Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_3Tos-113-2026.pdf
PDF · 90.78 KB
Case nature
Area
Subarea
3Tos/113/2026
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Stanislavskej a sudcov JUDr. Juraja Dziaka a JUDr. Rastislava Kresla, v trestnej veci odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX v Bratislave, v konaní o návrhu odsúdeného na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 17.04.2026, sp. zn. 35PP/11/2026, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 21.07.2026 v Trnave, takto
r o z h o d o l :
Podľa § 193 odsek 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., z a m i e t a.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým uznesením Okresný súd Trnava rozhodol tak, že podľa § 415 ods. 1 Trestného poriadku s poukazom na § 66 ods. 1 písm. b) Trestného zákona, § 66 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona zamietol návrh odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., t. č. ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou, o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Pezinok, sp. zn. 46T/28/2023, zo dňa 22.01.2024. Okresný súd napadnuté uznesenie odôvodnil v rozsahu č.l. 18-21 spisu. Proti tomuto uzneseniu ihneď, po jeho vyhlásení na verejnom zasadnutí, zahlásil sťažnosť odsúdený A. B. (č.l. 17 spisu), ktorú odôvodnil písomným podaním zo dňa 17.06.2026. V ňom uviedol, že počas výkonu trestu sa snažil spraviť všetko pre to, aby bol podmienečne prepustený a vrátil sa domov k svojej družke a synovi, s ktorými udržiava kontakt. Vo výkone trestu bol pracovne zaradený, bol aj odmenený a dodržiava všetky pokyny v ústave na výkon trestu odňatia slobody. Aktuálne je už rok zaradený vo výstupnom oddiele. Po prepustení z výkonu trestu má zabezpečené bývanie aj zamestnanie, chce sa starať o svoju rodinu. Preto požiadal krajský súd, aby jeho žiadosti o prepustenie vyhovel. Prokurátorka prítomná na verejnom zasadnutí sa vzdala práva na podanie sťažnosti (č.l. 17 spisu). Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku, pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia. Krajský súd v Trnave na podklade podanej sťažnosti preskúmal v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 192 ods. 1 Trestného poriadku správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému odsúdený podal sťažnosť, ako i konanie, ktoré predchádzalo tomuto výroku a tak zistil, že sťažnosť podala oprávnená osoba v zákonom stanovenej lehote, avšak sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná. Krajský súd je toho názoru, že okresný súd po obdržaní žiadosti odsúdeného A. B. o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody postupoval procesne bez akýchkoľvek pochybností, keď vo veci určil termín verejného zasadnutia na deň 17.04.2026, kde mal odsúdený možnosť vyjadriť sa k svojmu správaniu vo výkone trestu odňatia slobody ako aj k jeho postoju k spáchanej trestnej činnosti, vykonal všetky dôkazy, ktoré sú potrebné pre objektívne a zákonné rozhodnutie o návrhu odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody a rozhodol spôsobom, ktorý si osvojil aj krajský súd.
