Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/118/2025

Identifikačné číslo spisu: 5822200847 Dátum vydania rozhodnutia: 30.07.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Jozef Kolcun Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:5822200847.2

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ Mgr. E. C., narodeného XX. J. XXXX, C. XXX, 2/ W. R.D., narodenej XX. F. XXXX, W., H. G. XXX/XX, 3/ E. C., narodeného XX. D. XXXX, W., S. XXX/XX, 4/ E. C., narodeného XX. C. XXXX, C. XX, všetci zastúpení advokátom JUDr. Jánom Foltánom, Galanta, SNP 708, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Správa Tatranského národného parku so sídlom v Tatranskej Lomnici, Tatranská Lomnica 14066, IČO: 54 435 293, zastúpenému advokátom JUDr. Marekom Radačovským, Košice, Žriedlová 3, o určenie, že vec patrí do dedičstva, vedenom na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. , o dovolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 30. septembra 2024 sp. zn. , takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 30. septembra 2024 sp. zn. a rozsudok Okresného súdu Námestovo zo dňa 20. apríla 2023 č. k. - 327 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Námestovo na ďalšie konanie.

Uzneseniu Okresného súdu Námestovo sa zo dňa 15. mája 2025 č. k. - 443 a uznesenie Okresného súdu Námestovo zo dňa 31. marca 2025 č. k. - 417 z r u š u j e.

Odôvodnenie

1. Žalobcovia sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 19. 04. 2022 domáhali, aby súd určil, že stavba so súpisným číslom XXX, popis stavby „objekt Š.“, postavená na pozemku CKN parc. č. 1579/6, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie, s výmerou 297 m2, obe zapísané na LV č. XXXX vedenom Okresným úradom Tvrdošín, katastrálnym odborom pre okres Tvrdošín, obec W., katastrálne územie W. (ďalej len „F. Š.“, a tam kde nie je potrebné rozlišovať medzi F. Š. a H. Š. ďalej len „Š.“), patrí do dedičstva po nebohej Ing. E. C., rod. D.. nar. XX. XX. XXXX, r. č, XXXXXX/XXX, naposledy bytom S.Á. XXX/XX, W., zomrelej dňa XX. XX. XXXX. Zároveň žalobcovia žiadali priznanie náhrady trov konania v rozsahu 100 %.

2. Okresný súd Námestovo (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 20. apríla 2023 č. k. - 327 rozhodol tak, že žaloba sa zamieta (I. výrok). Žalovanému sa voči žalobcovi 1/, žalobkyni 2/, žalobcovi 3/ a žalobcovi 4/ spoločne a nerozdielne priznáva nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 100 % (II. výrok). 2.1. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že naliehavý právny záujem v rozhodovanej veci spočíval v tom, že žalobcovia mali záujem odstrániť nesúlad skutočného a evidenčného stavu k F. Š., kedy je ako vlastník F. Š. v katastri nehnuteľnosti zapísaný žalovaný a nie Ing. E. C.. Naliehavý právny záujem žalobcov o požadované určenie treba skúmať predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním žaloby a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia, a tým je v danom prípade stav, kedy bude v katastri nehnuteľnosti ako vlastník F. Š. vedená zomrelá Ing. E. C., ktorej dedičmi sú žalobcovia, ktorí žalobcovia budú môcť iniciovať dodatočné dedičské konanie k F. Š. až po tom, čo bude odstránený nimi tvrdený rozpor, týkajúci sa toho kto je vlastníkom F. Š.Ľ.. Z uvedených dôvodov má súd za to, že na rozhodnutí vo veci mali žalobcovia naliehavý právny záujem, súd preto vec meritórne prejednal. 2.2. Žalovaný ďalej namietal, že žalobcovia (všetci) nie sú aktívne vecne legitimovaní v tomto konaní. Svoje tvrdenia oprel o to, že súd už prostredníctvom notára ako súdneho komisára rozhodol v dedičskom konaní po neb. Ing. E. C. o tom, že živnosť pod obchodným menom Ing. E. C. - E., zdedila žalobkyňa 2/. Žalobkyňa 2/ zdedila aktívum poručiteľky, ktoré bolo účtovne evidované ako majetok pod inventárnym číslom 001 t. j. budova Š. - zrekonštruovane, rok nadobudnutia 2004, vo všeobecne hodnote 355.855,81 eur. Ak by súd vyhovel žalobe, došlo by k de facto k duplicite nároku. Súd sa však s týmto výkladom žalovaného nestotožnil. Súd mal za to, že žalobcovia sa domáhajú určenia inej skutočnosti, ako toho čo bolo predmetom dedičského konania. Predmetom dedičského konania bola živnosť Ing. E. C. E., v rámci ktorej bol vedený ako dlhodobý majetok „Budova Š. - zrekonštruovanie“ v žalovaným uvedenej všeobecnej hodnote. Toto aktívum nadobudla v dedičskom konaní žalobkyňa 2/. Dedičské rozhodnutie žiadnym spôsobom neriešilo vlastníctvo Š., ale riešilo daňovo účtovné dôsledky rekonštrukcie Š., ktoré majú vplyv na zdedené podnikanie, ale neriešia žalobcami v tomto konaní nastolenú otázku vlastníctva Š.. Súd mal preto za to, že všetci žalobcovia boli v tomto konaní aktívne vecne legitimovanými. Z uznesenia o dedičstve po neb. Ing. E. C. sp. zn. -69, , zo dňa 04. 02. 2020 bolo zároveň preukázané, že okruh jej dedičov tvorili: žalobca 1/, žalobkyňa 2/, žalobca 3/ a žalobca 4/. Žiadne iné osoby ako dedičia po nebohej Ing. E. C. neboli zistené. Z uvedeného mal súd za preukázané, že účastníkmi konania na strane žalobcov boli všetci potenciálni dediča po neb. Ing. E. C. a nerozlučné spoločenstvo na strane žalobcov bolo kompletné. 2.3. Jednou zo zásadných otázok pre meritórne posúdenie veci bola tá, či súčasný Š. je z právneho hľadiska pôvodnou stavbou, ktorá bola v rokoch 2002 - 2003 „len“ zrekonštruovaná alebo ide o úplne novú stavbu, ktorá v vznikla v roku 2002 - 2003 na mieste pôvodnej stavby. Žalovaný tvrdil, že nejde o novú stavbu. Toto svoje tvrdenie opieral o neexistenciu zápisu v stavebnom denníku kde by bolo uvedené, že došlo k odstráneniu pôvodnej stavby. Súd však konštatuje, čo je aj v súlade s výpoveďami žalobcov na pojednávaní, že stavebný denník nepojednáva o demontáži pôvodnej stavby, pretože táto bola realizovaná ešte predtým ako došlo k započatiu výstavby staviteľom - spoločnosťou AKOR a.s., IČO: 00 191 230. Prvé dva dni staviteľ venoval príprave a oploteniu staveniska a na tretí deň už kopal jamu pre základové pásy. Vzhľadom k charakteru a veľkosti pôvodnej stavby a s tým spojenému času potrebnému na odstránenie pôvodnej stavby, je tak zrejmé, že spoločnosť I. I..J.. sa nezaoberala odstránením pôvodnej stavby, ale prišla na stavenisko, kde pôvodná stavba už nebola. Absenciu zmienky o demontáži pôvodného zrubu v stavebnom denníku, preto nemožno považovať za dôkaz toho, že odstráneniu Pôvodného Š. nedošlo. Žalovaný zároveň tvrdil, že z H. Š. ostal základový múrik z lomového kameňa. Tento múrik je skutočne viditeľný na fotografiách pôvodnej stavby (č. l. 166, 167). Tento múrik sa však rozkladal len pod obvodom pôvodnej stavby a nijakým spôsobom nevytváral vnútorné dispozičné usporiadanie H. Š.. Tento múrik nepresahoval v interiérovej časti výšku podlahy. Išlo len o obvodový múrik, ktorého účelom bolo vyrovnanie terénnych nerovností a izolácia drevenej konštrukcie. Keby bol aj takýto múrik zachovaný v rámci stavby (čo nebol) nepredstavovalo by jeho zachovanie aj zachovanie stavby z občiansko-právneho hľadiska. To, že na mieste H. Š. vznikla kvalitatívne a aj rozlohou úplne nová stavba preukazujú aj fotografie. Aj súdu ako osobe stavebne odborne neznalej je zrejmé, že budova parametrov F. Š., t. j. murovaná stavba obložená drevenými masívnymi hranolmi, nemohla byť postavená na uvedenom pôvodnom múriku. To, že F. Š. bol postavený na úplne nových základoch preukazujú aj fotografie (č. l. 165), kde niet známky o zachovaní pôvodných základov, vidno však základové jamy nových základov. Miesto ani čas, ktorý dané fotografie zachytávajú neboli stranami rozporované. To, že došlo k odstráneniu pôvodných základov v celom ich

