Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Tos/126/2026

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Révesa a sudcov JUDr. Kataríny Batisovej a JUDr. Rudolfa Botta, v trestnej veci odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., v konaní o návrhu odsúdeného na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 16.07.2026 pod sp. zn. , na neverejnom zasadnutí konanom v Trnave dňa 22.09.2026 takto

r o z h o d o l :

Podľa sa sťažnosť odsúdeného A. B. z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Okresný súd Trnava podľa , zamietol návrh odsúdeného A. B., t.č. v ÚVTOS Leopoldov, o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený trestným rozkazom Okresného súdu Trnava , sp. zn. zo dňa 08.01.2026. Okresný súd návrh odsúdeného na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody zamietol, keď dospel k záveru, že hoci odsúdený splnil formálnu podmienku výkonu zákonom stanovenej časti uloženého trestu a zároveň preukázal polepšenie svojím správaním vo výkone trestu, nebola splnená ďalšia materiálna podmienka podmienečného prepustenia, a to dôvodný predpoklad, že po prepustení bude viesť riadny život a nebude sa opätovne dopúšťať trestnej činnosti. Súd vychádzal z a , podľa ktorého musia byť zákonné podmienky podmienečného prepustenia splnené kumulatívne. Pokiaľ išlo o správanie odsúdeného počas výkonu trestu, súd vyhodnotil túto materiálnu podmienku v jeho prospech. Z hodnotenia ÚVTOS a ÚVV Leopoldov vyplynulo, že odsúdený dodržiaval ústavný poriadok a časový rozvrh dňa, plnil pokyny personálu, vystupoval slušne a úctivo, nevyvolával konflikty a nebol disciplinárne potrestaný. Zapájal sa do prác na zlepšení prostredia ústavu, prejavoval záujem o pracovné zaradenie, zmysluplne využíval voľný čas a udržiaval sociálne kontakty s rodinou. Súd preto uzavrel, že odsúdený svojím doterajším správaním vo výkone trestu preukázal polepšenie, pričom prihliadol aj na skutočnosť, že trest vykonáva v ústave so stredným stupňom stráženia. Za rozhodujúcu však okresný súd považoval prognózu ďalšieho správania odsúdeného po jeho prípadnom prepustení. V tomto smere poukázal predovšetkým na hodnotenie ústavu, podľa ktorého bola resocializačná prognóza odsúdeného vyhodnotená ako menej priaznivá a riziko recidívy ako stredné. Súčasne bolo konštatované, že odsúdený prejavoval k spáchanej trestnej činnosti iba čiastočne kritický postoj a z tohto dôvodu aj ciele programu zaobchádzania plnil iba čiastočne. Hoci riaditeľ ústavu podmienečné prepustenie odporučil, a to s probačným dohľadom a zákazom požívania drog a iných návykových látok, okresný súd tento záver nepovažoval vzhľadom na ostatné zistené okolnosti za dostatočný na vyslovenie priaznivej prognózy vedenia riadneho života na slobode. Osobitnú váhu súd prikladal trestnej minulosti odsúdeného. Konštatoval, že odsúdený sa trestnej činnosti dopúšťal opakovane, pričom podľa záveru súdu bol trinásťkrát súdne trestaný. V minulosti mu boli ukladané podmienečné aj nepodmienečné tresty odňatia slobody a vo viacerých prípadoch bolo upustené od uloženia súhrnného trestu. Napriek predchádzajúcim odsúdeniam a opakovanému výkonu

