Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14CoPr-9-2024.pdf
PDF · 164.05 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
B3-15Cpr/2/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Krajčovej a členiek senátu JUDr. Natálie Kollárikovej a Mgr. Zuzany Gašpírovej, v spore žalobkyne: R. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XX, U., zastúpená: JUDr. Milan Žoldoš, advokát, s.r.o., IČO: 47 251 506, Karpatská 11, Poprad, proti žalovanému: H.. zastúpený: BBH advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 36 713 066, so sídlom Suché Mýto 1, Bratislava, o určenie neplatnosti pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní spoločnosti Simple Company s.r.o., IČO: 50 244 370, Mliekarenská 10, Bratislava, zastúpenej: Advokátska kancelária NEXUS SEMPER, s.r.o., IČO: 53 407 997, so sídlom Begóniová 19, Bratislava, proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č.k. B3-15Cpr/2/2020-158 zo dňa 12.01.2024, takto
r o z h o d o l :
I. Krajský súd v Bratislave p r i p ú š ť a, aby z konania vystúpil žalovaný: H. a na jeho miesto vstúpila spoločnosť Simple Company s.r.o., IČO: 50 244 370, Mliekarenská 10, Bratislava.
II. Žalovanému: H. proti spoločnosti Simple Company s.r.o., IČO: 50 244 370, Mliekarenská 10, Bratislava p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
III. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV č.k. B3-15Cpr/2/2020-158 zo dňa 12.01.2024, p o t v r d z u j e.
IV. Žalobkyni p r i z n á v a voči spoločnosti Simple Company s.r.o., IČO: 50 244 370, Mliekarenská 10, Bratislava, nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. B3-15Cpr/2/2020-158 zo dňa 12.01.2024 určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru pôvodným žalovaným: spoločnosťou Y. O. so žalobkyňou dňa 31.08.2020, uskutočnené listinou označenou ako „výpoveď daná zamestnávateľom - § 63 ods. 1 písm. e) ZP“ je neplatné ( výrok I.). Zároveň zaviazal pôvodného žalovaného spoločnosť Y. O. na povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume 39.238,92 eur netto do troch dní od právoplatnosti rozsudku ( výrok II.) a priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči pôvodnému žalovanému ( výrok III.).
2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 30.10.2020 domáhala voči spoločnosti Y. O. s.r.o. ( ďalej len „ pôvodný žalovaný“) určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a uloženia povinnosti zaplatiť náhradu mzdy od 28.10.2020 do rozhodnutia súdu o skončení pracovného pomeru. Žalobu odôvodnila tým, že s pôvodným žalovaným uzavrela dňa 01.10.2011 pracovnú zmluvu s dohodnutým druhom práce - manažér reštaurácie, na základe ktorej vykonávala prácu v prevádzke na X. ul. XX v U. od 01.10.2011 do 31.08.2020. Dňa 31.08.2020 doručil pôvodný žalobca žalobkyni dokument
„výpoveď daná zamestnávateľom - § 63 ods.1 písm. e) ZP“, v rámci ktorého bolo uvedené, že pôvodný žalovaný s ňou okamžite končí pracovný pomer, založený pracovnou zmluvou zo dňa 01.06.2017, a to z dôvodu opätovného porušenia pracovnej disciplíny, a to výpoveďou. Pracovný pomer mal skončiť 31.08.2020 - ku dňu doručenia výpovede, pričom žalovaný jej neumožnil po tomto dátume naďalej vykonávať prácu. Uviedla, že výpoveď jej bola daná po tom, ako odmietla s pôvodným žalovaným uzavrieť dohodu o skončení pracovného pomeru. Tvrdila, že skončenie pracovného pomeru je neplatné z dôvodu, že pôvodný žalovaný nerozlišoval medzi jednotlivými spôsobmi skončenia pracovného pomeru a to konkrétne medzi výpoveďou a okamžitým skončením pracovného pomeru. Výpoveď je teda neplatný právny úkon z dôvodu neurčitosti, keďže právne bola odôvodnená podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, avšak z jej obsahu je zrejmé, že pracovný pomer sa mal skončiť formou okamžitého skončenia pracovného pomeru, na základe čoho bola vôľa pôvodného žalovaného neurčitá. Zároveň tvrdila, že zo strany pôvodného žalovaného nebola nikdy písomne, ani ústne upozornená na porušenie pracovnej disciplíny, dôvod výpovede jej tento neoznámil a neumožnil jej k nemu sa vyjadriť podľa § 63 ods. 6 Zákonníka práce s tým, že vo výpovedi neboli dôvody skutkovo vymedzené a nevyplývali z nej žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, kedy a akým spôsobom žalobkyňa porušila pracovnú disciplínu. Trvala na platnosti pracovného pomeru a na tom, aby ju pôvodný žalovaný ďalej zamestnával. Hoci si v pracovnej zmluve dohodli mzdu vo výške minimálnej mzdy, v skutočnosti činila jej mesačná mzda 1.000,- eur netto s tým, že zamestnávateľ jej rozdiel doplácal v hotovosti, pričom o tomto si viedol osobitnú evidenciu. Jej priemerná mzda v období od 01.07.2020 do 31.08.2020 bola teda 1.000,- eur mesačne.
3. Pôvodný žalovaný (spoločnosť Y. O. s.r.o.) namietal nedodržanie prekluzívnej dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Listom zo dňa 17.06.2020 bola žalobkyňa upozornená na porušovanie pracovnej disciplíny, s tým, že v tomto období už boli vzťahy medzi ňou a vedúcim zamestnancom narušené, žalobkyňa odmietala komunikovať a vykonávať svoju prácu. Začiatkom júna 2020 došlo k poruchovej udalosti na prevádzke, o ktorej žalobkyňa vedela, avšak neinformovala o tom vedúcich. Dňa 14.08.2020 došlo k stretnutiu s manažérom prevádzky, ktoré ale neviedlo k vyriešeniu situácie. Žalobkyňa svoju prácu nevykonávala, nerobila objednávky, neposielala reporty a nevykonala inventúru, a to napriek písomným upozorneniam a osobnému dohovoru. Vyberala si do týždňa 2 až 3 dni dovolenky a prevádzka stagnovala. Nikto jej dovolenku nevyčítal, avšak bolo potrebné, aby informovala nadriadeného o vykonaní nevyhnutných krokov počas jej neprítomnosti. Žalobkyňa si dokonca sama zbalila a odniesla svoje veci. Dňa 31.08.2020 sa uskutočnilo stretnutie v sídle spoločnosti, kde obe strany deklarovali záujem na ukončení pracovného pomeru, pričom sporná bola iba forma jeho ukončenia. Žalobkyni boli ponúknuté viaceré možnosti, nakoniec podpísala dokument označený ako „výpoveď daná zamestnávateľom zo dňa 31.8.2020“. Žalobkyňa dňa 02.09.2020 nenastúpila do zamestnania, v poobedňajších hodinách požiadala vedúceho prevádzky, aby s ňou podpísal preberací protokol, na základe ktorého mu odovzdá kľúče od prevádzky. Z uvedeného bolo zrejmé, že žalobkyňa nemala ďalej záujem vykonávať prácu a považovala pracovný pomer za ukončený dňa 31.08.2020. Ak by úkon zo dňa 31.08.2020 považovala za výpoveď, plynula by jej výpovedná doba a mala by povinnosť vykonávať prácu. Žalobkyňa však na pracovisko nenastúpila, preto nebolo pravdivé jej tvrdenie, že jej žalovaný neumožnil vykonávať prácu. Dňa 22.09.2020 si žalobkyňa prevzala potvrdenie o zamestnaní. Dňa 28.10.2020 špekulatívne doručila oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní. Pôvodný žalovaný mal za to, že jeho právny úkon treba posudzovať podľa obsahu a v takom prípade išlo o dohodu o skončení pracovného pomeru k 31.08.2020. Konaním žalobkyne bol uvedený do omylu a jej konanie považuje za rozporné s dobrými mravmi.
