Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_3To-64-2023.pdf
PDF · 88.75 KB
Case nature
Area
Subarea
3To/64/2023
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Hargaša a sudcov JUDr. Michala Eliaša a JUDr. Milana Straku, v trestnej veci proti obžalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX v Partizánskom, trvale bytom C. XXX, trestne stíhanému pre prečin nebezpečné vyhrážanie podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Tr. zák., na neverejnom zasadnutí konanom dňa 23.4.2024, prejednal sťažnosť prokurátora Okresnej prokuratúry Partizánske proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 29. mája 2023, sp. zn. PE-2T/20/2023 a takto
rozhodol:
Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sa sťažnosť prokurátora z a m i e t a, pretože nie je dôvodná.
odôvodnenie:
Uznesením bývalého Okresného súdu Partizánske zo dňa 29. mája 2021, sp. zn. PE-2T/20/2023, bolo podľa § 280 ods. 2 Tr. por. rozhodnuté o postúpení trestnej veci, vedenej na Okresnom súde Partizánske pod sp. zn. PE-2T/20/2023 proti obžalovanému A. B. pre skutok, obžalobou právne posúdený ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Tr. zák., skutkom uvedeným v obžalobe pod sp. zn. Pv XXX/XX/XXXX – 59, ktorého sa mal dopustiť tak, že dňa 21.08.2022 v čase približne od 17.00 h do 18.00 h prišiel na adresu D., E. C. XXX/ XX pred rodinný dom svojej bývalej družky, poškodenej F. G., pričom svojmu synovi a synovi poškodenej maloletému H., nar. XX.XX.XXXX povedal, že má poškodenej odkázať, že ak sa s ním nebude zajtra rozprávať, tak jej podpáli auto, podreže ju ako hus a prepichne jej gumy na aute, pričom keď toto hovoril tak držal v ruke vysúvací nožík a stál pri aute poškodenej, čím páchateľ týmto svojím konaním u poškodenej F. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H., I. D., E. C. XXX/XX, vzbudil dôvodnú obavu o jej život a zdravie, Okresnému úradu v Prievidzi, odbor všeobecnej vnútornej správy, na prejednanie ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) Zákona č. 372/1990 Zb. v znení neskorších predpisov.
Citované uznesenie nenadobudlo právoplatnosť, pretože proti nemu podal prokurátor sťažnosť v neprospech obžalovaného ihneď po vyhlásení rozsudku do zápisnice o hlavnom pojednávaní. Prokurátor sťažnosť dodatočne písomne odôvodnil nasledovne:
„V odôvodnení uznesenia súd konštatuje, že skutok uvedený v obžalobe sa stal a tento spáchal obžalovaný, no dospel k právnemu záveru, že skutok, ktorý bol obžalovanému preukázaný nie je trestným činom a je potrebné vec postúpiť Okresnému úradu Prievidza, odbor vnútornej správy na prejednanie priestupku.
Obžalovaný vo svojej výpovedi priznal, že dňa 21.08.2022 približne okolo 17.00 h prišiel pred dom poškodenej F. G.. Komunikoval len so synom H., keďže poškodená nevyšla z domu. Syna požiadal, aby matku zavolal von, ten prišiel s tým, že matka spí, je unavená a nebude sa s ním rozprávať. Obžalovaný sa nahneval, keďže s ňou nemal ako inak komunikovať. Priznal, že mal v ruke orezávač a povedal, že ak nevyjde, tak jej prepichne pneumatiky na aute. Syn išiel späť k matke, vrátil sa s plačom s tým, že
matka nepríde a bude s ním rozprávať až zajtra. Obžalovaný bol nahnevaný, keďže nevedel ako sa má s poškodenou dohodnúť, preto jej odkázal, že musí zavolať ona. Následne syna upokojil a odišiel. Trval na tom, že sa nikomu smrťou nevyhrážal. S poškodenou sa zvykli hádať, vedela, že sa vie nahnevať. Po cca týždni od skutku bol so synom na kúpalisku a poškodená mu riadne umožňovala styk s deťmi podľa rozhodnutia súdu.
Poškodená uviedla, že obžalovaný s ňou komunikoval spôsobom, ktorý jej prekážal. V deň skutku prišiel pred jej dom, komunikoval s ňou prostredníctvom ich maloletého syna, pričom jej odkázal, že sa chcel s ňou rozprávať. Keďže bola unavená, nervózna, odkázala po synovi, že sa porozprávajú inokedy, no syn prišiel s tým, že obžalovaný trvá na tom, aby s ním hovorila. Následne prišiel syn vystresovaný a vystrašený s tým, že obžalovaný príde na druhý deň a bude zle, preto išla do kuchyne a odtiaľ počula len slovo hus, pričom obžalovaný sa so synom rozprával za jej autom.
