Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_8S-10-2020.pdf
PDF · 142.45 KB
No categories available
8S/10/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Bystrianskej a členov senátu JUDr. Radovana Turčíka, a JUDr. Diany Bičovej, v právnej veci žalobcu: R. F., Y. XXX, zastúpeného JUDr. Tomášom Bucskom, AK, so sídlom Veľké Raškovce, Hlavná 1, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa zo dňa 21.11.2019 č. 102699305/2019, takto
rozhodol:
I. Krajský súd z r u š u j e rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa zo dňa 21.11.2019č. 102699305/2019, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Košice zo dňa 05.03.2020, č.: 100608711/2020 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. II. P r i z n á v a žalobcovi proti žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. Včas podanou správnou žalobou zo dňa 24.01.2020, podanou osobne na Krajskom súde v Košiciach dňa 24.01.2020, sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie, z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a pre jeho nepreskúmateľnosť a pre nezrozumiteľnosť, ako aj nedostatok dôvodov. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania.
2. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 21.11.2019 č. 102699305/2019 žalovaný podľa § 74 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej iba Daňový poriadok) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice, zo dňa 05.09.2019, č. 102094468/2020, ktorým vyzval žalobcu podľa § 91 ods. 2 písm. f) Daňového poriadku na zaplatenie daňového nedoplatku v sume 1.337,50 eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca v podanom odvolaní proti daňovej exekučnej výzve, neuviedol žiadne relevantné dôvody v zmysle ustanovenia § 91 ods. 5 Daňového poriadku. Preskúmaním odvolania podaného proti napadnutej daňovej exekučnej výzve odvolací orgán konštatoval, že správca dane pri začatí daňového exekučného konania a vydaní daňovej exekučnej výzvy postupoval v súlade s Daňovým poriadkom. Správca dane evidoval ku dňu 28.08.2019 u žalobcu daňový nedoplatok vo výške 1.137,50 eur, ktorý vznikol na základe právoplatných a vykonateľných rozhodnutí č. 101388237/2019 zo dňa 07.06.2019, č. 101388573/2019 zo dňa 07.06.2019, č.101388389/2019 zo dňa 07.06.2019, č. 101367071/2019 zo dňa 10.06.2019, č. 101368740/2019 zo dňa 10.06.2019, č. 101370281/2019 zo dňa 10.06.2019, č. 101369796/2019 zo dňa 10.06.2019, č. 101370634/2019 zo dňa 10.06.2019, č.101388820/2019 zo dňa 10.06.2019, ktorý žalobca neuhradil v lehote splatnosti.
3. Správca dane vydal daňovú exekučnú výzvu č. 102094468/2019 zo dňa 05.09.2019, ktorou vyzval žalobcu na zaplatenie daňového nedoplatku v aktuálnej výške 1.137,50 eur a upozornil žalobcu, že v prípade, ak neuhradí daňový nedoplatok v lehote určenej správcom dane v daňovej exekučnej výzve, správca dane vykoná daňovú exekúciu podľa § 100 Daňového poriadku, t.j. na mzdu, na ktorú má daňový dlžník nárok voči platiteľovi mzdy CASSPOS a.s., Dopravná 6, 040 01 Košice.
4. Správca dane vydaním rozhodnutia č. 102044356/2019 zo dňa 28.08.2019 začal daňové exekučné konanie podľa § 90 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších (ďalej len „Daňový poriadok") na vymoženie daňového nedoplatku vo výške 1.137,50 eur na podklade exekučného titulu, ktorými sú podľa § 89 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku vykonateľné výkazy daňových nedoplatkov č. 101861273/2019 zo dňa 02.08.2019 a č. 101879883/2019 zo dňa 06.08.2019. Podľa žalovaného daňové exekučné konanie začal správca dane z úradnej moci až potom, čo preveril splnenie procesných podmienok ak o sú príslušnosť správcu dane na výkon daňovej exekúcie, neuplynutie prekluzívnej lehoty na vymáhanie a hmotnoprávnych podmienok, t.j., existencia daňového nedoplatku, existencia exekučného titulu, ktorý má zákonom stanovené náležitosti a existencia majetku, ktorý je spôsobilým predmetom daňovej exekúcie.
5. Žalovaný konštatoval, že daňový nedoplatok, ktorý správca dane vymáhal v daňovom exekučnom konaní vznikol na základe právoplatných a vykonateľných rozhodnutí č. 101388237/2019, č.101388573/2019, č. 101388389/2019 všetky zo dňa 07.06.2019, ktorými bolo uložené peňažné plnenie - vyrubené úroky z omeškania v celkovej výške 404,70 eur, ktoré sa stali, splatnými dňa 05.07.2019. Ďalší daňový nedoplatok v celkovej výške 732,80 eur vznikol na základe právoplatných a vykonateľných rozhodnutí č. 101367071/2019, č. 101368740/2019, č. 101370281/2019, č. 101369796/2019, č. 101370634/2019, č.101388820/2019 všetky zo dňa 10.06.2019, ktorými bolo uložené peňažné plnenie - vyrubené úroky z omeškania, ktoré sa stali splatnými dňa 02.08.2019. Po uplynutí lehoty splatnosti vznikol daňový nedoplatok - pohľadávka pre účely konkurzu v celkovej výške 1.137,50 eur vznikla po rozhodujúcom dni, t.j. po 31.12.2018, a preto nepodlieha oddĺženiu konkurzom vyhláseným podľa IV. časti ZKR.
6. Žalovaný dôvodil, že uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 30 OdK/10/2019 zo dňa 22.01.2019 zverejneným v obchodnom vestníku bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka - žalobcu s pozastavenou podnikateľskou činnosťou. Podľa výroku predmetného uznesenia bol dlžník zbavený všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze. Citoval § 166a ods. 1 ZKR, podľa ktorého, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 166b a § 166c), len v konkurze alebo splátkovým kalendárom môžu byť uspokojené pohľadávky: pohľadávka, ktorá vznikla pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz alebo poskytnutá ochrana pred veriteľmi (ďalej len rozhodujúci deň). Podľa § 2 písm. f) Daňového poriadku daňovým nedoplatkom je dlžná suma dane po lehote splatnosti dane. Podľa § 88 ods. 1 Daňového poriadku daňovým exekučným konaním je konanie, v ktorom správca dane z úradnej moci vymáha daňový nedoplatok, iné peňažné plnenie uložené rozhodnutím, exekučné náklady a hotové výdavky podľa § 149. Podľa § 88 ods. 4 Daňového poriadku správca dane je povinný a) zisťovať, či sú splnené podmienky na začatie daňového exekučného konania, b) vykonať daňovú exekúciu len podľa tohto zákona a spôsobmi, ktoré tento zákon ustanovuje.
