Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24CoPr/3/2026

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Eva Behranová a sudkýň: JUDr. Dominika Horváthová a JUDr. Ľubica Spálová, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX/X, XXX XX B., zastúpená: Odborový zväz KOVO so sídlom Bajkalská 29A, 821 01 Bratislava, IČO: 30 804 078, proti žalovanej: PCA Slovakia, s. r. o. so sídlom: Automobilová ulica 1, 917 01 Trnava, IČO: 36 256 013, zastúpená: PETERKA & PARTNERS advokátní kancelář s. r. o. so sídlom Karlovo náměstí 24, Praha, Česká republika, IČO: 261 69 720, konajúca prostredníctvom organizačnej zložky PETERKA & PARTNERS advokátska kancelária s. r. o. organizačná zložka so sídlom Námestie Mateja Korvína 1, 811 07 Bratislava, o určenie pracovného úrazu, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k.: - 665 zo dňa 04. novembra 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná má voči žalobkyni n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

24CoPr/3/2026-

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že poškodenie zdravia, ktoré mala utrpieť pri udalosti zo dňa 25.06.2015 pri pohovore u svojho nadriadeného, je pracovným úrazom. Výrokom II. priznal žalovanej voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

1.1 Právne rozsudok odôvodnil poukazom na ustanovenia a v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), v spojení s (v ďalšom texte „“).

1.2 Vecne dôvodil tým, že po vykonanom dokazovaní ( ods. 8 a nasl. prvoinštančného rozsudku) zistil, že žalobkyňa dňa 25.06.2015 bezprostredne pri pracovnom rozhovore s jej nariadeným - B. D. (v ďalšom texte aj „nadriadený“) utrpela kolaps, pre ktorý musela byť hospitalizovaná. Z lekárskej správy B. E. - Falck Healthcare, a. s. (pracovná zdravotná služba žalovanej) z toho dňa vyplýva, že u žalobkyne sa vyskytol reaktívny stav spojený s intenzívnymi bolesťami, bol jej diagnostikovaný paroxyzmus úzkosti. Z lekárskej správy B. C. (Fakultná nemocnica Trnava) z toho dňa vyplynulo, že žalobkyňa bola privezená sanitkou do uvedenej nemocnice, pričom boli konštatované bolesti hlavy, triaška, ťažkosti s dýchaním a tŕpnutie ľavej ruky. Aj podľa diagnostického záveru tejto správy žalobkyňa trpela paroxyzmálnou úzkostnou poruchou a cefaleou (bolesťou hlavy). Žalobkyňa v rámci svojho výsluchu uviedla, že dňa 25.06.2015 ráno okolo 10.00 hod. šla za nadriadeným s tým, že v deň predtým

pre náhle zdravotné problémy nemohla nastúpiť do práce a priniesla mu ospravedlnenie od lekára. Nadriadený jej v kancelárii, v ktorej boli len oni dvaja, vytkol, že je nezodpovedná a neschopná, nevie odovzdávať informácie ostatným zamestnancom a vyvíjal na ňu tlak, aby išla na PN, ak je chorá. Ďalej tvrdila, že na ňu naliehal, aby odišla z prevádzky, s čím nesúhlasila. Prejav nadriadeného žalobkyňa pociťovala ako vyvíjanie tlaku z jeho strany, ospravedlnenku mu položila na stôl, urobila dva kroky a následne spadla na zem a bola v bezvedomí, nevidela a nepočula.

1.3 Medzi stranami nebolo sporné, že nadriadený bol v rámci pracovného rozhovoru voči žalobkyni kritický - vytýkal jej viaceré nedostatky ohľadom oznamovania práceneschopnosti, resp. lekárskych vyšetrení, ako aj nedostatočné plnenie pracovných úloh. Sporné bolo, či bol voči žalobkyni agresívny, či na ňu zvyšoval hlas a či na ňu celkovo vyvíjal neúmerný emocionálny tlak. Súd prvej inštancie konštatoval, že tieto konkrétne prejavy správania nadriadeného v konaní preukázané neboli. Boli síce žalobkyňou tvrdené, no následné dokazovanie ich nepotvrdilo. Výsluchmi svedkov - F. G. H. (personálny manažér) a F. I. J. (vedúci výroby na prevádzke, kde pôsobila žalobkyňa) bolo preukázané, že B. D. nebol voči žalobkyni zaujatý ani k nej nepristupoval inak ako k ostatným svojim podriadeným. Z výsluchu svedka H. vyplynulo, že ako personálny manažér na prevádzke žalobkyne riešil jej sťažnosť zo dňa 25.06.2015, k danej sťažnosti boli v rámci interného šetrenia vypočutí štyria kolegovia žalobkyne, pričom nebola potvrdená zaujatosť nadriadeného voči žalobkyni v porovnaní s ostatnými pracovníkmi. B. D. je podľa svedka prísny nadriadený, má ambiciózne nároky, je rázny, ale nepoužíva expresívne alebo vulgárne slová voči podriadeným, pričom vo svojom vystupovaní je na všetkých členov svojho tímu rovnaký. Svedok J. uviedol, že po rozhovoroch s pracovníkmi na pozícii žalobkyne a B. D. dospel k záveru, že ten je prísny a vyžaduje presné plnenie úloh. Z uvedených výsluchov mal súd za preukázané, že B. D. nebol takým nadriadeným, ktorý by sa k niektorým zamestnancom - podriadeným správal neférovo, hrubo či vulgárne. Zároveň z nich vyplynulo, že sa takto nesprával ani voči žalobkyni. Súd prvej inštancie sa preto nestotožnil s tvrdeniami žalobkyne o takomto správaní nadriadeného voči nej ani pokiaľ ide o inkriminovaný incident.

1.4 Z lekárskych správ žalobkyne prvoinštančný súd zistil, že žalobkyňa trpela psychickými diagnózami ešte pred predmetným incidentom v práci (lekárske správy z februára, marca, apríla, júna 2015). Mala teda o svojich psychických zdravotných problémoch objektívnu vedomosť minimálne niekoľko mesiacov pred predmetným incidentom. Žalobkyňa tieto zdravotné problémy neuviedla v rámci pravidelnej preventívnej lekárskej prehliadky, ktorú realizovala pracovná zdravotná služba žalovanej (Falck Healthcare, a. s.) dňa 21.04.2015. Na základe znaleckých posudkov znalkýň z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria ustanovených súdom prvej inštancie B. K. L. (č. 42/2019 zo dňa 09.10.2019) a B. K. M. (č. 30/2023 zo dňa 30.06.2023) súd prvej inštancie ustálil, že medzi vyššie uvedeným pracovným pohovorom B. D. so žalobkyňou a poškodením zdravia žalobkyne nie je daná príčinná súvislosť. Zdravotné ťažkosti žalobkyne sú výsledkom celého sledu udalostí, ktoré sa stali už pred predmetným pracovným rozhovorom, keď žalobkyňa mala zdravotné potiaže obdobného charakteru už v predchádzajúcom období a pracovný pohovor zo dňa 25.06.2015 bol súčasťou celého sledu zaťažujúcich udalostí, sám - izolovane, duševnú poruchu u menovanej nespôsobil. Všetky zistené duševné poruchy boli u žalovanej prítomné už pred predmetným dátumom, a to aj pokiaľ ide o diagnózu zmiešanej disociatívnej (konverznej) poruchy, keď konverznú symptomatiku je možné nájsť už v zdravotných záznamoch žalobkyne zo dní 25.04.2015 a 19.06.2015. Odchylné závery znaleckého posudku B. B. D. č. 8/2021 zo dňa 01.03.2021 mal prvoinštančný súd vyvrátené závermi znaleckého posudku B. K. M., závery ktorého B. M. potvrdila aj prostredníctvom výsluchu, keď uviedla, že disociatívna porucha bola u žalobkyne prítomná už pred predmetným incidentom na pracovisku, keď konverzné symptómy boli u žalobkyne opísané už v apríli 2015 a potom 19.06.2015.