4. Súd prvej inštancie vykonal stranami sporu predložené listinné dôkazy, ako aj výsluch žalobkyne, z ktorých následne vychádzal pri zistení skutkového stavu. Ten ustálil nasledovne. Žalobkyňa ako zamestnanec a pôvodný žalovaný ako zamestnávateľ uzatvorili dňa 01.10.2011 pracovnú zmluvu v znení dodatku č. 1 zo dňa 30.10.2019, ktorou bol založený pracovný pomer žalobkyne na pozícii manažér reštaurácie, s miestom výkonu práce na prevádzke X. ul. XX v U., s dohodnutou mzdou vo výške minimálnej mzdy, pri 40 hodinovom pracovnom týždni. Súd prvej inštancie, vychádzajúc z výsluchu žalobkyne a čestného vyhlásenia D. R., zistil, že skutočná čistá mzda žalobkyne predstavovala sumu 1.000,- eur mesačne, nakoľko pôvodný žalovaný doplácal zvyšok skutočnej mzdy žalobkyni v hotovosti (v zmluve deklarovanú mzdu vyplácal na účet). Uvedené korešpondovalo aj s výplatnými páskami a osobitnou evidenciou, pričom v mesiaci apríl 2020 pôvodný žalovaný vyplatil žalobkyni na účet 404,08 eur a doplatok v hotovosti 192,92 eur za 113 odpracovaných hodín (čistá mzda za mesiac apríl činila 597,- eur), v mesiaci máj 2020 vyplatil na účet žalobkyne 404,08 eur a doplatok v hotovosti 391,10 eur
za 113 odpracovaných hodín (čistá mzda za mesiac máj 2020 činila 795,08 eur) a v mesiaci jún 2020 vyplatil žalobkyni na účet 407,51 eur a doplatok v hotovosti v sume 569,31 eur za 152 odpracovaných hodín (čistá mzda činila za mesiac jún 2020 976,82 eur). Z písomného upozornenia zo dňa 17.06.2020 vyplývalo, že dňa 16.06.2020 bolo priamym nadriadeným žalobkyne zistené, že táto porušuje pracovnú disciplínu tým, že aj napriek zistenej poruche na prevádzke, opustila pracovisko, čim nezamedzila následným problémom, pričom o poruche neupozornila vedúceho zamestnanca. Uvedené bolo považované za menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, zároveň pôvodný žalovaný upozornil žalobkyňu na možnosť dania výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce a to v prípade opätovného porušenia pracovnej disciplíny. Súd prvej inštancie konštatoval, že z obsahu tohto listinného dôkazu nevyplývalo, že bol žalobkyni doručený. Pôvodný žalovaný navrhol žalobkyni ukončiť pracovný pomer dohodou ku dňu 31.08.2020, predmetný návrh dohody však žalobkyňa odmietla podpísať. Z obsahu listiny zo dňa 31.08.2020, označenej ako výpoveď daná zamestnávateľom - § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, vyplývalo, že pôvodný žalovaný so žalobkyňou okamžite skončil pracovný pomer z dôvodu opätovného porušenia pracovnej disciplíny, a to výpoveďou, pretože žalobkyňa bola v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny upozornená na možnosť výpovede. Z listiny vyplývalo, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo prerokované s manažérom prevádzky O. kantína dňa 14.08.2020, na základe čoho mal pôvodný žalovaný za to, že pracovný pomer žalobkyne končí doručením písomného vyhotovenia výpovede. Túto listinu žalobkyňa dňa 31.08.2020 osobne prevzala, čo potvrdila svojim podpisom. Žalobkyňa a pôvodný žalovaný dňa 02.09.2020 spísali preberací protokol, predmetom ktorého bolo potvrdenie toho, že žalobkyňa, s ktorou bol pracovný pomer skončený k 31.08.2020, odovzdala kľúče s potvrdením, že inventúra tovaru bola v poriadku. Žalobkyňa prevzala dňa 22.09.2020 u pôvodného žalovaného potvrdenie o zamestnaní, v ktorom bolo uvedené, že bola zamestnancom od 01.06.2017 do 31.08.2020. Žalobkyňa dňa 28.10.2020 doručila žalovanému oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní a následne dňa 30.10.2020 podala žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy na súd.
5. Súd prvej inštancie s odkazom na ustanovenia § 63, § 68 a § 79 Zákonníka práce, konštatoval, že pri výpovedi ako aj pri okamžitom skončení pracovného pomeru sa kladie dôraz na splnenie formálnych, materiálnych, ako aj procesných kritérií, bez ktorých nemôže dôjsť ku skončeniu pracovného pomeru so zamestnancom. Zákonník práce kladie v prvom rade veľký dôraz na skutkové vymedzenie dôvodu, na základe ktorého zamestnávateľ realizuje svoje právo na jednostranné skončenie pracovného pomeru so zamestnancom, pričom takéto skutkové vymedzenie dôvodu nemôže zamestnávateľ dodatočne meniť ani dopĺňať. Výpovedný dôvod resp. dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru je vymedzený nezameniteľným spôsobom iba vtedy, ak sú skutkové okolnosti uvedené tak, že vo svojom súhrne tvoria skutok nezameniteľný s inými skutkami.