7. V danom prípade rozhodujúcim dňom je deň 31.12.2018 a oddĺženiu podliehajú len tie pohľadávky, ktoré vznikli do 31.12.2018 a daňový poriadok v ustanovenie §158 ods. 1 Daňového poriadku určuje, že daňový nedoplatok sa na účely konkurzu a reštrukturalizácie považuje za pohľadávku.
8. Žalovaný pokladal za nedôvodné odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa toho, že daňový nedoplatok vymáhaný v daňovom exekučnom konaní pozostáva z vyrubených úrokov z omeškania. Pokiaľ žalobca poukazoval na ustanovenie § 166 b písm. d) ZKR, podľa ktorého sú vylúčené z uspokojenia, resp. za nevymáhateľné sa považujú zmluvné pokuty, iné súkromnoprávne alebo verejnoprávne sankcie, kde povinnosť, ktorá zakladá právo uplatniť alebo uložiť takúto pokutu alebo sankciu, bola porušená pred rozhodujúcim dňom. Žalovaný poukázal na ust. § 166b písm. b) ZKR, podľa ktorého sa za nevymáhateľné voči dlžníkovi považuje: „príslušenstvo pohľadávky, na ktoré vznikol nárok v rozhodujúci deň a po rozhodujúcom dni." Žalovaný mal za to, že podľa ust. § 2 písm. b) Daňového poriadku sa na účely tohto zákona rozumie daňou daň podľa osobitných predpisov vrátane úroku z omeškania, úroku a pokuty podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov, miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady podľa osobitného predpisu a miestny poplatok za rozvoj podľa osobitného predpisu.
Z dikcie citovaného ustanovenia Daňového poriadku vyplýva, že úrok z omeškania sa považuje za samostatnú daň, nie je to príslušenstvo pohľadávky ako tvrdí daňový dlžník v odvolaní. Daňový poriadok nemá definíciu príslušenstva pohľadávky. Povinnosť zaplatiť úrok z omeškania vzniká až jeho vyrubením vydaním rozhodnutia podľa § 63 a § 156 Daňového poriadku. Až právoplatnosťou rozhodnutia o vyrubení úroku z omeškania a jeho nezaplatením v určenej lehote, vzniká daňový nedoplatok a tým aj pohľadávka pre účely konkurzu. Uvedený právny názor daňových orgánov korešponduje s ustálenou judikatúrou NS SR a správnych súdov SR (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 2Sžf/78/2015 zo dňa 23.05.2018). Z uvedeného žalovaný uzavrel, že odvolacia námietka žalobcu o nevymáhateľnosti vyrubených úrokov z omeškania z dôvodov uvedených v ust. § 166b písm. b) a písm. d) ZKR, je neopodstatnená. Daňový dlžník môže podať odvolanie proti daňovej exekučnej výzve podľa § 91 ods. 5 Daňového poriadku ak, a) nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného daňového nedoplatku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, b) sú iné dôvody, pre ktoré je daňová exekúcia neprípustná. Podľa § 91 ods. 6 Daňového poriadku odvolanie musí byť odôvodnené, pričom na neskôr uplatnené dôvody sa neprihliada.
Správna žaloba, vyjadrenie žalovaného , replika žalobcu
9. Žalobca uviedol, že konajúce správne orgány pri konaní vychádzali iba z mylnej interpretácie, t.j., že úrok z omeškania je daňovou pohľadávkou, ktorá bola vyrubená žalobcovi až po rozhodujúcom dni. Žalobca poukázal obdobne ako v odvolaní na to, že úrok z omeškania je príslušenstvom pohľadávky a nemôže existovať, ak neexistuje samotná pohľadávka. Ďalej poukázal na to, že v zmysle dôvodovej správy k zákonu č. 377/2016 Z. z., ktorý zaviedol resp. novelizoval inštitút oddlženia je jasne konštatované „oddlženiu (účinku nevymáhateľnosti) budú podliehať v zásade všetky pohľadávky veriteľov, ktoré prihlásili do konania alebo ktoré si do konania prihlásiť mohli s výnimkami pohľadávok dieťaťa resp. výživného. 10. Podľa žalobcu rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správneho orgánu je nepreskúmateľné pre jeho nezrozumiteľnosť a nedostatku dôvodov. Konajúce správne orgány pri konaní vychádzali iba z mylnej interpretácie, t.j., že úrok z omeškania je daňovou pohľadávkou, ktorá bola vyrubená žalobcovi až po rozhodujúcom dni. Žalobca opätovne poukazuje, že úrok z omeškania je príslušenstvom pohľadávky a nemôže existovať, ak neexistuje samotná pohľadávka. Ďalej poukázal na to,, že v zmysle dôvodovej správy k zákonu č. 377/2016 Z. z., ktorý zaviedol resp. novelizoval inštitút oddlženia je jasne konštatované „oddlženiu (účinku nevymáhateľnosti) budú podliehať v zásade všetky pohľadávky veriteľov, ktoré prihlásili do konania, alebo ktoré si do konania prihlásiť mohli s výnimkami napr. pohľadávok dieťaťa resp. výživného". 11. V ďalšom poukázal na to, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Svoje tvrdenie opieral o to, že žalovaný správny orgán vydal exekučné tituly po rozhodujúcom dni, ktorých predmetom bol úrok z omeškania, ako príslušenstvo pohľadávok konkrétne titulom neodvedenia dane z motorových vozidiel, ktoré jednoznačne vznikli pred rozhodujúcim dňom, teda sa na nich vzťahoval právny režim uvedený v § 166a ZKR. Namietal, že napádané rozhodnutie je nezákonné, popiera účel zákona, ktorý novelizoval inštitút oddlženia a ktorý jednoznačne dlžníkov zbavuje starých dlhov, lebo zákonodarca jednoznačne v zákone o konkurze a reštrukturalizácii dáva všetky pohľadávky na jednu úroveň a nepozná výnimky týkajúce sa daňových pohľadávok. Tieto sa stávajú dňom vyhlásenia konkurzu nevymáhateľné. Napádané správne konanie je vedené proti príslušenstvu pohľadávok, ktoré sa stali nevymáhateľné. Žalobca má za to, že žalobné dôvody, resp. žalobné body majú oporu v zákone a robia napádané rozhodnutie v celom rozsahu nezákonným. Žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovaného číslo: 102699305/2019 zo dňa 21.11.2019 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Košice číslo: 102094468/2019 zo dňa 05.09.2019 a vec vrátiť na ďalšie konanie. 