Následne okresný súd vo svojom uznesení v súlade s ustanovením § 176 ods. 2 Trestného poriadku rozviedol všetky zákonné a právne skutočnosti, na základe ktorých mal za to, že návrhu odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody nie je možné vyhovieť. Podľa § 66 ods. 1 písm. b) Trestného zákona súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, a ak ide o osobu odsúdenú za zločin po výkone dvoch tretín uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody. Podľa § 66 ods. 2 Trestného zákona pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení súd prihliadne aj na povahu spáchaného trestného činu a na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva. Podľa § 66 ods. 3 Trestného zákona, ak odsúdený má vykonať viac trestov odňatia slobody, odsúdený môže byť podmienečne prepustený najskôr po výkone súčtu pomerných častí uložených trestov podľa odseku 1 písm. a) až c), § 67 ods. 1 a 2 a celého zvyšku trestu podľa § 68 ods. 2. Z vyššie citovaných ustanovení § 66 Trestného zákona vyplýva, že súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť z výkonu trestu po splnení jednak formálnej podmienky, a to zákonom stanovenej doby výkonu trestu, a jednak po splnení dvoch materiálnych podmienok, ktorými sú splnenie povinností a správanie odsúdeného, ktorými preukázal polepšenie a tiež skutočnosť, že sa od odsúdeného môže očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody znamená podstatnú zmenu spôsobu jeho výkonu, a preto by táto možnosť mala byť umožnená len odsúdenému, u ktorého je reálny predpoklad, že uložený trest splnil svoj účel aj bez potreby celkového výkonu tohto trestu v ústave na výkon trestu odňatia slobody. Súd preto musí skúmať všetky okolnosti svedčiace o možnostiach prevýchovy odsúdeného, ako aj jeho správanie vo výkone trestu odňatia slobody. Preskúmaním obsahu spisového materiálu krajský súd zistil, že okresný súd správne konštatoval, že odsúdený splnil len formálnu podmienku na podmienečné prepustenie, teda vykonal potrebnú časť uloženého trestu odňatia slobody, avšak odsúdený nespĺňa ani jednu materiálnu podmienku, nakoľko odsúdený svojím správaním vo výkone trestu nepreukázal žiadne výrazné polepšenie a tiež nemožno od neho bezpečne očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Krajský súd si závery okresného súdu prezentované v napadnutom uznesení osvojil a v celom rozsahu na ne odkazuje, bez potreby opakovania týchto dôvodov vo svojom sťažnostnom uznesení. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a v prípade, ak sa sťažnostný súd stotožní s úvahami súdu nižšieho stupňa a tieto považuje za zákonné a správne, nie je potrebné, aby tieto opakoval vo svojom rozhodnutí, ale stačí, aby na tieto len stručne poukázal (obdobne pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/2/2018 z 23. januára 2018). Nad rámec odôvodnenia krajský súd uvádza, že pokiaľ ide o prvú materiálnu podmienku, táto sa viaže podľa jej gramatického znenia striktne na správanie odsúdeného vo výkone trestu. Ako správne uviedol samosudca okresného súdu v napadnutom uznesení, polepšením v jej zmysle sa v resocializačnej rovine rozumie vývojový proces vnútornej premeny osobnosti odsúdeného, ktorá sa navonok prejavuje práve v jeho chovaní a správaní v podmienkach výkonu trestu. Krajský súd dodáva, že v súvislosti s rozhodovaním o prípadnom podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody plnenie tejto podmienky preukazuje príslušný ústav na výkon trestu v hodnotení odsúdeného (§ 62 zák. č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody). S ohľadom na povahu a účel tohto právneho inštitútu je odôvodneným úsudok, že o takomto polepšení môže okrem iného svedčiť, ak odsúdený riadne a zodpovedne plní povinnosti, ktoré vo výkone trestu pre neho vyplývajú z právnych predpisov, ak dodržiava ústavný poriadok a stanovený režim, plní pokyny príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže, dodržiava zásady slušného správania, iniciatívne spolupracuje a plní program zaobchádzania, dodržiava povinnosti a zákazy obsiahnuté v zákone o výkone trestu odňatia