Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_13CoP-119-2026.pdf
PDF · 132.7 KB
Case nature
Subarea
13CoP/119/2026
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Šefčíkovej a sudcov JUDr. Blanky Podmajerskej a Mgr. Fedora Benku, vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: A. B., narodená XX.XX.XXXX, občianka SR, bytom ako matka, zastúpená kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany, dieťa matky: C. B. D., narodená X.X.XXXX, občianka E. F., bytom G. G. XXX, H., E., a otca: G. I. B., občan SR, narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom J. XXXX/XX, D.; o nariadenie neodkladného opatrenia a o nariadenie výkonu rozhodnutia, o odvolaní otca proti uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. 33P/96/2025-17 zo dňa 11.09.2025, takto
r o z h o d o l :
I. Uznesenie súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II. a závislom výroku IV. p o t v r d z u j e .
II. Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Uznesením napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie konanie o návrhu otca na nariadenie neodkladného opatrenia zastavil (výrok I.), konanie o návrhu otca na nariadenie výkonu rozhodnutia zastavil (výrok II.), maloletému dieťaťu na zastupovanie v tomto konaní o nariadenie neodkladného opatrenia i o nariadenie výkonu rozhodnutia ustanovil za opatrovníka Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany, Krajinská cesta 13, Piešťany (výrok III.) a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania (výrok IV.).
2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ustanovení článkov 11 ods. 1, 1 bod 1 písm. a), 5 ods. 1, 10 bod 1, 17, 7 Dohovoru o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa z roku 1996 (ďalej len ,,Dohovor“), § 2 ods. 1, § 324 ods. 1, § 325 ods. 1, § 328 ods. 1, § 367 ods. 1, § 373, § 376 ods. 1 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len ,,CMP“), § 9 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“), článkami 7 ods. 2 a 154 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a vecne pre litispendenciu a nedostatok právomoci vo veci konať a rozhodnúť, preto bolo podľa súdu prvej inštancie potrebné konanie zastaviť.
3. V odôvodnení uviedol, že otec podal dňa 05.09.2025 opätovný návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, a to len pätnásť dní po podaní predchádzajúceho návrhu. Návrhom sa domáhal, aby súd prvej inštancie dočasne zmenil zverenie maloletej do jeho osobnej starostlivosti až do rozhodnutia príslušného súdu v E. vo veci samej, a zároveň navrhol nariadenie výkonu rozhodnutia upravujúceho jeho styk s maloletou. Medzinárodnú právomoc slovenského súdu odvodzoval z článku 11 ods. 1 Dohovoru. Tvrdil, že jeho nový návrh nie je totožný s návrhmi vedenými na súde prvej inštancie pod sp. zn. 33P/89/2025, sp. zn. 33P/41/2025, sp. zn. 33P/19/2025 a sp. zn. 33Em/1/2025, keďže poukazuje na nové skutkové okolnosti, spočívajúce najmä v tom, že matka mu odmieta oznámiť, či mu v septembri 2025 umožní realizovať styk s maloletou. V ostatnom však návrh obsahovo zodpovedal jeho predchádzajúcim podaniam, pri ktorých súd prvej inštancie opakovane konštatoval nedostatok
medzinárodnej právomoci podľa článku 5 Dohovoru a podporne poukazoval aj na existenciu prekážky litispendencie. Súd prvej inštancie zároveň poukázal na predchádzajúci návrh otca v konaní vedenom pod sp. zn. 33P/89/2025, ktorým sa otec opätovne domáhal nariadenia neodkladného opatrenia spočívajúceho v bezodkladnom odovzdaní maloletej do jeho osobnej starostlivosti, čím by došlo k zmene jej výchovného prostredia. V nadväznosti na to žiadal upraviť styk matky s maloletou, uložiť matke vyživovaciu povinnosť, zakázať jej podmieňovať realizáciu jeho styku odovzdaním cestovného pasu maloletej alebo inými nesúvisiacimi podmienkami, uložiť jej povinnosť oznámiť otcovi aktuálnu adresu pobytu maloletej, údaje o navštevovanom školskom zariadení, pediatrovi a kontaktné údaje vrátane oznamovania každej ich zmeny, zakázať matke premiestňovať maloletú bez jeho písomného súhlasu, zabezpečiť pravidelné videohovory medzi otcom a maloletou trikrát týždenne, ako aj uložiť matke poriadkovú pokutu vo výške 200,- eur za každý deň marenia styku. Zároveň sa domáhal