12. Žalovaný dňa 22.10.2020 vo vyjadrení k správnej žalobe zopakoval argumenty uvedené v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia so záverom, že pri vymedzení pohľadávok z verejnoprávneho vzťahu, konkrétne pohľadávok správcu dane, sa preto vychádza z ustanovení Daňového poriadku, kde v základných pojmoch je vymedzené, čo sa rozumie daňovou pohľadávkou, a čo daňovým nedoplatkom. Uviedol, že pre pohľadávky správcu dane na účely ZKR je potom podstatná skutočnosť, že vznikom pohľadávky z verejnoprávneho vzťahu sa rozumie okamih, keď dlžník bol prvý krát oprávnený plniť takúto pohľadávku. Daňový poriadok stanovuje, že daň, ktorou sa rozumie podľa osobitných predpisov vrátene úroku z omeškania je vyrubená podľa § 68 ods. 4 Daňového poriadku rozhodnutím správcu dane. To znamená rozhodnutím vydaným podľa § 63 v spojení s § 156 Daňového poriadku. Z ustanovenia § 63 ods. 1 Daňového poriadku vyplýva, že ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto
zákona, alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. Ak sa rozhodnutím ukladajú peňažné plnenia, potom lehota plnenia je podľa § 63 ods. 3 písm. d) Daňového poriadku 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Okamih, kedy bol dlžník (žalobca) prvý krát oprávnený plniť takúto pohľadávku aj vzhľadom na skutočnosť, kedy sa považuje daň za vyrubenú na základe rozhodnutia, je prvý deň lehoty na plnenie. Úroky z omeškania vyrubené rozhodnutiami č. 101388237/2019 zo dňa 07.06.2019, č. 101388573/2019 zo dňa 07.06.2019, č.101388389/2019 zo dňa 07.06.2019, č. 101367071/2019 zo dňa 10.06.2019, č.101368740/2019 zo dňa 10.06.2019, č. 101370281/2019 zo dňa 10.06.2019, č.101369796/2019 zo dňa 10.06.2019, č. 101370634/2019 zo dňa 10.06.2019, č. 101388820/2019 zo dňa 10.06.2019 do rozhodujúceho dňa, t.j. do 31.12.2018 (deň vyhlásenia konkurzu 29.01.2019) neexistovali, nemohli byť preto v tomto konkurze označené ako pohľadávka vzniknutá do rozhodujúceho dňa, a preto nemohla byť následne posúdená ako pohľadávka vylúčená z uspokojenia podľa § 166b ods. 1 písm. d) ZKR. Vyrubené úroky z omeškania boli uložené v súlade so zákonom a sú vymáhateľné, nakoľko nie sú pohľadávkou ani podľa § 166a ods. 1 písm. a) ZKR ani podľa § 166b ods. 1 písm. d) ZKR.
13. Žalobca v replike z 24.03.2021 udáva opakovane vo veci rozhodnúť zrušením napadnutých rozhodnutí.
14. Písomným podaním správca konkurznej podstaty žalobcu JUDr. Jozef Vaško poukázal na to, že ide o pohľadávky vzniknuté do rozhodujúceho dňa, podľa 4. časti zákona č. 7/ 2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, preto v konkurze nie je možné pokračovať. Pripojil rozhodnutie Daňového radu Košice z 23. 3. 2021 č. 100479254/2021, ktorým bola exekúcia zastavená.
15. Správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. Správneho súdneho poriadku (ďalej len SSP), po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s administratívnymi spismi žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná.
16. Správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa a tiež konanie, ktoré vydaniu týchto rozhodnutí predchádzalo v medziach podanej žaloby a dospel k záveru, že toto rozhodnutie nebolo vydané v súlade s platnou právnou úpravou. Správca dane evidoval ku dňu 28.08.2019 u žalobcu daňový nedoplatok vo výške 1.137,50 eur, ktorý vznikol na základe právoplatných a vykonateľných rozhodnutí č. 101388237/2019 zo dňa 07.06.2019, č. 101388573/2019 zo dňa 07.06.2019, č.101388389/2019 zo dňa 07.06.2019, č. 101367071/2019 zo dňa 10.06.2019, č. 101368740/2019 zo dňa 10.06.2019, č. 101370281/2019 zo dňa 10.06.2019, č. 101369796/2019 zo dňa 10.06.2019, č. 101370634/2019 zo dňa 10.06.2019, č.101388820/2019 zo dňa 10.06.2019, ktorý žalobca neuhradil v lehote splatnosti.
17. Správny súd z predloženého spisového materiálu predovšetkým zistil, že Okresný súd Košice I uznesením zo dňa 22.01.2019, sp.zn.: 30Odk/10/2019, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 29.01.2019, vyhlásil na majetok žalobcu konkurz a vo výroku uviedol, že žalobcu ako dlžníka, podnikajúceho pod obchodným menom: R. F., s miestom podnikania: Y. XXX, 072 03 Moravany, IČO: XXXXXXXX, s pozastavenou podnikateľskou činnosťou, zbavuje všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze a v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze. Konkurz uznáva za hlavné insolventné konanie. Konkurzný súd ustanovil za správcu podstaty JUDr. Jozefa Vaška.
