliadol na jeho deklarované príjmové a majetkové pomery. Odvolací súd zároveň konštatuje, že finančné prostriedky získané z finančnej podpory formou štipendia, či z brigádnickej činnosti navrhovateľky nezbavujú rodičov zákonnej vyživovacej povinnosti k oprávnenému dieťaťu. Príjem navrhovateľky z brigádnickej činnosti nie je pre určenie rozsahu výživného relevantný, nakoľko

navrhovateľka je študentkou riadneho denného štúdia, teda pripravuje sa na budúce povolanie dennou formou štúdia, preto je naďalej osobou odkázanou na výživu svojich rodičov a nemožno od nej žiadať, aby uspokojovala svoje potreby vlastnou prácou a prípadné finančné prostriedky získané brigádnickou činnosťou môže použiť na ďalšie svoje potreby, ktoré nie je možné uspokojiť z výživného poskytovaného jej rodičmi (porov. R 76/1968).

21. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd rozhodol o určení výživného pre navrhovateľku od 21.3.2018, vzniklo povinnému odo dňa podania návrhu 21.3.2018 do 31.5.2021 do rozhodnutia odvolacieho súdu dlžné výživné v sume 7.670,96 €. Tento nedoplatok dlžného výživného bol vyčíslený ako súčet sumy určeného výživného v sume 200 € mesačne (marec 2018 - za 11 dní = 70,96 €, apríl až december 2018 = 1.800 €, rok 2019 = 2.400 €, rok 2020 = 2.400 €, január až máj 2021 = 1.000 €). Odvolací súd poukazuje na ust. , v zmysle ktorého lehota na plnenie je 3 dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. Zvláštnu pozornosť je potrebné venovať povoleniu výhody povinnému v prípade výživného pre dieťa, ktoré nie je schopné samé sa živiť a okrem iného je prednostnou pohľadávkou so zreteľom na naliehavosť potreby, ktorej výživné slúži. Súd je povinný prihliadnuť aj na postoj povinného k plneniu, ako aj na to, či povolenie takejto výhody nebude mať ťaživý dopad na oprávneného, prípadne, či je možné od neho spravodlivo žiadať strpenie plnenia v splátkach alebo dlhšej ako zákonnej lehote. Vzhľadom k povahe prejednávanej veci, priznanému nároku, dĺžke rozhodovania o návrhu, nebolo by spravodlivé priznať výhodu splátok, nakoľko povinnému muselo byť zrejmé, že s pribúdajúcim vekom sa potreby navrhovateľky zvyšovali najmä štúdiom na vysokej škole v zahraničí, preto pri primeranej prezieravosti mohol a mal vytvárať úspory, pričom súdne rozhodnutie o určení rozsahu vyživovacej povinnosti mohol očakávať od začatia konania a je nepochybné, že ani matka navrhovateľky pri uspokojovaní jej potrieb nebola zvýhodnená splátkami. Vzhľadom na to, že ide o výživné, ktoré malo byť už zaplatené a spotrebované, dospel odvolací súd k záveru, že nie je dôvod povoľovať povinnému splátky, čím by sa neprimerane znevýhodňovala navrhovateľka odkázaná na výživu a preto odvolací súd zaviazal povinného zaplatiť dlh na výživnom do 90 dní od právoplatnosti rozsudku, teda v lehote, ktorá výrazným spôsobom nezaťaží oprávnenú navrhovateľku a povinný bude mať dostatok času na zabezpečenie si finančných prostriedkov na úhradu dlhu, keďže v konaní o vyporiadanie BSM s matkou navrhovateľky vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp.zn. prehlásil, že si vie zabezpečiť finančné prostriedky na vyrovnanie podielu na zaniknutom BSM do 60 dní od právoplatnosti rozsudku. Výživné má podľa Zákona o rodine prednosť pred inými výdavkami rodičov, preto je povinnosťou povinného usmerniť si výdavky tak, aby neohrozoval plnenie svojej vyživovacej povinnosti, keďže je prednostnou pohľadávkou.

22. Z týchto dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí návrhu na určenie výživného od 21.3.2018 do budúcnosti a súvisiacom výroku o dlžnom výživnom podľa tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

23. Podľa , účastník platí trovy konania, ktoré vznikaj jemu a jeho zástupcovi, ak nejde o trovy konania, ktoré platí štát.

24. Podľa ust. žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.

25. Podľa , v konaní vo veciach určenia rodičovstva a v konaniach vo veciach notárskych úschov môže súd priznať náhradu trov konania účastníkom, ktorí mali vo veci úspech, proti účastníkom, ktorí úspech nemali, ak to možno spravodlivo požadovať.

26. Podľa o povinnosti nahradiť trovy konania, ak nejde o trovy konania štátu, rozhoduje súd len na návrh.

27. Podľa , o nároku na náhradu a o výške trov konania rozhoduje súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

28. Konania vedené podľa - sa podstatným spôsobom líšia od sporových konaní vedených podľa Z.z . Sporové konanie plní reparačnú funkciu tým, že v jeho rámci dochádza k riešeniu určitého už

jestvujúceho sporu o právo, t.j. konkrétneho právneho konfliktu. Naproti tomu, mimosporové konanie plní funkciu preventívnu, pričom jeho cieľom je (v spoločensky najdôležitejších oblastiach), zabezpečiť úpravu pomerov účastníkov do budúcna. Rozdiely medzi oboma druhmi konaní sa prejavujú nielen v spôsobe začatia konania, v postavení účastníkov, v odlišných možnostiach dispozície konaním, v aplikácii rozdielnych procesných zásad, ale aj v otázke náhrady trov konania. Rozdiel od sporového konania, kde sa náhrada trov zásadne riadi zásadou úspechu vo veci, v mimosporových konaniach primárne platí, že žiadny z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Každý z účastníkov si teda sám znáša svoje trovy, pričom výnimky vyplývajú len z ustanovení až .

29. Prvú výnimku predstavujú konania vo veciach určenia rodičovstva a vo veciach notárskych úschov, v ktorých vzhľadom na povahu týchto konaní, zákon pripúšťa rozhodnutie o náhrade trov konania podľa zásady úspechu v konaní ( ). Druhou výnimkou je tzv separácia nákladov ( ), kedy môže súd zaviazať účastníka na náhradu trov konania, ktoré by bez jeho zavinenia neboli vôbec vznikli (napr. v dôsledku neodôvodneného nedostavenia sa na pojednávanie a pod.). Pri rozhodovaní o separátnych trovách však nemožno prihliadať k úspechu v konaní, ani k zavineniu zastavenia konania, nakoľko náhradu (separátnych) trov konania môže znášať aj ten účastník, ktorý mal v konaní úspech ( ), pokiaľ druhému účastníkovi spôsobil vznik trov svojim procesným zavinením. Treťou a poslednou výnimkou je možnosť súdu priznať náhradu trov konania aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé (). Zákon nekonkretizuje, komu môže súd podľa tohto ustanovenia náhradu trov konania priznať, preto meteriálny korektív spravodlivého požadovania náhrady trov konania môže súd použiť vo všetkých typoch mimosporových konaní. Treba zároveň zdôrazniť, že pre aplikáciu nie je nevyhnutným predpokladom úspech v konaní. Jediným zákonným kritériom je , že je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé. V prejednávanej veci odvolací súd takéto okolnosti nezistil a navrhovateľka ich žiadnym spôsobom nepreukázala a povinný si ich neuplatnil. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozhodol, že žiadne z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

30. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 ( vety druhej ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( a nasl. ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).