nariadenia výkonu právoplatného rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 33P/34/2024-138 zo dňa 09.12.2024, právoplatný dňa 18.12.2024, uloženia poriadkovej pokuty za marenie styku a náhrady škody predstavujúcej cestovné náklady, náklady na ubytovanie, ušlý zisk, náklady na zmeškanú rehabilitáciu a kúpu oblečenia pre maloletú v celkovej výške 3 417,11,- eur. Vo svojich návrhoch otec opakovane tvrdil, že došlo k podstatnej zmene pomerov spočívajúcej v opakovanom sťahovaní matky s maloletou v rámci územia E. F.. Uvádzal, že po presťahovaní z K. D. L. C. sa matka s maloletou v auguste 2025 presťahovala do H., čo zistil počas videohovoru s maloletou, pričom matka síce samotné presťahovanie potvrdila, odmietla mu však oznámiť presnú adresu ich pobytu. Podľa jeho tvrdenia táto skutočnosť znemožňuje riadnu realizáciu jeho styku s maloletou, napriek tomu, že opakovane cestuje do E. s cieľom stretnúť sa s maloletou. Tvrdil, že styk sa buď vôbec neuskutoční, alebo je umožnený iba v obmedzenom rozsahu za podmienky odovzdania cestovného pasu maloletej matke. Súčasne opísal priebeh kontaktov s maloletou od januára do septembra 2025, pričom uviedol, že naposledy s maloletou strávil sedem po sebe nasledujúcich dní. Súd prvej inštancie konštatoval, že pri určovaní obvyklého pobytu maloletej vychádzal z tvrdení samotného otca o jednotlivých miestach pobytu dieťaťa v E.. Uznesením č. k. 33P/89/2025-25 zo dňa 26.08.2025 už bolo rozhodnuté o zastavení konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj o návrhu na výkon rozhodnutia, pričom súčasne bol maloletej ustanovený kolízny opatrovník a bolo rozhodnuté o trovách konania. Súd prvej inštancie zároveň pripomenul, že už v právoplatne skončenom konaní o rozvod manželstva rodičov a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností vedenom pod sp. zn. 33P/34/2024 bolo nesporne preukázané, že maloletá žije spolu s matkou na území E. republiky, pričom ani následné návratové konanie na tejto skutočnosti nič nezmenilo. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 33P/34/2024-138 zo dňa 09.12.2024, právoplatný dňa 18.12.2024, ktorým bolo rozvedené manželstvo rodičov a schválená rodičovská dohoda. Na jej základe bola maloletá zverená do osobnej starostlivosti matky, pričom bol upravený styk otca s maloletou každý prvý párny týždeň v mesiaci od pondelka do nedele a zároveň boli dohodnuté pravidelné videohovory vždy v pondelok, vo štvrtok a v nedeľu v čase od 18.30 hod. do 19.00 hod. Otec zároveň uviedol, že svoju vyživovaciu povinnosť vo výške 200,- eur mesačne riadne plní. Zo súdneho spisu ďalej vyplynulo, že vo veci starostlivosti o maloletú bolo vedených viacero konaní. Uznesením č. k. 33P/35/2024-51 zo dňa 25.04.2024 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave bol zamietnutý návrh otca na dočasné zverenie maloletej do striedavej osobnej starostlivosti rodičov. Uzneseniami vydanými v konaniach vedených pod sp. zn. 33P/19/2025 a sp. zn. 33P/41/2025 boli konania o návrhoch otca na zmenu zverenia maloletej zastavené pre nedostatok medzinárodnej právomoci slovenských súdov, pričom v druhom prípade aj z dôvodu existencie prekážky litispendencie vzhľadom na takmer totožný predmet oboch návrhov. Súčasne na súde prvej inštancie prebieha konanie vedené pod sp. zn. 33Em/1/2025 o výkone rozsudku upravujúceho styk otca s maloletou, v ktorom otec tvrdí, že matka mu od januára 2025 opakovane neumožňuje realizovať styk v rozsahu určenom právoplatným rozsudkom. Pôvodné uznesenie o zastavení tohto konania pre nedostatok právomoci bolo zrušené Krajským súdom v Trnave, ktorý uložil súdu prvej inštancie ustanoviť maloletej kolízneho opatrovníka a opätovne posúdiť otázku medzinárodnej právomoci slovenských súdov. Napokon súd prvej inštancie uviedol, že otec vo všetkých uvedených konaniach opakovane podával námietky zaujatosti voči zákonnej sudkyni. Keďže tieto boli podané oneskorene a smerovali výlučne proti procesnému postupu súdu, neboli podľa § 53 ods. 1 a 3 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP predložené nadriadenému súdu na rozhodnutie. Z uvedeného dôvodu vo všetkých návrhoch otca vrátane návrhu doručeného dňa 05.09.2025 naďalej konal a rozhodoval ten istý zákonný sudca.
