Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11CoP-68-2026.pdf
PDF · 119.36 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoP/68/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej, vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky, v konaní zastúpené opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Vazovova 7/A, Bratislava, dieťa rodičov: matka - D. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. E. XXXX/XX, F., zastúpená splnomocnencom: JUDr. Andrej Gara, advokát, so sídlom Štefánikova 14, Bratislava, a otec - D. A. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. XXX/X, C., zastúpený splnomocnenkyňou: JUDr. Soňa Pohovejová, advokátka, so sídlom Záhradnícka 37, Bratislava, o nahradenie súhlasu, o odvolaní matky proti rozsudku Mestského súdu Bratislava II z 05. marca 2026 č. k. 28P/123/2025-115, takto
r o z h o d o l :
I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. zamietol návrh matky na nahradenie súhlasu otca, aby mal. A. navštevoval H. F. I., J. XX, C., Alokované pracovisko H. K. L. E. X M. N. a výrokom II. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Rozhodnutie právne odôvodnil použitím ustanovení § 89 ods. 1, § 92 ods. 2, § 175 ods. 2, § 175 ods. 2 a § 217 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej „CSP“), čl. 12, čl. 13 a § 2 ods. 1 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej „CMP“), čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj § 28 ods. 1 a 2, § 34 ods. 1 a § 35 Zákona o rodine, keď z vykonaného dokazovania vyplynulo, že matka otca neakceptuje ako druhého rodiča, nerieši s ním záležitosti detí, rodičia spolu nekomunikujú a je medzi nimi otvorený konflikt spojený aj so vzájomnou kriminalizáciou. V danom prípade súd vyhodnotil, že ide o svojvôľu matky, ktorá sama svojím konaním a jednostranným rozhodnutím mieni rozhodovať o maloletom. Uvedená zmena školy by s ohľadom na vykonané dokazovanie nebola v záujme maloletého dieťaťa, keďže maloletý je v aktuálnom školskom zariadení stabilizovaný a prosperuje v ňom, má v škole kamarátov (širšie sociálne väzby), otec maloletého už v zariadení nenavštevuje (t. j. nezdržiava sa v blízkosti školského dvora a nesnaží sa s maloletým nadviazať kontakt, ktorý mu je dlhodobo iným spôsobom odopieraný). Maloletý v rámci pohovoru vykonávaného v rozvodovom konaní súdu neverbalizoval spontánne žiadne námietky, javilo sa, že v škole nie je nespokojný, uviedol, že má rád matematiku, na cestovanie si zvykol. Maloletý by mal navštevovať podľa výberu matky školu v D. J. C. - N., ktorá rovnako ako súčasná škola nie je v mieste, kde s matkou aktuálne býva, t. j. nie je predpoklad, že by s potenciálnymi spolužiakmi vedel tráviť čas aj po škole a nadväzovať hlbšie vzťahy, než v prípade existujúcich väzieb v škole, ktorú navštevuje aktuálne. Rovnako by ani neodpadla potreba cestovania a dochádzania,