Z výpovede maloletého vyplýva, že obžalovaný ho opakovane poslal za poškodenou a trval na rozhovore, pričom synovi povedal, že ak s ním poškodená nebude rozprávať prepichne jej gumy na aute, maloletý mu povedal, aby to nerobil, čomu obžalovaný vyhovel s tým, že ak sa s ním poškodená nebude rozprávať na druhý deň, podpáli jej auto. Maloletý to išiel opäť povedať matke, tá však stála pri okne a všetko počula. Taktiež uviedol, že k nemu a obžalovanému prišla F., dcéra obžalovaného a poškodenej. Taktiež povedal, že potom, čo poškodená odišla z práce od obžalovaného, ten bol nahnevaný a hovoril, že spraví „toto a urobí tamto“.
Súd v rozhodnutí uviedol, že vyjadrenie poškodenej o pociťovanom hneve a jej správanie, ktoré naznačuje nie obavy z toho, že by jej hrozila ujma na živote, zdraví, či iná vážna ujma, ale prosté riešenie rodičovského konfliktu –ignorácia je dôvodom, prečo daný skutok nie je trestným činom. Súd tak dospel k záveru, že spoločenská nebezpečnosť daného skutku je nepatrná, nebola preukázaná objektívna stránka trestného činu tak ako to vyžaduje skutková podstata daného trestného činu, teda najmä spôsobilosť konania vyvolať u poškodenej dôvodnú obavu z hľadiska trestnoprávneho.
S uvedenými závermi, ku ktorým dospel súd prvého stupňa sa nemožno stotožniť a preto považujem výrok napadnutého uznesenia za nesprávny.
Z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní, ako aj v prípravnom konaní mám za to, že obžalovaný A. B. sa dopustil skutku uvedeného v obžalobnom návrhu a tento skutok napĺňa zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona v platnom znení.
Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že skutok uvedený v obžalobe bol obžalovanému preukázaný, ide o trestný čin, ktorý mal obžalovaný spáchať verbálne, avšak spoločenská nebezpečnosť daného skutku je nepatrná. Následok skutku nezodpovedá tomu, že by správanie obžalovaného bolo spôsobilé mať významnejší vplyv na poškodenú či maloletého. Tu je potrebné zdôrazniť, že sám obžalovaný uviedol, že sa s poškodenou hádali a tá vedela, že sa vie rozhnevať. Aj poškodená uviedla, že vedela, že je zle, keď sa obžalovaný rozhnevá. Napriek naliehaniu obžalovaného s ním odmietla komunikovať. Skutočnosť, že poznala povahu obžalovaného, odmietla s ním komunikovať, keďže vedela, že je rozhnevaný a situáciu sledovala len cez pootvorené kuchynské okno, vedie k záveru, že poškodená mala z obžalovaného obavu. Ku skutku došlo v čase okolo 17.00 hod, pričom poškodená ešte v tento deň 21.08.2022 v čase o 19.30 hod. podala trestné oznámenie. Tu poukazujem na skutočnosť, že ak by bolo poškodená na obžalovaného len nahnevaná a neobávala by sa jeho ďalšieho možného konania, jej hnev by opadol a správanie obžalovaného by neviedlo poškodenú k podaniu trestného oznámenia pre vyhrážky, ktoré jej adresoval. Práve narušené vzťahy medzi rodičmi maloletých detí ako aj odchod poškodenej zo zamestnania od obžalovaného viedli postupne k vystupňovaniu napätia medzi poškodenou a obžalovaným. Skutočnosť, že sa poškodená obžalovanému vyhýbala, možno pričítať jej obavám z jeho správania. Aj keď poškodená na hlavnom pojednávaní uviedla, že voči obžalovanému pociťovala len hnev a chcela, aby sa všetko skončilo, mám za to, že jej výpoveď mala byť posúdená v kontexte s výpoveďou maloletého svedka, ktorý detailne opísal priebeh skutku. Čo sa týka vierohodnosti výpovede maloletého svedka, tu je potrebné poukázať na skutočnosť, že maloletý nemal dôvod si vymýšľať a zveličovať slová vypovedané obžalovaným, keď obaja, tak poškodená ako aj samotný obžalovaný uviedli, že maloletý má s obžalovaným dobrý vzťah a chce sa s ním stretávať. Maloletý vo svojej výpovedi spomenul aj prítomnosť maloletej sestry F., čo potvrdil aj obžalovaný, keď
na hlavnom pojednávaní uviedol, že aj jeho maloletá sestra bola vonku. Medzi najčastejšie spôsoby spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania patria zväčša verbálne prejavy páchateľa. Z pohľadu subjektívneho vnímania však musí byť jednoznačne ustálené, že predmetný prejav vôle páchateľa sa dostal do sféry poškodeného, ktorú je objektívne schopný vnímať, a sám poškodený subjektívne túto vyhrážku vníma ako vyhrážanie sa. Na základe vykonaného dokazovania nám za to, že je preukázané, že verbálny prejav obžalovaného sa dostal do sféry poškodenej, pričom u poškodenej vyvolal takú obavu, že tá podala trestné oznámenie na obžalovaného. Existencia obavy poškodenej je podporená výpoveďou maloletého svedka. Dôvodnosť obavy poškodenej zo správania obžalovaného podporuje aj prejav obžalovaného v listoch, ktoré obžalovaný adresoval poškodenej ako aj obsah sms správ, ktorými komunikoval obžalovaný s maloletými deťmi a pomerne hrubým a vulgárnym spôsobom napádal poškodenú. Aj keď ide o listy a správy, ktoré so skutkom priamo nesúvisia. Hoci sa poškodená vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní vyjadrila, že bola len nahnevaná, možno predpokladať, že vzhľadom na maloleté deti ako aj prebiehajúce konanie týkajúce sa úpravy styku s maloletými deťmi mohli mať tieto skutočnosti vplyv na jej výpoveď.