rozsahu potvrdzuje aj Znalecký posudok č. 065/2022 zo dňa 31. 03. 2022 vyhotovený Ing. O. Č., znalcom v odbore stavebníctvo. S odstránením H. Š. počítala aj Projektová dokumentácia, podľa ktorej mala byť nová stavba založená na betónových pásoch a pätkách, nie na pôvodnom kamennom múriku. Tvrdenia žalovaného o postavení F. Š. na pôvodnom kamennom múriku vyvracia aj zameranie pôvodnej a novej stavby (č. l. 108), z ktorého je zrejmé, že obe stavby majú rôznu orientáciu vzhľadom k okoliu, t. j. nemôže byť tvrdenie žalovaného o tom, že pôvodný kamenný múrik určuje aj dnešné dispozičné riešenie F. Š. pravdivé. Navyše F.Ý. Š. je podpivničený objekt, čo vzhľadom k veľkosti a umiestneniu Nového Šindľovca vylučuje, aby kamenný múrik H. Š. určoval dispozičné riešenie F. Š.. Na základe uvedených zistení a úvah dospel súd k zisteniu, že dnes stojaca stavba Š. je novopostavenou stavbou v rokoch 2002 - 2003. Z uvedeného dôvodu súd považoval za nadbytočné vykonávať ďalšie dokazovanie ohľadom tejto skutočnosti. 2.4. Žalovaný poukazoval aj na to, že ak aj ide o novú stavbu, tak táto vznikla nedobromyseľným spracovaním pôvodnej stavby Ing. E. C. ( ), keď bol kameň z múrika použitý ako súčasť základov F. Š.. Súd mal však za to, že F. Š. vznikol ako murovaná (tehlová) stavba postavená na betónovom základe. Projektová dokumentácia síce povoľuje použitie kameňa do betónových základov stavby, prípadne je možné, že uvedený kameň bol použitý na terénne úpravy, súd má však za to, že vzhľadom k veľkosti novej stavby, by hoc aj použitie pôvodného kameňa predstavovalo len nepatrnú spotrebu materiálu skutočne potrebného na výstavbu novej stavby. Zároveň je v súčasnosti nemožné určiť, či lomový kameň v násypoch, príp. v základoch stavby, je totožný s lomovým kameňom, ktorý bol použitý na pôvodný kamenný múrik Pôvodného Šindľovca. Súd preto ani prípadné opätovné použitie kameňa nachádzajúceho sa v kamennom múriku pod H. Š. nepovažoval za spracovanie časti H. Š. v zmysle . 2.5. Zásadnou okolnosťou, ktorá ovplyvnila výsledok sporu bola existencia, resp. neexistencia skutočnej vôle Ing. E. C. nadobudnúť novopostavený F. Š. do svojho vlastníctva. Zhotovenie stavby je originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva. Vlastníkom zhotovenej stavby sa stáva osoba, ktorá stavbu zhotovila v úmysle nadobudnúť ju do svojho vlastníctva. Najčastejším prípadom je taká situácia, keď stavebník (v zmysle (ďalej len „“)) nadobúda zhotovovanú stavbu do svojho vlastníctva, môžu však nastať situácie kedy stavebník a vlastník zhotovovanej stavby sú rôzne osoby. Vzhľadom k zistenému skutkovému stavu sa musel súd vysporiadať s otázkou či stavebník sa stal aj vlastníkom zhotovovanej stavby (F. Š.). 2.6. Ing. E. C. dlhodobo a opakovane počas 90-tych rokov dvadsiateho storočia (1993, 1994, 1998) žiadala žalovaného, aby jej prenajal Š. za tým účelom, že ona by tam poskytovala služby v turistickom ruchu. Žalovaný jej žiadosti v žiadnom z uvedených prípadov nevyhovel. Kladné stanovisko k žiadosti Ing. E. C. zaujal žalovaný až v roku 2000 kedy bola medzi žalovaným ako prenajímateľom a Ing. E. C. ako nájomcom dňa 25. 10. 2000 uzatvorená Pôvodná nájomná zmluva. Pôvodná nájomná zmluva podliehala ešte schváleniu Ministerstva financií SR, ktoré ju žalovanému (zastúpenému ŠL TANAP-u) vrátilo z dôvodu, že táto nájomná zmluva odporuje zákonu, nakoľko uskutočnením rekonštrukcie v zmysle Projektovej dokumentácie by došlo k výstavbe novej stavby na pozemkoch štátu, čo je v rozpore so Zákonom o správe majetku štátu. Obe zmluvné strany Pôvodnej nájomnej zmluvy tak považovali Pôvodnú nájomnú zmluvu za neplatnú. Následne žalovaný ako prenajímateľ a Ing. E. C. ako nájomca uzatvorili Nájomnú zmluvu. V Nájomnej zmluve sa okrem iného uvádza, že všetky nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom nájmu sú vo vlastníctve žalovaného (čl. I. bod 2.). Nájomná zmluva počítala s rozsiahlou rekonštrukciou Š. v rozsahu Projektovej dokumentácie na náklady nájomcu (čl. IV. bod 1.). Uvedenú rekonštrukciu mal vykonať nájomca (čl. IV. bod 2.) s tým, že nájomca si mal náklady na vykonanú rekonštrukciu odpisovať počas celej doby nájmu (čl. IV. 3). Doba nájmu bola vzhľadom k ekonomickej efektívnosti finančných prostriedkov vložených nájomcom s prihliadnutím na dobu odpisovania hmotného investičného majetku dohodnutá od 01. 07. 2002 do 30. 06. 2022, t. j. 20 rokov (č. II. bod 1.). Ročné nájomné bolo dohodnuté za roky 2002 až 2009 vo výške 1000 SKK (33,19 EUR) a za roky 2010 až 2022 vo výške 15000 SKK (497,91 EUR). Zo stavebného povolenia k „prestavbe“ Š. vydaného Okresným úradom v Tvrdošíne, odbor životného prostredia, č. 2002/17216, zo dňa 03. 10. 2002 vyplýva, že stavebníkom bola Ing. E. C. E. a jednou zo záväzných podmienok na uskutočnenie stavby bolo dodržanie podmienok Nájomnej zmluvy. To, že Ing. E. C. si bola vedomá toho, že na pozemkoch štátu nie je možné postaviť novú stavbu potvrdil aj žalobca 1/, ktorý ju zvykol voziť na stretnutia s vlastníkom H. Š., keď vo výsluchu uviedol, že jeho mama mala na TANAP-e nadštandardné vzťahy, a