18. Konkurz bol vyhlásený podľa /IV. časti/ zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej iba ZKR), podľa ktorého možno podľa § 166a ods. 1 písm. a) uspokojiť pohľadávku, ktorá vznikla pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz, alebo poskytnutá ochrana pred veriteľmi, pričom Daňový poriadok v § 158 a § 159 obsahuje osobitné ustanovenia pre konkurz a reštrukturalizáciu, podľa ktorých pre účely konkurzu a reštrukturalizácie je pohľadávka definovaná ako daňový nedoplatok, ktorým je dlžná suma dane po lehote splatnosti dane. Daňou sa podľa Daňového poriadku rozumie daň, podľa osobitných predpisov vrátane úroku z omeškania, úroku a pokuty podľa Daňového poriadku alebo osobitných predpisov.
19. K námietke žalobcu, že vyrubené úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky uviedol, že správca dane vydal odvolaním napadnuté rozhodnutie o vyrubení úroku z omeškania po vyhlásení konkurzu. Žalovaný poukázal na povinnosť správcu dane vyrubiť úrok z omeškania, ak sú pre takýto postup splnené podmienky, stanovené Daňovým poriadkom, t. j. ak je dôvod pre uloženie sankcie, avšak
v zákonom stanovenej lehote a len za dobu určenú zákonom, a keďže v štvrtej časti Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ktorá sa týka oddlženia, nie je uvedené, že vyhlásením konkurzu by sa prerušovalo alebo zastavovalo daňové konanie a v tomto prípade sa nejednalo o žiaden z v ustanovení § 156 ods. 6 Daňového poriadku taxatívne uvedených dôvodov, a zároveň neuplynulo päť rokov od konca roka, v ktorom bol žalobca povinný zaplatiť daň, postupoval správca dane v súlade s § 156 ods. l a 2 Daňového poriadku.
20. Správny súd v uvedenej súvislosti poukazuje na to, že vo veci konajúce orgány verejnej správy vychádzali iba z mylnej interpretácie, t. j. že úrok z omeškania je daňovou pohľadávkou, ktorá vznikla tým, že bola vyrubená žalobcovi rozhodnutím. V zmysle dôvodovej správy k zákonu č. 377/2016 Z. z., ktorý zaviedol resp. novelizoval inštitút oddlženia, je jasne konštatované, že oddlženiu majú podliehať v zásade všetky pohľadávky veriteľov, ktoré prihlásili do konania, alebo ktoré si do konania prihlásiť mohli s výnimkami.
21. Správny súd zastáva názor, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže žalovaný vydal rozhodnutie o pohľadávke - vyrubení úroku z omeškania ako príslušenstva po rozhodujúcom dni, ktorá ale vznikla pred rozhodujúcim dňom a vzťahoval sa na túto právny režim uvedený v § 166a ZKR. Zákonodarca v § 166b ZKR jasne deklaruje, že v prípade oddlženia sa za nevymáhateľné voči dlžníkovi považujú pohľadávky titulom príslušenstva, pohľadávky za každý kalendárny rok, príslušenstvo pohľadávky, na ktoré vznikol nárok v rozhodujúci deň a po rozhodujúcom dni a v neposlednom rade všetky sankcie, tak súkromnoprávne ako aj verejnoprávne. Poukazuje sa na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžf/2/2016, ktorý jednoznačne poukazuje na to, že úrok z omeškania je nutné charakterizovať ako majetkový postih dlžníka za neodvedenie dane. Úrok z omeškania je daňovou pohľadávkou a to tak, ako istina a prípadne ďalšie jeho súčasti, úroky a pokuty, čiže z toho jednoznačne vyplýva, že aj úrok z omeškania mohol byť uplatnený v rámci konania o oddlžení. Preto názor žalovaného, že podľa platnej právnej úpravy sa úrok z omeškania vyrubuje obligatórne, to znamená, že nie je na úvahe správcu dane, či úrok z omeškania vyrubí, alebo nie, ale je povinný ho vyrubiť, ak si daňový subjekt nesplní peňažnú povinnosť, a to buď v správnej výške alebo v lehote tak, ako to vyplýva z jednotlivých hmotnoprávnych predpisov alebo z rozhodnutia správcu dane, je mylný. Zároveň správny súd poukazuje na to, že správca dane v rozhodnutí vyrubil úrok z omeškania za dlhšie obdobie. Z uvedených zákonných ustanovení je ďalej zrejmé, že vznikom verejnoprávnej peňažnej sankcie, resp. pohľadávky z verejnoprávneho vzťahu sa rozumie okamih, keď bol dlžník prvý krát oprávnený plniť takúto pohľadávku, t.j. prvý deň lehoty na plnenie.