slobody a vo vyhláške, ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu a pod. Správanie odsúdeného vo výkone trestu sa musí hodnotiť v súvislosti s charakterovými vlastnosťami odsúdeného, s motívmi a spôsobom vykonania činu, pretože len za tohto predpokladu možno posúdiť, či odsúdený vo výkone trestu dosiahol taký stupeň nápravy, že sa už zbavil práve tých charakterových vlastností a nesprávnych návykov, ktoré ho viedli ku spáchaniu trestnej činnosti, alebo ktoré okrem ostatných príčin aspoň prispeli k jeho rozhodnutiu spáchať trestný čin. Ani pozornosti krajského súdu neuniklo to, že síce správanie odsúdeného v ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou je aktuálne na požadovanej úrovni (dodržiava ústavný poriadok a časový rozvrh dňa, príkazy a nariadenia príslušníkov zboru sa snaží rešpektovať, dodržiava osobnú hygienu), odsúdený
plní ciele stanovené programom zaobchádzania a deklaruje dostatočne kritický postoj k spáchanej trestnej činnosti, avšak počas výkonu trestu odňatia slobody v ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou jeho správanie nebolo vždy na požadovanej úrovni, kedy sa vyskytli viaceré nedostatky (spal na lôžku v nepovolenom čase, mal neporiadok v osobných veciach, konfliktné správanie medzi odsúdenými na pracovisku). I keď odsúdený počas celého výkonu trestu nebol disciplinárne potrestaný, z hodnotenia riaditeľa ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou je zrejmé, že odsúdený za celý čas výkonu trestu odňatia slobody od 30.10.2022, čo predstavuje dobu takmer 4 roky, dosiahol len 2 disciplinárne odmeny (naposledy dňa 05.03.2026), všetky po preradení odsúdeného do ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou. Hoci odsúdený aktuálne vykonáva činnosti na všeobecný rozvoj osobnosti v oblasti udržiavania čistoty a upravenosti ubytovacích a spoločných priestorov ústavu, v prospech odsúdeného nemožno vyhodnotiť tú skutočnosť, že odsúdený neabsolvoval žiaden rekvalifikačný kurz ani iné formy vzdelávania, nezúčastnil sa žiadneho programu na predchádzanie drogovej trestnej činnosti (za ktorú aj aktuálne vykonáva nepodmienečný trest odňatia slobody), hoci ústav absolvovanie takýchto programov umožňuje, či tú skutočnosť, že nezastáva žiadnu funkciu z radu väzňov. Navyše odsúdený bol naposledy pracovne vyradený z dôvodu nevhodného správania na pracovisku. Aktuálne je odo dňa 08.07.2025 pracovne zaradený na pracovisku mimo ústav. V neposlednom rade nemožno opomenúť aj to, že odsúdený nie je zaradený do skupinových foriem práce, ale je mu venovaný individuálny prístup s dôslednou kontrolou plnenia zadaných úloh s dôrazom na dodržiavanie a rešpektovanie spoločenských noriem, ústavného poriadku a časového rozvrhu dňa, pričom individuálne pohovory sú zamerané na rozvoj interpersonálnych kontaktov, sebakontroly, sebareflexie a kritickému náhľadu na opakovanú trestnú činnosť. K odôvodneniu napadnutého uznesenia sťažnostný súd dopĺňa, že odsúdený nevyvíja dostatočne aktívnu snahu po akýchkoľvek dostupných aktivitách vo výkone trestu, ktoré sú „navyše“. Aj keď je aktuálne správanie sa odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody na požadovanej úrovni, len dobré správanie sa odsúdeného v podmienkach výkonu trestu odňatia slobody nie je dostačujúce na vyslovenie predpokladu, že bude na slobode viesť riadny život. Pri rozhodovaní o splnení prvej materiálnej podmienky ide o to rozlíšiť, kedy správanie odsúdeného a plnenie jeho povinností vo výkone trestu odňatia slobody sú prejavom len vonkajšej adaptácie odsúdeného na prostredie ústavu na výkon trestu a kedy ide o známky skutočných zmien osobnosti odsúdeného odôvodňujúcich nádej, že i v budúcnosti povedie riadny život. To znamená, že ak sa odsúdený vo výkone trestu dobre správa, automaticky to neznamená, že sa polepšil a tým splnil prvú materiálnu podmienku. Navyše je potrebné prihliadnuť aj na zaradenie odsúdeného v ústave na výkon trestu odňatia slobody, ktorý trest odňatia slobody si aktuálne vykonáva v ústave s minimálnym stupňom stráženia, pričom v rámci diferenciácie je umiestnený v diferenciačnej