Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_7Tos-101-2026.pdf
PDF · 77.48 KB
Case nature
Area
Subarea
7Tos/101/2026
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Révesa a sudcov JUDr. Kataríny Batisovej a JUDr. Rudolfa Botta, v trestnej veci odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C. D. E., v konaní o návrhu odsúdeného na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 22.04.2026 pod sp. zn. 32PP/13/2026, na neverejnom zasadnutí konanom v Trnave dňa 28.07.2026 takto
r o z h o d o l :
Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sa sťažnosť odsúdeného A. B. z a m i e t a.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým uznesením Okresný súd Trnava podľa § 415 ods. 1 Trestného poriadku a § 66 ods. 1, ods. 2, § 67 ods. 1 Trestného zákona zamietol žiadosť odsúdeného A. B. o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 23. novembra 2007, sp. zn. 6T/3/2007, v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 20. februára 2008, sp. zn. 3To/72/2007.
Svoje rozhodnutie okresný súd odôvodnil tým, že odsúdený síce splnil formálnu podmienku podmienečného prepustenia, keď vykonal zákonom požadovanú časť uloženého trestu odňatia slobody, avšak nesplnil obe zákonom ustanovené materiálne podmienky podľa § 66 ods. 1 Trestného zákona. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že odsúdený vo výkone trestu nepreukázal také polepšenie, ktoré by odôvodňovalo záver o zásadnej zmene jeho osobnosti a hodnotovej orientácie. Okresný súd poukázal najmä na formálny postoj odsúdeného k spáchanej trestnej činnosti, nedostatočný náhľad na príčiny vlastného protiprávneho konania, iba čiastočné plnenie programu zaobchádzania, menej priaznivú resocializačnú prognózu, stredné riziko recidívy, opakovanú súdnu trestnosť odsúdeného, ako aj na mimoriadnu závažnosť trestného činu, za ktorý vykonáva trest odňatia slobody. Na tomto podklade uzavrel, že nemožno dôvodne očakávať, že odsúdený bude po prípadnom prepustení viesť riadny život, a preto jeho žiadosť zamietol.
Proti tomuto uzneseniu zahlásil odsúdený bezprostredne po jeho vyhlásení na verejnom zasadnutí okresného súdu sťažnosť. Túto však napriek poskytnutej možnosti do konania neverejného zasadnutia sťažnostného súdu nijakým spôsobom vecne neodôvodnil.
Sťažnostný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia v rozsahu vyplývajúcom z § 192 ods. 1 Trestného poriadku, ako aj zákonnosti konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, dospel k záveru, že okresný súd vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na spoľahlivé rozhodnutie veci, jednotlivé dôkazy hodnotil spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 ods. 12 Trestného poriadku, z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové zistenia a na ich podklade prijal aj správne právne závery. Sťažnostný súd preto nezistil žiadne také pochybenia skutkového ani právneho charakteru, ktoré by odôvodňovali zásah do napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 66 ods. 1 Trestného zákona, súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, a
a) ak ide o osobu odsúdenú za prečin po výkone polovice uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody, b) ak ide o osobu odsúdenú za zločin po výkone dvoch tretín uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody, c) ak ide o osobu odsúdenú za zločin, ktorá nebola pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody po výkone polovice uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody; súd zároveň nariadi kontrolu technickými prostriedkami.
Podľa § 66 ods. 2 Trestného zákona, pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení súd prihliadne aj na povahu spáchaného trestného činu a na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva.
Podľa § 66 ods. 3 Trestného zákona, ak odsúdený má vykonať viac trestov odňatia slobody, odsúdený môže byť podmienečne prepustený najskôr po výkone súčtu pomerných častí uložených trestov podľa odseku 1 písm. a) až c), § 67 ods. 1 a 2 a celého zvyšku trestu podľa § 68 ods.2.
Podľa § 67 ods. 1 Trestného zákona, osoba odsúdená za obzvlášť závažný zločin alebo osoba odsúdená na trest odňatia slobody podľa § 47 ods. 2 okrem osoby odsúdenej na doživotie môže byť podmienečne prepustená až po výkone troch štvrtín uloženého trestu odňatia slobody.