nepodmienečných trestov sa opätovne dopustil ďalšej úmyselnej trestnej činnosti, pre ktorú vykonáva súčasný trest. Z uvedeného súd vyvodil, že skoršie tresty na neho nemali dostatočný prevýchovný účinok a nedokázali zabrániť jeho ďalšiemu konfliktu so zákonom. Z tohto dôvodu nepovažoval za postačujúce ani prípadné podmienečné prepustenie spojené s probačným dohľadom a uložením primeraných obmedzení alebo povinností. Súd zároveň prihliadol na povahu aktuálnej trestnej činnosti a na okolnosti charakterizujúce osobu odsúdeného, ktoré podľa jeho názoru poukazujú na sklon k opakovanému páchaniu trestnej činnosti. V spojení s menej priaznivou resocializačnou prognózou preto nezistil dostatočnú záruku, že by odsúdený po prepustení viedol riadny život. Podľa okresného súdu u odsúdeného ešte nebol dosiahnutý taký stupeň nápravy, z ktorého by bolo možné usudzovať, že sa zbavil vlastností a nesprávnych návykov vedúcich v minulosti k opakovanému páchaniu trestných činov. Samotné riadne správanie odsúdeného v kontrolovanom prostredí výkonu trestu preto súd nepovažoval za dostatočný podklad na záver, že rovnakým spôsobom bude viesť život aj na slobode. Súd zdôraznil, že odsúdený je síce mladým človekom v produktívnom veku, avšak vzhľadom na jeho opakovanú trestnú činnosť, doterajší vývoj jeho správania, menej priaznivú resocializačnú prognózu a stredné riziko recidívy neexistuje dostatočná záruka, že po prepustení nebude pokračovať v páchaní trestnej činnosti. V čase rozhodovania preto podľa okresného súdu prevažovala potreba ochrany spoločnosti a nebolo možné dôvodne predpokladať, že podmienečné prepustenie splní svoj zákonom sledovaný účel. Keďže nebola splnená jedna z kumulatívne vyžadovaných materiálnych podmienok podľa , okresný súd návrh odsúdeného na podmienečné prepustenie zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odsúdený A. B. prostredníctvom svojej obhajkyne sťažnosť, ktorú zdôvodnil písomne tým, že že podľa jeho názoru boli splnené tak formálne, ako aj materiálne podmienky jeho podmienečného prepustenia. Poukázal na to, že vykonal zákonom stanovenú časť uloženého trestu a následne podal návrh na podmienečné prepustenie. K skutočnosti, že počas výkonu trestu nebol disciplinárne odmenený ani potrestaný, uviedol, že dôvodom je najmä krátka doba doterajšieho výkonu trestu, približne štyri mesiace. Zdôraznil tiež, že pri svojom výsluchu deklaroval reálne pracovné možnosti po prepustení na slobodu a ochotu podrobiť sa uloženým opatreniam a povinnostiam. Osobitne poukázal na hodnotenie ÚVTOS a ÚVV Leopoldov, ktoré jeho podmienečné prepustenie odporučilo. Z týchto dôvodov, najmä s poukazom na dĺžku doteraz vykonaného trestu a kladné odporúčanie ústavu, navrhol, aby krajský súd napadnuté uznesenie zrušil a sám rozhodol o jeho podmienečnom prepustení so stanovením primeranej skúšobnej doby.

Krajský súd na podklade riadne a včas podanej sťažnosti odsúdeného preskúmal podľa správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré tomuto výroku predchádzalo, a dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.

Podľa , súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, a a) ak ide o osobu odsúdenú za prečin po výkone polovice uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody, b) ak ide o osobu odsúdenú za zločin po výkone dvoch tretín uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody, c) ak ide o osobu odsúdenú za zločin, ktorá nebola pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody po výkone polovice uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody; súd zároveň nariadi kontrolu technickými prostriedkami. Podľa , pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení súd prihliadne aj na povahu spáchaného trestného činu a na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva. Podľa , ak odsúdený má vykonať viac trestov odňatia slobody, odsúdený môže byť podmienečne prepustený najskôr po výkone súčtu pomerných častí uložených trestov podľa odseku 1 písm. a) až c), a a celého zvyšku trestu podľa .

Podľa , osoba odsúdená za obzvlášť závažný zločin alebo osoba odsúdená na trest odňatia slobody podľa okrem osoby odsúdenej na doživotie môže byť podmienečne prepustená až po výkone troch štvrtín uloženého trestu odňatia slobody.