keďže chceli postaviť penzión, tak to dokázali na TANAP-e vymyslieť jedine takto. To, že na pozemkoch štátu nie je možné postaviť novú stavbu si museli byť vedomé obe zmluvné strany Nájomnej zmluvy, inak by nedávalo zmysel najmä pre nájomcu, aby vstupoval do 20 ročného nájomného vzťahu s vysokými investičnými nákladmi. Oproti kúpe pozemku a následnému postaveniu vlastnej stavby na ňom, jej neplynula z nájmu žiadna výhoda. Ing. E. C. už v liste zo dňa 21. 05. 1993 uvádzala, že „rekonštrukciu finančne zabezpečíme ... a návratnosť vloženej investície by mala byť krytá dobou nájmu“. Ing. E. C. v žiadostiach z roku 1993, 1994 a 1998 vždy navrhuje nájomný vzťah, a je si vedomá havarijného stavu H.R. Š.. Ing. E. C. platila od postavenia F. Š. pravidelne nájom, zotrvala v nájomnom vzťahu až do svojej smrti 30. 09. 2018. Následne podnikanie (živnosť) po nej prevzala jej dcéra (žalobkyňa 2/), ktorá tiež v nájomnom vzťahu pokračovala a platila nájom aj za stavbu F. Š.. Z predložených listín tiež vyplýva, že Ing. E. C. listom zo dňa 26. 03. 2013 žiadala žalovaného (zastúpené správcom ŠL TANAP-u) o odpredaj F. Š. a pozemkov CKN parc. č. 1579/5 a 1579/8 do jej vlastníctva. Domáhať sa vlastníckeho práva k F. Š. sa začali žalobcovia až po smrti Ing. E. C., t. j. najskôr v roku 2018. Nakoľko z hľadiska stavebného konania nedošlo k vzniku novej stavby, v katastri nehnuteľností sa nemenil ani zápis vlastníctva, a ako vlastník F. Š. ostal zapísaný žalovaný. V roku 2002 bola na list vlastníctva zapísaná poznámka o existencii Nájomnej zmluvy. 2.7. Uvedené konanie (nazývanie odstránenia pôvodnej stavby a postavenie novej stavby vydávajúce sa za rekonštrukciu/ prestavbu a prístavbu) bolo zo strany Ing. E. C., žalovaného, Ministerstva pôdohospodárstva SR a Okresného úradu v Tvrdošíne, odboru životného prostredia, len prostriedkom ako obísť zákon (§ 13a ods. 1 Zákona o správe majetku štátu), ktorý neumožňoval postavenie novej stavby na pozemku štátu, navyše na území národného parku, kde reálne takmer nie je možné sa dopracovať k stavebnému pozemku, pričom všetci dotknutí si museli byť vedomí, že dôjde k zhotoveniu úplne novej stavby. V zásade symbolická výška nájomného podľa súdu nebola spôsobená tým, že by sa Ing. E. C. a žalobcovia cítili byť vlastníkmi Nového Šindľovca, ale tým, že už pri uzavretí Nájomnej zmluvy sa počítalo so značnými investíciami nájomcu do „rekonštrukcie“ Š.. Návratnosť vysokej investície vloženej do „rekonštrukcie“ bola zohľadnená v dĺžke doby nájmu, t. j. 20 rokov, možnosti nájomcu odpisovať tieto investície počas obdobia nájmu a nízkej výške nájomného vzhľadom k bezpochyby lukratívnej lokalite Roháčskej doliny. Nie je bez povšimnutia, že všetci žalobcovia sa profilujú ako osoby podnikajúce, resp. pracujúce v cestovnom ruchu, pričom aj Ing. E. C. pred uzatvorením Nájomnej zmluvy prevádzkovala servis a požičovňu lyžiarskeho výstroja, školu lyžovania, bufet a parkovisko, ide preto o osoby minimálne s bežnou znalosťou podnikateľského prostredia a vzťahov v ňom, vrátane rozdielov medzi nájmom a vlastníctvom. Skutočnosť, že Ing. E. C. a následne žalobkyňa 2/ platila riadne nájomné aj za F. Š. na základe Nájomnej zmluvy je vonkajším prejavom vnútorného presvedčenia nájomcov, že sú v nájomnom vzťahu, z ktorého im vyplýva takýto záväzok platenia nájomného, nejde preto o práve bezvýznamné konanie, a to bez ohľadu na výšku nájomného. To, že Ing. E. C. nie je vlastníkom F. Š. si musela byť vedomá aj pri financovaní jeho výstavby, keď úver na jeho výstavbu nezabezpečila samotnou stavbou F. Š., ale inými nehnuteľnosťami. Konala tak zároveň v zmysle Nájomnej zmluvy (č. VI. bod 4) a zákona (§ 13a ods. 4 Zákona o správe majetku štátu), ktorý možnosť zabezpečenia úveru majetkom štátu zakazoval. 2.8. Vo všetkých listinách predložených súdu pôsobia rozporne len čl. VI. bod 5. Nájomnej zmluvy, podľa ktorého „si prenajímateľ vyhradzuje po celú dobu nájmu predkupné právo na rekonštruovaný objekt Š.“ a bod 4 prílohy k Nájomnej zmluve (č. l. 242), na ktorý paradoxne poukazoval žalovaný, podľa ktorého „po odpísaní objektu podľa platných zákonných predpisov prejde stavba vrátane inžinierskych sietí do majetku našej organizácie; počas odpisovania uvedeného majetku sú odpisy Vašim nákladom.“ Uvedené ustanovenia sú však terminologicky akoby vytrhnuté z kontextu listín, v ktorých sa nachádzajú a súd ich vyhodnotil ako nedôslednosť pri koncipovaní listín, kedy sa zamieňa vlastníctvo stavby s účtovnou kategóriou predstavujúcou možnosť odpisovania investícií. Súd ich preto vyhodnotil ako ustanovenia, ktoré v celom kontexte prípadu nemajú silu zvrátiť zistenie súdu, že strany sporu, resp. aj právny predchodca žalobcov, sa až do podania žaloby cítili byť v nájomnom vzťahu, resp. sa do takéhoto vzťahu chceli dostať. 2.9. V danom prípade súd zistil, že Ing. E. C. nemala nikdy v úmysle nadobudnúť F. Š. do svojho vlastníctva. Zo všetkých okolností prípadu a právne relevantných krokov Ing. E. C. je zrejmé, že vždy konala ako budúci nájomca a neskôr ako nájomca, ale nikdy nie ako vlastník Š.. Žiadna listina nachádzajúca sa v spise ani výpovede žalobcov nepreukazujú to, že by sa Ing. E. C. niekedy cítila byť

vlastníkom alebo sa chcela stať vlastníkom Š.. Jej vôľou bolo byť nájomcom Š. a prevádzkovať v ňom svoje podnikanie a bolo pre ňu irelevantné, či z hľadiska občianskoprávneho pôjde o zrekonštruovaný H. Š. alebo úplne novú stavbu - F. Š.. Od roku 2002 do svojej smrti v roku 2018 sa vždy správala ako nájomca v intenciách Nájomnej zmluvy. V intenciách Nájomnej zmluvy konali aj žalobcovia, ktorých prvý právne relevantný úkon popierajúci nájomný vzťah bola až táto žaloba. Súd má síce za to, že vzhľadom k tomu, že predmet nájmu podľa Nájomnej zmluvy čiastočne zanikol (odstránením H. Š.), je Nájomná zmluva v tejto časti neplatná. Nie je však bez významu, aká bola vôľa zmluvných strán podľa Nájomnej zmluvy, a to o to viac, že strany sporu sa Nájomnou zmluvou 20 rokov riadili a žiadna zo strán sporu jej platnosť nespochybnila. Na rozdiel od žalobcov je súd toho názoru, že v danej veci je úplne zásadné to čo si v danom čase o právnych úkonoch myslela a ako si ich vysvetľovala Ing. E. C., resp. po jej smrti žalobcovia, t. j. k čomu smerovala ich vôľa, a tým nebolo stať sa vlastníkom Š., ale byť jeho nájomcom. 2.10. V zmysle vyššie uvedeného skutkového stavu a úvah súd dospel k názoru, že Ing. E. C. sa nikdy nestala vlastníčkou F. Š. a preto súd žalobu zamietol. 2.11. Súd ešte dodáva, že v prípade keby aj vyhodnotil, že Ing. E. C. nadobudla F. Š. v rokoch 2002 až 2003 ako jeho stavebník do jej výlučného vlastníctva, došlo k vydržaniu vlastníckeho práva k F. Š. žalovaným. Žalovaný bol totiž celý čas od zhotovenia F. Š. presvedčený, že je jeho vlastníkom. Uvedené vyplýva už z vyššie uvádzaného záujmu Ing. E. C. stať sa nájomcom Šindľovca, kedy žalovaný už pri výstavbe F. Š. bol zjavne presvedčený, že ho nadobúda do svojho vlastníctva na základe Nájomnej zmluvy, podľa ktorej išlo v prípade stavby F. Š. z právneho hľadiska o investíciu nájomcu do majetku prenajímateľa. Toto presvedčenie bolo umocnené aj tým, že Ing. E. C. sa nikdy nedomáhala svojho zápisu do katastra nehnuteľností ako vlastníčky, a naďalej ako evidenčný vlastník F. Š. po dobu nasledujúcich 20 rokov figuroval žalovaný. Ing. E. C. utvrdzovala žalovaného v jeho vlastníctve dodržiavaním Nájomnej zmluvy, platením nájomného, nikdy vlastníctvo žalovaného nespochybnila a v roku 2013 požiadala žalovaného o odkúpenie F. Š. z vlastníctva žalovaného do jej vlastníctva. Z uvedeného potom vyplýva, že žalovanému svedčí nadobúdací titul (zhotovenie, Nájomná zmluva, všetky listiny smerujúce k vzniku nájomného vzťahu) a tiež že po dobu viac ako 10 rokov dobromyseľne a nerušene F. Š. ako vlastník užíval, tým že ho prenajímal a poberal výnosy z jeho prenájmu. 2.12. Žalovaný bol z procesného hľadiska úspešný v celom rozsahu uplatneného nároku. Súd preto zaviazal žalobcov spoločne a nerozdielne k úhrade náhrady trov súdneho konania, ktoré vznikli žalovanému, vo výške 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník, po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí.

3. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 30. septembra 2024 sp. zn. rozhodol tak, že rozsudok Okresného súdu Námestovo č. k. - 327 zo dňa 20. apríla 2023 potvrdzuje. (výrok I.) Žalobcovia 1/ až 4/ sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %. (výrok II.) 3.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, že odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené, pričom sa stotožnil so zásadnými skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. . Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní primárne obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia ( ). 3.2. Odvolací súd vo všeobecnosti poukazuje na to, že vlastníctvo k novozhotovenej stavbe nadobúda ten, kto stavbu uskutočnil s právne relevantným úmyslom mať ju pre seba, a to bez ohľadu na to, či staval z vlastného alebo cudzieho materiálu, ako aj bez ohľadu na, kto je vlastníkom pozemku zastavaného stavbou alebo ako bola stavba realizovaná a financovaná. Nerozhoduje ani to, kto je v stavebnom (kolaudačnom) rozhodnutí uvedený ako stavebník (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 25. 01. 2023). V stavebnom povolení totiž stavebný úrad určuje záväzné podmienky uskutočnenia a užívania stavby, ktorými predovšetkým zabezpečuje ochranu záujmov spoločnosti pri výstavbe a pri užívaní stavby, komplexnosť stavby, dodržanie všeobecných technických požiadaviek na výstavbu, prípadne ich predpisov a technických noriem, a dodržanie požiadaviek

určených dotknutými orgánmi štátnej správy [pozri o územnom plánovaní a stavebnom poriadku ], nedotýka sa však vlastníckych vzťahov k stavbe (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 01. 03. 2000). 3.3. Vo všeobecnosti tak možno vychádzať z toho, že ak niekto osobne (svojpomocne) zhotoví vec, vyjadruje tým aj vôľu (úmysel) vec vlastniť, a teda vlastníctvo k zhotovenej veci nadobúda na základe samotnej právnej skutočnosti, ktorou je zhotovenie veci. Teda aj v takomto prípade je však prítomná vôľová zložka - úmysel mať vec pre seba. Inak to je však v prípade, ak niekto zhotoví vec s úmyslom zhotoviť ju pre iného. Najčastejšie tomu bude na zmluvnom základe. V takom prípade nadobudne vlastníctvo k zhotovenej veci iná osoba ako zhotoviteľ (napr. objednávateľ na základe zmluvy o dielo). Nemožno však vylúčiť prípad, kedy stavbu zhotoví (svojpomocne) alebo objedná jej zhotovenie jeden subjekt, ale vlastníctvo k zhotovenej stavbe nadobudne na základe dohody subjekt odlišný. Dôležitý je totižto úmysel (vôľa) mať novozhotovenú stavbu pre seba. Inak povedané vlastníctvo k veci nemožno nadobudnúť bez vôle (úmyslu) vec vlastniť. Z tohto dôvodu potom nie je ani možné vychádzať bezvýhradne z predpokladu, že vlastníctvo k zhotovovanej veci na základe zmluvy o dielo nadobúda objednávateľ, ako argumentovali v odvolaní žalobcovia s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. zo dňa 18. 05. 2016. 3.4. Vôľa je vnútorná, psychická kategória a v právnom zmysle vyjadruje vzťah osoby k jeho vonkajšej aktivite, resp. k jej následkom. Na to, aby bola vôľa právne relevantná, musí byť prejavená navonok. Prejav môže byť vykonaný výslovne (písomne, ústne) alebo konkludentne (per facta concludentia). Konkludentný čin spočíva v konaní, ktoré nevzbudzuje pochybnosti o tom, akú vôľu chcel konajúci prejaviť (ukázanie prstom, prikývnutie a pod.). 3.5. Účelom výkladu prejavu vôle je snaha o zistenie, čo konajúci zamýšľal svojím prejavom vyvolať. Ak adresát nepozná skutočnú vôľu konajúceho, na základe pravidla dobrej viery sa chráni primárne dobromyseľnosť adresáta. Predovšetkým pri adresovanom úkone je potrebné brať do úvahy aj to, ako prejavu vôle konajúceho rozumie samotný adresát. Ani tu sa však neprihliada na subjektívne vnímanie konkrétneho adresáta, ale prejav vôle sa posudzuje podľa toho, ako by mu rozumel priemerne rozumný jednotlivec v obdobnom postavení. Adresát sám sa však tiež nemôže dovolávať toho, ako on prejav vôle subjektívne pochopil, ale snažiť sa o porozumenie prejavu vôle v súlade s bežnou praxou. Základom pre pochopenie konajúceho sú nasledovné pravidlá: pravidlo zdravého rozumu - teda predpoklad, že osoby sa správajú riadne a logicky; pravidlo poctivého správania - predpoklad, že osoby konajú v súlade so zákonom; pravidlo sprievodných okolností - prihliadnutie na to, ako sa osoba správala pred a po vykonaní úkonu; pravidlo efektivity konania - cieľom je dosiahnuť žiadaný výsledok, na ktorom majú záujem obe strany; pravidlo vylúčenia nezmyselného záveru - motív konania nie je absurdný ani nerozumný. Ani jazykové a konkludentné výrazy sa nesmú vykladať izolovane, ale v kontexte vety, resp. správania a jej začlenenie do súvislosti konania, podľa účelu právneho úkonu, ale aj s prihliadnutím na pohnútku, ak bola konajúcim výslovne vyjadrená. 3.6. V nadväznosti na uvedené potom bol správny postup súdu prvej inštancie, keď tento skúmal vôľu zainteresovaných subjektov (poručiteľky E. C. a žalovaného, resp. správcu majetku štátu, pri zhotovení predmetu sporu ako novozhotovenej veci, keď zároveň dospel k právnemu záveru, že pôvodná stavba („H. Š.“) ako predmet občianskoprávnych vzťahov zanikla. 3.7. Pri výklade vôle (úmyslu poručiteľky a žalovaného) súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu vychádzal z vyššie uvedených princípov a vykonaných dôkazov, pričom tieto hodnotil v zmysle ust. v súlade s princípmi formálnej logiky. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odsekoch č. 20, č. 21 a č. 23 odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 3.8. Odvolací súd sa tak stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že poručiteľka Mária Daňová nemala úmysel (vôľu) nadobudnúť vlastníctvo k novozhotovenej stavbe. 3.9. Pre účely posudzovanej veci považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že na uzavretie dohody o vzniku vlastníctva k novozhotovenej stavbe zákon nepredpisuje žiadnu konkrétnu formu, preto takáto dohoda môže byť urobená buď výslovne (za použitia slov) tak, že sa slová prednesú ústne (ústna forma), alebo zaznamenajú písomne (písomná forma), ale tiež iným než výslovným spôsobom (konkludentne) nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chceli účastníci prejaviť. Pre uzavretie takejto dohody postačuje, ak medzi zainteresovanými subjektmi (v posudzovanom prípade medzi poručiteľkou a žalovaným) dôjde k stretu prejavov vôle s uvedeným obsahom.

