Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_3Tos-56-2021.pdf
PDF · 85.36 KB
Case nature
Area
Subarea
3Tos/56/2021
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr. Kataríny Stanislavskej a JUDr. Ladislava Révesa, v trestnej veci odsúdeného E. C., nar. XX.XX.XXXX, v konaní o žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, o sťažnosti okresného prokurátora proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 12.03.2021 č. k. 29PP/39/2021-176, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 01.06.2021 takto
rozhodol:
I/
Podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnuté uznesenie v celom rozsahu.
II/
Podľa § 415 ods. 1 Trestného poriadku, § 66 ods. 1, ods. 2, § 67 ods. 1 Trestného zákona sa žiadosť odsúdeného E. C., nar. XX.XX.XXXX, t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou, o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený:
- rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 04.09.2014, sp. zn. 5T/118/2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 20.06.2017, sp. zn. 4To/24/2017.
z a m i e t a.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresného súdu bol odsúdený E. C. podľa § 66 ods. 1, ods. 2, § 67 ods. 1 Trestného zákona podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 04.09.2014, sp. zn. 5T/118/2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 20.06.2017, sp. zn. 4To/24/2017.
Podľa § 68 ods. 1 Trestného zákona mu bola okresným súdom určená skúšobná doba v trvaní 7 (sedem) rokov.
Okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutie v rozsahu č. l. 176-178 spisu.
Okresný súd odôvodňoval svoje rozhodnutie kumulatívnym splnením všetkých troch zákonných podmienok pre podmienečné prepustenie ako i poskytnutím šance odsúdenému preukázať polepšenie pri určení dlhšej skúšobnej doby.
Proti tomuto uzneseniu ihneď po vyhlásení uznesenia na verejnom zasadnutí zahlásil sťažnosť okresný prokurátor (č. l. 169 spisu), ktorú dodatočne písomne odôvodnil (č. l. 181-182 spisu).
Odsúdený na verejnom zasadnutí sa vzdal práva na podanie sťažnosti (č. l. 169 spisu).
Okresný prokurátor v písomne podanej sťažnosti uviedol, že rozhodnutie okresného súdu považuje za nezákonné. Podľa názoru prokurátora materiálna podmienka spočívajúca z očakávania, že odsúdený v budúcnosti povedie riadny život, nie je splnená. Poukázal na charakter a závažnosť trestnej činnosti, teda že sa odsúdený dopustil zločinu vydieračského únosu (trestnej činnosti najvyššej závažnosti), a v súčasnosti je proti nemu vedené ďalšie trestné stíhanie. Preto je prokurátor toho názoru, že v prípade odsúdeného v budúcnosti existuje reálna obava z prípadnej recidívy. Na základe uvedeného navrhol, aby sťažnostný súd zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a sám vo veci rozhodol.
Odsúdený podal obsahovo rozsiahle písomné vyjadrenie k sťažnosti okresného prokurátora, v ktorom sa podrobne zaoberá každým odsekom sťažnosti prokurátora. Uvádza, že prokurátor očierňuje sudkyňu okresného súdu v tom, že si neodborne odviedla svoju prácu. Podľa názoru odsúdeného si sudkyňa odviedla svoju prácu profesionálne a v súlade so zákonom na rozdiel od prokurátora, ktorý zavádzal. Ďalej uviedol, že súdy pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení odsúdeným nič neodpúšťajú, len menia spôsob výkonu trestu. Podľa názoru odsúdeného sa pani sudkyňa venovala v rámci odôvodnenia uznesenia všetkému čo mala a pán prokurátor zavádza. Sudkyňa postupovala správne, keď svoje rozhodnutie opierala o hodnotenie ústavu. V ďalšom upriamuje pozornosť na svoju osobu, ako bol zamestnaný a koľko zarábal ako aj na ďalšie odseky napadnutého uznesenia, ktoré vyhodnocuje ako správne a zákonné (tieto si však vie sťažnostný súd prečítať aj sám zo spisového materiálu). Záverom navrhol, aby sťažnostný súd sťažnosť prokurátora ako nedôvodnú zamietol.