Po preskúmaní obsahu spisu, napadnutého uznesenia, ako aj dôvodov podanej sťažnosti dospel sťažnostný súd k záveru, že okresný súd vo výsledku rozhodol správne, keď návrh odsúdeného na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody zamietol. Zároveň však sťažnostný súd pri vlastnom hodnotení vykonaných dôkazov a všetkých okolností významných pre rozhodnutie dospel k odlišnému záveru, pokiaľ ide o posúdenie prvej materiálnej podmienky podmienečného prepustenia. Na rozdiel od okresného súdu nepovažoval za dostatočne podložený záver, že odsúdený počas doterajšieho výkonu trestu plnením svojich povinností a svojím správaním už preukázal polepšenie v zmysle . Pri komplexnom posúdení jeho správania vo výkone trestu, postoja k spáchanej trestnej činnosti, plnenia programu zaobchádzania, resocializačnej prognózy, rizika recidívy a jeho predchádzajúcej trestnej minulosti dospel sťažnostný súd k názoru, že u odsúdeného nebola splnená nielen podmienka dôvodného očakávania vedenia riadneho života po prepustení, ale už ani podmienka preukázaného dostatočného polepšenia. Z tohto dôvodu považoval zamietavý výrok napadnutého uznesenia za vecne správny, hoci nie všetky právne úvahy okresného súdu, ktoré k tomuto výroku viedli, bolo možné bez výhrad akceptovať. Podľa vyššie citovaného ustanovenia môže súd odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu len vtedy, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie, možno od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, a zároveň vykonal zákonom ustanovenú časť uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody. Pri rozhodovaní súd prihliada aj na povahu spáchaného trestného činu a na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva. Ide teda o zákonné predpoklady, ktoré musia byť splnené kumulatívne; nesplnenie čo i len jednej z nich vylučuje pozitívne rozhodnutie o podmienečnom prepustení. Inštitút podmienečného prepustenia nemožno chápať ako nárok odsúdeného na skrátenie reálneho výkonu trestu po vykonaní jeho zákonom určenej časti ani ako odmenu za bezproblémové správanie vo väzenskom prostredí. Jeho podstatou je umožniť odsúdenému nevykonať za stanovených podmienok zvyšok právoplatne uloženého trestu v ústave iba vtedy, ak dosiahnutý stupeň jeho nápravy a ostatné poznatky o jeho osobe poskytujú dostatočný podklad pre záver, že ďalšie bezprostredné pôsobenie výkonu trestu už nie je potrebné a účel trestu možno dosiahnuť aj mimo ústavu. Ustálená rozhodovacia prax Ústavného súdu Slovenskej republiky v tomto smere zdôrazňuje, že zmyslom podmienečného prepustenia nie je odmeniť odsúdeného za dobré správanie. Samotné plnenie povinností a dodržiavanie pravidiel výkonu trestu preto nemožno automaticky stotožniť s preukázaním polepšenia. Z trestnoprávneho hľadiska treba pod pojmom „polepšenie“ rozumieť kvalitatívnu zmenu na strane odsúdeného, teda určitý proces nápravy a vnútornej zmeny jeho postojov, hodnôt a návykov, ktoré ho privádzali alebo prispievali k jeho konfliktu so zákonom. Táto vnútorná zmena sa prirodzene zisťuje prostredníctvom vonkajších prejavov odsúdeného, najmä jeho správania vo výkone trestu, plnenia povinností, prístupu k programu zaobchádzania, postoja k spáchanej trestnej činnosti, schopnosti identifikovať príčiny vlastného protiprávneho konania a reálnosti snahy tieto príčiny odstrániť. Dobré správanie vo výkone trestu je preto významným, nie však jediným a už