1.5 Súd prvej inštancie predovšetkým konštatoval, že existencia pracovnoprávneho vzťahu medzi stranami nebola sporná. Pokiaľ ide o vzniknutú škodu, podľa žalobkyne poškodenie jej zdravia malo spočívať vo vzniku nasledovných medicínskych diagnóz: zmiešaná úzkostná a depresívna porucha, zmiešaná (disociatívna) konverzná porucha, zmiešaná porucha osobnosti a panická porucha. Žalovaná uvedené v zásade nepoprela a prvoinštančný súd tak konštatoval, že možno mať za to, že ide o nespornú skutočnosť v konaní. Spornou však bola otázka príčinnej súvislosti medzi predmetným pracovným pohovorom a poškodením zdravia žalobkyne. Súd prvej inštancie zdôraznil, že pre vznik zodpovednosti zamestnávateľa z titulu pracovného úrazu zamestnanca je potrebné, aby medzi uvedenými dvoma javmi existovala príčinná súvislosť v tom zmysle, že poškodenie zdravia zamestnanca (žalobkyne) bolo zapríčinené tvrdenou škodovou udalosťou. Tvrdenia žalobkyne o tom, že k poškodeniu jej zdravia

došlo v dôsledku konania jej nadriadeného pri pohovore s ním dňa 25.06.2015, v konaní preukázané neboli. Naopak, vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že medzi poškodením zdravia žalobkyne (vznikom uvedených psychických diagnóz) a uvedeným konaním nadriadeného neexistuje príčinná súvislosť. Uvedené vyplynulo jednak z dôkazov predložených žalobkyňou - z lekárskych správ z obdobia pred predmetným pohovorom, v ktorých bola konštatovaná symptomatika zodpovedajúca (neskôr diagnostikovaným) psychickým diagnózam žalobkyne, ako aj z následného znaleckého dokazovania - z vyššie uvedených znaleckých posudkov a výsluchu znalkyne B. M. na pojednávaní. Prvoinštančný súd súčasne konštatoval, že závery znaleckého posudku vypracovaného znalcom B. D. nie sú logicky konzistentné s ostatnými skutkovými zisteniami plynúcimi z iných dôkazov (podrobnejšie v ods. 30 – 31 prvoinštančného rozsudku). Žalobkyňa tak neuniesla dôkazné bremeno o tom, že medzi tvrdenou škodou na zdraví a predmetným pracovným pohovorom je daná príčinná súvislosť. Súd prvej inštancie dospel aj k tomu záveru, že v konaní nebolo preukázané, že by k tvrdenému poškodeniu zdravia žalobkyne došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. V tejto súvislosti poukázal na stále aktuálnu judikatúru najvyšších súdnych autorít v obdobných prípadoch - rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSSR sp. zn. zo dňa 27.01.1975 (publikovaného v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov pod č. R 11/1976), rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. (publikovanom v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov pod č. R 48/1996), z ktorých možno vyvodiť, že tvrdené poškodenie zdravia žalobkyne nie je možné vyhodnotiť ako pracovný úraz, pretože nešlo o psychické vypätie žalobkyne, ktoré by bolo vyvolané jej nadmerným alebo neštandardným pracovným zaťažením, ale o reakciu žalobkyne na kritiku zo strany jej nadriadeného zamestnanca. Žalobkyňa v rámci tohto pracovného rozhovoru nevykonávala prácu v zmysle plnenia svojich pracovných úloh ani nevykonávala takú činnosť, ktorá by priamo a bezprostredne súvisela s plnením jej pracovných úloh. Psychické vypätie žalobkyne (ktoré vyústilo v jej kolaps) teda nespočívalo v neprimeranom pracovnom zaťažení v súvislosti s realizáciou jej pracovnej náplne.

1.6 Súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia (ods. 39. – 45.) osobitne vyrovnal s námietkami žalobkyne ako nedôvodnými a záverom konštatoval, že dôkazné bremeno v spore neuniesla, neboli splnené zákonné podmienky pre určenie, že tvrdené poškodenie zdravia žalobkyne je pracovným úrazom.

1.7 V konaní bola úspešná žalovaná v celom rozsahu, súd jej preto v súlade so zásadou procesného úspechu priznal plný nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni ( ). V konaní pritom nebol tvrdený a súd sám nezistil žiaden dôvod na aplikáciu ustanovenia . O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté v zmysle . po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Proti prvoinštančnému rozsudku podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) C. s. p) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C. s. p).

2.1 Žalobkyňa vo svojom odvolaní poukázala na nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie o tom, že nadriadený B. D. hodnotil žalobkyňu v priebehu rokov 2011 až 2014 viac menej podobne. Z predložených dôkazov je podľa žalobkyne zrejmé, že jej hodnotenie nadriadeným za rok 2014 bolo iné, horšie ako za predchádzajúce roky (2011 - 2013), hoci na to neexistovali objektívne dôvody.

2.2 K skutkovému zisteniu prvoinštančného súdu, že nadriadený nebol voči žalobkyni zaujatý ani k nej nepristupoval inak ako k ostatným svojim podriadeným, žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že sa opakovane dožadovala riešenia nevhodného správania sa nadriadeného voči jej osobe. Poukázala na preskúmanie jej podnetu vo veci šikanovania jej osoby zo strany nadriadeného Inšpektorátom práce Trnava (v ďalšom texte „inšpektorát práce“) s tým, že interpretáciu protokolu inšpektorátu práce č. ITA-06-36-2.2/P-E22.24-16 zo dňa 25.01.2016 súdom prvej inštancie považuje za nesprávnu, keď podľa súdu bolo namietané konanie nadriadeného z hľadiska (ne)akceptácie časového momentu informovania o prekážke v práci zo strany žalobkyne a nie z hľadiska spôsobu, ako k nemu v danom prípade došlo. Z protokolu nevyplýva, že inšpektorát práce vyhodnotil porušenie vo vzťahu k časovému momentu informovania o prekážke v práci žalobkyňou pána D.. V zistených nedostatkoch v rámci protokolu žiadnym spôsobom inšpektorát práce neuvádza ustanovenie , ktoré normuje v akých „lehotách" má zamestnanec informovať zamestnávateľa o prekážkach v

práci na svojej strane. Žalovaná v konaní nepreukázala, že rovnako (nevhodne) sa správal nadriadený aj k iným zamestnancom. Súd odôvodnil uvedené skutkové zistenie výpoveďou dvoch svedkov - pána H. a pána J., ktorí boli v čase podávania svedeckých výpovedí v pracovnom pomere so žalovanou a teda aj ekonomicky od nej závislí. K ich výpovediam je teda potrebné s týmto ohľadom aj pristupovať.

2.3 Žalobkyňa ďalej namietala zistenie súdu prvej inštancie o tom, že neprejavila záujem o preradenie na inú pracovnú pozíciu, pričom uviedla, že takáto skutočnosť jej nemôže byť na ťarchu. Nemala žiadnu zákonnú ani inú povinnosť ponuku na preradenie na iné pracovné miesto a prevádzku prijať. Odmietnutie navrhovaného preradenia na inú prácu a prijatie istého druhu postihu, napriek tomu, že sa žalobkyňa žiadneho nevhodného alebo nezákonného konania nedopustila, nemožno posudzovať ako marenie riešenia danej situácie a posudzovať v neprospech žalobkyne.

2.4 Za nesprávne žalobkyňa považuje skutkové zistenie prvoinštančného súdu, podľa ktorého žalobkyňa trpela zdravotnými problémami (psychickými diagnózami) ešte pred predmetným pracovným pohovorom. Uviedla, že pred 25.06.2015 netrpela diagnózou disociatívna konverzná porucha (ďalej aj „disociatívna porucha"). Práve táto diagnóza predstavuje predmetné poškodenia zdravia žalobkyne, ktoré vzniklo v dôsledku úrazového deja zo dňa 25.06.2015, v dôsledku tejto diagnózy bola viackrát hospitalizovaná a v jej dôsledku je plne invalidizovaná. Akékoľvek iné diagnózy okrem disociatívnej poruchy uvádzané pred 25.06.2015 v zdravotných záznamoch žalobkyne je možné pokladať vo vzťahu k posúdeniu pracovného úrazu za irelevantné. Zdôraznila, že prvý krát bola disociatívna porucha diagnostikovaná žalobkyni až po incidente z 25.06.2015, čo preukazujú lekárske správy.

2.5 V ďalších dôvodoch svojho odvolania žalobkyňa uviedla, že nemala v období niekoľko mesiacov pred incidentom s istotou nepochybnú vedomosť o tom, že jej zdravotné problémy sú psychického charakteru, a to aj napriek tomu, že navštívila lekárov z oblasti psychiatrie aj neurológie. V období pred 25.06.2015 boli zisťované zdravotné problémy žalobkyne a prebiehala ich bližšia identifikácia a identifikácia ich príčin. Ochorenia diagnostikované žalobkyni pred 25.06.2015 nemali vplyv na výkon jej práce, pretože napriek návštevám lekárov a rôznym diagnózam uvedeným v jej zdravotných záznamoch, stále vykonávala svoju prácu podľa pracovnej zmluvy.