Podľa § 2 Daňového poriadku na účely tohto zákona sa rozumie... b) daňou daň podľa osobitných predpisov vrátane úroku z omeškania, úroku a pokuty podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov, miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady podľa osobitného predpisu a miestny poplatok za rozvoj podľa osobitného predpisu, c) daňovým konaním konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov, e) daňovou pohľadávkou pohľadávka správcu dane na dani do lehoty splatnosti dane, ak tento zákon neustanovuje inak, f) daňovým nedoplatkom dlžná suma dane po lehote splatnosti dane. Podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Podľa § 84 ods. 1 písm. g) Daňového poriadku daňový nedoplatok zanikne dňom nasledujúcim po úplnom splnení pohľadávok správcu dane vyplývajúcich z potvrdeného reštrukturalizačného plánu, a to v rozsahu pohľadávok, ktoré daňový subjekt na základe schváleného reštrukturalizačného plánu nemusí plniť alebo ktoré nemožno v reštrukturalizácii uspokojiť; rovnako zanikajú aj pohľadávky, ktoré v reštrukturalizačnom konaní neboli riadne a včas prihlásené, tieto pohľadávky alebo ich časti po skončení reštrukturalizácie nemožno dodatočne vyrubiť. Podľa § 156 ods. 1 Daňového poriadku úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane a) daň alebo rozdiel dane,
b) preddavok na daň,
c) splátku dane,
d) vybraný preddavok na daň, e) daň vybranú zrážkou, f) zrazenú sumu na zabezpečenie dane. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy podľa odseku 1. Pri výpočte úroku sa použije štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom mal byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený, alebo splátka dane zaplatená. Pri vyrubení úroku z omeškania podľa odseku 9 sa použije základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň doručenia úplnej žiadosti členského štátu o vymáhanie pohľadávky. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15%, pri výpočte úroku z omeškania sa použije ročná úroková sadzba 15%. Správca dane vyrubí úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55 alebo do dňa začatia reštrukturalizačného konania; pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy do dňa podania dodatočného daňového priznania. Úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou. Podľa ods. 6 citovaného zákonného ustanovenia úrok z omeškania sa nevyrubí g) ak bola daň zaplatená zo zábezpeky na daň, h) ak v jednotlivom prípade podľa odseku 1 nepresiahne 5 eur, ak je správcom dane daňový úrad alebo colný úrad, i) ak jeho výška v prípade podľa odseku 1 písm. a) alebo súčet úrokov z omeškania za všetky splátky na daň podľa osobitného predpisu za príslušné zdaňovacie obdobie nepresiahne v úhrne 3 eurá, ak je správcom dane obec, j) z úroku z omeškania a pokuty. Podľa ods. 8 citovaného zákonného ustanovenia úrok z omeškania nemožno vyrubiť, ak uplynulo päť rokov od konca roka, v ktorom daňový subjekt bol povinný a) zaplatiť daň, rozdiel dane, preddavok na daň, splátku dane alebo sumu na zabezpečenie dane, b) odviesť vybraný preddavok na daň, vybranú daň alebo zrazenú daň. Podľa § 158 ods. 1 Daňového poriadku daňový nedoplatok sa na účely konkurzu a reštrukturalizácie považuje za pohľadávku. Podľa ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia, ak daňový nedoplatok vznikol v deň vyhlásenia konkurzu alebo v deň začatia reštrukturalizačného konania, alebo po vyhlásení konkurzu alebo po začatí reštrukturalizačného konania, považuje sa za pohľadávku vzniknutú po vyhlásení konkurzu alebo po začatí reštrukturalizačného konania. Podľa ods. 5 citovaného zákonného ustanovenia po vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie správca dane postupuje podľa osobitného predpisu. Podľa § 78 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty do 25 dní po skončení každého zdaňovacieho obdobia je povinný podať daňové priznanie každý platiteľ okrem platiteľa registrovaného podľa § 5 alebo § 6, ktorý je povinný podať daňové priznanie, ak mu vznikla v zdaňovacom období povinnosť platiť daň, ak v zdaňovacom období dodal tovar oslobodený od dane podľa § 43 alebo § 47, dodal tovar podľa § 45, nadobudol tovar s oslobodením od dane podľa § 44 alebo ak uplatňuje odpočítanie dane. Platiteľ je povinný zaplatiť vlastnú daňovú povinnosť do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia. Podľa § 120 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej iba ZKR) ak tento zákon neustanovuje inak, právo uplatňovať svoje nároky počas reštrukturalizácie majú len veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili svoje pohľadávky. Ak sa tieto nároky v reštrukturalizácii riadne a včas neuplatnia prihláškou, právo vymáhať tieto nároky voči dlžníkovi v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom zaniká. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia pohľadávky, ktoré vznikli voči dlžníkovi počas reštrukturalizačného konania, pracovnoprávne nároky, na ktoré nárok vznikol za obdobie kalendárneho mesiaca, v ktorom došlo k začatiu reštrukturalizačného konania, odmena správcu a nepeňažné pohľadávky sa v reštrukturalizácii neuplatňujú prihláškou (ďalej len „prednostné pohľadávky"). Na prednostné pohľadávky nepôsobia účinky začatia reštrukturalizačného konania ani sa nezahŕňajú do reštrukturalizačného plánu, ibaže s tým ich veritelia súhlasia. Vznikom pohľadávky zo súkromnoprávneho vzťahu sa rozumie okamih vzniku práva na plnenie podľa § 488 Občianskeho
zákonníka bez ohľadu na to, či už nastal čas plnenia. Vznikom pohľadávky z verejnoprávneho vzťahu sa rozumie okamih, keď dlžník bol prvý krát oprávnený plniť takúto pohľadávku. Podľa § 167a ods. 3 ZKR vyhlásením konkurzu sa začína konkurz. Konkurz sa považuje za vyhlásený zverejnením rozhodnutia o vyhlásení konkurzu v Obchodnom vestníku. Podľa § 199 ods. 9 ZKR ak tento zákon neustanovuje inak, za deň doručenia súdneho rozhodnutia alebo inej písomnosti sa považuje nasledujúci deň po zverejnení súdneho rozhodnutia alebo inej súdnej písomnosti v Obchodnom vestníku. Rovnako písomnosti, ktoré sa podľa tohto zákona zverejňujú v Obchodnom vestníku, sa považujú naúčely tohto zákona za zverejnené nasledujúci deň po ich zverejnení v Obchodnom vestníku.