6. Z obsahu právneho úkonu, ktorým pôvodný žalovaný sledoval skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou, napriek jeho pomenovaniu (výpoveď daná zamestnávateľom - § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce), je z obsahu zrejmá vôľa zamestnávateľa skončiť pracovný pomer so žalobkyňou okamžite, t.j. okamihom doručenia tohto jednostranného úkonu. Okamžite skončiť pracovný pomer môže zamestnávateľ len výnimočne a len za splnenia predpokladu, že bol daný niektorý zo zákonom stanovených dôvodov a to, ak bol zamestnanec právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin alebo závažne porušil pracovnú disciplínu. V tomto prípade však zamestnávateľ založil okamžité skončenie pracovného pomeru na dôvode spočívajúcom v opätovnom porušení pracovnej disciplíny žalobkyňou, pričom tento nijako nekonkretizoval, t.j. neuviedol také skutkové okolnosti, ktoré by opísali aspoň dva skutky, ktorými mala žalobkyňa porušiť pracovnú disciplínu, a to z hľadiska ich času, spôsobu a intenzity. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že pôvodný žalovaný podľa § 70 Zákonníka práce dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru nedostatočne skutkovo vymedzil, čo malo za následok neplatnosť tohto úkonu. Okrem uvedeného, pôvodný žalovaný zamýšľal so žalobkyňou skončiť pracovný pomer okamžite, ako dôvod takéhoto skončenia však uviedol dôvod, ktorý zakladá zamestnávateľovi právo skončiť pracovný pomer so zamestnancom len formou výpovede (pôvodný žalovaný namietal opakované porušenie pracovnej disciplíny a nie závažné porušenie pracovnej disciplíny). Preto aj keby pôvodný žalovaný dostatočne skutkovo vymedzil dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, tento by po materiálnej
stránke nebolo možné posúdiť ako dôvod oprávňujúci zamestnávateľa okamžite skončiť pracovný pomer so žalobkyňou. Aj z tohto dôvodu by bol tento úkon neplatný. Ak by aj súd prvej inštancie posúdil právny úkon pôvodného žalovaného ako výpoveď, rovnako by musel dospieť k záveru o jeho neplatnosti z dôvodu, že výpovedný dôvod nebol podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce skutkovo vymedzený a tiež z dôvodu nepreukázania samotných porušení pracovnej disciplíny žalobkyňou. Súd prvej inštancie konštatoval, že pôvodný žalovaný nepreukázal ním tvrdené skutočnosti, že žalobkyňa nevykonávala objednávky, nerobila reporty, inventúry - tieto tvrdené skutočnosti z vykonaného dokazovania nevyplynuli a ani so samotného znenia listiny zo dňa 31.8.2020. Pôvodný žalovaný nepreukázal ani splnenie povinnosti písomne upozorniť žalobkyňu na možnosť dania výpovede v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny (hoci do spisu založil takéto písomné upozornenie, nepreukázal, že túto listinu aj žalobkyni doručil/adresoval). Rovnako možno ustáliť záver o neplatnosti výpovede aj z dôvodu nepreukázania splnenia povinnosti pôvodného žalovaného oboznámiť žalobkyňu s dôvodom výpovede a umožniť sa k nemu vyjadriť. Súd prvej inštancie považoval za účelovú a nedôvodnú argumentáciu pôvodného žalovaného, že obe strany deklarovali záujem na skončení pracovného pomeru, čo bolo zrejmé z následného správania žalobkyne spočívajúcom v nenastúpení do práce, odovzdaní kľúčov a prevzatia potvrdenia o zamestnaní. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že ukončenie pracovného pomeru so žalobkyňou pramenilo z vôle a iniciatívy pôvodného žalovaného, keďže tento jej najskôr navrhol uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru a následne s ňou okamžite skončil pracovný pomer. Záver, že by žalobkyňa deklarovala záujem na skončení pracovného pomeru nemožno vyvodiť ani z jej následného správania (nenastúpenia do práce a odovzdania kľúčov), keďže toto konanie predstavovalo logický následok okamžitého skončenia pracovného pomeru. Nedôvodná bola aj námietka pôvodného žalovaného, týkajúcu sa nepodania žaloby v určenej lehote podľa § 77 Zákonníka práce, nakoľko ku skončeniu pracovného pomeru malo dôjsť dňa 31.08.2020 a žaloba bola prijatá súdom dňa 30.10.2020, t.j. v lehote 2 mesiacov odo dňa, kedy sa pracovný pomer mal skončiť.
7. Nakoľko súd prvej inštancie dospel k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou je neplatné a zároveň žalobkyňa dňa 28.10.2020 oznámila pôvodnému žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, bol pôvodný žalovaný povinný podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce poskytnúť žalobkyni náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku. Priemerný zárobok sa podľa § 134 Zákonníka práce určuje podľa mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období, pričom týmto rozhodujúcim obdobím sa rozumie kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Za rozhodujúce obdobie sa spočíta mzda zamestnanca a odpracované hodiny, následne sa súčet mzdy vydelí súčtom odpracovaných hodín, čím sa určí priemerný hodinový zárobok. V prípade náhrady mzdy sa uplatňuje priemerný mesačný zárobok, ktorý sa určí tak, že sa priemerný hodinový zárobok vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca, čo pri 8 hodinovom týždennom pracovnom čase predstavuje 173,92 hodín. V tomto prípade bolo rozhodným obdobím obdobie mesiacov apríl až jún 2020, v ktorom súčet mzdy žalobkyne predstavoval 2.369,- eur netto. Súčet odpracovaných hodín predstavoval 378. Priemerný hodinový zárobok žalobkyne predstavoval 6,2671 eur netto, teda jej priemerný mesačný zárobok pre účely určenia náhrady mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce predstavoval sumu 1.089,97 eur netto. Žalobkyni patril nárok na náhradu mzdy v sume 1.089,97 eur mesačne (netto), počnúc od 28.10.2020 do 28.10.2023 (t.j. celkovo za 36 mesiacov), na základe čoho súd prvej inštancie priznal žalobkyni nárok na náhradu mzdy v celkovej sume 39.238,92 eur netto. Súd prvej inštancie konštatoval, že si je vedomý toho, že náhrada mzdy by mala byť uvedená brutto, v danom prípade však nebolo možné juj takýmto spôsobom určiť.
8. Súd prvej inštancie sa vyjadril aj k nevykonaniu navrhnutých dôkazov, kedy odkázal na ustanovenie § 185 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy, ale len tie, ktoré sú potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. V tomto prípade považoval súd prvej inštancie rozsah vykonaného dokazovania za dostatočný na zistenie rozhodujúcich skutočností, preto nevykonal výsluch štatutára pôvodného žalovaného. Rovnako súd nevykonal výsluch troch svedkov, navrhnutých pôvodných žalovaným, nakoľko ich účasť na pojednávaniach nezabezpečil, hoci sa tak na pojednávaní dňa 20.09.2023 zaviazal, pričom ani neuviedol dôvody, pre ktoré ich účasť zabezpečiť nedokázal a ani
ich mená, priezviská, adresy, z ktorých by ich bolo možné predvolať. Taktiež neuviedol skutočnosti, ktoré by mali svedecké výpovede preukázať.
9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s princípom úspechu v konaní a priznal nárok na ich náhradu žalobkyni voči pôvodnému žalovanému v plnom rozsahu.
10. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie (vo všetkých výrokoch) podal včas odvolanie pôvodný žalovaný a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. c), d), e) a f) CSP, nakoľko súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočnosti, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú to ďalšie skutočnosti a dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V prvom rade namietal, že z podania, ktoré mu bolo doručené vyplýva, že žaloba bola doručená až dňa 02.11.2020, a teda je opätovne potrebné preskúmať prekluzívnu lehotu na podanie žaloby. Na to, aby bola lehota dodržaná nestačí, aby bol v posledný deň tejto lehoty zaslaná žaloba na súd, ale v posledný deň lehoty sa musí žaloba už fyzicky nachádzať na súde. Pôvodný žalovaný tvrdil, že dňa 17.06.2020 bola žalobkyňa listom upozornená na porušovanie pracovnej disciplíny, pričom v tomto období už boli vzťahy medzi ňou a vedúcim zamestnancom narušené, s tým, že žalobkyňa odmietala komunikovať a vykonávať svoju prácu. Začiatkom júna 2020 došlo k poruchovej udalosti na prevádzke, o ktorej žalobkyňa vedela, avšak o poruche vedúcich neinformovala. Stretnutie s manažérom prevádzky dňa 14.08.2020 neviedlo k vyriešeniu situácie, žalobkyňa svoju prácu nevykonávala, nerobila objednávky, neposielala reporty a nevykonala inventúru a to napriek písomným upozorneniam a osobnému dohovoru. Žalobkyňa si vyberala dovolenku 2 až 3 krát do týždňa a prevádzka stagnovala. Žalobkyňa si sama zbalila a odniesla svoje veci z prevádzky. Na základe uvedeného sa dňa 31.08.2021 v sídle spoločnosti uskutočnilo stretnutie, kde obe strany deklarovali záujem na skončení pracovného pomeru, pričom sporná bola iba forma ukončenia. Žalobkyni boli ponúknuté viaceré možnosti, nakoniec podpísala dokument označený ako „výpoveď daná zamestnávateľom zo dňa 31.08.2020“. Dňa 02.09.2020 žalobkyňa nenastúpila do zamestnania, v poobedňajších hodinách požiadala vedúceho prevádzky, aby s ňou podpísal preberací protokol o odovzdaní kľúčov. Na základe vyššie uvedeného mal pôvodný žalovaný za to, že z prejavu vôle žalobkyne (nenastúpila do práce a podpísala preberací protokol) bolo zrejmé, že nemala ďalej záujem vykonávať prácu a považovala pracovný pomer za ukončený dňa 31.08.2020. Ak by dokument zo dňa 31.08.2020 považovala žalobkyňa za výpoveď, začala jej plynúť výpovedná doba a trvala povinnosť vykonávať prácu, žalobkyňa však do práce nenastúpila. Dňa 22.09.2020 si žalobkyňa prevzala potvrdenie o zamestnaní. Nie je pravdivé tvrdenie, že jej pôvodný žalovaný neumožňoval vykonávať prácu. Ak toto žalobkyňa tvrdí, nech to preukáže, nakoľko ona bola tá, ktorá komunikáciu ukončila, odovzdala veci, zbalila sa a do práce nenastúpila. Žalobkyni bola v najbližšom mesiaci vyplatená zostávajúca dovolenka ku dňu 31.08.2020. Žalobkyňa až dňa 29.10.2020 podala poštou oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní. Právny úkon zo dňa 31.08.2020 preto treba považovať za dohodu o skončení pracovného pomeru k 31.08.2020. konaním žalobkyne bol pôvodný žalovaný uvedený do omylu a jej konanie bolo v rozpore s dobrými mravmi. Pôvodný žalovaný zdôraznil, že oznámenie žalobkyne, že trvá na svojom zamestnávaní bolo poštou zaslané dňa 29.10.2020, a nie 28.10.2020, ako všade uvádza žalobkyňa. S poukazom na ustálenú judikatúru pôvodný žalovaný uviedol, že prejav vôle sa neposudzuje podľa jeho označenia, ale obsahu a následných prejavov vôle. Konanie žalobkyne a pôvodného žalovaného je nepochybne dohodou o skončení pracovného pomeru ku dňu 31.08.2020. Konaním žalobkyne boli spôsobené na prevádzke škody, ktoré si nebude uplatňovať. Konaním žalobkyne, ktorá jednoznačne prejavila záujem o skončenie pracovného pomeru, do práce nenastúpila, ohľadom formálnych úkonov spojených so skončením pracovného pomeru komunikovala, bol pôvodný žalovaný uvedený do omylu. Jej konanie bolo v rozpore s dobrými mravmi. Pôvodný žalovaný jej vychádzal v ústrety, vec sa snažil riešiť zmierlivo. Podľa názoru pôvodného žalovaného, žalobkyňa nespochybnila žiadnym spôsobom tvrdenia týkajúce sa opakovaného a intenzívneho porušovania pracovnej disciplíny. Namietal postup súdu prvej inštancie, ktorý nevyhodnotil ako účelové konanie žalobkyne, ktorá sama spísala listiny a tieto doručila žalovanému, čo bolo v rozpore s dobrými mravmi na strane žalobkyne. Jednostranné vyhodnotenie situácie, kedy ako účelové súd prvej inštancie označil tvrdenia pôvodného žalovaného o tom, že obe strany deklarovali záujem na ukončení pracovného pomeru a o následnom
správaní žalobkyne, považoval pôvodný žalovaný za nespravodlivé a arbitrárne. Z konania žalobkyne je zrejmé, že pracovný pomer považovala za ukončený, ak by akýmkoľvek spôsobom dala na vedomie, že chce ďalej pracovať alebo iným spôsobom ukončiť pracovný pomer, pôvodný žalovaný by si určite splnil svoje povinnosti. Až dňa 29.10.2020 špekulatívne podala na listinné doručovanie oznámenie o trvaní na ďalším zamestnávaní, čo je identický dátum ako dátum podania žaloby, čo považuje pôvodný žalovaný za účelové konanie v rozpore s dobrými mravmi. Pôvodný žalovaný žiadal napadnutý rozsudok odvolacím súdom zrušiť alebo žalobu zamietnuť.
11. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 15.04.2024 namietala nedodržanie 15-dňovej lehoty na podanie odvolania. Rozsudok bol pôvodnému žalovanému doručený dňa 30.01.2024, lehota uplynula 14.02.2024 a odvolanie bolo doručené súdu až dňa 15.02.2024. Okrem uvedeného podané odvolanie nespĺňa obsahové náležitosti podľa § 363 CSP, nakoľko odvolacie dôvody nie sú riadne identifikované. Nie je identifikované ani rozhodnutie, proti ktorému odvolanie smeruje, ani riadny petit ( pôvodný žalovaný uviedol, že žiada zrušenie rozhodnutia prvostupňového súdu a zároveň aby odvolací súd žalobu zamietol). Podľa žalobkyne súd prvej inštancie sa vyporiadal s námietkou pôvodného žalovaného ohľadne uplynutia prekluzívnej lehoty na podanie žaloby riadne a preskúmateľným spôsobom. Vo zvyšku argumentácie pôvodného žalovaného odkázala na princíp koncentrácie konania. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania.
12. Po predložení veci odvolaciemu súdu tento z výpisu z obchodného registra, vložka č. XXXXXX/ B, oddiel: Y. zistil, že pôvodný žalovaný spoločnosť Y. O. s.r.o. bola dňom 20.06.2024 vymazaná z obchodného registra, s uvedením dôvodu výmazu: dobrovoľný výmaz - cezhraničná zmena právnej formy. Podľa výpisu z obchodného registra bola od 20.06.2024 právnym nástupcom spoločnosť, zapísaná v dôsledku cezhraničnej zmeny právnej formy, H. M R., sídlom R. O. W IL- R. TA ´W.´, Y., Y. XXXX, J. republika. Výmaz obchodnej spoločnosti Y. company s.r.o. z obchodného registra zisťoval odvolací súd rovnako aj z Obchodného vestníka č. XXX/XXXX zo dňa 24.06.2024, v ktorom sa uvádzalo, že spoločnosť bola vymazaná z obchodného registra, vrátane všetkých údajov v obchodnom registri ku dňu výmazu zapísanej osoby. Z informácií poskytnutých Mestským súdom Bratislava III bolo zrejmé, že pôvodný žalovaný zmenil meno obchodnej spoločnosti na H., preniesol svoje sídlo na adresu R. O. W IL- R. TA ´W.´, Y., Y. XXXX, J. republika a dôvodom výmazu bola zmena právnej formy obchodnej spoločnosti. Mimoriadne valné zhromaždenie rozhodlo, že s účinnosťou ku dňu prenesenia sídla obchodnej spoločnosti Y. O. s.r.o. na územie J. republiky, končí s vykonávaním svojej podnikateľskej činnosti na území Y. republiky, pričom označenie právnej formy Y. O. s.r.o. sa mení zo spoločnosti s.r.o. na „ imited company“ ( S.. ). Na základe vyššie uvedených skutočností s odkazom na ustanovenie § 378 ods. 1 a § 64 CSP, odvolací súd uznesením č.k. 14CoPr/9/2024-243 zo dňa 14.04.2025 rozhodol, že pokračuje v konaní namiesto pôvodného žalovaného: Y. O., s.r.o., Z.: XX XXX XXX, so sídlom J. XX, U., s jeho právnym nástupcom: H. M R. S.., R. O. W IL-R., Ta ´W.“, Y., Y. XXXX, J. republika. V odôvodnení uznesenia konštatoval, že pôvodný žalovaný: Y. O., s.r.o. zanikol v priebehu konania výmazom z obchodného registra dňom 20.06.2024, dôvodom výmazu bol dobrovoľný výmaz cezhraničná zmena právnej formy, pričom došlo k premenovaniu obchodnej spoločnosti na H. M R. S.., a k preneseniu jej sídla na adresu R. O. W IL- R. TA ´W.´, Y., Y. XXXX, J. republika.