2.6 Zo znaleckého posudku č. 42/2019 znalkyne B. L. ani zo znaleckého posudku č. XX/XXXX znalkyne B. M. podľa žalobkyne jednoznačne nevyplýva, že medzi konaním nadriadeného a poškodením zdravia žalobkyne nie je daná príčinná súvislosť. V znaleckom posudku č. 42/2019 sa v závere uvádza. že .,.jej zdravotné ťažkosti sú výsledkom celého sledu udalostí, ktoré sa stali už pred predmetným pracovným pohovorom ....“ .Tento záver však nespomína priamo disociatívnu poruchu ale iba všeobecne zdravotné ťažkosti a nie je zrejmé, či je medzi nimi aj disociatívna porucha. Nie je uvedené aký sled udalostí, t. j. aké konkrétne udalosti pred 25.06.2015 u žalobkyne spôsobili zdravotné ťažkosti a nie je uvedené aké udalosti spôsobili priamo disociatívnu poruchu u žalobkyne pred termínom 25.06.2015. Z tohto sledu udalostí nie je žiadnym spôsobom súdnou znalkyňou vylúčený pracovný rozhovor zo dňa 25.06.2015. Je preto zrejmé, že do nejakej miery, ktorá však posudkom určená nie je, mal vplyv na vznik disociatívnej poruchy žalobkyne, a teda bol relevantný pre vznik zdravotných ťažkostí žalobkyne. Žalobkyňa tiež zdôraznila, že z predložených dôkazov vyplýva, že žiadny z ošetrujúcich lekárov jej nediagnostikoval disociatívnu poruchu pred 25.06.2015. Prvý krát bola disociatívna porucha diagnostikovaná žalobkyni až po incidente z 25.06.2015. Žalobkyňa poukázala na konštatovanie súdnej znalkyne B. M., že nejestvuje priama príčinná súvislosť medzi pracovným pohovorom zo dňa 25.06. 2015 a vznikom poškodenia jej zdravia. Súdna znalkyňa tiež cituje ako rozhodujúce závery zo znaleckého posudku B. L., podľa ktorých sa zdravotné ťažkosti probandky naplno prejavili dňa 25.06.2015 v kancelárii B. D., kde jej tento vyčítal prístup k práci a povinnostiam, na čo žalobkyňa reagovala konverzným a panickým záchvatom. V závere svojho znaleckého posudku znalkyňa B. M. uvádza, že „Pracovnú pohovor z dňa 25.06.2015 bol súčasťou celého sledu zaťažujúcich udalostí, sám izolovane, duševnú poruchu u menovanej nespôsobil. Z týchto záverov podľa žalobkyne je možné vyvodiť, že jej pracovný pohovor zo dňa 25.06.2015 mal istú, a to podstatnú mieru príčinnej súvislosť s jej poškodením zdravia.

2.7 Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci žalobkyňa predovšetkým poukázala na konštatovanie prvoinštančného súdu, že medzi stranami nebolo sporné, že došlo k škodovej udalosti, a to k predmetnému pracovnému rozhovoru medzi žalobkyňou a jej nadriadeným. Ak teda podľa súdu nie je sporné, že pracovný rozhovor bol škodovou udalosťou, je zrejmé, že ku škode v dôsledku tejto udalosti na strane žalobkyne došlo (ak by ku škode nedošlo, nemohlo by ísť o škodovú udalosť). Ak je

nesporné medzi stranami, že zmiešaná (disociatívna) konverzná porucha predstavuje škodu na strane žalobkyne = poškodenie zdravia, boli tým naplnené dva predpoklady zodpovednosti žalovanej z titulu pracovného úraz, ktoré uvádza prvoinštančný súd v odseku 26 napadnutého rozsudku.

2.8 V súvislosti s absenciou príčinnej súvislosti žalobkyňa poukázala na tie závery prvoinštančného súdu, ktoré vychádzajú z prítomnosti symptómov u žalobkyne, uvádzaných pred rozhovorom s nadriadeným, t. j. pred 25.06.2015. Uvádzané symptómy sa však môžu prejaviť aj pri iných psychických ochoreniach ako je disociatívna porucha. Pred 25.06.2015 boli žalobkyni určované rôzne diagnózy na základe symptómov, ktoré uviedla pri vyšetreniach lekármi avšak do 25.06.2015 nebola žalobkyni diagnostikovaná disociatívna konverzná porucha. Súd zjavne nerozlišuje medzi jednotlivými diagnózami a ako poškodenie zdravia posudzuje všeobecne psychické diagnózy. Poškodením zdravia ale bola podľa vykonaného dokazovania diagnóza disociatívna konverzná porucha. Súd mal preto skúmať, kedy bola práve táto diagnóza žalobkyni určená. Poukázala pritom na lekársky nález B. H. zo dňa 14.12.2021, v ktorom je konštatované, že u žalobkyne „ ide o trvalé následky po dlhodobej záťaži a následnom kolapse s bezvedomím, psychogénnou obrnou a prechodnou stratou zraku po anamn. udávanom strese a konflikte s nadriadeným v práci (jún 2015)", čo podľa žalobkyne jasne indikuje príčinnú súvislosť medzi incidentom zo dňa 25.06.2015 a poškodením zdravia žalobkyne disociatívnou poruchou.

2.9 Žalobkyňa vyslovila zásadný nesúhlas s právnym posúdením a vyhodnotením znaleckého posudku B. D. súdom prvej inštancie, pretože práve tento posudok detailne objasňuje dôvody a príčinu vzniku disociatívnej poruchy u žalobkyne. Zároveň znalecký posudok B. D. spochybňuje záver znaleckého posudku znalkyne B. L. okrem iného aj z dôvodu, že súdna znalkyňa B. L. sa nevenovala otázke príčiny vzniku disociatívnej poruchy. Okrem iného B. D. skúmal ako jediný, či bola v živote žalobkyne v rozhodnom čase tak zásadná traumatizujúca udalosť. ktorá by mohla spôsobiť diagnózu v podobe disociatívnej poruchy (okrem predmetného rozhovoru s nadriadeným), pričom takúto udalosť neidentifikoval. Jedine B. D. vo svojom znaleckom posudku zohľadnil zásadnú skutočnosť, že žalobkyňa pracovala bez akýchkoľvek psychických ťažkostí, bez pracovnej neschopnosti z dôvodov psychického charakteru až do času predmetného pracovného pohovoru. Znalecký posudok B. D. považuje žalobkyňa za komplexný, vyčerpávajúci, zohľadňujúci všetky podstatné skutočnosti, pričom záverv boli konštatované s ohľadom na všetky vzájomné súvislosti a podstatné okolnosti.

2.10 K poškodeniu zdravia došlo podľa žalobkyne bezpochyby pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi. K poškodeniu zdravia malo prísť práve počas rozhovoru, ktorý bol pracovným rozhovorom medzi nadriadeným zamestnancom a jemu podriadeným zamestnancom. Žalobkyňa išla za svojím nadriadeným vo svojom pracovnom čase a za účelom plnenia povinností zamestnanca vyplývajúcich jej zo . Aj samotný rozhovor bol podľa dôkazov vedený v súvislosti s plnením povinností vyplývajúcich žalobkyni zo , v jej pracovnom čase a v priestoroch zamestnávateľa. Úlohami zamestnanca, ktoré bezpochyby spadajú aj do výkonu práce je aj plnenie si zákonných povinností v súvislosti s pracovným pomerom. Nesúhlasí preto s právnym posúdením súdu, že plnenie si zákonných povinností podľa nie je výkonom práce alebo prinajmenšom činnosťami, ktoré bezprostredne súvisia s plnením pracovných úloh.

2.11Pokiaľ súd prvej inštancie posúdil reakciu žalobkyne v rámci predmetného pracovného pohovoru za neprimeraný následok vo vzťahu k verbálnej kritike nadriadeného, ide podľa žalobkyne o nesprávne právne posúdenie, nepodložené dôkazmi. Ani v jednom znaleckom posudku sa neuvádza resp. nehodnotí reakcia žalobkyne ako neprimeraná alebo prehnaná. Žiadny svedok rozhovoru k intenzite a priebehu rozhovoru nevypovedal. Uvedené konštatovania súdu preto žalobkyňa považuje za neprávne právne posúdenie veci a za nesprávne zistený skutkový stav na základe vykonaných dôkazov.

2.12 Žalobkyňa poukázala na ustálenú judikatúru, ktorá za pracovný úraz označuje nielen telesné zranenie spôsobené nepredvídaným vonkajším násilím, ale aj porušenie zdravia, ku ktorému prišlo nezávisle od vôle poškodeného. Bezprostrednou príčinou pracovného úrazu môže byť nielen psychický stres, ale aj fyzický stres (fyzická námaha), pričom nemusí ísť o jedinú príčinu úrazu, ale stačí, ak ide o jednu z príčin, ale podstatnú (rozhodnutia Najvyššieho súdu R 27/1962, R l1/1976). Existencia určitého chorobného stavu (aj keď v latentnej podobe - tzv. predispozícia) nemôže vylúčiť sama osebe záver o priamej súvislosti medzi takýmto úrazovým dejom a ním vyvolaným následným chorobným stavom (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSSR č. 27/1962). Z rozhodovacej praxe súdov zjavne vyplýva, že pri posudzovaní príčin a skutočností, ktoré spôsobili pracovný úraz zamestnanca táto nemusí

predstavovať jedinú príčinu úrazu, stačí. keď ide o jednu z príčin, no dôležitú, podstatnú a značnú. Touto rozhodujúcou a podstatnou skutočnosťou pre vznik poškodenia zdravia žalobkyne v podobe ochorenia - disociatívnej konverznej poruchy bol práve pracovný rozhovor žalobkyne s nadriadeným, ktorý sa udial dňa 25.06.2015. Nie je možné súhlasiť s právnym posúdením a záverom súdu, že žalobkyňa v konaní nepreukázala splnenie dvoch obligatórnych predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovanej z titulu (tvrdeného) pracovného úrazu žalobkyne. Žalovaná má za to, že v konaní preukázala všetky právne predpoklady vzniku zodpovednosti zamestnávateľa (žalovanej) z titulu pracovného úrazu zamestnanca (žalobkyne).