22. Správny súd napriek skutočnosti, že správca konkurznej podstaty žalobcu správnemu súdu oznámil, že exekúcia bola správcom dane zastavená, konštatuje, že predmetom súdneho prieskumu na základe správnej žaloby žalobcu je i rozhodnutie žalovaného. Na tomto mieste upriamuje pozornosť na rozsudok veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 01. 2021 sp. zn. 1Vs/3/2020, ktorému bola uznesením sp. zn. 1Sžfk/20/2019 zo dňa 07.02.2020 senátom 1S Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podľa § 466 ods. 3 v spojení s § 22 ods. 1 písm. a/ SSP postúpená skutkovo aj právne obdobná vec, vedená na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 1Sžfk/20/2019. Pri svojom rozhodovaní tento senát dospel k právnemu názoru, odlišnému od právneho názoru, ktorý bol vyjadrený v rozsudkoch najvyššieho súdu sp. zn. 2Sžf/128/201 z 22. 02. 2017, sp. zn. 2Sžf/21/2016 z 26. 09. 2018, sp. zn. 2Sžf/77/2015 z 31. 01. 2018, sp. zn. 2Sžf/78/2015 z 23. 05. 2018, sp. zn. 2Sžf/79/2015 z 31. 01. 2018, sp. zn. 2Sžf/3/2016 z 21. 05. 2018, sp. zn. 2Sžf/4/2016 z 28. 02. 2018 alebo sp. zn. 6Sžf/46/2015 zo dňa 24. 05. 2017, o ktoré opieral svoj právny názor aj žalovaný v tomto konaní. Podstatou rozkolu právnych názorov senátov najvyššieho súdu bolo v súvislosti s účinkami vyhlásenia reštrukturalizácie u daňového dlžníka, predovšetkým rozdielne posúdenie otázky, či pohľadávka štátu na úrokoch z omeškania vzniká priamo na základe zákona a či správca dane rozhodnutím o vyrubení úrokov z omeškania len deklaruje existenciu tejto pohľadávky pre účely jej ďalšieho vymáhania a zároveň určuje jej výšku a splatnosť, alebo či je rozhodnutie o vyrubení úrokov z omeškania konštitutívnej povahy, teda či zakladá právo štátu (predtým neexistujúce) na úroky ako sankciu za omeškanie daňového dlžníka. Na odpoveď na uvedenú otázku potom nadväzuje záver, či je správca dane povinný prihlásiť pohľadávku na úrokoch z omeškania za obdobie do začatia reštrukturalizačného konania prihláškou podľa § 121 ZKR, aj keď dovtedy nerozhodol o jej vyrubení, s následkom, že ak ju v stanovenej lehote neprihlási, vymáhateľnosť tejto pohľadávky zanikne, alebo či je oprávnený vyrubiť a vymáhať úroky za dobu omeškania so zaplatením daňového nedoplatku spred vyhlásenia reštrukturalizácie aj po jej vyhlásení a uplynutí prihlasovacej lehoty, prípadne i po schválení reštrukturalizačného plánu. V uvedenej súvislosti veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu SR v rozsudku zo dňa 27. 01. 2021 sp. zn. 1Vs/3/2020 uviedol:„ Veľký senát kasačného súdu vychádzal pri posúdení veci z účelu reštrukturalizácie, ktorým je predovšetkým usporiadanie majetkových pomerov dlžníka v úpadku vo forme postupného (aspoň čiastočného) uspokojenia veriteľov v súlade s reštrukturalizačným plánom, s primárnym cieľom zachovania dlžníka a jeho podnikateľskej činnosti. Za týmto účelom sa v prísne formalizovanom a transparentnom procese upravenom zákonom o konkurze a reštrukturalizácii zisťuje majetok dlžníka, jeho záväzky a tiež spôsobilosť opätovného začlenenia dlžníka do trhového prostredia a pokračovania jeho podnikania, pri čo najvyššej miere splatenia minulých záväzkov (a priebežného uspokojovania nových). Rozsah a výška záväzkov dlžníka voči veriteľom sa stabilizuje vo forme prihlásenia pohľadávok zo strany veriteľov v stanovenej lehote s tým, že včas neprihlásené pohľadávky, ktoré sa skutkovo viažu k obdobiu pred povolením reštrukturalizácie, sa stanú voči dlžníkovi nevymáhateľnými. Na pohľadávky existujúce v čase vyhlásenia reštrukturalizácie, ktoré neboli v určenej lehote prihlásené v reštrukturalizačnom konaní, sa v procese reštrukturalizácie a ani v ďalšej budúcnosti podnikateľského subjektu neprihliada. Je teda vylúčené, aby po ukončení reštrukturalizácie dlžníka zaťažovali záväzky majúce pôvod v období spred vyhlásenia reštrukturalizácie, pretože tie boli bez výnimky transformované do reštrukturalizačného plánu a nahradili dovtedy existujúce záväzky. Veľký senát kasačného súdu sa stotožnil s názorom predkladajúceho senátu (vyjadreným v rozhodnutí sp. zn. 1Sžfk/23/2018 zo dňa 21.1.2020, bod 39), že v reštrukturalizačnom konaní sa rozdeľujú záväzky dlžníka voči veriteľom na pred reštrukturalizačné (§ 120 ods. 1 ZKR) a reštrukturalizačné, resp. prednostné (§ 120 ods. 2 ZKR), pričom za pred reštrukturalizačné sa považujú tie, ktoré vznikli v čase pred povolením reštrukturalizácie. Na tieto pohľadávky sa viaže povinnosť ich prihlásenia v reštrukturalizačnom konaní, inak ich vymáhateľnosť voči dlžníkovi (za predpokladu splnenia ďalších zákonných podmienok) zaniká. Rozhodujúcim dňom, ktorý rozdeľuje pohľadávky voči dlžníkovi na uvedené dve skupiny, je teda dátum vyhlásenia reštrukturalizácie. Veľký senát sa priklonil k názoru senátu 1S, že daňová pohľadávka na
úrokoch z omeškania za oneskorené zaplatenie daňového nedoplatku žalobcu na dani z motorových vozidiel za zdaňovacie obdobie roku 2011 je v časti odo dňa splatnosti uvedenej dane (31.1.2012) až do dňa povolenia reštrukturalizácie žalobcu (19.12.2014), pohľadávkou pred reštrukturalizačnou, ktorá vznikla pred rozhodujúcim dňom. K otázke zákonnosti vyrubenia úroku z omeškania za trvanie omeškania po dni začatia reštrukturalizačného konania voči žalobcovi môže veľký senát len poukázať na ustanovenie § 156 ods. 2 piata až siedma veta daňového poriadku, ktoré umožňuje správcovi dane vyrubiť úrok z omeškania voči daňovému dlžníkovi v reštrukturalizácii len za dobu do začatia reštrukturalizačného konania. Za obdobie trvania omeškania so zaplatením pred reštrukturalizačných pohľadávok po rozhodujúcom dni už správcovi dane úroky z omeškania nepatria. Tie sa v zmysle § 138 ods. 2 ZKR do reštrukturalizačného plánu nezahŕňajú a po potvrdení plánu súdom sa považujú