13. Spoločnosť H. M R. S.. (ďalej ako „ žalovaný“) v rámci písomného vyjadrenia zo dňa 03.07.2025 namietala, že nie je právnym nástupcom pôvodného žalovaného spoločnosti Y. O. s.r.o. napriek tomu, že je ako právny nástupca zapísaná v obchodnom registri. Žalovaný tvrdil, že so spoločnosťou Y. company s.r.o. nemal nikdy žiadny vzťah, o jej existencii a protiprávnom zápise ako právneho zástupcu v slovenskom obchodnom registri sa dozvedel až na základe uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 14CoPr/9/2024-243 zo dňa 14.04.2025. Žalovaný odvolaciemu súdu oznámil, že sa obrátil na registrový súd Mestský súd Bratislava III so žiadosťou o sprístupnenie spisu vedeného týmto súdom vo vzťahu k spoločnosti Y. O. s.r.o., pričom zároveň bol podaný návrh na zrušenie zápisu údajov v obchodnom registri, kedy žalovaný žiada svoj výmaz ako právneho nástupcu spoločnosti Y. O. s.r.o.
14. Odvolací súd uznesením č.k. 14CoPr/9/2024-364 zo dňa 17.10.2025 prerušil konanie do právoplatného skončenia konania vedeného na Mestskom súde Bratislava III sp. zn. 23Exre/272/2025.
15. Mestský súd Bratislava III uznesením č.k. 23Exre/272/2025-126 zo dňa 30.04.2026, právoplatným dňa 08.06.2026, zrušil zápis údajov v obchodnom registri týkajúcich sa spoločnosti Y. company, s.r.o.,
J. XX, U., Z.: XX XXX XXX, ktorá bola zapísaná v obchodnom registri Mestského súdu Bratislava III, oddiel Sro, vložka č. XXXXXX/B, ktorý zápis vykonal registrový súd dňa 20.06.2024 na základe návrhu na zápis pod sp. zn. 1/re/1346/2024 s týmto obsahom:
DALŠIE PRÁVNE SKUTOČNOSTI
I. ZRUŠENIE SPOLOČNOSTI A PRÁVNY DÔVOD ZRUŠENIA Zapisuje sa: Právny dôvod zrušenia:
II. PRÁVNY DÔVOD VÝMAZU ZAPÍSANEJ OSOBY Z OBCHODNÉHO REGISTRA Zapisuje sa: Zapísaná osoba vymazaná z obchodného registra od: 20.6.2024 Právny dôvod výmazu: dobrovoľný výmaz cezhraničná zmena právnej formy
III. ZLÚČENIE, SPLYNUTIE, ROZDELENIE SPOLOČNOSTI Zapisuje sa: PRÁVNY NÁSTUPCA zapísaný z dôvodu cezhraničnej zmeny právnej formy Obchodné meno: H. M R. Právna forma: Súkromná spoločnosť s ručením obmedzeným 23Exre/272/2025.
V odôvodnení tohto uznesenia registrový súd konštatoval, že výmaz spoločnosti Y. O. s.r.o. z obchodného registra po prenesení sídla do iného členského štátu EÚ nebol vykonaný v súlade s platnými právnymi predpismi, konkrétne v súlade s ustanoveniami zákona č. 309/2023 Z.z. o premenách obchodných spoločností a družstiev a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu vykonania výmazu, v zmysle ktorého je povinná spoločnosť postupovať v prípade, že chce preniesť svoje sídlo do iného štátu a zmeniť svoju právnu formu na právnu formu podľa práva iného štátu (§ 2 ods. 15 zákona). Spoločnosť Y. O. s.r.o nepostupovala v súlade so zákonom pri zmene sídla spoločnosti a cezhraničnej zmene právnej formy, kedy nepredložila zákonom vyžadované náležitosti a prílohy pre cezhraničnú zmenu sídla. Neboli preto splnené skutkové a ani právne predpoklady pre vykonanie zápisu o výmaze spoločnosti Y. O. s.r.o. z obchodného registra. Z obsahu spisu 1Re/1346/2024 rovnako nevyplýva, že pred vykonaním výmazu spoločnosti bolo tunajšiemu registrovému súdu doručené oznámenie zahraničného registra prostredníctvom systému prepojenia registrov, že cezhraničná zmena právnej formy nadobudla účinnosť. Registrový súd dospel preto k záveru, že boli splnené podmienky na vyhovenie návrhu navrhovateľa (H. M R. S..) na zrušenie údajov zápisu v obchodnom registri. Po právoplatnosti tohto rozhodnutia bude v obchodnom registri obnovený zápis spoločnosti Y. O. s.r.o. zodpovedajúci zápisu pred rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka o výmaze spoločnosti, teda ku dňu 20.06.2024. Po právoplatnosti tohto uznesenia podľa § 303 ods. 2 CMP bude vykonaná zmena v obchodnom registri tak, že údaje zapísané zrušovaným zápisom z obchodného registra sa vymažú a údaje vymazané zrušovacím zápisom sa do obchodného registra zapíšu.
16. Žalovaný v písomnom podaní zo dňa 15.06.2026 zdôraznil, že došlo k právoplatnému ukončeniu konania na Mestskom súde Bratislava III sp. zn. 23Exre/272/2025. Registrový súd vyhovel návrhu žalovaného a zrušil zápis v obchodnom registri o právnom nástupníctve žalovaného voči Y. Vzhľadom na túto skutočnosť, nemôže byť spoločnosť H.. ďalej žalovaným v tomto konaní. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo aby žalobu voči nemu v celom rozsahu zamietol. Žiadal tiež priznanie nároku na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
17. Žalobca v písomnom podaní zo dňa 16.06.2026 navrhol, aby odvolací súd zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave, č.k. 14CoPr/9/2024-243 zo dňa 14.04.2025, ktorým rozhodol o pokračovaní v konaní so žalovaným H. M R. S.., nakoľko je zjavné, že táto spoločnosť nie je právnym nástupcom pôvodného žalovaného Y. O. s.r.o. J. za to, že je potrebné v konaní pokračovať proti pôvodnému žalovanému.
Zároveň zdôraznil, že neexistuje právny dôvod na priznanie náhrady trov súčasnému žalovanému voči žalobkyni, nakoľko táto procesný stav v konaní nespôsobila.