2.13 Vo vzťahu k výroku II. napadnutého rozsudku podľa žalobkyne existujú dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle , pre ktoré súd nemal priznať žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni vo výške 100%. Za dôvody hodné osobitného zreteľa považuje svoje majetkové a finančné pomery, pretože žije sama, je samoživiteľkou. je poberateľka invalidného dôchodku čo je jej jediný pravidelný zdroj príjmu, príležitostne má príjem z brigádnickej práce. Náklady na chod domácnosti a všetky životné náklady teda znáša žalobkyňa sama. Zároveň má žalobkyňa značné výdavky (v porovnaní s príjmami) na splácanie hypotekárneho úveru, ktorý načerpala ešte ako zárobkovo činný občan bez zdravotných obmedzení (bez invalidity). V dôsledku zdravotných obmedzení má problém nájsť si zdravotnému stavu zodpovedajúcu a stabilnú prácu. Poukázala súčasne na skutočnosť, že podľa verejne dostupných informácií je žalovaná obchodnou spoločnosťou s ročnými ziskami od 34,31 mil. eur do 58,21 mil. eur v období medzi rokmi 2020 a 2024. Za ďalšiu skutočnosť hodnú osobitného zreteľa žalobkyňa považuje dĺžku samotného súdneho konania. Neúmerná dĺžka súdneho konania mala vplyv prinajmenšom na výšku trov konania. S ohľadom na vyššie uvedené podľa žalobkyne existujú dôvody hodné osobitného zreteľa podľa , pre ktoré súd nemal priznať náhradu trov konania žalovanej voči žalobkyni v rozsahu 100%.

2.14 Odvolacím návrhom sa žalobkyňa domáhala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne, aby zmenil napadnutý rozsudok tak, že poškodenie zdravia, ktoré žalobkyňa utrpela v dôsledku udalosti z 25. júna 2015 je pracovným úrazom a žalobkyni priznal voči žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V prípade potvrdenia napadnutého rozsudku vo výroku I. žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd zmenil napadnutý výrok II tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

3. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, vychádza zo správne zisteného skutkového stavu a z následného správneho právneho posúdenia veci. Z tohto dôvodu navrhla, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny.

3.1 Vo vzťahu k žalobkyňou namietaným skutkovým zisteniam ohľadom ročného hodnotenia žalobkyne žalovaná uviedla, že síce ide o dokreslenie skutkového stavu veci, k posúdeniu či bol pracovný pohovor žalobkyne s B. D. zo dňa 25.06.2015 pracovným úrazom, neboli tieto časti odôvodnenia rozsudku kľúčové. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil obsah protokolu Inšpektorátu práce Trnava č. ITA-06-36-2.2/P-E22.24-16 zo dňa 25.01.2016 s tým, že rozpor s dobrými mravmi bol konštatovaný práve z dôvodu, že B. D. požadoval duplicitné preukázanie neprítomnosti žalobkyne na pracovisku dňa 24.06.2015, inšpektorát práce teda nehodnotil samotné správanie uvedeného nadriadeného voči žalobkyni. Za špekulatívne označila žalovaná tvrdenie žalobkyne o zaujatosti svedkov p. J. a p. H., ktorí sa vyjadrovali predovšetkým k výsledkom interných vyšetrovaní sťažností žalobkyne na B. D. v roku 2015, obaja svedkovia vypovedali konzistentne s výsledkom prešetrovania sťažnosti žalobkyne. Žalovaná tiež nesúhlasí s tým tvrdením žalobkyne, že nemala záujem vecne riešiť správanie B. D. voči žalobkyni. Už po sťažnosti žalobkyne na ročné hodnotenie za rok 2014 danú situáciu riešil I.. J., po sťažnosti žalobkyne zo dňa 07.12.2015 vykonala žalovaná rozsiahle interné prešetrovanie za účelom získania objektívneho pohľadu na správanie B. D. k žalobkyni a k ostatným členom pracovného kolektívu. Ak žalovaná v nadväznosti na sťažnosť žalobkyne po ročnom hodnotení za rok 2014 navrhla žalobkyni preradenie na inú pracovnú pozíciu, išlo len o jedno z možných riešení danej situácie, ktoré však nie je možné vnímať ako „postih“, ako to interpretuje žalobkyňa vo svojom odvolaní. Navrhované preradenie by nemalo negatívny vplyv na odmeňovanie žalobkyne a jeho neprijatie nebolo spojené s nijakým negatívnym následkom (zo strany žalovanej ako zamestnávateľom) pre žalobkyňu.

3.2 Z vykonaných dôkazov podľa žalovanej bez akejkoľvek pochybnosti vyplýva, že žalobkyňa pred pohovorom s B. D. zo dňa 25.06.2015 trpela viacerými psychickými ťažkosťami (diagnózami), podloženými lekárskymi správami z vyšetrení žalobkyne. Tiež je nepochybné, že žalobkyňa trpela pred 25.06.2015 aj disociatívnou (konverznou) poruchou, aj keď bola táto konkrétna porucha diagnostikovaná až neskôr. Táto skutočnosť bola v konaní preukázaná: - znaleckým posudkom B. K. L., súdnej znalkyne v odbore zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria, znaleckým posudkom, B. K. M., znalkyne z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria (liečba alkoholizmu a toxikománie, gerontopsychiatria) a výpoveďou znalkyne B. M. na pojednávaní zo dňa 12.11.2024. Vzhľadom na časovú súslednosť zdravotných potiaží a stanovených diagnóz žalobkyne pred 25.06.2015, ktoré vyplývajú z jednotlivých lekárskych správ predložených žalobkyňou v tomto konaní, je len ťažko predstaviteľné, že by žalobkyňa nemala objektívnu vedomosť o svojich psychických zdravotných problémoch. Na neoznámenie zdravotných problémov žalovaná poukazovala v súvislosti s výkonom preventívnej lekárskej prehliadky zo dňa 21.04.2015, pretože závery preventívnych lekárskych prehliadok určujú ďalší postup zamestnávateľa a jeho povinnosti v súvislosti so zdravotnou spôsobilosťou zamestnancov. Na uvedenej preventívnej lekárskej prehliadke však žalovaná výslovne uviedla, že sa na ochorenie psychiky nelieči. Ako správne poukázal aj súd v bode 41. napadnutého rozsudku, ak sa žalobkyňa rozhodla vedome zamlčať lekárovi pracovnej zdravotnej služby podstatné informácie o svojom zdravotnom stave, nemôže zároveň tvrdiť, že zodpovednosť za nesprávne zistenie zdravotného stavu nesie žalovaná.

3.3 K tvrdeniu žalobkyne, že znalecký posudok B. K. L. ani znalecký posudok B. K. M. nepreukazujú skutkové zistenie, že medzi konaním B. D. a poškodením zdravia žalobkyne nie je príčinná súvislosť, žalovaná poukázala na záver posudku B. L., ktorá síce zdravotné ťažkosti žalobkyne nevymenúva, avšak to, že je v nich zahrnutá aj disociatívna (konverzná) porucha, jasne vyplýva z textu posudku, v ktorom sa na strane 59 uvádza, že symptómy tejto poruchy boli u žalobkyne prítomné už pred pohovorom s B. D.. Žalovaná odkázala aj na závery znaleckého posudku B. M. a jej výpoveď na pojednávaní dňa 12.11.2024.