Taktiež skutočnosť, že poškodená umožnila cca po týždni stretnutie maloletého syna s obžalovaným nemožno vnímať tak, že konanie obžalovaného u poškodenej nevzbudilo dôvodnú obavu. Poškodená tým, že umožnila styk obžalovaného so synom po skutku len rešpektovala rozhodnutie súdu o úprave styku rodiča s maloletým dieťaťom. Rešpektovala skutočnosť, že maloletý syn má otca (obžalovaného) rád.
Na základe uvedeného mám za to, že z vykonaných dôkazov vyplýva, že konanie obžalovaného vykazuje znaky prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona v spojení s § 127 ods. 5 Trestného zákona, nakoľko sa obžalovaný A. B. vyhrážal matke jeho detí a jeho bývalej družke takým spôsobom, že to mohlo vzbudiť dôvodnú obavu.
V nadväznosti na uvedené mám za to, že súd prvého stupňa nesprávne v prospech obžalovaného vyhodnotil dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní ako aj v prípravnom konaní v danej veci a dospel k rozhodnutiu podľa § 280 ods. 2 Trestného poriadku, ktorým trestnú vec obžalovaného A. B. stíhaného pre prečin nebezpečné vyhrážanie podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona postúpil Okresnému úradu Prievidza, odboru všeobecnej a vnútornej správy na prejednanie priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) Zákona č. 372/1990 Zb. v znení neskorších predpisov, hoci z vykonaného dokazovania nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali rozhodnutie v zmysle § 280 ods. 2 trestného poriadku a preto navrhujem, aby Krajský súd v Trenčíne v zmysle § 194 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zrušil uznesenie Okresného súdu Prievidza (pôvodne Okresného súdu Partizánske) uznesením zo dňa 29.05.2023, sp. zn. PE-2T/20/2023 a aby uložil Okresnému súdu Prievidza, aby vo veci znovu konala rozhodol.“
Ku dňu rozhodnutia o podanej sťažnosti krajský súd neobdŕžal vyjadrenie obžalovaného k podanej sťažnosti.
Krajský súd v Trenčíne, ako nadriadený súd, na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 písm. a), b) Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému prokurátor podal sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce tomuto výroku. Na základe svojej prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že sťažnosť prokurátora nie je dôvodná.
Krajský súd na základe preskúmania konania, predchádzajúceho vydaniu napadnutého uznesenia, nezistil v postupe okresného súdu chyby procesného charakteru, pre ktoré by malo byť zrušené sťažnosťou prokurátora napadnuté uznesenie okresného súdu z dôvodu samotnej existencie takýchto procesných pochybení aj bez následného pristúpenia k prieskumu správnosti samotného napadnutého uznesenia. V konečnom dôsledku krajský súd konštatuje, že v dôvodoch sťažnosti prokurátora nie je ani vytýkaná existencia takýchto procesných chýb.
Na základe preskúmania správnosti samotného sťažnosťou prokurátora napadnutého výroku uznesenia okresného súdu o postúpení trestnej veci podľa § 280 ods. 2 Tr. poriadku sa krajský súd nestotožnil s dôvodnosťou argumentácie prokurátora, uvedenej v dôvodoch podanej sťažnosti. Prokurátor namietal,
že okresný súd nesprávne vyhodnotil skutkový stav, v dôsledku čoho zaujal nesprávny právny záver, že skutok, pre ktorý bola podaná obžaloba, nie je trestným činom a má byť prejednaný ako priestupok.