3.10. Konkludentný prejav vôle (tiež prejav vôle realizovaný mlčky) je akýkoľvek nevýslovný prejav, ktorý s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam prípadu vylučuje pochybnosti o tom, že tu vôľa je, ako aj to, aká je prejavovaná vôľa. Takýto prejav vôle možno v spoločenskom a právnom styku realizovať všetkými vyjadrovacími prostriedkami, ktoré obvykle slúžia k vyjadreniu určitej vôle. 3.11. Z prejavov vôle poručiteľky a žalovaného (zachytených v listinných dôkazoch vykonaných súdom prvej inštancie) nepochybne vyplynulo, že skutočnou vôľou oboch zúčastnených bolo, aby výsledok činnosti, označenej v nájomnej zmluve zo dňa 09. 07. 2002 a v súvisiacej projektovej dokumentácii ako „Prestavba a prístavba - Info“ bude vo vlastníctve žalovaného. Obaja zúčastnení, ako v podstate vyplýva zo skutkových zistení súdu prvej inštancie a ktoré žalobcovia nespochybnili, sledovali bez najmenších pochybností cieľ naplniť podnikateľský zámer poručiteľky E. C. užívať výsledok dotknutej stavebnej činnosti (rozumej tým novozhotovenej stavby) po dobu 20 rokov tak, aby došlo na jej strane k návratnosti vynaložených investícií na zhotovenie stavby zo zisku z jeho prevádzky pri dojednanom „symbolickom“ nájme a zároveň k formálnemu dodržaniu podmienok o správe majetku štátu tým, že výsledok dotknutej stavebnej činnosti zostane vo vlastníctve žalovaného. Tomu nasvedčujú aj ustanovenia predmetnej nájomnej zmluvy o dobe nájmu (čl. II. ods. 1 zmluvy), že zmluva sa vzhľadom k ekonomickej efektívnosti finančných prostriedkov vložených nájomcom s prihliadnutím na dobu odpisovania hmotného investičného majetku uzatvára na dobu určitú od 01. 07. 2002 do 30. 06. 2022 (t. j. na dobu 20 rokov) a ustanovenia o súhlase prenajímateľa s vykonaním rekonštrukcie prenajatého objektu pri dodržaní podmienok v listoch prenajímateľa zo dňa 06. 12. 1999 a zo dňa 26. 12. 1999 a s tým, aby si nájomca (poručiteľka) náklady na vykonanú rekonštrukciu odpisoval v súlade so zákonom vo svojom vlastnom účtovníctve po celú dobu nájmu (čl. IV. ods. 1 a 3 zmluvy). Zároveň tomu nasvedčuje aj komunikácia zúčastnených a ich konanie pred, ako aj po asanovaní pôvodnej stavby objektu „Š.“ drevený zrub a výstavbe nového objektu, ako ju zmenil súd prvej inštancie v odseku č. 20 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Žiaden z vykonaných dôkazov nenasvedčoval inej vôli zúčastnených osôb. Na uvedenom závere nemení nič ani skutočnosť, že poručiteľka nevykonala výstavbu nového subjektu osobne, ale na zmluvnom základe, pričom však konkrétny obsah zmluvy uzavretej s obchodnou spoločnosťou I., I.. J.. zostal v konaní pred súdom prvej inštancie neobjasnený (žalobcami nebola predložená zmluva v písomnej podobe, po prvý raz bližšie k forme a obsahu zmluvy žalobcovia vyjadrili až v odvolacej replike). 3.12. Vyššie doposiaľ uvedenému nasvedčuje aj list poručiteľky adresovaný Štátnym lesom TANAPu zo dňa 26. 03. 2013, v ktorom poručiteľka žiadala o odkúpenie predmetu sporu. Odvolací súd považoval za účelové tvrdenie žalobcov v odvolaní, že predmetný list bol len pokusom poručiteľky o zosúladenie stavu v evidencii nehnuteľností so stavom skutočným (právnym), resp. akýmsi pokusom o zmierlivé usporiadanie vzájomných vzťahov. Obsah tohto listu totižto vôbec nenasvedčuje tomuto tvrdeniu. V spore nebol produkovaný akýkoľvek relevantný dôkaz o tom, že by si poručiteľka E. C. mala byť vedomá svojho vlastníctva, keď naopak po celú dobu nájmu až do jej smrti plnila svoje povinnosti podľa uzavretej nájomnej zmluvy zo dňa 09. 07. 2022. Neobstojí ani námietka žalobcov, že si súd prvej inštancie protirečil v odôvodnení napadnutého rozsudku, ak na jednej strane vyslovil záver o tom, že predmetnou nájomnou zmluvou obaja jej účastníci simulovali (predstierali), že u predmetu nájmu (objekt „Š.“ drevený zrub) dôjde iba k jeho rekonštrukcii a prístavbe, pričom im bolo zrejmé, že dôjde k jeho asanácii a následne k zhotoveniu novej stavby, avšak pre účely posúdenia skutočnej vôle poručiteľky tento istý právny úkon vyhodnotil, ako by simulovaný nebol, ale bol prejavom jej skutočnej vôle, pokiaľ ide o nadobudnutie vlastníckeho práva k novovzniknutej stavbe. Súd prvej inštancie svoje závery o vôli zúčastnených subjektov totižto nezaložil len na obsahu tohto jedného listinného dôkazu, posudzujúc ho izolovane, ale na hodnotení všetkých vykonaných dôkazov jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti (bližšie k tomu viď odsek č. 20 odôvodnenia napadnutého rozsudku). V kontexte konania poručiteľky ako „nájomcu“ predmetu sporu, považoval odvolací súd za účelovú aj argumentáciu žalobcov (v žalobnej replike), že predmetom nájmu nebola len následne asanovaná pôvodná stavba dreveného zrubu, ale aj pozemkov, a preto mala poručiteľka hospodársky a právny dôvod pri symbolickom nájme za tieto pozemky nájomnú zmluvu dodržiavať. Z obsahu nájomnej zmluvy je totiž úplne zjavné, že jej predmetom bol nájom objektu „Š.“ drevený zrub, ktorého rozsiahlu rekonštrukciu mala zabezpečiť poručiteľka ako nájomca a nájom zastavaného pozemku a okolitých pozemkov plnil len účel v spojení s „hlavným“ predmetom nájmu, ktorým bol daný objekt. Bez nájmu daného objektu bolo účelné užívanie najmä zastavaného pozemku objektívne nemožné. Pokiaľ ide o ďalšie tvrdenia žalobcov v odvolaní o motivácii

