Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_24CoP-26-2026.pdf
PDF · 98.41 KB
Case nature
Subarea
24CoP/26/2026
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Elišky Har Tzvi a členiek senátu JUDr. Moniky Tobiášovej a JUDr. Antónie Kandravej, v právnej veci manžela G.. T. F., nar. XX.X.XXXX, bytom W. XXX, zast. gd advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Nám. Majstra Pavla 6, Levoča, IČO: 56 498 276, a manželky Q. F., rod. D., nar. XX.X.XXXX, bytom S. F. X, zast. U.. Miroslavou Dunčkovou, advokátkou so sídlom advokátskej kancelárie Letná 45, Spišská Nová Ves, IČO: 50 327 992, o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode k maloletým deťom P. F., nar. X.X.XXXX, a P. F., nar. XX.X.XXXX, obaja bytom u matky, zastúpení opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny F., o odvolaní manželky proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 14P/124/2025-227 zo dňa 2.2.2026, takto
r o z h o d o l :
I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku VI.
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Predmetom konania je návrh doručený súdu 26.6.2025, ktorým sa manžel domáhal vydania rozsudku o rozvode manželstva a úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode tak, ako bol výkon rodičovských práv a povinností upravený na čas do rozvodu právoplatným rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 14P/2/2025-115 z 30.5.2025.
2. Okresný súd Prešov (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozhodol, cit.:
„I. manželstvo navrhovateľa G.. T. F., nar. XX.X.XXXX, a manželky Q. F., rod. D., nar. XX.X.XXXX, uzavreté dňa XX.XX.XXXX v S. F., zapísané v knihe manželstiev P. úradu W. vo zväzku X, ročníka XXXX, na strane XX, pod poradovým číslom XX rozvádza,
II. na čas po rozvode manželstva zveruje maloleté deti P. F., nar. X.X.XXXX, a maloletého P. F., nar. XX.X.XXXX do osobnej starostlivosti matky,
III. obaja rodičia sú oprávnení a povinní zastupovať maloleté deti a spravovať ich majetok,
IV. otec je oprávnený stretávať sa s maloletými deťmi každý utorok od 16.00 hod. do 19.00 hod. a každý štvrtok od 16.00 hod. do 19.00 hod. za prítomnosti matky s tým, že otec sa zaväzuje maloleté deti prevziať v mieste bydliska matky v určený deň a čas a v mieste bydliska matky v určený deň a čas ich matke riadne odovzdať, matka sa zaväzuje maloleté deti na styk s otcom riadne pripraviť a styk otca s maloletými deťmi umožniť,
V. otec je povinný prispievať na výživu maloletej P. F., nar. X.X.XXXX, sumou 220,- eur mesačne a na výživu maloletého P. F., nar. XX.X.XXXX, sumou 220,- eur mesačne, vždy vopred k rukám matky do 25. dňa v mesiaci, počnúc právoplatnosťou výroku rozsudku o rozvode manželstva, opakovane do budúcna,
VI. žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania.“
3. Súd prvej inštancie na vec aplikoval príslušné ustanovenia zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine. O trovách konania rozhodol podľa § 52; § 53; § 54; § 55; § 57; § 58 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej aj ,,CMP“).
4. Rozhodnutie o trovách konania súd odôvodnil poukazom na Komentár k Civilnému mimosporovému poriadku (Smyčková, R., Števček, M., Löwy, A., Tomašovič, T. a kol. Civilný mimosporový poriadok. Komentár. 2. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2024, 223-224 s.), z ktorého citoval: ,,Náhrada trov konania plní v civilnom procese dve základné funkcie, a to funkciu preventívnu a funkciu sankčnú. Sankčná funkcia má eliminovať možnosti zneužívania súdneho systému v prípade, že by konanie existovalo bez nutnosti znášať náklady, ktoré sú s konaním spojené. Sankčná funkcia je obrazom štandardného sporového konania, ktorý slúži na ochranu súkromnoprávnych záujmov. Sankciu nesie spravidla ten, kto spôsobil, že je nevyhnutné brániť v konaní na súde svoje individuálne práva. Uvedené zásady nie je možné uplatňovať v konaní podľa Civilného mimosporového poriadku, a to vzhľadom na okruh vecí, ktoré sú prejednávané v režime tohto zákona, ako aj z dôvodu prítomnosti verejného záujmu.“
5. Ďalej v odôvodnení uviedol, že otázku náhrady trov v mimosporových konaniach, ku ktorým patrí aj rozvodové konanie, komplexne upravuje Civilný mimosporový poriadok, preto sa ani podporne nepoužije právna úprava náhrady trov konania obsiahnutá v Civilnom sporovom poriadku. V mimosporových konaniach je v zásade v súlade s § 52 CMP vylúčený nárok na náhradu trov konania; platí, že každý z účastníkov si platí trovy konania sám (§ 49 CMP). V mimosporových konaniach, ak aj začali na návrh, nemožno navrhovateľovi klásť na ťarchu, ak konanie vyvolal, hoci si nebol úplne istý, či súd jeho návrhu vyhovie. (obdobne Smyčková, R., Števček, M., Löwy, A., Tomašovič, T. a kol. Civilný mimosporový poriadok. Komentár. 2. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2024, 223-224 s.). Podľa § 52 CMP žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 53 až § 55 CMP). Všeobecné pravidlo, že žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania, v mimosporových konaniach formulované ako generálna klauzula, je možné prelomiť iba v prípadoch zákonom stanovených výnimiek podľa § 53, § 54 a § 55 CMP.