4. Dospel k záveru, že v danom prípade je potrebné konanie zastaviť jednak pre litispendenciu, no najmä pre nedostatok právomoci v zmysle Dohovoru, majúc za následok zastavenie konania aj bez návrhu účastníka. V posudzovanej veci sa otec opätovne domáhal nariadenia neodkladného opatrenia,
ktorým by došlo k zmene zverenia maloletej z osobnej starostlivosti matky do jeho starostlivosti, hoci maloletá bola na základe rodičovskej dohody schválenej rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 09.12.2024 zverená do osobnej starostlivosti matky. Súd prvej inštancie zdôraznil, že maloletá spolu s matkou dlhodobo žije na území E. F., kde majú obvyklý pobyt, pričom táto skutočnosť bola medzi rodičmi nesporná už od skončenia rozvodového konania na konci roka 2024. Zo samotných tvrdení otca vyplynulo, že maloletá sa od februára 2024 zdržiava v E., kde spolu s matkou viackrát zmenila miesto pobytu v rámci územia E. F.. Otec zároveň uviedol, že sa s maloletou naposledy stretol v auguste 2025 v E. a vyjadril obavu, či mu matka umožní realizovať styk aj v septembri 2025. Súd prvej inštancie z týchto tvrdení vyvodil, že maloletá sa na území Slovenskej republiky dlhodobo nezdržiava a jej obvyklý pobyt sa nachádza v E.. Zároveň poukázal na to, že otec sa okrem zmeny zverenia maloletej domáhal aj úpravy styku matky s maloletou, určenia vyživovacej povinnosti matky a nariadenia výkonu rozhodnutia upravujúceho jeho styk s maloletou. Konštatoval však, že o totožných nárokoch už prebiehajú konania vedené na súde prvej inštancie pod sp. zn. 33P/19/2025, 33P/41/2025, 33P/89/2025 a 33Em/1/2025. Zdôraznil, že podľa § 159 CSP nemôže o tej istej veci prebiehať súčasne viac konaní, pričom prednosť má konanie začaté skôr. Existencia prekážky litispendencie predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, ku ktorému je súd povinný prihliadať v ktoromkoľvek štádiu konania a ktorý rovnako vedie k zastaveniu konania. Pri posudzovaní právomoci súd vychádzal z Dohovoru z roku 1996, ku ktorému pristúpila Slovenská republika aj E. F.. Poukázal na to, že podľa základného pravidla Dohovoru sú na prijímanie opatrení týkajúcich sa rodičovských práv a povinností príslušné orgány štátu obvyklého pobytu dieťaťa. Keďže obvyklý pobyt maloletej sa nepochybne nachádza na území E. republiky, slovenské súdy nemajú právomoc rozhodovať o návrhoch smerujúcich k zmene výkonu rodičovských práv a povinností ani o návrhu na výkon rozhodnutia týkajúceho sa starostlivosti o maloletú. Z uvedených dôvodov súd podľa § 9 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP a príslušnými ustanoveniami Dohovoru konanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ako aj konanie o návrhu na výkon rozhodnutia zastavil. Zároveň ustanovil maloletej za kolízneho opatrovníka Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany podľa posledného miesta jej bydliska na území Slovenskej republiky, ktorý bol poverený zastupovaním a ochranou jej záujmov v tomto konaní. O trovách konania rozhodol podľa § 52 CMP.
5. Proti uzneseniu podal otec odvolanie z odvolacích dôvodov vyplývajúcich z obsahu odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Z obsahu odvolania vyplýva, že otec nesúhlasil s výrokmi o zastavení konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a o návrhu na výkon rozhodnutia vo výrokoch I. a II. uznesenia. Uviedol, že rozhodnutie súdu považuje za skutkovo aj právne neodôvodnené, keďže napriek jeho rozsahu podľa jeho názoru neobsahuje presvedčivé dôvody, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver o absencii naliehavosti prípadu a nedostatku právomoci podľa Dohovoru. Tvrdil, že závery súdu prvej inštancie sú v rozpore s textom samotného Dohovoru, na ktorý sa súd odvoláva. Namietal predovšetkým nesprávne posúdenie otázky naliehavosti prípadu podľa článku 11 Dohovoru. Uviedol, že matka už približne deväť mesiacov systematicky marí alebo obmedzuje jeho kontakt s maloletou tým, že bez oznámenia zmenila miesto pobytu dieťaťa, odmieta potvrdiť termíny osobného styku a kontakt s maloletou svojvoľne skracuje alebo neumožňuje. Tvrdil, že tým dochádza k opakovanej a nenahraditeľnej strate kontaktu dieťaťa s jedným z rodičov, pričom vzhľadom na vek maloletej ide o obdobie rozhodujúce pre vytváranie citových väzieb. Poukázal na psychologické poznatky týkajúce sa významu vzťahu dieťaťa s rodičom a zastával názor, že uvedené okolnosti napĺňajú podmienku naliehavosti podľa článku 11 Dohovoru. Namietal, že súd prvej inštancie svoje opačné závery nijako neodôvodnil, čím porušil požiadavku riadneho odôvodnenia rozhodnutia. Súčasne poukázal na zahraničnú judikatúru a odbornú literatúru, podľa ktorých je naliehavý prípad daný najmä vtedy, ak hrozí nenapraviteľná ujma dieťaťu, existuje deficit právnej ochrany alebo hrozí trvalé zmarenie rodičovských práv. Tvrdil tiež, že v E. vzniklo právne vákuum spôsobené sporom o miestnu