v celom rozsahu za odpustené. V zmysle § 2 písm. b/ daňového poriadku sa za daň považuje aj úrok z omeškania za oneskorené splnenie daňovej povinnosti. Daňový poriadok rozlišuje medzi daňovou pohľadávkou a daňovým nedoplatkom, pričom za kritérium tohto rozlíšenia označuje ich splatnosť. Pohľadávka správcu dane na dani do lehoty splatnosti je daňovou pohľadávkou, zatiaľ čo dlžná suma dane (vrátane úroku z omeškania) po lehote splatnosti je daňovým nedoplatkom (§ 2 písm. e/, f/ daňového poriadku). Daňová pohľadávka sa vo všeobecnosti stáva splatnou jej vyrubením, pričom za vyrubenú sa považuje rozhodnutím správcu dane vydaným podľa § 63 daňového poriadku, prípadne podaním daňového priznania alebo zaplatením dane, pri ktorej nie je povinnosť podať daňové priznanie (§ 68 ods. 4 písm. a/, b/, c/ daňového poriadku). Je tej mienky, že ustanovenia daňového poriadku upravujúce otázky vzniku a splatnosti pohľadávok daňovej správy na úrokoch z omeškania voči daňovým dlžníkom v reštrukturalizácii je nutné vykladať predovšetkým s prihliadnutím na vyššie spomenutý účel reštrukturalizácie sledovaný zákonom o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý je v pomere špeciality k všeobecným ustanoveniam daňového poriadku. Napokon daňový poriadok výslovne v § 158 ods. 5 stanovuje, že po povolení reštrukturalizácie postupuje správca dane pri uplatňovaní pohľadávok voči daňovému dlžníkovi podľa ZKR. Veľký senát poukazuje na to, že v súvislosti s riešením daňových pohľadávok štátu voči daňovým dlžníkom na úrokoch z omeškania zo starších daňových nedoplatkov obsahoval podrobnejšiu úpravu zákon o správe daní, ktorý stanovil, že za pred reštrukturalizačnú daňovú pohľadávku, ktorú bolo treba prihlásiť v reštrukturalizačnom konaní, sa považovala i pohľadávka, ktorá nebola vyrubená (vrátane pohľadávky na úrokoch), pričom úroky sa považovali za daňovú pohľadávku, ak mohli byť vyrubené do povolenia reštrukturalizácie (§ 95 ods. 1, 3, 8 zákona o správe daní). Daňový poriadok, ktorý zrušil a nahradil zákon o správe daní, takúto explicitnú právnu úpravu neprevzal, no príslušné ustanovenia daňového poriadku je podľa názoru veľkého senátu nutné interpretovať v intenciách spomenutej predchádzajúcej právnej úpravy. Majúc na zreteli uvedené východiská veľký senát konštatuje, že právoplatným rozhodnutím o vyrubení sa daňová pohľadávka na úrokoch z omeškania stáva splatnou a uplynutím lehoty na plnenie nadobúda status daňového nedoplatku. Splatnosť takejto pohľadávky však nie je podmienkou jej vzniku. Vznik pohľadávky na úrokoch z omeškania sa viaže na objektívne právne skutočnosti, ktorými sú existencia splatnej dane, nesplnenie daňovej povinnosti v lehote splatnosti a trvanie omeškania so zaplatením dane (plynutie času), pričom od dĺžky trvania omeškania závisí výška tejto pohľadávky. Uviedol, že možno preto uzavrieť, že daňová pohľadávka na úrokoch z omeškania vzniká na základe zákona a pri poznaní výšky splatnej dane, dňa jej splatnosti a doby trvania omeškania je táto pohľadávka kvantifikovateľná ku ktorémukoľvek dňu omeškania bez toho, aby bola rozhodnutím správcu dane vyrubená. Právny dôvod i výška takejto pohľadávky pre účely jej prihlásenia v reštrukturalizačnom konaní sú správcovi dane ako veriteľovi známe, a preto skutočnosť, že úroky z omeškania neboli vyrubené rozhodnutím, nebráni správcovi dane ich vyčísleniu až do dňa začatia reštrukturalizačného konania a prihláseniu tejto pohľadávky v uvedenom konaní.Rozhodnutie o vyrubení úrokov z omeškania predstavuje autoritatívne potvrdenie výšky pohľadávky a určenie dňa jej splatnosti, pričom má deklaratórnu povahu a slúži predovšetkým na ďalší postup správcu dane pre prípad jej vymáhania. Bez rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania dlžník nemá sankcionovateľnú právnu povinnosť úrok zaplatiť, z hľadiska práva však niet prekážky, ktorá by bránila správcovi dane uplatneniu takejto pohľadávky prihláškou v reštrukturalizačnom konaní odo dňa jej splatnosti až do začatia reštrukturalizačného konania. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že právna úprava úrokov z omeškania je z hľadiska systematiky daňového poriadku zaradená do piatej časti tohto zákona (§ 154 a nasl. - zodpovednosť za porušenie povinností) pod sankcie. Veľký senát poukázal na to, že daňový poriadok umožňuje správcovi dane vyrubiť úroky z omeškania i priebežne, pričom výslovne počíta v prípade daňového dlžníka v reštrukturalizácii s vyrubením úrokov za každý deň omeškania odo dňa splatnosti daňového nedoplatku do začatia reštrukturalizačného konania (§ 156 ods. 2). Ako však už veľký senát uviedol, rozhodnutie o vyrubení len autoritatívne deklaruje existenciu daňovej pohľadávky na úrokoch z omeškania a určuje jej splatnosť. Upozornil na dôvodovú
správu k bodu 13 (k § 120 ods. 2) zákona č. 377/2016 Z. z., ktorým bol s účinnosťou od 01.03.2017 novelizovaný zákon o konkurze a reštrukturalizácii, k otázke rozlíšenia „starého dlhu" a „nového dlhu" dlžníka v úpadku, v ktorej sa konštatuje, že splatnosť pohľadávky nie je podmienkou vzniku pohľadávky a správnym postupom pre rozlíšenie starého a nového dlhu (v reštrukturalizácii prezentovaného inštitútom prednostnej pohľadávky) sú výlučne skutkové okolnosti vzniku pohľadávky. Aj z toho je zrejmé, že určenie splatnosti pohľadávky správcu dane na úrokoch z omeškania nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení nie je podmienkou vzniku a prihlásenia pohľadávky na úrokoch v reštrukturalizačnom konaní. Výška a splatnosť takto prihlásených nevyrubených pohľadávok na úrokoch sa určí až v reštrukturalizačnom pláne, z ktorého vyplynie rozsah a spôsob uspokojenia veriteľa a ktorý sa po jeho potvrdení zo strany príslušného súdu stane záväzným pre všetkých účastníkov plánu (§ 