6. O povinnosti nahradiť trovy konania v súlade s § 57 CMP súd rozhoduje na návrh. Manžel/navrhovateľ si návrhom neuplatnil nárok na náhradu trov konania. Manželka si nárok na náhradu trov konania uplatnila v rozsahu 100 % (1.098,24 €), preto súd pristúpil k skúmaniu, či je daná niektorá z výnimiek odôvodňujúca priznanie náhrady trov konania. Aplikácia § 53 CMP je v posudzovanom prípade vylúčená, keďže nejde o konanie vo veci určenia rodičovstva ani konanie vo veci notárskych úschov. Aplikácia § 54 CMP prichádza do úvahy len v prípade, ak účastník, zástupca účastníka alebo ten, kto mal v konaní nejakú povinnosť, zavinil trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli. Takéto trovy (napr. trovy súvisiace s neodôvodneným nedostavením sa na pojednávanie a pod.) však v tomto konaní nevznikli. V danom prípade súd mohol priznať náhradu trov konania len podľa § 55 CMP, podľa ktorého súd môže náhradu trov konania priznať vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé. Uplatnený nárok na náhradu trov konania manželka odôvodnila ľahkovážnym a nezodpovedným prístupom manžela k inštitútu manželstva, avšak takúto príčinu rozvratu vzťahov medzi manželmi súd po vykonanom dokazovaní neustálil. Súd nepriznal manželke náhradu trov konania, keďže nevzhliadol v konaní okolnosti odôvodňujúce spravodlivo jej náhradu trov voči manželovi priznať, keďže navrhovateľ bol oprávnený podať návrh na rozvod manželstva, návrh riadne odôvodnil, jeho návrhu súd vyhovel, pričom v konaní nebolo preukázané, že by sa manžel väčšou mierou podieľal na rozvrate manželstva.
7. Voči výroku VI. rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie manželka. Neaplikovanie § 55 Civilného mimosporového poriadku v tomto prípade nebolo náležite odôvodnené. Súd prvej inštancie sa obmedzil iba na strohé konštatovanie, že „... v konaní nebolo preukázané, že by sa manžel väčšou mierou podieľal na rozvrate manželstva.“ Má za to, že vykonaným dokazovaním bola preukázaná dôvodnosť aplikácie daného zákonného ustanovenia vzhľadom na to, že práve navrhovateľ (manžel) bol ten, kto podal návrh na rozvod bez toho, aby sa reálne pokúsil riešiť manželské nezhody, ktorých príčinou boli jeho ľahostajné správanie a postoj k rodinnému životu. Na jednej strane navrhovateľ
uvádzal, že v čase uzatvorenia manželstva mal manželku rád a na spoločné dieťa sa tešil, na druhej strane uviedol, že jeho city k manželke postupne upadali (od uzatvorenia manželstva po posledný, definitívny odchod manžela prešlo cca. 12 mesiacov, počas ktorých sa im narodila spoločná dcéra a manželka druhýkrát otehotnela), pričom už o pár mesiacov neskôr bol dokonca pevne presvedčený, že sa chce rozviesť a nesúhlasil so žiadnou z foriem odbornej pomoci, ktoré navrhovala manželka resp. súd prvej inštancie. Hoci v návrhu uvádzal, že viackrát sa pokúšal o obnovenie spolužitia, v skutočnosti tak nikdy neučinil, v októbri 2024 po viacerých odchodoch zo spoločnej domácnosti definitívne odišiel