3.4 Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobkyne, podľa ktorej pokiaľ nie je sporné, že pracovný pohovor bol škodovou udalosťou, je zrejmé, že ku škode v dôsledku tejto udalosti na strane žalobkyne došlo, žalovaná konštatovala, že ide o dezinterpretáciu posúdenia súdu, ktorý len konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že dňa 25.06.2015 došlo k pracovnému pohovoru žalobkyne s nadriadeným B. D., a že žalobkyňa trpí viacerými psychickými diagnózami. Ak súd nazval pracovný pohovor škodovou udalosťou, urobil tak len v zmysle právnej teórie v súvislosti so skúmaním otázky, či boli naplnené právne predpoklady na to, aby vôbec mohol byť tento pracovný pohovor považovaný za pracovný úraz. Žalovaná nepopierala, že medzi žalobkyňou a jej nadriadeným došlo dňa 25.06.2015 k pracovnému pohovoru, avšak od začiatku konania popiera, že by tento pohovor napĺňal znaky pracovného úrazu. Rovnako tak žalovaná nepopierala, že žalobkyňa trpí ochoreniami psychiky, popiera však, že by tieto boli dôsledkom pracovného pohovoru žalobkyne s B. D.. V súvislosti s neexistenciou príčinnej súvislosti medzi pracovným pohovorom zo dňa 25.06.2015 a poškodením zdravia žalobkyne sa žalovaná plne stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, pretože tento záver úplne jednoznačne vyplýva z dôkazov vykonaných v konaní.

3.5 Žalovaná sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi prvoinštančného súdu ohľadom znaleckého posudku B. B. D., znalca v odbore zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria (liečba alkoholizmu a toxikománie a gerontopsychiatria). Úlohou znalcov v tomto konaní nebolo stanoviť presnú príčinu vzniku disociatívnej (konverznej) poruchy žalobkyne, ale stanoviť, či táto porucha vznikla v dôsledku pracovného pohovoru žalobkyne s nadriadeným B. D. dňa 25.06.2015. Súkromný znalecký posudok naopak nesprávne úplne opomína otázku, či boli symptómy tejto poruchy u žalobkyne prítomné aj pred pohovorom s jej nadriadeným, čo je relevantné pre výsledok tohto súdneho konania. Závery znaleckého posudku podaného B. B. D. boli presvedčivo vyvrátené znaleckým posudkom B. K. M.. Žalovaná sa plne stotožňuje aj s tou argumentáciou súdu, že ku kolapsu žalobkyne nedošlo v dôsledku zvýšeného pracovného vypätia či nadmerného pracovného zaťaženia.

3.6 Vo vzťahu k napadnutému výroku II. prvoinštančného rozsudku žalovaná vyslovila súhlas s posúdením súdu vo vzťahu nároku na náhradu trov konania. K existencii skutočností hodných osobitného zreteľa v zmysle , ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania strane úspešnej v spore, žalovaná uviedla, že za takýto dôvod nepovažuje dĺžku súdneho konania.

Za prieťahy v súdnom konaní, teda neprimeranú dĺžku konania, bola žalobkyňa odškodnená zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý jej ako finančné zadosťučinenie priznal sumu vo výške 4 000 eur. Náhrada trov konania má iný účel, a to poskytnúť úspešnej strane náhradu aspoň časti nákladov na vedenie súdneho sporu, nemôže byť preto skutočnosť, že súdne konanie trvá neprimerane dlhý čas, na ťarchu tejto strany sporu.

4. Žalobkyňa v odvolacej replike zotrvala na svojej odvolacej argumentácií. Zopakovala, že konanie nadriadeného voči nej bolo konaním, ktoré nebolo v súlade s dobrými mravmi, inšpektorát práce konštatoval porušenie s. 3 jej nadriadeným B. D.. Namietala, že jej konanie v podobe odmietnutia preradenia na inú prácu by jej malo byť na ťarchu. Zdôraznila, že disociatívna porucha jej nebola diagnostikovaná pred 25.06.2015, v tejto súvislosti odkázala najmä na svoje vyjadrenie k dokazovaniu zo dňa 06.12.2024, kde detailne rozoberá, prečo nie je možné akceptovať zistenia prvoinštančného súdu v uvedenej súvislosti. Zotrvala na názore, že znalecký posudok súdneho znalca B. D. veľmi jasne opísal dôvody a príčiny vzniku disociatívnej poruchy u žalobkyne, tento posudok je komplexný, vyčerpávajúci, zohľadňujúci všetky podstatné skutočnosti a súvislosti. Príčinná súvislosť medzi úrazovým dejom a poškodením zdravia bola podľa žalobkyne preukázaná znaleckým posudkom B. D. aj znaleckým posudkom B. M., kde sa v závere konštatuje, že “Pracovný pohovor z dňa 25.06.2015 bol súčasťou celého sledu zaťažujúcich udalostí, sám izolovane duševnú poruchu u menovanej nespôsobil.“ Aj z tohto záveru je zrejmá istá miera príčinnej súvislosti medzi predmetným rozhovorom zo dňa 25.06.2015 a poškodením zdravia žalobkyne, keď poškodenie zdravia žalobkyne malo byť spôsobené celým sledom udalostí, ktorého súčasťou bol aj rozhovor zo dňa 25.06.2015.

4.1 Žalobkyňa tiež zotrvala na dôvodoch hodných osobitného zreteľa v zmysle v súvislosti s rozhodnutím o náhrade trov konania.

5. Žalovaná v odvolacej duplike poukázala na svoje predchádzajúce vyjadrenia v konaní.

5.1 K vzťahu žalobkyne a jej nadriadeného žalovaná opätovne poukázala na to, že vzťahy medzi žalobkyňou a jej nadriadeným nie sú však podstatné pre rozhodnutie o merite veci. Výpoveď p. D. by preto nijakým podstatným spôsobom neprispela k zlepšeniu dôkazného stavu v konaní. Z tohto dôvodu žalovaná nepovažovala za potrebné ani účelné predvolanie p. D. ako svedka v konaní. Nič však nebránilo žalobkyni, aby tak učinila ona, ak to považovala za potrebné.

5.2 K momentu vzniku disociatívnej poruchy podľa žalovanej nie je podstatné, kedy presne bola žalobkyni disociatívna (konverzná) porucha diagnostikovaná, ale to, či ňou trpela už pred pracovným pohovorom s p. D. zo dňa 25.06.2015 a teda, či ju tento pracovný pohovor spôsobil. Zo znaleckých posudkov B. L. a B. K. M. bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že žalobkyňa trpela všetkými psychiatrickými poruchami v dôsledku ktorých je invalidizovaná, už pred týmto pohovorom. Ak žalobkyňa trpela všetkými psychickými poruchami už pred pracovným pohovorom z 25.06.2015, je vylúčená akákoľvek úvaha o existencii príčinnej súvislosti medzi týmto pracovným pohovorom a vznikom poškodenia zdravia žalobkyne, bez ohľadu na to, či je pohovor zaťažujúcou udalosťou alebo nie.

5.3 Ani pripustenie „istej miery“ príčinnej súvislosti medzi pracovným pohovorom a poškodením zdravia žalobkyne by nemohlo byť dostatočným dôvodom na záver, že tento pohovor mal byť pracovným úrazom, pretože príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a následkom musí byť preukázaná nepochybne. Aj sama žalobkyňa vo svojom odvolaní poukazovala na judikatúru, ktorá pripúšťala, že príčinou pracovného úrazu nemusí byť jediná skutočnosť, avšak muselo by ísť o príčinu, ktorá je podstatná, dôležitá a značná, čo by v tomto prípade nebolo splnené.

5.4 Vo vzťahu k náhrade trov konania žalovaná zotrvala na svojom stanovisku, ktoré uviedla vo svojom vyjadrení k odvolaniu.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie žalobkyne bolo podané včas ( ), oprávnenou stranou sporu ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( ), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti ( ) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (, ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (

ods. 1 a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (, ).

7. Uplatnenou žalobou sa žalobkyňa domáhala voči žalovanej určenia, že poškodenie zdravia, ktoré mala utrpieť pri pracovnom rozhovore so svojím nadriadeným F. B. D. dňa 25.06.2015, je pracovným úrazom. Žalobu odôvodnila tým, že pred uvedenou udalosťou bola zdravotne spôsobilá na výkon ňou vykonávanej práce. Náhly a intenzívny psychický a emociálny tlak nadriadeného počas pracovného rozhovoru, ktorý sa týkal vysvetlenia a zdokladovania jej neprítomnosti na pracovisku v predchádzajúcich dňoch spočíval podľa žalobkyne v neúmernom verbálnom prejave, emotívnych vyjadreniach a celkove neúmernom psychickom tlaku. Dôsledkom uvedeného bol jej kolaps priamo v kancelárii nadriadeného, ktorému predchádzalo emocionálne vypätie, následne eskalovali prejavy psychických diagnóz (prvý krát sa objavili vo februári 2015), radikálne zhoršenie zdravotného stavu si vyžiadalo od 30. júna 2015 pracovnú neschopnosť žalobkyne spojenú s hospitalizáciou. Počas ďalšej hospitalizácie žalobkyne od 30. marca 2016 do 22. apríla 2016 došlo k určeniu ďalších diagnóz: zmiešaná (disociatívna) konverzná porucha, zmiešaná porucha osobnosti (histrionské, závislé črty), panická porucha, tetania, abúzus benzodiazepínov.