ktoré by sa len pravdepodobne o niečo skrátilo. Matka súdu nepreukázala, že uvedený typ školy je pre maloletého prospešnejší, a že je v záujme výraznejšieho rozvoja vlôh a talentu potrebné hlbšie rozvíjať vzdelávanie maloletého v cudzom jazyku (zo správy školy, ktorú maloletý doposiaľ navštevuje, nevyplýva, že by sa maloletý zúčastňoval napr. olympiády v anglickom jazyku, či inej obdobnej súťaže, a že by v nej eventuálne dosahoval vynikajúce výsledky). Matka teda nepreukázala, že by jej primárnou motiváciou k zmene školy bol skutočne najlepší záujem dieťaťa, ale ide skôr o praktický záujem matky na zjednodušení logistiky súvisiacej s dopravou maloletého do školského zariadenia. Napokon zostalo sporné samotné financovanie školného, v ktorom smere matka nenavrhla žiadne dôkazy, či už do jeho výšky, alebo garancie jeho kontinuálneho uhrádzania v záujme pre maloletého tak potrebnej stability, keď v životnej situácií pretrvávajúceho vážneho rodičovského konfliktu a súvisiacej neistoty pre dieťa je práve škola a v nej existujúce väzby dôležitý prvok ukotvenia. Z rozhodovacej činnosti súdu je zrejmé, že otec sa na výžive detí po rozpade vzťahu rodičov finančne nepodieľal, sama matka napriek solídnemu príjmu deklaruje, že už súčasné náklady (bez toho, že by maloletý navštevoval súkromnú školu) sú pre ňu neudržateľné, pričom doposiaľ predbežne preukázané osobné, zárobkové a majetkové pomery otca nesvedčia o tom, že by financovanie školného v súkromnej škole bolo v otcových schopnostiach a možnostiach, pričom súd pri rozhodovaní musí vychádzať zo stavu v čase rozhodovania, v súvislosti s čím neobstojí argumentácia právneho zástupcu matky, že do budúcna sa môže situácia zmeniť. Z vykonaného dokazovania teda nevyplynulo, že by existovali dôležité dôvody pre udelenie súhlasu matke, a že uvedená zmena školského zariadenia je v najlepšom záujme maloletého dieťaťa. Maloletý od 06.10.2025 opätovne riadne prezenčne navštevuje školu, osobne pri pohovore nereferoval nespokojnosť, ani spontánnu túžbu školu zmeniť, naopak jeho adaptácia je zrejmá z toho, že nemá problém ani s dochádzaním. Dôvody, pre ktoré matka podávala návrh - dieťa odmietalo chodiť do školy z dôvodu traumatickej situácie, medzičasom odpadli. Dieťa bezproblémovo školu navštevuje, je v odbornej starostlivosti psychológa a podľa názoru súdu ďalšie zmena v jeho živote nadväzujúca na tie, ktorým bol doposiaľ zo strany rodičov vystavený, nie je v najlepšom záujme maloletého dieťaťa. Svojvoľné odsťahovanie matky, keďže matka odôvodňuje podaný návrh aj z hľadiska logistiky a praktickosti, nemôže byť dôvodom na vyhovenie jej návrhu, keďže by vyhovením návrhu matky došlo de facto k schváleniu protiprávneho konania matky a zároveň by de facto prejudikovalo aj rozhodovanie súdu vo veci zverenia maloletých detí do osobnej starostlivosti toho-ktorého rodiča, nakoľko v časti zverenia maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti, resp. do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov súd musí zohľadňovať aj praktické otázky súvisiace so starostlivosťou o dieťa, ako je napr. aj vzdialenosť bydliska rodiča od školského zariadenia, ktoré maloleté dieťa navštevuje, v ktorom je spokojné, zastabilizované. Matka súdu predkladala dôkazy, ako je maloleté dieťa traumatizované a z tohto dôvodu je v odbornej starostlivosti odborníkov, pričom zmena školy by v tomto prípade bola na ujmu dieťaťa, keďže by došlo k ďalšej zmene v jeho živote. Treba si uvedomiť, že maloletý sa nachádza vo veku, keď si buduje základné návyky, učí sa zžívať