príslušnosť tamojších orgánov, v dôsledku čoho neprebieha účinná ochrana práv maloletého dieťaťa ani výkon slovenského rozhodnutia. Ďalej namietal záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého ochranné opatrenia podľa článku 11 Dohovoru neslúžia na úpravu styku alebo zverenia dieťaťa. Tento záver odporuje článku 3 písm. b) Dohovoru, ktorý medzi ochranné opatrenia výslovne zaraďuje aj rozhodovanie o rodičovských právach, určení miesta pobytu dieťaťa a právach styku. Poukázal na dôvodovú správu k Dohovoru (Lagarde Report), ako aj na zahraničnú judikatúru, podľa ktorej môže aj súd bez meritórnej právomoci v naliehavom prípade prijať dočasné opatrenia na ochranu vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. Podľa jeho názoru Dohovor výslovne umožňuje prijatie dočasných preklenovacích opatrení, pokiaľ príslušný súd nekoná alebo konať nemôže, a odmietnutím takéhoto postupu súd prvej inštancie porušil medzinárodné záväzky Slovenskej republiky aj princíp najlepšieho záujmu dieťaťa. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že existencia bankového účtu maloletej na území Slovenskej republiky nezakladá
právomoc slovenských súdov na prijatie požadovaných opatrení. Podľa výkladovej správy k Dohovoru prítomnosť majetku dieťaťa na území štátu nezakladá právomoc len vo vzťahu k ochrane majetku, ale umožňuje prijatie aj osobných ochranných opatrení, ak je splnená podmienka naliehavosti. Súd prvej inštancie preto nesprávne vytvoril požiadavku existencie priamej súvislosti medzi majetkom dieťaťa a navrhovaným opatrením, hoci takáto podmienka z Dohovoru nevyplýva. Zastával názor, že dočasné zverenie maloletej otcovi by bolo legitímnym a primeraným opatrením, ktoré by zabezpečilo ochranu dieťaťa do rozhodnutia orgánov štátu jej obvyklého pobytu. Zároveň namietal záver súdu prvej inštancie o existencii prekážky litispendencie. Uviedol, že hoci súd prvej inštancie označil jeho návrh za obdobný predchádzajúcim návrhom, sám konštatoval existenciu novej skutkovej okolnosti spočívajúcej v tom, že matka odmietla oznámiť, či umožní realizáciu styku v septembri 2025. Podľa jeho názoru ide o novú rozhodujúcu okolnosť, ktorú bolo potrebné posudzovať v spojení s dlhodobým marením styku a vekom maloletého dieťaťa. Tvrdil, že pri návrhoch smerujúcich k prijatiu naliehavých opatrení podľa článku 11 Dohovoru nemožno litispendenciu uplatňovať mechanicky, pretože opakované podanie návrhu je prípustné vždy, keď nastanú nové rozhodujúce okolnosti alebo sa zvýši riziko vzniku nenapraviteľnej ujmy pre maloleté dieťa. V ďalšej časti odvolania poukázal na svoje procesné kroky voči zákonnej sudkyni. Uviedol, že podal návrh na jej vylúčenie z prejednávania tejto i ďalších obsahovo súvisiacich vecí z dôvodu pochybností o jej nestrannosti, ako aj podnet na začatie disciplinárneho konania adresovaný predsedovi súdu, Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky a Súdnej rade Slovenskej republiky. Namietal najmä, že sudkyňa nevykonala posúdenie naliehavosti veci, nevysporiadala sa s jeho právnou argumentáciou založenou na Dohovore, opakovane rozhodnutia nedostatočne odôvodňovala a napriek dlhodobému mareniu styku neprijala žiadne opatrenia na ochranu maloletého dieťaťa. Vytýkal jej aj to, že neiniciovala postup podľa článku 9 ani mechanizmus spolupráce podľa kapitoly V Dohovoru, čím podľa jeho názoru slovenské súdy neposkytli maloletému dieťaťu účinnú právnu ochranu. Zdôraznil však, že uvedené podania nesmerujú k ovplyvňovaniu odvolacieho súdu, ale výlučne k prevereniu zákonnosti postupu sudkyne. V priebehu odvolacieho konania navrhoval (v odvolaní a následných vyjadreniach), aby odvolací súd vyhovel jeho návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a uložil povinnosť matke maloletú odovzdať otcovi, matke uložil povinnosť prispievať na výživu maloletej, uložil matke zákaz podmieňovať styk odovzdaním pasu, uložil matke povinnosť oznámiť adresu škôlky/školy, lekára, uložil matke zákaz ďalšieho sťahovania s maloletou, uložil matke zabezpečiť videohovory medzi otcom a maloletou, uložil matke poriadkové pokuty za každý deň marenia styku otca s maloletou, nariadil výkon rozhodnutia Okresného súdu Trnava z 09.12.2024. Navrhol tiež dočasne zveriť maloletú do jeho osobnej starostlivosti do rozhodnutia orgánov štátu jej obvyklého pobytu, uložiť matke povinnosť maloletú odovzdať spolu s jej zdravotnou dokumentáciou, liekmi a osobnými vecami, upraviť kontakt matky s maloletou formou pravidelných videohovorov a osobných stretnutí podľa odporúčania orgánu sociálnoprávnej ochrany, zakázať matke marenie kontaktov pod hrozbou poriadkovej pokuty, uložiť príslušným orgánom povinnosť bezodkladne aktivovať medzinárodnú spoluprácu s orgánmi E. republiky a určiť, že prijaté opatrenie automaticky zanikne rozhodnutím príslušných orgánov štátu obvyklého pobytu maloletej, pričom navrhol jeho okamžitú vykonateľnosť.