vôbec nie automaticky postačujúcim indikátorom polepšenia. Ako vyplýva aj z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, dobré správanie môže za určitých okolností predstavovať iba adaptáciu odsúdeného na regulované prostredie výkonu trestu, bez toho, aby súčasne došlo k takej zmene jeho osobnosti a postojov, ktorá by odôvodňovala záver o skutočnej náprave. Sťažnostný súd pritom považuje za významné aj to, že obe materiálne podmienky uvedené v nemožno posudzovať ako dve navzájom úplne izolované kategórie. Hoci ich zákon formuluje osobitne, obsahovo sa čiastočne prekrývajú. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej praxi výslovne vysvetlil, že ak v čase rozhodovania nie je dostatočne podložená prognóza, že odsúdený bude po prepustení viesť riadny život, potom v obsahovej spojitosti nemožno bez ďalšieho považovať za splnenú ani prvú materiálnu podmienku v jej rozhodujúcom prvku „polepšenia“. Polepšenie totiž nemožno redukovať na správanie odsúdeného za bránami ústavu; musí ísť o takú zmenu, ktorá poskytuje racionálny základ pre priaznivú prognózu jeho správania aj po návrate do podmienok bežného života. Z tohto pohľadu nemožno bez výhrady akceptovať spôsob, akým okresný súd posúdil prvú materiálnu podmienku. Okresný súd vychádzal predovšetkým z toho, že odsúdený počas výkonu trestu dodržiava ústavný poriadok a časový rozvrh dňa, plní príkazy a pokyny personálu, vystupuje slušne a úctivo, konflikty nevyvoláva, udržiava poriadok, zapája sa do prác na zlepšení prostredia ústavu, má záujem

o prácu a nebol disciplinárne potrestaný. Ide nepochybne o pozitívne skutočnosti, ktoré nemožno pri posudzovaní jeho osoby prehliadnuť. Samy osebe však ešte nepreukazujú takú kvalitatívnu zmenu jeho postojov a návykov, ktorú zákon vyjadruje pojmom polepšenie. Správanie odsúdeného vo výkone trestu bolo podľa hodnotenia ústavu na požadovanej úrovni, teda v podstate zodpovedalo štandardu správania, ktoré sa od osoby vykonávajúcej trest odňatia slobody legitímne očakáva. Na rozdiel od okresného súdu však podľa sťažnostného súdu nemožno odhliadnuť od ďalších, pre posúdenie skutočného polepšenia podstatnejších častí toho istého hodnotenia. Ústav výslovne uviedol, že odsúdený prejavuje k spáchanej trestnej činnosti iba čiastočne kritický postoj, v dôsledku čoho stanovené ciele programu zaobchádzania taktiež plní iba čiastočne. Zároveň bola jeho resocializačná prognóza vyhodnotená ako menej priaznivá a riziko recidívy trestnej činnosti ako stredné. Uvedené závery nemožno pri skúmaní polepšenia považovať za okrajové. Práve postoj odsúdeného k vlastnej trestnej činnosti a plnenie cieľov programu zaobchádzania patria k ukazovateľom, ktoré umožňujú odlíšiť prosté prispôsobenie sa režimu výkonu trestu od reálneho procesu nápravy. V tomto smere sťažnostný súd poukazuje aj na určitú vnútornú nepresnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia. Okresný súd pri konštatovaní splnenia prvej materiálnej podmienky uviedol, že odsúdený ciele stanovené v programe zaobchádzania „aktuálne plní“, hoci z podkladového hodnotenia ústavu jednoznačne vyplýva, že ich plní iba čiastočne, a to práve z dôvodu jeho iba čiastočne kritického postoja k spáchanej trestnej činnosti. Táto okolnosť má význam aj preto, že kritický postoj k vlastnej trestnej činnosti nemožno chápať iba ako formálne slovné odsúdenie vlastného konania. Podstatné je, či odsúdený porozumel príčinám, ktoré