so školským prostredím a nástup do novej školy, medzi nový kolektív detí i pedagogického personálu, predstavuje veľkú zmenu a psychologickú záťaž pre každé dieťa. Ako vyplýva aj zo správy aktuálnej základnej školy, maloletý je silne viazaný na svoju pani učiteľku, ktorá mu poskytuje pocit bezpečia a istoty, o čo by pri zmene školského zariadenia prišiel a uvedené by mu bolo skôr na ujmu, keď by opätovne mohla nastať situácia, že by zostal na individuálnom domácom vzdelávaní. Vychádzajúc z vyššie uvedeného súd konštatoval, že matka ako navrhovateľka neuniesla v konaní dôkazné bremeno, t. j. nedoložila na podporu svojich tvrdení relevantné dôkazy, ktoré by súdu jasne preukázali, že ňou navrhovaná zmena školy je v najlepšom záujme maloletého dieťaťa. Z vykonaného dokazovania naopak jasne vyplynulo, že matka nerešpektuje otca ako druhého rodiča, presadzuje si vo vzťahu k deťom svoje osobné rozhodnutia (presťahovanie z C. spolu s deťmi bez vedomia a súhlasu otca, napriek možnosti oddeleného bývania v samostatnej nehnuteľnosti v jeho blízkosti). V danom prípade nebola žiadnym relevantným spôsobom spochybnená škola, ktorú maloletý navštevuje, ako ani preukázaná potreba zmeny tejto školy. Vychádzajúc z aktuálne stabilizovanej situácie evidentne nezanechal na maloletom žiadne závažnejšie následky ojedinelý exces, od ktorého matka primárne potrebu zmeny školy odvodzovala s poukazom na negatívne prežívanie dieťaťa, ktoré dávala do súvisu výlučne s konaním otca (objektívne v zásade nevinným, keď vyhľadanie krátkeho kontaktu s dieťaťom cez prestávku vo vyučovaní nemožno považovať samo o sebe za nič neprimerané, či protiprávne). Následná (evidentne nie bezprostredná) reakcia a prežívanie maloletého bolo však nepochybne zásadne závislé aj od interpretácie situácie pred maloletým matkou, ktorej hostilné nastavenie k otcovi vyplýva z obsahu spisov v súvisiacich konaniach. Situácia pritom vyplynula zo vzájomného hlbokého rodičovského konfliktu, do ktorého sú absolútne neprípustne vťahované spoločné maloleté deti, ktoré rodičia nezrelo a pre deti vyslovene škodlivo používajú ako nástroj vzájomného boja. S odkazom na obsah vyjadrenia samotného maloletého, ktorý korešponduje so
závermi matkou predloženého súkromného znaleckého posudku, ktorý nemal pre rozhodnutie vo veci zásadnú relevanciu, je možné konštatovať, že u maloletého nie je ani v čase rozhodovania súdu prítomné emočné úplné/nereverzibilné odtrhnutie od otca. Voči otcovi je však uňho prítomný hnev, strach a obavy. Zvládať uvedené by mu však mala pomôcť v prvom rade práve matka ako rezidenčný rodič, keď okrem minulých ojedinelých pokusov otca aspoň o povrchný kontakt aktuálne vzhľadom na absenciu styku maloletý už po podstatné časové obdobie nie je vystavovaný zo strany otca žiadnemu, a teda ani negatívnemu pôsobeniu. Skutočnosť, že otec napokon rešpektoval aktuálne nastavenie maloletého (bez ohľadu na jeho skutočnú príčinu, ktorá bude predmetom znaleckého dokazovania vo veci samej) je zrejmá aj z toho, že v priebehu školského roka 2025/2026, kedy maloletý školu začal opäť navštevovať prezenčne, sa žiadna pre dieťa rušivá situácia v škole už neopakovala. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.