8. Odvolací súd, s prihliadnutím na rozsah a dôvody odvolania, preskúmal správnosť postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý žalobu zamietol, keď nemal za preukázané, že by k poškodeniu zdravia žalobkyne (k vzniku jej vyššie uvedených psychických diagnóz) došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, čím neboli naplnené hmotnoprávne predpoklady pre určenie, že poškodenie zdravia žalobkyne je pracovným úrazom. Prvoinštančný súd pritom konštatoval, že v priebehu predmetného pracovného rozhovoru žalobkyne s nadriadeným F. B. D. nešlo o psychické vypätie žalobkyne, ktoré by bolo vyvolané jej nadmerným alebo neštandardným pracovným zaťažením, ale o reakciu žalobkyne na kritiku zo strany jej nadriadeného zamestnanca. 9. Podľa ustanovenia odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 10. Podľa ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého prvoinštančného rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie je vo výroku vecne správne, vychádzajúce zo správne a vyčerpávajúco zisteného skutkového stavu, keď súd výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil a dospel k správnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd teda vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, keď zistil, že nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Súd prvej inštancie sa vyrovnal s jednotlivými námietkami a argumentáciou žalobkyne, správne aplikoval príslušné hmotnoprávne normy, ktoré aj správne vyložil. Napadnutý rozsudok riadne, logicky, podrobne a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pričom konštatuje správnosť jeho dôvodov. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a z dôvodu vyrovnania sa s odvolacími námietkami žalobkyne, ktorú sú vo svojej podstate totožné s jej argumentáciou v prvoinštančnom konaní, uvádza nasledovné:

12. Podľa žalobkyne súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k neprávnym skutkovým zisteniam ( ods. písm. f) ). K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky.

13. Podľa , súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

14. Podľa strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

15. Podľa prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

16. Podľa strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

17. Podľa skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.

18. Podľa ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

19. Podľa strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.

20. Podľa na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.

21. Podľa prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

22. Podľa súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.

23. Podľa § 191 ods. 1 C. s. p dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

24. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

25. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z citovaného ustanovenia . Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo. Za nesprávne hodnotenie dôkazov je možné označiť aj takú hodnotiacu úvahu súdu, ktorá je v rozpore so zásadami formálnej logiky.

26. Odvolací súd predovšetkým konštatuje, že skutkový stav zistený súdom prvej inštancie korešponduje s predloženými dôkazmi, vykonané dôkazy súd vyhodnotil správne, jednotlivo a aj v ich vzájomnej súvislosti v súlade s citovaným ustanovením a takto ustálený skutkový stav premietol do vecne správneho zamietajúceho výroku.

27. Podľa ak u zamestnanca došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním k poškodeniu zdravia alebo k jeho smrti úrazom (pracovný úraz), zodpovedá za škodu tým vzniknutú zamestnávateľ, u ktorého bol zamestnanec v čase pracovného úrazu v pracovnom pomere.

28. Podľa pracovný úraz je poškodenie zdravia, ktoré bolo zamestnancovi spôsobené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním nezávisle od jeho vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov.

29. Podľa plnenie pracovných úloh je výkon pracovných povinností vyplývajúcich z pracovnoprávneho vzťahu, iná činnosť vykonávaná na príkaz zamestnávateľa a činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty.

30. Podľa v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh sú úkony potrebné na výkon práce a úkony počas práce zvyčajné alebo potrebné pred začiatkom práce alebo po jej skončení.

31. Žalobkyňa vymedzila svoj žalobný nárok tak, že sa domáhala určenia, že poškodenie zdravia, ktoré mala utrpieť pri pracovnom rozhovore s nadriadeným F. B. D. dňa 25.06.2015, je pracovným úrazom. V priebehu konania pritom viac krát zdôraznila, že predmetným poškodením zdravia je disociatívna konverzná porucha, ktorou pred uvedeným pracovným rozhovorom netrpela a prvý krát jej bola táto diagnóza stanovená až po uvedenom pracovnom rozhovore.

32. S prihliadnutím na vymedzený predmet sporu súd prvej inštancie správne zameral dokazovanie na zistenie okolností, za ktorých malo prísť k žalobkyňou tvrdenému poškodeniu jej zdravia, na zistenie zdravotných problémov žalobkyne pred predmetným pracovným rozhovorom s nadriadeným a po pracovnom rozhovore a tiež na zistenie existencie príčinnej súvislosti medzi pracovným rozhovorom a poškodením zdravia žalobkyne, teda v konečnom dôsledku - či tvrdené poškodenie zdravia žalobkyne spĺňa hmotnoprávne predpoklady jeho vyhodnotenia ako pracovného úrazu v zmysle citovaného ustanovenia .

33. Predovšetkým prvoinštančný súd konštatoval nespornosť jednak pracovnoprávneho vzťahu medzi sporovými stranami, jednak skutočnosti, že dňa 25.06.2015 došlo k zdravotnému kolapsu žalobkyne na pracovisku (v kancelárii nadriadeného) bezprostredne po ukončení pracovného rozhovoru s jej nadriadeným F. B. D.. Odvolací súd tu súhlasí s tým hodnotením súdu prvej inštancie, že kolaps nebol dôsledkom psychického vypätia žalobkyne vyvolanom jej nadmerným alebo neštandardným pracovným zaťažením ako vedúcej výrobnej jednotky, ale išlo o jej reakciu na verbálnu kritiku zo strany jej nadriadeného F. D., ktorý jej vytýkal nedostatky v súvislosti s oznamovaním jej neprítomnosti na pracovisku a plnením pracovných úloh. V tejto súvislosti – pri hodnotení uvedeného deja súd prvej inštancie správne interpretoval citované ustanovenie , pričom poukázal na relevantnú judikatúru najvyšších súdnych autorít v obdobných veciach – najmä na konkrétne stále aktuálne rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSSR sp. zn. zo dňa 27.01.1975 (R 11/1976) a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. (R 48/1996), z ktorých jednoznačne vyplýva, že o pracovný úraz ide vtedy, ak poškodenie zdravia zamestnanca nastalo ako dôsledok neprimeranej telesnej námahy alebo námahy z duševnej práce, teda ide o jednorazové preťaženie pri plnení osobitne ťažkých úloh (bližšie v ods. 34. -35. odôvodnenia prvoinštančného rozsudku, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje). Vždy teda musí ísť o výkon práce v zmysle plnenia pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením. Odvolací súd dodáva, že definície pojmov „plnenie pracovných úloh“ a „úkony v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh“ sú zakotvené v citovanom ustanovení , . V zmysle citovaného ustanovenia je plnením pracovných úloh výkon pracovných povinností vyplývajúcich z pracovnoprávneho vzťahu, išlo by teda o výkon práce vyplývajúcej priamo z článku 1 pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovanou a žalobkyňou. Podľa článku 1, ods. 1.1 bola žalobkyňa pracovne zaradená na pozícií vedúci jednotky logistiky. Podľa ods. 1.2 „ ...v rámci svojho pracovného zaradenia vedie základnú výrobnú jednotku z hľadiska kvality, množstva, nákladov a plnenia termínov. Rozdeľuje prácu podľa kompetencií a podporuje solidaritu a motiváciu vo svojom tíme. Zodpovedá za chod logistického toku vo svojom sektore. Pri svojej práci sa riadi internými predpismi PSA Peugeot Citröen a dodržiava predpisy BOZP. Vykonáva iné činnosti v súlade s požiadavkami zamestnávateľa.“ O úkony v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh podľa cit. ide napr. pri príprave náradia, materiálu, pri prezliekaní do pracovného odevu alebo pri osobnej očiste. V preskúmavanej veci je pritom nepochybné, že v rámci predmetného pracovného rozhovoru žalobkyňa nevykonávala prácu ani úkony vo vyššie uvedenom zmysle, ani inú činnosť vykonávanú na príkaz zamestnávateľa, nachádzala sa v kancelárii svojho nadriadeného, kde medzi ňou a nadriadeným prebiehal rozhovor. Tento rozhovor síce prebiehal v pracovnom čase

a v priestoroch zamestnávateľa (žalovanej), mal charakter pracovného rozhovoru, pričom žalobkyňa za svojím nadriadeným išla z dôvodu preukázania predchádzajúcich neprítomností v práci, nemožno však súhlasiť s tou odvolacou námietkou, že išlo o konanie pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh., keď predmetný pracovný rozhovor ani okolnosti, pre ktoré k tomuto pracovnému rozhovoru prišlo nenapĺňa obsah pojmu plnenie pracovných úloh, resp. úkonov v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. Z uvedenej argumentácie potom vyplýva správny záver súdu prvej inštancie, že pokiaľ aj žalobkyni vzniklo poškodenie zdravia, toto poškodenie zdravia nebolo spôsobené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, nejde teda o pracovný úraz. Už tento záver postačuje na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého zamietajúceho rozsudku.