ho k trestnej činnosti priviedli, aký postoj k nim zaujal a či výsledky zaobchádzania poskytujú dostatočný podklad pre záver, že tieto príčiny začal reálne prekonávať. Ani obsah výpovede odsúdeného na verejnom zasadnutí tento deficit podľa názoru sťažnostného súdu neodstraňuje. Odsúdený síce uviedol, že trestnú činnosť ľutuje, hanbí sa za ňu, chce viesť riadny život a je pripravený rešpektovať probačný dohľad a uložené povinnosti, súčasne však príčinu svojho konania spájal s kolektívom, do ktorého zapadol, a pri otázke opakovanej trestnej činnosti uviedol, že si sám nevie vysvetliť, ako mohol v jej páchaní pokračovať od mladosti. Sťažnostný súd nespochybňuje subjektívne vyjadrenú ľútosť odsúdeného, avšak samotné deklarovanie budúceho riadneho života, prísľub dodržiavania podmienok či verbálne vyjadrenie ľútosti nemožno bez ďalších objektívnych ukazovateľov stotožniť so skutočným polepšením. Naopak, neschopnosť odsúdeného bližšie identifikovať príčiny vlastnej dlhodobo sa opakujúcej trestnej činnosti korešponduje so záverom ústavu o iba čiastočne kritickom postoji k nej. Sťažnostný súd pritom neprihliadal na predchádzajúcu trestnú minulosť odsúdeného ako na automatickú alebo neprekonateľnú prekážku podmienečného prepustenia. Takýto postup by nebol správny. Ustálená judikatúra zdôrazňuje, že podmienečné prepustenie nemožno paušálne vylúčiť vo vzťahu k recidivistom a minulé odsúdenia nemožno absolutizovať tak, že by už samotná existencia trestnej minulosti znemožňovala odsúdenému kedykoľvek preukázať nápravu. Trestná minulosť však zostáva legitímnou súčasťou komplexného hodnotenia osoby odsúdeného, najmä pokiaľ umožňuje posúdiť účinok predchádzajúcich sankcií a porovnať súčasné deklarované polepšenie s jeho doterajším spôsobom života. Prognóza budúceho správania je totiž nevyhnutne vytváraná nielen z aktuálneho správania vo výkone trestu, ale aj retrospektívnym pohľadom na to, ako odsúdený reagoval na predchádzajúce intervencie trestného práva. V tomto smere nemožno prehliadnuť, že u odsúdeného nejde o prvý konflikt s trestným právom ani o ojedinelé zlyhanie. Z obsahu registra trestov a rozhodnutí oboznámených na verejnom zasadnutí vyplýva početná a opakovaná trestná minulosť, v rámci ktorej boli odsúdenému ukladané podmienečné aj nepodmienečné tresty odňatia slobody a opakovane už na neho pôsobil aj samotný výkon trestu odňatia slobody. Napriek tomu sa následne dopustil ďalšej úmyselnej trestnej činnosti, pre ktorú vykonáva súčasný trest. Sťažnostný súd preto neopiera svoj záver o samotný počet predchádzajúcich odsúdení, ktorý je navyše v jednotlivých častiach odôvodnenia okresného súdu uvedený nejednotne, ale o ich obsahový význam: predchádzajúce trestnoprávne sankcie vrátane nepodmienečných trestov neviedli k trvalej zmene spôsobu života odsúdeného a k zabráneniu ďalšej úmyselnej trestnej činnosti. Práve pri takomto odsúdenom musí byť súd pri hodnotení tvrdenej zmeny osobnosti schopný identifikovať konkrétne okolnosti, ktoré odlišujú súčasnú situáciu od predchádzajúcich období a ktoré objektívne nasvedčujú tomu, že tentoraz nastal reálny obrat v jeho postojoch a spôsobe života. V posudzovanej veci však takýto dostatočne presvedčivý kvalitatívny posun z vykonaných dôkazov zatiaľ nevyplýva. Na jednej strane stojí bezproblémové plnenie základných povinností vo výkone trestu a deklarovaná ľútosť, na druhej strane iba čiastočne kritický postoj k trestnej činnosti, iba čiastočné plnenie cieľov programu zaobchádzania, menej priaznivá resocializačná prognóza, stredné riziko recidívy a opakované zlyhanie predchádzajúceho trestnoprávneho pôsobenia. V súhrne týchto okolností nemožno