poručiteľky pre postup pokračovať v simulácii nájomného vzťahu (veľmi pravdepodobný bankrot rodinného podniku, strata živobytia ako živiteľka rodiny a rodinných nehnuteľností, ktoré zabezpečovali jej vysoký úver; viď bližšie bod 22 odvolania žalobcov), tieto skutkové tvrdenia (nepochybne prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ) žalobcovia produkovali až v odvolacom konaní. Odvolací súd tieto vyhodnotil v zmysle ust. ako neprípustné novoty, keďže neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie a zjavne sa netýkali procesných podmienok [ ], ani vylúčenia sudcu, či nesprávneho obsadenia súdu [ ] a ani nimi nemalo byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [ v spojení s ]. Napokon žalobcovia ani neuviedli žiadnu skutočnosť, odôvodňujúcu záver, že by tieto prostriedky procesného útoku či procesnej obrany nemohli bez svojej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Preto na uvedené skutkové tvrdenia o ďalšej motivácii poručiteľky odvolací súd neprihliadal. 3.13. Pokiaľ ide o tvrdenie vedomia poručiteľky o vlastníctve predmetu sporu, z vykonaného dokazovania vyplynulo len to, že po prvý raz bolo preukázateľne vlastníctvo poručiteľky tvrdené až v žalobe zo dňa 13. 04. 2022 podanej na súd prvej inštancie dňa 19. 04. 2022, a to až následne po tom, čo Správa Tatranského národného parku so sídlom v Tatranskej Lomnici požiadala listom zo dňa 11. 04. 2022 žalobkyňu 2/ o odovzdaniu predmetu nájmu z dôvodu uplynutia doby nájmu, ku ktorému malo dôjsť dňa 30. 06. 2022. 3.14. Vzhľadom na uvedené tak odvolací súd považoval odvolacie námietky žalobcov za nedôvodné, naopak skutkové zistenia súdu prvej inštancie za správne a za správny aj právny záver súdu prvej inštancie, že poručiteľka sa nestala vlastníkom spornej (novozhotovenej) stavby. Vzhľadom na tento záver potom považoval odvolací súd úvahy súdu prvej inštancie o možnom vydržaní vlastníckeho práva k spornej stavbe žalovaným, ak by aj poručiteľka nadobudla výstavbou vlastníctvo k spornej stavbe, za nadbytočné a bez relevancie k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia. Z tohto dôvodu potom odvolací súd považoval za nadbytočné vysporiadavať sa bližšie odvolacími námietkami žalobcov vzťahujúcimi sa k záverom súdu prvej inštancie o možnom vydržaní vlastníckeho práva k spornej stavbe žalovaným. 3.15. V súvislosti so žalobcami namietaným odvolacím dôvodom podľa ust. odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 31. 08. 2004), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 03. 03. 2004). Do obsahu základného práva podľa ust. SR a práva na spravodlivý proces podľa ust. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 19. 03. 1997 a sp. zn. zo dňa 17. 12. 2003). Teda skutočnosť, že sa strana sporu s vysloveným právnym názorom súdu, ako aj jeho skutkovými závermi nestotožňuje, nemôže založiť záver o arbitrárnosti rozhodnutia súdu, resp. o inej vade konania [ ], či porušení práva strany na spravodlivý proces [ ]. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, o akom žalobcami uplatnenom nároku súd prvej inštancie konal, ako tento nárok právne kvalifikoval a na podklade akých dôvodov žalovaný nárok žalobcom nepriznal a žalobu zamietol, pričom ako už bolo vyššie uvedené, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ma všetky atribúty uvedené v ust. . Odvolanie žalobcov tak ani v tejto časti nebolo dôvodné. 3.16. Napokon za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku žalobcov, že dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie boli založené na argumentoch, o ktorých sa súd prvej inštancie až do vyhlásenia rozsudku nezmienil, čím konal v rozpore s ust. , Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie tak považovali žalobcovia za prekvapivé. Odvolací súd poukazuje na to, že cieľom ust. je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho je cieľom zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia súdom prvej inštancie však

nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv, a preto nemôže založiť odvolací dôvod podľa ust. (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 28. 12. 2020 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR č. 6 ročník 2021 pod poradovým č. 60). Striktné nedodržanie postupu podľa ust. zo strany súdu možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania, ktorou možno odvolanie odôvodniť v zmysle ust. . Pre naplnenie tohto odvolacieho dôvodu však musí byť s touto inou vadou nevyhnutne spojený následok v podobe možnosti nesprávneho rozhodnutia vo veci. Pre úvahu, či vada „mohla mať“ za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je rozhodujúcim porovnanie, či by rozhodnutie ako výsledok konania mohlo byť iné, ak by k predmetnej vade nedošlo, resp. by ju súd prvej inštancie včas odstránil. V posudzovanom prípade však odvolací súd nevzhliadol v nedostatočnom predbežnom právnom posúdení takú vadu, ktorá by mala sama o sebe za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Nie je totiž zjavným cieľom ust. zmeniť rozloženie bremena tvrdenia či dokazovania medzi stranami sporu. Skutočnosť, že súd prvej inštancie neupozornil žalobcov na to, aby preukázali určitý predpoklad, na ktorý sa má viazať určitý právny následok, nemôže znamenať, že by im bola odopretá možnosť splniť si povinnosti podľa ust. (povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť), čo by prípadne mohlo viesť k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci. 3.17. V nadväznosti na uvedené odvolací súd, konštatujúc neopodstatnenosť odvolacích námietok žalobcov, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak vo výroku I., ako aj v závislom výroku II. o nároku na náhradu trov konania podľa ust. ako vecne správny potvrdil. 3.18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. v spojení s ust. a ust. . Žalovaný bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný a vznikol mu tak nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu 100 % proti v odvolacom konaní neúspešným žalobcom 1/ až 4/ (ako nerozlučným spoločníkom, ). Odvolací súd potom uložil žalobcom 1/ až 4/ povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

4. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia (ďalej aj „dovolatelia“) dovolanie. Prípustnosť dovolania odôvodnili s poukazom na ustanovenie . Uviedli, že pre rozhodnutie o určení vlastníctva k stavbe „F. Š.“ v prospech neb. poručiteľky, ako právnej predchodkyne žalobcov, boli totiž významné len štyri skutočnosti, a to /i/ stavebné povolenie z 23. 10. 2002, znejúce na meno Ing. E. C.-E., /ii/ zmluva o dielo so stavebnou firmou I., I..J.., ktorá stavala len na základe objednávky neb. poručiteľky a ňou predloženej projektovej dokumentácie, čo riadne zdokumentoval existujúci stavebný denník a výročná správa zhotoviteľa, ktoré nižšie súdy vôbec nezaujímali v odôvodnení svojich rozsudkov/iii/ kolaudačné rozhodnutie z 22. 12. 2003, taktiež znejúce na meno stavebníčky Ing. E. C.-E., a naostatok /iv/ v konaní preukázaná nesporná skutočnosti, že táto stavba bola postavená výlučne z jej materiálnych a finančných prostriedkov, či z úveru 10 mil. SKK, ktorý si zobrala Ing. E. C.. Táto stavebná činnosť nového objektu bola právnou predchodkyňou žalobcov dokončená takmer rok a pol po podpise NZ /9. 7. 2002/, takže jej obsah a dosah sa na nájom novej stavby nemohol vzťahovať. Už len tieto uvedené skutočnosti sami osebe boli spôsobilé pre zápis vlastníckeho práva v prospech Ing. E. C. ako stavebníčky predmetnej stavby do katastra nehnuteľností podľa , kat. Preto v tomto smere možno súhlasiť s názorom autorov Veľkého komentára od Švestku, Spáčila, Škárovej, Hulmáka a kol. Obč. zák., Praha, C. H.Beck, 2008, s. 687, že zhotoviteľ /I., I..J../ nemal v takomto prípade „vlastnícku vôľu“ a vlastníkom novej veci je od začiatku objednávateľ, teda neb. poručiteľka Ing. E. C.. Argumentujeme aj ust. Obč. zák., ktorého obsah nekorešponduje tomu, že by zhotoviteľ, alebo žalovaná boli v pozícii vlastníka. Tento záver platí pre oblasť občianskoprávnych vzťahov. má špeciálne ustanovenie v o vlastníckom práve k zhotovovanej veci a rozlišuje, kedy je vlastníkom veci zhotoviteľ a kedy objednávateľ, pričom ponecháva možnosť dohody o tejto otázke rozhodnúť v zmluve o dielo. Stavby všeobecne teda predstavujú prípad originárneho /prvého/ nadobudnutia vlastníctva zhotovením veci, a to či už vznikajú svojpomocou či na objednávku. Tejto zásadnej právnej otázke sa súdy vôbec nevenovali, a preto ju aj chybne vyhodnotili.