132 ods. 1 ZKR).Ani tvrdené (a žiaľ nedostatočne skutkovo i argumentačne podložené) neplnenie reštrukturalizačného plánu zo strany žalobcu nemá žiadny vplyv na nevymáhateľnosť neprihlásených predreštrukturalizačných pohľadávok na úrokoch z omeškania. Neplnenie plánu zo strany dlžníka má v zmysle § 159 ZKR za následok, že sa plán stáva voči neuspokojenému účastníkovi plánu (veriteľovi) neúčinným, avšak len vo vzťahu k pohľadávke (záväzku), ktorá mu vyplynula z plánu. Keďže sporné pohľadávky sťažovateľa sa v dôsledku ich neprihlásenia v reštrukturalizačnom konaní nestali súčasťou plánu, sú sťažovateľove tvrdenia o neúčinnosti plánu voči nemu neopodstatnené. Z uvedených dôvodov dospel veľký senát k záveru, že správca dane bol oprávnený i povinný pohľadávku na úrokoch z omeškania voči žalobcovi prihlásiť v reštrukturalizačnom konaní v ustanovenej lehote aj napriek tomu, že táto pohľadávka nebola vyrubená rozhodnutím vydaným podľa § 63 daňového poriadku. Toto ustanovenie daňového poriadku v reštrukturalizačnom konaní napokon ani nebolo možné uplatniť s ohľadom na princíp ius specialis zakotvený v § 158 ods. 5 daňového poriadku (bod 39 tohto rozsudku). Keďže tak správca dane v prejednávanom prípade neurobil, právo vyrubiť a vymáhať tieto nároky voči dlžníkovi potvrdením reštrukturalizačného plánu súdom zanikla (§ 84 ods. 1 písm. g/ daňového poriadku, § 155 ods. 2 ZKR).Veľký senát sa stotožňuje s predkladajúcim senátom v tom, že možnosť vyrubenia a vymáhania úrokov z omeškania za oneskorené splnenie daňovej povinnosti pochádzajúce z obdobia spred vyhlásenia reštrukturalizácie voči žalobcovi, a to na základe rozhodnutí vydaných po povolení reštrukturalizácie (a dokonca i po potvrdení reštrukturalizačného plánu súdom), by popieralo účel reštrukturalizácie popísaný v bode 35 tohto rozhodnutia a malo by za následok nezákonné zvýhodnenie štátu v zastúpení správcom dane ako jedného z veriteľov pred reštrukturalizačnej pohľadávky pred ostatnými veriteľmi. Z dôkazov vykonaných v administratívnom konaní nepochybne vyplýva, že v danom prípade si žalobca svoju daňovú povinnosť, ktorá mu vznikla podaním daňového priznania k dani z pridanej hodnoty, v ktorom uviedol vlastnú daňovú povinnosť na úhradu, v lehote podľa § 78 ods. 2 zákona o DPH, t. j. ktorú nesplnil.
23. Správny súd záverom konštatuje, že sporným nie, že Okresný súd Košice I uznesením zo dňa 22. 01. 2019, sp. zn. 30Odk/10/2019, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 29.01.2019, vyhlásil na majetok žalobcu konkurz, a vo výroku uviedol, že žalobcu ako dlžníka, podnikajúceho pod obchodným menom: R. F., s miestom podnikania: Y. XXX, XXX XX Y., IČO: XXXXXXXX, s pozastavenou podnikateľskou činnosťou, zbavuje všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze a že správca dane - Daňový úrad Košice vydal dňa 05.09.2019 rozhodnutie. Z uvedeného vyplýva, že ide o skutkovo aj právne obdobnú vec s vecou posudzovanou veľkým senátom správneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Vs/3/2020 (bod 37 odôvodnenia rozsudku). Súd konštatuje, že k omeškaniu žalobcu došlo v období pred vyhlásením konkurzu, preto správca dane bol v súlade s citovaným právnym názorom oprávnený i povinný pohľadávku na úrokoch z omeškania voči žalobcovi prihlásiť v konkurznom konaní v ustanovenej lehote aj napriek tomu, že táto pohľadávka nebola vyrubená rozhodnutím vydaným podľa § 63 Daňového poriadku, keďže určenie splatnosti pohľadávky správcu dane na úrokoch z omeškania nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení nie je podmienkou vzniku a prihlásenia pohľadávky na úrokoch v konkurznom konaní. Jeho postup, v rámci ktorého vydal napadnuté rozhodnutie, ktorým žalobcovi vyrubil predmetný úrok z omeškania, vyčíslený za obdobie 1461 dní omeškania, t. j. za obdobie od jeho splatnosti (pred vyhlásením konkurzu) až do vydania predmetného rozhodnutia po vyhlásení konkurzu a oddlžení žalobcu, považujúc ho za rozhodnutie konštitutívnym účinkom, popiera účel oddlženia, ktorým je zbavenie dlžníka dlhov v rozsahu, v ktorom tieto pohľadávky nebudú uspokojené v konkurze alebo splátkovým kalendárom s tým, že mu zostanú jeho budúce príjmy a budúci majetok. 24. Správny súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe, v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, bez nariadenia pojednávania, za splnenia podmienok stanovených v § 107 SSP v nadväznosti na § 137 ods. 4 SSP, napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého
stupňa podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP pre nesprávne právne posúdenie veci jednomyseľne (§ 139 ods. 4 SSP) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude postupovať v intenciách odôvodnenia tohto rozhodnutia v nadväznosti na právny názor Najvyššieho súdu SR, obsiahnutý v rozsudku veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu SR v rozsudku zo dňa 27.01.2021 sp. zn. 1Vs/3/2020. Žalovaný je právnym názorom súdu v zmysle § 191 ods. 6 SSP viazaný. Žaloba bola podaná dôvodne s následkami, pre žalobcu v podobe vykonávanej exekúcie, ktorá bola v dôsledku rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa z 23. 3. 2021 zastavená a súdu nie je známe, aký postup nasledoval po vydaní právoplatného rozhodnutia žalovaného, napadnutého správnou žalobou. Preto poukazujúc na ust. § 135 ods. 1SSP napadnuté rozhodnutia zrušil. 25. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP, v zmysle ktorého úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. 26. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 27. Rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote do 30 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/ (správnych žalobách v sociálnych veciach a vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).