34. Vo svojich odvolacích námietkach žalobkyňa poukázala na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v ods. 27, v rámci ktorého súd prvej inštancie označil pracovný rozhovor ako škodovú udalosť, z čoho vyvodila, že ku škode na jej strane (poškodenie zdravia) došlo v dôsledku tejto udalosti, pretože ak by ku škode nedošlo, nemohlo by ísť o škodovú udalosť. Tu je potrebné zdôrazniť, že interpretácia tejto časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalobkyňou je nesprávna. Súd prvej inštancie síce označil predmetný pracovný rozhovor termínom škodová udalosť, z tohto označenia samo osebe však nemožno vyvodiť taký záver prvoinštančného súdu, že ide o pracovný úraz, resp. že vzniknutá tvrdená predmetná ujma na strane žalobkyne vznikla práve v dôsledku tohto pracovného rozhovoru. Nie každá udalosť, a môže ísť aj o škodovú udalosť (z pohľadu poisťovne), spočívajúca v poškodení zdravia i keď sa udeje na pracovisku, je pracovným úrazom. (ani ) pri právnej úprave zodpovednosti za škodu pojem „škodová udalosť“ nepozná. Pri právnej úprave zodpovednosti za škodu používa výlučne pojmy ako „škoda“, „pracovný úraz“, resp. „choroba z povolania“. Škodová udalosť je termín používaný v poisťovníctve, ktorý označuje akýkoľvek nečakaný alebo neplánovaný incident, v dôsledku ktorého vzniká poškodenie majetku, zdravia, alebo iná ujma, príp. ide o označenie niektorých udalostí v cestnej premávke o cestnej premávke. Zo samotného uvedeného označenia udalosti – pracovného pohovoru dňa 25.06.2015, nie je možné vyvodiť splnenie hmotnoprávnej podmienky pre priznanie poškodenia zdravia ako pracovného úrazu. V kontexte odôvodnenia rozhodnutia je potrebné uvedené označenie pracovného rozhovoru ako škodovej udalosti súdom prvej inštancie vnímať len ako určité slovné spojenie, ktoré tento súd použil pri vyjadrení skutočnosti, že žalobkyni vznikla škoda (poškodenie zdravia), preskúmanie (a charakter) ktorej je predmetom sporu. Nie je preto uvedenému použitému termínu možné priradiť ten obsah, ktorý mu žalobkyňa prisúdila.

35. K ďalšej odvolacej námietke, podľa ktorej skutkové zistenie súdu prvej inštancie o tom, že medzi konaním nadriadeného a poškodením zdravia žalobkyne nie je daná príčinná súvislosť, nevyplýva jednoznačne zo znaleckého posudku č. 42/2019 znalkyne B. L. ani zo znaleckého posudku č. XX/XXXX znalkyne B. M. odvolací súd uvádza nasledovné:

36. V priebehu dokazovania sa súd prvej inštancie zameral aj na zodpovedanie otázky, či existuje príčinná súvislosť medzi predmetným pracovným rozhovorom dňa 25.06.2015 a poškodením zdravia žalobkyne, teda či pracovný rozhovor žalobkyne s nadriadeným a jeho správanie spôsobili poškodenie zdravia žalobkyne; alebo či jej zdravotné ťažkosti sú skôr výsledkom celého sledu udalostí, ktoré sa stali už pred predmetným pracovným rozhovorom. Nariadil znalecké dokazovanie a v uvedenom zmysle položil otázku znalkyni B. K. L., znalkyni z odboru zdravotníctvo a farmácia odvetvie psychiatria. Odvolací súd predovšetkým poukazuje na ustálenú súdnu prax v zmysle ktorej je otázka príčinnej súvislosti otázkou skutkovou, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach; vyriešenie tejto otázky preto nemožno uložiť znalcovi, ten môže poskytnúť len odborné podklady, z ktorých súd pri zisťovaní skutkového stavu veci vychádza. Znalkyňa B. L. sa oboznámila so spisovou dokumentáciou, zdravotnou dokumentáciou žalobkyne, vykonala forenzne-psychiatrické vyšetrenie žalobkyne, vykonala rozbor a zhodnotenie zistených údajov a na základe takto získaných informácií v znaleckom posudku č. 42/2019 z 09.10.2019 vyslovila, že je zrejmé, že žalobkyňa začala trpieť psychickými poruchami niekoľko mesiacov pred inkriminovaným pohovorom s nariadeným, intenzita psychických symptómov postupne narastala až vyústila do plne vyjadrenej psychickej poruchy, resp. do popísaných psychiatrických diagnóz. Znalkyňa ďalej uviedla, že z psychiatrického hľadiska nie je možné, aby psychické symptómy a diagnózy, ktorými žalobkyňa trpela dňa 25.06.2015 a v nasledujúce týždne, mesiace a roky, boli spôsobené jedným jediným rozhovorom s p. D.. Jej zdravotné ťažkosti sú výsledkom celého sledu udalostí, ktoré sa stali už pred predmetným pracovným rozhovorom, pretože žalobkyňa mala dokázateľne zdravotné potiaže obdobného charakteru už v predchádzajúcom období.

Následne žalobkyňa predložila súdu súkromný znalecký posudok č. 8/2021 z 01.03.2021 znalca B. B. D., ktorý vykonal analýzu výpisu zo spisovej dokumentácie, zdravotnej dokumentácie, podkladom bol aj výpis zo znaleckého posudku B. K. L. a klinické ambulantné psychiatrické vyšetrenie žalobkyne. Otázky, ktoré mal zodpovedať boli totožné ako v prípade znaleckého posudku B. K. L., naviac mal uviesť zistenia vo vzťahu k znaleckému posudku znalkyne B. K. L.. Znalec B. D. v záveroch svojho znaleckého posudku konštatuje, že pracovný rozhovor žalobkyne s nadriadeným a jeho správanie spôsobili (zapríčinili) poškodenie zdravia žalobkyne a to náhlym vznikom dňa 25.06.2015 - duševnej poruchy – disociatívnej poruchy, ktorú znalec konštatuje a popisuje vo svojej expertíze, (a ktorá je konečne uvedená v Posudku Sociálnej poisťovne – ústredie ako hlavná porucha zdravia...). K znaleckému posudku B. K. L. znalec uviedol nesúhlas s konštatovaním začiatku duševnej poruchy pred dňom 25.06.2015. Uvedený posudok sa podľa znalca nevenoval príčine vzniku disociatívnej poruchy, resp. uviedol túto popisným spôsobom, „úrazový vznik“ tejto poruchy znalecký posudok opomenul. Vo vzťahu k tomuto posudku sa odvolací súd stotožňuje s jeho vyhodnotením súdom prvej inštancie, že záver znalca z podkladových materiálov nevyplýva, text posudku sa javí zmätočne, nezrozumiteľne, keď znalec posudok podáva v kontexte hodnotenia pracovného výkonu (výkonnosti) žalobkyne. Správne preto súd prvej inštancie konštatoval, že vzhľadom na logické rozpory a nedostatočné odôvodnenie záverov sa so závermi prezentovanými B. D. v ním podanom znaleckom posudku nemohol stotožniť. Vzhľadom k protichodným záverom znaleckých posudkov B. L. a B. D. súd nariadil vypracovanie revízneho znaleckého posudku znalkyňou B. K. M.. Otázky položené znalkyni boli jednak totožné s otázkou položenou predchádzajúcim znalcom, jednak sa mala vyjadriť k záverom znaleckých posudkov B. L. a B. D.. Znalkyňa B. M. sa osobitne vyjadrila k diagnóze zmiešanej disociatívnej (konverznej) poruchy, uviedla kritériá potrebné pre stanovenie uvedenej diagnózy, konštatovala, že konverznú symptomatiku je možné nájsť v zdravotných záznamoch žalobkyne už 25.04.2015, 19.06.2015, a následne 25.06.2015, z čoho je zrejmé, že konverzné symptómy sa u žalobkyne vyskytovali už pred 25.06.2015. V záveroch znaleckého posudku č. XX/XXXX potom konštatovala, že „pracovný pohovor z dňa 25.06.2015 bol súčasťou celého sledu zaťažujúcich udalostí, sám - izolovane, duševnú poruchu u menovanej nespôsobil. Všetky zistené duševné poruchy boli u menovanej prítomné už pred predmetným dátumom.“ Súčasne sa stotožnila so závermi znaleckého posudku B. L.. Znalkyňa v znaleckom posudku okrem iného uviedla, že datovať vznik disociatívnej poruchy až na deň pracovného pohovoru je umelý konštrukt, skotomizujúci (prehliadajúci, popierajúci) predošlé ťažkosti žalobkyne zdokumentované v zdravotných záznamoch. V kontexte uvedeného je nedôvodná aj tá odvolacia námietka žalobkyne, že rozhodujúcou a podstatnou skutočnosťou pre vznik poškodenia jej zdravia v podobe ochorenia - disociatívna konverzná porucha bol práve pracovný rozhovor žalobkyne s nadriadeným, ktorý sa udial dňa 25.06.2015, i keď nemusí ísť o jedinú príčinu úrazu.