a nechal tehotnú manželku s 8 mesačnou dcérkou bez pomoci a finančnej podpory. Aj svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť voči dcére a manželke si začal plniť až potom, čo manželka podala návrh na jej určenie na súd, hoci ho predtým v elektronickej komunikácii upozornila, že takýto návrh podá, ak sa nemieni vrátiť späť do spoločnej domácnosti a pokračovať v manželskom spolužití ani im dobrovoľne prispievať na zabezpečovanie životných potrieb. Navrhovateľ sám uviedol, že viackrát opustil spoločnú domácnosť, či už z dôvodu účasti na veľkonočnej sv. omši (kde si so sebou vzal aj oblečenie a niektoré osobné veci), hrania na svadbe, či účasti na odpustovej sv. omši a prezentoval to, že manželka ho vyhodila z domu. Zároveň však potvrdil, že napr. v spomínanú veľkonočnú sv. omšu odišiel v sobotu a vrátil sa až v utorok z práce, čo preukazuje, že na 4 dni odišiel zo spoločnej domácnosti a správy, ktoré navrhovateľ označuje ako výhražné a odôvodňuje nimi toto svoje neprípustné správanie, boli v skutočnosti pokusy zúfalej manželky o zachovanie rodiny. V decembri 2024 sa podľa navrhovateľa pokúsili o obnovenie spolužitia, čo reálne vyzeralo tak, že tehotná manželka s ani nie ročnou dcérou
- v rámci možností - chodievala do bytu upratovať a čakala na navrhovateľa, aby tam išli spolu bývať. V byte mali manželka aj dcérka nasťahované všetky svoje veci, pričom na výzvu, aby navrhovateľ doniesol periny, doniesol iba pre seba vankúšik a deku. Je pravdou, že v byte bývali dva dni, kedy jeden deň navrhovateľ prišiel a prespali v byte a na druhý deň ráno - ako sám uviedol pri svojom výsluchu - povedal manželke, aby jeho posteľ z S. F., kde dovtedy bývali, bola do večera v tomto byte, aby sa mohol vyspať, a keďže večer, keď sa vrátil z práce, tam tá posteľ nebola, odišiel do W. a nechal manželku aj dcérku v byte samé, a to napriek tomu, že vedel o manželkiných ťažkostiach v tehotenstve. Na správy, ktoré mu navrhovateľka písala, či a kedy sa vráti, nereagoval a v podstate ukončil komunikáciu s manželkou. V súhrne všetkých situácií a konania navrhovateľa nemožno preto súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že príčinou rozvratu manželstva je skutočnosť, že účastníci konania sa pred uzatvorením manželstva poznali veľmi krátko, aby dostatočne dobre spoznali svoje charakterové a povahové vlastnosti. Je evidentné, že jedine navrhovateľ je ten, kto laxne pristupoval k manželskému a rodinnému životu, o čom svedčí jeho faktické správanie, kedy viackrát svojvoľne a aj na dlhšiu dobu odchádzal z bydliska a manželke nedal o sebe vedieť aj niekoľko dní, väčšinu víkendov trávil hraním na spoločenských akciách (svadby, oslavy, plesy), ktorých za zúčastňoval ako člen hudobnej skupiny (paradoxne sa podľa tvrdenia navrhovateľa počet akcií hudobnej skupiny znížil na polovicu, a to po ukončení spolužitia účastníkov konania), pričom ním v konaní prezentovaná snaha o obnovenie spolužitia sa nepremietla do reality.