skupine ,,B“, čo rovnako svedčí o potrebe prísnejšieho režimu, ktorý je základom diferencovaného zaobchádzania. Pokiaľ ide o splnenie druhej materiálnej podmienky, túto súd objasňuje a skúma komplexnejšie. Posudzuje všetky okolnosti súvisiace s osobou odsúdeného, jeho osobné a charakterové vlastnosti, celkový postoj k spoločenským normám, prostredie, v ktorom žil, celý doterajší život, povahu a charakter trestnej činnosti, pre ktorú je vo výkone trestu s jediným cieľom, či všetky tieto skutočnosti umožňujú prijať prognózu, že v prípade prepustenia na slobodu povedie riadny život, t.j. život v súlade s právnymi, morálnymi a etickými normami spoločnosti. V tejto súvislosti, keďže vo výkone trestu nedošlo k skutočnému polepšeniu odsúdeného, aj podľa názoru krajského súdu nie je možné konštatovať, že je daný dôvodný predpoklad, že v prípade jeho podmienečného prepustenia povedie riadny život. Sťažnostný súd, rovnako ako prvostupňový súd, pokiaľ ide o sklony odsúdeného k páchaniu trestnej činnosti, poukazuje na trestnú minulosť odsúdeného, ktorý bol doposiaľ 6-krát súdne trestaný za rôznorodú trestnú činnosť, z toho 4-krát za prečin zanedbania povinnej výživy a aktuálne si vykonáva dvojročný nepodmienečný trest odňatia slobody za zločin neoprávneného nakladania s omamnými a psychotropnými látkami (prechovávanie drog). Nemožno opomenúť skutočnosť, že odsúdený sa opakovane v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia uloženého trestným rozkazom Okresného súdu Pezinok sp. zn. 1T/31/2017 zo dňa 28.04.2017, a rozsudkom Okresného súdu Pezinok sp. zn. 38T/72/2018 zo dňa 29.06.2020, dopustil spáchania trestnej činnosti. Odsúdený teda ani možnosť, ktorá mu podmienečným odsúdením či trestom povinnej práce bola poskytnutá na nápravu, nevyužil a dopustil sa opätovne protiprávnej trestnej činnosti. V tomto prípade recidíva odsúdeného nepochybne svedčí v prospech záveru okresného súdu, že ani predchádzajúce podmienečné odsúdenie, či uloženie trestu povinnej práce (uložený trestným rozkazom Okresného súdu Pezinok sp. zn. 1T/20/2018 zo dňa 09.04.2018) zjavne nemali na osobu odsúdeného požadovaný preventívny a resocializačný účinok, keďže mu nezabránili v ďalšom páchaní trestnej činnosti.
Z predchádzajúceho života odsúdeného teda možno vyvodiť, že jeho sklony k porušovaniu zákona a k páchaniu trestnej činnosti, nateraz prevyšujú nad ochotou žiť riadny a slušný život, keď možno konštatovať, že ani doposiaľ uložené tresty sa u neho evidentne minuli účinkom a nevzal si z nich žiadne ponaučenie, keďže s odstupom času doposiaľ vždy pokračoval v páchaní ďalšej trestnej činnosti. Nanajvýš krajský súd v tejto súvislosti u odsúdeného poukazuje na menej priaznivú resocializačnú prognózu na základe stredného rizika recidívy trestnej činnosti, ktorá taktiež nesvedčí v prospech možnej prognózy, že odsúdený povedie na slobode riadny život. Zohľadňujúc absenciu zvýšenej snahy po náprave v ústave na výkon trestu zo strany odsúdeného, menej priaznivú resocializačnú prognózu odsúdeného, ako i povahu trestného činu, pre ktoré je odsúdený vo výkone trestu odňatia slobody, krajský súd konštatuje, že práve predčasným ukončením výchovného pôsobenia uloženého trestu a participácie na individuálnom programe zaobchádzania v podobe podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody by nebolo možné dosiahnuť jeden z účelov trestu, a síce vytvoriť podmienky a pripraviť odsúdeného na riadne vedenie života po výkone trestu a odradiť ho od recidívy trestnej činnosti. S poukazom na predchádzajúce argumenty vyhodnotil krajský súd sťažnostné námietky odsúdeného ako nedôvodné. Ak aj odsúdený v odôvodnení sťažnosti uvádzal, že bol pracovne zaradený, získal disciplinárne odmeny a dodržiava všetky pokyny príslušníkov ústavu, k týmto krajský súd v prvom rade uvádza, že zmysel podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody nie je v tom, aby za dobré správanie, prípadne za dobrú prácu vo výkone trestu bol odsúdený automaticky prepustený po odpykaní stanovenej doby na slobodu bez zreteľa na to, aká je prognóza jeho ďalšieho správania. Podmienečné