S poukazom na vyššie citované ustanovenia Trestného zákona je predovšetkým potrebné uviesť, že inštitút podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody predstavuje výnimočný zákonný prostriedok individualizácie výkonu trestu, ktorého účelom nie je automatické skrátenie uloženého trestu po vykonaní jeho zákonom ustanovenej časti, ale vytvorenie možnosti skoršieho návratu odsúdeného do spoločnosti iba za predpokladu, že výsledky výkonu trestu dostatočne odôvodňujú záver, že ďalší výkon trestu už nie je potrebný na splnenie jeho účelu.
Ustanovenie § 66 Trestného zákona preto nevytvára odsúdenému právny nárok na podmienečné prepustenie, ale priznáva súdu oprávnenie rozhodnúť o ňom po komplexnom zhodnotení všetkých zákonných podmienok. Aj ustálená rozhodovacia prax súdov dlhodobo zastáva názor, že ani splnenie formálnej podmienky spočívajúcej vo vykonaní zákonom stanovenej časti trestu samo osebe nepostačuje na vyhovenie žiadosti odsúdeného.
Rozhodovanie o podmienečnom prepustení je založené na individuálnej prognóze budúceho správania odsúdeného, pričom súd je povinný skúmať, či odsúdený počas výkonu trestu preukázal také polepšenie, ktoré umožňuje dôvodne očakávať, že po prepustení povedie riadny život. Ide pritom o prognózu založenú na objektívnych skutočnostiach zistených vykonaným dokazovaním a nie iba na subjektívnych tvrdeniach odsúdeného alebo jeho deklarovanom úmysle viesť riadny život po prepustení.
Judikatúra všeobecných súdov je dlhodobo ustálená v tom, že pojem „polepšenie“ použitý v ustanovení § 66 ods. 1 Trestného zákona nemožno vykladať formalisticky. Polepšenie totiž nepredstavuje iba disciplinované správanie vo výkone trestu alebo absenciu disciplinárnych previnení, ale predovšetkým vnútornú premenu osobnosti odsúdeného, ktorá sa navonok prejavuje zodpovedným prístupom k výkonu trestu, úprimným kritickým postojom k vlastnej trestnej činnosti, uvedomením si jej príčin, elimináciou kriminogénnych faktorov a aktívnym úsilím vytvoriť predpoklady na riadne začlenenie do spoločnosti.
Rovnako judikatúra zdôrazňuje, že samotné rešpektovanie ústavného poriadku, plnenie pokynov príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže či dodržiavanie denných povinností nemožno automaticky považovať za prejav polepšenia, pretože ide o základné povinnosti každého odsúdeného počas výkonu trestu odňatia slobody. Pokiaľ by už samotné riadne plnenie týchto povinností postačovalo
na záver o polepšení, materiálne podmienky podmienečného prepustenia by prakticky stratili svoj význam.
Sťažnostný súd sa stotožňuje s právnym názorom okresného súdu, že pri hodnotení splnenia materiálnych podmienok nemožno izolovane prihliadať iba na správanie odsúdeného v poslednom období výkonu trestu, ale je potrebné hodnotiť celý priebeh výkonu trestu, vývoj jeho osobnosti, doterajší spôsob života, trestnú minulosť, charakter spáchanej trestnej činnosti, výsledky resocializačného procesu, hodnotenie ústavu na výkon trestu odňatia slobody, ako aj ďalšie individuálne okolnosti prípadu. Len ich vzájomným posúdením možno dospieť k spoľahlivému záveru, či sú splnené zákonné podmienky podmienečného prepustenia.
V preskúmavanej veci okresný súd správne vychádzal z hodnotenia riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody, z ktorého vyplýva, že hoci správanie odsúdeného bolo v poslednom období stabilizované, jeho postoj k spáchanej trestnej činnosti zostáva iba formálne kritický, program zaobchádzania plní len čiastočne, resocializačná prognóza bola hodnotená ako menej priaznivá a riziko recidívy ako stredné.
Ani jedna z uvedených skutočností sama osebe nemusí nevyhnutne viesť k zamietnutiu žiadosti o podmienečné prepustenie, avšak ich súhrn vytvára obraz, ktorý neumožňuje prijať spoľahlivý záver o tom, že odsúdený už dosiahol taký stupeň nápravy, aký predpokladá ustanovenie § 66 ods. 1 Trestného zákona.