Z obsahu predloženého spisového materiálu vyplýva, že na okresný súd bola na obžalovaného podaná obžaloba pre skutok právne posúdený ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zákona. Po dokazovaní vykonanom na hlavnom pojednávaní okresný súd dospel k záveru, že skutok nie je trestným činom, ale ide o skutok, ktorý by mohol byť priestupkom, nakoľko spoločenská nebezpečnosť (poznámka – zastaralý právny pojem, ktorý bol Tr. zákonom č. 300/2005 Z.z. nahradený pojmom závažnosť) stíhaného skutku je nepatrná a súčasne stíhaný skutok nevykazuje objektívne znaky trestného činu z dôvodu, že konanie obžalovaného u poškodenej nevyvolalo dôvodnú obavu.
Pri posudzovaní správnosti výrokovej časti napadnutého uznesenia krajský súd dospel k záveru, že okresný súd správne zistil skutkové okolnosti prípadu, pričom obsah spisového materiálu ani podľa názoru krajského súdu nepripúšťajú inú verziu skutku, ako ju ustálil okresný súd. S poukazom na obsah vyššie citovaných dôvodov podanej sťažnosti krajský súd konštatuje, že ani prokurátor v podanej sťažnosti žiadnym spôsobom nespochybňuje správnosť týchto skutkových zistení okresného súdu.
Podľa §360 ods. 1 Tr. zákona kto sa inému vyhráža smrťou, ťažkou ujmou na zdraví alebo inou ťažkou ujmou, takým spôsobom, že to môže vzbudiť dôvodnú obavu, potrestá sa odňatím slobody až na jeden rok.
Podľa § 360 ods. 2 písm. b) Tr. zákona odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 na chránenej osobe,
Podľa § 8 Tr. zákona trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 10 ods. 1 Tr. zákona prečin je a) trestný čin spáchaný z nedbanlivosti alebo b) úmyselný trestný čin, za ktorý tento zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou päť rokov.
Podľa § 10 ods. 2 Tr. zákona nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná.
Pokiaľ ide o právne posúdenie skutkových zistení okresného súdu, podľa názoru krajského súdu okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sa náležite vysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie vo veci a v súlade s § 168 ods. 1 Tr. poriadku dal riadne odpovede na všetky otázky, ktoré v podanej sťažnosti nastolil prokurátor.
Krajský súd považuje za potrebné poukázať na to, že pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 Tr. zákona nemusí dôjsť k následku v podobe reálneho vyvolania obavy z dôvodu vyslovenej vyhrážky, ale postačuje, že vyhrážka môže, teda je spôsobilá vzbudiť dôvodnú obavu z jej naplnenia. Z uvedeného vyplýva, že nie každé vyhrážanie sa smrťou, ujmou na zdraví alebo inou ťažkou ujmou je automaticky posudzované ako prečin nebezpečného vyhrážania. Podľa názoru krajského súdu je vždy potrebné okrem danosti formálnych znakov posúdiť aj konkrétne okolnosti prípadu vyjadrujúce závažnosť takéhoto konania z materiálnej stránky, t.j. danosť materiálneho znaku prečinu v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zákona.
V súvislosti s posudzovaním podmienok pre ustálenie záveru, či konanie je nebezpečným vyhrážaním v trestnoprávnom zmysle, je nevyhnutné skúmať okolnosti, priebeh spáchania, pohnútku páchateľa, spoločné správanie páchateľa a obete pred spáchaním a po spáchaní činu, ako aj to, či sa jednalo o ojedinelý skutok alebo opakovaný čin, celkové okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný a dôvodnosť. Na vyvodenie trestnej zodpovednosti za predmetný prečin sa obligatórne nevyžaduje reálne fyzické spôsobenie ujmy, avšak musí ísť o vyhrážky alebo iné konanie takej intenzity a „kvality“, že dôvodne vzbudzujú obavu o život alebo zdravie iného, pretože reálne hrozí, že dôjde bezprostredne k ich uskutočneniu. Krajský súd sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu, podľa ktorého dokazovaním
ustálený skutok síce spĺňa formálne znaky trestného činu, avšak absentuje materiálny korektív v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zákona. Podľa názoru krajského súdu okresný súd správne v dôvodoch napadnutého uznesenia poukázal na to, že vyhrážky obžalovaného nevzbudili u poškodenej dôvodnú obavu z ich uskutočnenia, a to s prihliadnutím na všetky konkrétne okolnosti prípadu, najmä na predchádzajúce konfliktné rodinné situácie, povahu a obsah vyhrážok, na charakterové vlastnosti obžalovaného a poškodenej, ich vzájomné vzťahy poznačené konfliktným spolužitím, rodinnými a inými spormi medzi poškodenou a obžalovaným.
Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná.
Keďže s poukazom na vyššie uvedené krajský súd dospel k záveru, že sťažnosť prokurátora proti napadnutému uzneseniu nie je dôvodná, bolo rozhodnuté tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.