prepustenie je totiž na mieste len v tom prípade, ak vzhľadom ku všetkým okolnostiam, ktoré môžu mať v tomto smere význam, je odôvodnený predpoklad, že odsúdený povedie aj na slobode riadny život. Podmienečné prepustenie má mať na odsúdeného výchovný vplyv a to nielen ten, že iba v skúšobnej dobe po podmienečnom prepustení bude odsúdený viesť riadny život, ale predovšetkým ten, že odsúdenému je daná šanca na riadny život s tým, že sa už trestnej činnosti viac nedopustí, nakoľko rozhodnutím o podmienečnom prepustení súd prezumuje, že výkon trestu odňatia slobody splnil vo vzťahu k osobe odsúdeného svoj účel. Pritom platí, že ak súd nezistí „polepšenie sa“ odsúdeného, nemôže ani dospieť k záveru, že by odsúdený po podmienečnom prepustení viedol riadny život. Krajský súd tiež uvádza, že z povahy inštitútu podmienečného prepustenia vyplýva, že jeho uplatnenie nemá byť automatické a nemá sa stať pravidlom, ale má sa uplatniť iba výnimočne, kedy jeho uplatnenie budú odôvodňovať okolnosti konkrétneho prípadu. Treba ešte dodať, že posúdenie otázky prípadnej recidívy je svojim spôsobom vždy len predpokladom vysloveným s väčšou či menšou mierou pravdepodobnosti, pričom súd je vždy odkázaný na objektívne okolnosti, medzi ktoré je nutné zaradiť aj doterajšie sklony odsúdeného k páchaniu trestnej činnosti. Rozhodnutie o podmienečnom prepustení je fakultatívnej povahy, čo znamená, že naň neexistuje právny nárok, ktorého by sa mohol odsúdený domáhať ihneď, ak sa po určitú zákonom stanovenú dobu správal vo výkone trestu slušne a vzorne si plnil uložené povinnosti (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 05.06.2019, sp. zn. 6Urtos/1/2019). Pokiaľ odsúdený v sťažnosti poukázal na to, že udržiava kontakt s rodinou, má zabezpečené bývanie a pripravené zamestnanie, k týmto vyjadreniam krajský súd uvádza, že ide nepochybne o skutočnosti vytvárajúce predpoklady, ktoré by mohli spolupôsobiť ako priaznivé faktory, avšak dané skutočnosti nie sú v kontexte už vyššie uvedeného dostatočné na to, aby súd žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody vyhovel. Aj napriek uvedeným skutočnostiam, uvedeným odsúdeným nemá ani krajský súd dôveru v to, že by odsúdený v prípade podmienečného prepustenia na slobode riadny život viedol. Navyše odsúdený prvostupňovému súdu ani sťažnostnému súdu nepredostrel konkrétne možnosti alebo jeho predstavy zamestnania sa a napriek tvrdeniu, že bude bývať u priateľky na adrese D. XX, E. F., nepredložil súhlas (potvrdenie) jeho priateľky o tom, že po prípadnom podmienečnom prepustený bude mať u nej zabezpečené bývanie. Uvedené tak možno uzavrieť s tým, že náprava a celkové pozitívne pôsobenie na osobu odsúdeného je v súčasnosti možné len počas jeho pobytu vo výkone trestu odňatia slobody, pričom podmienečným prepustením odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody by nebol naplnený jeden zo základných účelov trestu, ktorým je ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov. Krajský súd predmetný záver vyslovil po komplexnom posúdení všetkých relevantných faktorov, teda nielen s poukazom na trestnú minulosť odsúdeného, ale primárne s poukazom na priemerné správanie sa odsúdeného počas pobytu vo výkone trestu, kedy sa v podstate adaptoval na režim výkonu trestu odňatia slobody, avšak doposiaľ nepreukázal zvýšenú snahu po náprave, no zohľadnil tiež závažnosť spáchanej trestnej činnosti, za ktorú je vo výkone trestu, stredné riziko recidívy trestnej činnosti a tiež výsledky kvalifikovaného
prognózovacieho nástroja (Crime Risk Assesment), ktorý ustálil, že resocializačná prognóza sa u odsúdeného javí ako menej priaznivá. Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, nadriadený orgán zamietne sťažnosť ak nie je dôvodná. Z vyššie uvedených dôvodov aj krajský súd má za to, že u odsúdeného nie sú splnené zákonné podmienky na jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, preto v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť odsúdeného ako nedôvodnú zamietol.
Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustní ďalší riadny opravný prostriedok.