8. Aj keď teda niet pochýb, že manželstvo účastníkov konania sa nachádzalo v kríze, je potrebné ustáliť, že táto vznikla a pretrvávala zavinením navrhovateľa, ktorý sa svoj nezodpovedný (a ľahkovážny) prístup k manželstvu rozhodol zavŕšiť návrhom na rozvod manželstva podaným po ani nie roku a pol trvania manželstva. Manželka s návrhom na rozvod od začiatku nesúhlasila, bola ochotná prijať akúkoľvek odbornú pomoc, zúčastňovať sa párového poradenstva, či inej formy terapie za účelom zlepšenia manželského vzťahu a obnovenia spolunažívania. Prízvukuje, že navrhovateľ manželke nebol (a ani nie je) ľahostajný, jej city k nemu boli pozitívne a prioritou bol pre ňu tiež záujem maloletých detí na život v úplnej rodine, čo korešponduje so silným kresťanským vyznaním oboch účastníkov konania, a čo bolo veľkou motiváciou pre manželku, aby zachránila manželstvo s navrhovateľom. Záverom uvádza, že nesúhlasila s rozvodom manželstva, bola pripravená napriek starostlivosti o dve batoľatá absolvovať akékoľvek odborné poradenstvo, či inú formu terapie za účelom záchrany manželského vzťahu a obnovenia spolunažívania. Navrhovateľ v rámci konania neuviedol takú okolnosť, ktorú by bolo možné dôvodne vytknúť manželke. Manželka sa o rodinu vždy príkladne starala, vždy bola navrhovateľovi verná a mala navrhovateľa veľmi a úprimne rada. Vždy si počínala tak, ako jej to prikazujú nielen právne predpisy, ale aj kresťanské a morálne zásady. Uvedené platí o to viac, že navrhovateľovi je možné nad rámec uvedeného pripísať aj iné pochybenia, napr. časté a bezdôvodné opustenie manželky s dcérkou, neposkytnutie pomoci pri starostlivosti o dcérku, či manželke počas druhého tehotenstva, ale aj to, že sa rodine riadne nevenoval pre svoje voľnočasové aktivity (hranie v hudobnej skupine, a to nielen jednej). Pokiaľ sa navrhovateľ dožadoval rozvodu manželstva za stavu, že manželka sa nijako nepodpísala na jeho narušení a krízu a jej prehĺbenie zapríčinil len navrhovateľ, je na mieste konštatovať,
že navrhovateľ konal v rozpore s dobrými mravmi. S poukazom na uvedené navrhuje, aby odvolací súd výrok VI. napadnutého rozsudku zmenil a priznal manželke, ktorá návrh nepodala, nárok na náhradu trov konania vo výške 1.098,24 € na bankový účet manželky, ktorá návrh nepodala, G.: X XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX.
9. Manžel vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že v konaní jasne a dostatočne preukázal, že skutočnosti prezentované odporkyňou neboli tak ako to prezentovala a naďalej prezentuje. Ako jeden z rozhodujúcich momentov, ktoré mu najviac ublížili poukazuje na skutočnosť, že odporkyňa mu zámerne zatajila narodenie syna a v rozhodujúcich okamihoch s navrhovateľom komunikovala formou whats app aplikácie, kde mu tvrdila, že je aktuálne zaneprázdnená prípravou 1. sv. prijímania pre neter. A to len z toho dôvodu, že mu chcela zabrániť, aby sa v čase jej prítomnosti v nemocnici nemohol starať o ich spoločnú dcéru. Odporkyňa podala na navrhovateľa aj trestné oznámenie z dôvodu zanedbania povinnej výživy, ktoré bolo odmietnuté. Druhýkrát navrhovateľa navštívili policajti z dôvodu odporkyňou nahlásenej údajnej krádeže mobilného telefónu, čo tiež nebola pravda. Navrhovateľ rozhodnutie podať návrh na rozvod manželstva neurobil zbrklo, ale po riadnom uvážení a niekoľkomesačnom snažení z jeho strany, čo odporkyňa hodnotí opätovne, že nič neurobil. Odporkyňa sama bez dohody s navrhovateľom zrušila spoločnú kúpu nehnuteľnosti, viackrát ho vyhodila zo spoločnej domácnosti. Navrhovateľ sa zúčastnil psychologického poradenstva 29.10.2025, čo je uvedené aj v Správe z poradensko-psychologického procesu zo 17.11.2025, kde navrhovateľ cit. „Počas spolupráce došlo u pani F. k čiastočnej zmene postoja vo veci rozvodu...“ Poukazuje aj na záverečnú reč právnej zástupkyne odporkyne na pojednávaní 2.2.2026, kde uviedla cit. „ak teda má súd za to, že sú splnené podmienky, aby síce vyhovel návrhu a manželstvo účastníkov konania rozviedol a zároveň zveril deti do osobnej...“ Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhuje, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku VI. potvrdil.
10. Krajský súd v Prešove preskúmal vec podľa § 65 a nasl. CMP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a contrario zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.
11. Výroky I. až V. rozsudku súdu prvej inštancie neboli odvolaním napadnuté, nadobudli právoplatnosť, preto ich odvolací súd nepodrobil odvolaciemu prieskumu. Spornou zostala náhrada trov konania, ktorú si manželka, ktorá návrh nepodala, v konaní uplatnila.
12. Dôvodmi nepriznania náhrady trov konania sa podrobne zaoberal už súd prvej inštancie, pričom s jeho právnym názorom sa odvolací súd stotožňuje. Generálna klauzula formulovaná v § 52 CMP vychádza z predpokladu, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak. Touto formuláciou sa okrem iného zdôrazňuje výnimočnosť uplatňovania nároku na náhradu trov konania v prípadoch, ak to zákon výslovne pripúšťa. Uvedené predstavuje presné opozitum zásady, ktorá platí v sporovom konaní v intenciách § 255 CSP. Ustanovenie § 55 CMP predstavuje prelomenie generálnej klauzuly a jeho aplikácia prichádza do úvahy za predpokladu, že je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé, možno ho teda vnímať ako materiálny korektív pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania. Zároveň treba zdôrazniť, že aplikácia ustanovenia § 55 CMP predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla, a preto musí byť vždy náležite odôvodnená.