18. Pred tým, než odvolací súd mohol pristúpiť k preskúmaniu zákonnosti a správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, bolo potrebné procesne sa vysporiadať so vzniknutou situáciou ohľadne ustálenia osoby žalovaného v konaní. V priebehu odvolacieho konania nastala situácia, kedy podľa výpisu z obchodného registra došlo ku dňu 20.06.2024 k výmazu pôvodného žalovaného. Dôvodom výmazu bol: dobrovoľný výmaz, cezhraničná zmena právnej formy. Ako právny nástupca bol v obchodnom registri označený žalovaný. Odvolací súd, vychádzajúc z údajov vo verejnom registri, upravil procesnú situáciu podľa aktuálneho výpisu z obchodného registra a uznesením rozhodol o pokračovaní v konaní s právnym nástupcom pôvodného žalovaného a to spoločnosťou H.V priebehu konania došlo k zásadnej právnej skutočnosti v podobe rozhodnutia príslušného registrového súdu, ktorý zrušil výmaz pôvodného žalovaného z obchodného registra, kedy konštatoval nesplnenie zákonných a skutkových predpokladov na vykonanie zápisu o výmaze. Svojim (vyššie špecifikovaným) rozhodnutím registrový súd v podstate judikoval status quo v otázke trvania právnej subjektivity pôvodného žalovaného. Pôvodný žalovaný teda nikdy, ako právnická osoba, nezanikol a nedošlo k prechodu jeho práv a povinností na iný subjekt (spoločnosti H. M R. S.., ktorá vystupuje v konaní ako žalovaný). Týmto rozhodnutím registrový súd korigoval procesnú situáciu v tomto súdnom konaní, kedy možno prijať záver, že jeho autoritatívne rozhodnutie vo svojom obsahu potvrdilo formálny prechod práv a povinností zo žalovaného späť na spoločnosť Y. company s.r.o.. Odvolací súd si plne uvedomuje neštandardnosť celej procesnej situácie, avšak v záujme spravodlivosti a efektívnosti súdneho konania, je nutné túto subsumovať pod ustanovenie § 80 CSP s prihliadnutím na čl. 4 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak sa určitá vec nedá rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, posúdi sa podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec, čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. Podľa § 80 ods. 1 a 2 CSP, ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod alebo prechod práv alebo povinnosti, o ktorých sa koná, môže žalobca navrhnúť, aby do konania na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli. Súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konania došlo k prevodu alebo prechodu práva alebo povinnosti, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto žalobcu. Odvolací súd mal za to, že v konaní nastala právna skutočnosť (spôsobená rozhodnutím registrového súdu, ktorý zrušil výmaz pôvodného žalovaného z registra a v podstate ho opätovne etabloval ako subjekt s právnou a procesnou subjektivitou), s ktorou je spojený prechod (v tomto prípade formálne vrátenie) práv a povinností, o ktorých sa v tomto spore koná zo žalovaného H. M R. S.. na pôvodného žalovaného Y. company s.r.o. Rovnako bol splnený aj zákonný predpoklad podania návrhu na pripustenie takejto zmeny, nakoľko žalobkyňa v podaní zo dňa 16.06.2026 navrhla odvolaciemu súdu, aby pokračoval v konaní proti pôvodnému žalovanému. V tomto prípade súhlas spoločnosti Y. company s.r.o. so svojim vstupom nie je potrebný, nakoľko vstupuje do konania na stranu žalovaného, kde sa súhlas nevyžaduje. Z vyššie uvedených dôvodov, odvolací súd vo výroku I. pripustil, aby z konania vystúpil žalovaný: H. M R. S.., reg.č. C XXXXXX, sídlom R. O. W IL-R. TA ´W.´, Y. XXXX, Y., J. republika a na jeho miesto vstúpila spoločnosť Y. O. s.r.o., Z.: XX XXX XXX, J. XX, U. (ktorú bude odvolací súd v tomto rozhodnutí ďalej označovať ako „ žalovaného“).
19. Nakoľko v priebehu odvolacieho konania vznikli spoločnosti H. M R. S.. trovy a ich náhradu si riadne uplatnila, odvolací súd musel rozhodnúť aj o nároku na náhradu trov odvolacieho konania. O nároku spoločnosti H. M R. S.. na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP, aplikujúc čl. 4 ods. 1 a čl. 17 CSP. Odvolací súd v konaní rozhodol najskôr o pokračovaní v konaní so spoločnosťou H. M R. S.. (uznesením č.k. 14CoPr/9/2024-243 zo dňa14.04.2025), avšak po rozhodnutí registrového súdu pripustil zmenu žalovaného tak, že týmto sa stala opätovne spoločnosť Y. O. s.r.o. Procesné rozhodnutia odvolacieho súdu boli založené na konaní spoločnosti Y. O. s.r.o., ktorej celkový postup pri podávaní návrhu na svoj výmaz z obchodného registra bol v nesúlade s právnymi predpismi (tak ako to v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval registrový súd, keď uviedol, že spoločnosť Y. O. s.r.o. pri zmene sídla a cezhraničnej zmene právnej formy nepostupovala podľa zákona č. 309/2023 Z.z.). Rozhodnutie o pokračovaní v konaní a súčasné rozhodnutie (výrok I. tohto rozhodnutia) o pripustení zmeny sú dôsledkami nezákonného konania spoločnosti Y. O. s.r.o., preto jej možno analogicky pričítať procesné zavinenie vydania týchto rozhodnutí. Ak v ich dôsledku vznikli trovy konania na strane spoločnosti H. M R. S.., ktorá v podstate nemá s
pracovnoprávnym sporom, ktorý je predmetom tohto konania, nič spoločné, je spravodlivé priznať jej náhradu trov konania voči subjektu, ktorý celú procesnú situáciu zavinil. Odvolací súd preto (vo výroku II. rozhodnutia) priznal spoločnosti H. M R. S.. nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči spoločnosti Y. 20. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 380 CSP, pričom vec prejednal bez nariadenia pojednávania, nakoľko v konaní nebolo potrebné zopakovať a doplniť dokazovanie a nevyžaduje to dôležitý verejný záujem podľa § 385 ods. 1 CSP. Nakoľko odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny, nemohol odvolaniu spoločnosti Y. O. s.r.o. ( ďalej len „žalovaný“) priznať úspech a podľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch potvrdil. Rozsudok bol verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1, § 219 ods. 1 a 3 a § 385 ods. 1 CSP, pričom strany sporu boli o termíne verejného vyhlásenia rozsudku upovedomené zákonným spôsobom.
21. Odvolací súd sa v prvom rade vyporiadal s námietkami žalobkyne, v reakcii na odvolanie žalovaného, ktorá tvrdila, že tento opravný prostriedok bol podaný oneskorene a nemal podstatné obsahové náležitosti. Napadnutý rozsudok bol právnemu zástupcovi žalovaného doručený dňa 30.01.2024. Odvolanie bolo podané elektronicky dňa 14.02.2024, kedy v zmysle výsledku informatívneho overenia podpisov a pečatí v elektronickej správe (č.l. 189) bolo zrejmé, že prijatie tohto podania súdom sa uskutočnilo dňa 14.02.2024 o 16.53 hod. Z uvedeného je nutné prijať záver, že odvolanie bolo podané v zákonnej lehote 15 dní podľa § 362 ods. 1 CSP, teda včas. Rovnako odvolací súd konštatuje, že náležitosti, vymenované v ustanovení § 363 CSP, boli v obsahu podaného odvolania zrejmé a identifikovateľné. Rozhodne nebolo možné pristúpiť k odmietnutiu odvolania z dôvodu jeho vád podľa § 386 písm. d) CSP, nakoľko z obsahu odvolania bolo možné bez ďalšieho identifikovať proti ktorému rozhodnutiu smeruje (odvolanie smerovalo proti rozsudku sp. zn. 15Cr/2/2020, v tomto konaní bol vyhlásený jediný rozsudok, preto bolo možné odvolanie priradiť práve k nemu), v akom rozsahu ho napáda (žalovaný konkretizoval všetky tri výroky napadnutého rozsudku), z akých dôvodov považuje odvolateľ rozhodnutie za nesprávne a čoho sa domáha (zrejmá nesprávnosť v uvedení, že žiada prvostupňové rozhodnutie zrušiť a žalobu odvolacím súdom zamietnuť, nemôže byť vyhodnotená striktne formalisticky, nakoľko je zrejmé, že úmyslom žalovaného bolo rozhodnutie buď zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie alebo zmeniť). Vychádzajúc z obsahu odvolania bolo možné v odvolacom konaní riadne pokračovať.
22. Súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaným so žalobkyňou zo dňa 31.08.2020, uskutočnené listinou označenou ako „výpoveď daná zamestnávateľom - § 63 ods. 1 písm. e) ZP“ je neplatné (výrok I.). Toto rozhodnutie je vecné správne, pričom v tejto súvislosti odvolací súd môže konštatovať aj správnosť dôvodov rozhodnutia, na ktoré poukázal súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku.
23. Vo všeobecnosti je nutné uviesť, že skončenie pracovného pomeru, najmä ak sa jedná o jednostranný právny úkon výpovede danej zamestnávateľom alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnávateľom, predstavuje prísne formálny postup, kedy Zákonník práce kladie na obsah, formu a náležitosti takéhoto úkonu mimoriadne požiadavky. Ich prípadné nesplnenie sankcionuje vo viacerých prípadoch neplatnosťou, na čo musí súd pri svojom rozhodovaní o žalobe o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru vždy prihliadnuť. Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone (§ 63 Zákonníka práce). Dôvod výpovede musí byť skutkovo vymedzený v samotnej výpovedi tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Zároveň zákon určuje, že dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť. Obdobne v ustanovení § 70 Zákonníka práce je uvedené, že okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ urobiť písomne, musí v ňom byť skutkovo vymedzený dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom a musí ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Dôvod sa nesmie dodatočne meniť. Už len aplikáciou týchto ustanovení je právny úkon žalovaného zo dňa 31.08.2020, označený ako „výpoveď daná zamestnávateľom- § 63 ods. 1 písm. e) ZP“, neplatný. Možno prisvedčiť súdu prvej inštancie, že v jeho obsahu absolútne absentuje skutkové vymedzenie dôvodu skončenia pracovného pomeru. Len konštatácia, že došlo k porušeniu pracovnej disciplíny žalobkyňou a to v nadväznosti na predchádzajúce porušenie pracovnej disciplíny v posledných šiestich mesiacoch, na ktoré bola
upozornená, nepostačuje. Na to, aby bolo možné hovoriť o skutkovom vymedzení určitého konania, je nutné uviesť aspoň jeho základný skutkový opis, kedy ku konaniu došlo a akým spôsobom. Výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru totiž predstavuje jednostranný právny úkon zamestnávateľa, ktorým prejavuje vôľu skončiť pracovný pomer so zamestnancom a ako taký, v prípade podania žaloby, podlieha súdnemu prieskumu. Aby súd mohol spravodlivo preskúmať, či sa zamestnanec dopustil porušenia pracovnej disciplíny, v akom rozsahu a v akej intenzite (či sa jednalo o závažné alebo menej závažné porušenie), musí byť v obsahu výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru skutkovo nezameniteľne vymedzené jeho konanie. Uvedené je dôležité aj preto, aby súd mohol preskúmať dodržanie prekluzívnych lehôt podľa § 63 ods. 4 a § 68 ods. 2 Zákonníka práce zo strany zamestnávateľa. To v tomto prípade súdu umožnené nebolo, a aj z tohto dôvodu je úkon žalovaného zo dňa 31.08.2020, ktorým prejavil vôľu jednostranne ukončiť pracovný pomer so žalobkyňou, neplatný. V tejto fáze právneho posúdenia je dokonca irelevantné, či sa zo strany žalovaného jednalo o výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru, nakoľko v oboch prípadoch je predpokladom platnosti úkonu skutkové vymedzenie dôvodu skončenia pracovného pomeru. Podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie správne vyporiadal aj s posúdením skúmaného úkonu žalovaného zo dňa 31.08.2020 po obsahovej stránke, kedy ho kvalifikoval ako okamžité skončenie pracovného pomeru. Možno súhlasiť s tým, že vychádzajúc s obsahu úkonu, vôľa žalovaného jednoznačne smerovala k ukončeniu pracovného pomeru ku dňu 31.08.2020 (t.j. okamžite ku dňu vyhotovenia a prevzatia listiny žalobkyňou). V tomto prípade však nebolo možné identifikovať existenciu ani jedného z dôvodov, pre ktorý môže zamestnávateľ v zmysle § 68 ods. 1 Zákonníka práce okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom. Jednak takýto dôvod nebol v písomnom vyhotovení skončenia pracovného pomeru vôbec uvedený, a rovnako jeho existencia v konaní nebola vôbec preukázaná. Odvolací súd, v súvislosti s posúdením obsahu právneho úkonu žalovaného zo dňa 31.08.2020 nad rámec uvádza, že tento úkon ako platný neobstojí ani z pohľadu všeobecných ustanovení o platnosti právneho úkonu podľa Občianskeho zákonníka, ktorý sa v zmysle § 1 ods. 4 Zákonníka práce vzťahuje aj na individuálne pracovnoprávne vzťahy. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon musí byť určitý a zrozumiteľný, inak je neplatný. Ak v obsahu skúmaného právneho úkonu, smerujúceho k ukončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou, žalovaný spomína skončenie pracovného pomeru okamžite výpoveďou, dokonca s odkazom na príslušné zákonné ustanovenie § 63 ods. 1 písm. e), jedná sa o nezrozumiteľný postup (minimálne pre žalobkyňu ako fyzickú osobu - laika bez právneho vzdelania). Aj z tohto pohľadu nemožno tento úkon kvalifikovať ako riadny a platný. Odvolací súd už len odkazuje na ďalšiu analýzu súdu prvej inštancie, ktorý sa zaoberal sporným právnym úkonom zo dňa 31.08.2020, aj v prípade jeho vyhodnotenia ako výpovede, kedy rovnako absentovali zákonné náležitosti. Možno súhlasiť, že v prípade výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, by musel žalovaný v konaní osvedčiť, že žalobkyňu upozornil v posledných šiestich mesiacoch na porušenie pracovnej disciplíny. Toto zostalo v konaní nepreukázané, nakoľko hoci do spisu bolo založené upozornenie zo dňa 17.06.2020, jeho doručenie do dispozície žalobkyne nebolo osvedčené.