6. K odvolaniu otca sa vyjadril kolízny opatrovník. Uviedol, že v plnej miere sa pridržiava správy zo dňa 11.11.2025, ktorá bola zaslaná ku konaniam vedeným na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 33P/89/2025-35, 33P/112/2025, 33P/110/2025-28.
7. K odvolaniu otca sa vyjadrila matka. Uviedla, že maloletá nikdy dlhodobo nežila na Slovensku, pričom od roku 2024 žije v E., kde má v zmysle Dohovoru obvyklý pobyt. V E. sa vedie voči otcovi trestné konanie z dôvodu domáceho násilia. Napriek tomu styk otca s maloletou prebieha pravidelne, styk otca s maloletou podporuje. Čo sa týka videohovorov, niekedy trvajú kratšie, niekedy dlhšie. Bez jej súhlasu otec vyhotovil maloletej slovenský pas a vyhrážal sa, že maloletú odvedie zo E.. Poukázala na situácie, keď v prípade, ak je otec s maloletou, tak jej neumožňuje s maloletou žiadny kontakt. Žiadala konanie zastaviť z dôvodu nedostatku právomoci s poukazom na opatrenia a konania prebiehajúce v E..
8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 2 v spojení s § 357 písm. d) CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP v spojení s § 62 ods. 1 CMP), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), s prihliadnutím na prípadné vady konania, iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 CMP),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné, uznesenie súdu prvej inštancie je vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1, 2 CSP).
9. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým zastavil konanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a o návrhu na nariadenie výkonu rozsudku Okresného súdu Trnava, ktorým bol upravený styk otca s maloletou č. k. 33P/34/2024-138 z 09.12.2024 pre nedostatok právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie veci s poukazom na Dohovor.
10. Súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (procesné podmienky). Zákon však výslovne procesné podmienky neuvádza. Možno teda dôvodiť, že procesnými podmienkami musia byť také vlastnosti súdu a účastníkov, ktoré jediné umožňujú dosiahnuť cieľ civilného konania. Ak v konkrétnej veci nie sú splnené procesné podmienky, takéto konanie vykazuje nedostatky. Na strane súdu patria k procesným podmienkam také vlastnosti, ktoré sú vymedzením jeho práv a povinností vykonávať ako orgán štátu civilné konanie a na základe jeho výsledkov rozhodovať. Nedostatok procesných podmienok môže byť neodstrániteľný alebo odstrániteľný. Prekážka nedostatku právomoci súdu je prekážkou konania, ktorá je neodstrániteľná, čoho procesným dôsledkom je, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci, ale musí konanie o návrhu, ktorý nespadá do jeho rozhodovacej právomoci, podľa ustanovenia § 9 CSP zastaviť.
11. Pokiaľ má súd skúmať a vyriešiť otázku svojej právomoci na prejednanie a rozhodnutie veci s cudzím (medzinárodným) prvkom (ktorý môže byť daný štátnym občianstvom, obvyklým pobytom účastníkov konania, predmetom konania alebo okolnosťami vyplývajúcimi z predmetu konania), vychádza z obsahu mnohostranných, príp. dvojstranných zmlúv (dohovorov), ktorými je ten-ktorý štát viazaný. Len v prípade, ak takýchto dohovorov niet, prípadne ich nemožno na daný prípad použiť, súd aplikuje pri vyriešení otázky, či v predmetnej veci je daná jeho právomoc normy svojho vnútroštátneho právneho poriadku upravujúce rozhodné právo na riešenie veci s cudzím prvkom v prípade kolidujúcich právnych poriadkov, ako aj upravujúce právomoc súdov.
12. Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky oznámilo v Zbierke zákonov pod č. 407/2005 Z. z., že výmenou nót z 3. októbra 1996 bol potvrdený stav zmluvnej základne medzi Slovenskou republikou a Zväzovou republikou Juhoslávie po sukcesii Slovenskej republiky do zmlúv bývalej Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Na základe tohto oznámenia vo vzťahu medzi Slovenskou republikou a Zväzovou republikou Juhoslávie (Srbsko a Čierna Hora) zostali v platnosti okrem iných tieto zmluvné dokumenty: Zmluva medzi Československou socialistickou republikou a Socialistickou federatívnou republikou Juhosláviou o úprave právnych vzťahov vo veciach občianskych, rodinných a trestných (vyhláška č. 207/1964 Zb.).