13. Odvolací súd vo vzťahu k odvolaniu manželky a jej návrhu na priznanie náhrady trov konania konštatuje, že § 52 CMP predstavuje zásadné pravidlo rozhodovania o trovách mimosporového konania. Iba výnimočne možno v mimosporovom konaní rozhodnúť o priznaní náhrady trov konania niektorému z účastníkov, a to v len v prípadoch stanovených zákonom. Takouto výnimkou je aj citovaný § 55 CMP. Ako každá výnimka zo zásady, aj priznanie náhrady trov konania podľa § 55 CMP je možné len v prípadoch, ktoré sa natoľko odlišujú, že inak všeobecná zásada (§ 52 CMP) by nepredstavovala spravodlivé riešenie veci.
14. Dôvody uvádzané odvolateľkou v odvolaní, pre ňou navrhované priznanie náhrady trov konania, nepredstavovali podľa odvolacieho súdu také rozhodné tvrdenia, ktoré by boli spôsobilé bez ďalšieho ovplyvniť nielen rozhodnutie vo veci samej, ale bolo by ich možné považovať za spravodlivý dôvod priznania náhrady trov konania podľa § 55 CMP, preto bolo potrebné rozhodnúť o trovách prvoinštančného konania v odvolacom konaní, v zhode s rozhodnutím súdu prvej inštancie, podľa § 52
CMP a žiadnemu z účastníkov ich náhradu nepriznať. Ak na jednej strane manželka tvrdí, že nebola príčinou manželskej krízy, na strane druhej manžel tvrdí, že mu zatajovala dôležité udalosti (narodenie syna) a bez jeho vedomia rozhodla o zrušení kúpy spoločnej nehnuteľnosti, obaja manželia tvrdili, že sa snažili o obnovu manželského spolužitia, ale bezvýsledne, kým manželka tvrdila, že manžel zanedbával svoje povinnosti a odchádzal z domu aj na dlhší čas, on zase kontroval tvrdením, že to bola manželka, ktorá ho niekoľkokrát vyhodila z domu a podávala naňho trestné oznámenia, ktoré boli odmietnuté ako nedôvodné. Odvolací súd sa prikláňa k názoru súdu prvej inštancie, že nebolo preukázané, že by výlučný alebo aspoň väčší podiel na rozvrate manželstva bol na strane manžela, ktorý podal návrh o rozvod manželstva. Rozvod manželstva a rozchod partnerov, zvlášť ak sú zároveň aj rodičmi maloletých detí, je vždy náročná životná udalosť po viacerých stránkach a odvolací súd nevylučuje, že v konaní môžu nastať okolnosti, keď je možné nárok na náhradu trov konania priznať, napríklad zo strany manžela (navrhovateľa) by išlo o šikanózny návrh, pričom manželka sa k návrhu na rozvod manželstva vyjadrí, s rozvodom manželstva nesúhlasí, dostaví sa na vytýčený termín pojednávania a manžel ako navrhovateľ sa na tento termín nedostaví, svoju neúčasť neospravedlní včas a vážnymi dôvodmi, pričom manželka by vyhlásila, že netrvá na prejednávaní veci, v dôsledku čoho by došlo v súlade s § 97 CMP k zastaveniu konania. V prejednávanej veci však nebolo preukázané, že by zo strany manžela išlo o šikanózny návrh, ako sám uviedol vo vyjadrení, toto rozhodnutie neurobil zbrklo, ale po dlhšej úvahe. Rozpad manželstva a rodiny má nepochybne negatívny dopad na všetkých zúčastnených členov rodiny, odvolací súd však dôvody uvádzané manželkou nepovažuje za také výnimočné oproti iným konaniam o rozvod manželstva, aby boli spôsobilé na aplikáciu materiálneho korektívu podľa § 55 CMP.
15. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 52 CMP v spojení s § 58 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. V preskúmavanej veci odvolací súd súčasne nevzhliadol také okolnosti, ktoré by odôvodnili priznať náhradu trov konania niektorému z účastníkov podľa § 55 CMP.
16. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Podľa § 376 ods. 1 CMP v spojení s § 370 ods. 1 CMP ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, ktorým bola upravená vyživovacia povinnosť, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).