podľa sťažnostného súdu konštatovať, že odsúdený už preukázal polepšenie v materiálnom zmysle požadovanom . Sťažnostný súd nepovažuje za správne ani to, aby sa pozitívne režimové správanie odsúdeného oddelilo od menej priaznivej prognózy a prvé bolo subsumované výlučne pod prvú materiálnu podmienku, zatiaľ čo všetky ostatné okolnosti boli odsunuté až do posudzovania podmienky vedenia riadneho života. Takýto postup by pojem polepšenia fakticky zužoval na dodržiavanie pravidiel výkonu trestu. Judikatúra Ústavného súdu však vychádza z obsahovej previazanosti oboch materiálnych podmienok a uvádza, že polepšenie možno považovať za preukázané len vtedy, ak existuje dostatočne podložená prognóza vedenia riadneho života v budúcnosti. Práve v tejto časti preto sťažnostný súd koriguje právne hodnotenie okresného súdu. Súčasne zostáva správnym záver okresného súdu, že nebola splnená ani druhá materiálna podmienka, teda dôvodné očakávanie, že odsúdený po podmienečnom prepustení povedie riadny život. Ide o prognostický úsudok, pri ktorom zákon nevyžaduje istotu budúceho správania, avšak pozitívna prognóza musí mať reálny a objektívny podklad. Nemôže spočívať iba v nádeji, v prísľube odsúdeného alebo v možnosti eliminovať existujúce riziká probačným dohľadom. Má vychádzať zo všestranného zhodnotenia osobnosti odsúdeného, jeho doterajšieho života, účinku predchádzajúcich sankcií, priebehu súčasného výkonu trestu, postojov k trestnej činnosti, resocializačnej prognózy a podmienok, do ktorých sa má vrátiť. Takéto chápanie materiálnych predpokladov podmienečného prepustenia zodpovedá ustálenej rozhodovacej praxi všeobecných i ústavných súdov. Sťažnostný súd sa následne zaoberal jednotlivými námietkami odsúdeného uplatnenými prostredníctvom obhajkyne. Pokiaľ odsúdený poukazoval na to, že počas doterajšieho výkonu trestu nebol disciplinárne potrestaný, ale ani disciplinárne odmenený, pričom absenciu disciplinárnych odmien vysvetľoval krátkou dobou výkonu trestu, sťažnostný súd tejto okolnosti neprikladá význam, ktorý jej prisudzuje sťažnosť. Absencia disciplinárneho potrestania je nepochybne okolnosťou hodnotiteľnou v prospech odsúdeného, nemožno ju však stotožniť s preukázaním polepšenia. Dodržiavanie ústavného poriadku a plnenie pokynov personálu predstavujú základný štandard správania odsúdeného vo výkone trestu. Rovnako sťažnostný súd nepovažuje samotnú absenciu disciplinárnych odmien za okolnosť, ktorá by mala byť rozhodujúcim argumentom v neprospech odsúdeného, osobitne pri relatívne krátkom trvaní výkonu trestu. Záver o nesplnení materiálnych podmienok preto na tejto skutočnosti nestavia. Podstatné je, že ani ostatné výsledky doterajšieho výkonu trestu zatiaľ neposkytujú dostatočný podklad pre konštatovanie kvalitatívnej zmeny osoby odsúdeného. Judikatúra zároveň výslovne potvrdzuje, že bezproblémové správanie vo výkone trestu samo osebe automaticky neznamená splnenie materiálnej podmienky polepšenia. Ani poukaz sťažnosti na krátkosť obdobia, počas ktorého odsúdený trest vykonáva, nemôže viesť k opačnému záveru. Sťažnostný súd si je vedomý, že odsúdený vykonal zákonom predpísanú časť trestu a zákon mu preto umožňuje domáhať sa podmienečného