Nájomná zmluva uzavretá dňa 9. 7. 2002 medzi ŠL TANAP-u a Ing. E. C. takou skutočnosťou nebola, ani vzhľadom na svoj obsah, nemohla byť. Logicky bola len nevyhnutným predpokladom pre podanie žiadosti o stavebné povolenie podľa , ktorou stavebníčka Ing. E. C. stavebnému úradu preukázala, že má k stavebnému pozemku tzv. iné právo stavby podľa tohto zákona, ktoré ju oprávňovalo zriadiť na ňom požadovanú stavbu. Išlo o bežnú a hlavne dovolenú stavebnoprávnu prax v investičnej činnosti na Slovensku ako v minulosti, tak aj v súčasnosti. Potom úvahy súdu o obchádzaní zákona za účelom „dopracovať sa k stavebnému pozemku“ na území národného parku /bod 21 rozsudku OS/, či čiastočnej neplatnosti NZ, ohľadne zániku pôvodného Šindľovca ako predmetu nájmu /bod 23 rozsudku OS/, sú úvahami arbitrárnymi, vyslovenými len „naoko“, a to za účelom nevyhoveniu žalobe žalobcov, tak ako sa to stalo aj v tejto veci. Pri posudzovaní neplatnostiprávneho úkonu pre obchádzanie zákona, je potrebné danú situáciu posúdiť v kontexte ostatných zmluvných dohovorov priebežne uzavretých, z ktorých vyplynulo, že sa nestavalo na novom pozemku, teda ani nevznikol nový /ďalší/ stavebný posudok, o ktorom uvažovali súdy, ale na pozemku už zastavanom pôvodnou stavbou, ktorú bolo nutné nahradiť stavbou novou pre jej zlý technický stav. Takýto postup žiadna právna norma nezakazovala, preto príslušné orgány štátnej správy /stavebný úrad/ - tiež odborné orgány štátu - vydali stavebníčke Ing. Márii Daňovej, ako fyzickej osobe - podnikateľke, stavebné a kolaudačné rozhodnutie pre predmetnú stavbu. Výklad prejavu vôle v zmluve je právnou otázkou a musí sa riadiť jednak jej obsahom /čítať ju s porozumením/, ale aj logikou veci, či zdravým rozumom. Pri výklade právneho úkonu je nepísaným právnym pravidlom tiež základný predpoklad, podľa ktorého žiaden normotvorca nezamýšľal dať ním tvorenému aktu absurdné alebo nerozumné dôsledky. Súd by sa mal preto pri výklade zmluvy vyhnúť hlavne takému výkladu, ktorý je a priori pochybný hlavne s ohľadom na absurdné či problematické dôsledky, ku ktorým taký výklad vedie. V danom prípade nižšie súdy však zvolili nerozumný výklad, ktorý z kontextu NZ, aj po účelovom zneplatnení jej článkov o predkupnom práve prenajímateľa /bod VI/5 NZ a bod 4 prílohy ap./, ohľadne výstavby objektu „F. Š.“ v prospech štátu, ktorý je absurdný v tom, že tú časť NZ, ktorá bola v prospech žalobcov, považovali za neplatnú, či nedôsledne koncipovanú /viď bod I/2.1. tohto podania/ a časť o povinnosti nájomcu nezaťažiť stavbu záložným právom /bod VI/4. NZ/, pričom záložcom mohol byť len vlastník veci a nie jej nájomca, opäť vyložili v neprospech neb. poručiteľky /viď bod 21 in fine rozsudku OS/, ale v prospech štátu /štát štátu prihral majetok/. Až po správnom právnom vyriešení si vyššie nadnesených otázok, pokiaľ by boli považované za relevantné pre zákonné rozhodnutie vo veci, tu môže byť priestor pre posúdenie právneho konania strán sporu z ďalších do úvahy prichádzajúcich hľadísk. Je pravdou, že neakceptovanie dôkazného návrhu strany sporu - tu išlo o návrh žalobcov na vypočutie svedka Ing. H. U., ako člena spoločnosti I., I..J.., teda zhotoviteľa stavby, ktorý aktívne spolupracoval s neb. poručiteľkou a chcel vypovedať v jej prospech ako vlastníčky predmetnej stavby - možno založiť, okrem iného, aj nadbytočnosťou dôkazu, t. j. argumentom, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už v doterajšom konaní bez dôvodných pochybností /s praktickou istotou/ overené alebo vyvrátené iným dôkazom. Opak je v rozpore s ústavným článkom 46 ods. 1 , či dohovoru. Okresným súdom zamietnutý návrh na vykonanie výsluchu vyššie uvedeného svedka Ing. H.. U. /ktorý by mal vplyv na posúdenie skutkového stavu v prospech žalobcov/ len s poukazom na jeho nadbytočnosť bez toho, že by zistil akú skutočnosť mal potvrdiť alebo vyvrátiť /bod 8 rozsudku/. Tento postup „konkludentne“ aproboval aj odvolací súd, ale už bez akéhokoľvek zmienky v odôvodnení rozsudku, preto jeho postup zakladá chybu dôkazného konania, tzv. opomenutého dôkazu, ktorá má vždy za následok porušenie práva na riadny spravodlivý proces, ktorý je pre žalobcov zaručený v cit. a dohovoru /porov. , , ap.1/. To, či žalobcovia použili tzv. novoty v odvolacom konaní neprípustne /bod 42 rozsudku/, sa neposudzuje len subjektívnou optikou krajského súdu, ale toto riešenie treba posúdiť objektívne. Odvolací súd pritom má povinnosť konkretizovať, ktoré skutočnosti či dôkazy považoval za nepovolené novoty a prečo sa s nimi teda už nebude zaoberať. Ak tak neurobil, opäť zaťažil svoje rozhodnutie nepreskúmateľnosťou pre nedostatok dôvodov, čo je v rozpore s právom žalobcov na súdnu ochranu a na spravodlivý proces. Inak v uvedených námietkach žalobcov išlo o ich reakciu na dôvody odvolaním

napadnutého rozsudku okresného súdu, ktoré sa mohli dozvedieť až doručením tohto rozsudku, takže v žiadnom prípade nemohlo ísť o neprípustné tzv. novoty v odvolacom konaní. Chybný je podľa dovolateľov aj záver odvolacieho súdu, že sa nezaoberal otázkou vydržania vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti žalovanou, na ktorom titule rovnocenne založil svoje rozhodnutie okresný súd. Tento záver okresného súdu totiž v žiadnom prípade neobstojí, lebo žalovanej vôbec nesvedčila skutočná držba, lebo predmet sporu vôbec fakticky neužívala. Mala len tzv. tabulárnu /knihovú/ držbu, ktorá v našom právnom poriadku nepožíva ochranu /Rvl 75/31/. Podľa žalobcov nebol správny ani procesný postup odvolacieho súdu, ktorý „nesankcionoval“ chybný postup okresného súdu pri nedodržaní správneho postupu podľa , v dôsledku čoho žalobcom odňal možnosť nielen právne reagovať na predbežný právny názor okresného súdu, ale naopak, ešte ich za to aj procesne „potrestal“ tzv. zákazom novôt v odvolacom konaní /viď bod 3.5. vyššie tohto podania/. 4.1. Z uvedeného vyplýva, že napadnutými rozsudkami nižších súdov bolo porušené právo žalobcov na súdnu ochranu a spravodlivý proces, v spojení s právom na ochranu majetku. Preto dôvodne žiadajú, aby dovolací súd napadnuté rozsudky zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a žalobcom priznal náhradu trov konania.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 29. októbra 2025 sp. zn. do právoplatného skončenia konania o dovolaní žalobcov 1/ až 4/ odložil právoplatnosť rozsudku Krajského súdu v Žiline z 30. septembra 2024 sp. zn. .

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie podala strana sporu v zákonnej lehote ( ), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané ( ), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, a bez nariadenia pojednávania ( ) dospel k záveru, že dovolanie je prípustné a vzhľadom na uplatnený dovolací dôvod ( ) zároveň aj dôvodné. Ak totiž dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí z dovolacieho dôvodu uvedeného v , potom existencia tohto dôvodu, t. j. existencia niektorej z vád uvedených v tomto ustanovení (spôsobujúcich tzv. „zmätočnosť“ rozhodnutia) znamená nielen splnenie podmienky prípustnosti dovolania, ale zároveň zakladá aj jeho dôvodnosť.