3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie matka maloletého, ktorá navrhla, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a vyhovel jej návrhu, eventuálne navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Napadnuté rozhodnutie považovala za vecne nesprávne, právne nepresvedčivé a nedostatočne reflektujúce na individuálnu situáciu maloletého, a to najmä s ohľadom na jeho dlhodobý psychický stav, jeho prežívanie školskej dochádzky, jeho úzkostné a psychosomatické prejavy, ako aj na opakovane verbalizovanú vôľu zmeniť školské prostredie. Súd síce formálne deklaroval, že pri rozhodovaní vychádzal z princípu najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa, avšak v skutočnosti založil svoje rozhodnutie predovšetkým na úvahách presahujúcich samotný predmet konania. Maloletý opakovane a jednoznačne uvádza, že chce školu zmeniť. Naproti tomu súd rozhodujúcu váhu prisúdil najmä formalizovanému záveru, že sa maloletý po čase do pôvodnej školy opätovne adaptoval. Rozhodnutie súdu nedalo presvedčivú odpoveď na základnú otázku konania, teda či zotrvanie maloletého v doterajšom školskom prostredí skutočne lepšie zodpovedá jeho záujmu než zmena školy, ktorú navrhovala s poukazom na jeho psychický stav, potrebu bezpečia a potrebu nového, nezaťažujúceho prostredia. Otázka zmeny školy dieťaťa nemôže byť sankčným nástrojom voči jednému z rodičov, a nemôže byť ani prostriedkom na „udržanie neutrality“ v inom konaní o úprave rodičovských práv. Súd mal samostatne a výlučne posúdiť, čo v čase rozhodovania lepšie zodpovedalo najlepšiemu záujmu maloletého. Poukázala na to, že netvrdila, že navrhovaná škola je lepšia preto, že by maloletého pripravovala na mimoriadne akademické úspechy, olympiády, či budúce povolanie, ale preto, že pôvodná škola bola pre dieťa spojená s úzkosťou, psychosomatickými prejavmi, strachom, odmietaním dochádzky a následne aj potrebou individuálneho domáceho vzdelávania. K návrhu pripojila aj lekárske správy a rozhodnutie o prijatí maloletého prestupom do navrhovanej školy. Za nesprávne považovala aj to, ako sa súd vysporiadal s otázkou financovania školného. Výška školného predstavuje sumu 1500 eur ročne, ktorá nie je vzhľadom na zabezpečenie potrieb maloletého neprimeraná, a nemôže byť považovaná za rozhodujúcu prekážku zmeny školy. Zdôraznila, že jej presťahovanie s maloletými deťmi nebolo svojvoľným, ani dobrovoľným rozhodnutím, ale bolo vynútené závažnou a dlhodobo neudržateľnou bezpečnostnou situáciou. Nesprávny je aj záver súdu, že maloletý je v aktuálnom školskom zariadení stabilizovaný a prosperuje v ňom. Za osobitne závažné označila, že súd nedal primeranú váhu názoru samotného maloletého. Maloletý pred ňou neustále komunikuje potrebu a túžbu školu zmeniť. Tiež uviedla, že existencia kamarátov v škole sama o sebe nevylučuje, že školské zariadenie môže byť pre dieťa spojené s úzkosťou, stresom a negatívnymi spúšťačmi. Namietla, že súd absolútne odignoroval argument o dochádzaní. Výslovne uviedla, že maloletý má každé ráno problémy so vstávaním, a že kratšia vzdialenosť školy k aktuálnemu bydlisku by znížila dennú záťaž dieťaťa. Zdôraznila, že maloletý vykazuje nadpriemerné schopnosti v anglickom jazyku, pričom mu dlhodobo zabezpečuje aj platené mimoškolské kurzy angličtiny. Aj napriek tomu, že maloletý od 06.10.2025 opäť riadne prezenčne navštevuje školu, automaticky z toho nevyplýva, že dôvody odpadli. Vnútorné prežívanie dieťaťa tým ešte nemuselo byť vyriešené. Poukázala na to, že rozhodovanie o zmene školy nemôže byť podriadené obave, ako sa rozhodnutie prejaví v inom konaní. Najlepší záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom. Súd uviedol, že zmena školy by bola na ujmu dieťaťa, keďže by išlo o ďalšiu zmenu v jeho živote, a že maloletý je vo veku, keď si buduje základné návyky a učí sa zžívať so školským prostredí. Súd porovnával iba hypotetickú záťaž z budúcej zmeny školy, ale riadne neporovnal túto záťaž s už preukázanou a reálne prežitou záťažou, ktorú maloletému spôsobilo zotrvanie v pôvodnej škole. Uviedla, že v mnohých prípadoch je zmena školy terapeutickým a stabilizačným riešením. Súd sa tiež nedostatočne vyrovnal s významom súkromného znaleckého posudku, keď zistenia znalkyne sú významné pre posúdenie psychickej odolnosti a zraniteľnosti dieťaťa.