prepustenia. Samotná krátkosť výkonu trestu preto nemôže byť použitá ako samostatná prekážka podmienečného prepustenia, pretože by tým bola popretá zákonom stanovená hranica, po dosiahnutí ktorej možno návrh podať. Zároveň však táto okolnosť nemôže nahrádzať dôkaz o polepšení. Pokiaľ bol časový priestor na preukázanie zmeny kratší, musí dostatočný podklad pre jej konštatovanie vyplývať z iných konkrétnych skutočností. V posudzovanom prípade však takéto skutočnosti v potrebnej kvalite zistené neboli. Za dôvodnú na zmenu rozhodnutia nemožno považovať ani námietku týkajúcu sa pracovných možností odsúdeného po prípadnom prepustení. Skutočnosť, že odsúdený v minulosti pracoval a podľa svojho vyjadrenia by mal možnosť vrátiť sa do zamestnania, je pozitívnym faktorom z hľadiska jeho sociálneho zázemia a budúcej reintegrácie. Okresný súd túto okolnosť neprehliadol. Pracovné uplatnenie však predstavuje iba jednu z okolností prognostického hodnotenia a samo osebe nepreukazuje zmenu postojov odsúdeného k dodržiavaniu právnych noriem ani neodstraňuje ostatné zistené rizikové faktory. Existencia možnosti pracovať je teda relevantná, avšak pri komplexnom hodnotení osoby odsúdeného neprevažuje nad vyššie uvedenými zisteniami.

Rovnako nemožno priznať rozhodujúci význam ochote odsúdeného podrobiť sa probačnému dohľadu a rešpektovať uložené obmedzenia a povinnosti. Probačný dohľad a primerané obmedzenia sú nástrojmi, ktorými súd môže po splnení zákonných podmienok podporiť resocializáciu podmienečne prepusteného a kontrolovať jeho správanie na slobode. Nemajú však povahu náhradného mechanizmu, ktorým by bolo možné kompenzovať nesplnenie materiálnych predpokladov samotného podmienečného prepustenia. Najskôr musí byť na základe vykonaného dokazovania odôvodnený záver o splnení podmienok podľa ; až následne prichádza do úvahy úvaha o tom, či a v akom rozsahu bude

potrebné pôsobenie probačného dohľadu a primeraných povinností. Samotný sľub odsúdeného, že ich bude dodržiavať, preto nemôže absentujúce polepšenie alebo nepriaznivú prognózu nahradiť. Sťažnostný súd nepovažoval za opodstatnený ani dôraz sťažnosti na skutočnosť, že riaditeľ ÚVTOS a ÚVV Leopoldov podmienečné prepustenie odsúdeného odporučil. Hodnotenie ústavu predstavuje mimoriadne významný podklad pre rozhodovanie súdu, pretože ústav má bezprostrednú možnosť dlhodobo sledovať správanie odsúdeného v podmienkach výkonu trestu. Samotný záver hodnotenia o odporúčaní či neodporúčaní podmienečného prepustenia však nie je pre súd záväzný. Posúdenie splnenia zákonných podmienok podľa patrí výlučne súdu, ktorý musí hodnotenie ústavu posudzovať spolu so všetkými ostatnými dôkazmi a je oprávnený vyvodiť z jeho konkrétneho obsahu iný právny záver než ten, ktorý je obsiahnutý v záverečnom odporúčaní riaditeľa ústavu. Takýto prístup zodpovedá aj rozhodovacej praxi všeobecných súdov. V posudzovanej veci je navyše potrebné odlišovať samotné odporúčanie ústavu od skutkových zistení, na ktorých je hodnotenie založené. Ústav síce v závere podmienečné prepustenie odporučil, súčasne však konštatoval iba čiastočne kritický postoj odsúdeného k trestnej činnosti, iba čiastočné plnenie programu zaobchádzania, menej priaznivú resocializačnú prognózu a stredné riziko recidívy. Práve tieto konkrétne zistenia sú z hľadiska zákonného posúdenia materiálnych podmienok relevantnejšie než samotný záverečný návrh riaditeľa ústavu. Súd je povinný