Podľa § 192 odsek 1 Trestného poriadku, pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán
a/ správnosť výrokov napadnutého uznesenia proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť
b/ konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.
Krajský súd v Trnave na podklade podanej sťažnosti preskúmal v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 192 odsek 1 písm. a/, písm. b/ Trestného poriadku správnosť výrokov napadnuto uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, ako i konanie ktoré predchádzajúce tomuto výroku a tak zistil, že sťažnosť okresného prokurátora je dôvodná.
Z obsahu spisového materiálu vyplýva:
- odsúdený vykonáva trest odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 04.09.2014 pod sp. zn. 5T/118/2011 v spojení s uznesením Krajského súdu Nitra zo dňa 20.06.2017 sp. zn. 4To/24/2017, právoplatné dňa 20.06.2017 v trvaní 12 (dvanásť) rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia
- predpokladaný koniec trestu má dňa 28.01.2024
- lehota na podmienečné prepustenie bola splnená dňa 28.01.2021
- uznesením Okresného súdu Levice zo dňa 04.08.2017 sp. zn. 4Nt/60/2017 bol odsúdený preradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Krajský súd v prvom rade konštatuje, že súd prvého stupňa správne procesne postupoval, keď o návrhu odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody rozhodoval na verejnom zasadnutí. Odsúdený tu mal možnosť vyjadriť sa k priebehu svojho výkonu trestu odňatia slobody, ako aj k dôvodom, pre ktoré navrhoval svoje podmienečné prepustenie. K splneniu zákonných podmienok pre podmienečné prepustenie podľa § 67 ods. 1 Trestného zákona krajský súd uvádza, že splnenie formálnej podmienky z pohľadu dĺžky doteraz vykonaného trestu odňatia slobody bolo preukázané tak, ako to konštatoval i súd prvého stupňa v napadnutom uznesení. Krajský súd sa však nestotožnil s ďalšími závermi súdu prvého stupňa v tom smere, že u odsúdeného boli splnené obidve materiálne podmienky na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody v podobe polepšenia sa počas výkonu trestu a očakávania vedenia riadneho života.
Krajský súd považuje v prvom rade za potrebné zdôrazniť, že o výmere trestu, teda aj o dĺžke pôsobenia výchovného účinku tohto trestu na odsúdeného, rozhoduje súd, ktorý vydal právoplatný odsudzujúci rozsudok. Na druhej strane ale zákonodarca ustanovil možnosť predčasného podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody. Z právnej úpravy tohto inštitútu nepochybne vyplýva, že zákonodarca prezumuje možnosť nápravy páchateľov trestných činov v rámci výkonu trestu odňatia slobody do takej miery, že i kratším výkonom trestu, než ho uložil súd v odsudzujúcom rozsudku, je možné pri správnom výchovnom pôsobení a pri nadväzujúcom plnení povinností odsúdeného a jeho správaním preukazujúcim polepšenie dosiahnuť výchovný účel trestu, teda nápravu páchateľa trestného činu, aby sa do budúcna už nedopúšťal trestnej činnosti aj pri jeho pobyte na slobode pred vykonaním celého trestu.
Krajský súd sa stotožnil so sťažnostnými námietkami okresného prokurátora v tom smere, že u odsúdeného nebola splnená materiálna podmienka na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody v podobe očakávania vedenia riadneho života. V tejto súvislosti krajský súd dodáva nasledovné.
Zákonodarca neurčil povinnosť súdu podmienečne prepustiť každého odsúdeného (Podľa § 66 ods. 1 Trestného zák <.ona súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť...), ale ponecháva výlučne na úvahu súdu na základe dôkazov posúdiť, či výchovný účel dovtedy vykonaného trestu odňatia slobody, teda aj kratšieho trvania zapôsobil na toho ktorého odsúdeného v takom rozsahu, že z hľadiska zabezpečenia ochrany spoločnosti nie je potrebné, aby vykonal celý uložený trest odňatia slobody.