13. Podľa článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení účinnom od 01.07.2001 medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.
14. Podľa článku 154c Ústavy Slovenskej republiky, ktorý sa tam vložil ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. s účinnosťou od 01.07.2001 medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (ods. 1). Iné medzinárodné zmluvy, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona (t. j. pred 01.07.2001), sú súčasťou jej právneho poriadku, ak tak ustanovuje zákon (ods. 2).
15. Článok 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky umožňuje, aby sa uznávalo, že tie najvýznamnejšie medzinárodné zmluvy, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli riadne ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom a na ich vykonanie nie je potrebný zákon, boli priamo záväzné a mali prednosť pred jej zákonmi, teda pred zákonmi Slovenskej republiky. Iné
medzinárodné zmluvy, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona (t. j. pred 01.07.2001 – teda aj vyhláška č. 207/1964 Zb.), sú súčasťou jej právneho poriadku, ak tak ustanovuje zákon. Keďže to zákon neustanovil, lebo Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR č. 407/2005 Z. z. nie je zákon, vyhláška č. 207/1964 Zb. nie je súčasťou právneho poriadku SR.
16. Pri posudzovaní právomoci teda odvolací súd nevychádzal z dvojstrannej Medzinárodnej zmluvy medzi Československou socialistickou republikou a Socialistickou federatívnou republikou Juhosláviou o úprave právnych vzťahov vo veciach občianskych, rodinných a trestných (vyhláška č. 207/1964 Zb.), o ktorej Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky iba v Oznámení č. 407/2005 Z. z. potvrdilo, že ostáva v platnosti medzi Slovenskou republikou a Zväzovou republikou Juhoslávie (Srbsko a Čierna Hora), lebo tak neustanovil zákon. Oznámením ministerstva v Zbierke zákonov totiž nie je splnený predpoklad, že medzinárodná zmluva je súčasťou právneho poriadku SR ako to vyžaduje článku 154c ods. 2 Ústavy SR. Z formulácie článku 154c ods. 2 Ústavy SR možno vyvodiť, že na to, aby sa „iná medzinárodná zmluva“ stala súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky treba, aby ďalší zákon (teda nie oznámenie Ministerstva zahraničných vecí v Zbierke zákonov SR) výslovne označil medzinárodnú zmluvu za takú, ktorá je súčasťou právneho poriadku.
17. Článkom 154c ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa aj pre časť „iných medzinárodných zmlúv“ ako v ods. 1 vytvoril rozdielny režim podľa toho, či ich Slovenská republika ratifikovala a vyhlásila v Zbierke zákonov SR pred 01.07.2001 alebo či ich ratifikuje a vyhlási po 01.07.2001. Ide o tú časť „iných medzinárodných zmlúv“, ktoré „priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb“. Ak sa takéto zmluvy uzavrú po 01.07.2001, keď účinnosť nadobudol ústavný zákon č. 90/2001 Z. z., majú prednosť pred zákonom. „Iné medzinárodné zmluvy“, ktoré priamo nezakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a „iné medzinárodné zmluvy“, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, ale Slovenská republika ich ratifikovala a vyhlásila v Zbierke zákonov ešte pred 01.07.2001 majú inak riešený vzťah k zákonom, ale aj k celému právnemu poriadku Slovenskej republiky. Z formulácie článku 154c ods. 2 možno vyvodiť, že na to, aby sa „iná medzinárodná zmluva“ stala súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, nestačí ratifikácia a vyhlásenie zmluvy v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, ale treba, aby ďalší zákon výslovne označil medzinárodnú zmluvu za takú, ktorá je súčasťou právneho poriadku. Ak taký zákon neexistuje, medzinárodná zmluva nie je súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku (porovnaj Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. 2. prepracované a doplnené vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2019, s. 1758 – 1760).
18. Z Oznámenia Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 344/2002 Z. z. vyplynulo, že 19.10.1996 bol v Haagu prijatý Dohovor o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa. Slovenská republika podpísala dohovor v Haagu 01.06.1999. Národná rada Slovenskej republiky vyslovila súhlas s týmto dohovorom uznesením č. 1393 zo 16.05.2001 a prezident Slovenskej republiky ho ratifikoval 24.08.2001. Ratifikačná listina bola uložená na Ministerstve zahraničných vecí Holandského kráľovstva, depozitára dohovoru, 21.09.2001. Dohovor nadobudol platnosť 01.01.2002 na základe článku 61 ods. 3 a pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť v ten istý deň. Srbsko pristúpilo k Dohovoru s účinnosťou od 01.11.2016.