Ňou opísaná udalosť jasne ilustruje, že kontakt s otcom je pre maloletého zdrojom stresu, a že jeho psychická stabilizácia je podmienená absenciou takéhoto kontaktu s otcom v školskom zaradení. Ak mal súd pochybnosti o aktuálnom psychickom stave maloletého, mal dokazovanie doplniť. Maloletý je v dlhodobej pedopsychiatrickej starostlivosti a psychoterapeutickej starostlivosti a bolo mu odporučené individuálne štúdium v domácom prostredí zo zdravotných dôvodov. Správa školy potvrdila, že dôvodom dlhodobej absencie maloletého bola jeho úzkosť, stres a strach s bolesťou brucha a plačom. Súd nehodnotil vec primárne cez najlepší záujem mal. B., ale cez širší konflikt rodičov a cez kritiku matky. Zmenu školy posúdil ako hrozbu, ale dostatočne neporovnal, akú záťaž predstavuje pre dieťa zotrvanie v škole, ktorá bola preukázateľne spojená s úzkosťou, stresom, bolesťami brucha a úplným odmietaním dochádzky. Vo veci nešlo o bežnú zmenu školy motivovanú komfortom rodiča, ale o otázku, aké školské prostredie je pre psychicky citlivé dieťa po období úzkosti, stresu, psychosomatických prejavov a individuálneho domáceho vzdelávania skutočne bezpečnejšie a vhodnejšie.
4. K odvolaniu matky sa písomne vyjadril otec maloletého, ktorý navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Z hodnotiacej správy školy z 28.11.2024, ktorú maloletý navštevuje, vyplýva, že maloletý adaptačný proces zvládol dobre, bez problémov. V triede si našiel kamarátov a dobre nadväzuje sociálne väzby a nové priateľstvá aj s deťmi z iných tried. Po prihlásení do školského klubu si aj tam našiel kamarátov, hrá sa tam a pekne pracuje na zadaniach. Tiež sa škola v správe vyjadruje k tomu, že otec v období od 7.11.2024 do 15.11.2024 navštevoval areál školy počas obeda, maloletému zamával a pozdravil ho, teda návštevy nemohli u maloletého vyvolať strach z odlúčenia od matky. Tvrdenia matky považoval za účelové, nezakladajúce sa na pravde. Poukázal na závery znaleckého posudku č. 74/2024, ktorý bol vypracovaný v konaní ČVS ORP-488/1-VYS-B3-2024, v ktorom bola posudzovaná osobnosť matky. Maloletý sa od 7.10.2025 riadne zúčastňuje vyučovacieho procesu v škole F. L. X, C., kde má vybudované dobré vzťahy s kamarátmi, čo potvrdila i škola. Uviedol, že matka mu bráni v stretávaní so synom, s ktorým od mája 2024 nemohol realizovať styk. Podľa jeho názoru výchovné pôsobenie matky na maloletého smeruje k tomu, aby syn nemal záujem sa s ním stretávať, má záujem syna od otca izolovať a postupne vyvolávať v synovi strach pred otcom. Maloletý voči aktuálnej škole spontánne nevzniesol žiadne výhrady a podľa jeho vyjadrenia si už zvykol na cestovanie. Zdôraznil, že matka sa svojvoľne, bez predchádzajúcej dohody s ním presťahovala mimo C., ktoré rozhodnutie má za následok, že dieťa cestuje do svojej základnej školy viac kilometrov. Nie je v záujme maloletého zmeniť školu, kde má maloletý už vytvorené väzby. Maloletý je v aktuálnom školskom zariadení stabilizovaný a prosperuje v ňom. On so súkromnou školou nesúhlasí, nakoľko s navštevovaním školy sú spojené výrazne vyššie poplatky. V novej škole si bude musieť maloletý vytvoriť nové kamarátstva s cudzími deťmi, čo nie je v záujme maloletého.