vykonať vlastné právne hodnotenie a nemôže svoju rozhodovaciu právomoc preniesť na inštitúciu, kde vykonáva trest. Sťažnostný súd napokon poznamenáva, že argumentácia sťažnosti sa v podstatnej miere sústreďuje na pozitívne skutočnosti – riadne správanie odsúdeného, možnosť pracovného uplatnenia, jeho deklarovanú ochotu viesť riadny život a odporúčanie ústavu –, avšak neponúka presvedčivú odpoveď na rozhodujúce negatívne zistenia vyplývajúce zo spisu. Osobitne nevysvetľuje, prečo by napriek iba čiastočne kritickému postoju k vlastnej trestnej činnosti, iba čiastočnému plneniu cieľov programu zaobchádzania, menej priaznivej resocializačnej prognóze, strednému riziku recidívy a opakovaným predchádzajúcim trestnoprávnym postihom bolo už v súčasnosti možné dôvodne konštatovať taký stupeň nápravy odsúdeného, ktorý by odôvodňoval jeho predčasné prepustenie z výkonu trestu. Sťažnosť tak v zásade prezentuje odlišné hodnotenie priaznivých okolností, avšak nespochybňuje skutkový základ rozhodujúcich zistení, z ktorých vyplýva potreba pokračovania v resocializačnom pôsobení výkonu trestu. Na uvedenom nič nemení skutočnosť, že sťažnostný súd oproti okresnému súdu dospel k odlišnému právnemu hodnoteniu prvej materiálnej podmienky. Predmetom sťažnostného prieskumu je správnosť výroku napadnutého uznesenia a zákonnosť konania, ktoré mu predchádzalo, pričom nadriadený súd nie je viazaný právnym názorom súdu prvého stupňa na jednotlivé čiastkové otázky. Ústavný súd Slovenskej republiky už akceptoval postup, pri ktorom sťažnostný súd pri zachovaní správneho zamietavého výroku dospel na rozdiel od prvostupňového súdu k záveru o nesplnení oboch materiálnych podmienok podmienečného prepustenia. Takýto postup sám osebe nepredstavuje neprípustné zhoršenie postavenia odsúdeného, pokiaľ nedochádza k zmene samotného rozhodnutia v jeho neprospech. zakazuje z podnetu sťažnosti podanej v prospech obvineného zmeniť uznesenie v jeho neprospech, avšak v posudzovanej veci k zmene výroku ani k uloženiu akejkoľvek ďalšej povinnosti odsúdenému nedochádza; sťažnostný súd iba koriguje právne dôvody, pre ktoré je zamietavý výrok správny. Sťažnostný súd preto uzatvára, že hoci okresný súd správne rozhodol o zamietnutí návrhu odsúdeného na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, nesprávne vyhodnotil prvú materiálnu podmienku ako splnenú. Riadne a bezkonfliktné správanie odsúdeného počas doterajšieho výkonu trestu predstavuje pozitívny faktor, avšak pri jeho hodnotení spolu s iba čiastočne kritickým postojom k trestnej činnosti, iba čiastočným plnením programu zaobchádzania, menej priaznivou resocializačnou prognózou, stredným rizikom recidívy, obsahom jeho výpovede a významnou opakovanou trestnou minulosťou nepostačuje na záver, že u odsúdeného už došlo k takému stupňu nápravy a vnútornej zmeny, ktorý by bolo možné označiť za preukázané polepšenie v zmysle . Súčasne tieto okolnosti neposkytujú ani dostatočne spoľahlivý podklad pre pozitívnu prognózu, že odsúdený bude po prepustení na slobodu viesť riadny život. Keďže zákonné podmienky podmienečného prepustenia musia byť splnené kumulatívne a u odsúdeného neboli splnené materiálne podmienky podmienečného prepustenia, pričom sťažnostné námietky neboli spôsobilé správnosť zamietavého výroku napadnutého uznesenia spochybniť, krajský súd sťažnosť odsúdeného podľa ako nedôvodnú zamietol. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.