37. K námietke o nesprávnej interpretácii protokolu inšpektorátu práce súdom prvej inštancie odvolací súd predovšetkým uvádza, že výkon inšpekcie práce bol zameraný na kontrolu dodržiavania právnych predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci v oblasti evidencie a registrácie pracovných úrazov a na kontrolu dodržiavania právnych predpisov v oblasti pracovnoprávnych vzťahov v súvislosti so vznikom poškodenia zdravia p. A. B. (žalobkyne). Na strane 4 protokolu v časti Pracovnoprávne vzťahy pod B) Zistené nedostatky: Iné – pracovnoprávne a mzdové predpisy: ods. 1. je výslovne uvedené, že vedúci zamestnanec zamestnávateľa F. B. D. dňa 25.06.2015 vytkol podriadenej A. B., že ho neinformovala o tom, že dňa 24.06.2015 nepríde do práce; napriek tomu, že menovaná zamestnankyňa si povinnosť upovedomiť zamestnávateľa o prekážke v práci a o jej predpokladanom trvaní splnila bez zbytočného odkladu. Uvedený postup vedúceho zamestnanca voči podriadenej zamestnankyni pri výkone práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov nebol v súlade s dobrými mravmi, čo je porušením ustanovenia . Súd prvej inštancie teda správne vyhodnotil, že zistené nedostatky sa vzťahujú k včasnosti informovania o prekážke v práci na strane žalobkyne v zmysle . Jednoznačnosť uvedeného vyhodnotenia vyplýva z kontextu protokolu, keď v predchádzajúcom texte inšpektor práce poukázal na , keď konštatoval, že uvedené povinnosti si p. B. splnila a na základe uvedených súvislostí považuje inšpektor práce vytknutie neoznámenia neprítomnosti v práci p. B. zo strany F. D. za neodôvodnené. Súd prvej inštancie interpretoval protokol inšpekcie práce správne, v celom kontexte inšpekciou posudzovaných skutočností, pričom je potrebné dodať, že v celom texte nie je zmienka o nevhodnom, šikanóznom správaní F. B. D. voči žalobkyni. Uvedená odvolacia námietka žalobkyne je nedôvodná, odvolací súd naviac dodáva, že súvislosti spojené s vykonaním uvedenej inšpekcie pre rozhodnutie súdu nie sú právne významné, odvolací súd sa však touto námietkou žalobkyne zaoberal,

pretože – ako vyplýva z priebehu konania, týmto okolnostiam pripisovala zásadný význam pri posúdení svojho žalobného nároku.

38. Žalobkyňa poukázala aj na skutočnosť, že pokiaľ prvoinštančný súd vychádzal pri zisťovaní skutkového stavu aj z výpovedí svedkov pána H. a pána J., títo boli v čase podávania svedeckých výpovedí v pracovnom pomere so žalovanou a teda aj ekonomicky závislí od žalovanej. K ich výpovediam je teda podľa žalobkyne potrebné s týmto ohľadom aj pristupovať. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na vyššie citované ustanovenia , v zmysle ktorých tvrdené skutočnosti je potrebné podložiť dôkazmi; nie je postačujúce spochybniť výpovede svedkov len tým, že boli ekonomicky závislí od žalovanej, keď spochybnenie hodnovernosti ich výpovede nie je podložené poukazom na iné dôkazy, ktoré by boli v rozpore s ich výpoveďami .

39. Ďalšie odvolacie námietky žalobkyne neboli pre rozhodnutie o odvolaní významné, súd sa nimi preto bližšie nezaoberal, keď i podľa už konštantnej judikatúry najvyšších súdnych autorít, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzanými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. , , a pod.).

40. Odvolací súd uzatvára, že prvoinštančný súd po vykonanom dokazovaní dospel k správnemu záveru, že žalobkyňa nepreukázala splnenie hmotnoprávnych predpokladov pre určenie, že poškodenie jej zdravia je pracovným úrazom.

41. Vo vzťahu k napadnutému výroku II. o nároku na náhradu trov konania žalobkyňa argumentovala tým, že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré prvoinštančný súd nemal priznať žalovanej nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. Týmito dôvodmi sú majetkové a finančné pomery žalobkyne a dĺžka samotného súdneho konania (podrobnejšie v ods. 2.13 odôvodnenia tohto rozsudku).

42. Podľa , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

43. Podľa , výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

44. Odvolací súd predovšetkým konštatuje, že základnou zásadou, ktorá ovláda rozhodovanie o náhrade trov konania civilného sporového procesu je zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) vyjadrená v ustanovení . V tejto zásade je premietnutá myšlienka, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené trovy, ktoré vznikli v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

45. Výnimočné uplatnenie citovaného ustanovenia je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiadúcim tvrdostiam. Zákon tu preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Ustanovenie tak predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok, čo znamená, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu nahradiť trovy konania úspešnej strane. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí tvrdiť a preukázať strana inak povinná zaplatiť náhradu trov konania. Predmetné zákonné ustanovenie tak rozširuje prvky, ktoré majú strany viesť k výraznému zvýšeniu zodpovednosti nielen za výsledok, ale aj priebeh súdneho konania, najmä koncentráciu dokazovania. Aplikácia tohto ustanovenia musí preto zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu. Ustanovenie nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane; vždy musí ísť celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Podmienkou aplikácie je splnenie dvoch podmienok: musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa a súčasne o výnimočné okolnosti. Výklad týchto podmienok je ponechaný na súdnej praxi a je potom vecou konkrétneho prípadu, či došlo k takým okolnostiam, ktoré môžu byť podkladom na rozhodnutie o zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania.

46. Súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozhodnutia o trovách konania uviedol, že aplikoval ustanovenie v spojení s a rozhodol podľa zásady úspechu v konaní, keď žalovaná bola v konaní úspešná, patrí jej preto nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Prvoinštančný súd ďalej konštatoval, že v konaní nebol tvrdený a súd sám ani nezistil žiaden dôvod na aplikáciu ustanovenia . Pokiaľ sa teda žalobkyňa v prvoinštančnom konaní nedomáhala aplikácie ustanovenia a neuviedla žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, na ktoré by mal prvoinštančný súd pri rozhodovaní o trovách prihliadať, súd prvej inštancie rozhodol správne, pokiaľ rozhodol podľa zásady úspechu v konaní.

47. K odvolacej námietke žalobkyne, ktorá v súvislosti s návrhom na aplikáciu ustanovenia poukázala na svoje majetkové pomery a skutočnosť, že bola v plnom rozsahu oslobodená od platenia súdnych poplatkov, odvolací súd dodáva, že skutočnosť oslobodenia od platenia súdnych poplatkov sama osebe nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa a nejde ani o výnimočnú okolnosť veci. Svoje majetkové pomery opísala žalobkyňa s tým, že sa jej pomery od pomerov dokladovaných v žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov nezmenili, žije sama, je samoživiteľkou, poberateľkou invalidného dôchodku a príležitostne má príjem z brigádnickej práce, pričom spláca hypotekárny úver. Takúto finančnú situáciu síce žalobkyňa môže vnímať ako nepriaznivú, podľa názoru odvolacieho súdu však nejde o tak závažnú sociálnu a nepriaznivú majetkovú situáciu, ktorá predstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa, pričom súčasne nejde ani o výnimočné okolnosti veci. Uvedená argumentácia sa vzťahuje aj na tú odvolaciu námietku, kde žalobkyňa poukázala na dĺžku súdneho konania. Naviac, ako sama uviedla v odvolaní, Ústavný súd SR nálezom zo dňa 19.08.2025 konštatoval porušenie jej základného právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom Okresného súdu Trnava v konaní sp. zn. . Z uvedeného nálezu vyplýva, že ústavný súd jej priznal finančné zadosťučinenie 4 000 eur, ktoré je jej Okresný súd Trnava povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

48. S poukazom na uvedenú argumentáciu odvolací súd uzatvára, že odvolacie dôvody, uplatnené žalobkyňou, naplnené neboli, jej námietky voči prvoinštančnému rozhodnutiu nie sú dôvodné, odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvej inštancie v oboch napadnutých výrokoch ako vecne správne potvrdil postupom podľa ustanovenia , .

49. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pretože ani v tomto prípade nedospel k záveru o potrebe aplikácie ustanovenia , keď odkazuje na vyššie uvedené dôvody (ods. 47).

50. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

51. Senát odvolacieho súdu prijal toto uznesenie pomerom hlasov 3:0, jednomyseľne (čl. I posledná veta o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a posledná veta ).

Poučenie:

24CoPr/3/2026-

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je podľa § 421 C .s .p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( C. s .p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C. s .p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s .p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s .p.).

Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).