19. Podľa článku 1 odsek 1 písm. a) Dohovoru cieľom dohovoru je určiť, orgány ktorého štátu majú právomoc prijímať opatrenia na ochranu osoby alebo majetku dieťaťa.
20. Podľa článku 5 ods. 1. Dohovoru právomoc prijímať opatrenia na ochranu dieťaťa alebo jeho majetku majú justičné alebo správne orgány zmluvného štátu, kde má dieťa svoj obvyklý pobyt.
21. Podľa článku 10 ods. 1 Dohovoru bez ohľadu na články 5 až 9 môžu orgány zmluvného štátu pri výkone svojej právomoci na rozhodovanie o rozvode, rozluke alebo anulovaní manželstva rodičov dieťaťa, ktoré má obvyklý pobyt na území iného zmluvného štátu, ak to upravuje právny poriadok ich štátu, prijať aj opatrenia na ochranu osoby alebo majetku tohto dieťaťa, a) ak v čase začatia konania má jeden z rodičov dieťaťa obvyklý pobyt na území tohto štátu a ak jeden z nich má rodičovské práva a povinnosti k tomuto dieťaťu, a b) ak rodičia, ako aj každá iná osoba, ktorá má rodičovské práva a povinnosti k tomuto dieťaťu, prijali právomoc týchto orgánov na prijatie ochranných opatrení, a ak je výkon tejto právomoci v najlepšom záujme dieťaťa. Podľa odseku 2 právomoc podľa odseku 1 na
prijímanie opatrení na ochranu dieťaťa zanikne, len čo sa rozhodnutie o návrhu na rozvod, rozluku alebo anulovanie manželstva stalo právoplatným alebo len čo sa konanie skončilo z iného dôvodu.
22. Podľa článku 11 ods. 1 Dohovoru v každom naliehavom prípade majú orgány ktoréhokoľvek zmluvného štátu, na ktorého území sa nachádza dieťa alebo jeho majetok, právomoc na prijatie potrebných ochranných opatrení.
23. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
24. Podľa § 9 CSP ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví.
25. Podľa § 161 ods. 1 CSP ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“).
26. Podľa § 161 ods. 2 CSP ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
27. Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že otec považuje napadnuté uznesenie za nesprávne z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia otázky právomoci súdov Slovenskej republiky, vychádzajúceho podľa jeho názoru z nesprávne zisteného skutkového stavu. Namietal, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru, že maloletá nemá obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, čím mu fakticky odňal možnosť domáhať sa ochrany jeho rodičovských práv pred súdmi Slovenskej republiky. V tejto súvislosti poukázal na to, že matka dlhodobo a opakovane porušuje jeho rodičovské práva tým, že maloletú premiestňuje, neoznamuje miesto jej pobytu a znemožňuje realizáciu jeho styku s maloletou. V nadväznosti na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že dočasne zverí maloletú do jeho osobnej starostlivosti, uloží matke povinnosti špecifikované v odseku 6 a centrálnemu orgánu Slovenskej republiky aktivovať medzinárodnú spoluprácu so E. podľa Kapitoly 5 Dohovoru. Obsahom odvolacieho návrhu je aj návrh smerujúci k odvolaciemu súdu nariadiť výkon rozhodnutia Okresného súdu Trnava, ktorým bol upravený styk otca s maloletou č. k. 33P/34/2024-138 z 09.12.2024.
28. Odvolací súd vychádzajúc z obsahu súdneho spisu konštatuje, že v predmetnej veci ide o konanie s cudzím prvkom, pretože účastníci konania sú štátnymi občanmi rôznych štátov (Slovenská republika a E.). Zároveň odvolací súd vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie, odvolania otca, vyjadrení účastníkov, ako i celého obsahu súdneho spisu dospel k jednoznačnému záveru o vecnej správnosti napadnutého uznesenia, ktorým súd prvej inštancie konštatoval nedostatok právomoci Okresného súdu Trnava, v dôsledku čoho toto konanie správne zastavil. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty otca maloletej nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť, a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa však žiada dodať nasledovné:
29. Nedostatok právomoci súdov Slovenskej republiky spôsobuje vždy neodstrániteľnú vadu konania s nevyhnutným následkom vo forme okamžitého vydania uznesenia o zastavení civilného súdneho konania, aj bez návrhu účastníka. Otec maloletej ako navrhovateľ, ktorý býva na Slovensku, sa domáhal vydania neodkladného opatrenia, ktorým opätovne žiadal, aby súd prvej inštancie dočasne zmenil zverenie maloletej do jeho osobnej starostlivosti až do rozhodnutia príslušného súdu v E. vo veci samej a iné, a zároveň vyjadril nesúhlas so zastavením konania o návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia upravujúceho jeho styk s maloletou. Otec tvrdil, že tento jeho ďalší návrh