7. Z ustanovenia vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

8. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v , sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide, napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu, a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom

denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

9. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok a tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej . Z ustanovenia vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach a . To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.

10. V posudzovanej veci k jednotlivým námietkam žalobcov dovolací súd uvádza: 10.1. Zásada voľného hodnotenia dôkazov neznamená, že by súd vo svojom rozhodovaní mal na výber, ktoré navrhnuté dôkazy vykoná, alebo, ktoré z vykonaných dôkazov vyhodnotí a ktoré nie, či o ktoré z vykonaných dôkazov svoje skutkové závery oprie a ktoré opomenie. Zásada spravodlivého procesu zodpovedá nielen možnosť strane sporu sa vyjadriť k vykonaným dôkazom, ale aj navrhnúť dôkazy vlastné; súd síce nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy, avšak musí o vznesených návrhoch rozhodnúť, a - pokiaľ im nevyhovie - musí v rozhodnutí vysvetliť, z akého dôvodu (spravidla vo vzťahu hmotnoprávnemu posúdeniu) navrhnuté dôkazy nevykonal, resp. pre základ svojich skutkových zistení ich neprevzal. 10.2. Neakceptovanie dôkazného návrhu žalobcov - výsluch svedka Ing. H. U. - nižšie súdy založili iba na všeobecnom dôvode, ktorým bola tzv. nadbytočnosť tohto dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už v doterajšom konaní bez dôvodných pochybností (s praktickou istotou) overené alebo vyvrátené; opak je v rozpore s a a tak, ako sa to stalo aj v tejto veci. Navrhnutý svedok ako „zhotoviteľ F. Š.“ by bol naisto potvrdil alebo vyvrátil podstatnú otázku, ktorou bola otázka, či nebohá poručiteľka nemala v úmysle nadobudnúť túto stavbu do svojho vlastníctva. 10.3. Aj keď dovolací súd zásadne neprehodnocuje dokazovanie vykonané nižšími súdmi, na strane druhej, ak je hodnotenie konkrétneho dôkazu poznamenané prvkom svojvôle, v dôsledku absencie akceptovateľného racionálneho základu, ide o taký prípad nesprávnej realizácie dôkazného konania, ktorý má za následok porušenie práva na spravodlivý proces, či nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Nižšie súdy v prejednávanej veci totiž neuviedli žiadne rozumné dôvody, prečo navrhnutý dôkaz nepripustili a posúdili ho ako nadbytočný. 10.4. Ak okresný súd so svojím prekvapivým názorom na rozhodnutie vo veci vopred neoboznámil žalobcov a neumožnil im tak k nemu reálne uplatňovať námietky, a tento stav neodstránil ani odvolací súd prípadným zrušením rozsudku prvoinštančného súdu a vrátením veci na ďalšie konanie, došlo k porušeniu ústavnej zásady tzv. predvídateľnosti súdneho rozhodovania a právnej istoty podľa a zároveň aj k porušeniu práva na spravodlivý proces, a to bez ohľadu na to, že z výsledkového hľadiska by išlo aj o rozhodnutie správne.

11. Ak nižšie súdy pri právnom posúdení veci kladú neprimerané požiadavky na formálnu stránku právneho konania a odmietajú mu tým dať právne dôsledky, ktoré konajúci zamýšľali, porušujú autonómiu vôle, ktorá je chránená zásadou, že každý môže robiť všetko, čo nie je zákonom zakázané. Nerešpektovaním autonómie vôle nižšie súdy porušili právo žalobcov na súdnu ochranu a spravodlivý proces, zaručené čl .46 ods. 1 , dohovoru, v spojení s a (porovnaj , a pod.). 11.1. Zistenie obsahu zmluvy za pomoci výkladu prejavu vôle je totiž otázkou právnou. Najvyšší súd je tak viazaný vymedzením právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považujú dovolateľa za nesprávne. Právna otázka podľa a dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie) podľa tvoria jeden celok, preto ho najvyšší súd posúdil so zreteľom na to, či od tejto otázky záviselo nezákonné rozhodnutie a že ide o otázku, ktorá napĺňa . 11.2. Z uvedených článkov vyplýva tiež právo jednotlivca na to, aby verejná moc (teda aj súdy) rešpektovala jeho právne konanie, práva a povinnosti dohodnuté v zmluve o diele. Je preto neprípustný taký svojvoľný výklad právneho konania, ktorý by napríklad odňal zmluve rozumný význam, ktorý mu

chceli zmluvné strany dať otvoriť zátvorku (napr. stavať pre seba a pod.), podobne ako sa to aj stalo v tejto veci. 11.3. Z napadnutých rozhodnutí totiž vyplývajú viaceré nelogické kontroverzie, keď odvolací súd v jednom bode konštatuje, že stojaca stavba Š. je novopostavenou stavbou (bod 8), vzápätí to popiera a konštatuje, že z hľadiska stavebného nedošlo k vzniku novej stavby (bod 10) a že nemožno vychádzať ani z predpokladu, že vlastníkom zhotovenej veci na základe zmluvy o dielo nadobudol objednávateľ (bod 33). Podobné závery možno nájsť aj v rozsudku okresného súdu (porovnaj body 14, 18, 20, 23). Toto potvrdzuje už vyššie urobený záver dovolacieho súdu, že napadnuté rozhodnutia nižších súdov sú zjavne nesprávne a nepreskúmateľné a ako také musia byť zrušené a vec vrátená okresnému súdu v zmysle a . 11.4. Aj keď vo všeobecnej rovine nie je možné presne vyjadriť hierarchiu jednotlivých interpretačných argumentov, ani špecifikovať okolnosti, za ktorých má mať jednotlivý argument prednosť pred argumentom iným. Úlohou okresného súdu preto bude, aby prihliadol ku vzájomným vzťahom do úvahy pripadajúcich argumentov medzi stranami sporu a treťou osobou a ich úlohu v konkrétnom prípade vyvážiť, s ohľadom na špecifiká danej kauzy. Jednotlivé použité interpretačné metódy i úvahy, ktoré okresný súd budú viesť k urobeným záverom, však musia z rozhodnutia jednoznačne vyplývať a tvoriť navzájom prepojený logický a argumentačný reťazec. Jedine riadne odôvodnené rozhodnutie napĺňa znaky presvedčivosti, transparentnosti a vylučuje svojvôľu pri rozhodovaní. Krajský a okresný súd požadované kritériá nenaplnili.

12. Pre posúdenie, či nebohá poručiteľka alebo žalovaný nadobudli vlastnícke právo k predmetnej stavbe, mala význam len zmluva o dielo uzavretá medzi poručiteľkou a zhotoviteľom, na základe ktorej bola táto stavba vybudovaná, a prípadne i ďalšie konanie strán sporu v priebehu jej užívania.

13. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že v kontexte celého súdneho konania ide o závažné pochybenie odvolacieho súdu, ako aj okresného súdu, ktoré znemožnilo žalobcom uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle . Rozhodovacia prax najvyššieho súdu sa do 30. 06. 2016 ustálila na tom, že ak v konaní došlo k procesnej vade zmätočnosti uvedenej v (teraz ), dovolaním napadnuté rozhodnutie treba zrušiť; najvyšší súd v týchto prípadoch zrušoval napadnuté rozhodnutia bez toho, aby sa zaoberal správnosťou v nich zaujatých právnych záverov (por. napr. rozhodnutia sp. zn. , , , , , , a ).

14. Dovolací súd z vyššie uvedených dôvodov dospel k záveru, že dovolanie žalobcov je nielen procesne prípustné, ale aj opodstatnené, a preto sa už ďalšími námietkami dovolateľov nezaoberal. So zreteľom na to dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (, v spojení s ) a zároveň aj zrušil súvisiace uznesenia o trovách konania.

15. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší ( ). Ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí ( ). Najvyšší súd v súlade s týmito ustanoveniami zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( ).

16. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania ( ). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu ( ).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustné opravný prostriedok.