24. Žalovaný je v tomto konaní stranou sporu, na ktorú sa nevzťahuje ochrana a s ňou spojené procesné výnimky podľa ustanovení § 316 až 323 CSP. Hoci sa nepochybne jedná o individuálny pracovnoprávny spor, ochrana sa poskytuje zamestnancovi, teda slabšej strane. Žalovaný (ako zamestnávateľ) je povinný aj v tomto type sporu postupovať aktívne, uplatňovať prostriedky procesnej obrany včas v súlade so sudcovskou (§ 153 CSP) a zákonnou koncentráciou konania (§ 154 CSP), pričom zároveň platí, že v odvolacom konaní môže predkladať nové prostriedky procesnej obrany iba obmedzene v súlade s § 373 ods. 4 a § 366 CSP. V tomto kontexte odvolací súd preskúmal jeho odvolacie námietky a vyhodnotil ich ako nedôvodné, resp. neumožňujúce vyvolať zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie (prípadne jeho zrušenie). V prvom rade možno odkázať na odôvodnenie súdu prvej inštancie ohľadne včasnosti podania žaloby (a dodržania prekluzívnej lehoty podľa § 77 Zákonníka práce). Žaloba bola podaná na súde dňa 30.10.2020 mailom, pričom ešte v tento deň bola doplnená aj v elektronickej podobe so zaručeným elektronickým podpisom. Je zrejmé, že lehota 2 mesiacov od skončenia pracovného pomeru ( t.j. od dňa 31.08.2020) bola dodržaná. Tvrdenie žalovaného, že vôľa skončiť pracovný pomer ku dňu 31.08.2020 bola tak na strane žalovaného ako aj žalobkyne, zostala v konaní neosvedčená. Okrem toho, aj v prípade existencie takejto vôle na strane žalobkyne, nebola v rozhodnej dobe prejavená vo forme, vyžadovanej Zákonníkom práce.
Za žiadnych okolností nemožno dospieť k záveru, že právny úkon označený ako „výpoveď daná zamestnávateľom - § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce“ je dohodou o skončení pracovného pomeru. V prvom rade uvedené z obsahu tohto úkonu vôbec nevyplýva, keď tento predstavuje jednoznačný jednostranný prejav vôle smerujúci k ukončeniu pracovného pomeru zamestnávateľom. Podpis žalobkyne na tejto listine osvedčuje len jej reálne prevzatie, avšak nie súhlas s jej obsahom, či prejav vôle smerujúci k uzavretiu akejkoľvek dohody. V tomto prípade je až zarážajúce tvrdenie žalovaného, že bol žalobkyňou (jej konaním) uvedený do omylu. Je to zamestnávateľ, ktorý je povinný skončiť pracovný pomer so zamestnancom zákonným spôsobom tak, aby splnil všetky zákonné predpoklady (obsahové i formálne) platného skončenia. Nedodržanie zákonných ustanovení Zákonníka práce ide v tomto prípade na jeho ťarchu a musí niesť hmotný následok v podobe vyhovenia žalobe o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Neznalosť zákona (v tomto prípade neznalosť postupu pri skončení pracovného pomeru) ho neospravedlňuje. Aj keby v konaní preukázal, že žalobkyňa sa pred doručením okamžitého skončenia pracovného pomeru zbalila, a následne po jeho doručení do práce neprišla, odovzdala zamestnávateľovi veci a prevzala si potvrdenie o zamestnávaní, tento jej postup nemožno v žiadnom prípade kvalifikovať ako úmyselné konanie v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko iba reflektovala obsah listiny zo dňa 31.08.2020, kde žalovaný vyjadril vôľu skončiť pracovný pomer okamžite. Rovnako irelevantná je aj skutočnosť, či žalobkyňa mala alebo nemala záujem vykonávať ďalej prácu, s takýmto postojom zamestnanca Zákonník práce nespája žiadne relevantné právne následky. Žalovaný rozhodne neponúkol súdu také tvrdenia a dôkazy, ktoré by osvedčovali možnosť prijatia záveru o uzavretí dohody o skončení pracovného pomeru medzi ním a žalobkyňou. Navyše aj tento spôsob skončenia pracovného pomeru vyžaduje podľa § 60 ods. 2 Zákonníka práce písomnú formu (hoci jej nedodržanie zákon nesankcionuje automaticky neplatnosťou). Takúto písomnú dohodu však žalovaný v konaní nepredložil a jeho tvrdenia, že prejavy vôle žalobkyne smerovali k uzavretiu dohody, zostali nepresvedčivé a najmä nepreukázané. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na postoj žalovaného v celom konaní, kedy si neuplatňoval prostriedky procesnej obrany včas (pred súdom prvej inštancie sám tvrdil, že dňa 28.10.2020 mu doručila žalobkyňa oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní a to v podaní zo dňa 17.08.2021). Z tohto skutkového tvrdenia správne vychádzal aj súd prvej inštancie pri určení okamihu oznámenia zamestnávateľovi o trvaní na ďalšom zamestnávaní žalobkyňou, a teda aj okamihu od kedy patrí zamestnancovi náhrada mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Ak žalovaný v rámci odvolania súdu tvrdil, že toto oznámenie bolo podané žalobkyňou na pošte až dňa 29.10.2020 (a doložil k tomu dôkaz) nemožno toto jeho tvrdenie vyhodnotiť ako v odvolacom konaní použiteľný prostriedok procesnej obrany (tzv. novotu) podľa § 366 CSP. Odvolací súd totiž prihliada na prostriedky procesnej obrany, prednesené počas odvolacieho konania len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, alebo má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. V tomto prípade žalovaným prednesené odlišné skutkové tvrdenie (od toho ktoré tvrdil v konaní pred súdom prvej inštancie) však nemožno subsumovať pod žiadnu z hypotéz vymedzených v ustanovení § 366 CSP. Právo na uvedenie prípadných novôt je okrem toho podmienené nezavinením doterajšieho nepoužitia týchto skutočností žalovaným. Podľa názoru odvolacieho súdu nič nebránilo žalovanému v konaní pred súdom prvej inštancie tvrdiť a osvedčiť okamih doručenia oznámenia až dňa 29.10.2020 (prípadne neskôr). Ak tak neurobil, nemožno jeho tvrdenie v odvolacom konaní zobrať na zreteľ, resp. na toto prihliadnuť. Záverom odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaný (zastúpený právnym zástupcom) v konaní pred súdom prvej inštancie nebol aktívny, neuniesol najmä dôkazné bremeno svojich tvrdení z dôvodu, že nezabezpečil prítomnosť konateľa žalovaného a navrhovaných (ale v podaniach bližšie neidentifikovaných ) svedkov na pojednávaní, hoci bol na to vyzvaný a zaviazaný na pojednávaní dňa 20.09.2023. Na pojednávaní dňa 22.11.2023 sa dokonca (právny zástupca žalovaného) nezúčastnil a to bez akéhokoľvek ospravedlnenia. Týmto svojim postupom znemožnil súdu prvej inštancie vykonať ním navrhnuté dôkazy, preto postup súdu prvej inštancie, ktorý následne k ich vykonaniu nepristúpil, bol správny. Nad rámec odôvodnenia napadnutého rozsudku súdom prvej inštancie možno doplniť, že žalovaný (hoci zastúpený právnym zástupcom) v tomto konaní, ovládanom princípom kontradiktórnosti, zostal viac-menej nečinný, čím si pripísal neúspech v konaní.
25. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd konštatuje, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku I. vecne správny a možno ho potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP. Nakoľko odvolacie dôvody žalovaného nesmerovali k spochybneniu výroku II. napadnutého rozsudku (kedy odvolaciemu súdu
neponúkol žiadnu skutkovú ani právnu argumentáciu odôvodňujúcu prijatie záveru o jeho nesprávnosti), odvolací súd potvrdil aj tento výrok ako vecne správny.
26. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1, v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná, a preto jej odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v plnom rozsahu.
27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).
(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).
Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).