nie je totožný z predchádzajúcimi konaniami, o ktorých súd koná alebo konal, a na ktoré súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal (sp. zn. 33P/89/2025, sp. zn. 33P/41/2025, sp. zn. 33P/19/2025 a sp. zn. 33Em/1/2025), lebo uvádzal iné aktuálne okolnosti, konkrétne že matka dlhodobo a systematicky marí výkon súdneho rozhodnutia sp. zn. 33P/34/2024 zo dňa 09.12.2024 o styku otca s maloletou, odmieta oznámiť otcovi, či mu umožní ďalší styk s maloletou, a že videohovory otca s maloletou, ak sa vôbec uskutočnia, trvajú kratšie ako je upravené. Ďalej sa otec domnieval, že existuje právomoc slovenského súdu na vydanie naliehavého opatrenia, lebo maloletá má na území Slovenskej republiky majetok, a to zriadený bankový účet a je potrebné zabezpečiť tak účinnú ochranu maloletého
dieťaťa podľa Článku 11 Dohovoru. V danom prípade mal súd prvej inštancie preukázané, že otec sa okrem zmeny zverenia maloletej domáhal aj úpravy styku matky s maloletou, určenia vyživovacej povinnosti matky a nariadenia výkonu rozhodnutia upravujúceho jeho styk s maloletou. Súd prvej inštancie konštatoval, že o totožných nárokoch už prebiehajú konania vedené na súde prvej inštancie pod sp. zn. 33P/19/2025, 33P/41/2025, 33P/89/2025 a 33Em/1/2025, teda konanie zastavil aj podľa § 159 CSP.
30. Odvolací súd vzhľadom k odvolacím námietkam otca uvádza, že v čase podania návrhu otca nebola preukázaná existencia obvyklého pobytu maloletej na území Slovenskej republiky. Uvedená skutočnosť už bola skúmaná aj v predošlých konaniach, na ktoré správne poukázal súd prvej inštancie a táto skutočnosť je nezmenená aj v súčasnosti. Krátkodobý pobyt maloletej na území Slovenskej republiky od júla 2023, resp. od októbra 2023, kedy rodičia premiestnili svoje veci na Slovensko, tak ako tvrdil otec, do februára 2024 nezaložil obvyklý pobyt maloletej, tak ako sa domnieva otec. Už v právoplatne skončenom konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 33P/34/2024 o rozvod manželstva rodičov dieťaťa a o úpravu ich pomerov k maloletej dcére na čas po rozvode bolo ku koncu roka 2024 nesporne zistené, že maloletá spolu s matkou býva v E. F., pričom právoplatne skončené návratové konanie neprinieslo ohľadom tejto skutočnosti žiadnu zmenu. Nebolo tiež sporné, že maloletá sa aktuálne na území Slovenskej republiky nenachádza. Odvolací súd sa zaoberal aj argumentáciou otca, ktorá zdôrazňovala povinnosť súdu využiť svoju právomoc a zabezpečiť tak účinnú ochranu maloletého dieťaťa podľa Článku 11 Dohovoru, keď otec argumentoval majetkom maloletej na území Slovenskej republiky. Odvolací súd uvádza, že navrhovaná zmena zverenia maloletej do opatery otca nesúvisí so zriadením účtu na meno dieťaťa vedeným v pobočke banky na Slovensku. Pokiaľ ide o takto odvodenú právomoc na konanie, odvolací súd je toho názoru, že nie je preukázané ohrozenie majetku maloletého dieťaťa, teda nejde o naliehavý prípad. Odvolací súd zároveň uvádza, že v rámci konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia o nariadenie výkonu rozhodnutia nemá právomoc ukladať centrálnemu orgánu Slovenskej republiky povinnosť iniciovať alebo vykonať medzinárodnú spoluprácu s príslušným orgánom E. republiky podľa článkov 34 a 35 Dohovoru. Uvedený postup patrí do pôsobnosti centrálneho orgánu, ktorý vykonáva svoje úlohy za podmienok ustanovených Dohovorom.
31. Odvolacie námietky otca v celosti odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné. Zo skutkových tvrdení a ich preukázania listinnými dôkazmi vyplýva, že maloletá v čase podania návrhu otca na zmenu zverenia nežila na území Slovenskej republiky a nemala ani obvyklý pobyt v Slovenskej republike.
32. Keďže odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a II. založené na závere o nedostatku právomoci slovenských súdov, nezaoberal sa ďalšími procesnými otázkami, vrátane existencie litispendencie, keďže ich posudzovanie už nemohlo mať vplyv na výsledok konania.
33. Ďalšie argumenty odvolateľa odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nepodstatné, nespôsobilé ovplyvniť posúdenie veci, keď i podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/2004, III.ÚS 209/2004, II.ÚS 200/2009 a pod.).
34. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 1 CSP s použitím generálnej klauzuly zakotvenej v § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, keď žiadne okolnosti odôvodňujúce uplatnenie moderačného práva súdu v zmysle § 55 CMP v konaní nevyšli najavo.
35. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).