5. K vyjadreniu otca sa písomne vyjadrila matka, ktorá zotrvala na dôvodoch svojho návrhu a odvolania. Uviedla, že závažné skutočnosti o psychickom stave maloletého a jeho správaní potvrdzujú aj listinné dôkazy zo školy. Tvrdenia otca o manipulácii maloletého z jej strany označila za nepravdivé a účelové. Jej presťahovanie nebolo svojvoľné a dobrovoľné. Bola nútená opustiť Bratislavu zo strachu o svoj život a bezpečnosť detí, keďže otec sa jej opakovane vyhrážal zabitím, poškodzoval jej majetok, sledoval ju, kontroloval a opakovane narúšal jej súkromie. Opätovne zdôraznila, že zmena školy nie je vedená jej pohodlím, ale predstavuje nevyhnutné riešenie vyplývajúce z dlhodobého psychického prežívania maloletého, ktoré bolo spojené so súčasným školským prostredím. Maloletý aj naďalej pred ňou verbalizuje potrebu zmeny školy. Navrhovaná zmena školy predstavuje pre maloletého možnosť začať v novom, nezaťažujúcom prostredí, ktoré nie je spojené s negatívnymi asociáciami a umožňuje mu budovať s vzťah k školskému prostrediu bez predchádzajúcich stresových podnetov. Poukázala na to, že navrhovaná škola poskytuje maloletému vhodné podmienky aj z hľadiska jeho individuálneho rozvoja. Popri psychických a vzdelávacích dôvodoch nemožno opomenúť ani významnú fyzickú a logistickú záťaž spojenú s dochádzkou do súčasnej školy.
6. Otec vo v písomnom vyjadrení k vyjadreniu matky sa pridržal svojho vyjadrenia k odvolaniu matky. Uviedol, že podozrenie zo spáchania trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby sa nepreukázalo a konanie bolo zastavené. Poukázal na to, že v súčasnosti sa maloletý učí nemecký jazyk, anglický jazyk sa neučí. Matka vo svojom vyjadrení tvrdí, že v škole, ktorú chce, aby maloletý navštevoval, časť vyučovania prebieha v anglickom jazyku. Maloletý nemá také znalosti angličtiny, aby zvládol vyučovanie v anglickom jazyku.
7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP a § 3 ods. 5 písm. b/ CMP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP), a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§ 65 a § 66 CMP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania, či doplnenia dôkazov (§ 383, § 384 CSP a § 68 CMP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) s tým, že oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke súdu miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
8. Predmetom konania na súde prvej inštancie je nahradenie súhlasu otca s návštevou mal. A. H. F. I., J. XX, C., Alokované pracovisko H. K. L. E. X M. N..
9. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bol návrh matky zamietnutý a bolo rozhodnuté o trovách konania.
10. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie návrhom uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie návrhom uplatnených nárokov, a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia, a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť, a nemôže preto dať za pravdu odvolateľke. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:
11. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení preskúmavaného rozsudku vysporiadal so všetkou relevantnou argumentáciou účastníkov, ktorú vzniesli v priebehu prvoinštančného konania, dokazovanie vykonal v celom potrebnom rozsahu, jeho výsledky správne vyhodnotil a dospel k správnym skutkovým záverom, pričom vec i správne právne posúdil. Vyhodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie je v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania aj so zásadami formálnej logiky, pričom pri hodnotení dôkazov nemožno súdu vyčítať žiadne pochybenia, preto ani nemožno polemizovať s jeho skutkovými závermi, ktoré majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Odôvodnenie napadnutého rozsudku zodpovedá ustanoveniu § 220 ods. 2 CSP, keď súd jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty účastníkov, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.