K otázke posudzovania preukázania polepšenia krajský súd považuje za potrebné poukázať na to, že polepšenie je vývojový proces vnútornej premeny páchateľovej osobnosti, ktorý sa, navonok prejavuje v jeho správaní. Pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení treba práve rozlišovať, kedy je správanie a plnenie povinností vo výkone trestu iba prejavom vonkajšej adaptácie odsúdeného v prostredí ústavu a kedy ide o známky skutočných zmien osobnosti odsúdeného, ktoré oprávňujú predpokladať, že aj v budúcnosti bude viesť riadny život. Preto správanie odsúdeného vo výkone trestu a plnenie povinností sú síce neopomenuteľnými, ale nie však jedinými hľadiskami, z ktorých možno usudzovať na jeho polepšenie. Aby bolo možné zodpovedne posúdiť, či odsúdený preukázal polepšenie, je nevyhnutné napríklad poznať, čo bolo u neho príčinou páchania trestnej činnosti a aký je jeho reálny postoj k jej spáchaniu. O to viac táto potreba vyvstáva u odsúdeného, ktorý sa dopustil závažnejšej trestnej činnosti ako v prejednávanom prípade.
Krajský súd pripomína, že zmyslom podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody nie je v tom, aby za dobré správanie, prípadne za dobrú prácu vo výkone trestu, bol páchateľ automaticky prepustený po odpykaní stanovenej doby na slobodu, bez zreteľa na to, aká je prognóza jeho ďalšieho správania. Podmienečné prepustenie je totiž na mieste len v tom prípade, ak vzhľadom ku všetkým okolnostiam, ktoré môžu mať v tomto smere význam, je odôvodnený predpoklad, že odsúdený povedie aj na slobode riadny život a že tu nie je pre spoločnosť príliš veľké riziko recidívy.
Podľa § 66 ods. 2 Trestného zákona pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení súd prihliadne aj na povahu spáchaného trestného činu a na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva.
Podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody znamená podstatnú zmenu spôsobu jeho výkonu, a preto by malo byť umožnené len odsúdeným, u ktorých je reálny predpoklad, že uložený trest splní svoj účel aj bez potreby jeho celého výkonu v ústave. Súd preto musí skúmať všetky okolnosti svedčiace o možnostiach prevýchovy odsúdeného a jeho postoji k trestnej činnosti.
Trestný zákon <. výslovne určuje, že pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení súd prihliadne aj na povahu spáchaného trestného činu a na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva (§ 66 ods. 2 Trestného zákona). Okresný súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia však týmto ustanovením Trestného zákona absolútne nezaoberal, iba ho odcitoval a to dokonca chybne, keď vynechal: „súd prihliadne aj na povahu spáchaného trestného činu“ a práve v tom vidí sťažnostný súd pochybenie súdu I. stupňa, ktoré malo za následok zrušenie a zmenu rozhodnutia.
Je dôležité poukázať na to, že odsúdený síce nebol v minulosti vo výkone trestu odňatia slobody, no sťažnostný súd má za to, že vzhľadom na povahu a charakter trestnej činnosti (§ 66 ods. 2 Trestného zákona), za ktorú bol právoplatne odsúdený a za ktorú momentálne vykonáva trest odňatia slobody (obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1, ods. 2 písm. b) ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a), písm. i) Trestného zákona) by podmienečným prepustením odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody (aj napriek pozitívnemu správaniu sa vo výkone trestu) nebol naplnený jeden zo základných účelov trestu, ktorým je ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov. Je nevyhnutné upriamiť pozornosť že tento trestný čin za ktorý odsúdený aktuálne vykonáva trest odňatia slobody je zaradený do druhej hlavy prvého oddielu osobitnej časti Trestného zákona a v hierarchií hodnôt popri živote a zdraví patrí k vrcholným záujmom človeka. Sloboda človeka patrí medzi základné ľudské práva a je predmetom tak medzinárodnej, ako aj vnútroštátnej úpravy (Všeobecná deklarácia ľudských práv, Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd spolu s nadväzujúcimi Protokolmi, Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, Listina základných práv a slobôd a Ústava SR).
Podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody má význam len vtedy, ak vzhľadom na účel trestu a ďalšie okolnosti, ktoré majú v danom smere význam je odôvodnený predpoklad, že odsúdený bude viesť na slobode riadny život a viac sa do rozporu so zákonom nedostane, čo však u menovaného odsúdeného, vzhľadom na spáchanie trestnej činnosti veľmi vysokej závažnosti, nie je možné jednoznačne konštatovať.
Je síce pravdou, že v osobe odsúdeného ide o prvotrestaného páchateľa trestnej činnosti, no zo závažného charakteru trestnej činnosti, za ktorú vykonáva nepodmienečný trest odňatia slobody, sú zrejmé i jeho osobnostné charakteristiky a špecifické vlastnosti, na ktoré je potrebné prihliadať nielen pri druhu a výmere trestu (ktorý mu bol právoplatne uložený odsudzujúcim rozhodnutím), ale i pri prognóze jeho možného správania do budúcna.
Vzhľadom na vyššie uvedené sťažnostný súd konštatuje nesplnenie druhej materiálnej podmienky (očakávania vedenia riadneho života) a z toho dôvodu je plne opodstatnené žiadosť odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody zamietnuť.
Aj keď ústav na výkon trestu odňatia slobody uviedol, že resocializačná prognóza odsúdeného, je podľa hodnotenia rizika sociálneho zlyhania priaznivá, sťažnostný súd k tomuto záverom dodáva, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu odsúdeného na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody nie je v žiadnom prípade viazaný uvádzaným záverom a odporúčaním riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody v podávaných hodnoteniach, pričom len súd je kompetentný posudzovať splnenie zákonných podmienok pre podmienečné prepustenie odsúdenej osoby z výkonu trestu odňatia slobody. Sťažnostný súd zároveň konštatuje, že na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody neexistuje právny nárok, podmienečné prepustenie je na mieste len v tom prípade, ak vzhľadom ku všetkým okolnostiam, ktoré môžu mať v tomto smere význam, je odôvodnený predpoklad, že odsúdený povedie aj na slobode riadny život a že tu nie je pre spoločnosť riziko recidívy, pričom takou okolnosťou je aj predchádzajúci spôsob života odsúdeného. Vyššie uvedené skutočnosti preto podľa názoru krajského súdu nedávajú dostatočnú záruku, že protiprávne konanie odsúdeného sa už nebude opakovať. Vzhľadom na vyššie uvedené bolo preto plne opodstatneným jeho žiadosť o podmienečné prepustenie vzhľadom na nesplnenie jednej z materiálnych materiálnej podmienok zamietnuť. Je preto v záujme dovŕšenia nápravy odsúdeného a splnenia účelu uloženého trestu odňatia slobody, aby uložený trest odňatia slobody ďalej vykonával v rozsahu, ako mu bol uložený odsudzujúcim rozhodnutím súdu. Účelom trestu je aj ochrana spoločnosti pred páchateľom trestnej činnosti a trest má odrádzať aj ostatných členov spoločnosti od páchania trestných činov.
S poukazom na rozsiahle námietky podané odsúdeným k sťažnosti okresného prokurátora, ktoré nemali význam pre rozhodnutie sťažnostného súdu a z väčšej časti bola v nich obsiahnutá len kritika k rozhodovacej činnosti súdov a prokuratúry, sťažnostný súd uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranami konania. Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument, ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok
vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B, tiež R 68/2008- I, rozsudok G. z 9. decembra 1994 vo veci Q. R. proti Španielskemu kráľovstvu).
Z takto rozvedených dôvodov preto rozhodol krajský súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.