Správne okresný súd prihliadol aj na skutočnosť, že odsúdený vykonáva trest odňatia slobody za obzvlášť závažný zločin vraždy. Sťažnostný súd zdôrazňuje, že samotná závažnosť spáchanej trestnej činnosti nemôže byť jediným dôvodom zamietnutia žiadosti o podmienečné prepustenie, pretože by tým dochádzalo k neprípustnému opätovnému hodnoteniu už právoplatne skončenej trestnej veci.
Na druhej strane však nemožno opomenúť, že zákon v ustanovení § 66 ods. 2 Trestného zákona výslovne ukladá súdu povinnosť prihliadať aj na povahu spáchaného trestného činu. Táto zákonná požiadavka odráža potrebu prísnejšieho posudzovania prognózy vedenia riadneho života u osôb odsúdených za mimoriadne závažnú násilnú trestnú činnosť, pri ktorej je ochrana spoločnosti obzvlášť významným aspektom rozhodovania.
Sťažnostný súd považuje za podstatnú aj skutočnosť, že odsúdený bol už pred spáchaním skutku, za ktorý v súčasnosti vykonáva trest odňatia slobody, opakovane súdne trestaný, pričom ani predchádzajúce odsúdenia, ani výkony trestov odňatia slobody neviedli k tomu, aby od ďalšieho páchania trestnej činnosti upustil. Doterajší spôsob života odsúdeného preto objektívne oslabuje priaznivú prognózu jeho budúceho správania na slobode. Aj judikatúra pritom vychádza z toho, že recidíva predstavuje významnú okolnosť pri posudzovaní druhej materiálnej podmienky podmienečného prepustenia, pretože vypovedá o tom, do akej miery mali predchádzajúce trestnoprávne sankcie na odsúdeného resocializačný a preventívny účinok.
Rovnako nemožno prehliadnuť ani to, že odsúdený síce deklaroval ľútosť nad spáchanou trestnou činnosťou, avšak z jeho vyjadrení ani z ostatných vykonaných dôkazov nevyplýva dostatočne hlboký kritický náhľad na vlastné protiprávne konanie. Naopak, z jeho výpovede je zrejmá určitá tendencia prenášať príčinu skutku na poškodeného, čo korešponduje aj so závermi hodnotenia ústavu o iba formálne kritickom postoji k trestnej činnosti. Ustálená súdna prax pritom opakovane zdôrazňuje, že skutočné polepšenie nemožno vyvodzovať z formálnych prejavov ľútosti, ale musí byť podložené presvedčivými prejavmi vnútornej zmeny hodnotovej orientácie odsúdeného.
Sťažnostný súd sa preto stotožňuje so záverom okresného súdu, že v prípade odsúdeného nebolo možné dospieť k dostatočne spoľahlivému záveru o splnení prvej materiálnej podmienky podmienečného prepustenia. Pokiaľ nebola preukázaná existencia skutočného polepšenia odsúdeného, nemožno logicky dospieť ani k pozitívnemu záveru o splnení druhej materiálnej podmienky, teda že možno od odsúdeného dôvodne očakávať vedenie riadneho života po prepustení na slobodu. Obe materiálne podmienky sú totiž vzájomne úzko previazané a existencia priaznivej prognózy budúceho života je spravidla podmienená práve tým, že odsúdený už počas výkonu trestu preukázal skutočnú nápravu svojej osobnosti.
Za tejto dôkaznej situácie preto sťažnostný súd dospel k záveru, že okresný súd rozhodol vecne správne a v súlade so zákonom, keď žiadosť odsúdeného o podmienečné prepustenie zamietol. Keďže ani preskúmaním napadnutého uznesenia neboli zistené žiadne vady, ktoré by odôvodňovali jeho zmenu alebo zrušenie, a odsúdený svoju sťažnosť ani dodatočne nijako nekonkretizoval, sťažnostný súd dospel k záveru, že podaná sťažnosť nie je dôvodná (§ 193 ods.1 písm. c) Tr. por.).
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.