12. Podstatné otázky týkajúce sa záležitostí dieťaťa musia byť vždy schválené oboma rodičmi. I keď je ktorýkoľvek z rodičov, ak je spôsobilý na právne úkony v plnom rozsahu a nebol pozbavený výkonu rodičovských práv a povinností, zákonným zástupcom svojho dieťaťa, neznamená to, že by vo všetkých prípadoch stačilo, aby dieťa zastupoval jeden z rodičov bez toho, aby bol druhý rodič dopytovaný na jeho názor. Ak ide o podstatnú vec, je potrebné zistiť názor druhého rodiča, či s prejavom zastupujúceho rodiča súhlasí. Pokiaľ by rodič vyslovil nesúhlas, boli by dané podmienky pre postup podľa ustanovenia § 35 Zákona o rodine. Takže v prípade, ak dôjde medzi rodičmi k nezhode o tom, čo je skutočný záujem dieťaťa, rozhodne na návrh niektorého z nich súd. Tu je potrebné zdôrazniť, že vecou podstatnou treba rozumieť nielen niečo, čo objektívne je v právnom živote podstatné (napr. zastúpenie), ale čo je podstatné jednak pre rodiča a najmä pre dieťa. Súdna prax za uplynulých skoro 60 rokov určila, že za podstatné záležitosti sa vždy považuje vysťahovanie maloletého do cudziny, správa jeho majetku, štátne občianstvo maloletého dieťaťa, udelenie súhlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, príprava na budúce povolanie alebo zmena mena či priezviska maloletého. Nevylučuje to však, že súd posúdi ako dôležitú otázku tiež inú otázku súvisiacu s maloletým. Výpočet v tomto ustanovení je len demonštratívny, súd môže ako podstatnú vec posúdiť aj inú otázku, ktorá nie je v tomto paragrafe uvedená. Vždy sa však musí vysporiadať s tým, či ide skutočne o podstatnú otázku, keďže táto podmienka je hmotnoprávnou podmienkou pre to, aby o veci vôbec mohol rozhodovať.
13. V zmysle čl. 5 Zákona o rodine záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Pri určovaní a posudzovaní záujmu maloletého dieťaťa sa zohľadňuje najmä a) úroveň starostlivosti o dieťa, b) bezpečie dieťaťa, ako aj bezpečie a stabilita prostredia, v ktorom sa dieťa zdržiava, c) ochrana dôstojnosti, ako aj duševného, telesného a citového vývinu dieťaťa, d) okolnosti, ktoré súvisia so zdravotným stavom dieťaťa alebo so zdravotným postihnutím dieťaťa, e) ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do jeho dôstojnosti a ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do duševnej, telesnej a citovej integrity osoby, ktorá je dieťaťu blízkou osobou, f) podmienky na zachovanie identity dieťaťa a na rozvoj schopností a vlôh dieťaťa, g) názor dieťaťa a jeho možné vystavenie konfliktu lojality a následnému pocitu viny, h) podmienky na vytváranie a rozvoj vzťahových väzieb s obidvomi rodičmi, súrodencami a s inými blízkymi osobami, i) využitie možných prostriedkov na zachovanie rodinného prostredia dieťaťa, ak sa zvažuje zásah do rodičovských práv a povinností.
14. Pojem záujem dieťaťa nemožno chápať zužujúco len ako „záujem zdravia dieťaťa“. Záujem dieťaťa treba chápať čo najextenzívnejšie. V záujme dieťaťa je predovšetkým to, aby vyrastalo v atmosfére šťastia, lásky, porozumenia, stability, tolerancie a harmónie, aby jeho výchova smerovala k pozitívnemu rozvoju jeho osobnosti, nadania a rozumových a fyzických schopností, mravnému, duchovnému a sociálnemu rozvoju a aby boli rešpektované jeho práva uvedené v Dohovore o právach dieťaťa, ako aj v iných právnych predpisoch.
15. Podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie pri posudzovaní návrhu matky dôsledne zaoberal, či nahradenie súhlasu otca s návštevou matkou navrhnutej školy je v záujme maloletého, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia sa vysporiadal so všetkou skutkovou a právnou argumentáciou matky. Skutkové a právne závery súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za správne, vyplývajúce z vykonaného dokazovania, a tieto boli dostatočným spôsobom odôvodnené. Odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom dal prvoinštančný súd odpoveď na všetky relevantné otázky. Vzhľadom na to, že matka rovnaké dôvody, aké použila v návrhu na začatie konania a v konaní pred súdom prvej inštancie, použila aj v odvolaní, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku bez potreby opakovania dôvodov v ňom uvedených.
16. Správne súd prvej inštancie rozhodol aj o trovách konania, keď podľa § 52 CMP žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na ich náhradu.
17. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.
18. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP a § 52 CMP a žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na ich náhradu.
19. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, prípadne má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).